JUDr. Katarína Gešková, PhD. pôsobí na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, kde vyučuje a vedecky sa venuje oblasti civilného procesu. Jej profesijnou vášňou sú pravidlá konania pred všeobecnými súdmi prevažne v súkromných sporoch. Zameriava sa aj na oblasť právnického písomného prejavu a na etické dilemy v civilnom procese. Jej práca má presah aj do zahraničia, pracuje na rôznych grantových programoch, aktívne publikuje a styk s praxou udržuje ako advokátka. Pôsobí aj na Ústavnom súde SR ako externá poradkyňa.
Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Tento princíp je prítomný aj v našej súdnej praxi, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a má len čisto interpretačný charakter.
Príspevok analyzuje účel princípu subsidiarity určovacej žaloby a dôvody, pre ktoré sa stal súčasťou rozhodovacej praxe na Slovensku a vo viacerých európskych krajinách. Zároveň poukazuje na aktuálne názory právnej vedy a súdnej judikatúry na tento princíp.
- Koexistencia určenia a plnenia – medzitýmny určovací rozsudok
Princíp subsidiarity určovacej žaloby vlastne nepripúšťa, aby popri sebe existovali vo veci dva rozsudky, určovací rozsudok a rozsudok na plnenie. Považuje sa to za nehospodárne a zbytočne zaťažujúce súdy. Naopak, koexistencia týchto dvoch rozsudkov je v anglickom práve prirodzená. V priestore determinovanom germánskou právnou tradíciou to však tiež nie je vylúčené. Táto koexistencia je umožnená prostredníctvom tzv. medzitýmneho určovacieho rozsudku.[1] Skutočnosť, že takáto právna úprava v germánskej právnej kultúre existuje už od r. 1895 (§ 393 rakúskeho ZPO), znamená, že koexistencia týchto dvoch výrokov má zrejme opodstatnenie. Už podľa ZPO existovali dva druhy medzitýmnych rozsudkov, a to o základe nároku a o práve alebo právnom vzťahu, od ktorého závisí rozhodnutie vo veci samej. V takejto podobe sa dosiaľ zachovali v rakúskom a nemeckom procesnom práve.[2]
S účinnosťou od 1. júla 2016 je súčasťou aj slovenského civilného procesného práva medzitýmny určovací rozsudok upravený v § 214 ods. 2 Civiného sporového poriadku (CSP). Podľa tohto ustanovenia „súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.“ Jeho znovuzavedenie do procesnej úpravy bolo veľmi nenápadné. V prvom návrhu CSP sa medzitýmny určovací rozsudok vôbec neobjavil, bol doplnený až v legislatívnom procese a jeho zavedenie dôvodová správa odôvodňuje veľmi stručne: „Normativizuje sa teoretické vymedzenie čiastočného a medzitýmneho rozsudku.“ Potom sa nemožno čudovať, že v súčasnej súdnej praxi dosiaľ nenašiel významnejšie využitie.
Medzitýmny určovací rozsudok je však dôkazom toho, že určovací výrok môže existovať aj popri výroku na plnenie. Z právnej úpravy nevyplýva obmedzenie pre vydanie medzitýmneho určovacieho rozsudku okrem toho, že jeho vydanie musí strana navrhnúť (na rozdiel od medzitýmneho rozsudku o základe nároku podľa § 214 ods. 1 CSP, ktorý súd vydá aj bez návrhu). Pre úplnosť uvádzame, že rakúska právna doktrína,[3] ako aj súdna judikatúra,[4] nad rámec zákonného textu stanovuje určité obmedzenie prípustnosti medzitýmneho určovacieho rozsudku prostredníctvom osobitného právneho záujmu a súd ho vydá len ak určovací rozsudok má význam aj nad rámec rozsudku o plnení.[5] Toto sa niekedy považuje za akýsi osobitný právny záujem.[6] Súdna prax k tomu dodáva, že ak by predbežná otázka nemala význam aj nad rámec prebiehajúceho konania, nebol by dôvod na samostatné rozhodnutie o predbežnej otázke a potom by postačilo, ak by sa súd k predbežnej otázke vyjadril len v odôvodnení súdneho rozhodnutia.[7] Naopak, nemecká doktrína pripúšťa, že osobitný právny záujem sa nevyžaduje, pretože vyplýva zo samotnej prejudiciality určenia pre vec samu. Na Slovensku neexistuje v tejto otázke zatiaľ ustálená rozhodovacia prax. Možno sa stretnúť s prístupom, podľa ktorého sa má aj v prípade medzitýmneho určovacieho návrhu skúmať naliehavý právny záujem.[8] Tento názor nezdieľame. Právny záujem je totiž daný práve tým, že žalobcovo právo už bolo porušené a žalobca žiada o nárok z toho vyplývajúci. Preto v tomto ohľade považujeme nemecký prístup za správny.
V tejto súvislosti sa vynára otázka, prečo sa v germánskej právnej kultúre pripúšťa prostredníctvom tohto inštitútu určovacia žaloba popri žalobe na plnenie, keď v nej má princíp subsidiarity hlboké zakorenenie? Odpoveďou by mohla byť skutočnosť, že súd obidve žaloby prejedná v jednom konaní, a teda cieľ hospodárnosti je naplnený. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime odôvodniť, že táto úvaha nemusí byť úplne správna.
