doc. JUDr. Alexandra Löwy, PhD., LLM pôsobí na Katedre občianskeho práva, UK v Bratislave a zároveň je zapísaná v zozname SAK ako advokát.
prof. JUDr. Marek Števček, DrSc. pôsobí na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Bielych miest na mape sveta ubúda, ak vôbec ešte nejaké sú. Zdalo by sa tak, že „územia levov“, ako označovali kartografi biele miesta na mapách, sú v oblasti rozvoja spoločnosti a kultúry tvorby zákonov už minulosťou. Žiaľ, toto tvrdenie empiricky neobstojí. Kvalita legislatívy sa, zdá sa, zhoršuje, čo na jednej strane cibrí interpretačné schopnosti a ostražitosť adresátov práva, no na strane druhej neprispieva k právnej istote. Neklamným znakom nie celkom podarených jazykových vyjadrení noriem je priamo úmerný rast aplikačnej interpretácie, v oblasti práva najmä judikačnej aktivity najvyšších súdnych autorít. Ak napríklad obchodnoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR značnú časť svojej pozornosti v súčasnosti zameriava na také bazálne otázky, akými sú príslušnosť na prejednanie „obchodných vecí“ (ba dokonca sa musí nanovo judikovať, čo to vlastne tá „obchodná vec“ po novom je), ide o jasný príklad nejasných či absentujúcich právnych noriem, ktoré musia byť nahrádzané interpretačnou autoritou najvyššieho súdu. Pozrime sa na vec bližšie z pohľadu doktrinálneho.
Jednou z proklamovaných najzásadnejších zmien, ktoré nastali v oblasti súdnictva, je reforma tzv. súdnej mapy. Doktrinálne ide o zmeny v sídlach a obvodoch všeobecných súdov, s priamymi dopadmi na inštitút príslušnosti súdov a tichej špecializácie slovenského (civilného) súdnictva[1].[2] Predmetné zmeny v organizácií súdov boli pripravované dlhodobo, a v priebehu celého procesu nadobúdali rôzne podoby. Definitívne znenie bolo prijaté v akejsi oklieštenej forme, ktorá však zachovala základné ciele v podobe zníženia (redukcie) počtu okresných súdov z pôvodných 56 na súčasných 34, vytvorenie mestských súdov, a to v Bratislave a v Košiciach, a napokon špecializáciu vybraných súdov, s akcentom na kauzálnu príslušnosť, t. j. zameranie/riešenie konkrétnej agendy len vybranými súdmi.
Konštruované zmeny neovplyvnili len organizačné a administratívne zázemie súdov, ale vzhľadom na ich priamy dopad na civilné sporové konanie prejavili sa priamo v procesných súvislostiach, a zároveň vyvolali konkrétne procesnoprávne otázky. To, že nejde o otázky náhodné ani zriedkavé potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ktorá sa aktuálne potýka najmä s riešením kolízie prechodu pôvodnej agendy na novovzniknuté súdy (kauzálne príslušné). Správnosť zvoleného riešenia na podklade vybraných rozhodnutí je predmetom analýzy v tomto článku. Zároveň sa pokúsime poukázať aj na iné problémy, ktoré sú spojené s vykonanými zmenami.
Dva alebo jeden mestský súd na riešenie sporovej (občianskoprávnej) agendy v civilných veciach?
V rámci tzv. súdnej mapy pre územné obvody okresov Bratislava I, Bratislava II, Bratislava III, Bratislava IV a Bratislava V pôsobí Mestský súd Bratislava I a pre územný obvod okresov Košice I, Košice II, Košice III, Košice IV a Košice-okolie Mestský súd Košice .
Tieto (a ďalšie) organizačné zmeny normuje zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov v znení neskorších predpisov .Vo väzbe na novozriadené súdy sa vynára otázka reflexie na inštitút príslušnosti súdov, keďže práve na daný inštitút majú vymedzené organizačné zmeny priamy dopad.
Procesná teória rozlišuje miestnu, vecnú, funkčnú a kauzálnu príslušnosť.
Podľa § 12 ods. 1 CSP sú na konanie v prvej inštancii vecne príslušné okresné súdy, ak tento zákon neustanovuje inak. Nasledujúci odsek deklaruje výnimku z predmetného pravidla, a to, že na konanie v prvej inštancie, ak CSP neustanovuje inak je pre obvod Mestského súdu Bratislava IV príslušný Mestský súd Bratislava IV. Okrem Mestského súdu Bratislava IV, do ktorého pôsobnosti spadá civilná agenda, , vznikol v dôsledku reformy súdnej mapy aj Mestský súd Košice, do ktorého pôsobnosti (aspoň podľa dôvodovej správy) by taktiež mala patriť občianskoprávna agenda. S existenciou Mestského súdu Košice ako vecne príslušného súdu, t. j. súdu príslušného na konanie v prvej inštancii však normatívne znenie CSP akosi nepočíta.
