Mgr. Matej Michalec, LL. M. je spolupracujúcim advokátom advokátskej kancelárie V4 Legal. Vo svojej praxi sa venuje otázkam práva EÚ vrátane zastupovania klientov v konaniach pred inštitúciami EÚ.
„Už mnoho rokov je povinnosť položiť prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 tretieho odseku Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ), výnimky z tejto povinnosti a predovšetkým jej presadzovanie metaforickým spiacim psom práva EÚ. Všetci vieme, že tu sú. Všetci sme schopní o nich diskutovať alebo dokonca písať vedecké úvahy. V skutočnom živote je však najlepšie nerušiť ich. Pragmaticky (alebo cynicky) povedané, celý systém prejudiciálnych rozhodnutí funguje práve preto, že rozsudok CILFIT v skutočnosti nikto neuplatňuje, určite nie doslovne.“[1]
- Úvod
Návrh na začatie tzv. prejudiciálneho konania je žiadosť vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ adresovaná Súdnemu dvoru smerujúca k získaniu autoritatívnej interpretácie aktov EÚ alebo posúdeniu ich platnosti.[2] Súdny dvor v takejto situácií nerozhoduje o skutkovej stránke veci alebo o interpretácii a aplikácii vnútroštátneho práva, pričom rozsudok Súdneho dvora je určený dopytujúcemu sa súdu, nie stranám konania.[3]
Inštitút prejudiciálneho konania je upravený v čl. 267 ZFEÚ. Podľa jeho prvého odseku má Súdny dvor právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv a platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Podľa čl. 267 ods. 2 ZFEÚ, každý súd niektorého z členských štátov môže, ak sa domnieva, že rozhodnutie o určitej otázke výkladu je potrebné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, požiadať Súdny dvor, aby o tejto otázke rozhodol. Vnútroštátnym súdom ktorejkoľvek inštancie je teda umožnené iniciovať prejudiciálne konanie, ak to považujú za potrebné s ohľadom na otázky výkladu práva EÚ, ktoré sa v konaní pred nimi vyskytli.
Avšak, čl. 267 odsek 3 ZFEÚ ukladá súdom, proti rozhodnutiu ktorých nie je prípustný opravný prostriedok[4] podľa vnútroštátneho práva, povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, v prípade ak sa pred nimi prejednáva otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu práva EÚ. Zo znenia odseku 3 sa môže javiť, že každý súd poslednej inštancie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor vždy, keď sa pred ním rieši otázka platnosti alebo výkladu práva EÚ. Vo vzťahu k otázkam výkladu (ktorým sa výlučne venujeme v predmetnom článku)[5] však judikatúra Súdneho dvora vytvorila niekoľko výnimiek, ktoré umožňujú vnútroštátnemu súdu nepoložiť prejudiciálnu otázku, aj v prípadoch keď sa spor nachádza pred tzv. súdom poslednej inštancie. Existenciu týchto výnimiek je potrebné vnímať v kontexte účelu prejudiciálneho konania, ktorý bol vyjadrený napr. v rozsudku vo veci Hoffmann-Laroche,[6] a to predísť vnútroštátnej judikatúre, ktorá by nebola v súlade s právom EÚ.[7]
Konkrétne znenie výnimiek z povinnosti iniciovať prejudiciálne konanie bolo špecifikované v rozsudku Súdneho dvora vo veci CILFIT z roku 1982.[8] Ide o situácie, zjednodušene povedané, pokiaľ odpoveď na otázku: (i) nemá relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu; (ii) možno vyvodiť z existujúcej rozhodovacej praxe Súdneho dvora (tzv. acte éclairé); alebo(iii) o správnej aplikácii práva EÚ neexistujú žiadne pochybnosti (tzv. acte clair).
Niektorí autori zastávajú názor, že zatiaľ čo prvé dve výnimky je možné akceptovať v zásade bez výhrad, acte clair so sebou prináša riziko vzájomne konfliktných rozhodnutí, ako aj potenciálny priestor zneužitia s cieľom vylúčiť Súdny dvor z rozhodovacej praxe.[9] Na druhej strane, v mnohých prípadoch ustanovenia práva EÚ objektívne nebudú vytvárať pochybnosti o správnom spôsobe ich interpretácie, pričom striktná povinnosť iniciovať prejudiciálne konanie by mohla viesť k nadmernému zaťaženiu Súdneho dvora a zbytočným prieťahom.[10] Iní autori argumentujú, že acte clair ako doktrína práva EÚ per se neexistuje, ale je len zaužívanou (a nesprávne zjednodušovanou) terminologickou skratkou logických interpretačných kritérií.[11]
V každom prípade, doktrína acte clair bola predmetom kritiky zo strany generálnych advokátov, vnútroštátnych súdov, ako aj akademickej obce. Súdny dvor však tento inštitút počas skoro 40-ročnej histórie výraznejšie neprehodnotil.[12] Možnosť sa naskytla na konci roka 2021, keď Súdny dvor (zložením vo veľkej komore) rozhodoval vo veci Consorzio Italian Management (CIM).[13]
Cieľom predmetného príspevku je preto analýza relevantnej rozhodovacej praxe smerujúca k posúdeniu výnimky acte clair, najmä s ohľadom na jej obsah a následnú aplikáciu, a so zameraním sa na zodpovedanie otázky, či v dôsledku rozhodnutia vo veci CIM došlo k určitému posunu v judikatúre. Za týmto účelom je článok rozdelený na tri časti. Druhá časť rozoberá rozsudky vo veciach CILFIT a CIM vrátane názorov generálnych advokátov. Tretia časť poskytuje záver a zhodnotenie problematiky.
