JUDr. Ivan Husár, LL.M je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, rovnako je nositeľom postgraduálneho profesijného titulu LL.M. Dlhodobo sa ako advokát venuje najmä problematike práv duševného vlastníctva, osobitne autorskému právu. V súčasnej dobe je externým doktorandom na katedre občianskeho práva Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach.
Rôznorodá rozhodovacia prax súdov ohľadom trov konania je v podmienkach Slovenskej republiky pomerne častým javom. Ide nepochybne o neželaný stav vyvolávajúci značnú mieru právnej neistoty vo vzťahu k stranám sporu. Uvedený stav sa ešte prehĺbil prijatím Civilného sporového poriadku, ktorý podľa nášho názoru nie úplne vhodne zmenil právne pravidlá rozhodovania ohľadom trov konania tak, že o výške trov konania rozhoduje s konečnou platnosťou súd prvej inštancie. To následne spôsobuje, že čoraz viac absentuje zjednocovacia prax súdov ohľadom problematiky trov konania a v identických veciach súdy rozhodujú odlišne.
Vyššie uvedené platí osobitne v situácii, keď v dôsledku nie úplne jednoznačnej právnej úpravy prichádza do úvahy možnosť odlišného výkladu právnej normy. Stranám sporu následne pre neexistenciu žiadneho riadneho a mimoriadneho opravného prostriedku voči uzneseniu súdu ohľadom výšky trov konania neostáva iná možnosť, ako „zaťažovať“ Ústavný súd SR podávaním ústavných sťažností, ktoré sa týkajú trov konania.
V judikatúre Ústavného súdu SR čoraz viac badať výraznú zdržanlivosť pri posudzovaní ústavných sťažností ohľadom trov konania najmä s poukazom na to, že zjednocovanie rozhodovania všeobecných súdov, ohľadom interpretácie podústavného práva (advokátskej tarify), nie je úlohou ústavného súdu, ak právna úprava umožňuje rôznorodý výklad, ktorý je z ústavnoprávneho hľadiska udržateľný. K zjednocovaniu rozhodovania zákonom predpokladaným spôsobom môže podľa Ústavného súdu dôjsť aj vo veciach, ktoré nie sú predmetom dovolacej agendy [§ 17 ods. 3 písm. b), d), § 21 ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov].
Neexistencia opravného prostriedku voči rozhodnutiam súdu prvej inštancie ohľadom výšky trov konania následne logicky spôsobuje neexistenciu zjednocovacej praxe súdov vyššej inštancie k tejto problematike. V spojení s ústavnou zdržanlivosťou ústavného súdu ohľadom sťažností, ktoré smerujú voči rozhodnutiam o výške trov konania tak nastáva stav, kedy súdy v úplne identických sporoch rozhodujú o trovách konania diametrálne odlišne.
Uvedená situácia existuje aj v prípade aplikácie § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify, ktorej sa venujeme v tomto príspevku.
Právna úprava a podstata problému
Vo vzťahu k § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify je potrebné uviesť, že § 10 ods. 8 bol do nášho právneho poriadku zaradený novelou advokátskej tarify č. 209/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. 6. 2009 a jeho pôvodné znenie do 31. 12. 2023 bolo nasledovné :
„Vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1 000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2 000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy“.
Od 1. 1. 2024, kedy nadobudla účinnosť vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 391/2023 Z. z. ktorou sa novelizovala advokátska tarifa došlo k doplneniu § 10 ods. 9 advokátskej tarify a k čiastočnej zmene § 10 ods. 8 advokátskej tarify je znenie príslušných ustanovení advokátskej tarify nasledovné :
§ 10 ods. 8) Vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach upravených osobitnými predpismi, ktoré umožňujú uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, alebo vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, je tarifnou hodnotou 3 000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, a 5 000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
§ 10 ods. 9) Vo veciach ochrany osobných údajov, vo veciach týkajúcich sa nekalého súťažného konania, vo veciach týkajúcich sa ohrozenia alebo porušenia práva na obchodné tajomstvo alebo vo veciach ochrany práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 5 000 eur.