Prvú zmienku o existencii Mestského súdu v Košiciach nachádzame až v rámci vymedzenia kauzálne príslušných súdov podľa § 22 a nasl. CSP, a to napríklad v obchodnoprávnej agende, v pracovnoprávnych sporoch, rozhodcovského konania, burzových obchodov a pod.
Otázkou preto zostáva, či zákonodarca chcel alebo len (nedbanlivo) opomenul vecnú príslušnosť Mestského súdu Košice v ostatnom okruhu agendy, t. j. aj v občianskoprávnych veciach.
Moment skúmania príslušnosti
V dôsledku reformy súdnej mapy prišlo (logicky) zároveň aj k novelizácií CSP. Do pôvodného ustanovenia§ 40 CSP, ktoré ukladalo povinnosť súdom skúmať vecnú, funkčnú a kauzálnu príslušnosť kedykoľvek v priebehu konania, sa zaviedla výnimka zužujúca predmetné pravidlo tak, že v obchodnoprávnych veciach sa skúmanie kauzálnej príslušnosti limituje len do momentu otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu.
Kým v prípade predbežného prejednania sporu uvedené nemusí v zásade spôsobovať problémy, keďže k predbežnému prejednaniu sporu dochádza v priebehu konania len raz (ak vôbec), toto nemožno tvrdiť o pojednávaní.
Otvorenie pojednávania v intenciách gramatického výkladu nemožno spájať len s otvorením prvého pojednávania vo veci. Uvedené opierame o to, že procesnoprávna úprava celkom jasne rozlišuje medzi prvým a ďalšími pojednávaniami vo veci. Dovolíme si poukázať napríklad na ustanovenie§ 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon o súdnych poplatkoch“), podľa ktorého sa súdny poplatok vráti, ak súd konanie zastaví, ak sa žaloba zobrala späť pred prvým pojednávaním. Obdobne potom aj § 11 ods. 7 Zákona o súdnych poplatkoch stanovuje, že ak strany skončia vec schválením zmieru do začiatku prvého pojednávania, vráti sa im 90 % zo všetkých zaplatených poplatkov.
Gramatický výklad by tak zvádzal k absurdným záverom v tom zmysle, že v obchodnoprávnych veciach[3] by súd kauzálnu príslušnosť skúmal (mohol skúmať) v prípade viacerých pojednávaní vo veci na námietku vznesenú pred ľubovoľným pojednávaním. Tento záver je však podľa nás neudržateľný a treba uprednostniť teleologický výklad, podľa ktorého sa aj v textácií ust. § 40 CSP má na mysli pojednávanie prvé.
Funkčná príslušnosť
Najzásadnejšie otázky sa vynárajú v súvislosti s interpretáciou prechodných a záverečných ustanovení skúmanej reformy súdnej mapy.
S účinnosťou od 01. 06. 2023 prišlo v dôsledku zmien súdnej mapy k vytvoreniu súdov, ktoré sú príslušné na rozhodovanie o opravných prostriedkoch v prípade, ak je daná kauzálna príslušnosť súdu na rozhodovanie. Vo väzbe na množinu konkrétnych kauzálne príslušných súdov tak CSP a zároveň aj CMP konkretizuje presnú a konkrétnu množinu súdov, ktorá bude oprávnená rozhodnúť o opravnom prostriedku.
Uvedené budeme demonštrovať na dvoch príkladoch.
Príslušnými na konania vo veciach rodinnoprávnych do 31. 05. 2023, ktoré prebiehali v obvode Krajského súdu v Bratislave, boli Okresný súd Bratislava I, II, III, IV, V, t. j. (zjednodušene) v zásade sa príslušnosť odvíjala od miesta, kde sa maloleté dieťa zdržuje. Na rozhodnutie o odvolaní bol následne príslušný Krajský súd v Bratislave. S účinnosťou od 01. 06. 2023 vo veciach rodinnoprávnych bude kauzálne príslušný pre územný obvod Krajského súdu v Bratislave výlučne Mestský súd Bratislava II a na rozhodnutie o odvolaní Krajský súd v Trnave.
V obchodnoprávnych veciach, ktoré prebiehali v okrese Trnava, bol na konanie a rozhodnutie príslušný okresný súd Trnava, a na rozhodnutie o odvolaní bol príslušný Krajský súd v Trnave – § 34 ods. 1 CSP (v znení účinnom od 1. júna 2023). S účinnosťou od 01. 06. 2023 je to Okresný súd v Trnave pre obvod Krajského súdu v Trnave, pričom o podanom odvolaní rozhoduje Krajský súd v Bratislave (§ 34 ods. 2 písm. b) CSP).[4]
Situácia sa javí na prvý pohľad jednoduchá, avšak identifikujeme množinu prípadov, ktoré do nadobudnutia účinnosti zmien v rozsahu súdnej mapy neboli skončené, či už v rámci konania na súde prvej inštancie alebo aj v rámci odvolacieho konania.