- Analýza rozhodovacej praxe
- CILFIT - Návrhy Generálneho advokáta Capotorti
Otázky vo veci CILFIT sa týkali posúdenia, či sa čl. 177 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Zmluva o EHS) [dnešný čl. 267 ods. 3 ZFEÚ] má vykladať v tom zmysle, že ukladá vnútroštátnemu súdu, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, pričom uvedená povinnosť mu neumožňuje akékoľvek posúdenie opodstatnenosti položenej otázky, alebo, či podriaďuje uvedenú povinnosť, ak áno, v akom rozsahu, existencii rozumnej pochybnosti o výklade.
Generálny advokát Capotorti vo svojich návrhoch poukazoval na dvojakú možnosť interpretácie čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS, v zmysle, či na strane vnútroštátnych súdov, proti rozhodnutiu ktorých nie je prípustný opravný prostriedok, existuje striktná požiadavka, bez možnosti akejkoľvek úvahy alebo odchýlky, obrátiť sa na Súdny dvor, alebo, či tieto súdne orgány môžu vykonať predbežné posúdenie odôvodnenej existencie interpretačných pochybností vzťahujúcich sa na konkrétu vec, v prípade neexistencie ktorých by povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor nevznikla.[14]
Generálny advokát preferoval druhú z menovaných možností, pričom zvažoval aj využitie právnej doktríny acte clair, ktorá, zjednodušene povedané, vychádza z predpokladu, že ak je ustanovenie jednoznačné, výklad nie je potrebný.[15] Táto doktrína má korene vo Francúzsku, kde sa právo interpretácie medzinárodných zmlúv zverilo výkonnej moci (konkrétne Ministerstvu zahraničných vecí), pričom úlohou súdov je ich aplikácia.[16] V danom kontexte, a s cieľom obmedziť vplyv výkonnej moci v súdnictve, vytvorili súdy doktrínu acte clair, čím si ponechali možnosť posúdenia problémov s interpretáciou.[17] Následne francúzska Štátna rada a Kasačný dvor zaujali právny názor, že prostredníctvom acte clair môžu obmedziť povinnosť stanovenú v čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS.[18]
Avšak, Generálny advokát dôvodil, že acte clair neposkytuje vhodné riešenie, pretože, pri zohľadnení pôvodu a funkcie predmetného konceptu je zrejmé, že jeho úlohou bolo adresovať špecifickú situáciu v jednom členskom štáte, a teda nie je vhodná v právnom systéme, ktorý vyžaduje technickú náročnosť z dôvodu počtu jazykov a národných právnych poriadkov, ktorými sa spravuje.[19] Generálny advokát teda zaujal stanovisko, že čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS by mal byť interpretovaný spôsobom, v zmysle ktorého má vnútroštátny súdny orgán proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor vždy, keď k rozhodnutiu vo veci samej je potrebné zodpovedať otázku práva Spoločenstva (dnes EÚ) položenú jednou zo strán alebo samotným súdom ex offo.[20] Uvedená povinnosť mala existovať aj v prípade, ak príslušný vnútroštátny súd nemal akékoľvek pochybnosti o správnosti výkladu relevantného ustanovenia.[21]
2.2 CILFIT – Rozsudok Súdneho dvora
Súdny dvor už na úvod svojho relatívne krátkeho rozsudku uviedol, že čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS smeruje najmä k tomu, aby sa zabránilo rozdielnej judikatúre o otázkach práva Spoločenstva.[22] Uvedené však na druhej strane znamená, že rozhodnutie sporu musí závisieť od otázky týkajúcej sa výkladu práva Spoločenstva. Inými slovami, súdy členských štátov nie sú povinné postúpiť položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, teda v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.[23]
Naopak, v prípade potreby použitia práva Spoločenstva na vyriešenie sporu, čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS ukladá povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s každou otázkou výkladu, ktorá sa vyskytne.[24] Čo sa týka možnosti obmedzenia uvedenej povinnosti, Súdny dvor poukázal na rozsudky vo veci Da Costa,[25] v zmysle ktorých vnútroštátne súdy poslednej inštancie môžu byť zbavené tejto povinnosti najmä v prípadoch, keď položená otázka je identická s otázkou, ktorá už bola predmetom rozhodnutia v obdobnej veci.[26] Uvedený záver Súdny dvor vo veci CILFIT ďalej rozviedol v tom zmysle, že takéto obmedzenie povinnosti môže byť dané aj v prípadoch ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ktorá rieši sporný právny problém, a to bez ohľadu na povahu konania, ktoré viedlo k tomuto rozhodnutiu, a aj bez úplnej zhodnosti sporných otázok.[27]
