JUDr. Andrea Moravčíková, PhD.
JUDr. Andrea Moravčíková, PhD., absolventka pregraduálneho (1997) aj postgraduálneho (2002) štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Ako odborná asistentka pôsobila na svojej alma mater do roku 2008, paralelne aj ako advokátka. Od januára 2008 sudkyňa najskôr na okresnom a následne na krajskom súde v Trnave, od mája 2015 je predsedníčkou senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Venuje sa prednáškovej činnosti, najmä pre Justičnú akadémiu SR a Slovenskú advokátsku komoru, ako aj publikačnej činnosti, zameranej najmä na oblasť obchodných záväzkových vzťahov.
V obchodných sporoch zrejme častejšie ako v ostatnej agende riešenej najvyšším súdom nachádzame prípady, kedy sa súd prioritne zaoberá kolíziou právomocí (právomoc všeobecných alebo rozhodcovských súdov vo veci konať), ako aj prieskumom už vydaných rozhodcovských rozhodnutí.
Základná výhoda arbitráže, spočívajúca v jej rýchlosti, konečnosti (v zásade ide o konanie bez možnosti opravného prostriedku) a všeobecne uznávanom princípe uznávania a vykonateľnosti rozhodcovských rozhodnutí v podstate v celom civilizovanom svete, je pre podnikateľské prostredie podstatnou. Pre obchody prebiehajúce v rámci spoločného trhu je relevantná právna úprava právomoci, uznania a výkonu cudzích rozhodnutí v rámci Európskej únie,[1]
Regulácia uvedenými právnymi normami len v rámci spoločného európskeho únijného priestoru znamená pre obchodné vzťahy to, že najmä pre obchod mimo tohto priestoru je najefektívnejším riešením arbitráž, v rámci ktorej je rozhodujúcou úprava Newyorského dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí a Európsky dohovor o obchodnej arbitráži.[2]
V nasledujúcich riadkoch sa zameriam na niekoľko aktuálnych rozhodnutí obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré priamo súvisia s rozhodcovským konaním tak, že formujú jeho vývoj vo vzťahu k limitom prieskumu rozhodcovského konania a sú aktuálnou databázou judikatúry slúžiacou na interpretáciu zákona o rozhodcovskom konaní.
- Princíp competence – competence
V prípade, že je potrebné vyriešiť otázku právomoci všeobecného súdu vo vzťahu, kde strana tvrdí existenciu rozhodcovskej doložky, treba aplikovať doktrínu separácie[3] a doktrínu competence – competence/právomoc – právomoc, vždy však s oporou v príslušnom právnom poriadku aplikovateľnom na riešený právny vzťah.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nachádzame výklad doktríny separácie a doktríny competence – competence v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obdo 44/2014 zo dňa 24. februára 2015. V úvode treba však upozorniť, že výklad je postavený ešte na predchádzajúcej procesnej právnej úprave obsiahnutej v OSP. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa uznesením konanie zastavil a vyslovil, že v prejednávanej veci nemá právomoc z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky. Odvolací súd uznesenie napadnuté odvolaním žalobcu i žalovaného zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bol podľa odvolacieho súdu predčasný záver súdu prvého stupňa o aplikácii rozhodcovskej doložky na prejednávanú vec vzhľadom na sporné tvrdenia účastníkov ohľadom skutočností, ktoré majú vplyv na posúdenie, či sa na uvedený predmet konania vzťahuje rozhodcovská doložka (či doložka obsiahnutá v písomnej zmluve o dielo pokrýva aj dodávku nadprác mimo rámca písomnej zmluvy).
Podľa § 106 OSP v znení účinnom k momentu vznesenia námietky nedostatku právomoci platilo, želen čo súd k námietke odporcu uplatnenej najneskôr pri prvom jeho úkone vo veci samej zistí, že vec sa má podľa zmluvy účastníkov prejednať v rozhodcovskom konaní, nemôže vec ďalej prejednávať a konanie zastaví. Súd však mal vec prejednať aj vtedy, ak zistil, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná, prípadne, že vôbec neexistuje alebo že jej prejednanie v rozhodcovskom konaní presahuje rámec právomoci priznanej im zmluvou.
Ustanovenie § 106 OSP riešilo v aplikovanom znení možný stret právomoci súdu a právomoci zverenej inému orgánu na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov – rozhodcovskému súdu. Predpokladom takejto konkurencie právomocí je platná zmluva účastníkov vzťahu o prejednaní veci v rozhodcovskom konaní. Sama existencia takejto zmluvy však nezakladá nedostatok právomoci všeobecného súdu, keďže zo strany žalovaného je nevyhnutná aktívna participácia včasným vznesením námietky predpokladanej v tomto ustanovení. Je dôležité podotknúť, že konajúci súd s ohľadom na skutočnosť, že vec mu bola predložená na prejednanie v súlade so slovenským procesným právom, musel postupovať v intenciách toho, ako riešenie možného sporu právomoci predpokladá zákon. Nebolo možné dospieť k záveru, že nemôže preskúmavať doložku samotnú, keď z dikcie citovaného ustanovenia priamo vyplývalo, že vec súd prejedná aj vtedy, ak zistí, že jej prejednanie v rozhodcovskom konaní presahuje rámec právomoci priznanej zmluvou.