Pokiaľ preto dochádza k zmene v organizácii súdov v dôsledku zmeny zákona tak, že o podanom odvolaní sú po nadobudnutí účinnosti vymedzených zmien príslušné len konkrétne funkčne príslušné súdy, akým spôsobom je potrebné sa vysporiadať s neskončenými odvolacími konaniami, t. j. zjednodušene povedané, ktorý súd (nový alebo pôvodný) rozhodne o podanom odvolaní?
Odpoveď na riešenie takýchto a obdobných situácií stretu starej a novej právnej úpravy majú v zásade prinášať tzv. intertemporálne ustanovenia zákona. V našom prípade je to najmä ust. § 471c CSP, s ktorým sú spojené najväčšie interpretačné otázniky.
Podľa § 471c CSP, konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.
Podľa § 396b CMP, konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.
Vzhľadom na totožnosť dikcie zákonných ustanovení, budeme sa ďalej venovať bližšiemu rozporu len jednej z načrtnutých alternatív v kontexte riešenia obchodnoprávneho sporu, ktorý začal na Okresnom súde v Trnave, pričom vo veci bolo rozhodnuté a voči rozhodnutiu bolo podané odvolanie, o ktorom do 31. 05. 2023 nebolo rozhodnuté. Modelová otázka tak znie, či na konanie bude s účinnosťou od 01. 06. 2023 príslušný Krajský súd v Trnave alebo s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 písm. c) CSP) Krajský súd v Bratislave. Nemožno opomenúť, že zásadný a kľúčový význam pre posúdenie celej vzniknutej situácie má taktiež ustanovenie § 40 CSP, ktorý ukladá povinnosť súdu skúmať funkčnú príslušnosť v ktoromkoľvek štádiu konania. Táto požiadavka zodpovedá kritériu, aby o opravnom prostriedku vždy rozhodol zákonný sudca, resp. zákonný súd. Táto otázka vyvolala v justičnej praxi mnohé otázky, a nie je vylúčené, že bude mať aj ústavnoprávnu dohru. Súd je totiž povinný zvoliť si jednu z interpretačných alternatív (prípadne aj viacerých možností), pre nejasnosť zákona však sporová strana môže využiť (skúsiť), či sa so zvolenou interpretačnou možnosťou stotožní aj ústavný súd. Ústavnoprávne jadro bude v tomto (potenciálnom) prípade tvoriť práve právo na prístup k zákonnému sudcovi.
Je zrejmé, že prechodné ustanovenie výslovne rieši len otázku vecnej a miestnej príslušnosti, pričom deklaruje jej zachovanie aj po zmenách, ktoré nastali v dôsledku reformy súdnej mapy, ak niečo iné nevyplýva z osobitého predpisu v kontexte zmien organizácie jednotlivých súdov.
Keďže sme predostreli, že ide o zásadnú a živú judikatórnu polemiku, dovolíme si priblížiť, aký postoj zaujal (resp. zaujíma) k riešeniu danej otázky Najvyšší súd SR, ako súd oprávnený riešiť spory o príslušnosť (§ 43 ods. 2 CSP).
Podľa § 40 CSP súd aj bez námietky skúma vecnú príslušnosť, kauzálnu príslušnosť a funkčnú príslušnosť počas celého konania; kauzálnu príslušnosť v obchodnoprávnych sporoch súd skúma iba do otvorenia pojednávania alebo predbežného prejednania sporu (veta za bodkočiarkou v znení účinnom od 1. júla 2023).
Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 5Ndob/5/2023, 5Ndob/14/2023 ako aj sp. zn. 9Ndc/47/2023 zdôraznil potrebu vychádzať zo základného pojmového znaku procesnej intertemporality, ktorým je princíp okamžitej aplikabilty novej procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených) predpisov.[5] V snahe potvrdiť správnosť tejto interpretácie poukázal aj na odbornú literatúru, keď podrobne zdôvodnil, že: „Medzi výkladové metódy patrí aj interpretácia normatívnych textov na základe ich systematického zaradenia do príslušnej časti právneho predpis, t. j. systematický výklad. Nadpis, hoci sám o sebe nemá normatívny charakter, je integrálnou súčasťou právneho predpisu, pomocou ktorého zákonodarca vyjadruje, že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci a že spolu obsahovo súvisia. Interpretačná funkcia nadpisu tkvie predovšetkým v odstraňovaní sémantických nejasností interpretovaného ustanovenia.[6] V prípade pochybností o význame ustanovenia právneho predpisu je možné argumentovať práve jeho nadpisom ad argumentum a rubrica.[7] Používanie a význam nadpisov v rámci normatívneho textu právneho predpisu reflektujú aj Legislatívne pravidla Vlády Slovenskej republiky.