Prelomová časť rozsudku vo veci CILFIT však spočívala v judikovaní, že správne uplatňovanie práva Spoločenstva sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky.[28] Avšak, pred tým než sa vnútroštátny súd rozhodne prejudiciálnu otázku nepoložiť, musí sa presvedčiť, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov, resp. samotnému Súdnemu dvoru.[29] V danej súvislosti má vnútroštátny súd povinnosť vziať do úvahy skutočnosť, že texty práva Spoločenstva sú vypracované vo viacerých jazykoch a že všetky jazykové znenia sú záväzné, a preto výklad ustanovenia práva Spoločenstva vyžaduje porovnanie rôznych jazykových verzií.[30] Taktiež je nevyhnutné zohľadniť špecifikum terminológie práva Spoločenstva vrátane možného odlišného chápania jemu vlastných pojmov v národných právnych poriadkoch.[31]
V nadväznosti na uvedené, Súdny dvor uzavrel, že čl. 177 ods. 3 Zmluvy o EHS sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď konštatuje, že položená otázka:
- nie je relevantná;
- Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia;
- správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú nijaké rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti je potrebné posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva.[32]
- CIM – Návrhy Generálneho advokáta Bobek
Prejudiciálne konanie vo veci CIM bolo zaujímavé hneď z niekoľkých hľadísk. V prvom rade ide o išlo o spor, v ktorom po rozsudku Súdneho dvora jedna zo strán opätovne navrhla položenie nových prejudiciálnych otázok, z dôvodu, že Súdny dvor v prvom rozsudku[33] údajne nezaujal stanovisko k dôležitému (právnemu) aspektu.[34] Consiglio di Stato (Štátna rada v Taliansku) preto opätovne podala návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom okrem otázok týkajúcich sa predmetu sporu, položila Súdnemu dvoru aj otázku, ktorou sa, zjednodušene povedané, pýta či čl. 267 ods. 3 ZFEÚ ukladá vnútroštátnym súdom poslednej inštancie povinnosť predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania za každých okolností, teda aj v prípadoch, keď sú prejudiciálne otázky navrhnuté v neskorších štádiách konania, resp. sa predkladajú „reťazovo“.[35] Na základe žiadosti Súdneho dvora, sa návrhy Generálneho advokáta mali zamerať len na túto otázku.[36]
Generálny advokát Bobek z položenej otázky abstrahoval tri okruhy problémov, ktoré je potrebné zohľadniť, pričom zastával názor, že ak by sa tieto chápali ako samostatné otázky, odpovede na ne by sa dali ľahko vyvodiť z ustálenej judikatúry.[37]
Konkrétne išlo o : (i) úlohu účastníkov konania pri navrhovaní otázok; (ii) načasovanie otázky vo vzťahu k jednotlivým štádiám vnútroštátneho konania; a (iii) možnosť druhého návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci toho istého konania.
Vo vzťahu k prvému okruhu Generálny advokát pripomenul, že vnútroštátny súd sa na Súdny dvor môže obrátiť ako z vlastnej iniciatívy, tak aj na základe návrhu účastníkov konania.[38]
Čo sa týka druhého okruhu, je výlučne na vnútroštátnom súde, aby rozhodol, kedy je vhodné prejudiciálnu otázku položiť.[39] Napríklad pri otázkach položených Najvyšším súdom SR vo veci Križan a i.,[40] Súdny dvor uviedol, že vnútroštátne pravidlo, ktoré zaväzuje Najvyšší súd SR riadiť sa právnym názorom Ústavného súdu SR, nemôže brániť vnútroštátnemu súdu, aby kedykoľvek inicioval prejudiciálne konanie, a v prípade potreby neuplatnil právny názor Ústavného súdu SR, ktorý sa zdá byť v rozpore s právom Únie, pretože nemožno pripustiť, aby pravidlá vnútroštátneho práva, aj keď ústavnej povahy, ohrozovali jednotu a účinnosť práva EÚ.[41]
Po tretie, skutočnosť, že sa opätovne vyžaduje výklad ustanovení, ktoré už boli zo strany Súdneho dvora posúdené, ho nezbavuje právomoci vydať ďalší rozsudok, a to aj v rámci toho istého vnútroštátneho konania, pretože vnútroštátny súd môže naraziť na ťažkosti spojené s porozumením alebo uplatnením rozsudku Súdneho dvora.[42]
S ohľadom na uvedené preto Generálny advokát predostrel „predbežnú“ (v rámci štruktúry svojich návrhov) stručnú odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že návrh na začatie prejudiciálneho konania možno podať kedykoľvek, bez ohľadu na predchádzajúce prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora vydané v rámci toho istého konania, pokiaľ sa vnútroštátny súd domnieva, že odpoveď Súdneho dvora je nevyhnutná na jeho rozhodnutie.[43]
Avšak, Generálny advokát sa rozhodol pokračovať vo svojej analýze, pretože otázku talianskej Štátnej rady vnímal ako otázku, ktorá do určitej miery spochybňuje udržateľnosť súčasného systému prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 ZFEÚ (najmä v súvislosti s povahou a rozsahom povinnosti, resp. výnimiek z povinnosti položiť prejudiciálnu otázku).[44] Podrobil preto rozboru rozsudok vo veci CILFIT, pretože výnimky z povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania – hoci ich Generálny advokát Bobek považoval za nevyhnutné – nie sú uvedené v ZFEÚ, pričom pri reštriktívnom čítaní článku 267 je možné dôvodiť, že by ani nemali existovať.[45] Naviac, následná rozhodovacia prax Súdneho dvora, uplatňujúca kritériá vyplývajúce z rozsudku CILFIT, je pomerne rôznorodá.[46]
