Článok 10 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu sa má vykladať v tom zmysle, že nemá za následok uplatniteľnosť článku 47 Charty základných práv Európskej únie na odvolacie konanie začaté verejným orgánom pred disciplinárnym súdom advokátskej komory, ktorého cieľom je dosiahnuť zrušenie rozhodnutia, ktorým disciplinárny zástupca ukončil vyšetrovanie vedené voči advokátovi po tom, čo dospel k záveru, že nedošlo k disciplinárnemu previneniu, ktoré možno pripísať tomuto advokátovi, a v prípade zrušenia tohto rozhodnutia vrátenie spisu tomuto disciplinárnemu zástupcovi.
Rozsudok Súdneho dvora z 13. januára 2022 vo veci C-55/20, Minister Sprawiedliwości – ECLI:EU:C:2022:6.
Podľa poľskej právnej úpravy je disciplinárne konanie voči advokátovi v rukách orgánov miestnej advokátskej komory, konkrétne v rukách disciplinárneho súdu a disciplinárneho zástupcu, ktorých volí zhromaždenie miestnej advokátskej komory. Disciplinárny zástupca môže okrem iného rozhodnúť o nezačatí disciplinárneho konania, alebo o zastavení disciplinárneho konania. Voči tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie na disciplinárny súd miestnej advokátskej komory, ktorý v takom prípade rozhoduje ako druhostupňový orgán s konečnou platnosťou.
V zmysle doterajšej judikatúry trestného senátu poľského Najvyššieho súdu (ďalej len „NS“) nebolo možné použiť voči rozhodnutiu disciplinárneho súdu miestnej advokátskej komory potvrdzujúcemu rozhodnutie disciplinárneho zástupcu nezačať disciplinárne konanie kasačný opravný prostriedok pred NS, keďže tento prichádza do úvahy len voči druhostupňovým rozhodnutiam vyššieho disciplinárneho súdu advokátskej komory. Disciplinárny senát NS, ktorý vznikol v rámci mohutne kritizovanej reformy súdnictva v Poľsku, však zaujal iný postoj. V rozsudku z roku 2019 vyhlásil kasačný opravný prostriedok proti rozhodnutiu disciplinárneho súdu miestnej advokátskej komory potvrdzujúcemu rozhodnutie disciplinárneho zástupcu nezačať disciplinárne konanie za prípustný. To v konečnom dôsledku znamená umožnenie kontroly zo strany disciplinárneho senátu NS voči rozhodnutiam disciplinárnych súdov miestnych advokátskych komôr o nezačatí disciplinárneho konania voči konkrétnym advokátom. A to všetko v situácii, keď Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) v rozsudku v spojených veciach C-585/18, C-624/18 a C-625/18[1] označil disciplinárny senát NS za súd, ktorý nie je nezávislý a nestranný v zmysle článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Rovnaký názor následne vyslovil aj poľský NS v rozsudku z 5. decembra 2019.
Na nebezpečenstvo takejto situácie poukazuje aj prípad advokáta, v súvislosti s ktorým boli položené prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru. Ide o advokáta zastupujúceho Donalda Tuska, bývalého predsedu Európskej rady, ktorý v súvislosti s týmto klientom mal niekoľko verejných vyjadrení o možnosti obvinenia jeho klienta zo spáchania trestného činu. Podľa štátneho prokurátora mal advokát týmito vyhláseniami prekročiť hranice slobody prejavu, keďže tieto vyjadrenia mali obsahovať bezprávne vyhrážky smerujúce voči poľskému ministrovi spravodlivosti. Z tohto dôvodu požiadal štátny prokurátor ešte v roku 2017 disciplinárneho zástupcu advokátskej komory vo Varšave, aby začal disciplinárne konanie proti advokátovi. Disciplinárny zástupca najprv odmietol začať disciplinárne konanie, avšak disciplinárny súd advokátskej komory vo Varšave toto rozhodnutie zrušil na základe opravného prostriedku štátneho prokurátora. Následne disciplinárny zástupca síce začal disciplinárne konanie, ale ukončil ho rozhodnutím, že nedošlo k disciplinárnemu previneniu. Toto rozhodnutie disciplinárneho zástupcu bolo znovu predmetom konania pred disciplinárnym súdom advokátskej komory vo Varšave na základe opravných prostriedkov podaných ministrom spravodlivosti a štátnym prokurátorom. Disciplinárny súd opäť zrušil rozhodnutie disciplinárneho zástupcu. Následne disciplinárny zástupca opätovne vydal rozhodnutie o ukončení disciplinárneho konania z dôvodu, že neexistujú skutočnosti zakladajúce disciplinárne previnenie zo strany dotknutého advokáta. Aj toto rozhodnutie bolo napadnuté opravným prostriedkom, tentoraz zo strany ministra spravodlivosti a práve v rámci konania pred disciplinárnym súdom advokátskej komory vo Varšave o tomto opravnom prostriedku voči rozhodnutiu disciplinárneho zástupcu boli položené Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky smerujúce k výkladu smernice 2006/123 o službách na vnútornom trhu (ďalej len „smernica 2006/123“) a článku 47 Charty upravujúcemu právo na účinný prostriedok nápravy.