Najvyšší súd SR tiež poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 257/2023 zo dňa 27. 06. 2023, ktorý zhodne prijal názor o priamej aplikabilite a možnosti využitia tohto princípu pri riešení otázky funkčnej príslušnosti v konaniach o podanom odvolaní neskončených do 31. 05. 2023.
Zmyslom princípu priamej (okamžitej) aplikabilty, na ktorý sa vo svojich rozhodnutiach opakovane odvoláva Najvyšší súd SR, je zabezpečiť hladký a bezproblémový procesný režim súdnych konaní. Súd ani sporové strany nemajú hľadať procesný režim v spleti prechodných ustanovení, ale sústrediť sa na hmotnoprávnu podstatu veci.[8] Podstatou princípu okamžitej aplikability je zabezpečiť procesne efektívne prejednanie veci vyhnutím sa nachádzaniu vhodného procesného režimu (v spleti prechodných ustanovení), čo umožňuje súdom sústrediť sa na hmotnoprávnu povahu sporu.[9] Princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej úpravy je procesnému právu natoľko imanentný, že sa nemusí explicitne vyjadrovať v prechodných ustanoveniach procesnej úpravy – platí aj bez toho, aby bol vyjadrený.[10]
S poukazom na princíp priamej aplikability potom Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej praxi opakovane uzatvára, že „na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému súdom prvej inštancie v konaní o obchodnoprávnom spore podľa predpisov účinných do 31. mája 2023 bol funkčne príslušný Krajský súd v Trnave, zatiaľ čo s účinnosťou od 1. júna 2023 je na konanie o odvolaní v zmysle § 34 ods. 2 písm. b) CSP funkčne príslušný Krajský súd v Bratislave a súčasne § 471c CSP ako intertemporálne ustanovenie explicitne neupravilo, že konanie o odvolaní začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončí na súde funkčne príslušnom podľa predpisov účinných do 31. mája 2023, potom so zreteľom na princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy, je od 1. júna 2023 na odvolacie konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 funkčne príslušný krajský súd určený podľa úpravy CSP účinnej od 1. júna 2023, v danom prípade Krajský súd v Bratislave.“[11]
Najvyšší súd zastáva názor, že aj v prípade ostatnej novelizovanej úpravy Civilného sporového poriadku má mať prednosť metóda teleologickej interpretácie právnych noriem, najmä ak vychádzanie úzko len z textu zákona v znení účinnom od 1. júna 2023, ktorý explicitne nevyjadruje všetky aspekty určenia príslušnosti odvolacích súdov v (tzv. „starých“) odvolacích konaniach začatých do 31. mája 2023, by v konečnom dôsledku spôsobilo nejednotnosť v príslušnosti pri rozhodovaní v rámci obchodnoprávnych sporov v režime Civilného sporového poriadku, resp. v rámci registrových konaní v režime Civilného mimosporového poriadku. [12]
Najvyšší súd SR pritom zastáva názor, že ak by zákonodarca mienil, aby sa tento prechodný právny režim týkal aj funkčnej a kauzálnej príslušnosti, vyjadril by to výslovne tak, ako to v minulosti urobil v prechodnom ustanovení § 470 ods. 4 CSP (konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo).[13]
Na danom mieste možno tiež konštatovať, že Najvyšší súd SR sa vo svojich rozhodnutiach odvoláva aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 257/2023 z 27. júna 2023, kde Ústavný súd SR dospel k totožnému názoru.
Naskytá sa však otázka, či je takýto prístup k téme intertemporality správny, resp. jediný možný. Kritický postoj k predmetnému výkladu sa objavil aj v odborných kruhoch.[14]
Interpretačná alternatíva a úloha právnej praxeológie
Ako vieme, rozoznávame viaceré metódy (druhy) výkladu.
Skúsme preto v rámci historického výkladu nahliadnuť do minulosti, či nie je možné v našich podmienkach identifikovať obdobnú situáciu. Dovolíme si poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 283/2017 zo dňa 06. 10. 2017. Uvedené rozhodnutie používali v tom čase súdy, ktoré nesúhlasili s postúpením veci, ako jeden z kľúčových argumentov.
Podstatou prejednávanej veci bola situácia, kedy v dôsledku nadobudnutia účinnosti nových procesných kódexov, a to vrátane zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov prišlo k presunu kompetencií v určitých veciach z Najvyššieho súdu SR na krajské súdy. Najvyšší súd SR po zrušení rozhodnutia postúpil vec krajskému súdu, ako súdu vecne príslušnému na konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ s takýmto postupom nesúhlasil a obrátil sa na Ústavný súd SR.
