Kritické úvahy nad zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 2/2022
Mgr. Jakub Môcik je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a advokátsky koncipient.
Mimoriadny opravný prostriedok v podobe prieskumu právoplatných rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní prijatých v prípravnom konaní predstavuje dôležitý a jedinečný procesný nástroj, ktorým sa obvinený môže domáhať nápravy nezákonnosti a porušenia svojich základných práv v tomto štádiu trestného konania. Ako však ukázalo zjednocujúce stanovisko Pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, nie každý obvinený je využitia tohto opravného prostriedku v praxi hodný, čo môže závisieť výlučne od miery nepreskúmateľnej procesnej aktivity samotných orgánov prípravného konania v jeho trestnej veci (čo so sebou zbytočne prináša mnohé riziká arbitrárnosti) alebo od jeho profesionálneho postavenia, čo je potrebné hodnotiť ako ústavne neakceptovateľný právny stav. Zjednocujúce stanovisko je teda rezultátom ústavne neudržateľného výkladu dotknutých ustanovení Trestného poriadku vo svetle práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vo svojich dôsledkoch zásadným spôsobom okliešťuje a zužuje zákonné procesné garancie ochrany práv obvineného v prípravnom konaní.
Úvod
Dňa 15. 6. 2022 vydalo plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) v konaní vedenom pod sp. zn. PLz. ÚS 2/2022 uznesenie, ktorým došlo k zjednoteniu odlišných právnych názorov sudcov ÚS SR týkajúcich sa právomoci generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) rozhodovať o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa § 363 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „TP“) v prípravnom konaní, v rámci ktorého rozhodoval o napadnutom právoplatnom rozhodnutí (ktoré má byť podľa § 363 a nasl. TP generálnym prokurátorom preskúmané) prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „GP SR“) v zastúpení generálneho prokurátora.
Predmet názorového sporu medzi jednotlivými senátmi ÚS SR teda tkvel v rozdielnych odpovediach (porovnaj napr. rozhodnutie ÚS SR z 22. 8. 2014, sp. zn. II. ÚS 494/2014 a rozhodnutie ÚS SR z 7. 7. 2020, sp. zn. III. ÚS 330/2020) na otázku, či existuje právomoc generálneho prokurátora rozhodnúť o návrhu oprávnenej osoby podľa § 363 ods. 1 TP v prípade, ak o sťažnosti návrhovo oprávnenej osoby proti uzneseniu orgánu činného v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) rozhodoval v druhom stupni generálny prokurátor, ktorý bol pri takom rozhodovaní zastúpený iným prokurátorom GP SR.
Plénum ÚS SR (ďalej len „Plénum“) v zjednocujúcom stanovisku v podstate konštatovalo[1], že v prípade nastolenej situácie, kedy o sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu OČTK rozhodol prokurátor GP SR v mene generálneho prokurátora, prieskum uvedeného rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 TP generálnym prokurátorom je neprípustný, pretože sťažnosť zamietajúce uznesenie bolo vydané samotným generálnym prokurátorom (v zastúpení). Preto by pri takom prieskume absentoval tzv. „devolutívny“ účinok, v zmysle ktorého rozhoduje o opravnom prostriedku (resp. zákonnosť rozhodnutia vydaného na nižšom stupni posudzuje) vždy nadriadený orgán, čo má byť okrem iného praktickou garanciou nezávislosti a nestrannosti prieskumu, pričom taký nadriadený orgán v prípade rozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré je napadnuté opravným prostriedkom, absentuje. Plénum v tomto smere skonštatovalo, že by v takom prípade išlo o prieskum napadnutého rozhodnutia tým istým orgánom, ktorý ho vydal, teda o tzv. autoremedúru, ktorá je v trestnom konaní možná iba ak to zákon výslovne pripúšťa. Inými slovami, dôvodmi vedúcimi k uvedeným právnym záverom Pléna bola jednak skutočnosť, že v prípade prieskumu rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom absentujú záruky a mechanizmy garantujúce obvinenému nestrannosť a nezaujatosť prieskumného orgánu, a súčasne, podľa jeho názoru na zákonnej úrovni neprípustná analógia v prípade, kedy to TP výslovne neustanovuje.[2] Súčasne Plénum konštatovalo, že základné právo obvineného môže byť v súlade s čl. 13 ods. 2 Ústavy obmedzené aj v prípade zákonom kreovanej duplicity predmetu prieskumu, teda nie len v prípade existencie výslovnej zákonnej formulácie takého obmedzenia.
Koreň formulovaného problému v podstate vychádza z nedokonalosti právnej úpravy[3], kedy v procesnej situácii, v ktorej sa trestné konanie vedie vo veci, ktorá je právne kvalifikovaná ako niektorý z trestných činov uvedených v § 14 ods. 1 TP, prípadne, že ide o situáciu definovanú v § 46 ods. 7 zákona o prokuratúre, a súčasne, príslušný dozor vykonávajúci prokurátor krajskej prokuratúry dá vyšetrovateľovi Policajného zboru pokyn alebo súhlas na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, prípadne tejto osobe sám dozor vykonávajúci prokurátor obvinenie vznesenie, podľa § 190 ods. 1 písm. a) alebo b) TP v spojení s § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre bude o podanej sťažnosti obvineného rozhodovať samotný generálny prokurátor (spravidla v zastúpení). V takom prípade vzniká otázka, podľa môjho názoru nesprávne zodpovedaná Plénom, a síce, či je také druhostupňové rozhodnutie vydané prokurátorom GP SR v zastúpení generálneho prokurátora preskúmateľné postupom podľa § 363 a nasl. TP samotným generálnym prokurátorom, prípadne ďalším ním určeným prokurátorom GP SR.
Právny formalizmus „nad zlato“
Plénom zdôrazňovaná skutočnosť, že v prípade prieskumu druhostupňového rozhodnutia prijatého prokurátorom GP SR v mene generálneho prokurátora „opätovne“ generálnym prokurátorom prostredníctvom zákonného mechanizmu podľa § 363 ods. 1 a nasl. TP, by absentoval devolutívny účinok, je pravdivou – avšak len z formálneho uhla pohľadu. Tu je potrebné zdôrazniť, že takéto rozhodnutie síce je zákonne i navonok označené ako rozhodnutie generálneho prokurátora, avšak v skutočnosti, v materiálnej a praktickej rovine ide o rozhodnutie, ktoré je prijaté (spracované) prokurátorom GP SR, teda v skutočnosti odlišnou osobou od osoby generálneho prokurátora. Také rozhodnutie o sťažnosti obvineného je teda výsledkom intelektuálnej činnosti a odrazom vnútorného „právneho sveta“ inej osoby aplikujúcej právo, nie samotného generálneho prokurátora, a to napriek tomu, že je formálne vydané ako rozhodnutie generálneho prokurátora. Ten počas spracovávania rozhodnutia prokurátorom GP SR nad ním nestojí a nediktuje mu, čo písať má alebo nie, ani mu spravidla neukladá pokyn, ako má rozhodnúť. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že v zmysle názoru, ktorý zastávam, teda, že také druhostupňové rozhodnutie generálneho prokurátora prijaté v jeho zastúpení prokurátorom GP SR musí byť preskúmateľné generálnym prokurátorom podľa § 363 ods. 1 a nasl. TP, išlo by síce o procesnú situáciu, kedy by napadnuté rozhodnutie preskúmaval ten istý orgán, ktorý ho vydal, avšak v skutočnosti by nešlo o prieskum napadnutého rozhodnutia jednou a tou istou osobou. Požiadavka nestrannosti môže byť teda zabezpečená jednak prostredníctvom osobného rozhodovania samotného generálneho prokurátora alebo s ohľadom na efektivitu a reálne možnosti tiež prostredníctvom rozhodovania ďalšieho iného prokurátora GP SR na to povereného (ad hoc alebo interným predpisom) generálnym prokurátorom. Je pravdou, že uvedeným by bol de iure eliminovaný devolutívny účinok charakteristický pre rozhodovanie o opravných prostriedkoch, avšak pokiaľ má byť jeho primárnym účelom zabezpečenie nestrannosti a nezaujatosti prieskumného orgánu, to možno pomerne jednoducho zabezpečiť práve prostredníctvom zmocnenia iného prokurátora GP SR generálnym prokurátorom, prípadne priamo rozhodnutím generálneho prokurátora.