V Intermodal Transports,[47] bolo judikované, že uplatnenie výnimky acte clair môže prichádzať do úvahy aj keď správny orgán v inom členskom štáte zastáva rozdielny výklad.[48]
Vo veci X vs. Van Dijk[49] Súdny dvor uviedol, že napriek tomu že súd nižšieho stupňa podal návrh na začatie prejudiciálneho konania s rovnakou problematikou, dané nebráni rozdielnemu posúdeniu a existencii acte clair pre súd poslednej inštancie toho istého členského štátu, ktorý tak môže prevziať zodpovednosť za zabezpečenie dodržiavania práva Únie.[50]
Vo veci Ferreira Da Silva e Brito[51] Súdny dvor uviedol, že ani existencia protichodných rozhodnutí vnútroštátnych súdov nemôže byť rozhodujúcim prvkom, ktorý povedie k povinnosti súdu poslednej inštancie obrátiť sa na Súdny dvor.[52] Avšak, s ohľadom na skutkové okolnosti týkajúce sa predmetnej veci (problémy s výkladom pojmu práva EÚ vo viacerých členských štátoch), Súdny dvor judikoval existenciu povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu poslednej inštancie, obrátiť sa na Súdny dvor, aby zabránil riziku nesprávneho výkladu práva EÚ.[53]
Vo veci Association France Nature Environment[54] Súdny dvor v zásade vylúčil uplatnenie CILFIT výnimiek vo veľmi špecifickom prípade; výnimočnej možnosti súdu obmedziť určité časové účinky rozhodnutia o protiprávnosti ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré bolo prijaté v rozpore s právom EÚ.[55]
Generálny advokát považoval najmä zosúladenie rozsudkov vo veciach X vs. Van Dijk a Ferreira Da Silva e Brito za problematické.[56] Poukázal však na niekoľko ďalších problémov s rozsudkom CILFIT a najmä acte clair:
- Koncepčný problém
Nesúlad s rozsudkom Hofmann-Laroche, v zmysle, že logika CILFIT výnimieknezodpovedá účelu povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým je zabrániť ustáleniu judikatúry v členskom štáte, ktorá sa odchyľuje od judikatúry ostatných členských štátov, ako aj Súdneho dvora.[57] Naproti tomu, výnimky (relevantnosť a acte clair) vyplývajúce z rozsudku CILFIT kladú prílišný dôraz na individuálny spor a subjektívne váhanie súdu.[58]
- Realizovateľnosť
Požadovať od vnútroštátnych súdov, aby preskúmali každé ustanovenie práva EÚ v každom jednom z úradných jazykov by viedlo k neúmernému bremenu,[59] a od súdov členských štátov (hoci aj najvyšších) len ťažko možno očakávať, že sa zmenia na centrá komparatistiky práva EÚ.[60]
Naviac, acte clair len sotva možno uplatňovať konzistentným a systémovým spôsobom.[61] V niektorých členských štátoch vnútroštátne súdy nahrádzajú CILFIT vlastnými kritériami a normami.[62] Napríklad vo Francúzsku sa súdy zvyknú odvolávať na „závažné ťažkosti“ s výkladom práva EÚ.[63]
- Systémový nesúlad opravných prostriedkov podľa práva EÚ
Účastníci konania nemajú k dispozícií osobitný opravný prostriedok podľa práva EÚ, ktorý by mohli použiť, ak sa domnievajú, že ich právo na predloženie veci Súdnemu dvoru bolo porušené.[64] Ako prostriedky nápravy možno teoreticky vnímať žaloby smerujúce k uplatneniu zodpovednosti voči štátu alebo žaloby pre nesplnenie povinnosti podľa čl. 258 ZFEÚ[65] (ktoré už boli zo strany Komisie uplatnené).[66]
- Vývoj práva EÚ
V súčasnosti je ťažké nájsť oblasť, pre ktorú neexistujú právne predpisy EÚ.[67] Postup pôvodne koncipovaný na báze spolupráce sa mení na konanie, ktoré kladie väčší dôraz na vytváranie precedensov na účely systémovej jednoty.[68]
Generálny advokát Bobek preto na položenú otázku navrhol odpovedať v zmysle, že podľa čl. 267 ods. 3 ZFEÚ je vnútroštátny súdny orgán poslednej inštancie povinný podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ (i) vec vyvoláva všeobecnú otázku výkladu práva EÚ, ktorú je možné (ii) vykladať viacerými spôsobmi, a (iii) spôsob, akým sa má vykladať nemožno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora.[69] Pokiaľ sa taký vnútroštátny súd rozhodne návrh nepodať, je povinný uviesť primerané dôvody na vysvetlenie, ktorá z troch podmienok nie je splnená a prečo.[70]
- CIM – Rozsudok Súdneho dvora
Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 6. októbra 2021 v prvom rade zopakoval, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ je zabezpečiť jednotný výklad práva Únie, a tým rovnaký účinok vo všetkých členských štátoch.[71]Následne potvrdil aplikovateľnosť kritérií CILFIT, teda že vnútroštátny súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, môže byť oslobodený od povinnosti podať návrh začatie prejudiciálneho konania len v prípadoch, ak konštatoval, že položená otázka nie je relevantná, alebo v prípadoch acte éclairé (ie existujúca rozhodovacia prax)a acte clair (ie neexistencia dôvodných pochybností so správnosti výkladu).[72]