Ústavný súd SR k tomu v rozhodnutí II. ÚS 283/2017 uviedol, že „Aj napriek absencii výslovného zakotvenia zásady perpetuatio fori v prechodných ustanoveniach Správneho súdneho poriadku (na rozdiel od § 470 ods. 4 Civilného sporového poriadku) bude jej uplatnenie v konaniach začatých predo dňom nadobudnutia účinnosti Správneho súdneho poriadku predurčené práve výkladom § 491 ods. 2 prvej vety SSP. K právnym účinkom, ktoré má na mysli citované ustanovenie Správneho súdneho poriadku, patria tak právne účinky spojené s podaním žaloby, a to v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľa podanie žaloby najvyššiemu súdu, a síce začatie konania vo veci ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP a založenie a trvanie vecnej príslušnosti najvyššieho súdu v tejto veci (§ 11 ods. 1 OSP), ako aj posúdenie vlastnej príslušnosti v rámci skúmania podmienok konania zo strany samotného najvyššieho súdu po podaní žaloby. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona.“
Dovolíme si konštatovať, že predmetné rozhodnutie nie je na nami nastolenú situáciu použiteľné. Dôvodom je primárne skutočnosť, že podstatou riešenej otázky nebolo posúdenie „funkčnej príslušnosti“, ako v množine vecí, ktorej sa venujeme v tomto príspevku, ale podstatou bolo posúdenie otázky vecnej príslušnosti, ktorú súd zároveň spojil s princípom zachovania účinkov procesných úkonov, a to konkrétne žaloby o preskúmanie rozhodnutia. Uvedené rozhodnutie je preto na riešenie nami nastolenej situácie, a otázky funkčnej príslušnosti po nadobudnutí účinnosti súdnej mapy, nepoužiteľné.
Načrtli sme, že rozlišujeme viacero metód výkladu. Gramatická metóda interpretácie ustanovenia § 471c CSP sa jednoznačne spája s použitím (využitím) princípu priamej aplikability.
Natíska sa však iná otázka, a to, či sa ako doktrinálne vhodnejšia nejaví interpretácia tzv. medzery v zákone prostredníctvom príslušného metodologického inštrumentária.
Dovolíme si preto ponúknuť úvahu, či na riešenie nami nastolenej situácie nie je možné použiť čl. 4 CSP, ktorý exaktne pripúšťa možnosť použitia analógie v prípadoch, keď sa vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia CSP.
Uvedené sa pokúsime vyhodnotiť prostredníctvom princípu rovnosti, ktorý je jedným z kľúčových princípov civilného procesu – otázkou je najmä to, či proklamovaná preferovaná interpretačná alternatíva[15] nebude mať neželaný následok vo forme nerovnakého zaobchádzania vo vzťahu k stranám sporu (účastníkom konania).
Ustanovenie § 471c CSP normuje zachovanie pôvodne určenej vecnej a miestnej príslušnosti, až na výnimky exaktne vyjadrené v zákonnom ustanovení. Ako sme však uviedli, o funkčnej príslušnosti mlčí.
V dôsledku použitia metódy gramatického výkladu spolu s princípom priamej aplikability možno identifikovať dve skupiny prípadov, ktoré budú prebiehať na odvolacích súdoch.
Prvú množinu budú tvoriť prípady, kedy o odvolaní bude rozhodovať totožný funkčne príslušný súd, t. j. súd, na ktorom bolo podané odvolanie a o ktorom nebolo rozhodnuté do 31. 05. 2023, a na strane druhej prípady, v ktorých príde k zmene funkčne príslušného súdu na nový. Účelom každej novely procesných predpisov je (má byť) zabezpečenie rýchlosti a plynulosti konania, čo korešponduje aj princípu vyjadrenému v čl. 17 CSP. Vyhodnotiac rozsah práv a poskytnutú ochranu môžeme jednoznačne konštatovať, že v prvej skupine prípadov možno očakávať a predpokladať rýchlejšie rozhodnutie o odvolaní pôvodným súdom (sudcom), kým v prípade druhej skupiny je nutné počítať s organizačným presunom veci na funkčne príslušný súd, prerozdelenie veci novému sudcovi, potrebu naštudovania veci a pod.. Pokiaľ by preto odvolacie konanie bolo v štádiu vytýčenia termínu pojednávania, pričom vec by mali už sudcovia odvolacieho súdu (predovšetkým sudca spravodajca) naštudovanú a vec by sa v dôsledku gramatického výkladu ustanovenia § 471c CSP presunula na nový funkčne príslušný súd, nepochybne by to predstavovalo celkom zrejmú časovú nevýhodu v neprospech týchto strán (účastníkov) odvolacieho konania.
Pokiaľ vieme vyhodnotiť, že existuje okruh prípadov, kedy v dôsledku použitia jazykového výkladu[16] dochádza k porušeniu princípu rovnosti, resp. dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu, nemožno zrejme ustáliť jednoznačný záver v prospech gramatického výkladu, ktorý formuloval Najvyšší súd SR.