Treba pripustiť, že v prípade medzitýmneho určovacieho rozsudku, na rozdiel od situácii, kedy sa určovací rozsudok vydá v samostatnom konaní, spravidla ešte predtým ako žalobca začne konanie o plnenie, sú obidva procesné nároky (určenie a plnenie) súčasťou jedného konania a teda je splnená požiadavka hospodárnosti (nezaťažovať súd a žalovaných nepotrebnými žalobami). Zároveň však platí, že pre stranu môže mať význam aj samotné určenie predbežnej otázky a k podaniu žaloby o plnenie ani nemusí dôjsť. Preto vydanie určovacieho rozsudku môže, paradoxne, pôsobiť hospodárne v tom zmysle, že namiesto rozhodnutia o obidvoch zložkách nároku na plnenie (určenie a plnenie), žalobca súdy zaťaží len rozhodovaním o jednom z nich a plnenie dosiahne mimosúdne.[9] Vtedy je naopak, upustenie od princípu subsidiarity nástrojom procesnej ekonómie. Motiváciou k dobrovoľnému plneniu môžu byť aj trovy konania, ktoré sú pri nárokoch na splnenie povinnosti spravidla vyššie.[10]
Nakoniec platí, že keď už súd o predbežnej otázke rozhodne, nie je dôvod na to, aby ju nepoňal do výroku, ak o to žalobca žiada, pretože len tak sa stane aj táto časť súdneho rozhodnutia právoplatnou a vecou rozhodnutou. Tým sa vylúčia aj následné určovacie žaloby o určenie práva alebo právneho vzťahu, ktoré tvoria predbežnú právnu otázku pre konanie o splnenie povinnosti
- Je subsidiarita určovacej žaloby správne riešenie?
Princíp subsidiarity vytvára z určovacej žaloby akýsi druhoradý procesný nástroj v porovnaní s ostatnými žalobami. Tento prístup vychádza z názoru, že určovacia žaloba je obsahovo užšia ako je žaloba na plnenie, ktorá ju prekrýva. Tento názor nepovažuje za správny Dvořák,[11] ktorý poukazuje na to, že obidve žaloby charakterizujú odlišné žalobné návrhy. Ich predmety považuje za obsahovo rozdielne a podľa neho sa vymykajú porovnávaniu „čo do šírky“. Tento porovnávací prístup možno uplatňovať len pri žalobách rovnakého druhu (napr. žaloby na zaplatenie 5 000 eur a 10 000 eur vychádzajú z rovnakého skutkového základu). Pri posudzovaní identity vecí nemožno klásť dôraz len na jeden identifikačný znak (skutkový základ) a na ďalší (žalobný petit) rezignovať. Práve žalobný návrh ukazuje, akej súdnej ochrany sa žalobca domáha.
Pokiaľ je prípustnosť určovacej žaloby determinovaná stavom právnej neistoty žalobcu, nezdá sa správne hľadať argumenty, pre ktoré by mala byť preferovaná iná žaloba, pokiaľ žalobca túto, ďalšiu ochranu, nad rámec určenia nepožaduje.
Preto sa pokúsime zamyslieť nad dôvodmi, pre ktoré by mala mať určovacia žaloba v systéme žalôb rovnocenné postavenie.
Právoplatnosť určovacieho rozsudku sa prejavuje v dvoch smeroch, i) v nezmeniteľnosti (ide o tzv. negatívnu stránku materiálnej právoplatnosti, § 230 CSP) a ii) v záväznosti (ide o tzv. pozitívnu stránku materiálnej právoplatnosti, § 228 CSP).
Určenie práva je pre následnú žalobu o plnenie, ktoré pochádza z tohto určenia, otázkou prejudiciálnou. Prejavom prejudiciality v situácii, keď už existuje právoplatné rozhodnutie o otázke, ktorá je predpokladom pre rozhodnutie o ďalšej veci, je záväznosť prvého rozhodnutia pre ďalšie konanie. Záväznosť právoplatného rozhodnutia bráni súdu, aby vyriešenú prejudiciálnu otázku v následnom závislom spore samostatne posúdil. To znamená, že je vylúčené nové prerokovanie tejto otázky. Súd rozhodujúci závislý spor je viazaný právoplatným rozhodnutím o tejto prejudiciálnej otázke. Záväznosť rozhodnutia tu chráni sporové strany pred tým, aby sa s protistranou nemuseli opätovne sporiť o už právoplatne rozhodnutom právnom následku.[12] Len tak môžu byť vzájomné rozhodnutia konzistentné, čo je aj zmyslom civilného konania.
Vyhovujúce rozhodnutie o pozitívnej určovacej žalobe by nemalo žiadny zmysel, ak by v následnom spore o vydanie veci mohla byť otázka vlastníctva veci opätovne spochybnená. Len pre úplnosť uvádzame, že tu nejde o prejudicialitu v zmysle § 194 CSP.[13]
Potom platí, že k preťaženiu súdov vlastne nedochádza. Súd v konaní o následnej žalobe na plnenie totiž „pokračuje“ tam, kde konanie o určení skončilo. Iste, niektoré administratívne úkony sa zrejme vykonajú dvojnásobne a k veci budú existovať dva súdne spisy, avšak ťažko môžeme túto časť súdneho konania vnímať ako dvojnásobné a neprípustné zaťaženie súdu.