V podstate totožne s uvedeným argumentuje aj samotné Plénum, kedy poukazuje na skutočnosť, že „… V modifikovanej podobe sa totožnosť subjektu pri prieskume opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia tým orgánom, ktorý ho vydal, vyskytuje pri rozhodovaní dotknutého orgánu (avšak) v inom telese ako pri preskúmavanom rozhodovaní, k čomu dochádza pri dovolacom prieskume päťčlenným senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnutia trojčlenného senátu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho. To však obsahovo predstavuje, na rozdiel od posudzovaného prípadu, aj internú inštitucionálnu odlišnosť (iný senát, aj keď nie súd), personálne zabezpečenú v zmysle § 31 ods. 4 TP, obdobne v prípadoch podľa §§ 32 ods. 5 písm. d), 185 ods. 3 a 4 TP…“.
Z uvedenej komparácie však vyvodzujem opačný záver ako Plénum, keď väčšinovo konštatuje, že v prípade rozhodovania o návrhu na § 363 ods. 1 TP by nešlo o rozhodnutie „iného telesa“. Tento záver nepovažujem za správny, práve naopak, ilustrovanú situáciu považujem za prakticky identickú a komparáciu medzi dovolacím konaním trestným a konaním o návrhu podľa § 363 ods. 1 a nasl. TP za priliehavú v celom rozsahu, kedy o naposledy zmienenom návrhu sa podľa môjho názoru má taktiež rozhodovať v rámci jedného orgánu (GP SR, resp. generálny prokurátor v inštitucionálnom zmysle slova), avšak materiálne iným telesom, ako tým, ktoré prijalo napadnuté druhostupňové rozhodnutie (iným prokurátorom GP SR, resp. priamo generálnym prokurátorom).
Aké riešenie ponúka v analogicky podobných situáciách súdne prostredie?
V súvislosti s ilustrovaným porovnaním a snahou Pléna za každú cenu dodržať garancie nezávislosti a nestrannosti prieskumného orgánu (aj keby to malo znamenať udržanie nezákonného stavu spôsobeného druhostupňovým orgánom, t. j. aj na ťarchu obvineného), sa mi tiež javí byť vhodným poukázať na nasledovný, v praxi v konaní pred samotným ÚS SR reálne možný príklad, kedy sťažovateľ postupom podľa § 49 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ÚS SR“) postupne namietne všetkých sudcov, ktorí v jeho veci konajú, (resp. môžu konať). Platí, že taká procesná situácia, v rámci ktorej na seba naráža právo obvineného na nestranný a nezaujatý prieskum s požiadavkou efektívneho výkonu justície, nemôže rezultovať paralýzou chodu súdneho systému, a preto musia v takom prípade garancie nestrannosti a nezaujatosti ustúpiť pred účinným fungovaním systému, hoc by vo veci mali rozhodnúť sudcovia, o ktorých nestrannosti existujú objektívne pochybnosti. V konkrétnostiach poukazujem na § 51 ods. 1 a 2 zákona o ÚS SR, ktorý priamo legislatívne ukotvuje tzv. „doktrínu nevyhnutnosti“, podľa ktorej platí, že v prípadoch hroziacej nefunkčnosti ÚS SR[4] z dôvodu vylúčenia jeho sudcov v miere neumožňujúcej riadne obsadenie rozhodovacej formácie, má ÚS SR prejednať a rozhodnúť vec hoci aj za účasti vylúčených sudcov ÚS SR.[5]
Vychádzajúc z hierarchického (vrchol všeobecnej súdnej sústavy) a jedinečného (na tejto úrovni nemá rovnocenného partnera, ktorému by mohla byť vec delegovaná) postavenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) možno konštatovať, že v podstate identický mechanizmus sa uplatní v konaní pred ním v procesnej situácii, kedy sa bude obvinený postupom podľa § 31 a nasl. TP postupne dožadovať vylúčenia z vykonávania úkonov trestného konania všetkých sudcov, ktorí budú v jeho veci konať (resp. by mohli konať) na prvom stupni (pred Špecializovaným trestným súdom) a následne v rámci sťažnostného konania (pred Najvyšším súdom) – teda v prípade, v ktorej nestrannosť tých, ktorí o nestrannosti pôvodne namietaných rozhodujú, nemá už kto nestranne a nezaujato posúdiť, pretože absentuje orgán, resp. sudcovia, ktorí by v zmysle devolutívneho účinku (ako na úrovni inštitucionálnej, tak personálnej) mohli vo veci konať. V tejto súvislosti ďalej poukazujem aj na článok 2. 5. Bangalórskych zásad správania sudcov, v zmysle ktorého platí, že „Vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal, alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by nečinnosť mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti.“[6]
Platí teda, že v určitých prípadoch, kedy objektívne nie je možné (obdobne ako tomu je pri problematike konania podľa § 363 a nasl. TP nie z dôvodu chyby na strane jednotlivca, ale z dôvodu nedokonalosti právneho poriadku, resp. justičného systému, ktorý neposkytuje v tomto smere jednotlivcovi materiálnu garanciu nestranného a nezávislého prieskumu, kedy štát v určitom zmysle v rovine objektívnej zodpovednosti zlyháva na úrovni svojho pozitívneho záväzku) zabezpečiť nestranný prieskum, je ustúpenie od tejto ústavnej požiadavky v záujme nerušeného chodu súdneho systému podľa judikatúry i sudcovských zásad tolerovateľné.