Keďže skutkový stav v konaní pred súdom prvého stupňa nebol podľa odvolacieho súdu dostatočne osvedčený, rozhodnutie ako predčasné vrátil na ďalšie konanie, avšak takýto postup nevylučuje možnosť, že vec skutočne nepatrí do právomoci všeobecných súdov, k takémuto záveru je však potrebné dôjsť preskúmateľným a zákonom predpokladaným spôsobom tak, aby nebolo žalobcovi (ktorý aplikáciu doložky na prejednávanú vec popiera, a preto žaluje na všeobecnom súde) odňaté právo na spravodlivý proces.
Dovolací súd vyslovil, že akceptuje existenciu princípu „právomoc-právomoc“, podľa ktorého súd nemôže rozhodovať o právomoci skôr, ako bola daná možnosť rozhodcom o nej rozhodnúť. Poukázal však aj na výklad tejto doktríny a jej nie bezhraničnú aplikáciu s tým, že zákonná úprava slovenského procesného práva formulovaná § 106 OSP v čase rozhodovania súdu prvého stupňa umožňovala preskúmanie doložky čo do jej rozsahu aj predtým, ako sa ňou prípadne bude zaoberať rozhodcovský súd pre prípady zákonom ustanovené, akceptujúc tak zásadu ex nihilo nihil fit.[4]
V súvislosti s prístupom k rozhodcovským doložkám je dôležitý ďalší legislatívny vývoj. Keďže právna úprava § 106 OSP nebola kompatibilná s formulovanou doktrínou, pristúpil zákonodarca k zmene právnej úpravy a od 1. januára 2015 (novela ZoRK č. 336/2014 Z. z.) už súd v prípade kolízie právomoci musí postupovať tak, že ako predbežnú otázku rieši existenciu skutočností, ktoré zakladajú jeho právomoc vec prejednať (t. j., či účastníci vyhlásili, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, či uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v SR odopreté, či ide o spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu, či vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve a či nastal stav, že rozhodcovský súd sa odmietol vecou zaoberať). Len v týchto prípadoch súd vec prejedná.
Nová právna úprava účinná od 1. 7. 2016 v CSP upravuje v § 7 postup súdu, kedy na námietku žalovaného o nedostatku kompetencie pre existenciu rozhodcovskej doložky neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Takto bude postupovať, ak strany vyhlásia, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, alebo ak uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia bolo v SR odopreté; postupuje tak aj vtedy, ak zistí, že spor nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať. Otvorenou však zostáva otázka (ku ktorej ani v odbornej literatúre nenájdeme jednoznačné odpovede, a ani § 106 OSP. či nová úprava Civilného sporového poriadku ju neriešia) vyriešenia situácií tvrdenej neexistencie rozhodcovskej doložky, ako aj definície okruhu vecí, ktoré nemôžu byť podľa práva Slovenskej republiky rozhodcovskej zmluve podrobené.[5]
- Označenie strany vo vzťahu k nárokom z arbitráže
V konaní Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Obdo/33/2018 (rozhodnuté uznesením z 28. augusta 2018) bola riešená otázka označenia strán v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku a zároveň zásahom Ústavného súdu SR bola ustálená miera ingerencie súdu pri označovaní účastníkov konania v prípadoch, kedy z obsahu podania nie je úplne zjavné, ktoré subjekty presne majú byť považované za protistranu.
Žalobca v žalobe označil explicitne ako žalovaného Stály rozhodcovský súd pri IUDEX, so sídlom Martin, pričom súdy nižších inštancií (ako aj vo svojom prvom rozhodnutí pred kasáciou ústavným súdom vyhodnotil ako správne aj súd najvyšší) uzavreli, že takýto subjekt nie je subjektom práva tak, ako to zákon predpokladá a konanie voči nemu zastavili. Ďalšie subjekty, v obsahu žaloby uvádzané, neboli v jej záhlaví ako žalovaní označené. S poukazom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súdy uzavreli, že ak označený subjekt nemá spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 OSP, nie je povinnosťou súdu žalobcu poučiť o tejto skutočnosti a postupovať podľa § 43 OSP. Postavenie iných subjektov, uvádzaných v žalobe, neskúmali a nekonali s nimi ako so žalovanými.
Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 188/2017-48 zo dňa 10. novembra 2017 prvé uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Obdo/55/2014 zo dňa 27. augusta 2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa uvádza, že zo záhlavia žaloby je jednoznačné, že sťažovateľ (t. j. dovolateľ v procesnom postavení žalobcu v základnom konaní) popri sebe samom označil dva subjekty – rozhodcovský súd a pri vymedzení veci samej obchodnú spoločnosť, ktorá podala rozhodcovskú žalobu. Ústavný súd vyslovil, že sťažovateľ žiaden z týchto subjektov neoznačil výslovne ako žalovaného v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a teda je možné sa domnievať, že pri aplikácii objektívneho testu z uvedenej úpravy záhlavia nemožno urobiť jednoznačný záver, že sťažovateľ uvedenou žalobou prejavil vôľu podať žalobu len proti rozhodcovskému súdu ako žalovanému. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo v takejto procesnej situácii možné akceptovať postup konajúcich súdov, ktoré zvolili výklad pre sťažovateľa ako účastníka konania najmenej priaznivý. Podľa ústavného súdu takýto nejednoznačný prejav vôle sťažovateľa ako účastníka konania v jeho podaní zakladal bez ďalšieho potrebu odstránenia tejto nejednoznačnosti postupom podľa § 43 ods. OSP a vyzvať sťažovateľa na odstránenie vád žaloby tak, aby jednoznačne označil žalovaného. Petit uvedený v žalobe zodpovedal zneniu § 40 ods. 1 ZoRK účinného v čase podania žaloby a bolo potrebné prihliadať aj na nejednoznačnú právnu úpravu účinnú v čase podávania žaloby, keďže § 40 ods. 1 ZoRK jednoznačne neuvádzal, proti komu má byť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku podaná, ale až súdna prax ustálila, že táto žaloba mala byť podaná proti protistrane v rozhodcovskom konaní.[6]
- Povinnosť nariadiť ústne pojednávanie v rozhodcovskom konaní
V uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/39/2018 zo dňa 25. septembra 2018 súd vyslovil, že ak rozhodcovský súd na návrh, podaný po začatí rozhodcovského konania (vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania) podľa § § 26 ods. 1 ZoRK platného a účinného do 31. 12. 2014, nenariadi ústne pojednávanie, o ktoré požiadal účastník konania, môže tým porušiť zásadu rovného postavenia účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK, ako aj právo účastníkov na spravodlivé konanie.
V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba, z dôvodu došlo k porušeniu § 26 ods. 1 ZoRK, poslednej vety citovaného zákona v spojení s § 26 ods. 2 ZoRK, keďže rozhodcovský súd na jeho návrh nenariadil ústne pojednávanie. Súdy nižších inštancií jeho žalobe nevyhoveli s poukazom na zmluvnú dohodu o písomnej forme rozhodcovského konania. Pokiaľ rozhodcovský súd vo veci nenariadil ústne pojednávanie a rozhodol len na základe písomných podaní a listinných dôkazov účastníkov rozhodcovského konania, neporušil tak zásadu rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.
Dovolateľ v následnom dovolacom konaní prípustnosť svojho dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP založil na tom, že odvolací súd (rovnako ako aj súd prvej inštancie) nesprávne posúdil žalobcom uplatnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK, keď nesprávne interpretoval § 26 ods. 1 ZoRK, pričom za otázku zásadného právneho významu považoval to, či bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 17 a § 26 ods. 1, druhou vetou ZoRK tým, že rozhodcovský súd na návrh žalobcu nenariadil ústne pojednávanie z dôvodu, že zmluvné strany sa v rozhodcovskej zmluve dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania a tiež tým, že rozhodcovský súd umožnil žalovanému vyjadriť sa k žalobe v lehote 12 mesiacov, namiesto stanovených 15 dní.
Z pripojeného rozhodcovského spisu dovolací súd zistil, že rozhodcovský súd vyzval žalovaného listom, aby sa v lehote 15 dní písomne, v dvoch exemplároch, vyjadril k pripojenému rovnopisu žaloby a v prípade, ak sa do uvedeného termínu nevyjadrí, súd bude rozhodovať na základe podkladov, ktoré má k dispozícii. Uvedená výzva bola žalovanému doručená dňa 15. 04. 2013. Na túto výzvu reagoval právny zástupca žalovaného listom, ktorý bol doručený rozhodcovskému súdu dňa 14. 05. 2013 (po uplynutí 15 – dňovej lehoty), v ktorom požiadal rozhodcovský súd o predĺženie predmetnej lehoty o 15 dní. Zároveň požiadal rozhodcovský súd o oznámenie termínu, kedy by mu bolo umožnené nahliadnuť do predmetného spisu. V rozhodcovskom spise sa nenachádzalo žiadne rozhodnutie rozhodcovského súdu o predĺžení lehoty na podanie vyjadrenia žalovanému. K žalobe zaslal žalovaný vyjadrenie (žalobnú odpoveď) rozhodcovskému súdu zo dňa 12. 05. 2014. V liste označenom ako „odmietnutie rozhodcu, vyjadrenie k žalobnej odpovedi“, doručenom rozhodcovskému súdu dňa 05. 06.2014, žalobca navrhol, aby rozhodcovský súd rozhodol na ústnom pojednávaní, po vykonaní dôkazov, ktoré v konaní navrhol. Rozhodcovským rozsudkom z 03. 11. 2014 rozhodol rozhodcovský súd bez nariadenia ústneho pojednávania s poukazom na to, že účastníci konania sa v rozhodcovskej doložke dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, ako aj s poukazom na neodôvodnenosť prípadného vypočutia svedkov, navrhnutých zo strany žalobcu.
Dovolací súd tak prisvedčil žalobcovi, že postup rozhodcovského súdu vzbudzuje odôvodnenú obavu, či účastníci v rozhodcovskom konaní majú rovné postavenie a či žalovaný nebol procesne zvýhodnený pri podaní vyjadrenia k žalobe, ktoré podal po jednom roku od obdržania výzvy rozhodcovského súdu, nerešpektujúc lehotu uloženú rozhodcovským súdom žalovanému. Podľa názoru dovolacieho súdu, k porušeniu zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania došlo aj tým, že rozhodcovský súd nenaradil ústne pojednávanie na návrh žalobcu vo vyjadrení žalobcu zo 04. 06. 2014, doručenom rozhodcovskému súdu dňa 05. 06. 2014, v ktorom navrhol nariadenie ústneho pojednávania a vykonanie dôkazov.
