JUDr. Rastislav Trnka pôsobí ako advokát vo Zvolene. V rámci advokátskej praxe sa okrem iného zameriava na otázky civilného súdneho procesu. Zároveň je externým doktorandom na právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Právna úprava drobných sporov má potenciál poskytnúť súdom taký procesný nástroj, prostredníctvom ktorého by bolo možné drobné spory vybavovať rýchlejšie. Niet pochýb o tom, že práve rýchlosť konania motivovala zákonodarcu k legislatívnemu zakotveniu osobitných procesných postupov v prípade, ak ide o drobný spor, no je otázne, či samotná procesná možnosť je pre súdy dostatočne rozhodujúcim faktorom na to, aby ponúknuté odklony od štandardného civilného súdneho procesu efektívne využili. Civilný proces existuje v dobe, ktorú je možné bezpochyby označiť ako dobu digitálnu. Právo na verejné prerokovanie veci je potrebné rešpektovať, no tak isto treba rešpektovať aj snahy zákonodarcu o klasifikáciu istej skupiny konaní, pri ktorých bude súd môcť rozhodnúť spor aj bez nariadenia pojednávania, spravidla len na základe písomných podaní strán sporu. Súčasné technologické možnosti umožňujú stranám sporu zachytiť v rozsahu písomného podania takmer všetko, čo chcú k veci povedať, v dôsledku čoho zásada ústnosti ustupuje do úzadia. Skupina sporov s nízkou hodnotou predstavuje takú kategóriu sporov, pri ktorých je možné všeobecne akceptovať, že v ich prípade dôjde k istým odklonom od štandardného civilného procesu smerom k písomnosti konania.
Úvod
Je všeobecne známou skutočnosťou, že slovenské, ale aj európske súdnictvo bojuje s nežiadúcimi javmi – zbytočnými prieťahmi v konaní, a to aj napriek tomu, že z dlhodobého hľadiska nápad vecí na všeobecné súdy klesá, no dĺžka súdneho konania v zásade stagnuje, resp. v niektorých agendách dokonca stúpa.[1] V rámci tohto „boja“ národné, ako aj európske zákonodarné zbory prijímajú procesné úpravy, ktorých cieľom je najmä zrýchlenie a zefektívnenie priebehu súdneho konania. Tieto atribúty, resp. skôr požiadavky spĺňajú aj konania s nízkou hodnotou sporu (ďalej aj „drobné spory“).
Drobné spory sú upravené jednak v našej vnútroštátnej procesnej právnej úprave v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „Civilný sporový poriadok), a v rámci práva Európskej Únie, konkrétne v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej aj „nariadenie EÚ“).
Aj napriek tomu, že v rámci našich vnútroštátnych procesných predpisoch nejde o novinku, je otázne, či naozaj dochádza k naplneniu celého potenciálu, ktoré procesná právna úprava drobných sporov súdu či stranám sporu umožňuje.
- Čo je drobný spor?
- Stručný pohľad do nedávnej minulosti
Civilný sporový poriadok pojem „drobný spor“ explicitne nepoužíva, a teda v súčasnosti ide skôr o pojem zaužívaný či už v rámci právnej praxe alebo právnej teórie.
Pojem drobný spor však v našom procesnom právnom poriadku ešte donedávna existoval, konkrétne v § 200ea zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „Občiansky súdny poriadok“), ktorý za drobné spory považoval konania v sume 1 000 eur. Zároveň však vymedzoval drobné spory aj negatívne.[2] Uvedené vymedzenie v Občianskom súdnom poriadku je potrebné vnímať v kontexte toho, že na rozdiel od súčasnosti sa tento procesný predpis aplikoval či už v sporových veciach, mimosporových veciach a aj v správnych veciach. Z uvedeného dôvodu je pochopiteľné, že negatívne vymedzenie drobných sporov sa netýka len sporového konania.
Za zaujímavú bolo možné považovať konštrukciu § 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého: „Ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.“ Z citovaného zákonného znenia totiž vyplývalo, že nie je stanovený konkrétny moment, v ktorom je rozhodujúce splnenie zákonných kritérií pre posúdenie toho, či o drobný spor išlo alebo nie. Výška hodnoty sporu sa môže meniť v dôsledku právnych úkonov strán sporu (čiastočné späť vzatie žaloby, čiastočné zaplatenie žalovanej pohľadávky a pod.) alebo aj od právnych skutočností, ktoré nie sú závislé od vôle strán sporu (napr. rast sumy zmluvnej pokuty v dôsledku plynutia času). V právnej teórii sa možno stretnúť s názorom, že pre záver, či ide o drobný spor, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu.[3]
- Aktuálna vnútroštátna právna úprava drobných sporov
Ako sme uviedli vyššie, Civilný sporový poriadok pojem „drobný spor“ nepozná a z tohto uhla pohľadu ide skôr o používanie vžitého názvu. V súvislosti s týmito konaniami sa možno stretnúť taktiež s pojmom „bagateľný spor“.[4] Keďže použitie týchto pojmov by mohlo najmä u laickej verejnosti vyvolať istú mieru pobúrenia vo vzťahu k hodnoteniu konkrétneho sporu, je možné uvažovať aj nad pojmom „spory s nízkou hodnotou“. Na účely tohto článku budeme používať prevažne pojem drobné spory.