Je možné konštatovať, že vyššie uvedené ustanovenia advokátskej tarify osobitným spôsobom určujú spôsob určovania výšky tarifnej hodnoty sporov v nasledovných prípadoch :
- vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka
- vo veciach upravených osobitnými predpismi, ktoré umožňujú uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (príkladmo v prípade uplatnenia nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v prípade uplatňovania nárokov podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
- vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch
- vo veciach týkajúcich sa nekalého súťažného konania
- vo veciach porušenia práva na obchodné tajomstvo
- vo veciach ochrany práva duševného vlastníctva
Spoločným znakom týchto sporov je, že ich základ nie je oceniteľný, teda nie je možné určiť hodnotu peňažného plnenia alebo cenu veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka.
Zmyslom a účelom tejto osobitnej právnej úpravy teda je nepochybne to, aby sa v sporoch, kde sú predmetom konania osobnostné alebo iné peňažne neurčiteľné práva osobitne (odlišne od všeobecného pravidla uvedeného v § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify) stanovila výška tarifnej hodnoty sporu. Uvedené je pochopiteľné a logické, pretože pri osobnostných právach alebo v prípade konaní, kde žalobca primárne žiada, aby súd zaviazal žalovaného zdržať sa určitého konania alebo odstránil následky určitého protiprávneho konania nie je možné jasne a spravodlivo určiť „hodnotu sporu“.
Toto ustanovenie by sa nemalo mechanicky aplikovať v prípade, ak je predmetom konania zaplatenie klasickej peňažnej pohľadávky aj keď má pôvod v práve duševného vlastníctva alebo ide o uplatňovanie práva z nekalo súťažného konania, z porušenia práva na obchodné tajomstvo a pod. Zjednodušene povedané, ak je predmetom konania vec oceniteľná peniazmi treba na výpočet trov právneho zastúpenia použiť primárne § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify a nie § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify.
Neexistuje totiž žiaden logický a zmysluplný dôvod, prečo by v prípade sporov o zaplatenie určitej peňažnej sumy, ktoré nie sú uvedené v § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify mal byť úkon právnej služby ocenený vyššou odmenou ako v prípade sporov o zaplatenie peňažnej sumy majúcich pôvod v týchto ustanoveniach advokátskej tarify. Opačný záver by bol v konečnom dôsledku aj v zjavnom rozpore s princípom racionálneho zákonodarcu.
Uvedené platí o to viac, že spory uvedené v § 10 ods. 8 a 9 sú všeobecne považované za skutkovo a právne zložité spory, kde by mala do úvahy prichádzať skôr aplikácia § 13 ods. 5 advokátskej tarify, v zmysle ktorej advokát môže zvýšiť základnú sadzbu tarifnej odmeny najviac o 50 %, ak v rámci poskytovania právnej služby ide o úkony mimoriadne obťažné, časovo náročné, vyžadujúce si znalosť cudzieho práva alebo znalosť cudzieho jazyka.
V neposlednom rade aj zo systematiky advokátskej tarify a dikcie jej jednotlivých ustanovení takisto vyplýva, že ak je predmetom plnenie oceniteľné peniazmi, je potrebné pri určovaní výšky nákladov konania postupovať primárne podľa § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify a nie je možné a zákonné vychádzať z tarifnej hodnoty stanovenej v § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify.
Zhrnúc vyššie uvedené zastávame názor, že aplikovanie § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify môže prichádzať do úvahy iba v prípade, ak predmetom konania nie je zaplatenie určitej presne stanovenej peňažnej pohľadávky. Opačný výklad by bol v rozpore s teleologickým a systematickým výkladom právnych noriem a bol by aj v rozpore so zásadou racionálneho zákonodarcu.