Keď teda Plénum v porovnaní poukazuje na dovolací prieskum rozhodnutia trojčlenného odvolacieho senátu Najvyššieho súdu päťčlenným dovolacím senátom Najvyššieho súdu (identický orgán, odlišné rozhodujúce teleso), nielen že je podľa môjho názoru táto procesná situácia identická s tou, ktorá by mohla byť v hrubých črtách schodnou alternatívou riešenia Plénom rozoberanej problematiky právomoci generálneho prokurátora rozhodnúť o mimoriadnom opravnom prostriedku v prostredí GP SR (kedy by o druhostupňovom rozhodnutí prokurátora GP SR zastupujúceho pritom generálneho prokurátora mohol rozhodovať o podanom návrhu podľa § 363 a nasl. TP v mene generálneho prokurátora iný prokurátor GP SR, prípadne samotný generálny prokurátor), ale navyše, túto argumentáciu možno podporiť aj ďalším vyššie priblíženým porovnaním, ktoré prezentuje spôsob riešenia konfliktu medzi právom obvineného na nestranného a nezaujatého sudcu a požiadavkou efektívneho výkonu súdnictva, kedy sa napriek absencii devolutívneho účinku obvinenému garantuje, že vo veci bude rozhodnuté, hoc aj sudcom, ktorý nemusí spĺňať garanciu nestrannosti – a to aj v prípade, ak je obvinený proti.
Na prvý pohľad ochrana obvineného, v skutočnosti „medvedia služba“
V tomto smere sa mi zdá byť vecne nesprávne, že Plénum sa priklonilo k takým právnym záverom, ktoré znemožňujú obvinenému prieskum právoplatného rozhodnutia prijatého v prípravnom konaní, pričom fundamentálna podstata argumentácie, okolo ktorej svoj väčšinový právny názor vybudovalo, tkvie v zdanlivej snahe ochrániť obvineného pred konaním zaujatého orgánu (generálneho prokurátora). Zdanlivej, pretože takémuto postupu podľa môjho názoru chýba elementárna logika, keďže je to samotný obvinený, ktorý sa prieskumu druhostupňového rozhodnutia generálneho prokurátora prostredníctvom návrhu podľa § 363 a nasl. TP dobrovoľne, úmyselne a iniciatívne domáha. Obvinený sa teda sám z vlastnej vôle vystavuje riziku, že rozhodnutie prijme generálny prokurátor či už v zastúpení alebo osobne, v každom prípade nespĺňajúci ideálne podmienky nestrannosti. V prenesenom zmysle teda na vlastný účet a vlastným vôľovým rozhodnutím obmedzuje svoje dotknuté základné právo. Z uvedeného dôvodu som presvedčený, že Plénum, ktoré prima facie týmto zjednocujúcim stanoviskom chráni obvineného pred hrozbou rozhodovania zaujatým orgánom, v skutočnosti takpovediac „netrafilo klinec po hlavičke“, kedy neúčelne a celkom nadbytočne obmedzilo základné právo obvineného na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy tým, že mu úplne znemožnilo prístup k prieskumu právoplatného rozhodnutia OČTK, pričom o uvedenú „pomoc“ obvinený nielen že nemá záujem, ale aktívne sa procesne domáha pravého opaku. Ak môže v konaní pred súdom o obvinenom rozhodovať zaujatý sudca dostatočne nespĺňajúci garancie nestrannosti aj keď s tým obvinený bytostne a zásadne nesúhlasí, s odkazom na ústavnoprávne relevantný princíp in dubio pro libertate neexistuje logický a racionálny dôvod, prečo by v prípravnom konaní nemohol zákonnosť právoplatných rozhodnutí preskúmať orgán nie formálne spĺňajúci požiadavku nestrannosti a nezaujatosti, keď o to dokonca obvinený vzhliadajúci nezákonnosť a zásadné porušenie svojich práv, naopak, výslovne žiada.
V rámci úvahy de lege ferenda pripúšťam, že je potom na polemiku, či má byť vzhľadom na uvedenú argumentáciu postup podľa § 363 a nasl. TP dostupný aj poškodenému alebo ex officio generálnemu prokurátorovi v prípade, ak by s jeho uplatnením obvinený nesúhlasil (kedy by bol realizovaný v jeho neprospech), resp. kedy by sám dobrovoľne a iniciatívne nepodstupoval obmedzenie svojho základného práva na nestranný a nezaujatý prieskum rozhodnutia, pričom som naklonený názoru, že nie. Taký právny záver som pritom ochotný tolerovať z dôvodu kompenzácie nerovného postavenia obvineného v prípravnom konaní vo vzťahu k OČTK, resp. ako praktický element favor defensionis. Rovnako ho tolerujem s ohľadom na skutočnosť, že sú to orgány prípravného konania, ktoré iniciujú a vedú trestné konanie proti konkrétnemu obvinenému, ktorý sa v ňom nenachádza z vlastnej vôle, ale výlučne z dôvodu núteného podvolenia sa donucovacej moci štátu. V rámci prípravného konania je to pritom sporom disponujúci dozorujúci prokurátor, ktorý je z pozície dominus litis zodpovedný za zachovanie jeho zákonnosti, pričom k tomu má k dispozícií mnoho zákonom priznaných a v praxi reálne efektívnych oprávnení (najmä § 185 a nasl. a § 230 ods. 2 TP), kedy využitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasl. TP v neprospech obvineného postupom generálneho prokurátora ex officio, možno v porovnaní so situáciou obvineného, kedy sa ochrany svojich (už v danom štádiu často v skutku zásadne porušovaných) základných práv domáha prostredníctvom § 363 a nasl. TP on, odľahčene označiť za „nadbytočný luxus“ a nepomernú výhodu pre aj tak dominantné postavenie štátu (v kontexte absencie devolutívneho účinku). Obvinenému je totiž ústavne i zákonne garantované (čl. 17 ods. 2 Ústavy, § 2 ods. 1 TP), že trestné konanie sa proti jeho osobe bude od samotného počiatku až po úplný záver viesť vždy len v súlade so zákonom, neporušujúc jeho základné práva a slobody. Ak aj príde zo strany OČTK k vzniku nezákonnosti (v prospech obvineného), tá môže a musí byť účinne odstránená už ďaleko pred prípadným využitím § 363 a nasl. TP samotným generálnym prokurátorom z úradnej moci v neprospech obvineného.
Vracajúc sa späť k podstate – nepopieram, že devolutívny účinok je pri výkone prieskumu esenciálnym, a že v tomto smere nejde vôbec o právne „ideálnu“ situáciu, avšak v každom prípade považujem uvedené riešenie (prieskum zákonnosti právoplatných rozhodnutí bez ohľadu na to, že bude vykonaný v rámci identického orgánu, avšak iným telesom) za jednoznačne ústavne schodnejšie v porovnaní s úplným ukrátením obvineného o prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku len z dôvodu prísne formalistického výkladu zákona v neprospech obvineného, ktorý je popretím jeho skutočného účelu.