Podľa Civilného sporového poriadku možno za drobné spory považovať tie, ktoré kumulatívne spĺňajú nasledujúce kritériá:
- ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia,
- skutkové tvrdenia strán sporu nie sú sporné,
- hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 2 000 eur.[5]
Právne posúdenie veci možno vo všeobecnosti definovať ako činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.[6] Civilný sporový poriadok bližšie nedefinuje, čo možno považovať za jednoduché právne posúdenie sporu. V tomto smere sa prikláňame k záveru, že ide o nadbytočný pojem, pretože v zmysle zásady iura novit curia nemôže byť žiadne právne posúdenie veci pre konajúci súd zložité. V zásade každá právna otázka musí byť pre súd jednoduchá, keďže súd počas celého konania postupuje v prirodzenom inštitucionálnom presvedčení o správnosti svojho výkladu hmotného práva.[7] Aj napriek zložitosti právneho poriadku, kedy je neraz potrebné aplikovať európske či iné právne normy[8] si myslíme, že na tejto starej rímskej zásade je potrebné trvať. Nevieme si totiž veľmi dobre predstaviť legislatívne vymedzenie jednoduchého právneho posúdenia veci, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle slova. Niekedy môže byť jeden a ten istý inštitút z hľadiska právneho posúdenia hodnotený jednoducho, ale aj zložito (napr. otázka preklúzie uplatneného nároku), pričom nemožno odhliadnuť ani od osoby sudcu, kedy práve takýto subjektívny pohľad na zložitosť právneho posúdenia môže byť rozhodujúci. Samozrejme, túto zásadu nemožno vnímať tak, že každý sudca musí dokonale poznať celý právny poriadok, pretože nie je v ľudských možnostiach detailne si zapamätať všetky právne predpisy, príslušnú judikatúru, právny vývoj a všetky súvislosti.[9] Možno však uzavrieť, že zásada iura novit curia má nezastupiteľnú úlohu v rámci spravodlivého procesu,[10] a preto pojem jednoduché právne posúdenie nepovažujeme za správny.
Pre korektnosť a úplnosť dodávame, že pojem právna či faktická zložitosť veci sa vyskytuje aj v judikatúre Ústavného súdu SR (ďalej aj „ústavný súd“), ako aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).[11] Právnu a faktickú zložitosť veci možno charakterizovať tak, že pôjde o prípady, ktoré netvoria bežnú rozhodovaciu agendu súdov a neexistuje k nim ustálená judikatúra.[12] Z tohto pohľadu by spory, ktoré sú právne či skutkovo zložité, mali štatisticky predstavovať minimálne množstvo sporov v pomere k ostatným sporovým veciam. Zároveň treba povedať, že prezentované kritérium zložitosti veci vytvorené ústavným súdom, resp. ESĽP, je potrebné vnímať v kontexte posudzovania vzniku zbytočných prieťahov v súdnom konaní.
Pokiaľ strany sporu právne posúdenie veci, resp. otázku prípadnej právnej zložitosti sporu ovplyvniť nemôžu, v prípade skutkových tvrdení sú to výlučne strany sporu, kto svojimi procesnými podaniami určuje, či sú skutkové tvrdenia sporné alebo nie. V zásade môže ísť o protichodnú argumentáciu strán sporu v otázkach skutkového posúdenia veci, ktoré si vyžaduje vykonanie dokazovania. V tejto súvislosti môže nastať otázka, či za zhodné skutkové tvrdenia je možné považovať situáciu, kedy strana sporu – žalovaný v súlade s § 167 ods. 2 Civilného sporového poriadku svoje právo, resp. povinnosť vyjadriť sa k žalobe nevyužije. Šorl uvádza, že aj v takomto prípade je splnená podmienka spočívajúca v nespornosti skutkových tvrdení strán sporu.[13] Sme presvedčení, že uvedený záver nemôže platiť absolútne, pretože súd má v zmysle Civilného sporového poriadku možnosť (a v podstate aj povinnosť) zisťovať, či neexistujú dôvodné pochybnosti o pravdivosti skutkových tvrdení,[14] prípadne aj ex offo môže vykonať dôkazy, ktoré vyplývajú z verejných registrov.[15]