Vo vzťahu k acte clair Súdny dvor zopakoval, že pred jej uplatnením sa vnútroštátny súd musí presvedčiť, že jednoznačnosť výkladu sa bude rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov poslednej inštancie vrátane Súdneho dvora, pričom je nevyhnutné zohľadniť špecifické charakteristiky práva Únie, ako napr. skutočnosť, že žiadna z jazykových verzií práva Únie nemá prednosť pred inými jazykovými verziami, že právo Únie používa terminológiu jemu vlastnú, a že každé ustanovenie práva Únie musí byť zasadené do svojho kontextu a vykladané v svetle jeho cieľov a stavu vývoja ku dňu, keď sa má uplatniť.[73]
Súdny dvor však dal Generálnemu advokátovi Bobek za pravdu, že vnútroštátne súdy nie sú povinné skúmať každú jazykovú verziu relevantného ustanovenia práva Únie, musia však prihliadnuť na rozdiely medzi jazykovými ustanoveniami, o ktorých vedia, najmä pokiaľ sú tieto rozdiely uvádzané účastníkmi konania a sú potvrdené.[74] Na druhej strane, návrhom Generálneho advokáta nevyhovel v rozsahu, v ktorom by samotná existencia možnosti vykladať ustanovenie práva Únie viacerými spôsobmi, pokiaľ sa žiaden nezdá vnútroštátnemu súdu dostatočne dôveryhodný, nevyhnutne viedla k predpokladu, že existuje dôvodná pochybnosť o správnom výklade tohto ustanovenia.[75]
Rozsudok vo veci CIM však priniesol aj dôležitú aktualizáciu CILFIT kritérií, pretože Súdny dvor v rozhodnutí prízvukoval, že existencia odlišných smerovaní judikatúry týkajúcej sa výkladu ustanovení práva Únie uplatniteľného na spor vo veci samej (hoci aj len v jednom členskom štáte) známa vnútroštátnemu súdu poslednej inštancie, musí tento súd viesť k osobitnej obozretnosti v súvislosti s prípadným uplatnením doktríny acte clair.[76] Dôležitým je taktiež potvrdenie, že prípadné využitie CILFIT kritérií (a teda zamietnutia návrhu na iniciovanie prejudiciálneho konania) musí byť dostatočne odôvodnené, pričom v prípade acte clair z daného odôvodnenia musí vyplývať, že výklad práva Únie je vnútroštátnemu súdu poslednej inštancii natoľko jasný, že neexistuje priestor pre akékoľvek dôvodné pochybnosti.[77]
Opätovnému položeniu otázok po tom, ako už bol v identickej veci vydaný prejudiciálny rozsudok, nič nebráni, resp. vnútroštátny súd má dokonca povinnosť takto postupovať, pokiaľ narazí na ťažkosti spojené s porozumením dosahu rozsudku Súdneho dvora.[78] V danej súvislosti však Súdny dvor taktiež zopakoval svoju predchádzajúcu judikatúru, v zmysle ktorej vnútroštátny súd poslednej inštancie môže upustiť od predloženia prejudiciálnej otázky z dôvodov neprípustnosti, ktoré sú vlastné konaniu pred týmto súdom, predovšetkým ak by takýto návrh zmenil predmet sporu vymedzený žalobnými dôvodmi vznesenými v okamihu podania žaloby, avšak za predpokladu, že boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.[79]
- Záver a zhodnotenie
Zo všetkých druhov konaní vedených pred Súdnym dvorom prejudiciálne konanie pravdepodobne najviac reflektuje povahu práva EÚ.[80] Justičná spolupráca Súdneho dvora a vnútroštátnych súdov vedie k správnemu uplatňovaniu práva EÚ, a tým aj k ochrane jednotlivca v súvislosti so všetkými situáciami, v ktorých dochádza k jeho aplikácií vnútroštátnym súdom.[81] Naviac, podľa názoru niektorých generálnych advokátov a autorov, argumentačná línia Súdneho dvora predstavuje justičnú „zlatú strednú cestu“ medzi kontinentálnym formalizmom a anglo-škandinávskou neformálnosťou.[82] Prejudiciálne konanie teda možno považovať aj za spôsob prepájania a zbližovania európskych právnych kultúr. Niektoré z fundamentálnych princípov uzreli svetlo sveta práve prostredníctvom inštitútu prejudiciálneho konania, ako napr. priamy účinok alebo prednosť práva EÚ.[83]Povinnosť zakotvenú v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ je preto potrebné taktiež chápať vo vyššie uvedených súvislostiach.
Avšak, od roku 1961, kedy bol zaevidovaný prvý návrh na začatie prejudiciálneho konania,[84] ich Súdny dvor k dnešnému dňu obdržal viac ako 12 000.[85] Je nepochybné, že striktný výklad čl. 267 ods. 3 ZFEÚ by mohol viesť k niekoľko násobnému nárastu návrhov, a tým zapríčiniť neudržateľnosť systému. Zároveň je možné očakávať, že vnútroštátni sudcovia, predovšetkým zo štátov, ktoré sú dlhodobými členmi EÚ, majú veľmi dobrý prehľad v otázkach práva EÚ, a tieto dokážu efektívne riešiť bez pomoci Súdneho dvora. Aj preto možno existenciu výnimky v podobe acte clair považovať za dôvodnú.