Z § 26 ods. 1, druhej vety ZoRK, ktoré nadväzuje na prvú vetu citovaného ustanovenia, vyplýva, že rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie (je povinný ho nariadiť) vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, t. j. ak o to požiada účastník konania. Žalobca o nariadenie ústneho pojednávania požiadal a rozhodcovský súd však ústne pojednávania nenariadil, čo v rozhodcovskom rozsudku odôvodnil tým, že účastníci rozhodcovského konania sa dohodli v rozhodcovskej zmluve na písomnej forme rozhodcovského konania. Uvedená skutočnosť nebola sporná, avšak z dikcie § 26 ods. 1, druhej vety zákona vyplýva, že rozhodcovský súd je povinný nariadiť ústne pojednávanie vo veci aj v prípade, ak účastník rozhodcovského konania navrhol nariadenie ústneho pojednávania vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania, čo v posudzovanom prípade bolo splnené, keďže rozhodcovské konanie sa nachádzalo v štádiu jeho začatia.
Dovolací súd uzavrel, že odvolací súd vo veci nesprávne rozhodol, keď potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, pretože nesprávne posúdil žalobcom uplatnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK vo väzbe na § 17 a § 26 ods. 1 ZoRK, keď dospel k záveru, že nebola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, a preto rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 449 ods. 1 a ods. 2 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
Treba upozorniť, že dovolací súd riešil interpretáciu § 26 ods. 1 ZoRK vo vzťahu k povinnosti rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie. Podstatnou okolnosťou, slúžiacou aj k možnej súčasnej interpretácii tohto ustanovenia po novele ZoRK je skutočnosť, že podľa tohto ustanovenia (v znení platnom a účinnom do 31. 12. 2014) platilo, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodol, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadil ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania.
Dovolací súd dospel k záveru, že toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ide o upresnenie momentu, kedy nariadi rozhodcovský súd pojednávanie, avšak nielen za predpokladu, že k dohode o forme nedošlo, ale aj pre prípad, že ide o vhodné štádium konania, ktorému má dominovať písomná forma. Ak rozhodcovský súd takýto návrh účastníka vo vhodnom štádium konania neakceptuje a nenariadi pojednávanie, poruší zásadu rovného postavenia účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK, ako aj právo účastníkov na spravodlivé konanie a je to dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK.[7]
- Možnosť prieskumu vecného obsahu rozhodnutia rozhodcovského súdu; spôsob vykonania dôkazu zápisnicou z pojednávania rozhodcovského súdu v procese prieskumu rozhodcovského konania
V uznesení zo dňa 29. januára 2020, sp. zn. 5Obdo/98/2018 (publikované v Zbierke pod č. 56/2020), okrem iného najvyšší súd zdôraznil zásadu, že „konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie. Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci samej. Zisťovanie priebehu konania rozhodcovského súdu a ním vydaného rozsudku je v súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku predmetom dokazovania všeobecného súdu a tým otázkou skutkovou a následne právnou, avšak výlučne z hľadiska úvah o procesnom postupe rozhodcovského súdu v rámci posudzovaných dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa zákona č. 244/2002 Z. z.“
Hoci v uvedenej veci bolo dovolanie odmietnuté, najvyšší súd vyslovil niekoľko úvah súvisiacich s povahou rozhodcovského konania ako aj s dokazovaním pred súdom vo veciach rozhodcovských konaní.
Odvolací súd tu potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave zamietol. Žalobca podal dovolanie a vymedzil jeho dôvody podľa § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Vadu zmätočnosti videl v tom, že súdy nižšej inštancie nevykonali kľúčový dôkaz na pojednávaní, s možnosťou strán sa k nemu vyjadriť. Má za to, že išlo o nesprávny procesný postup, ktorým mu bolo znemožnené, aby ako žalobca uskutočňoval svoje základné procesné právo vyjadriť sa k rozhodujúcemu dôkazu (išlo o otvorenie zápisnice z hlasovania rozhodcovského súdu len senátom odvolacieho súdu mimo pojednávania). Podľa dovolateľa jednou z rozhodujúcich otázok v konaní pred súdmi nižšej inštancie bol dátum prijatia a vydania rozhodcovského rozsudku. Ak rozhodcovský súd vyzval strany na predloženie záverečných prednesov, hoci rozsudok už existoval, išlo by o procesnú vadu, preto bolo podľa dovolateľa kľúčové skutkovo ustáliť, či dátum na rozhodcovskom rozsudku predstavuje skutočný dátum vydania alebo ide o chybu v písaní. Skonštatoval, že súdy vychádzali z úradného záznamu krajského súdu o otvorení obálky so zápisnicou o porade a hlasovaní RS SOPK, ktorú však žalobca nevidel a nemal možnosť sa k nej vyjadriť. Uvedené namietal aj v odvolaní, na čo odvolací súd nesprávne pristúpil k analogickému použitiu § 54 ods. 4 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhl. č. 543/2005 Z. z.