Poslednou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby sme mohli hovoriť o drobnom spore je, že musí ísť o spor v hodnote do 2 000 eur bez príslušenstva. Na prvý pohľad jednoduché ustanovenie procesného predpisu však vyvoláva viacero otázok. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že Civilný sporový poriadok nehovorí o peňažnej pohľadávke, ale o hodnote sporu. Za drobný spor tak bude možné považovať nielen konania o zaplatenie sumy nižšej než 2 000 eur, ale aj konania týkajúce sa nepeňažných sporov, napr. o určenie vlastníckeho práva a pod. Samozrejme, vyvstáva otázka určenia hodnoty sporu, aby bolo bezpochyby zrejmé, že súd mohol postupovať procesne tak, ako mu to Civilný sporový poriadok v prípade drobných sporov umožňuje. Pokiaľ by záver o hodnote sporu závisel výlučne od úvahy konajúceho sudcu, jeho záver by mohol byť v následnom opravnom konaní vždy napádaný s poukazom na hodnotiace kritériá, na základe ktorých dospel sudca k tomu, či ide alebo nejde o drobný spor. Takýmto postupom by súd venoval viac času a energie samotnému posúdeniu, či ide o drobný spor než samotnému rozhodnutiu tohto sporu. Okrem toho by mohla nastať paradoxná situácia, kedy by úvaha konajúceho sudcu ohľadom splnenia jednej podmienky zároveň vylúčila inú podmienku potrebnú na naplnenie záveru, že ide o drobný spor. Posúdenie hodnoty nepeňažného sporu spravidla súvisí aj s hodnotením skutkových tvrdení strany sporu, pričom je dôvodné predpokladať, že strana sporu, ktorej rozhodnutie súdu bez nariadenia pojednávania nevyhovuje, by v rámci svojich písomných podaní rozporovala skutkové tvrdenia protistrany týkajúce sa možného posúdenia hodnoty sporu. Keďže na vylúčenie pôsobnosti ustanovení o drobných sporoch stačí už len samotná nezhoda strán sporu na skutkových tvrdeniach bez ohľadu na ich finálne hodnotenie súdu, je postup súdu a následné rozhodnutie sporu bez nariadenia pojednávania podľa § 177 ods. 2 písm. a) Civilného sporového poriadku v prípade nepeňažných sporov prakticky nepoužiteľné. Záverom tejto časti je možné uzavrieť, že v prípade sporu o právo nie je možné právnu úpravu drobných sporov aplikovať predovšetkým z dôvodu rozporu skutkových tvrdení. Okrem toho, ak by skutkové tvrdenia v rámci sporu o právo mali byť nesporné, v podstate by spor ani neexistoval.
Ďalšou otázkou v súvislosti s určením hodnoty sporu je príslušenstvo sporu.
Ak budeme na túto otázku nazerať prísne formálne, s poukazom na § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“)[16] súd by mal vychádzať len z hodnoty sporu, v prípade peňažnej pohľadávky z hodnoty istiny. Na príslušenstvo neprihliada. V prípade, ak by predmetom sporu bolo len kapitalizované príslušenstvo, z procesného hľadiska naň treba hľadieť ako na istinu a tak ho aj následne posudzovať. Otázkou ostávajú iné súvisiace nároky, ktoré však nemožno považovať za príslušenstvo pohľadávky. Typicky môže ísť o zmluvnú pokutu. Keďže zmluvnú pokutu nemožno považovať za príslušenstvo pohľadávky,[17] neostáva súdu nič iné, než ju ku dňu rozhodovania kapitalizovať a pripočítať k žalovanej istine. Pokiaľ bude súčet istiny a zmluvnej pokuty nižší než 2 000 eur, môže súd postupovať ako v prípade drobného sporu. Ak bude súčet týchto súm vyšší, súdu neostáva nič iné, než nariadiť termín pojednávania. Rovnaký postup by platil aj pri iných súvisiacich nárokoch.
Podľa iného nazerania na hodnotu sporu treba použiť iné ako hmotnoprávne kritériá, a teda vytvoriť vlastné procesnoprávne posúdenie, ktoré musí vychádzať zo zohľadnenia toho, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania je výnimkou a zásahom do práva na verejné prerokovanie veci.[18] Podľa tohto názoru je potrebné (hoci nie absolútne) zohľadniť a kapitalizovať všetky uplatnené nároky ku dňu podania žaloby na súd. Príslušenstvom sporu by bolo len to príslušenstvo pohľadávky, ktoré by postupne vznikalo po podaní žaloby na súd. Tento nesporne zaujímavý právny názor má negatívum v tom, že mu chýba explicitná právna úprava, ktorá by ho podporovala. Na druhej strane, právna úprava takýto postup ani nezakazuje a podľa nášho názoru ho nemožno vyhodnotiť ako ústavne nekonformný. Ako pozitívum možno hodnotiť jednoznačné stanovenie momentu (podanie žaloby na súd), kedy dôjde k určeniu, resp. výpočtu, od ktorého závisí, či o drobný spor ide alebo nie, čo podporuje objektívnosť posúdenia tejto skutočnosti a zvyšuje právnu istotu strán sporu. V prípade, ak by sa za rozhodujúci moment považoval moment rozhodovania súdu, vniesol by sa do posudzovania subjektívny prvok, pretože závisí spravidla od konajúceho sudcu, kedy si „vezme spis do rúk“.