Samotný Ústavný súd SR vo svojej konštantnej rozhodovacej praxi opakovane zdôrazňuje, že: „Jazykový výklad môže predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“[17]
Vychádzajúc z formulovaných záverov sa preto naskytá otázka, či v intenciách ustanovenia § 471c CSP nemožno hovoriť o tzv. medzere v zákone, čím by bol daný priestor pre použitie analógie.
Analógia je metodologický nástroj na uzavretie (nepravých) medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spája právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“.[18] Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov.[19] Analógia zákona spočíva v tom, že sa na skutkovú podstatu zákonom neriešenú aplikuje ustanovenie zákona upravujúceho obdobnú skutkovú podstatu. Použitie analógie má však svoje medze.[20] Podstata analógie spočíva v tom, že právny následok normovaný v tomto ustanovení sa aplikuje aj na prípady, ktoré jeho dikcia nezahŕňa. Podobnosť spočíva práve v tom, že oba prípady, t. j. tak v dikcii zahrnutý, tak i ten, na ktorý sa dikcia nevzťahuje, majú aspoň v podstatných bodoch rovnaký alebo podobný teleologický základ.[21]
Inštitút analógie je legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp., ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris).[22]
Naznačené úvahy nemajú za žiadnych okolností vyjadrovať automatický záver o použití analógie, t. j. deklarovať, že pokiaľ zákonodarca mlčí pri riešení funkčnej príslušnosti, má sa bez ďalšieho postupovať obdobne, ako je tomu v prípadoch vecnej a miestnej príslušnosti. Aplikácia analógie v procesnom práve je možná až po abstrahovaní tzv. účelu zákona. Tento prvý krok predstavuje tzv. idealizačnú generalizáciu, teda myšlienkový úsudok o účele príslušnej právnej normy. Ten možno spoľahlivo vyvodiť predovšetkým z tzv. ochranného účelu normy, z účelu a povahy prípadov, ktorým daná právna norma poskytuje právnu ochranu – alebo naopak, neposkytuje.[23]
Účel zákona v prípade reformy súdnej mapy možno vnímať v širšej a užšej rovine. V širšej rovine bolo účelom reformy súdnej mapy reorganizovať súdy z hľadiska redukcie ich počtu, a smerom k zefektívneniu ich pôsobenia (a), v užšej rovine ho vnímame výlučne cez konkrétnu právnu normu (b). Dôvodová správa k prechodným ustanoveniam uvádza, že :„Dôležitým momentom v tejto súvislosti je navrhované prechodné ustanovenie, z ktorého vyplýva, že obchodnoprávne spory budú dokončené na vecne a miestne príslušných súdoch podľa doterajších predpisov s výnimkou tých situácií, kedy sa doterajší vecne a mieste príslušný okresný súd zrušuje, pretože v takomto prípade konanie dokončí nástupnícky okresný súd.“
Úmysel zákonodarcu[24] je tak vyjadrený jednoznačne. Zákonodarca nemal záujem, resp. nebolo úmyslom zákonodarcu zasahovať to už „živých“ súdnych konaní, keďže si bol vedomý prieťahov, ktoré by v tejto súvislosti vznikli, ktoré by mali zásadný vplyv na ústavnú rovinu problému a mienil teda vztiahnuť novozavedené pravidlá (novozavedenú konštruovanú príslušnosť), výlučne na konania nové, t. j. konania začaté od 01. 06. 2023.
Pri bližšom zamyslení sa nad obsahom dôvodovej správy sa dostávame k zásadnému problému, kedy dôvodová správa vo svojej podstate odporuje aktuálnej, resp. novovzniknutej realite. Z aktuálneho znenia CSP je jednoznačne zrejmé, že všetky obchodnoprávne spory prešli pod režim tzv. kauzálnej príslušnosti (§ 22 CSP). Následne do uvedeného vstupuje povinnosť súdu skúmať kauzálnu príslušnosť v ktoromkoľvek štádiu konania (§ 34 CSP). Dôvodovým správam však nemožno pripisovať taký význam, aký sa mu zo zotrvačnosti ešte v našich končinách kde-tu pripisuje, a tento problém je toho jasným príkladom.
Z predložených analýz sa vynára záver, že zákonodarca síce mienil v prechodnom ustanovení vyjadriť potrebu zachovania príslušnosti v konaniach, ktoré sa začali pred nadobudnutím účinnosti reformy súdnej mapy, t. j. do 31. 05. 2023, avšak je zrejmé, že uvedené vyjadril nesprávne, dokonca v priamom rozpore so sledovaným účelom. Požadovanej „vôli“ zákonodarcu by konvenovalo len vyjadrenie, že: „Konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023.“ Uvedené by tak jednoznačne pokrylo všetky druhy príslušnosti, a zároveň by zodpovedalo vôli zákonodarcu, aby strany sporu (príp. účastníci konania) neboli zaťažení presunom spisov, skutočnosťou, že spis sa dostane do rúk úplne novému sudcovi, čo nepochybne odďaľuje dosiahnutie konečného cieľu civilného procesu.
