Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), v spojení s článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej praxi, podľa ktorej sa súdne rozhodnutia, ktorými sa povoľuje použitie osobitných vyšetrovacích postupov na základe odôvodnenej a podrobnej žiadosti orgánov činných v trestnom konaní, vypracovávajú na základe vopred pripraveného textu bez individualizovaného odôvodnenia, ale obmedzujú sa na konštatovanie, okrem dĺžky platnosti povolenia, že sú splnené požiadavky stanovené právnymi predpismi, na ktoré sa tieto rozhodnutia vzťahujú, za predpokladu, že presné dôvody, pre ktoré príslušný sudca rozhodol, že zákonné požiadavky sú splnené vzhľadom na skutkové a právne prvky charakterizujúce prejednávanú vec, možno ľahko a jednoznačne vyvodiť z krížového čítania rozhodnutia a žiadosti o povolenie, pričom žiadosť o povolenie musí byť po vydaní povolenia sprístupnená osobe, proti ktorej bolo použitie osobitných vyšetrovacích postupov povolené.
Rozsudok Súdneho dvora zo 16. februára 2023 vo veci C-349/21, HYA a i. – ECLI:EU:C:2023:102.
K položeniu prejudiciálnych otázok neviedli bulharský súd pochybnosti o bulharskej právnej úprave, ale prax bulharských súdov súvisiaca s aplikáciou tejto právnej úpravy. Bulharská právna úprava totiž v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (ďalej len „smernica 2002/58“) a tiež v súlade s Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) správne požaduje odôvodnenie súdnych rozhodnutí a teda aj takého súdneho rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie predsedu Špecializovaného trestného súdu o povolení na odpočúvanie telefónnej komunikácie. Lenže prax bulharského Špecializovaného trestného súdu je taká, že rozhodnutia, ktorými sa povoľuje odpočúvanie telefónnej komunikácie, vychádzajú z vopred pripraveného vzoru bez toho, aby obsahovali individuálne odôvodnenie. Vnútroštátny súd v tom videl rozpor s právom na účinnú súdnu ochranu obsiahnutým v článku 47 Charty.
Súdny dvor najprv overil, či zo smernice 2002/58 skutočne vyplýva povinnosť odôvodniť také súdne rozhodnutie, ako je rozhodnutie o povolení na odpočúvanie telefónnej komunikácie. Článok 5 tejto smernice stanovuje zásadu dôvernosti správ a príslušných údajov o prenose dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete, ktorá predpokladá zákaz počúvať, odpočúvať, uchovávať komunikácie a príslušné údaje o prenose dát. Výnimka z tejto zásady vyplýva z článku 15 ods. 1 smernice 2002/58, ktorý umožňuje členským štátom prijať legislatívne opatrenia obmedzujúce zásadu dôvernosti a to najmä vtedy, ak také obmedzenie je nevyhnutné, vhodné a primerané na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov. Takéto obmedzujúce opatrenia však musia byť v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, vrátane práv, slobôd a zásad upravených v Charte.
Bulharskou reakciou na článok 15 smernice 2002/58 je možnosť zasiahnuť do dôvernosti správ a príslušných údajov o prenose dát prostredníctvom súdnych rozhodnutí. Tieto súdne rozhodnutia musia rešpektovať Chartu a najmä jej článok 47 obsahujúci právo na účinný prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces. Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, právo na účinný prostriedok nápravy obsahuje aj právo na odôvodnenie, keďže vyžaduje, aby dotknutá osoba mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi rozhodnutia v záujme toho, aby mohla čo najlepšie brániť svoje práva a s plnou znalosťou relevantných skutočností sa rozhodnúť, či podá žalobu na súd za účelom preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia.[1]
Ako už bolo uvedené, bulharská právna úprava zásahov do zásady dôvernosti správ a príslušných údajov o prenose dát je plne v súlade s požiadavkami smernice 2002/58 a Charty. Problematický je spôsob realizácie povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie povoľujúce odpočúvanie telefónnej komunikácie. Toto rozhodnutie totiž obsahuje vopred pripravený vzor textu, v ktorom sa uvádza, že sú splnené zákonné požiadavky na udelenie povolenia na odpočúvanie telefónnej komunikácie bez konkrétneho a podrobného odôvodnenia.