“), pričom tento procesný postup podľa dovolateľa mu znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a zakladá porušenie práva na spravodlivý proces, keďže ide o dôkaz, od ktorého záviselo rozhodnutie v spore. Podľa dovolateľa dotknutá zápisnica RS SOPK bola zrejme datovaná 14. decembra 2012 a rozhodcovský rozsudok bol datovaný 22. novembra 2012, pričom práve rozdiel medzi týmito dátumami bol pre spor rozhodujúci. Podľa neho zápisnicu o hlasovaní rozhodcovského súdu nemožno bez ďalšieho identifikovať so zápisnicou o hlasovaní súdu, keď na rozdiel od zápisnice o hlasovaní v súdnom konaní (tu § 44 OSP v znení účinnom v relevantnom čase), ktorá nesmie byť sprístupnená účastníkom konaní, účelom inštitútu zápisnice o hlasovaní v rozhodcovskom konaní bola právna istota účastníkov. Podľa dovolateľa utajenie zápisnice o hlasovaní rozhodcovského súdu nemožno pripodobniť k utajeniu zápisnice o hlasovaní súdu podľa § 44 OSP.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí k tvrdenej vade zmätočnosti hodnotil postup odvolacieho súdu, ktorý vyhotovil úradný záznam, v ktorom konštatoval za prítomnosti všetkých členov odvolacieho senátu otvorenie obálky „so zápisnicou o porade o hlasovaní k Rozhodcovskému rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory z rozhodcovského spisu RspV-156/2011“. Z predmetnej zápisnice o porade a hlasovaní krajský súd v úradnom zázname konštatoval, že rozhodcovský rozsudok „bol prijatý uvedeným senátom dňa 14. 12. 2012“. Úradný záznam podpísali všetci členovia odvolacieho senátu. Zo spisu ďalej vyplynulo, že súd prvej inštancie pred vydaním v poradí druhého rozsudku vykonal dokazovanie na pojednávaní, na ktorom v prítomnosti oboch sporových strán vykonal dokazovanie aj „obsahom spisu na č. l. 1 až 349“. Súčasťou dokazovania pred súdom prvej inštancie tak nepochybne bol aj obsah úradného záznamu odvolacieho súdu (keďže tento hodnotil obsah zápisnice v konaní predchádzajúcom, kedy vydal kasačné rozhodnutie). Po poučení podľa § 182 a § 154 CSP strany zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania a na záver nič neuviedli. Odvolací súd dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, vydal bez nariadenia pojednávania, pričom v zmysle § 383 CSP vychádzal zo skutkového stavu, ako ho zistil súd prvej inštancie.
Dovolací súd tak uzavrel, že pokiaľ bola žalobcom spochybňovaná okolnosť dátumu vydania rozhodcovského rozsudku, pričom aj on sám v podanom dovolaní uviedol, že v prípade dátumu 22. novembra 2012 mohlo ísť (len) o chybu v písaní vo vyhotovení rozhodcovského rozsudku, tak dokazovanie vykonané k tejto otázke súdom prvej inštancie obsahom úradného záznamu odvolacieho súdu z 26. novembra 2014 nebolo žalobcom na pojednávaní 24. januára 2017 namietané a až po ukončení dokazovania súdom prvej inštancie, v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudku, žalobca vytýkal nevykonanie dokazovania priamo zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského senátu. Žalobca však bol súdom prvej inštancie procesne poučený podľa § 154 CSP o zákonnej koncentrácii konania. Dovolací súd akcentoval, že relevantné z hľadiska prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti je, že nevykonanie určitého dôkazu by mohlo mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
Napokon dovolací súd uviedol s poukazom na § 120 ods. 4 OSP (platný v momente rozhodovania odvolacieho súdu), že pokiaľ ide o samotný úradný záznam zo dňa 26. novembra 2014, tak aj vo vzťahu k verifikácii dátumu vydania rozhodcovského rozsudku ide len o opis, premietnutie totožných údajov zo zápisnice o hlasovaní rozhodcovského súdu do záznamu konajúceho všeobecného súdu, s verifikovaním tohto záznamu podpismi všetkých členov senátu. Takýto úradný záznam súdu potom vykazuje určité atribúty verejnej listiny. Podľa ustanovenia § 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich dosvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Dovolateľ okrem trvania na dokazovaní priamo zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského senátu však konkrétne nevysvetlil, prečo by konštatovanie obsahu zápisnice o hlasovaní RS SOPK zo dňa 14. decembra 2012, zachytené v úradnom zázname konajúceho všeobecného súdu, z procesného hľadiska nemalo mať kvalitu zákonného postupu a z dôkazného hľadiska kvalitu správnosti, pravdivosti a vierohodnosti. Inak povedané, z dovolania nie je možné vyvodiť rozumný a logický dôvod opakovania dokazovania zápisnicou o hlasovaní rozhodcovského senátu o dátume vydania rozhodcovského rozsudku, ktorý už raz nahliadnutím do zápisnice o hlasovaní rozhodcovského súduzistil a verifikoval odvolací súd svojím úradným záznamom. Podstatná pre uvedený procesný postup súdu bola existujúca pochybnosť o správnosti dátumu vydania rozhodcovského rozsudku, vyvolaná dôvodmi samotnej žaloby o jeho zrušenie, pričom aj žalobca pripúšťal, že mohlo ísť primárne o chybu v písaní (či zrejmú nesprávnosť) pri vyhotovení rozhodcovského rozsudku. O to viac bol namieste procesný postup odvolacieho súdu, ktorý v predchádzajúcom odvolacom konaní (bez pojednávania) nahliadnutím do zápisnice o hlasovaní rozhodcovského senátu overil údaj skutočného dátumu prijatia rozhodnutia RS SOPK hlasovaním v senáte dňa 14. decembra 2012, a aj toto zistenie viedlo k zrušeniu v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie.