Ako praktické riešenie sa nám javí kombinácia oboch prístupov.[19] Na posúdenie toho, či ide z pohľadu hodnoty sporu o drobný spor alebo nie by mala byť rozhodujúca hodnota sporu (pohľadávky) bez príslušenstva, ale v čase podania žaloby na súd.[20]
Zákonodarca ako limit pre drobné spory stanovil sumu vo výške 2 000 eur. Ako pozitívum vnímame to, že odhliadnuc od problematiky (ne)započítania príslušenstva ide o hranicu, o ktorej nemožno mať pochybnosti. Paradoxne, pevne určenú sumu možno vnímať aj negatívne, a to s poukazom na plynutie času a s tým súvisiacu infláciu, ktorá je markantná najmä v súčasnosti.[21] V dôsledku plynutia času teda môže postupne dochádzať a aj dochádza k efektu, kedy síce máme pevne stanovenú hranicu pre určenie drobného sporu, avšak táto sa s ohľadom na vývoj inflácie či príjmovej stránky obyvateľstva ako keby znižovala. Inak povedané, je pravdepodobné, že postupom času bude suma 2 000 eur reálne predstavovať menšiu hodnotu ako dnes či v čase prijatia Civilného sporového poriadku. S ohľadom na tieto úvahy sa nám javí ako správnejšie hranicu hodnoty drobného sporu naviazať podobným spôsobom, ako je to v prípade prípustnosti dovolania podľa § 422 Civilného sporového poriadku, a teda posudzovať to, či ide alebo nejde o drobný spor k momentu podania žaloby na súd s odkazom na určitý násobok minimálnej mzdy alebo násobok inej číselne vyjadrenej veličiny, ktorá sa časom mení (napr. životné minimum).
Úvahy o tom, či je suma vo výške 2 000 eur nastavená správne by mohli byť nekonečné, pretože v tejto diskusii nie je možné odhliadnuť od subjektívneho prvku tej-ktorej osoby. Pre niekoho môže byť 2 000 eur veľa peňazí, pre iného zase málo. Na druhej strane, keďže ide o procesný predpis, zákonodarca musel nejakým spôsobom istú hranicu stanoviť, pričom suma 2 000 eur sa nám javí ako primeraná.
V tejto súvislosti príkladmo poukazujeme aj na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v prípade tzv. bagateľných sporov, kedy ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu.[22] Ústavný súd sa k ústavnému prieskumu bagateľných sporov stavia v zásade odmietavo, hoci ani v jeho rozhodovacej činnosti nemožno nájsť presne stanovenú hranicu, ktorá určuje, kedy už o bagateľné spory nejde. Uvedené súvisí aj s tým, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prioritne namieta porušenie svojho základného práva a nie spor ako taký. Pri posudzovaní „bagateľnosti sporu“ zo strany ústavného súdu je na mieste zamyslieť sa nad tým, či spory týkajúce sa peňažného nároku v sume 1 370,11 eur, 1 560 eur, 1 794,16 eur, 2 000 eur alebo dokonca 2 017,10 eur možno považovať za bagateľné spory. Pre korektnosť je však potrebné dodať, že ústavný súd bagateľnosť neaplikuje bezhlavo a v jeho rozhodovacej činnosti možno nájsť aj rozhodnutia, v ktorých sa venoval aj sporom v rádovo nižších hodnotách.[23]
Aj napriek tomu, že ústavný súd nestanovil presný limit, možno pri vyššie uvedených sumách badať istú podobnosť vo vzťahu k hodnote drobného sporu. Nebolo by správne tvrdiť, že drobné spory sú automaticky vylúčené z prieskumu ústavným súdom, no vynára sa otázka, či je hodnota sporu tým najdôležitejším ukazovateľom na posúdenie aplikácie režimu drobných sporov alebo nie.
Vo vzťahu vyššie popísaným atribútom drobných sporov je na mieste otázka, aký praktický význam majú drobné spory pre právnu (predovšetkým advokátsku) prax. Domnievame sa, že za súčasného právneho stavu nepredstavuje konanie o drobných sporoch z pohľadu advokáta mimoriadne zaujímavý právny inštitút, resp. už samo legislatívne nastavenie konania o drobných sporoch výrazne jeho aplikáciu limituje. Iste, do úvahy prichádza rozdelenie pohľadávky tak, aby takáto žaloba spĺňala aspoň podmienku peňažného limitu drobných sporov, avšak otázne je, v koľkých takýchto sporoch pôjde o skutkovo nesporné situácie, pričom v takýchto prípadoch je dôvodné očakávať, že súd by takéto rozdelené spory spojil do jedného konania. Z tohto uhla pohľadu je inštitút drobných sporov zaujímavejší skôr pre samotné súdy, ako pre advokátov, či strany sporu. Výhodou drobného sporu pre stranu sporu a jej advokáta je predovšetkým hospodárnosť a očakávaná rýchlosť rozhodnutia drobného sporu, čo sa môže prejaviť najmä pri sporoch, ktoré sú druhovo rovnaké, t. j. ide o skutkovo i právne opakujúce sa spory, ktorých hodnota je rádovo nižšia než 2 000 eur. V týchto prípadoch môžu konania o drobných sporoch predstavovať efektívny procesný nástroj.