Zákon musí byť interpretovaný v súlade s Ústavou, nie Ústava v súlade so zákonom
Podľa môjho názorusú predmetné právne závery zjednocujúceho stanoviska Pléna ústavne neudržateľné, pretože sú produktom ústavne nekonformného a rozsah základných práv obvineného zužujúceho výkladu, kedy Plénum sústredilo svoju pozornosť výlučne na rigidný a striktne formalistický výklad zákonnej právnej úpravy nezohľadňujúci materiálne aspekty základného práva na inú právnu ochranu[7]. Je to samotná judikatúra ÚS SR, ktorá prikazuje orgánom verejnej moci v pochybnostiach vždy zvoliť taký výklad, ktorý je v prospech obvineného a v neprospech vo veci činného orgánu verejnej moci. Navyše, aj bez pochybností musí byť vždy každá interpretácia a následná aplikácia podústavných noriem (nehovoriac o podzákonných interných predpisoch GP SR vykonávajúcich zákon o prokuratúre) v súlade s Ústavou garantujúcou základné práva a slobody jednotlivca. Každý jeden orgán verejnej moci, vrátane ÚS SR, k tomu zaväzuje samotný ústavodarca, ktorý predmetný ústavný imperatív ukotvil do čl. 152 ods. 4 Ústavy. Správny a základné práva obvineného rešpektujúci výklad teda nesmie byť a ani nie je primárne (ako argumentovala pred ÚS SR GP SR) výklad logický či dokonca teleologický, ale vždy výklad, ktorý je v prvom rade ústavno-konformný. Pokiaľ teda príde k interpretačnému stretu právnej normy, kedy na jednej strane stojí výklad logický, teleologický, jazykový, či akákoľvek iná metóda právnej interpretácie, a na strane druhej svedčí k opačnému interpretačnému záveru výklad ústavno-konformný, naposledy menovaný musí byť v materiálnom právnom štáte vždy uprednostnený. Prípadná výkladová nejasnosť právnej normy (v tomto prípade na zákonnej úrovni nejasná právna úprava mimoriadneho opravného prostriedku v prípravnom konaní) spôsobená legislatívnou nedokonalosťou (prameniacou z objektívnej zodpovednosti štátu), nemôže byť nikdy v duchu zásady in dubio pro libertate „pripísaná na účet“ jednotlivca v jeho neprospech – už vôbec nie v podmienkach trestného konania, kedy je obvinený v dôsledku uplatnenia takého výkladu orgánov verejnej moci pozbavený reálnej možnosti využiť zákonom priznaný mimoriadny opravný prostriedok. Verejná moc totiž nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú sama spôsobila vo svoj prospech na ujmu jednotlivca.[8]
Aplikačná prax zásady in dubio pro libertate ako integrálneho aspektu ústavno-konformného výkladu je pomerne dobre rozpracovaná v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“), podľa ktorej platí, že „V právním státě je třeba tvorbě právních předpisů věnovat nejvyšší péči. Přesto se však nelze vyhnout víceznačnostem, což plyne jak z povahy jazyka samotného, tak z abstraktnosti právních norem, jakož i z omezenosti lidského poznání, stejně jako z dynamické povahy sociální reality. Je-li k dispozici více výkladů veřejnoprávní normy, je třeba volit ten, který vůbec, resp. co nejméně, zasahuje do toho kterého základního práva či svobody. Tento princip in dubio pro libertate plyne přímo z ústavního pořádku (čl. 1 odst. 1 a čl. 2 odst. 4 Ústavy ČR, nebo čl. 2 odst. 3 a čl. 4 Listiny a viz i stanovisko menšiny Pléna NSS in usnesení ze dne 29. 4. 2004, sp. zn. in 215/2004 Sb. NSS). Jde o strukturální princip liberálně demokratického státu, vyjadřující prioritu jednotlivce a jeho svobody před státem. Pravidlo in dubio pro libertate je vyjadřováno uplatňováním různých maxim ve všech oblastech veřejného práva. Má například podobu pravidla in dubio mitius nebo pravidla in dubio pro reo.“[9]
Uvedené reflektuje napr. aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu, ktorá k vyššie uvedenému dodáva, že „Interpretácia zákona nemôže popierať zmysel a účel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu“.[10]
Obsahovo obdobným spôsobom vyjadrujúcim viazanosť orgánov verejnej moci týmto výkladovým princípom ÚS SR judikoval, že „všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.“[11]
Aké sú negatívne praktické dôsledky právnych záverov zjednocujúceho stanoviska Pléna?
Vo vzťahu k otázke praktických dopadov zjednocujúceho stanoviska považujem za dôležité si uvedomiť, že bol založený právny stav, ktorý nadbytočne otvoril nežiadúci priestor pre potenciálne zneužívanie právomoci a svojvoľné konanie zo strany orgánov prípravného konania. Aktuálne totiž platí, že pokiaľ by došlo zo strany OČTK k nezákonnej a účelovej tzv. nadkvalifikácií skutku[12] tak, aby bola založená príslušnosť Špecializovaného trestného súdu na konanie v prvom stupni, dozor v danej trestnej veci by vykonával prokurátor krajskej prokuratúry (§ 46 ods. 3 zákona o prokuratúre v spojení s § 14 ods. 1 TP, eventuálne § 46 ods. 7 zákona o prokuratúre). Pokiaľ daný dozor vykonávajúci prokurátor krajskej prokuratúry dá pokyn, resp. čo i len súhlas so vznesením obvinenia konkrétnej osobe, prípadne obvinenie sám vznesenie, o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti) obvineného proti uvedenému uzneseniu by v zmysle § 190 ods. 2 písm. a) alebo b) TP rozhodoval nadriadený prokurátor. Podľa § 54 ods. 2 písm. a) v spojení s § 54 ods. 4 zákona o prokuratúre platí, že nadriadeným prokurátorom prokurátora krajskej prokuratúry je generálny prokurátor (ktorý sa však nechá pri rozhodovaní v sťažnostnom konaní spravidla zastúpiť prokurátorom GP SR). V duchu záverov zjednocujúceho stanoviska tak v ilustrovanej procesnej situácii nebude mať generálny prokurátor právomoc rozhodnúť o prípadnom návrhu obvineného na postup podľa § 363 a nasl. TP, pretože už prostredníctvom určeného prokurátora GP SR rozhodoval v druhostupňovom konaní, a teda by de iure preskúmaval vlastné rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že vo veci činným orgánom prípravného konania postačuje, ak svojvoľne nadkvalifikujú údajnú trestnú činnosť a následne dozorujúci prokurátor (krajskej prokuratúry) vyjadrí čo i len súhlas so vznesením obvinenia (nemusí ho ani sám vzniesť ani dať vyšetrovateľovi záväzný pokyn) a obvineného nadobro zbavia možnosti využiť jemu zákonom priznaný mimoriadny opravný prostriedok (pre tých obvinených, ktorým sú skutky kladené im za vinu správne právne kvalifikované tak, že zakladajú príslušnosť dozoru prokurátora krajskej prokuratúry a teda v ich prípadoch ani nedošlo k účelovej manipulácii s právnou kvalifikáciou, to samozrejme platí identicky).