Dovolací súd tiež zdôraznil, že pokiaľ išlo o dátum rozhodnutia RS SOPK, dovolateľom nastolená otázka „utajenia“ obsahu zápisnice o hlasovaní rozhodcovského senátu, resp. či odvolací súd pri nakladaní so zápisnicou postupoval obdobne ako upravuje § 54 ods. 4 vyhl. č. 543/2005 Z. z., nebola vo vzťahu k procesným právam dovolateľa relevantná. Žalobca, primárne ako účastník konania pred rozhodcovským súdom, sa rozhodcovskou zmluvou zaviazal, že sa podriadi pravidlám rozhodcovského konania. Podľa § 26 ods. 2 veta prvá ZoRK v znení do 31. decembra 2014 rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania. Ak rozhodcovský súd predložil súdu zápisnicu o hlasovaní rozhodcovského senátu zo dňa 14. decembra 2012 v zapečatenej obálke a pokiaľ odvolací súd pri vyhotovení úradného záznamu zo dňa 26. novembra 2014 tento postup rozhodcovského súdu rešpektoval, tak rovnako nejde o také porušenie procesných práv ako žalobca namieta v dovolaní v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
- Právomoc rozhodcovského súdu v konaniach o platnosť stanov spoločnosti v kontexte registrového konania
Vo veci predloženej v rámci dovolania obchodnej spoločnosti najvyššiemu súdu pod sp. zn. 1Obdo/28/2017 bolo dovolanie uznesením zo dňa 18. júna 2018 zamietnuté aj na základe úvahy dovolacieho súdu o nemožnosti vylúčiť rozhodcovskou doložkou právomoc všeobecných súdov pri prejudiciálnom posudzovaní platnosti stanov, pokiaľ je to potrebné pre ustálenie skutočností súvisiacich so skutočnosťami zapisovanými do obchodného registra, pokiaľ ide o takú neplatnosť stanov, ktorá má charakter absolútnej neplatnosti.
Súd prvej inštancie uznesením (potvrdeným odvolacím súdom) v konaní, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom inak ako na základe návrhu na zápis (ďalej len „konanie o zosúladení zápisu“) § 200a ods. 1, 2 a 5 OSP okrem iného zapísal skončenie funkcie členov predstavenstva, pritom však vyslovil v súvislosti s dovolacími námietkami závery, relevantné pre posúdenie možnosti akceptácie arbitráže pre konania, ktorých výsledkom má byť zápis resp. výmaz skutočností zapisovaných do obchodného registra. Akciová spoločnosť, ktorej sa zmena zápisu v obchodnom registri týkala, namietala právomoc registrového súdu vec rozhodnúť a dovolávala sa právomoci rozhodcovského súdu. Na túto námietku registrový súd reagoval tak, že v článku stanov upravená právomoc rozhodcovského súdu sa vzťahuje len na prípadné spory medzi spoločnosťou a akcionármi o platnosť stanov medzi nimi, pričom v danej veci vôbec nejde o spor medzi spoločnosťou a akcionármi, ktorý by sa týkal platnosti stanov, resp. ich častí.
Podstata námietok obchodnej spoločnosti spočívala v posúdení trvania funkcie členov predstavenstva a kompetencii súdu na posúdenie týchto skutočností. Registrový súd poukázal na § 194 ods. 1 ObZ, podľa ktorého členov predstavenstva volí a odvoláva valné zhromaždenie z akcionárov alebo iných osôb na dobu určenú v stanovách, ktorá nesmie presiahnuť 5 rokov. Ďalej poukázal na obsah stanov, z ktorých vyplývalo, že „funkčné obdobie členov predstavenstva sa stanovuje na obdobie 5-tich rokov odo dňa ich menovania do funkcie. Opätovná voľba je možná. Po uplynutí obdobia, na ktoré bol člen predstavenstva zvolený, výkon jeho funkcie neskončí až do zvolenia nového člena valným zhromaždením.“ Na základe toho uzavrel, že pokiaľ stanovy určujú, že výkon funkcie člena predstavenstva neskončí až do zvolenia nového člena valným zhromaždením, tak aplikujúc § 1 ods. 2 ObZ v spojení s § 41 OZ, je táto časť stanov neplatná, keďže takáto úprava v stanovách umožňuje funkčné obdobie dlhšie ako 5 rokov, čo je v rozpore s § 194 ods. 1 ObZ, rozpor ktorý nesie so sebou dôsledok neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ.