- Ešte drobnejšie spory
V rámci právnej úpravy Civilného sporového poriadku existujú osobitné ustanovenia, ktoré sa týkajú tzv. spotrebiteľských drobných sporov. Rozdiel oproti právnej úprave drobných sporov podľa všeobecných ustanovení Civilného sporového poriadku spočíva v hodnote sporu, ktorá je v prípade spotrebiteľských sporov stanovená na sumu 1 000 eur.[24]
Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku len stručne uvádza, že „protektívum spotrebiteľa spočíva v tom, že v sporoch s hodnotou viac ako 1000 eur sa nemôže vzdať práva na verejné prejednanie veci.“ Čo má samotné verejné prejednanie veci spotrebiteľovi priniesť už dôvodová správa bližšie nešpecifikuje. Odborná literatúra uvádza, že nižší majetkový cenzus v prípade spotrebiteľských sporov je odôvodnený záujmom poskytnúť spotrebiteľovi väčšiu ochranu jeho práv prostredníctvom ústneho a bezprostredného konania.[25] Vyjadrujeme pochybnosť, či pojednávanie v drobnom spotrebiteľskom spore prinesie spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany, pretože ak má súd akékoľvek pochybnosti, nič mu nebráni pojednávanie nariadiť.
V odbornej spisbe možno nájsť kritiku výšky majetkového cenzu aj z druhého pohľadu, kedy je spotrebiteľ v postavení žalobcu. Teda ak bude spotrebiteľ žalovať dodávateľa o zaplatenie sumy prevyšujúcej 1 000 eur, súd bude musieť nariadiť pojednávanie.[26]
Vzhľadom na širokú možnosť súdu preskúmavať spotrebiteľskú zmluvu a jeho povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi náležitú ochranu, za súčasného splnenia podmienok jednoduchosti právneho posúdenia veci a neexistencie sporných skutkových tvrdení vyslovujeme úvahu, či je diferenciácia medzi drobnými spormi a spotrebiteľskými drobnými spormi výškou hodnoty sporu tým správnym meradlom. Uvedomujeme si a rešpektujeme osobitné postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany, ktorá má v právnom poriadku oprávnené miesto, avšak ani jeho ochrana nemôže byť bezbrehá, a najmä by nemala byť na ujmu charakteru konkrétneho právneho inštitútu procesného predpisu, ktorým je nepochybne rýchlosť konania.
- Európska právna úprava
Základným rozdielom právnej úpravy drobných sporov podľa nariadenia EÚ oproti vnútroštátnej právnej úprave je stanovenie hodnoty drobného sporu sumou 5 000 eur.[27]
Bez ohľadu na stanovenie výšky drobného sporu v zmysle nariadenia EÚ je badať aj iné rozdiely oproti vnútroštátnej právnej úprave. V prvom rade nariadenie EÚ používa pojem „pohľadávka“ namiesto pojmu „hodnota sporu“. Pohľadávku možno definovať ako právo požadovať plnenie alebo právo na plnenie, pričom nevyhnutne nemusí ísť o peňažné plnenie. Na podporu záveru o tom, že prostredníctvom nariadenia EÚ možno uplatňovať aj nepeňažné pohľadávky poukazujeme na prílohu č. 1 nariadenia EÚ, konkrétne na tlačivo A, v ktorom sa v bode 7 vyslovene spomína aj nepeňažná pohľadávka.
Ďalším rozdielom je presné stanovenie momentu, v ktorom sa určí, či ide o spor spadajúci do pôsobnosti nariadenia EÚ alebo nie. Týmto momentom je čas doručenia tlačiva na súd, ktorým sa uplatňuje pohľadávka žalobcu.
Súd rozhodujúci o drobnom spore v zmysle nariadenia EÚ môže[28] nariadiť ústne pojednávanie v dvoch prípadoch, a to (a) ak sa domnieva, že nie je možné vydať rozsudok na základe písomných dôkazov, alebo (b) ak o to požiada niektorá zo strán.[29]
V prípade uvedenom pod písm. b) dodávame, že súd môže takúto žiadosť zamietnuť, ak sa domnieva, že vzhľadom na okolnosti sporu nie je pre spravodlivé vedenie konania potrebné ústne pojednávanie. Dôvody zamietnutia sa uvedú písomne, pričom proti tomuto zamietnutiu nemožno podať opravný prostriedok samostatne bez napadnutia samotného rozsudku. Ak je neúspešná strana toho názoru, že v jej veci malo byť nariadené ústne pojednávanie, môže túto skutočnosť napadnúť len v rámci využitia opravného prostriedku proti rozsudku ako takému. V rozhodovaní bez nariadenia pojednávania možno vidieť okrem rýchlosti samotného procesu aj jeho hospodárnosť, ktorá sa prejavuje v menšom počte úkonov, ktoré musí súd, a tým aj strany sporu, vykonať.