- Sociologický význam určovacích žalôb, určovacia žaloba ako predpoklad dobrovoľného plnenia a odbremenenie súdov
Sociologický aspekt určovacích žalôb má svoj zásadný význam, ktorý je podľa nášho názoru nedocenený. Určovacia žaloba, práve tým, že nie je exekučným titulom, predstavuje svojím spôsobom miernejšie vyriešenie spornej otázky. Rozsudok len vo forme určenia nemusí definitívne naštrbiť vzťahy medzi stranami a vytvára predpoklad pre budúcu dohodu o plnení alebo priestor na dobrovoľné plnenie.
Určovací rozsudok sa tak môže stať predpokladom pre dobrovoľné plnenie. Tento argument sa vlastne vyskytuje takmer v každej analyzovanej právnej úprave. Je teda jasné, že tento aspekt sa nepodceňuje. Pokiaľ však dôjde k dobrovoľnému plneniu, potom platí, že súdny systém bol zaťažený oveľa menej, ako keby rozhodol o žalobe na plnenie. Vtedy by totiž musel rozhodnúť najskôr o určení a až následne o plnení (príp. inom nároku). V slovenskom právnom prostredí môže byť motiváciou na dobrovoľné plnenie práve náhrada trov konania. Preto pokiaľ nie je výška plnenia sporná, možno dôvodne očakávať, že povinná strana bude dobrovoľne plniť. Súdy by preto mali zisťovať dôvody, pre ktoré sa žalobca rozhodol práve pre určovaciu žalobu, vrátane toho, či je pravdepodobnosť následnej dohody medzi stranami alebo dobrovoľné plnenie povinnej osoby.
- Určovacia žaloba ako lacnejšia alternatíva
Konanie o určenie je spravidla lacnejšie. Minimálne pri vyrubovaní súdneho poplatku súd vychádza z toho, že predmet konania nie je možné oceniť peniazmi a súdny poplatok tvorí pevná suma – 99,50 eur, nie 6% zo žalovanej sumy. Následne sú trovy spravidla nižšie aj pri odmene advokáta, čo však závisí od toho, či je predmet určenia oceniteľný peniazmi.
Tento argument by mohol sledovať vhodnosť voľby určovacej žaloby. Napr. v anglickom práve sa možno stretnúť s tým, že ak si žalobca zvolí drahší spôsob ochrany, súd mu nemusí priznať úplnú náhradu trov konania.
Máme za to, že aj nižšie náklady súdneho konania motivujú strany k voľbe tohto prostriedku ochrany, čo má opäť zásadný sociologický význam, pretože trovy konania nevytvoria medzi sporovými stranami zbytočne neprekonateľnú bariéru. Argument, že súdna sústava tým stratí na hodnote súdneho poplatku, podľa nášho názoru neobstojí, pretože zmyslom súdnej ochrany nemá byť to, koľko súdny systém na súdení „zarobí“, ale to, aby bola súdna ochrana poskytovaná efektívne a v primeranej lehote a aby strany dostali odpoveď na to, prečo sa na súd obrátili. Nemenej dôležitá je aj následná schopnosť strán zotrvať v určitom prijateľnom vzťahu, či už ide o rodinné alebo majetkové spory, spory medzi fyzickými osobami alebo podnikateľmi.
- Trovy konania ako inhibítor zbytočných následných žalôb na plnenie
V prvom bode sme hovorili o situácii, kedy žalobca dosiahne pozitívny výsledok a súd mu právo prizná. Uzavreli sme, že aj keby musel podať následne žalobu o plnenie, súdy by neboli zaťažované, pretože by vychádzali z rozhodnutia o určení práva. Zaoberali by sa len „tým navyše“, čo žalobca po určení práva žiada.
Ak by strana napriek pre ňu nevyhovujúcemu určovaciemu rozsudku (čo je málo pravdepodobné), iniciovala súdne konanie o plnenie, žalobca by bol po prehre v spore sankcionovaný v podobe povinnosti nahradiť trovy konania. Naopak, žalovaný by mal právo na náhradu svojich trov konania, čo by azda mohla byť určitá forma satisfakcie za jeho zbytočné zaťaženie.
Ak zástancovia princípu subsidiarity argumentujú tým, že ide okrem ochrany súdneho systému aj o ochranu žalovaných, je otázne, či tieto úlohy môže splniť práve princíp subsidiarity. Veď aj žaloby na plnenie, kde žalobca prehrá, sú zaťažením žalovaného, toto zaťaženie je však tolerované. Koniec koncov, každý žalovaný, ktorý spor vyhrá, je nedôvodne zaťažený žalobcom. Vždy je len na žalobcovi, či určitý súdny spor, či už na určenie alebo na plnenie začne. V konečnom dôsledku je potrebné pripustiť, že pokiaľ chce ktokoľvek žalovať akúkoľvek osobu, nemôžeme mu v tom vlastne úplne zabrániť. Preto prílišná ochrana žalovaného a obava z vedenia dvoch súdnych sporov nie je podľa nášho názoru správnym argumentom v prospech princípu subsidiarity. Nemala by preto zabrániť žalobcovi zvoliť si preňho výhodný spôsob súdnej ochrany. Jediným limitom je skúmanie naliehavého právneho záujmu.
