Je lehota v článku 20.1 FIDIC naozaj prekluzívna?

04, 2025, Bulletin
28. 07. 2025

Je lehota v článku 20.1 FIDIC naozaj prekluzívna?

Mgr. Mária Sadloňová je advokátkou v advokátskej kancelárii Eversheds Sutherland, v ktorej pôsobí od roku 2015. Vo svojej praxi sa venuje predovšetkým právu nehnuteľností, správnemu právu, právu životného prostredia a súvisiacim súdnym sporom.

Článok sa zaoberá otázkou, či je lehota na uplatnenie tzv. claimov zakotvená v článku 20.1 vzorovej zmluvy o dielo FIDIC prekluzívna a či je možné príslušné dojednanie považovať za platné podľa slovenského práva. Článok reaguje na rôzne názory na túto problematiku v rámci odbornej verejnosti, ako aj na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky v tejto veci.

V rámci odbornej verejnosti zaoberajúcou sa aplikáciou vzorovej zmluvy o dielo FIDIC VZP[1] už dlhšie rezonuje otázka platnosti dojednania lehoty na oznámenie nárokov (tzv. claimov)[2] podľa článku 20.1 FIDIC VZP. Dané ustanovenie obsahuje požiadavku, že ak má zhotoviteľ zato, že má nárok na predĺženie lehoty na dokončenie diela alebo dodatočné platby, je povinný o tejto skutočnosti informovať objednávateľa najneskôr v lehote 28 dní od kedy sa o tejto skutočnosti dozvedel alebo mal dozvedieť. Pre prípad márneho uplynutia tejto lehoty daný článok ustanovuje, že lehota na dokončenie nebude predĺžená, resp. zhotoviteľ nebude mať nárok na dodatočné platby.[3]

Článok 20.1 FIDIC VZP a názory naň

Článok 20.1 FIDIC VZP pokrýva široké spektrum nepredvídaných situácií, ku ktorým môže pri výkone zmluvy o dielo dôjsť. Môže ísť o nároky zhotoviteľa na predĺženie lehôt na dokončenie diela alebo dodatočné platby/náklady napríklad z dôvodu neskorého odovzdania staveniska objednávateľom, nemožnosti vykonávať dielo z dôvodu nálezov na stavenisku, dôvodov vyššej moci, nepriaznivých klimatických podmienok alebo akejkoľvek prekážky alebo porušenia, ktoré sú pripísateľné objednávateľovi. Zjednodušene možno povedať, že ide o situácie, za ktoré nesie podľa zmluvy riziko alebo zodpovednosť objednávateľ a ktoré majú dopad do finančnej sféry zhotoviteľa alebo majú vplyv na lehoty dohodnuté v zmluve. To znamená, že ak si chce zhotoviteľ z dôvodu uvedených situácií uplatniť svoje nároky voči objednávateľovi, je viazaný vyššie uvedenou 28-dňovou lehotou, v opačnom prípade tieto nároky nemá resp. ich stráca.

Ako bolo uvedené vyššie, aplikácia daného ustanovenia naráža na otázku, či je v súlade so slovenským právnym poriadkom, a teda či je vôbec platné a vykonateľné.

Neplatnosť tejto zmluvnej podmienky je zdôvodňovaná tým, že upravuje zmluvne dohodnutú preklúziu, teda zánik práva, pričom náš právny poriadok neumožňuje si zmluvne dohodnúť zánik práva z dôvodu jeho neuplatnenia v určitom čase. Podľa § 583 OZ[4] môže zánik práva z tohto dôvodu nastať len v prípadoch, ktoré ustanovuje zákon.

Zástancovia platnosti článku 20.1 argumentujú, že toto zmluvné dojednanie by mohlo predstavovať naturálnu obligáciu, teda formu premlčacej lehoty,[5] špecifickú odkladaciu podmienku,[6] alebo jednoducho podmienku zmluvného nároku.[7]

Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR

Touto problematikou sa v nedávnej dobe zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky,[8] ktorý dospel k záveru, že článok 20.1 upravuje neprípustnú prekluzívnu lehotu, na základe čoho nárok zhotoviteľa na dodatočnú platbu nezaniká v prípade jej nedodržania.

V predmetnom konaní sa zhotoviteľ domáhal zaplatenia nákladov, ktoré mu vznikli v dôsledku omeškania objednávateľa s odovzdaním staveniska. Zmluvné strany mali medzi sebou uzatvorenú zmluvu, na ktorú sa aplikovala Červená kniha FIDIC, teda aj článok 20.1 FIDIC VZP.