Konanie podľa nariadenia EÚ je teda písomné, pričom možno doplniť, že dokonca formulárové. Nariadenie EÚ totiž predpisuje použitie tlačív, na ktorých sú žaloby a ktoré tvoria jeho prílohu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že súdy, resp. členské štáty sú povinné poskytnúť stranám pri vyplňovaní tlačív (žalôb) praktickú pomoc a všeobecné informácie o rozsahu uplatňovania európskeho konania podľa nariadenia EÚ.[30] Táto pomoc by však mala mať len procesný charakter a nie povahu pomoci, ako byť v spore úspešný. Základným rámcom, ktorý predurčuje rozsah poučovacej povinnosti a najmä hranice, ktoré nemožno prekročiť, je zásada rovnosti strán konania.[31]
Nariadenie EÚ okrem procesných lehôt na doručovanie žaloby a vyjadrenia, ktoré pozná aj Civilný sporový poriadok, ustanovuje osobitnú lehotu na vydanie rozsudku vo veci samej. Táto lehota je v zásade 30 dní, pričom plynie od doručenia odpovede žalovaného (odporcu), alebo od uskutočnenia ústneho pojednávania alebo od doručenia informácií potrebných na vydanie rozsudku.[32] Určením lehôt na vydanie rozsudku tvorca nariadenia EÚ nepochybne sledoval najmä rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania, k čomu prispieva aj obligatórne použitie tlačív, ktoré sú uvedené v prílohe nariadenia EÚ.
Konanie o drobných sporoch podľa nariadenia EÚ predstavuje alternatívu k vnútroštátnym konaniam. Žaloba môže postup podľa nariadenia EÚ využiť, ale nemusí; je to výlučne jeho voľba. S ohľadom na použitie tlačív, ktoré obsahujú okrem žaloby aj ďalšie procesné úkony strán sporu, ako aj s ohľadom na stanovenie lehôt na vydanie rozhodnutia, predstavuje postup podľa nariadenia EÚ okrem zrýchlenia konania aj jeho zjednodušenie. V rámci zjednodušenia konania poukazujeme predovšetkým na jednotnosť právnej úpravy konania podľa nariadenia EÚ, čo môže byť mimoriadne prínosné pre tých žalobcov a ich právnych zástupcov, ktorí predovšetkým uplatňujú pohľadávky vo viacerých členských štátoch. Odpadá tak potreba znalosti procesného predpisu toho-ktorého členského štátu.
- Niekoľko úvah nad drobnými spormi
Konania o drobných sporoch majú podľa nášho názoru v procesnom poriadku svoje miesto, pričom už len zo samotnej textácie právnej normy je možné badať, že zákonodarca sledoval predovšetkým zrýchlenie, zefektívnenie a v neposlednom rade aj samotnú hospodárnosť civilného procesu. Práve tieto atribúty sú smerodajné pre načrtnutie našich úvah o možných zmenách príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, samozrejme, so zreteľom na zachovanie práv a oprávnených záujmov strán sporu.
Ako už bolo načrtnuté vyššie, vo všeobecnosti možno povedať, že samotná hodnota sporu nie je pre jeho posúdenie z pohľadu zložitosti rozhodujúca. Nie je vylúčené, že spor v hodnote 1 000 000 eur bude skutkovo a právne jednoduchší ako spor v hodnote 1 000 eur. Uvedené však neznamená, že stanovenie hodnoty drobného sporu je samoúčelné, pretože nemožno pochybovať o tom, že by nebolo spravodlivé a správne, aby spory, ktoré sú skutkovo nesporné a právne jednoduché, ale majú vysokú hodnotu, boli meritórne rozhodované v skrátenom konaní tak povediac „od stola“. Výhrady však máme k stanoveniu majetkového cenzu pevnou sumou, ktorá neodzrkadľuje ekonomický vývoj spoločnosti a v budúcnosti môže byť neprimerane nízka.
V tomto smere by sme sa mohli inšpirovať nariadením EÚ, ktoré vyslovene určuje moment, kedy sa posudzuje hodnota sporu, čím sa zároveň vylučujú teoretické alebo praktické pochybnosti, či je hodnota sporu stanovená správne, a teda či je možné postupovať ako v prípade drobných sporov alebo nie.