Navyše je potrebné uviesť, že neadekvátna tarifná hodnota sporov môže odraďovať dotknuté subjekty od podávania žalôb na ochranu svojich práv, pretože priznaná náhrada trov konania v mnohých prípadoch nepokryje ich skutočné výdavky na právne zastúpenie. Rovnako sú domotivovaní aj advokáti, ktorí poskytujú právnu pomoc za prísudok, lebo pre nich nie sú takéto spory dostatočne finančne zaujímavé. V tomto smere sa plne stotožňujeme so závermi českého Ústavného súdu, ktorý opakovane konštatoval, že ak má byť zabezpečený skutočný prístup k súdu a účinná ochrana práv dotknutých subjektov je nevyhnutné, aby tarifné hodnoty lepšie odrážali skutočné náklady a nároky. Stranám konania a ich právnym zástupcom nemôže byť na ťarchu nekoncepčné poňatie výpočtu odmien za právne zastúpenie, ktoré by nezohľadňovalo právnu a skutkovú zložitosť konkrétnych typizovaných sporov. V tomto smere Ústavný súd Českej republiky veľmi správne nevidí presvedčivý dôvod, prečo by v „jednoduchom spore“ o zaplatenie neuhradenej faktúry mala byť odmena počítaná z často miliónových čiastok, zatiaľ čo v iných skutkovo a právne omnoho zložitejších prípadoch by mala byť vypočítavaná odlišne z fiktívnej príliš nízko stanovenej tarifnej hodnoty. Takáto disproporcia v ohodnotení majetkových a nemajetkových sporov z pohľadu nákladov konania sa nejaví primeraná.[2]
V neposlednom rade je potrebné uviesť, že nesprávne použitie tarifnej hodnoty pri určovaní trov právneho zastúpenia môže spôsobiť porušenie základného práva na súdnu ochranu a zásah do legitímneho očakávania vlastníckeho práva.
Aplikácia § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify v prípade sporov majúcich pôvod v práve duševného vlastníctva
Ustanovenia § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify by sa osobitne nemali aplikovať na všetky prípady sporov s pôvodom v práve duševného vlastníctva. S určitosťou by sa nemali aplikovať napríklad v prípade žalôb, kedy sa autor, výkonný umelec, výrobca audiovizuálneho záznamu alebo organizácia kolektívnej správy vykonávajúca majetkové práva týchto subjektov domáha zaplatenia presne vyčíslenej pohľadávky napríklad z dôvodu tvrdeného bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody.
V takýchto prípadoch je totiž bez akejkoľvek polemiky výška hodnoty sporu presne stanovená a určiteľná a na vec je potrebné aplikovať § 10 ods. 2 advokátskej tarify v zmysle ktorého „Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“
Uvedené nepriamo ale jasne vyplýva aj z toho, že § 10 ods. 8 advokátskej tarify účinnej do 31. 12. 2023 rozlišovalo situácie, kedy sa v konaní uplatnila náhrada nemajetkovej ujmy a kedy k uplatneniu takejto náhrady nedošlo. Náhrada nemajetkovej ujmy sa nepochybne môže žiadať iba a len v prípadoch, ak sú predmetom konania osobnostné práva. S určitosťou je možné konštatovať, že náhrada nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy v konaniach, kde sa požaduje zaplatenie bezdôvodného obohatenia, škody alebo úhrada primeranej odmeny za používanie predmetov ochrany podľa Autorského zákona.
Ust. § 10 ods. 8 advokátskej tarify teda z hľadiska svojho znenia počítalo s tým, že tarifnou hodnotou sporu bude 1 000 eur, ak sa v konaní nežiada náhrada nemajetkovej ujmy. Ide teda o prípady, kde je predmetom konania požiadavka, aby sa od neoprávnených zásahov do osobnostných práv upustilo (zdržovacia žaloba), prípadne, aby sa odstránili následky neoprávnených zásahov (reštitučná žaloba).[3] V prípade sporov z oblasti duševného vlastníctva pôjde napr. o žaloby týkajúce sa práva autora (alebo iného nositeľa práv) na autorstvo k dielu, práva autora rozhodnúť o zverejnení alebo nezverejnení diela, práva označiť dielo svojím menom alebo práva na nedotknuteľnosť diela, ak takéto práva niekto poruší. Predmetom týchto konaní teda nie je požiadavka na úhradu akejkoľvek peňažnej sumy.
Druhým variantom aplikácie § 10 ods. 8 advokátskej tarify je situácia, kedy sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ide o prípad tzv. satisfakčnej žaloby, kedy žalobca požaduje aj náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade sporov z oblasti duševného vlastníctva pôjde o žaloby autorov (alebo iného nositeľa práv), kde autor bude požadovať náhradu nemajetkovej ujmy od toho, kto porušil jeho práva ako autora na autorstvo k dielu (niekto sa bude vydávať za autora aj keď ním nie je) , práva autora rozhodnúť o zverejnení alebo nezverejnení diela (niekto bez súhlasu autora zverejnil jeho dielo), práva označiť dielo svojím menom alebo práva na nedotknuteľnosť diela (niekto bez súhlasu autora zasiahol do diela, čím porušil jeho nedotknuteľnosť).
