V roku 2025 si pripomíname 150. výročie vzniku advokátskych komôr na území Slovenska.
150 rokov je pomerne dlhý čas, za ktorý komorová organizácia advokácie potvrdila svoju opodstatnenosť a to, že je to najlepšie riešenie pre organizáciu advokácie v štáte.
Svojím príspevkom previedol históriou na novoročnom stretnutí právnikov v januári 2025 emeritný predseda Slovenskej advokátskej komory Štefan Detvai, ktorý akcentoval, že pre advokáciu je výročie míľnikom, ktorý si treba osobitne pripomenúť.
Sú výročia, ktoré svätíme alebo oslavujeme, ale aj také, ktoré si len pripomíname, napriek tomu, že sú významné.
Pre advokáciu, pre všetkých nás advokátov, je takým výročím 150. výročie vzniku samosprávy advokátskeho povolania na území Slovenska (v rámci bývalého Uhorska).
Jeho význam znásobuje skutočnosť, že zákonnou úpravou samosprávy advokátskeho stavu došlo k uznaniu nezávislosti advokátskeho povolania.
V roku 1874 bol v Uhorskom parlamente schválený Zákonný Čl. XXXIV o advokátskom poriadku. Uvedený zákon vytvoril legislatívny rámec pre vznik nezávislej samosprávy advokátov skoro v rovnakej miere a rozsahu, ako ju poznáme aj dnes.
Schváleniu zákona predchádzala v parlamente búrlivá debata, veľmi podobná súčasným, keď ide o právne predpisy týkajúce sa advokátov. Potešujúce bolo, že všetci rečníci vo svojich vystúpeniach už v tom čase uznali potrebu a nenahraditeľnosť advokátskeho povolania, ale zároveň mnohým prekážala a mali výhrady voči samospráve, a najmä nezávislosti advokácie od štátnej, súdnej a akejkoľvek inej moci. Niektorým zase prekážala navrhovaná úprava v podobe povinného členstva advokátov v advokátskej komore ( s takýmito výhradami sa stretávame aj dnes).
Legislatívny proces trval od júla 1874 do decembra 1874, keď bol definitívne schválený návrh zákona v podobe Zák. Čl. XXXIV o advokátskom poriadku.
Schválením zákona boli advokátom priznané samosprávne práva, ale aj povinnosti, ktoré v konečnom dôsledku viedli k vzniku nezávislej advokácie.
V čom spočívala podstata a význam nového zákona o advokácii ?
1. Ako advokát mohol pred súdmi a úradmi vystupovať len ten, kto bol zapísaný v zozname advokátov v niektorej advokátskej komore. K zápisu mohlo dôjsť len za splnenia podmienok stanovených v zákone.
2. Právomoc komôr bola definovaná v § 19 v rozsahu plnenia úloh advokátskej komory, a to ochrany dobrého mena advokácie, ochrany práv advokátov, kontroly plnenia povinností advokátov, nápravy nedostatkov pri plnení právnych služieb advokátmi. Zároveň v súvislosti, v tom čase zavádzaním moderných reforiem, aj úlohou predkladať stanoviská a ďalšie návrhy.
3. Počet a obvody – sídla advokátskych komôr určil minister spravodlivosti v závislosti a v súlade so sídlami súdnych stolíc.
4. Advokáti si na zhromaždeniach advokátov, ktoré sa konali raz za tri roky sami volili samosprávne orgány komôr t. j. výbor pozostávajúci z predsedu, podpredsedu, tajomníka, pokladníka, prokurátora – žalobcu, osem členov výboru a štyroch náhradníkov.
Do právomoci zhromaždenia patrilo okrem voľby výboru aj schvaľovanie advokátskych predpisov, dohľad nad hospodárením komory, rozhodovanie o odvolaniach proti rozhodnutiam výboru.
Výbor mal za úlohu vykonávať rozhodnutia zhromaždenia advokátov, viesť matriku, vrátane rozhodovania o zápise resp. vyčiarknutí zo zoznamu advokátov. Zároveň výbor vykonával dohľad nad advokátmi a advokátskymi koncipientmi, pričom mal aj disciplinárnu právomoc. Ďalšie povinnosti vyplývali pre výbor z jeho postavenia ako výkonného a štatutárneho orgánu advokátskej komory.