Domnievame sa preto, že záver Najvyššieho súdu SR je polemický, a to aj s akcentom na iné možné metódy interpretácie, ktoré by zároveň, podľa nášho názoru, mohli vyznievať ako výrazne priaznivejšie v prospech strany (účastníka konania). Uvedomujeme si však aj to, že najvyšší súd skrátka musel uvedenú situáciu riešiť – situáciu, ktorú rozhodne nespôsobil žiaden článok súdnej sústavy, lež zákonodarca svojím nesporným pochybením (žiaľ, zďaleka nie jediným). Nemôžeme preto bazírovať vždy a za každých okolností na „doktrinálnej čistote“ zvoleného judikatúrneho riešenia, naopak, treba oceniť snahu o promptné judikatúrne pokrytie pomerne veľkej medzery v procesnom predpise. Chápeme zároveň praxeológiu zvoleného riešenia – uprednostnenie okamžitej aplikability pred princípom analógie, zdôvodnenej napríklad personálnym obsadením súdov. Doktrinálne „čistejšie“ riešenie (samozrejme, len podľa nás čistejšieho, neosobujeme si právo hovoriť za celú vedu civilného procesného práva) by tak narážalo skrátka na absenciu personálneho obsadenia sudcov venujúcich sa príslušnej agende, čo naopak svedčí o tom, že zvolené riešenie najvyššieho súdu kladie dôraz na praktickú rovinu ochrany práv a oprávnených záujmov sporových strán a účastníkov konania, čo má byť v konečnom dôsledku hlavným cieľom civilného procesu.
Záver
Účelom predkladaného príspevku rozhodne nebolo nijako negovať, resp. zásadným spôsobom kritizovať závery formulované Najvyšším súdom SR o potrebe priamej aplikability procesnoprávnych noriem. Cieľom bola zdôrazniť, aké možné negatívne dopady môže mať „rýchla“ a „terminologicky rozháraná“ právna úprava na subjekty, ktorých sa dotýka najzásadnejším spôsobom, a to strany sporu (účastníkov konania). Uvedomujeme si praktický problém vzniknutej situácie, a to, že v dôsledku tzv. reformy súdnej mapy prišlo k presunu sudcov v (nielen) obchodnoprávnej oblasti na konkrétne kauzálne určené súdy, a preto by tak či tak prišlo k zmene zákonného sudcu. Vnímame aj argument o špecializácií a odbornom zameraní konkrétnych súdov (sudcov), je však otázne, či je takýto argument legitímny, ak sa tým (vnímajúc najmä časový horizont), predĺžia moment právoplatného rozhodnutia vo veci. Spoločným menovateľom a prvotným hýbateľom týchto úvah je však tak ako v mnohých prípadoch – legislatíva. V tom sme zrejme zástupcovia teórie, i aplikačnej praxe, zajedno. Žiaľ.
RESUMÉ
Biele miesta na súdnej mape
Článok kriticky reflektuje niektoré zmeny, ktoré nastali v otázke príslušnosti súdov po prijatí tzv. súdnej mapy. Poukazuje pritom na viaceré interpretačné nejasnosti, ktoré tieto zmeny priniesli. S konkretizovanými interpretačnými problémami je konfrontovaná aj rozhodovacia a judikatórna činnosť najvyšších súdnych autorít, ktoré sa pokúšajú prinášať isté riešenia, akcentujúce skôr praxeologickú stránku problému, ktorá je síce legitímna, no nie vždy uchopuje aj doktrinálnu stránku veci. Možné interpretačné metódy autori následne overujú prostredníctvom teleologického výkladu, a s akcentom na záujem strany sporu dosiahnuť cieľ samotného civilného procesu v konaní pred súdom. Autori na záver vyslovujú požiadavku smerom k racionalizácií a koherentnosti prijímanej legislatívy.
SUMMARY
Blank Spots on the Court Map
The article critically reflects on some changes regarding jurisdiction of courts after the adoption of the so-called judicial map. It highlights a number of interpretation ambiguities brought about by these changes. The specific interpretation problems are also confronted with the decision-making and case-law activity of supreme judicial authorities, which try to provide certain solutions, accentuating rather the praxeological aspect of the problem, which, although legitimate, does not always grasp the doctrinal aspect of the matter. Possible interpretation methods are subsequently verified by the authors through teleological interpretation and with an emphasis on the interest of a litigant to achieve the goal of the civil process itself in the proceedings before a court of law. The authors in the end stress the importance of rationalisation and coherence of the legislation being enacted.