Objednávateľ popieral oprávnenosť nároku zhotoviteľa na náhradu nákladov, a to z dôvodu, že zhotoviteľ nedodržal lehotu podľa článku 20.1 FIDIC VZP na oznámenie týchto nárokov. Namietal, že nešlo o zákonom zakázanú preklúziu a tvrdil, že článok 20.1 predstavuje špecifický postup, ktorý je potrebné dodržať na to, aby nárok zhotoviteľa mohol vzniknúť. Tvrdil, že ustanovenia ohľadom náhrady nákladov sú osobitnými zmluvne dojednanými ustanoveniami, ktoré sa netýkajú nároku na náhradu škody. Súd teda nemal tieto nároky podriadiť pod režim nároku na náhradu škody.

Odvolací súd posúdil nárok na náhradu nákladov v dôsledku omeškania s odovzdaním staveniska ako nárok na náhradu škody v dôsledku porušenia povinnosti. Uzavrel, že existenciu zodpovednosti za spôsobenú škodu nie je možné vylúčiť dohodou strán, pričom za takúto nedovolenú dohodu je potrebné považovať aj „transformáciu“ nároku na náhradu škody do podoby zmluvného nároku. Zároveň uviedol, že lehota na oznámenie nároku zhotoviteľa na dodatočnú platbu podľa článku 20.1 FIDIC VZP je lehotou prekluzívnou a je v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona.

Najvyšší súd ČR dal odvolaciemu súdu za pravdu, keď uviedol, že podľa článku 20.1 sa oznamuje vzniknutý nárok a podľa jeho znenia sa objednávateľ zbavuje už vzniknutej zodpovednosti. Zároveň dodal, že aj v prípade, ak by mala platiť argumentácia objednávateľa, tak by išlo o prekluzívnu lehotu – uplynutím lehoty by nevznikol nárok, ktorý by v prípade dodržania lehoty mal.

Premlčanie, preklúzia, odkladacia podmienka, osobitný zmluvný nárok?

Ako bolo uvedené, sú názory, že lehota v článku 20.1 by mohla predstavovať premlčaciu lehotu. V prípade premlčania síce právo nezaniká, avšak súd ho nemôže priznať, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí premlčacej doby. Pre účely tohto článku je podstatné, že právna úprava premlčania je podľa § 263 ObchZ[9] kogentná, vrátanie premlčacích lehôt. To znamená, že ak by aj článok 20.1 FIDIC VZP ustanovoval premlčaciu lehotu a nie prekluzívnu, tak by bol v rozpore so zákonom, keďže by došlo k skráteniu zákonom stanovenej premlčacej lehoty. Z uvedeného dôvodu nepovažujeme argumentáciu premlčaním za schodnú, resp. za riešenie situácie.

Pokiaľ ide o preklúziu, z Občianskeho zákonníka vyplýva, že „k zániku práva preto, že nebolo uplatnené v určenom čase, dochádza len v prípadoch uvedených v zákone.“[10] To znamená, že zmluvne dohodnutý zánik práva je vylúčený, a v prípade, ak sa na ňom zmluvné strany dohodnú, takéto dojednanie bude neplatné pre rozpor so zákonom. Uvedené ustanovenie sa považuje za kogentné, preto zmluvné strany nemôžu toto ustanovenie vylúčiť. Zároveň existuje názor, že v prípade preklúzie je vylúčená aj aplikácia analógie.[11]

K zániku práva dochádza na základe dvoch skutočností, a to uplynutia prekluzívnej lehoty a omisívneho právneho úkonu v podobe neuplatnenia práva.[12] Tým sa preklúzia líši od zániku práva uplynutím času podľa § 578 OZ, ktorý predpokladá len uplynutie času, nie omisívny právny úkon.

Zároveň platí, že príslušné ustanovenie/dojednanie nemusí výslovne ustanovovať zánik práva, teda používať slovo „zánik“, na to, aby upravovalo prekluzívnu lehotu.[13] Preto by článok 20.1 FIDIC VZP mohol obsahovať prekluzívnu lehotu, aj napriek tomu, že tento článok vôbec neobsahuje pojem zánik.

S ohľadom na uvedené sa na prvý pohľad javí rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR správne. Aj keď článok 20.1 FIDIC VZP výslovne nehovorí o zániku nárokov zhotoviteľa, upravuje následky nedodržania lehoty, a to a) nepredĺženie termínov, b) zhotoviteľ nemá právo na dodatočné platby a c) objednávateľ je zbavený akejkoľvek zodpovednosti súvisiacej s nárokom. Inými slovami, ak v stanovenom čase zhotoviteľ neuplatní svoje nároky, tak tieto nároky nemá. Uvedené pôsobí ako preklúzia, len prezlečená za iné slová. Keďže právne úkony treba posudzovať podľa obsahu a nie formy, zastávame názor, že táto formulácia napĺňa znaky prekluzívnej lehoty.