Podľa Súdneho dvora je možné aj takéto rozhodnutie považovať za dostatočne odôvodnené, avšak len za predpokladu, keď bolo prijaté na základe odôvodnenej a podrobnej písomnej žiadosti. Súdny dvor sa stotožnil s argumentom Európskej komisie, že by bolo neprirodzené vyžadovať, aby súdne povolenie na odpočúvanie telefónnej komunikácie obsahovalo konkrétne a podrobné odôvodnenie, keď takéto odôvodnenie musí podľa vnútroštátneho práva obsahovať už žiadosť o získanie tohto povolenia. Súčasne je však potrebné, aby dotknutá osoba, ktorej telefónna komunikácia bola odpočúvaná, bola schopná pochopiť dôvody, z ktorých bolo odpočúvanie povolené a to v záujme toho, aby mohla rozhodnutie o povolení odpočúvania telefónnej komunikácie užitočne a účinne napadnúť. Rovnakú možnosť pochopiť dôvody na udelenie povolenia musí mať aj sudca, ktorý overuje zákonnosť povolenia.
Súdny dvor neuviedol, či prax bulharských orgánov tejto požiadavke zodpovedá a ponechal posúdenie tejto skutočnosti v rukách vnútroštátneho súdu. Odporučil mu, aby pri posudzovaní skúmal dve skutočnosti. Po prvé, či dotknuté osoby a súd overujúci zákonnosť povolenia mali prístup nielen k rozhodnutiu o povolení na odpočúvanie, ale aj k žiadosti, na základe ktorej bolo toto povolenie udelené. Po druhé, vnútroštátny súd má skúmať, či krížovým čítaním povolenia na odpočúvanie a žiadosti na udelenie tohto povolenia je možné ľahko a jednoznačne pochopiť presné dôvody, pre ktoré bolo toto povolenie udelené, a dĺžku platnosti tohto povolenia.
Súdny dvor pripomenul aj nedávny rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom bolo v súvislosti s dvoma rozsudkami bulharského Špecializovaného trestného súdu konštatované, že neexistencia individualizovaného odôvodnenia nemôže automaticky viesť k záveru, že sudca, ktorý vydal povolenie, žiadosť riadne nepreskúmal.[2]
Bulharský súd položil ešte jednu prejudiciálnu otázku smerujúcu k zisteniu, či je v rozpore s právom Únie taký výklad vnútroštátneho zákona, podľa ktorého informácie získané na základe takého súdneho povolenia, ktoré bolo predmetom prvej prejudiciálnej otázky, sa použijú na preukázanie obvinenia. Táto otázka vychádza z predpokladu, že dôkazy pre obvinenie boli získané na základe nezákonného povolenia na odpočúvanie telefónnej komunikácie, keďže povolenie nebolo dostatočne odôvodnené. Nedostatočná odôvodnenosť povolenia mala spôsobiť aj nemožnosť sledovanej osoby účinne napadnúť súdne rozhodnutie, ktorým bolo sledovanie povolené.
Podľa Súdneho dvora nebolo potrebné odpovedať na túto otázku vzhľadom na odpoveď na prvú otázku. Tento postoj Súdneho dvora je však mierne alibistický. Je síce pravda, že druhá otázka bola položená len pre prípad zápornej odpovede na prvú otázku, teda pre prípad, keď by Súdny dvor konštatoval, že bulharský spôsob odôvodňovania súdnych rozhodnutí povoľujúcich odpočúvanie telefónnej komunikácie je v rozpore s článkom 15 smernice 2002/58. Toto síce Súdny dvor v odpovedi na prvú otázku nekonštatoval, ale súladnosť vnútroštátnej praxe podmienil dvomi požiadavkami, ktorých splnenie má posúdiť vnútroštátny súd. V prípade, ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že uvedené požiadavky splnené nie sú, stala by sa potreba odpovede na druhú prejudiciálnu otázku viac ako naliehavou, keďže by to znamanalo, že nebola splnená požiadavka odôvodnenia zásahu do zásady dôvernosti správ a príslušných údajov o prenose dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete. Na rozdiel od Súdneho dvora sa druhou otázkou zaoberal generálny advokát, ktorý navrhol aj možnú odpoveď, avšak jeho návrhy nie sú pre Súdny dvor záväzné.[3]
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1]Rozsudok Súdneho dvora z 24. novembra 2020, Minister van Buitenlandse Zaken, C‑225/19 a C‑226/19, EU:C:2020:951, bod 43 a citovaná judikatúra.
[2] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 11. januára 2022, Ekimdžiev a i. v. Bulharsko, ECLI:CE:ECHR:2022:0111JUD007007812, § 313 a 314, ako aj citovaná judikatúra).
[3] Návrhy generálneho advokáta Anthony Collinsa vo veci C-349/21 prednesené 13. októbra 2022, ECLI: EU:C:2022:779, body 47 – 63.