- Princíp subsidiarity určovacej žaloby vs. dispozičný princíp
Princíp subsidiarity významne zasahuje do autonómie vôle žalobcu. Princíp subsidiarity totiž vyjadruje neprípustnosť určovacej žaloby za predpokladu, že žalobca má k dispozícii iný, vhodnejší spôsob ochrany. Posúdenie skutočnosti, či žalobca má alebo nemá vhodnejší spôsob ochrany tak závisí od prípustných prostriedkov ochrany, ale aj od vnímania sudcu. Sudca by potom mal v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia o nedostatku právneho záujmu v dôsledku subsidiarity určovacej žaloby uviesť, aké iné prostriedky právnej ochrany má žalobca k dispozícii a prečo ich sudca považuje za vhodnejšie. Tým si podľa nášho názoru súd berie oprávnenie, ktoré mu nepatrí. Tento fenomén nie je veľmi badateľný pri jednoduchých prípadoch, kde súdy odkážu žalobcu na žalobu na zaplatenie. Komplikovanejšie to je v prípade, ak má žalobca k dispozícii iný druh žaloby na plnenie ako na zaplatenie (napr. zdržanie sa určitého konania alebo vydanie veci a pod.), príp. má k dispozícii úplne inú žalobu. Pokiaľ by malo byť odôvodnenie dostatočné, súd by mal v odôvodnení uviesť, aké konkrétne žaloby má žalobca k dispozícii a ktoré a z akého dôvodu považuje za vhodnejšie. V tomto smere to podľa nášho názoru ale môže hraničiť so zásahom do dispozičného princípu.
Tiež netreba podceňovať pragmatický prístup žalobcu k vedeniu súdneho sporu. Ťažko si možno predstaviť situáciu, ak žalobca prehrá súdny spor o určenie, že je vlastníkom určitej veci a následne podá žalobu na jej vydanie. Životnú empíriu nemožno podceňovať. Preto aj v kontexte trov konania existuje skutočne pomerne veľký predpoklad, že určenie zabráni jednej zo strán uplatňovať si svoje právo v následnom konaní.
Princíp subsidiarity málo zohľadňuje mnohorakosť životných situácií, pestrosť medziľudských vzťahov a cieľov jednotlivých osôb. Nereflektovanie na tieto bežné životné skúsenosti zbytočne žalobcov oberá o možnosti určovacích výrokov.
Princíp subsidiarity sa javí ako nehospodárny v prípade, ak dôjde k možnosti podania inej žaloby až počas súdneho konania. Zo súdnej judikatúry totiž vyplýva, že naliehavý právny záujem musí existovať v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia.[14] Pokiaľ by sme ale akceptovali princíp subsidiarity bezvýnimočne a teda akceptovali názor, že vždy ak vznikne možnosť podať žalobu na plnenie, naliehavý právny záujem na určenie zaniká, súd by musel žalobu o určenie zamietnuť, resp. podľa nášho názoru skôr konanie zastaviť.[15]
Vieme, že účelom naliehavého právneho záujmu je ochrana súdneho systému pred nepotrebnými žalobami. Jeho účelom je teda zabezpečiť, aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne, aby sa potenciálom sudcov a ďalšieho súdneho aparátu jednoducho neplytvalo. V prípade, ak počas konania žalobcovi vznikne možnosť podať žalobu na splnenie povinnosti, má sa za to, že žalobca stratil naliehavý právny záujem na určení (princíp subsidiarity určovacej žaloby). Tento záver podľa nášho názoru nie je správny.
Ak je naliehavý právny záujem daný na začiatku konania (žaloba teda bola uplatnená rozumne), avšak v priebehu konania (ktoré môže aj kvôli prieťahom trvať neprimerane dlho) dôjde k jeho zániku (napr. žalobca už môže žalovať aj na splnenie povinnosti, príp. iné), v niektorých prípadoch môže byť nehospodárne konanie zastaviť. Konanie totiž môže byť práve vo fáze tesne pred vydaním meritórneho rozhodnutia. Potom sa práveže javí ako hospodárne, aby súd pokračoval v konaní, pretože význam tohto rozhodnutia sa môže prejaviť hneď v dvoch smeroch. Po prvé, význam určovacieho rozsudku môže strany motivovať k dobrovoľnému plneniu, a po druhé, ak súd vydá určovací rozsudok, tento bude prejudiciálne záväzný pre žalobu na plnenie (samozrejme za predpokladu, že ide o totožný okruh sporových strán), a preto súd môže na ňom v konaní stavať.
Pokiaľ by súd aj v týchto prípadoch striktne prijal záver, že naliehavý právny záujem zanikol, teda ak by striktne aplikoval princíp subsidiarity, bol by popretý účel naliehavého právneho záujmu. Ak je ním ochrana pred zaťažením súdov, tak potom nám príde nezmyselné, že riadne vykonané súdne konanie má vyjsť na zmar len kvôli tomu, že medzičasom, vznikom možnosti žalovať na plnenie, naliehavý právny záujem zanikol. Samozrejme, posudzovanie toho, či súd bude pokračovať v konaní alebo konanie zastaví, závisí od toho, v akom štádiu dôjde k možnosti podať žalobu o plnenie a či strana aj napriek možnosti žaloby na plnenie určovací rozsudok nepotrebuje, teda či nemá naliehavý právny záujem. Bude na posúdení sudcu, aby vyhodnotil ďalší postup v záujme hospodárnosti konania, a v súlade s tým, aby jeho úkony neboli zbytočné.
Ak by súd predsa len uzavrel, že naliehavý právny záujem už daný nie je, treba uviesť, že dôvody zániku naliehavého právneho záujmu by sa mali prejaviť aj v rozhodnutí o náhrade trov konania. Máme za to, že súd nemôže vychádzať len z výroku súdu o zamietnutí žaloby/zastavení konania, ktoré by na prvý pohľad mohlo vyznievať v neprospech žalobcu. Súd musí citlivo zvážiť dôvody, pre ktoré bol žalobca nútený sa obrátiť na súd a dôvody, pre ktoré súd zamietol žalobu/zastavil prebiehajúce súdne konanie v dôsledku následného zániku naliehavého právneho záujmu.