Na druhej strane, od rozsudku vo veci CILFIT uplynuli viac ako štyri desaťročia, počas ktorých nedošlo k výraznejšej špecifikácií doktríny acte clair. Napríklad povinnosť presvedčiť sa, že jednoznačnosť odpovede, resp. neexistencia dôvodných pochybností, sa musí rovnako javiť aj súdom ostatných členských štátov a Súdnemu dvoru nebola výraznejšie objektivizovaná. Prejudiciálne otázky vo veci CIM, následná konštruktívna kritika Generálneho advokáta Bobek, ako aj zasadanie Súdneho dvora vo formáte veľkej komory, vytvorili priestor pre potenciálnu zmenu. Súdny dvor však výnimky v zmysle rozsudku CILFIT potvrdil. Možnosť nepoložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru s odvolaním sa na acte clair ostáva teda naďalej zachovaná.
Zastávame však názor, že v odôvodnení veci CIM možno nájsť dôležité obiter dictum smerujúce práve k objektivizácií acte clair.[86] Ide predovšetkým o prípady vedomosti vnútroštátneho súdu o existencii odlišného smerovania judikatúry uplatniteľnej na spor vo veci samej v inom členskom štáte, v spojení s požiadavkou dôkladného odôvodnenia v prípade využitia danej doktríny. Súdny dvor teda kladie väčší dôraz na aspekty konania pred vnútroštátnym súdom, a to ako v rovine aktivity strán konania (ktoré môžu konajúci súd informovať o existencii odlišného smerovania judikatúry), tak aj samotného súdu poslednej inštancie (ktorý musí neexistenciu akýchkoľvek dôvodných pochybností jasne odôvodniť, pričom má povinnosť osobitnej obozretnosti v prípade vedomosti o rozdieloch v judikatúre, a to aj ak tieto existujú len v jeho jurisdikcii).
Práve vyššie uvedené môže viesť k väčšej „uchopiteľnosti“ acte clair , pretože ak vnútroštátny súd poslednej inštancie bude vo vzťahu k položenej otázke práva EÚ konfrontovaný s konfliktnou judikatúrou, a napriek tomu sa rozhodne vyriešiť otázku interpretácie práva EÚ sám, zodpovednosť, ktorú na seba takto prevezme, bude možné preskúmať z hľadiska kvality jeho odôvodnenia.[87]
Súdny dvor taktiež zbavil vnútroštátne súdy obavy z povinnosti skúmať každú jazykovú verziu relevantného ustanovenia práva EÚ a špecifikoval, že pred uplatnením acte clair sa musia presvedčiť, že jednoznačnosť výkladu sa bude rovnako javiť (iba) súdom poslednej inštancie vrátane Súdneho dvora.[88] Dané však podľa nášho názoru možno označiť za logické a z hľadiska praxe okrajové.
Čo sa týka povinnosti skúmania jazykových verzií, len ťažko možno predpokladať, že – napriek svojim obavám – vnútroštátne súdy v minulosti skutočne skúmali všetky jazykové verzie relevantných ustanovení práva EÚ. Možno však prisvedčiť názorom niektorých autorov, že by sa pri svojom rozhodovaní mali pokúsiť vziať do úvahy čo najviac jazykových verzií.[89]
Pokiaľ ide o „zúženie“ okruhu vnútroštátnych súdov, ktorých „zmýšľanie“ je súd uplatňujúci acte clair povinný vziať do úvahy, na súdy poslednej inštancie a Súdny dvor, dané považujeme opodstatnené, keďže tieto súdy (popri ich dôležitej funkcii zjednotiteľov rozhodovacej praxe) štandardne publikujú judikatúru v ucelených zbierkach, a teda existuje objektívne realizovateľný spôsob „presvedčenia o jednoznačnosti výkladu“. Pravdepodobne však podobne nemožno očakávať, že vnútroštátne súdy poslednej inštancie budú mať detailný prehľad o rozhodovacej praxi súdov rovnakej inštancie všetkých ostatných členských štátov. Z hľadiska objektivity preto môže byť najdôležitejšie ako príslušný vnútroštátny súd odôvodní presvedčenie, že jednoznačnosť výkladu posudzovanej otázky práva EÚ by sa rovnako javila aj samotnému Súdnemu dvoru. Avšak, ako už bolo uvedené vyššie, konajúci súd bude musieť dôsledne zohľadniť aj rozdielnu judikatúru súdov iných inštancií (hoci aj len v jednom členskom štáte), pokiaľ o nej má vedomosť.
Vo všeobecnosti však možno podľa nášho názoru nabádať k väčšej zdržanlivosti pri aplikácii acte clair. Nadužívaním uvedenej doktríny by sa dôležité otázky práva EÚ nikdy nemuseli dostať pred Súdny dvor a vytvoriť prekážky právnej istoty naprieč Úniou.[90] Nemožno pritom nespomenúť, že v roku 2021 bolo pred Súdnym dvorom iniciovaných 567 prejudiciálnych konaní, z toho len 2 zo Slovenska (čo nás radí na chvost EÚ).[91] Naproti tomu Rumunsko a Bulharsko, štáty ktoré pristúpili k EÚ neskôr ako Slovensko, týchto konaní iniciovali 38, resp. 58.[92] Systém prejudiciálnych konaní vrátane možnosti každého členského štátu vyjadriť sa ku ktorémukoľvek konaniu podľa čl. 267 (iniciovanému kdekoľvek v EÚ) pritom podľa nášho názoru predstavuje dôležitý prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže každý členský štát spolupodieľať na tvorbe judikatúry Súdneho dvora, a tým aj na smerovaní (práva) EÚ.