V tomto ohľade je takmer identickou taká procesná situácia, v ktorej je obvineným sudca (§ 207a ods. 1 a 2 TP), kde obvinenie môže vzniesť iba prokurátor GP SR a o proti nemu smerujúcej sťažnosti obvineného sudcu rozhoduje priamo generálny prokurátor (ktorý sa spravidla nechá zastúpiť), kedy je obvinený v kontexte právneho názoru ÚS SR opätovne pozbavený možnosti uplatniť postup podľa § 363 a nasl. TP. Sudcovia teda en bloc nemajú v dôsledku zjednocujúceho stanoviska Pléna prístup k § 363 a nasl. TP. Dovolím si tvrdiť, že nastolená situácia je tak závažného charakteru, že je spôsobilá vytvoriť prostredie pre neprípustné svojvoľné zásahy do základnej ústavnej koncepcie delenia štátnej moci, kedy z pozície represívnych zložiek štátu (teda z prostredia lato sensu výkonnej moci) môže dôjsť takýmto zabránením prístupu k zákonným ochranným mechanizmom v istom zmysle tiež tvoriacim súčasť vzájomných systémových bŕzd a protiváh až k neprimeraným zásahom do moci súdnej v prospech moci výkonnej prostredníctvom účelovej kriminalizácie (pre aktuálne obsadenie výkonnej moci nepohodlných) sudcov (vrátane sudcov ÚS SR), ktorí budú mať v rámci trestného konania obmedzený rozsah dostupných procesných prostriedkov ochrany (kedy na rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu podľa § 22 ods. 1 zákona č 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov postačuje vznesenie obvinenia, pričom o podaní takého návrhu Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky rozhoduje podľa § 22 ods. 1 písm. a) identického zákona minister ako vrcholný predstaviteľ výkonnej moci).
V tomto kontexte je potom na mieste argumentačne napadnúť aj do veľkej miery zľahčujúcu konštatáciu Pléna, ktoré v odôvodnení zjednocujúceho stanoviska v snahe dodatočne podporiť svoje závery v podstate uviedlo, že odňatie prístupu obvineného k mimoriadnemu opravnému prostriedku aj tak nie je významným obmedzením jeho základného práva na inú právnu ochranu, pretože mu zákon priznáva ďalšie účinné prostriedky ochrany, ktoré ešte môže využiť (pričom tieto však Plénum nekonkretizovalo). Podľa môjho názoru v prvom rade existencia ďalších prípadných prostriedkov procesnej obrany obvineného nemôže byť argumentom na odňatie takého zásadného mechanizmu, akým je možnosť prieskumu právoplatného rozhodnutia generálnym prokurátorom na návrh obvineného. V druhom rade konštatujem, že predmetné tvrdenie Pléna o ďalších účinných prostriedkoch nápravy nezákonnosti, ktoré sú obvinenému dostupné, nie je správnym, pretože s výnimkou návrhu na zastavenie trestného stíhania (o ktorého efektivite možno v porovnaní mimoriadnym opravným prostriedkom silno polemizovať) nemá obvinený (ktorý už využil sťažnosť, o ktorej rozhodol generálny prokurátor zastúpený prokurátorom GP SR) v dôsledku právnych záverov Pléna k dispozícii akýkoľvek iný prostriedok, ktorým by mohol napadnúť nezákonnosť v prípravnom konaní, pretože o akomkoľvek takom prostriedku by nemal kto rozhodovať.
Nie je obvinený ako obvinený
Ďalej považujem za potrebné upriamiť pozornosť na ďalší problematický aspekt ústavnoprávnej relevancie vyplývajúci zo zjednocujúceho stanoviska Pléna, a síce, že výlučne z dôvodu (hoc aj svojvoľnej a účelovej) právnej kvalifikácie konania obvineného OČTK, z dôvodu výkonu určitej funkcie obvineným (sudca), prípadne z dôvodu okolností organizačno-technického charakteru v prostredí prokuratúry (pričom všetky zmienené prípady sú vytvorené na strane štátu a obvinený ich nemá ako ovplyvniť), dochádza podľa môjho názoru k neprípustnej procesnej diskriminácii obvineného v trestnom konaní. Ten totiž nemá v praxi v porovnaní s inými obvinenými rovnaký prístup k diapazónu opravných prostriedkov priznaných mu zákonom, a to len z dôvodu určitej právnej kvalifikácie jeho údajného konania, miery procesnej aktivity dozorového (prípadne generálneho) prokurátora v jeho trestnej veci alebo z dôvodu, že je profesionálnym sudcom a slúži štátu (čo mu je paradoxne na príťaž). U § 363 a nasl. TP pritom takého obvineného žiadnym spôsobom nevylučujú z okruhu oprávnených osôb ani iným spôsobom nepredpokladajú, že by takému obvinenému nemal byť predmetný mimoriadny opravný prostriedok dostupný. Uvedené potvrdzuje absencia taxatívneho druhového výpočtu návrhovo oprávnených osôb v § 363 a nasl. TP, kedy podľa zreteľnej zákonnej textácie § 364 ods. 1 písm. a) TP môže podať tento návrh každý obvinený bez ohľadu na právnu kvalifikáciu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, jeho profesionálne postavenie, či mieru angažovanosti v jeho trestnej veci činného prokurátora. Vnímam preto zjavnú prítomnosť hrozby ústavne neudržateľného diskriminačného prístupu štátu (ktorý nepožíva zákonný podklad) týkajúceho sa otázky prístupu jednotlivých obvinených k opravným prostriedkom.
A contrario možno formulovať čitateľovi na posúdenie otázku, či je z hľadiska ústavných požiadaviek tolerovateľným, že v hypotetickej (avšak reálne možnej) situácii osoba (A) v procesnom postavení obvineného zo spáchania skutku právne kvalifikovaného ako zločin Machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona bude mať v prípravnom konaní prístup k mimoriadnemu opravnému prostriedku, zatiaľ čo iná osoba (B) v procesnom postavení obvineného zo spáchania úplne identického skutku (avšak s vyššou výškou spôsobenej škody a teda so založenou príslušnosťou dozorového prokurátora krajskej prokuratúry) právne kvalifikovaného ako zločin Machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 266 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona (pričom k vzneseniu obvinenia tejto osobe (B) dá súhlas dozorový prokurátor krajskej prokuratúry) k mimoriadnemu opravnému prostriedku v prípravnom konaní mať nebude.[13]
Na akých myšlienkových základoch vlastne plenárne závery stoja?