Dotknutá spoločnosť formulovala základ dovolacích námietok, týkajúcich sa možnej právomoci rozhodcovského súdu tak, že v danom prípade ide o spor, ktorý vznikol na základe stanov medzi spoločnosťou a akcionárom, resp. medzi akcionármi navzájom, ktorý teda patrí do právomoci rozhodcovského súdu. Namietala tak právomoc súdu prvej inštancie v konaní o zhode rozhodnúť o platnosti stanov (t. j., že súd prvej inštancie ako registrový súd začal konanie, v ktorom prejudiciálne konštitutívne rozhodol, že stanovy sú v časti absolútne neplatné), právomoc prejudiciálne konštitutívne rozhodnúť o neplatnosti, resp. neúčinnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti a ako aj namietal možnosť všeobecného súdu posúdiť platnosť a účinnosť stanov a uznesenia valného zhromaždenia v konaní o zhode bez toho, aby rozhodnutie o neplatnosti a neúčinnosti súd zahrnul do samotného výroku rozhodnutia. Podľa dovolateľky bola daná právomoc Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, pretože ide o spor, ktorý vznikol na základe stanov medzi spoločnosťou a akcionárom, resp. medzi akcionármi navzájom. Dovolateľka poukázala na § 1 ods. 2 zákona o RK (podľa ktorého v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je) a na stanovy spoločnosti, (že všetky spory, ktoré vzniknú na základe týchto stanov medzi spoločnosťou a jej akcionármi a/alebo medzi akcionármi navzájom, vrátane sporov o platnosť, výklad alebo zrušenie týchto stanov, ktoré sa nepodarí vyriešiť vzájomnou dohodou, budú s konečnou platnosťou riešené (rozhodované) na Rozhodcovskom súde Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave).
Dovolací súd uviedol, že konanie vo veciach obchodného registra podľa § 200a ods. 1 OSP je konanie, ktorým sa má dosiahnuť zhoda medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom inak ako na základe návrhu na zápis, zmenu zápisu alebo výmaz údajov podľa ZoOR a takéto konanie registrový súd môže začať aj bez návrhu ( § 200a ods. 2 OSP), ako tomu bolo aj v posudzovanom prípade. Ide o špecifický druh nesporového konania, v ktorom súd postupuje z úradnej povinnosti. V takomto konaní má právomoc rozhodovať len súd, pričom kauzálne príslušným na konanie je registrový súd určený zákonom. Rozhodovať v konaní o dosiahnutie zhody v žiadnom prípade nespadá do právomoci rozhodcovského súdu. Právomoc rozhodcovského súdu, upravená v stanovách spoločnosti, sa podľa dovolacieho súdu vzťahuje len na spory, ktoré vzniknú na základe stanov medzi spoločnosťou a akcionármi a/alebo medzi akcionármi navzájom, vrátane sporov o platnosť, výklad a zrušenie stanov, ktoré sa nepodarí vyriešiť vzájomnou dohodou. Takúto doložku však nemožno vztiahnuť na rozhodovanie v nesporovom konaní podľa § 200a OSP (dnes 289 a nasl. CMP – pozn. autorky). Pokiaľ ide o námietku nedostatku právomoci všeobecných súdov vo vzťahu k rozhodovaniu o neplatnosti časti stanov akciovej spoločnosti dovolací súd uzavrel, že ak registrový súd zistí, že stanovy sú v rozpore s kogentným ustanovením zákona, zápis spoločnosti do obchodného registra nevykoná. Ak registrový súd prehliadne tento nesúlad a vznik spoločnosti zapíše do obchodného registra, ustanovenie, ktoré je v rozpore so zákonom, nenadobudne platnosť zápisom, pretože zápis nemá konvalidujúci účinok na ustanovenie stanov, ktoré je v rozpore so zákonom (viď napr. článok: K povahe stanov akciovej spoločnosti autorky A. Černejovej, Právny obzor, r. 1991, č. 8). Podľa dovolacieho súdu k zániku funkcie členov predstavenstva uplynutím ich funkčného obdobia došlo v posudzovanom prípade už na základe právnej skutočnosti – uplynutím času, a to bez ohľadu na to, kedy bol ohľadne tejto skutočnosti vykonaný zápis v obchodnom registri. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd nepochybili, keď v konaní o zosúladenie zápisov uplatnili tzv. vyšetrovací princíp a vykonali dokazovanie listinou – stanovami, vrátane prejudiciálneho posúdenia ich platnosti v časti upravujúcej funkčné obdobie členov predstavenstva.
- Dôvody zmätočnosti a prieskum rozhodcovského konania
V konaní sp. zn. 2Obdo/47/2019 Najvyšší súd SR uznesením z 26. augusta 2020 dovolanie žalovaného odmietol. Odvolací súd v tejto veci potvrdil rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave, zo dňa 07. 06. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06. 07. 2011, a to podľa § 40 ods. 1 písm. h/ ZoRK platného a účinného do 31. 12. 2014, a vec vrátil rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Dovolací súd posudzujúc prípustnosť dovolania podľa § 420 CSP vyslovil, že ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. a/ až f/ CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo. Podľa dovolacieho súdu treba posudzovať situáciu, kedy je predmetom dovolacieho prieskumu rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený, v rozhodcovských veciach komplexne. Potvrdené bolo totiž rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol rozhodcovský rozsudok zrušený a vec bola rozhodcovskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Dovolací súd konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie tvoria jeden celok s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené kasačné rozhodnutie súdu prvej inštancie, je procesného charakteru, z ktorého dôvodu nemôže byť rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej. Napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil kasačné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol rozhodcovský rozsudok zrušený a vec vrátená rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie, nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie (o veci vymedzenej žalobou) končí. V dôsledku kasačnej povahy rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie, nie je vec právoplatne skončená a v danom prípade rozhodcovský súd o nej ďalej koná a rozhoduje.