RESUMÉ
Doktrína acte clair po rozsudku Súdneho dvora vo veci C-561/19
Článok 267 ods. 3 ZFEÚ ukladá tzv. súdom poslednej inštancie povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa pred nimi rieši otázka týkajúca sa inter alia výkladu práva EÚ. Jednou z výnimiek z predmetnej povinnosti je doktrína acte clair, v zmysle ktorej uvedený súd nemusí iniciovať prejudiciálne konanie, ak o správnej aplikácii práva EÚ neexistujú žiadne pochybnosti. Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-561/19 prispel k objektivizácií doktríny acte clair, predovšetkým zdôraznením, že odlišné smerovanie judikatúry čo len v jedinom členskom štáte musí viesť súd k osobitnej obozretnosti pred jej aplikovaním s povinnosťou dôkladného odôvodnenia svojho postupu.
SUMMARY
The Acte Clair Doctrine after the Judgment of the Court of Justice in Case C-561/19
Article 267(3) of the Treaty on the Functioning of the European Union (TFEU) imposes an obligation on the so-called courts of last instance to refer to the Court of Justice if they are to rule, inter alia, on the interpretation of the EU law. One of the exceptions to this obligation is the acte clair doctrine according to which the national court does not have to refer a question for a preliminary ruling if there is no doubt about the correct application of the EU law. The judgment of the Court of Justice in Case C-561/19 has contributed to the objectification of the acte clair doctrine, in particular by emphasising that a divergence of case law in even one Member State must cause the national court to be very careful before applying this doctrine; the national court is obliged to give a thorough statement of reasons for its course of action.
ZUSAMMENFASSUNG
Acte-clair-Doktrin nach dem Urteil des Gerichtshofes in der Sache c-561/19
Mit dem Artikel 267 Absatz 3 des Vertrages über die Arbeitsweise der Europäische Union wird den sogenannten Gerichten der letzten Instanz die Pflicht aufgetragen, den Gerichtshof anzurufen, sofern vor diesen die Frage betreffend inter alia der Auslegung des EU-Rechtes gelöst wird. Eine von den Ausnahmen von der betreffenden Verpflichtung ist die acte-clair-Doktrin, im Sinne welcher das betreffende Gericht das Präjudizverfahren nicht anregen muss, sofern über die richtige Anwendung des EU-Rechtes keine Zweifel bestehen. Das Urteil des Gerichtshofes in der Sache C-561/19 hat zur Objektivierung der acte-clair-Doktrin insbesondere durch die Betonung beigetragen, dass eine abweichende Leitwegbestimmung der Judikatur, wenn auch nur in einem einzigen Mitgliedstaat, das Gericht zur besonderen Bedachtsamkeit vor deren Anwendung mit der Verpflichtung, seine Vorgangsweise gründlich zu begründen, zu führen hat.
[1] Návrhy Generálneho advokáta Bobek, C-561/19, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi SpA proti Rete Ferroviaria Italiana SpA, ECLI:EU:C:2021:291, bod 2.
[2] Broberg M – Fenger N, „Broger and Fenger on Preliminary References to the European Court of Justice“, Oxford Universtiy Press, 3rd ed. (2021), str. 1.
[3] Id.
[4] Pojem „vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok“ je samostatným pojmom práva EÚ, výklad ktorého sa môže líšiť s ohľadom na konkrétny skutkový stav. Zovšeobecnene možno tvrdiť, že týmto súdom bude štandardne najvyšší súd jednotlivých členských štátov, avšak rozhodovacia prax identifikovala niekoľko špecifických situácií. Pokiaľ v predmetnom článku používame napr. pojem „súd poslednej inštancie“ (alebo obdobný pojem), tento je potrebné chápať v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora. Pre viac viď supra 2, str. 201 – 207.
[5] Nezaoberáme sa otázkami platnosti, pri ktorých povinnosť položiť prejudiciálnu otázku súdmi poslednej inštancie vzniká vždy bez výnimiek; viď Rozsudok Súdneho dvora, C-461/03, Gaston Schul Douane-expediteur BV proti Minister van Landbouw, Natuur en Voedselkwaliteit, ECLI:EU:C:2005:742, bod 19.
[6] Rozsudok Súdu, 107/76, Hoffmann-La Roche AG proti Centrafarm Vertriebsgesellschaft Pharmazeutischer Erzeugnisse mbH, ECLI:EU:C:1977:89.
[7] Id., bod 5.
[8] Rozsudok Súdneho dvora, C-283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA v Ministry of Health, ECLI:EU:C:1982:335, bod 4.
[9] Supra 2, str. 212.
[10] Id.
[11] Petrić D, „How to Make a Unicorn or ‘There Never Was an “Acte Clair” in EU Law’: Some Remarks About Case C-561/19 Consorzio Italian Management“, CYELP 307 (2021), str. 312 – 313.
[12] Id., str. 213.