Odhliadnuc od vyššie uvedených teoretických i praktických dopadov zjednocujúceho stanoviska Pléna možno nastoliť otázku, aký má byť vlastne skutočný účel a vnútorná logika prístupu zaujatého Plénom? Pred čím sa Plénum, ako aj GP SR (ktorá sa v konaní pred ÚS SR vyjadrila v podstate v názorovej zhode so závermi Pléna) bráni? Nemá byť ďalší prieskum zákonnosti rozhodnutia práve garanciou, že nedochádza k porušovaniu práv obvineného a tým pádom k nezákonnému prípravnému konaniu, na ktorom štát nemôže mať záujem? Štát zastúpený v trestnom konaní prokuratúrou predsa nemôže na prieskume rozhodnutí podľa § 363 a nasl. TP nikdy nič stratiť, nakoľko jeho ultimátnym záujmom vždy je a musí byť zákonnosť trestného konania – bez ohľadu na jeho výsledok. Pri požiadavke o prieskum, ktorú zastávam, je vnútornou logikou a materiálnou podstatou poskytnutie odpovede inštančne najvyššieho orgánu ochrany zákonnosti v prípravnom konaní na otázku, či inštančne podriadené OČTK (podriadených prokurátorov GP SR, hoc aj konajúcich v mene generálneho prokurátora nevynímajúc), neporušili zákon alebo základné práva obvineného. Plénom vyjadrený názor je presne v rozpore s tým, čo je ústavným poslaním prokuratúry ako ústavným orgánom ochrany zákonnosti. Namiesto toho, aby aj v duchu zásady oficiality hľadala GP SR a ÚS SR spôsoby, ako zákonnosť čo najviac preskúmavať a teda ju aj v praxi reálne garantovať, sa zdráhajú (z čisto formálnych a racionalitu postrádajúcich dôvodov) rozhodovania a odvracajú zrak od požiadaviek spravodlivosti a garancií zákonnosti.
Vyhliadky do budúcna
Považujem za dôležité tiež zdôrazniť skutočnosť, že keďže boli právne závery ÚS SR formulované v podobe väčšinového zjednocujúceho stanoviska Pléna, ich prekonanie je v podstate naviazané na funkčné obdobie aktuálnych sudcov ÚS SR, pretože možno dôvodne predpokladať, že väčšina Pléna nezmení svoj právny názor a zotrvá na svojich záveroch. Siedmim sudcom ÚS SR (z aktuálne celkovo dvanástich), ktorí hlasovali za prijatie zjednocujúceho stanoviska, pritom začalo plynúť ich dvanásťročné funkčné obdobie len v roku 2019. Z uvedeného vyplýva, že právny záver zjednocujúceho stanoviska bude s veľkou pravdepodobnosťou platný minimálne až do roku 2031, samozrejme, pokiaľ nepríde k legislatívnemu zásahu zákonodarcu, ktorým by mohla byť právna úprava zmenená a právny stav založený zjednocujúcim stanoviskom prekonaný. Preto považujem prijatie legislatívnej úpravy referenčných ustanovení zákona o prokuratúre (§ 54 ods. 2 písm. a)) a TP (§ 207a ods. 1 a 2, eventuálne § 363 a nasl.) za nevyhnutné, nakoľko udržanie aktuálneho ústavne neudržateľného právneho stavu (vytvoreného ÚS SR so všetkými jeho dôsledkami) legislatívnou nečinnosťou zákonodarcu vnímam ako zásadný problém.
V rámci úvah de lege ferenda navrhujem, aby o riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu prokurátora krajskej prokuratúry alebo krajského prokurátora rozhodoval nie generálny prokurátor v zmysle aktuálne účinného znenia § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre, ale aby rozhodoval prokurátor GP SR na to určený generálnym prokurátorom (teda nie zastupujúci generálneho prokurátora, ale osobne). V dôsledku uvedeného by potom o mimoriadnom opravnom prostriedku mohol ešte rozhodnúť samotný generálny prokurátor, a to hoc aj v zastúpení iným prokurátorom GP SR. Došlo by teda k eliminácii problematickej zákonnej formulácie § 54 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre (resp. Plénom vyčítaného problému absencie devolutívneho účinku), v zmysle ktorej je nadriadeným prokurátorom prokurátora krajskej prokuratúry, ktorý rozhoduje v prvom stupni, samotný generálny prokurátor, ktorý následne rozhoduje v druhom stupni. Čo sa týka § 207a ods. 1 a 2 TP, teda prípadu, kedy je obvineným sudca a v prvom stupni rozhoduje prokurátor GP SR, navrhujem, aby v prvom stupni mohol rozhodovať iba „bežný“ prokurátor GP SR, v druhom stupni jeho vedúci prokurátor a o mimoriadnom opravnom prostriedku generálny prokurátor, a to hoc aj v zastúpení iným prokurátorom GP SR. Vzhľadom na hierarchické usporiadanie prokuratúry ako monokratického orgánu, na ktorého čele stojí generálny prokurátor a s tým nevyhnutne spojené charakteristické vzťahy nadriadenosti a podriadenosti, by však ani uvedené legislatívne riešenie úplne nereparovalo popísané následky stanoviska Pléna. Minimálne by však bol dosiahnutý stav, kedy by v ilustrovaných prípadoch nevznikala nemožnosť prieskumu právoplatného rozhodnutia postupom podľa § 363 a nasl. TP automaticky ex lege, ale bola by prípadne kreovaná až mierou procesnej aktivity generálneho prokurátora, resp. vedúceho prokurátora GP SR (vydaním súhlasu alebo pokynu v súvislosti s úkonom podriadeného prokurátora).
Okrem uvedeného sa (čisto v rovine teoretickej polemiky) zahrávam s myšlienkou, či by bolo v takejto situácii ústavne schodné vyjadriť nádej, že generálny prokurátor prehodnotí svoje stanovisko a materiálnym prístupom k ochrane zákonnosti prípravného konania v praxi prekoná závery Pléna, kedy buď na návrh alebo z úradnej moci (§ 364 ods. 2 TP) bude preskúmavať a dbať na zákonnosť aj tých právoplatných druhostupňových rozhodnutí v prípravnom konaní, ktoré boli prijaté v jeho zastúpení, avšak iným prokurátorom GP SR, a teda nie sú v skutočnosti jeho vlastnými rozhodnutiami. Napriek skutočnosti, že taký postup by bol v rozpore so závermi zjednocujúceho stanoviska Pléna, paradoxne by v takom prípade išlo o postup snažiaci sa o zabezpečenie ústavnej konformity (išlo by o prístup rozširujúci medze základných práv obvineného a napravujúci nezákonnosť prípravného konania), ktorým by sa v praktickej rovine reparoval ústavne-nekonformný výklad podaný ÚS SR. Na strane druhej treba priznať, že je to práve ÚS SR, ktorý je ústavne i zákonne primárne povolaným orgánom na podávanie záväzného výkladu Ústavy a v nej obsiahnutého katalógu základných práv a slobôd. Súčasne by mohol byť taký postup generálneho prokurátora v prípadnom napätí s naplnením obligatórnych zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu Marenia výkonu rozhodnutia ÚS SR podľa § 350 Trestného zákona, s ústavným princípom zákazu svojvôle orgánov verejnej moci, ako aj s ústavnou zásadou vzájomného rešpektovania sa a spolupráce medzi orgánmi verejnej moci. Koniec koncov, aj načrtnutá polemika sama o sebe ilustruje absurdnosť aktuálneho právneho stavu a chabých vyhliadok do budúcna.