Uvedený problém nastáva aj v prípade, ak žalobca (spravidla dlžník) podá negatívnu určovaciu žalobu (určenie, že nemá voči veriteľovi dlh) a po splatnosti dlhu veriteľ podá žalobu na plnenie. Táto otázka (podanie žaloby na plnenie žalovaným po podaní určovacej žaloby žalobcom) bola riešená v R 47/2020,[16] kde najvyšší súd dospel k záveru, že naliehavý právny záujem je daný. Uvedený záver odôvodnil tým, že určovacia žaloba je schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah a že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. Do úvahy tiež prichádza spojenie vecí, ak sa začali na tom istom súde, príp. prerušenie konanie o plnenie až do vyriešenia konania o určovacej žalobe (ako v R 47/2020). Potom bude rozsudok v konaní o určenie záväzný pre konanie o plnenie.
- Kompenzačný efekt určovacej žaloby
V tomto kontexte nemožno zabudnúť na to, že určovacia žaloba môže v niektorých prípadoch plniť významnú kompenzačnú funkciu v tom zmysle, že žalobcovi porušenie jeho práva kompenzuje už samotné určenie tohto porušenia, príp. aj zverejnenie tohto určovacieho rozsudku. Typicky pôjde o prípady porušenia osobnostných práv, kde judikatúra (R 46/1995) pripúšťa aj určovacie žaloby, dokonca s tým, že pri nich nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. Tento názor zdieľa aj právna veda.[17]
- Koexistencia určenia a plnenia má svoj význam, medzitýmny určovací rozsudok
Ak strana žaluje na plnenie, možno predpokladať, že jej rozsudok na plnenie bude stačiť. Existujú však situácie, kde strana potrebuje, aby súd určil, aj právo alebo právny vzťah, od ktorého závisí následné plnenie, príp. iný nárok. Spravidla táto potreba vznikne v situácii, keď z určenia práva vyplývajú pre žalobcu viaceré dôsledky ako len v žalobe požadované plnenie. Vtedy je rozumné, aby súd vydal popri žalobe na plnenie aj určovací rozsudok. Prípustnosť takéhoto určovacieho rozsudku pripúšťa súdna prax vo väčšine krajín germánskej právnej kultúry, ako aj podľa anglického práva. V slovenskej súdnej praxi však nemožno hovoriť o výraznom judikatórnom trende.
S účinnosťou od 1. júla 2016 je vydanie určovacieho rozsudku popri rozsudku na plnenie výslovne prípustné aj v slovenskom práve, a to medzitýmnym určovacím rozsudkom podľa § 214 ods. 2 CSP. Tento sa však vydáva v už začatom konaní o plnenie. Ide o staronový inštitút, ktorý je známy aj v nemeckom a rakúskom práve.
Možnosť vydania medzitýmneho určovacieho rozsudku o určení práva je tak dôkazom toho, že určovacia žaloba je plnohodnotným a rovnocenným prostriedkom súdnej ochrany a na vydaní určovacieho rozsudku môže mať strana záujem, aj keď už žaluje na plnenie.
Z dosiaľ uvedeného môžeme uzavrieť, že určovacia žaloba je rovnocenná žalobe na plnenie, príp. inej žalobe a je na žalobcovi, ktorý spôsob ochrany si zvolí. Každá má totiž iné funkcie. Určovacia žaloba je obmedzená naliehavým právnym záujmom. Jeho cieľom je zamedziť zaťaženiu súdov a žalovaných nepotrebnými žalobami. Určovacia žaloba je prípustná len v prípade, ak je žalobca v stave právnej neistoty a ak určovací rozsudok môže túto neistotu odstrániť. Má sa za to, že pokiaľ má žalobca možnosť žalovať na plnenie, naliehavý právny záujem daný nie je. Z uvedeného existujú výnimky, vo všeobecnosti relatívne štedré, avšak v praxi málo využívané, resp. striktne interpretované.
Prvým krokom k odpútaniu sa od subsidiarity určovacej žaloby je podľa nášho názoru benevolentnejšie posudzovanie výnimiek zo zásady subsidiarity a vytváranie judikatúry v tejto oblasti. Určovací výrok môže odstrániť právnu neistotu a byť pre žalobcu užitočný aj bez toho, aby sa musel domáhať určitého plnenia, hoci aj takú žalobu žalobca podať môže.
Súdna prax však, podľa nášho názoru, môže ísť aj ďalej. Ak vychádzame zo záveru, že obidve žaloby sú rovnocenné, možnosť inej žaloby by nemala mať vplyv na posudzovanie naliehavého právneho záujmu, a teda naliehavý právny by mohol byť daný nielen v prípade spomínaných výnimiek. Naliehavý právny záujem by sa mal skúmať nezávisle od možnosti inej žaloby, teda na základe jeho klasických kritérií, a síce, či je žalobca skutočne v stave objektívnej právnej neistoty a či je určovací rozsudok spôsobilý túto neistotu odstrániť.
Možno predpokladať, že pri tomto rovnocennom vnímaní určovacej žaloby vznikne obava, že určovacie žaloby sa budú podávať masovo a že sa budú zneužívať. Skúsme sa zamyslieť nad tým, či je táto obava oprávnená.