V tejto súvislosti podotýkame, že medzi dve základné zložky autorského práva patria v zmysle príslušných ustanovení Autorského zákona výhradné osobnostné práva, ktoré sú upravené v § 18 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorského zákona a výhradné majetkové práva upravené v § 19 tohto zákona. Osobnostné a majetkové práva autorov majú odlišný obsah, účel a právny režim, pričom správne rozlíšenie týchto dvoch zložiek autorského práva je nevyhnutné pre správnu aplikáciu príslušných ustanovení advokátskej tarify.
Výhradné osobnostné práva spočívajú najmä v práve autora na autorstvo k dielu, práve autora rozhodnúť o zverejnení alebo nezverejnení diela, právo označiť dielo svojím menom a právo na nedotknuteľnosť diela. Osobnostné práva autora, ako to vyplýva z povahy veci, majú výsostne osobnostný charakter a smrťou autora zanikajú. Osobnostné práva autorov v zmysle § 143 Autorského zákona nie sú predmetom kolektívnej správy práv.
Na druhej strane, výhradné majetkové práva spočívajú najmä v práve dielo použiť (a tým priamo nadobudnúť majetkové hodnoty, napríklad predajom rozmnoženín diel) a v práve autora udeliť súhlas na použitie diela (t. j. udeliť licenciu, a tým nadobudnúť majetkové hodnoty získaním licenčnej odmeny). Majetkové práva autorov majú prísne majetkový charakter, sú predmetom dedenia a majú peniazmi vyčísliteľnú majetkovú hodnotu.
Z uvedeného, podľa nášho názoru, vyplýva, že § 10 ods. 8 advokátskej tarify sa nemôže týkať prípadov, keď je predmetom konania zaplatenie bezdôvodného obohatenia alebo primeranej odmeny za používanie predmetov ochrany podľa Autorského zákona, pretože táto peňažná pohľadávka nemá povahu nemajetkovej ujmy.
Povedané inými slovami, § 10 ods. 8 advokátskej tarify sa zjavne netýka situácie (sporov), keď je predmetom konania klasická peňažná pohľadávka, ktorá nemá povahu nemajetkovej ujmy osobitne za situácie, ak súčasne nejde ani o spor, keď by predmetom konania boli zdržovacie alebo reštitučné nároky.
Napriek uvedenému v rozhodovacej činnosti súdov možno zaregistrovať rozhodnutia, kde sa aj v konaní, kde predmetom sporu bolo zaplatenie presne vyčíslenej peňažnej pohľadávky v prípade určovania výšky trov konania vychádzalo z § 10 ods. 8 advokátskej tarify s poukazom na to, že spor súvisí s právom duševného vlastníctva.[4] Zároveň je potrebné poukázať na odlišné rozhodnutia, kde súdy v identických prípadoch na vec aplikovali § 10 ods. 2 advokátskej tarify a teda výšku trov konania odvodzovali od výšky uplatnenej pohľadávky.[5]
Na vyššie uvedených záveroch nič nemení ani to, že od 1. 1. 2024 došlo k novelizácii advokátskej tarify vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 391/2023 Z. z.
Uvedenou novelizáciou došlo iba k doplneniu § 10 o odsek 9, kde sa premiestnila časť konaní pôvodne uvedených v odseku 8 a ods. 9 sa doplnil o spory z nekalého súťažného konania a porušenia práva na obchodné tajomstvo. Zároveň sa zvýšila tarifná hodnota týchto sporov na 5 000 eur. Podstata nastoleného problému ale ostala identická.
Procesné súvislosti a úniová právna úprava
V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že v sporoch súvisiacich s ochranou práva duševného vlastníctva musí byť strana sporu zastúpená advokátom s poukazom na § 90 ods. 1 Civilného sporového poriadku a ak si napriek poučeniu súdom nezvolí advokáta v primeranej lehote, na jej podania sa neprihliada.
Posudzovanie otázky výšky trov konania v spojení s povinnosťou byť v týchto sporoch zastúpený povinne advokátom tak v konečnom dôsledku súvisí so základným právom na právnu pomoc garantovanú čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Ak totiž v týchto konaniach bude aplikovaný záver, že tarifnou hodnotou týchto sporov je 1 000 eur[6] bez ohľadu na reálnu výšku uplatnenej pohľadávky, úspešná strana sporu bude mať priznanú neprimeranú a v niektorých prípadoch až doslova neakceptovateľnú sumu na náhradu trov právneho zastúpenia.