Záver
Záverom možno zhrnúť moje presvedčenie, že väčšinový názor Pléna nie je ústavne udržateľným, pretože odporuje čl. 152 ods. 4 Ústavy, výkladovému princípu in dubio pro libertate, princípu materiálnej spravodlivosti, zákazu diskriminácie, elementárnej vnútornej logike a racionalite, zbytočne otvára nežiadúci priestor pre svojvôľu a možnú účelovú manipuláciu trestného konania, a v neposlednom rade odporuje zákonnému účelu dotknutého mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je preskúmanie zákonnosti prostredníctvom neho napadnutých právoplatných rozhodnutí orgánov prípravného konania. Prieskum právoplatného rozhodnutia OČTK v rámci prípravného konania totiž nie je možné vnímať výlučne tak, že sa vykonáva len v záujme obvineného. Naopak, samotný štát zastúpený prokuratúrou má a musí mať na takom prieskume intenzívny záujem, pretože „čistota“ prípravného konania a odstránenie nezákonnosti v tomto štádiu trestného konania je základným predpokladom jednak pre úspešné podanie obžaloby (aj v kontexte novej právnej úpravy TP, ktorá proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu o prijatí/odmietnutí obžaloby pripúšťa opravný prostriedok), ale taktiež pre schopnosť prokurátora pred súdom v konaní o obžalobe uniesť dôkazné bremeno a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázať vinu obvineného na základe zákonných a procesne použiteľných dôkazov. V prípade zistenia závažných procesných pochybení orgánov prípravného konania v súdnom konaní, ktoré rezultovali v zásadné porušenie práva na obhajobu obvineného, prípadne preukázania, že zásadné dôkazy predložené prokurátorom boli v prípravnom konaní získané v rozpore so zákonom a sú pre účely dokazovania procesne nepoužiteľné (teda ich nezákonnosť nie je možné dodatočne odstrániť), totiž môže uvedené vyústiť do právoplatného oslobodzujúceho rozsudku obvineného a k založeniu prekážky res iudicata – a to aj v prípadoch, kedy môže byť obvinený skutočným páchateľom trestného činu. Prieskum právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní predstavuje komplexný zákonný nástroj, prostredníctvom ktorého má generálny prokurátor jedinečnú možnosť reparovať prípadné chyby prípravného konania a zhojiť tak jeho možnú nezákonnosť. Preto zastávam názor, že nie je poslaním ÚS SR, ako aj prokuratúry proaktívne hľadať dôvody, o ktoré možno oprieť svoju procesnú nečinnosť a pasivitu v styku s návrhom obvineného na postup podľa § 363 a nasl. TP, ale práve naopak, je ich ústavnou povinnosťou, ale zároveň aj vlastným záujmom, aby každý taký návrh obvineného, ktorý spĺňa všeobecné a osobitné zákonné náležitosti, bol zákonom predpokladaným spôsobom zo strany generálneho prokurátora preskúmaný. Uzatváram teda, že ÚS SR namiesto reparácie a eliminácie (možno pripustiť objektívne existujúcich) interpretačných nedostatkov právnej úpravy poskytnutím ústavno-konformného výkladu referenčných ustanovení TP a zákona o prokuratúre zaväzujúceho inter alia aj GP SR, rezignoval na svoje povinnosti vyplývajúce mu z postavenia ochrancu ústavnosti a otočil sa jej materiálnym požiadavkám chrbtom. Tým pro futuro ponechal osoby v procesnom postavení obvineného napospas potenciálnej svojvôli orgánov prípravného konania, ktoré tak môžu výlučne na základe vlastných fakticky nepreskúmateľných rozhodnutí determinovať rozsah a množstvo opravných prostriedkov, ktoré môže konkrétny obvinený v tom-ktorom trestnom konaní využiť, a súčasne, niektoré druhovo určené typy obvinených na základe výkonu určitej funkcie úplne pozbavil možnosti dožadovať sa prieskumu zákonnosti právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, a to napriek tomu, že TP taký právny stav vôbec nepredpokladá.
RESUMÉ
§ 363 a nasl. Trestného poriadku ako účinný právny prostriedok nápravy „len pre vyvolených“.
Kritické úvahy nad zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Autor článku vyjadruje kritický právny názor na zjednocujúce stanovisko pléna ÚS SR, ktorého predmetom bolo zjednotenie právnych názorov senátov ÚS SR v otázke existencie právomoci generálneho prokurátora na rozhodnutie o návrhu na postup podľa § 363 a nasl. TP v prípade, ak ním napadnuté rozhodnutie vydal prokurátor GP SR zastupujúci pritom generálneho prokurátora. Autor súčasne poukazuje na naliehavosť a ústavnú neudržateľnosť aktuálneho právneho stavu založeného zjednocujúcim stanoviskom, pomenúva jeho príčiny prameniace zo striktného právneho formalizmu, enumeruje diapazón z neho vyplývajúcich praktických následkov na procesné postavenie obvineného v prípravnom konaní, v nadväznosti na čo ponúka čiastočné legislatívne riešenia a iniciatívy na odbornú polemiku.
SUMMARY
Sec. 363 et seq. of the Criminal Procedure Code as an Effective Legal Remedy “For the Chosen Few”.
Critical Reflections on the Unifying Opinion of the Slovak Constitutional Court
The author criticizes the unifying opinion adopted by all judges of the Slovak Constitutional Court (Plenum) with a view to unifying legal opinions adopted by the Constitutional Court Chambers as regards the existence of the power of the Prosecutor General to decide on the application of Sec. 363 et seq. of the Criminal Procedure Code in the case when the decision contested by the Prosecutor General was made by the prosecutor of the General Public Prosecution Service of the Slovak Republic representing the Prosecutor General. The author at the same time draws attention to the urgency and constitutional unsustainability of the existing situation arisen as a consequence of the unifying opinion, he identifies its causes stemming from strict legal formalism, he gives a range of practical consequences on the procedural status of the accused at the pre-trial stage, and he provides partial legislative solutions and initiatives for a polemic among professionals.
ZUSAMMENFASSUNG
§ 363 und ff. der Strafprozessordnung als ein wirksames Wiedergutmachungsinstrument „nur für die Ausgewählten“. Kritische Betrachtungen zur vereinigenden Stellungnahme des Verfassungsgerichtes der Slowakischen Republik
Der Autor des Artikels präsentiert seine kritische Rechtsansicht auf die vereinigende Stellungnahme des Plenums des Verfassungsgerichtes der Slowakischen Republik, deren Gegenstand die Vereinheitlichung von Rechtsansichten der Senate beim Verfassungsgericht der Slowakischen Republik in der Frage der bestehenden Befugnisse des Generalstaatsanwaltes in Bezug auf die Entscheidungen zum Antrag auf das Vorgehen nach § 363 und ff. der Strafprozessordnung im Fall, wenn die von ihm angefochtene Entscheidung durch einen Staatsanwalt der Generalstaatsanwaltschaft namens und im Auftrag des Generalstaatsanwaltes erlassen worden ist, war. Der Autor verweist zugleich auf die Dringlichkeit und verfassungsmäßige Unaufhaltbarkeit der aktuellen Rechtslage, gegründet durch die vereinigende Stellungnahme, nennt deren Ursachen, die aus einem strikten Rechtsformalismus resultieren, enumeriert das Diapason der aus dieser folgenden praktischen Konsequenzen für die Stellung eines Beschuldigten im Vorverfahren und anschließend darauf bietet er partielle legislative Lösungen und Initiativen zur Diskussion im Fachbereich.