Ak je medzi zmluvnými stranami len spor o určitej otázke, napr. o platnosti výpovede prenajímateľa (žalobcu) z nájmu[18], žalobca má vlastne k dispozícii žalobu na vypratanie, príp. na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak nájomca nehnuteľnosť stále užíva. V tom prípade (uvažujúc v duchu súčasnej súdnej praxe) by nemala byť žaloba na určenie, či nájomný vzťah trvá, prípustná. Veď otázka platnosti výpovede sa vyrieši ako prejudiciálna v konaniach na plnenie. Žalobcovi pritom nemusí ísť ani o vypratanie, ani o bezdôvodné obohatenie, ale o to, či je výpoveď platná a či ním zvolený výpovedný dôvod bol skutočne daný. Zaujíma ho teda určenie, či zmluva trvá a je ochotný ponechať nájomcu vo svojich priestoroch v závislosti od súdneho rozhodnutia. Ak by súd žalobu zamietol, asi sotva by žalobca žiadal žalovaného o vypratanie. Tiež možno predpokladať, že ak súd určí, že výpoveď žalobcu je platná a nájomný vzťah skončil, žalovaný zrejme sám nehnuteľnosť vyprace.
Skúsme sa ďalej zamyslieť nad tým najmenej želaným, až extrémnym príkladom. Žalobca má splatnú pohľadávku a žaluje o určenie, že má právo na plnenie, napr. právo na nájomné z určitej nájomnej zmluvy. Ak by súd jeho žalobu zamietol, sotva možno predpokladať, že bude pokračovať žalobou o plnenie dožadujúc sa zaplatenia nájomného v konkrétnej výške. Určovacia žaloba teda súdy nezaťažila ničím navyše. Ak súd určí, že žalobca má právo, príp. nárok[19] na nájomné, je zrejme pravdepodobné, že dlžník mu nájomné zaplatí. Ak by aj nedošlo k dobrovoľnému plneniu, napr. pre spor o výšku, v novom konaní súd pri predbežnej otázke určenia práva na nájomné vychádza z určovacieho rozsudku. Preto v tomto smere súd nemusí ani opakovať dokazovanie, ani vykonávať ďalšie zisťovanie a bude sa už venovať len výške nájomného. Ani v tomto prípade nie je súd zaťažený významne viac ako keby žalobca žaloval priamo na plnenie. Naopak, ak žalobca zvolí najskôr určenie práva, je tu určitá pravdepodobnosť, že súd už nebude vôbec zaťažovaný rozhodovaním o výške.
Tiež možno očakávať, že pokiaľ žalobca verí, že bude úspešný a nemá istotu v tom, či dlžník bude plniť dobrovoľne, prirodzene si zvolí žalobu na plnenie, pretože len tak získa exekučný titul. O ten budú mať žalobcovia stále záujem. Žalobcovia totiž sledujú len svoje prirodzene egoistické ciele, teda získať čo najviac a byť zaťažený čo najmenej (čo najmenej nákladov a čo najviac úžitku).
Vzhľadom na to, že ľudské motivácie sú rôzne, je potrebné na ne reflektovať aj pri výbere vhodnej žaloby. Dovolíme si istý optimizmus v tom smere, že motivácie žalobcov sú prevažne racionálne (žalobca vždy sleduje svoj prospech), preto sa snáď možno spoľahnúť na to, že ani sám žalobca nechce absolvovať dve konania. Preto určitou prirodzenou a podľa nás aj racionálnou selekciou bude rozumné a ekonomické správanie žalobcu, ktorý aj podľa pravdepodobnosti dobrovoľného plnenia vyhodnotí, ktorá žaloba je v danom právnom vzťahu lepšou voľbou. Koniec koncov neefektívne žaloby (akékoľvek) sa úplne vylúčiť nedajú. Na to však slúžia inštitúty spojenia veci alebo náhrady trov konania, aby sa tomuto postupu zabránilo.
Koniec koncov, je potrebné pripustiť, že určité špekulatívne konanie môže byť vyvolané práve reštriktívnym prístupom k určovacím žalobám. Napr. v Poľsku ide o žaloby o symbolickú sumu (napr. 1% z celkového plnenia).[20] Žalobcovia sa prostredníctvom týchto žalôb snažili dosiahnuť určité rozhodnutie o určení práva ako o prejudiciálnej otázke. Považovalo sa to aj za spôsob ako sa vyhnúť preukazovaniu právneho záujmu. V tomto kontexte vznikla následne v Poľsku diskusia až na úrovni najvyššieho súdu, či rozhodnutie o určení ako o prejudiciálnej otázke je alebo nie je záväzné pre ďalšie konania. Najvyšší súd v rozhodnutí z 29. marca 1994, III CZP 29/94 uviedol, že súd v inom konaní o plnenie, ktoré vychádza z tej istej právnej otázky, nemôže rozhodnúť inak. Ani v súčasnosti nemožno hovoriť o zjednotení právnych názorov v tejto otázke. Napr. podľa rozhodnutia poľského najvyššieho súdu z 7. apríla 2016 (III CSK 276/15) rozhodnutie o predbežnej otázke určenia zodpovednosti žalovaného nie je záväzné pre iné konania. Naopak, v rozhodnutí zo 4. novembra 2016 (I CSK 736/15) najvyšší súd uviedol, že v ďalších konaniach o ďalších častiach plnenia je súd viazaný rozhodnutím o otázke určenia zodpovednosti žalovaného.