Predtým, ako sa Súdny dvor dostal k odpovedi na prejudiciálne otázky, musel sa najprv vysporiadať so zaradením disciplinárneho súdu advokátskej komory vo Varšave pod pojem súdny orgán oprávnený predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Podľa poľskej vlády totiž tento orgán advokátskej komory nevykonáva spravodlivosť v mene Poľskej republiky ako súdny orgán v zmysle poľskej ústavy a nespĺňa podmienku nezávislosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor pripomenul svoju konštantnú judikatúru týkajúcu sa pojmu súdny orgán v zmysle článku 267 ZFEÚ. Takýto orgán musí mať zákonný základ svojej existencie, musí byť trvalý, musí mať povinnú jurisdikciu, konanie pred ním musí mať kontradiktórnu povahu, v konaní musí uplatňovať právne normy a musí byť nezávislý. Súdny dvor tiež pripomenul, že otázka, či orgán predstavuje súdny orgán v zmysle článku 267 ZFEÚ patrí výlučne do pôsobnosti práva Únie. Nie je teda rozhodujúce, ako daný orgán vníma ústava členského štátu.
V prípade disciplinárneho súdu advokátskej komory vo Varšave bolo sporné najmä splnenie podmienky nezávislosti. Súdny dvor zopakoval svoj názor, že pojem nezávislosť má dva aspekty. Prvým je vonkajší aspekt vyžadujúci, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy úplne samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal a od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie, bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutie. Druhým je vnútorný aspekt súvisiaci s pojmom nestrannosť a požiadavkou rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Podľa Súdneho dvora disciplinárny súd advokátskej komory vo Varšave spĺňa aj túto požiadavku nezávislosti a to bez ohľadu na to, že členovia tohto disciplinárneho súdu sú volení kolégiom advokátov zapísaných do zoznamu dotknutej advokátskej komory a že to isté kolégium ich môže aj opätovne voliť, prípadne aj odvolať pred skončením funkčného obdobia. Podľa Súdneho dvora táto skutočnosť v zásade nemôže otvoriť cestu tlakom, alebo akýmkoľvek priamym alebo nepriamym zásahom zvonku zo strany orgánov mimo tejto profesijnej komory, ktorý by mohol zasahovať do výkonu zverených súdnych úloh.
Zo znenia prejudiciálnych otázok je evidentné, že smernica 2006/123 mala slúžiť len na otvorenie cesty k použitiu článku 47 Charty, optikou ktorého by sa skúmala možnosť kontroly disciplinárneho senátu NS voči rozhodnutiam disciplinárnych súdov miestnych advokátskych komôr potvrdzujúcich rozhodnutie disciplinárneho zástupcu nezačať disciplinárne konanie voči konkrétnemu advokátovi. Charta je totiž aplikovateľná len v prípade, ak konanie, ktoré sa vedie pred vnútroštátnym súdom, má súvis s právom Únie. Tento súvis mala v prípade konania pred disciplinárnym súdom advokátskej komory vo Varšave zabezpečiť práve smernica 2006/123.
Súdny dvor pripomenul, že smernica 2006/123 sa vzťahuje aj na služby právneho poradenstva aj v prípade, ak ide o čisto vnútroštátnu situáciu, keď sa všetky relevantné okolnosti obmedzujú na vnútroštátnu sféru jediného členského štátu. V zmysle článku 10 ods. 6 smernice 2006/123 musí byť každé rozhodnutie príslušných orgánov vrátane zamietnutia či odňatia povolenia na výkon služby riadne odôvodnené a musí existovať možnosť preskúmať ho súdom, alebo iným odvolacím orgánom. Niet pochýb o tom, že sa uvedené ustanovenie smernice vzťahuje aj na právnu úpravu podmieňujúcu výkon advokátskej činnosti predchádzajúcemu zápisu do zoznamu advokátskej komory. Rovnako treba pripustiť, že rozhodnutie orgánu verejnej moci nariaďujúce výmaz zo zoznamu advokátskej komory v zásade predstavuje odňatie povolenia v zmysle článku 10 ods. 6 smernice 2006/123. Ak teda disciplinárny súd advokátskej komory prijíma disciplinárne rozhodnutia o vylúčení advokáta z advokátskej komory, tak ide o odňatie povolenia v zmysle článku 10 ods. 6 smernice 2006/123, čo by zakladalo aj použiteľnosť článku 47 Charty. Lenže v konaní, v súvislosti s ktorým boli položené prejudiciálne otázky, nemôže byť výsledkom rozhodnutie o výmaze advokáta zo zoznamu advokátov, a teda odňatie povolenia v zmysle článku 10 ods. 6 smernice 2006/123. Vnútroštátny súd v tomto konaní môže rozhodnúť len o potvrdení rozhodnutia disciplinárneho zástupcu nepokračovať v disciplinárnom konaní proti dotknutému advokátovi, alebo o zrušení tohto rozhodnutia disciplinárneho zástupcu. Dotknutý advokát nie je v tomto štádiu ani účastníkom konania pred vnútroštátnym súdom. Z uvedeného vyplýva, že v konaní, ktoré sa aktuálne vedie pred vnútroštátnym súdom, sa neuplatňuje článok 10 ods. 6 smernice 2006/123 a v dôsledku toho nemôže ani dôjsť k uplatneniu článku 47 Charty.
Disciplinárny súd advokátskej komory vo Varšave teda síce získal potvrdenie, že je oprávnený klásť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, ale odpoveď, ktorú v tomto prípade získal od Súdneho dvora, mu nepomohla riešiť pochybnosti, ktoré má vo vzťahu k disciplinárnemu senátu NS.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Rozsudok Súdneho dvora z 19. novembra 2019 v spojených veciah C-585/18, C-624/18 a C-625/18, ECLI:EU:C:2019:982.