[1] „I. Ak generálny prokurátor Slovenskej republiky, aj keď v zastúpení iným prokurátorom GP SR, rozhodoval v prípravnom trestnom konaní ako nadriadený prokurátor o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený prieskum takého rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého dielu ôsmej hlavy tretej časti (§ 363 a nasledujúce) TP. II. Procesná situácia totožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého rozhodnutia (generálny prokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na možnosť zastúpenia generálneho prokurátora iným prokurátorom GP SR pri rozhodovaní, nie je zlučiteľná s výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1 TP na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Týmto osobám, najmä obvinenému pritom TP poskytuje iné prostriedky na ochranu ich práv jednak v prípravnom konaní a na jeho základe potom najmä v súdnom konaní.“
[2] Tu je potrebné pripomenúť, že Plénum sa svojimi právnymi závermi priklonilo k predchádzajúcemu uzneseniu ÚS SR z 22. 8. 2014 vydaného pod sp. zn. II. ÚS 494/2014.
[3] Pozri § 190 ods. 1 TP a § 46 ods. 3, § 46 ods. 7, § 54 ods. 2 písm. a), § 54 ods. 4 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
[4] Poukazujem na skutočnosť, že na ÚS SR pôsobí celkom 13 sudcov (aktuálne 12), čo robí potencialitu vzniku takej situácie ešte vyššou.
[5] Macejková, I. – Bárany, E. – Baricová, J. – Fiačan, I. – Holländer, P. – Svák, J. a kol.: Zákon o Ústavnom súde Slovenskej republiky. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 300.
[6] Bangalórske zásady správania sudcov. Dostupné [online]: https://www.sudnarada.gov.sk/data/files/1381_bangalorske-zasady-spravania-sudcov.pdf
[7] Pokiaľ by mal čitateľ ambíciu protiargumentovať, že právo obvineného podať návrh podľa § 363 a nasl. TP nemá ústavnoprávny rozmer, a teda jeho porušením nemôže prísť k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, pripomínam stabilnú judikatúru ÚS SR, podľa ktorej nie je možné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd, ako aj ktorýkoľvek iný orgán verejnej moci nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (uznesenie ÚS SR z 11. 01. 2017, sp. zn. I. ÚS 15/2017; uznesenie ÚS SR z 23. 04. 2009, sp. zn. I. ÚS 114/09). Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu však možno vyvodiť povinnosť prokuratúry, aby sa podaním obvineného podľa § 363 a nasl. TP v prípade splnenia zákonných podmienok zaoberala a konala o ňom (uznesenie ÚS SR z 19. 11. 2016, sp. zn. III. ÚS 223/2016; uznesenie ÚS SR zo 04. 12. 2001, sp. zn. III. ÚS 115/01). Záver o ústavnoprávnom rozmere rozoberanej problematiky vo svetle čl. 46 ods. 1 Ústavy potvrdzuje aj judikatúra ÚS SR, ktorá priznáva oprávneniu obvineného podať návrh na postup podľa § 363 a nasl. TP status účinného právneho prostriedku nápravy (napr. uznesenia ÚS SR z 22. 03. 2018, sp. zn. II. ÚS 164/2018 a z 13. 03. 2019, sp. zn. I. ÚS 77/2019).
[8] Nález ÚS ČR zo dňa 08. 01. 2009, sp. zn. III. ÚS 782/06.
[9] Nález ÚS ČR zo dňa 13. 09. 2007, sp. zn. I. ÚS 643/06. V tejto súvislosti pozri tiež nález ÚS ČR zo dňa 16. 06. 2015, sp. zn. I. ÚS 1119/15; nález ÚS ČR zo dňa 29. 11. 2007, sp. zn. III. ÚS 741/06; nález ÚS ČR zo dňa 19. 11. 2008, sp. zn. Pl. ÚS 14/07; nález ÚS ČR zo dňa 11. 09. 2012, sp. zn. II. ÚS 1375/11.
[10] Rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 24. 01. 2018, sp. zn. 6Cdo/7/2017.
[11] Nález ÚS SR zo dňa 08. 12. 2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010; uznesenie ÚS SR zo dňa 10. 03. 2015, sp. zn. II. ÚS 142/2015; nález ÚS SR zo dňa 30. 06. 2011, sp. zn. I. ÚS 255/2010; nález ÚS SR zo dňa 03. 07. 2019, sp. zn. III. ÚS 333/2018.
[12] K problematike účelovej úpravy kvalifikácie skutku OČTK v súvislosti s väzbou pozri napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 33/2021. Naopak, k účelovej podkvalifikácií trestnej činnosti pozri Lindtner, D. Nezákonná dohoda o vine a treste ako prostriedok poskytovania neoprávnených výhod kajúcnikom. 07. 05. 2023. Právne listy. Dostupné [online]: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1223-nezakonna-dohoda-o-vine-a-treste-ako-prostriedok-poskytovania-neopravnenych-vyhod-kajucnikom; Šamko, P. Pochybnosti o správnosti využívania trestného činu ohýbania práva v aplikačnej praxi (kauza Búrka). 26. 02. 2023. Právne listy. Dostupné [online]: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1192-pochybnosti-o-spravnosti-vyuzivania-trestneho-cinu-ohybania-prava-v-aplikacnej-praxi-kauza-burka
[13] V tomto smere možno poukázať na sčasti ideovo podobnú úvahu formulovanú v odlišnom stanovisku troch sudcov ÚS SR Rastislava Kaššáka, Roberta Šorla a Martina Vernarského, ktoré zaujali k zjednocujúcemu stanovisku Pléna. Tí svoje závery, v zmysle ktorých by k obmedzeniu základného práva na inú právnu ochranu mohlo prísť iba na podklade výslovnej zákonnej úpravy § 363 a nasl. TP, založili okrem iného na úvahe, podľa ktorej „…§ 363 ods. 3 explicitne nevymedzuje druhové právoplatné rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ktoré by boli spod prieskumu generálneho prokurátora vylúčené. Aj pri rešpekte k uhlu pohľadu zvolenému väčšinou pléna je potrebné zdôrazniť, že zákon výslovne priznáva generálnemu prokurátorovi právomoc v prípravnom konaní preskúmať a zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora, ktorým je aj generálny prokurátor. Ako výnimku z tejto právomoci generálneho prokurátora neformuluje prípad prieskumu právoplatného rozhodnutia generálneho prokurátora o sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku. Kým teda väčšina pléna zastáva stanovisko, že právo domáhať sa návrhom na postup podľa § 363 a nasl. TP preskúmania právoplatného rozhodnutia generálneho prokurátora by existovalo len v prípade, ak by to výslovne upravil zákonodarca, podľa nášho názoru si explicitnú zákonnú oporu vyžaduje odopretie takého práva…“.