- Zhrnutie
Závery plynúce z predchádzajúcich riadkov, môžeme zhrnúť nasledovne:
Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba sa tak stala akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Ten princíp je prítomný aj v našej súdnej praxi. Síce nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale je výsledkom interpretácie (ne)existencie naliehavého právneho záujmu.
Súdna prax nevylučuje, že od princípu subsidiarity možno upustiť a formuluje určité výnimky. Strohosť súdnej judikatúry v tejto oblasti však svedčí skôr o ich reštriktívnom výklade, čo nepovažujeme za správny trend. V tomto článku sme sa snažili ponúknuť niekoľko argumentov, ktoré odôvodňujú upustenie od tohto princípu. Máme za to, že naliehavý právny záujem žalobcu, teda to, či určovací rozsudok skutočne potrebuje, je potrebné vyhodnocovať v kontexte jeho konkrétnej skutkovej situácie, nie formalisticky podľa toho, či sa môže domáhať ochrany aj inou žalobou.
Vyššie uvedené argumenty sa snažia presvedčiť o tom, že určovacia žaloba je plnohodnotným spôsobom ochrany práva, ktorá je síce limitovaná naliehavým právnym záujmom, avšak ten môže byť daný aj v prípade, ak žalobca môže podať žalobu na plnenie. Názory, že určovacia žaloba plní len preventívnu funkciu možno považovať za prekonané. Určovacia žaloba má význam nielen v situácii, ak k porušeniu práva ešte nedošlo (prevencia pred porušením), ale aj v prípade, ak právo už bolo porušené. Uvedené potvrdzuje aj súdna judikatúra.
Súdy by preto mali dôsledne skúmať dôvody, pre ktoré sa žalobca dožaduje práve určenia práva a na čo mu bude určovací rozsudok slúžiť. Tiež by mali skúmať, či existuje predpoklad budúcej dohody medzi stranami alebo predpoklad dobrovoľného plnenia. Aj v prípade, že po vydaní určovacieho rozsudku podá žalobca žalobu na plnenie (z dôvodu, že nedošlo k dobrovoľnému plneniu), máme za to, že súdny systém nebude neprimerane zaťažený. Súd totiž bude vychádzať z vydaného určovacieho rozsudku, ktorý je v otázke určenia práva prejudiciálne záväzný.
Ak sa doteraz vnímala určovacia žaloba ako subsidiárna, až na niektoré výnimky, výklad by mal smerovať skôr k tomu, že ide o rovnocennú žalobu, okrem situácií, keď žalobca nemá naliehavý právny záujem. Veď nejde o súboj medzi žalobami, ale o vyhodnotenie toho, či žalobca skutočne čelí právnej neistote a či je rozsudok spôsobilý túto neistotu odstrániť. [21]
RESUMÉ
2. časť Princíp subsidiarity určovacej žaloby.
Autorka nadväzuje na 1. časť článku o princípe subsidiarity určovacej žaloby. Zaoberá sa postavením medzitýmneho určovacieho rozsudku v našom právnom systéme, ktorý považuje za príklad koexistencie rozsudku na určenie a plnenie. Ďalej ponúka argumenty v prospech upustenia od vnímania určovacej žaloby ako nevyhnutne subsidiárnej, teda druhoradej.
SUMMARY
Part Two Principle of Subsidiarity of a Declaratory Judgment Action
The author follows up Part One of the article on the principle of subsidiarity of the declaratory judgment action. She deals with the concept of the interlocutory declaratory judgment in the Slovak legal system, which she considers to be an example of the coexistence of a judgment for declaration and performance. She offers arguments in favour of abandoning the view of the declaratory judgment action as necessarily subsidiary, i.e. secondary.
ZUSAMMENFASSUNG
2. Teil: Grundsatz der Subsidiarität der Feststellungsklage
Die Autorin knüpft an den 1. Teil ihres Artikels zum Subsidiaritätsgrundsatz bei einer Feststellungsklage an. Sie befasst sich mit der zwischenzeitlichen Stellung des Feststellungsurteils in unserem Rechtssystem, welches sie als ein Beispiel für die Koexistenz des Feststellungsurteils und des Leistungsurteils betrachtet. Weiter bietet die Autorin Argumente zu Gunsten des Absehens von der Betrachtung der Feststellungsklage als einer unbedingt subsidiären, somit einer zweitrangigen Klage.
[1] V rakúskom práve je tento inštitút upravený v §§ 236 a 259 ods. 2 ZPO. Podľa § 236 „Žalobca môže bez súhlasu žalovaného až do skončenia ústneho konania, v ktorom sa vydáva rozsudok, požiadať, aby sa právny vzťah alebo právo, ktoré sa stali spornými v priebehu konania a od ktorých existencie alebo neexistencie úplne alebo čiastočne závisí rozhodnutie o žalobe, určili v rozsudku vydanom o žalobe alebo v rozsudku, ktorý mu predchádza. (2) Toto ustanovenie sa nepoužije, ak predmet nového návrhu možno rozhodnúť len v osobitnom konaní, ktoré je určené výlučne pre veci tohto druhu, alebo ak sú ustanovenia o vecnej príslušnosti súdov v rozpore s požadovaným rozhodnutím. (3) Predmetom nového návrhu môže byť aj uznanie úkonov alebo listín vyhotovených v zahraničí (§ 79 až 86a EO); v tomto prípade sa odsek 2 neuplatní.