Uvedené je zvýraznené tým, že ide o spory, ktoré sú zvyčajne skutkovo a právne extrémne náročné. To má za následok, že buď sa strana sporu dohodne s advokátom na úplne odlišnej náhrade odmeny za zastupovanie s vedomím, že v prípade úspechu sporu jej neúspešná strana uhradí iba marginálnu časť nákladov na právne služby alebo nebude schopná nájsť žiadneho advokáta, ktorý by sa tejto skutkovo a právne veľmi náročnej problematike venoval za tarifnú odmenu stanovenú v § 10 ods. 8 advokátskej tarify.
Navyše, výklad o potrebe aplikovania § 10 ods. 8 advokátskej tarify na spory týkajúce sa duševného vlastníctva kde je uplatňovaná klasická peňažná pohľadávka v konečnom dôsledku podporuje súdivosť. Ak totiž strane sporu pri prehre v súdnom spore hrozia minimálne náklady na úhradu trov konania (je jedno, o akú sumu sa bude súdiť, na účely trov konania sa bude vychádzať z toho akoby predmetom konania bola pohľadávka v sume 1 000 eur) zvyšuje to pravdepodobnosť existencie sporov tejto povahy.
Ešte podstatnejšie je, že právo na riadnu a adekvátnu náhradu trov konania v prípade sporov ohľadom duševného vlastníctva musí byť na základe právneho poriadku Európskej Únie povinne zakotvené v právnych poriadkoch všetkých členských štátov EÚ, a to na základe Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej aj len „Smernica“).
Právo na náhradu trov konania strán sporu, ktorí boli v súdnom konaní pri uplatňovaní svojich práv úspešní, musí byť vykladané nielen v izolovanom kontexte slovenského právneho poriadku, ale musí byť vykladané a súdmi aplikované v kontexte právneho poriadku EÚ, ktorý má aj v zmysle Čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred právnym poriadkom SR. Uvedené znamená, že pokiaľ majú tieto subjekty na základe Smernice Čl. 14 Smernice 2004/48 garantovaný nárok na dostatočnú a primeranú náhradu trov konania, tak nemožno uskutočniť taký výklad vnútroštátneho právneho poriadku, ktorým by súd toto právo na náhradu trov konania značne obmedzil alebo odňal.
Uvedené vyplýva z Článku 14 Smernice, ktorý stanovuje, že: „Členské štáty zabezpečia, aby dostatočné a primerané trovy konania a iné výdavky, ktoré vynaložila úspešná strana, vo všeobecnosti znášala neúspešná strana, pokiaľ to umožňuje spravodlivosť.“
Dané vyplýva aj z celkového cieľa Smernice, ktorý je stanovený v Článku 3 Smernice, ktorý uvádza: „Členské štáty stanovia opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy potrebné na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, ktorých sa týka táto smernica. … Tieto opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy musia byť účinné, primerané a odradzujúce …“
Podstatou práva na náhradu trov konania garantovaného Článkom 14 Smernice je zabezpečiť, aby priznaná náhrada trov konania bola primeraná, a aby zodpovedala obvyklým nákladom na služby právneho zastúpenia. Je nepochybné, že v bežnej praxi uzatvárania zmlúv o poskytovaní právnych služieb spočívajúcich v zastupovaní subjektov pred súdmi sa obvykle dojednáva minimálne tarifná odmena advokáta určená podľa hodnoty sporu, ak nie vyššia, čo platí osobitne v prípade sporov majúcich pôvod v práve duševného vlastníctva.
Pokiaľ by došlo výkladom a aplikáciou vnútroštátneho práva k odňatiu alebo obmedzeniu nároku na náhradu trov, ktorý zodpovedá minimálnej obvyklej praxi a reálne uplatňovanými odmenami advokátov, išlo by jednoznačne o porušenie práva EÚ.
Aplikácia § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify v prípade sporov o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým a v ostatných prípadoch uvedených v týchto ustanoveniach advokátskej tarify
Obdobné výkladové problémy možno evidovať aj v prípade sporov, ktoré sa týkajú náhrady nemajetkovej ujmy v prípade smrti blízkej osoby (typicky v prípade smrti spôsobenej dopravnou nehodou) alebo aj v ostatných prípadoch sporov uvedených v predmetných ustanoveniach vyhlášky.