Zároveň však treba pripomenúť, že predmetom konania pred Najvyšším súdom ČR bol nárok, ktorý napĺňal definíciu nároku na náhradu škody. Hoci objednávateľ argumentoval, že nešlo o nárok na náhradu škody, ale „zmluvný nárok na dodatočnú platbu“, táto argumentácia naráža na skutočnosť, že pôvodom tohto nároku boli náklady zhotoviteľa vzniknuté z dôvodu porušenia povinnosti objednávateľa odovzdať stavenisko včas. Teda ním došlo k naplneniu všetkých definičných znakov náhrady škody a) porušenie povinnosti, b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi uvedenými. Len preto, že škoda v zmluve nie je označená ako škoda, ešte neznamená, že nenapĺňa zákonnú definíciu škody, a teda sa nemusí riadiť jej režimom. Objednávateľ v konaní argumentoval tým, že § 379 ObchZ je dispozitívne ustanovenie, čím sa pravdepodobne snažil presadiť argument, že je možné zmluvne meniť definíciu škody a nárok na náhradu nákladov nepredstavoval nárok na náhradu škody. Tento argument by podľa nášho názoru mal šancu uspieť, ak by neexistoval kogentný § 386 ods. 1 ObchZ zakazujúci vzdanie sa nároku na náhradu škody vopred.

To znamená, že v tomto prípade došlo k dojednaniu prekluzívnej lehoty vo vzťahu k zákonnému, kogentnému nároku.

Zároveň však uvedené nepostačuje na konštatovanie, že lehota, resp. podmienka uvedená v článku 20.1 FIDIC VZP je v rozpore so zákonom, a teda je neplatná. Tento článok nie je možné analyzovať izolovane, teda bez toho, aby sme posúdili, aký nárok sa ním má uplatňovať.[14]

Podľa nášho názoru sa § 583 Občianskeho zákonníka, ktorý zakazuje zmluvne dohodnuté prekluzívne lehoty, vzťahuje len na zákonné práva kogentného charakteru[15], nie na „dispozitívne práva“, ani na zmluvou vytvorené práva, ktoré nemajú svoj základ v zákone. Právo, ktoré má svoj základ v zákone a je zákonom do určitej miery garantované, je práve nárok na náhradu škody. Ak zmluva ustanovuje dojednanie, že nárok napĺňajúci definíciu náhrady škody, zaniká, ak nebude uplatnený v určitej lehote, len ťažko možno v našom právnom prostredí obhájiť platnosť takéhoto dojednania. Preto je rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR pochopiteľné.

Na druhej strane, ak zmluva napríklad obsahuje dojednanie, že zmluvná strana má nárok na predĺženie termínu na dokončenie diela bez udania dôvodu, ak o tejto skutočnosti informuje v určitej lehote objednávateľa (s tým, že ak túto lehotu zmešká, tento nárok zanikne), nejde o zákonný nárok, ale zmluvou kreovaný nárok a nie je dôvod, prečo by si zmluvné strany nemohli regulovať podmienky jeho vzniku a zániku.

To znamená, že lehota uvedená v článku 20.1 FIDIC VZP nie je en bloc neprípustná a sú prípady, s ktorými FIDIC VZP pracujú, kedy môže byť uplatniteľná.

Napríklad nárok na posunutie termínu dokončenia diela z dôvodu nepriaznivého počasia (článok 8.4 FIDIC VZP). Aj v tomto prípade z FIDIC VZP vyplýva požiadavka, aby tento svoj nárok zhotoviteľ oznámil objednávateľovi v lehote 28 dní. Nárok na posunutie termínu odovzdania diela v tomto prípade nie je zákonným nárokom, úprava zodpovednosti pre tento prípad je záležitosťou dohody medzi zmluvnými stranami, a preto si zmluvné strany môžu stanoviť podmienky uplatnenia tohto nároku. Podobný princíp v podstate platí pri všetkých nárokoch regulovaných článkom 20.1 FIDIC VZP, ktoré nemajú základ v kogentnom zákonnom ustanovení. Ak zákon nereguluje právo na posunutie termínu zhotovenia diela, nejde o nárok, pri ktorom by si zmluvné strany nemohli upraviť podmienky jeho zániku. Ak v dôsledku určitej skutočnosti (napríklad vyššia moc) alebo porušenia povinnosti nevznikajú zákonné „kogentné“ nároky (teda napríklad nárok na náhradu škody), ale zmluvné nároky alebo „dispozitívne“ zákonné nároky, tak si tieto nároky môžu zmluvné strany slobodne regulovať. V týchto prípadoch by mal byť článok 20.1 FIDIC VZP plne aplikovateľný.