Ďalšou možnou úpravou rozhodovania v drobných sporoch je presun tejto agendy na vyšších súdnych úradníkov (ďalej aj „VSÚ“), pričom o opravnom prostriedku či lepšie povedané o prostriedku nápravy proti rozhodnutiu VSÚ by rozhodoval sudca príslušného okresného, resp. mestského súdu. Takáto zmena by podľa nášho názoru priniesla posun v rýchlosti vybavovania agendy skutkovo nesporných a právne jednoduchých drobných sporov. Zároveň by nedošlo k porušeniu ústavného práva na spravodlivý proces, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.[33],[34] Pripúšťame, že ideálnejšie riešenie by bolo, ak by odvolacie konanie prebehlo oveľa rýchlejšie, no v aktuálnych pomeroch prípadné rozhodovanie VSÚ o drobných sporoch nemusí predstavovať neprijateľnú zmenu právnej úpravy.[35] V rámci rozhodovania súdov o drobných sporoch ide často o uplatňovanie rovnakých či podobných nárokov zo strany žalobcov (tzv. formulárové žaloby), a teda súd čo do podstaty veci rozhoduje opakovane o tom istom. Aj tento argument spočívajúci v relatívne ustálenej právnej praxi vo väčšine drobných sporov môže podporiť presun rozhodovacej právomoci zo sudcov na VSÚ. Isteže, navrhovaná zmena by si vyžiadala viac než len zmenu niekoľkých ustanovení Civilného sporového poriadku, ale aj zmenu zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch, no v rámci vnútroštátnej právnej úpravy drobných sporov v tom nevidíme zásadnú prekážku. Presunom rozhodovacej právomoci v drobných sporoch na VSÚ by podľa nášho názoru nenarážal na ústavnoprávne limity, pretože by vždy existoval prostriedok nápravy, o ktorom by rozhodoval sudca.
Iná situácia je však vo vzťahu k možnému presunu rozhodovania o drobných sporoch na VSÚ v rámci nariadenia EÚ, ktoré takémuto presunu právomoci bráni.[36] Nariadenie EÚ vyslovene vyžaduje, aby o cezhraničných drobných sporoch rozhodoval sudca. Nariadenie EÚ síce nevyžaduje, aby procesná právna úprava „vnútroštátnych“ drobných sporov bola totožná s európskou, no procesnú dualitu v typovo totožných veciach považujeme za nežiadúci jav.
Záver
V článku sme poukázali na niektoré právne problémy súvisiace s konaním súdov o drobných sporoch, pričom v rámci našich úvah sme načrtli niektoré zmeny, ktoré by podľa nášho názoru priniesli ovocie v podobe častejšieho či efektívnejšieho využívania tohto právneho inštitútu, kedy súd môže za zákonom stanovených podmienok rozhodnúť o spore aj bez nariadenia pojednávania. Sme si vedomí, že nie všetky nami navrhnuté úpravy musia byť prijaté kladne či bez výhrad, no pokiaľ má byť cieľom zrýchlenie súdneho konania, musia byť k tomu vytvorené aj vhodné procesné podmienky či nástroje tak, aby bol tento inštitút využívaný v čo najväčšej miere.
Osobitné miesto má v rámci konaní o drobných sporoch spotrebiteľ, čo je aj premietnuté v príslušných ustanoveniach Civilného sporového poriadku, kedy prípadné zmeny môžu byť s ohľadom na chránený status spotrebiteľa vnímané obzvlášť citlivo. Nie vždy však zmena, ktorá sa na prvý pohľad javí v neprospech slabšej strany, ňou aj skutočne je. Takýmto príkladom môže byť rozhodovanie bez nariadenia pojednávania, čo v prípade skutkovo nesporných a právne jednoduchých veciach v zásade nemôže byť na ujmu práv tejto strany sporu. Aj napriek tomu, že u nás pretrvávajú výhrady k pojmu „jednoduché právne posúdenie veci“, je potrebné ho vnímať v širšom kontexte, tak, že by malo ísť o veci, ktoré súd rozhoduje bežne.
Právna úprava drobných sporov určite môže slúžiť ako efektívny procesný nástroj na zrýchlenie súdnych konaní, avšak existuje priestor na zlepšenie alebo lepšie povedané zatraktívnenie tohto procesného postupu či už pre súdy, ale aj pre samotné strany sporu a ich zástupcov. Už len samotné množstvo nápadu jednotlivých vecí, ktoré z hľadiska ich hodnoty môžu predstavovať drobné spory, si zaslúži osobitnú pozornosť, pretože nepochybne nie je cieľom žiadnej zložky štátu, aby boli súdy zahltené súdnymi spormi, ktorých hodnota sa pohybuje rádovo v desiatkach či stovkách eur.
RESUMÉ
Konanie o drobných sporoch ako efektívny procesný nástroj
Predmetom článku je posúdenie aktuálneho stavu súdnych konaní týkajúcich sa drobných sporov a poukaz na niektoré nedostatky, ktoré predmetná právna úprava obsahuje, vrátane návrhu možných úprav tak, aby sa konania v drobných sporoch stali efektívnejšími a pre súdy viac aplikovanými. Vzhľadom na celkový počet drobných sporov, najmä v oblasti spotrebiteľského práva, je žiadúce, aby tieto boli v súdnom konaní riešené v čo možno najkratšom čase za súčasného zachovania všeobecného práva na spravodlivý proces pre všetky zúčastnené subjekty.