Spory o náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnym obetiam dopravných nehôd majú takisto povahu štandardných majetkových sporov o náhradu škody, pre ktorý nie sú ustanovenia o ochrane osobnosti rozhodujúce. K ich aplikácii dochádza výlučne analogicky, v dôsledku absencie zodpovedajúcej právnej úpravy. Iba na základe tejto analógie však nemožno celý spor klasifikovať ako osobnostný. Keďže nárok sekundárnych obetí nie je nárokom z ochrany osobnosti, nemožno podľa nášho názoru určovať tarifnú hodnotu veci podľa § 10 ods. 8 advokátskej tarify. Takto určená tarifná hodnota veci nielenže nezodpovedá povahe daných sporov, ale nezohľadňuje ani ich mimoriadnu náročnosť, a to najmä pre pozostalých.
Uvedené je zvýraznené aj tým, že pri výklade § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa uplatňuje eurokonformný výklad pojmu „škoda“ ako výklad extenzívny, aby bolo možné nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vôbec priznať. Rovnaký prístup by mal byť použitý aj vo vzťahu k náhrade trov právnej pomoci.
V tomto smere sa nestotožňujeme so závermi uvedenými v nálezoch Ústavného súdu SR, kde Ústavný súd SR posudzoval predmetnú otázku.[7]
Za správne a inšpiratívne považujeme závery, ktoré opakovane judikoval Ústavný súd ČR, kedy posudzoval obdobnú otázku týkajúcu sa výkladu § 8 a 9 Českej advokátskej tarify,[8] kedy dospel k záverom, že nesprávne použitie tarifnej hodnoty pri určovaní nákladov konania môže znamenať porušenie základného práva na súdnu ochranu.[9]
Totožné závery sa týkajú aj ostatných sporov, ktoré sú uvedené v § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify. Neexistuje žiaden dôvod prečo by sa napríklad v konaní o náhradu škody z dôvodu nekalosúťažného konania alebo z dôvodu porušenia práva na obchodné tajomstvo nemalo postupovať podľa § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify.
Za osobitne zarážajúce považujeme aj to, že poslednou novelou advokátskej tarify sa okruh sporov, na ktoré by sa mali aplikovať odlišné pravidlá určovania náhrady trov právneho zastúpenia rozšíril o uplatňovanie nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.[10]
Aj v prípade týchto nárokov ide v konečnom dôsledku o uplatňovanie náhrady škody. Zároveň takto nastavenou právnou úpravou pri jej mechanickom uplatňovaní by sa jednoznačne zvýhodňoval štát ako subjekt zodpovedný za existenciu škody alebo nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci.
Aplikácia § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify v prípade sporov kde sa uplatňuje klasická peňažná pohľadávka by tak v konečnom dôsledku viedla k extrémnej nespravodlivosti. Správne určená tarifná hodnota veci by v takýchto prípadoch mala byť určovaná podľa § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify.
Záver
V prípadeaplikácie § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify je podľa nášho názoru potrebné dôsledne rozlišovať či je predmetom konania osobnostné právo alebo klasická peňažná pohľadávka. Ak je predmetom konania presne vyčíslená pohľadávka z dôvodu bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody je potrebné na vec aplikovať § 10 ods. 1 a 2 advokátskej tarify. Uvedený záver osobitne platí v prípadoch sporov majúcich pôvod v práve duševného vlastníctva s poukazom na Smernicu o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva. Obdobná situácia je aj v prípade sporov o náhradu ujmy spôsobenej smrťou blízkej osoby alebo uplatňovanie nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci keď v konečnom dôsledku nejde o uplatňovanie práva na ochranu osobnosti, ale o uplatňovanie náhrady škody a iba v dôsledku absencie zodpovedajúcej právnej úpravy sa uvedené spory subsumujú pod inštitút ochrany osobnosti.