Pokiaľ ide o názor, že článok 20.1 FIDIC VZP upravuje špecifickú odkladaciu podmienku, ktorá stanovuje podmienky vzniku nároku, tak na tento sú aplikovateľné argumenty ohľadom preklúzie. Je problém vylúčiť nárok na náhradu škody s argumentáciou, že neboli splnené zmluvné podmienky jeho vzniku, ak tento nárok vznikol priamo zo zákona. Zakotvenie odkladacej podmienky však nie je vylúčené pokiaľ ide o zmluvné nároky, resp. práva zakotvené v dispozitívnych zákonných ustanoveniach.

Ešte k argumentu § 547 ods. 2 a 3 ObchZ

Platnosť článku 20.1 FIDIC VZP sa zvykne odôvodňovať aj § 547 ods. 2 a 3 ObchZ, podľa ktorého platí, že ak bola cena určená na základe neúplného alebo nezáväzného rozpočtu, môže sa cena o tieto náklady zvýšiť, s tým, že § 547 ods. 6 ObchZ zároveň stanovuje, že tento nárok si musí zhotoviteľ uplatniť bez zbytočného odkladu, inak právo na zvýšenie ceny zaniká. To znamená, že priamo zákon v tomto prípade upravuje prekluzívnu lehotu, pričom možno konštatovať, že lehota 28 dní upravená v FIDIC VZP prevyšuje zákonnú požiadavku „bez zbytočného odkladu“. V nadväznosti na to sa poukazuje, že FIDIC VZP v článku 20.1 neupravuje nárok na náhradu škody, ale nárok na zvýšenie ceny diela, pretože FIDIC Červená kniha predstavuje meranú zmluvu. To znamená, že cena diela je pri podpise zmluvy určená len na základe odhadovaných množstiev, pričom finálna cena diela je určená až s ohľadom na reálne vykonané práce. Nárok na zvýšenie zmluvnej ceny najčastejšie spočíva v dodatočných prácach, keďsa musí vykonať viac práce, ako sa predpokladalo, alebo sa musí dodať viac materiálu, než sa predpokladalo, prípadne oboje. V tejto súvislosti je však podľa nášho názoru problematické, či je § 547 ObchZ aplikovateľný aj na prípady zvýšených nákladov z dôvodu porušenia povinnosti zo strany objednávateľa. Hoci pri čisto jazykovom výklade daného ustanovenia sa javí, že pokrýva aj prípady porušenia zmluvy zo strany objednávateľa, zastávame názor, že pokrytie týchto prípadov (de iure nároku na náhradu škody) nebolo cieľom tohto zákonného ustanovenia.[16] Zároveň treba podotknúť, že argumentácia § 547 ObchZ nefunguje v prípade Žltej knihy FIDIC, pretože v tomto prípade je rozpočet záväzný (zhotoviteľ nesie riziko jeho úplnosti).

Záver

Z vyššie uvedeného vyplýva, že lehotu zakotvenú v článku 20.1 FIDIC VZP nemožno en bloc považovať za zakázanú prekluzívnu lehotu. Práve naopak, v mnohých prípadoch, na ktoré je článok 20.1 FIDIC VZP aplikovateľný, ide o dovolené dojednanie. Pokiaľ ide o vyššie uvedený prípad, ktorý prejednával Najvyšší súd ČR, pri striktnej aplikácii nášho právneho poriadku možno dať Najvyššiemu súdu ČR za pravdu.

Aj napriek tomu zastávame názor, že v tomto prípade Najvyšší súd ČR rezignoval na požiadavku, že prednosť by mal mať výklad, ktorý nepovedie k neplatnosti právneho úkonu, ako aj na princíp, že obchodnoprávne vzťahy by mali byť založené na zmluvnej slobode strán. S výnimkou znenia zákona a nadväzujúcej judikatúry možno nájsť len málo racionálnych a legitímnych dôvodov, prečo by si zmluvné strany v obchodnoprávnych vzťahoch nemohli regulovať lehoty na uplatnenie svojich nárokov. Zákon je v tomto prípade samoúčelný. Uvedené platí dvojnásobne, keď sám zákonodarca vo veľmi podobnom prípade zakotvuje veľmi krátku prekluzívnu lehotu. Ak sa cena diela navýši podľa § 547 ObchZ, zhotoviteľ má rádovo pár dní na to, aby si tento nárok u objednávateľa uplatnil. Ak dôjde k zvýšeniu ceny diela (vzniku škody) z dôvodu porušenia povinnosti objednávateľa, má zhotoviteľ štyri roky na uplatnenie tohto nároku. Disproporcionalita je v tomto prípade očividná.