V tejto súvislosti nemôžem opomenúť kompetenciu ministra spravodlivosti, ktorá vyplývala z jeho práva dohľadu nad advokátskymi komorami a advokátmi, v záujme výkonu spravodlivosti.
Okrem právomoci určovať počet a sídla advokátskych komôr boli v súvislosti s jeho kompetenciou dohľadu stanovené povinnosti pre advokátske komory zasielať ministrovi zápisnice z konania zhromaždenia advokátov aj s výsledkami volieb výboru, povinnosti predkladať každoročne hlásenia – správy, najmä o disciplinárnych konaniach, ale aj o skúsenostiach advokátov pri výkone poskytovania právnej pomoci.
Minister spravodlivosti však mohol dohľad vykonávať len spôsobom a v rozsahu oprávnení zakotvených v advokátskom poriadku.
V hlave V. Zák. Čl. XXXIV advokátskeho poriadku boli upravené práva a povinnosti advokátov, advokátskych koncipientov. Tieto sa veľmi nelíšili od súčasných, stojí ale za zmienku povinnosť každého advokáta zastupovať pred súdmi aj nemajetné osoby odkázané na právnu pomoc. Táto povinnosť bola bez nároku na odmenu a rozhodoval o nej výbor advokátskej komory podľa poradia v zozname advokátov.
Na základe § 17 advokátskeho poriadku stanovil pre územie Slovenska advokátske komory so sídlami v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove a pre južné a východné Slovensko vrátane Podkarpatskej Rusi, v Balašských Ďarmotách, Rábe (dnešný Györ), Miškovci a Marmaroši.
Pôvodne mala vzniknúť aj v Nitre, nakoniec k tomu nedošlo.
Všetky uvedené advokátske komory vznikli vo februári 1875 keď sa uskutočnili zakladajúce zhromaždenia advokátov. Tieto ustanovujúce zhromaždenia zvolali predsedovia súdnych stolíc v sídle ktorých mali advokátske komory vzniknúť. Na zhromaždenia boli pozvaní všetci advokáti, ktorí preukázali oprávnenie na výkon povolania.
Ustanovujúce zhromaždenia advokátov sa konali v Bratislave 13. februára, v Prešove 15. februára, v Banskej Bystrici 18. februára a v Košiciach 25. februára.
Uvedené advokátske komory pôsobili na území Slovenska – Uhorska do rozpadu Rakúsko – Uhorska a vzniku Československej republiky.
Na základe Zákona č. 167 z marca 1920 a následne Nariadenia vlády z decembra 1920, došlo k zlúčeniu advokátskych komôr na Slovensku do jednej, so sídlom v Turčianskom Svätom Martine.
Postupom času je právna úprava výkonu advokátskeho povolania dovtedy platným Zák. Čl. XXXIV postupne nahrádzaná novými právnymi predpismi. Je však zaujímavé, že na území Slovenska platili niektoré ustanovenia až do roku 1948.
Vznik advokátskych komôr v roku 1875 na základe Zák. Čl. XIV je pre nás advokátov mimoriadne významný. Vytvoril základy nezávislej samosprávy advokácie ako nevyhnutný predpoklad nezávislosti advokátskeho povolania.
Historický vývoj spoločnosti od doby vzniku prvých advokátskych komôr napriek politickým a spoločenským zmenám, vrátane totalitných režimov preukázal nenahraditeľnosť advokácie pri ochrane a presadzovaní práva, výkone spravodlivosti. Je nespochybniteľná nevyhnutnosť nezávislosti advokáta, pričom súčasťou a základom tejto nezávislosti je aj samospráva advokátskeho stavu v podobe advokátskych komôr.
Advokátske komory vždy aj v súčasnosti chránili a chránia základné princípy advokátskeho povolania a majú povinnosť garantovať ústavné právo každého na právnu pomoc – prístup k právu.
Postavenie advokácie v spoločnosti, jej spoločenské uznanie je vo vrchovatej miere aj zásluhou existujúcej samosprávy v podobe advokátskej komory, a preto považujem 150. výročie vzniku advokátskej komory za mimoriadne významné, zasluhujúce si pozornosť nás všetkých.
JUDr. Štefan Detvai
emeritný predseda SAK