RESUMÉ
Aktuálna judikatúra v oblasti prieskumu rozhodcovského konania všeobecnými súdmi
Predložený rešerš rozhodnutí je skôr akousi aktuálnou kazuistikou a rešeršom rozhodnutí, ktoré v oblasti prieskumu rozhodcovských rozhodnutí v ostatnej dobe najvyšší súd riešil. Má za cieľ čitateľa zorientovať v tom, čo považujeme za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu pre takéto riešené situácie, upozorniť aj na legislatívny vývoj a na potrebu rozhodnutia sledovať v kontexte časovo zodpovedajúcej právnej úpravy.
SUMMARY
Current Case Law on the Review of Arbitration Proceedings by General Courts
This summary of decisions is more a sort of current case history and a summary of decisions that the Supreme Court has recently dealt with while reviewing arbitral awards. The article aims to orient readers to what we consider to be the settled (consistent) decision-making practice of the Supreme Court in such situations, draw attention also to the legislative developments and to the need to perceive decisions in the context of currently applicable legislation.
ZUSAMMENFASSUNG
Aktuelle Judikatur im Bereich Nachforschung des Schiedsverfahrens durch allgemeine Gerichte
Die vorliegende Recherche von Entscheidungen ist eher eine bestimmte aktuelle Kasuistik und Recherche der Entscheidungen, die im Bereich der Nachforschung der schiedsgerichtlichen Entscheidungen in der letzten Zeit das Oberste Gericht gelöst hat. Das Ziel der Recherche ist, dem Leser in der Orientierung darin zu helfen, was wir als beständige Entscheidungspraxis des Obersten Gerichtes bei solchen behandelten Sachverhalten betrachten, weiter auf die legislative Entwicklung sowie die Notwendigkeit aufmerksam zu machen, die Entscheidungen im Kontext zeitlich entsprechend der jeweiligen Rechtsregelung zu betrachten.
[1] Na obchodné veci bude aplikovaná najmä úprava obsiahnutá v Nariadení Rady č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (nariadenie Brusel I) a s účinnosťou od 10. 01. 2015 v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (nariadenie Brusel I bis); osobitné skrátené konanie je regulované v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 1896/2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze a v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu; výkon rozhodnutia v osobitných prípadoch je upravený v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (nariadenie EET).
[2] Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovskom rozhodnutí (New York 10. júna 1958, vyhl. č. 74/1959 Zb.); Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži (Ženeva 21. 04. 1961, vyhl. č. 176/1964 Zb.).
[3] Niekedy označovaná aj ako doktrína autonómie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej hlavný právny vzťah (t. j. formulujúci práva a povinnosti účastníkov zmluvy odlišné od otázok arbitráže) a vzťah založený rozhodcovskou zmluvou/doložkou existujú samostatne a nie sú vzájomne podmienené. Zánik hlavného vzťahu tak nemá vplyv na trvanie rozhodcovskej doložky, ako aj môže nastať stav, že na každý z týchto vzťahov sa aplikuje iný právny poriadok. V našom právnom poriadku je táto doktrína pre oblasť obchodných právnych vzťahov obsiahnutá v ustanovení § 267 ods. 3 Obchodného zákonníka a obdobnú konštrukciu obsahuje. § 5 ods. 2 a 3 ZoRK.
[4] Tu napr. aj komentár k Občianskemu súdnemu poriadku ( Števček a kol., C. H. Beck 2009, str. 282) priamo formuluje povinnosť súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a túto posúdiť ako otázku prejudiciálnu, čo rovnako platí pre posúdenie rozsahu právomoci priznanej rozhodcovskému súdu doložkou (k zneniu účinnému v momente aplikácie § 106 O. s. p. súdmi nižšieho stupňa).
[5] Takáto situácia bola súdmi nižších inštancií riešená vo veci vedenej Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 3 Obdo 39/2017, najvyšší súd však vo vzťahu k tejto právnej otázke nevyslovil závery a dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
[6] Ust. § 40 ods. 1 ZoRK v znení do 31. 12. 2014 znelo „Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak…..“, až od 1. 1. 2015 sa legálne znenie zmenilo k jednoznačnému vymedzeniu „Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak…“
[7] Na druhej strane, v odbornej literatúre sa stretávame s názorom, že ak sa strany rozhodcovskej zmluvy, resp. účastníci rozhodcovského konania, dohodli na výlučne písomnej forme rozhodcovského konania, je rozhodcovský súd touto dohodou taktiež viazaný a ústne pojednávanie nariadiť nemôže. To platí dokonca aj vtedy, ak jeden z účastníkov napriek existencii dohody o forme rozhodcovského konania nariadenie ústneho pojednávania v priebehu konania navrhne (Gyarfáš J., Števček M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 384).
Pochybnosti zrejme vyriešila až novela ZoRK č. 105/2002 Z. z. účinná k 1. 1. 2015, ktorá predmetné ustanovenie preformulovala tak, že ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. Podľa dôvodovej správy sa tak odstraňuje pochybnosť o tom, či sa zmluvné strany rozhodcovskej doložky môžu dohodnúť na tom, že rozhodcovské pojednávanie prebehne len v písomnej podobe, bez nariadenia ústneho pojednávania.