RESUMÉ
K aplikácii § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify
Príspevok sa venuje problematike aplikácie § 10 ods. 8 a 9 advokátskej tarify. Osobitne sa venuje možnosti aplikácie uvedených ustanovení advokátskej tarify v prípade sporov týkajúcich sa práv duševného vlastníctva, ako aj v prípade sporov o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých a nárokov zo zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zameriava sa na zmysel a účel tejto osobitnej právnej úpravy, z ktorého je následne možné s poukazom na teleologický a systematický výklad právnej normy a s prihliadnutím na princíp racionálneho zákonodarcu dospieť k záverom, kedy by sa uvedené ustanovenia advokátskej tarify aplikovať nemali, vrátane poukazu na možný rozpor týchto ustanovení advokátskej tarify s komunitárnym právom v prípade sporov duševného vlastníctva. Článok sa súčasne venuje aj posúdeniu vhodnosti aktuálnej platnej právnej úpravy upravujúcej rozhodovanie o trovách konania.
SUMMARY
Application of Section 10(8) and (9) of the Regulation on Attorneys’ Fees and Compensations for the Provision of Legal Services
The article deals with the application of Section 10(8) and (9) of the Regulation on Attorneys’ Fees and Compensations for the Provision of Legal Services (the “Regulation”). It specifically deals with the possibility to apply the aforementioned provisions of this Regulation in disputes concerning intellectual property rights as well as in disputes concerning compensation for non-pecuniary damage to survivors and claims arising from liability for damage caused in the exercise of public powers. It focuses on the meaning and purpose of this special legal rule from which it is subsequently possible – with reference to the teleological and systematic interpretation of the legal norm and taking into account the principle of rational lawmaking – to draw conclusions as to when the aforementioned provisions of the Regulationshould not be applied, including a reference to the possible conflict between these provisions of the Regulationand Community law in intellectual property disputes. The article also assesses the appropriateness of the existing legal regulation governing the decision on the costs of proceedings.
ZUSAMMENFASSUNG
Zur Anwendung des § 10 Absatz 8 und 9 des Rechtsanwaltstarifs
Der Beitrag befasst sich mit der Problematik der Anwendung des § 10 Absatz 8 und 9 des Rechtsanwaltstarifes. Besondere Aufmerksamkeit wird der möglichen Anwendung der bezeichneten Bestimmungen des Rechtsanwaltstarifes im Falle der Streitigkeiten hinsichtlich geistiger Urheberrechte sowie im Falle der Streitigkeiten wegen Ersatz eines immateriellen Schadens der Hinterbliebenen und der Befriedigung der Ansprüche aus der Haftung für Schäden, verursacht bei der Ausübung der öffentlichen Gewalt, gewidmet. Der Autor konzentriert sich auf den Sinn und den Zweck dieser Sonderrechtsregelung, anhand welchen mit dem Hinweis auf teleologische und systematische Auslegung der Rechtsnorm und unter Berücksichtigung des Grundsatzes des rationalen Gesetzgebers folglich möglich ist, zu Schlussfolgerungen zu gelangen, wann die bezeichneten Bestimmungen des Rechtsanwaltstarifes nicht angewendet werden sollten, zugleich mit dem Hinweis auf möglichen Widerspruch dieser Bestimmungen des Rechtsanwaltstarifes zum Kommunitärrecht im Falle der Streitigkeiten wegen des geistigen Urheberrechtes. Der Artikel widmet sich zugleich auch der Beurteilung der Zweckmäßigkeit der aktuell geltenden Rechtsregelung, die die Entscheidung über die Prozesskosten regelt.
[1] Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
[2] Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3362/2022
[3] Fiačan, I. – Kerecman, P. – Baricová, J. – Hellenbart, V. – Sedlačko, F. a kolektív: Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa), C. H. BECK 2015, Bratislava, str. 67
[4] Napr. uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 38 Up/1572/2023 alebo uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Ca/26/2020
[5] Napr. uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 41Ca/5/2017, uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Ca/17/2018, uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 20Ca/23/2019, uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Ca/52/2019 alebo uznesenie Mestského súdu Košice sp. zn. 15Ca/4/2019
[6] Prípadne od 1. 1. 2024 5 000 eur z dôvodu novelizácie advokátskej tarify vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 391/2023 Z. z.
[7] Napr. IV. ÚS/352/2022 alebo III. ÚS 356/20024.
[8] Vyhláška Ministerstva spravedlnosti č. 177/1996 Sb.
[9] Napr. nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3362/2022, IV. ÚS 1788/2023, IV. ÚS 2108/2021 alebo III. ÚS 2338/2024
[10] Zákon NR SR č. 514/2003 Z. z.