V nemeckom práve je tento druh rozsudku upravený v § 256 ods. 2 ZPO,[1] podľa ktorého „až do skončenia ústneho pojednávania, na ktorom je vydaný rozsudok, môže žalobca rozšírením žaloby a žalovaný podaním vzájomného návrhu, aby bol právny vzťah, ktorý je medzi stranami sporný, určený súdom, ak rozhodnutie vo veci samej úplne alebo len v časti závisí od toho, či tento sporný právny vzťah existuje alebo nie.“
[2] Pozri COUFALÍK, P. Medzitimní rozsudek a medzitimní určovací návrh: nástroje rešení redběžních otázek soukromního práva? Časopis pro právní vědu a praxi 4/2016, s. 607 a nasl.
[3] Faching, H. W., Lehrbuch des österreichischen Zivilprzessrechts, 2. vydanie, Wien: 1990, s. 1069, Deixler-Hübner, A., In: Fasching, H., W., Konecny, A., eds., Kommentar zu den Zivilprzessgesetzen. 3. vydanie, Wien: 2017, komentár k § 236
[4] RIS-Justiz RS0039563, RIS-Justiz RS0039600, RIS-Justiz RS0039618, RIS-Justiz RS0039468, RIS-Justiz RS00334336
[5] Deixler-Hübner, A., In: Fasching, H., W., Konecny, A., eds., Kommentar zu den Zivilprzessgesetzen. 3. vydanie, Wien: 2017, komentár k § 236, RIS-Justiz RS0039563, RIS-Justiz RS0039600, RIS-Justiz RS0039618, RIS-Justiz RS0039468, RIS-Justiz RS0034336
[6] Deixler-Hübner, A., In: Fasching, H., W., Konecny, A., eds., Kommentar zu den Zivilprzessgesetzen. 3. vydanie, Wien: 2017, komentár k § 236, rozhodnutie rakúskeho najvyššieho súdu z 16. marca 1977 zn. 1 Ob 806/76, pozri aj rozhodnutie rakúskeho najvyššieho súdu z 25. októbra 1994, zn. 1 Ob 611/94
[7] Rozhodnutie rakúskeho najvyššieho súdu z 16. mája 2001, zn. 6 Ob 112/01s
[8] pozri medzitýmny rozsudok Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 10Cb/8/2019 – 186
[9] ŠTEVČEK, M., In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 793
[10] Pokiaľ ide o peňažné plnenie alebo plnenie oceniteľné v peniazoch, je súdny poplatok vo výške 6% (pri upomínacom konaní 3%), na rozdiel od určovacieho konania, kde je paušálny poplatok vo výške 99,50 eur. Aj trovy právneho zastúpenia sú spravidla vyššie, za základ pre určenie tarifnej odmeny sa totiž považuje hodnota plnenia.
[11] DVOŘÁK, B. Ke vztahu rozsudku o žalobě na plnění a následné žaloby určovací, Právní rozhledy, 9/2008, s. 332 a nasl.
[12] pozri DVOŘÁK, B. Právní moc civilních soudních rozhodnutí, 1. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2008, s. 62 – 69
[13] pozri ŠTEVČEK, M., In: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, § 194
[14] rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 252/09, sp. zn. 4 Cdo 56/09, podobne napr. aj Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 CoZm 6/2015 a iné
[15] Domnievame sa totiž, že naliehavý právny záujem nie je súčasťou hmotnoprávneho nároku, ale osobitnou procesnou podmienkou. Z uvedeného dôvodu má byť následkom nedostatku naliehavého právneho záujmu procesné rozhodnutie, a to zastavenie konania. K tomu pozri napr. Dvořák, B. In: Lavický, P. a kol. Občanský soudní řád, Praha: Wolters Kluwer, 2016, s. 328, Hlušák, M. Právny záujem v civilnom sporovom konaní. In: GEŠKOVÁ, K. (ed.). Žalobné právo. Zborník z medzinárodného vedeckého kongresu Trnavské právnické dni 2020, Trnava: Právnická fakulta TU v Trnave, 2020. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, 2020, 272 s. 208 – 239, (dostupné aj on-line na www.iuridica.truni.sk)
[16] R 47/2020: Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je podľa stanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. v znení účinnom do 30. júna 2016 (rovnako aj podľa § 137 písm. c/ C. s. p.) vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2019, sp. zn. 2ObdoV/11/2019)“
[17] Fekete, I. Občiansky zákonník. 1. zväzok (Všeobecná časť). Veľký komentár, 3. aktualizované a rozšírené vydanie, Bratislava. Eurokódex, 2017, s. 272
[18] Žalobca si sám nemusí byť úplne istý, či situácia, v ktorej sa ocitol je skutočne výpovedným dôvodom.
[19] Tu možno azda len podotknúť, že vhodnejšie je žalovať o určenie, že žalobca má nárok na nájomné, aby mohol súd aj v konaní o určenie zohľadniť prípadnú námietku premlčania. Ak by sa totiž žiadalo určiť právo, tak na rozhodnutie o práve na nájomné, nemá prípadná námietka premlčania vplyv, hoci možno očakávať, že žalovaný premlčanú pohľadávku dobrovoľne nesplní, príp. námietku premlčania uplatní v konaní o plnenie. To však nevylučuje situácie (budú skôr ale výnimočné), že pre strany bude potrebné aj rozhodnutie o práve, hoci premlčanom.
[20] Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 278
[21] Tento príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia výskumného projektu APVV č. APVV-17-0562