ZUSAMMENFASSUNG
Weiße Stellen auf der Gerichtskarte
Der Artikel reflektiert kritisch einige Änderungen, die in der Frage der Zuständigkeit der Gerichte nach Annahme der sogenannten Gerichtsmappe eingetreten sind. Im Artikel wird auf mehrere Auslegungsunklarheiten, die diese Änderungen mitgebracht haben, hingewiesen. Mit konkretisierten Auslegungsschwierigkeiten wird auch die Entscheidungstätigkeit und die judikatorische Tätigkeit der höchsten Gerichtsautoritäten konfrontiert, die versuchen, mit bestimmten Lösungen zu kommen, die eher die praxeologische Seite des Problems akzentuieren, die zwar legitim ist, aber nicht immer auch die doktrinale Seite der Sache erfasst. Mögliche Auslegungsmethoden werden folglich von den Autoren durch teleologische Auslegung, mit einem Akzent auf das Interesse der Prozessparteien, das Ziel des Zivilprozesses selbst im Verfahren vor Gericht zu erreichen, geprüft. Zum Schluss formulieren die Autoren die Notwendigkeit der Rationalisierung und der Kohärenz der anzunehmenden Gesetzgebung.
[1] Tichej preto, že sa stále domnievame, že so špecializáciou súdnictva expressis verbis sú späté isté ústavnoprávne riziká, ktoré však nebudú nateraz predmetom nášho záujmu.
[2] V ďalšom texte sa aj my budeme pridŕžať pojmu „súdna mapa“, kvôli istej inštruktívnosti; sme si však vedomí doktrinálnych úskalí tohto výrazu.
[3] Aj pojem „obchodnoprávna vec“ sa uvedenými legislatívnymi zmenami značne sproblematizoval, o čom tiež svedčí (aj) judikatúrne vyjadrená polemika.
[4] Ponechávame bokom, prečo zákonodarca zvolil práve takýto krkolomný konštrukt. Zjavne absentuje (to však dlhodobo) akákoľvek SWOT analýza zvolených riešení; argumenty o „pretrhnutí korupčných väzieb“ považujeme za insitné a nepresvedčivé.
[5] K tomu napríklad NS SR, sp. zn. 5Ndob/5/2023, sp. zn. 5Ndob/14/2023 ako aj sp. zn. 9Ndc/47/2023
[6] Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha : C. H. Beck, 2. vydání, 2011, s. 136 – 138
[7] Wintr, J. Metody a zásady interpretace práva. Praha : Auditorium, 2. vydanie, 2019, s. 121.
[8] Števček, M. in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komenár. Praha : C. H. Beck, 2022, s. 1703
[9] (nález zo 4. júla 2017, sp. zn. III. ÚS 267/2017)
[10] Smyčková, R., Števček, M., Tomašovič, M., Kotrecová, A. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, 1064 – 1072 s.
[11] Napr. Rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5Ndob/5/2023, 5Ndob/14/2023 ako aj sp. zn. 9Ndc/47/2023
[12] Uznesenie Najvyššieho súds SR z 27. júna 2023 sp. zn. 6Ndc/19/2023
[13] Pozn. rozhodnutie
[14] K tomu porovnaj článok od doc. Čolláka. Čollák, J. Súdna mapa – príslušnosť odvolacích súdov a dotváranie práva NS SR? dostupný na https://www.lexforum.sk/760
[15] V čase písania tohto článku sme už mali vedomosť o tom, aké stanovisko zaujalo obchodnoprávne kolégium NS SR
[16] Pre úplnosť dodávame, že nejde o „čisté“ použitie jazykového vyjadrenia normy, keďže norma mlčí. Ide o skôr o automatizované uplatňovanie princípu okamžitej aplikability procesných noriem, ktoré vyplýva práve z absencie výslovného pravidla – hovoríme však o gramatickom výklade pojmov „vecná a miestna príslušnosť“. Tento rozdiel je síce dôležitý z hľadiska vedeckej metodológie, avšak z praktického, aplikačného hľadiska je skôr zanedbateľný.
[17] K tomu porovnaj napr. rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010)
[18] Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha : C. H. Beck, 2. vydání, 2011, s. 240
[19] Tamtiež s. 240 – 241
[20] Knapp, V.: Teorie práva, 1. Vydání. Praha, C. H. Beck 1995, s. 172, 173
[21] Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. BECK, 2010. s. 242
[22] uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. októbra 2018, sp. zn. III. ÚS 388/2018
[23] Števček, M. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2021, s. 38 – 43
[24] Opätovne, len pre úplnosť: sme si vedomí sémantickej zložitosti pojmu „zákonodarca“, jeho rozbor však značne presahuje naše snahy v tomto príspevku do diskusie na veľmi konkrétnu tému.