[13] Rozsudok Súdneho dvora, C-561/19, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi SpA proti Rete Ferroviaria Italiana SpA, ECLI:EU:C:2021:799.
[14] Návrhy Generálneho advokáta Capotorti, C-283/81, Srl CILFIT and Lanificio di Gavardo SpA proti Ministry of Health, ECLI:EU:C:1982:267, bod 2.
[15] Id., bod 4.
[16] Id.
[17] Id.
[18] Id.
[19] Id.
[20] Id., bod 10.
[21] Id.
[22] Supra 8, bod 7.
[23] Id., bod 10.
[24] Id., bod 11.
[25] Napr. rozsudok Súdneho dvora, C-28/62, Da Costa en Schaake NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV proti Administration fiscale néerlandaise, ECLI:EU:C:1963:6, str. 38.
[26] Supra 8, bod 13.
[27] Id., bod 14.
[28] Id., bod 16.; viď však aj supra 11, str. 314 (kde autor dôvodí, že v zásade rovnaké pravidlá interpretácie sú obsiahnuté aj v čl. 31 – 33 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, resp. názormi Sira Davida Edwarda, bývalého sudcu Súdneho dvora, podľa ktorého kritériá rozsudku CILFIT „nepredstavujú nič viac ako aplikáciu zdravého rozumu pri výklade akéhokoľvek právneho textu“).
[29] Id.
[30] Id., bod 18.
[31] Id., bod 19.
[32] Id., bod 21.
[33] Rozsudok Súdneho dvora, C-152/17, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi SpA proti Rete Ferroviaria Italiana SpA, ECLI:EU:C:2018:264.
[34] Supra 13, bod 14.
[35] Id., body 15 – 16.
[36] Supra 1¸ bod 18.
[37] Id., bod 22.
[38] Id., bod 23.
[39] Id., bod 24.
[40] Rozsudok Súdneho dvora, C-416/10, Križan a i. proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia, ECLI:EU:C:2013:8.
[41] Id., bod 70 – 71.
[42] Id., body 29 – 30.
[43] Id., bod 31
[44] Id., body 32 – 37.
[45] Id., bod 48.
[46] Id.
[47] Rozsudok Súdneho dvora, C-495/03, Intermodal Transports BV v Staatssecretaris van Financiën, ECLI:EU:C:2005:552.
[48] Id., bod 35.
[49] Rozsudok Súdneho dvora, C‑72/14 a C‑197/14, X proti Inspecteur van Rijksbelastingdienst a T. A. van Dijk proti Staatssecretaris van Financiën, ECLI:EU:C:2015:564.
[50] Id., body 61 – 62.
[51] Rozsudok Súdneho dvora, C-160/14, João Filipe Ferreira da Silva e Brito a i. proti Estado português, ECLI:EU:C:2015:565.
[52] Id., bod 41.
[53] Id., bod 44.
[54] Rozsudok Súdneho dvora, C-379/15, Association France Nature Environnement v Premier ministre and Ministre de l’Écologie, du Développement durable et de lʼÉnergie, ECLI:EU:C:2016:603.
[55] Id., bod 51.
[56] Supra 1, bod 82.
[57] Id., body 90 – 91.
[58] Id., bod 92.
[59] Id., bod 102.
[60] Id., bod 156.
[61] Id., bod 105.
[62] Id.
[63] Id.; pre viac príkladov viď Broberg M – Fenger L, „If you love somebody set them free: on the Court of Justice’s revision of the acte clair doctrine“, Common Market Law Review 59 (2022), str. 712 – 713.
[64] Id., bod 112.
[65] Id., bod 113.
[66] Viď napr. rozsudok Súdneho dvora, C-416/17, Európska komisia proti Francúzskej republike, ECLI:EU:C:2018:811, bod 111.
[67] Supra 1, bod 122.
[68] Id., bod 124.
[69] Id., bod 181.
[70] Id.
[71] Supra 13, body 27 – 28.
[72] Id., bod 33.
[73] Id., body 40 – 43, 45 – 46.
[74] Id., bod 44.
[75] Id., bod 48.
[76] Id., bod 49.
[77] Id., bod 51.
[78] Id., body 38, 59.
[79] Id. body 61, 64.
[80] Schima B, in Kellerbauer M – Klamert M – Tomkin J, ‘The EU Treaties and The Charter of Fundamental Rights – a Commentary’, Oxford University Press, 1st ed. (2019), str. 1823 – 1824.
[81] Id.
[82] Supra 2, str. 43.
[83] Id., str. 2.
[84] Supra 2, str. 4.
[85] Supra 81, str. 1824; viď taktiež: https://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2022-03/cp220040en.pdf.
[86] Viď napr. aj Maher I, „The CILFIT Criteria Clarified and Extended for National Courts of Last Resort Under Art. 267 TFEU“, European Papers, Vol. 7 (2022), str. 273.
[87] Viď tiež supra 11, str. 324 (Vnútroštátne súdy v niektorých členských štátoch si zvykli odôvodňovať svoj výklad stručným a nejasným spôsobom).
[88] Takéto „presvedčenie sa“ sa teda už netýka ktorýchkoľvek súdov, čo vyplývalo z rozsudku vo veci CILFIT, ako aj niektorej nadväzujúcej judikatúry.
[89] Id., str. 724.
[90] Supra 2, str. 27.
[91] Supra 85.
[92] Supra 85.