SUMMARY
Small Claims Procedure as an Effective Procedural Tool
The article aims to assess the current state of the small claims procedure system and to point out to some shortcomings of the legislation in question including a proposal for possible amendments so that the small claims procedure may become more efficient and more utilizable by the courts. In view of the overall number of small claims (particularly in the field of consumer law), it is desirable that these claims should be resolved in court as quickly as possible while at the same time guaranteeing the general right to a fair trial to all the parties involved.
ZUSAMMENFASSUNG
Verfahren zu kleinen Streitfällen als effektives Prozessinstrument
Im Artikel geht es um die Beurteilung des aktuellen Zustandes der Gerichtsverfahren zu kleinen Streitfällen sowie um den Hinweis auf einige Mängel, die in der betreffenden Rechtsregelung beinhaltet sind, nebst den vorgeschlagenen möglichen Regelungen derart, damit die Verfahren zu kleinen Streitigkeiten effektiver und für Gerichte anwendbarer sind. In Bezug auf die gesamte Zahl der kleinen Streitfälle, insbesondere im Bereich des Verbraucherrechtes, ist es erforderlich, diese im Wege des Gerichtsverfahrens in möglichst kürzer Zeit gleichzeitig bei gegenwärtiger Aufrechterhaltung des allgemeinen Rechtes auf faires Verfahren für alle beteiligten Parteien, beizulegen.
[1] Údaje dostupné na stránke Analytického centra Ministerstva spravodlivosti SR: https://web.ac-mssr.sk/rocny-prehlad-dlzky/
[2] Podľa § 200ea Občianskeho súdneho poriadku sa za drobné spory nepovažovali veci, ktoré sa týkali osobného stavu alebo spôsobilosti na právne úkony, sociálneho zabezpečenia, konania o preskúmanie rozhodnutí vydaných v rozhodcovskom konaní, vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, konania o dedičstve, konania o určenie, zmenu alebo zrušenie vyživovacej povinnosti, konkurzného konania a reštrukturalizačného konania, sporov z pracovných vzťahov a obdobných pracovnoprávnych vzťahov a ochrany osobnosti.
[3] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, 965 s.
[4] Pozri napr. uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn. III. ÚS 122/2016
[5] § 177 ods. 2 písm. a) Civilného sporového poriadku
[6] Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 07. 2010, sp. zn. 5Cdo/65/2010
[7] ŠORL, R. In ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 657, ISBN: 978-80-7400-909-9
[8] Samozrejme je potrebné zohľadniť aj to, že právo iného štátu sa v zásade dokazuje, pričom pre úplnosť poukazujeme na Usmernenie pre súdy pri vypracovaní žiadosti o zistenie cudzieho práva, ktoré je dostupné tu: https://www.justice.gov.sk/dokumenty/2022/10/Usmernenie-pre-sudy-pri-vypracovani-ziadosti-o-zistenie-cudzieho-prava.pdf
[9] GEŠKOVÁ, K. In ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 711, ISBN: 978-80-7400-909-9
[10] PINZ, J. Zásada iura novit curia a nároky kladené na soudce – teoretickoprávní studie. In: Dny práva 2011. Brno: Masarykova univerzita. 2012. ISBN: N 978-80-210-5919-1. dostupné tu: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2011/files/prispevky/09%20Ustavko/25%20JAN%20PINZ.pdf
[11] Napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 03. 05. 2011, sp. zn. III. ÚS 69/2011
[12] Napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 20. 01. 2015, sp. zn. III. ÚS 633/2014 a contrario
[13] ŠORL, R. In ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 709, ISBN: 978-80-7400-909-9
[14] § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku
[15] § 185 ods. 2 Civilného sporového poriadku
[16] Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa za príslušenstvo pohľadávky považujú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.
[17] A. LÖWY, A. In ŠTEVČEK, M. – DULAK, A. – BAJÁNKOVÁ, J. – FEČÍK, M. – SEDLAČKO, F. – TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 ‒ 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 836, ISBN: 978-80-7400-770-5
[18] ŠORL, R. In ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 709, ISBN: 978-80-7400-909-9
[19] Pre úplnosť uvádzame, že ani dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku sa téme momentu určenia hodnoty sporu osobitne nevenuje
[20] Pripúšťame, že je možné namietať, že iné súvisiace nároky, ktoré tvoria príslušenstvo pohľadávky v zmysle ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka môžu prevyšovať hodnotu sporu (istiny pohľadávky). K tomu však dodávame, že príslušenstvo pohľadávky spravidla závisí od osudu samotnej istiny, a preto z tohto pohľadu výška príslušenstva nemusí byť rozhodujúca. Aj iné zabezpečovacie inštitúty, ktoré nemusia predstavovať príslušenstvo pohľadávky, majú spravidla akcesorickú povahu k hlavnému záväzku.
[21] Podľa potvrdení Štatistického úradu SR za roky 2016 až 2022 dosiahla miera inflácie meraná indexom spotrebiteľských cien súhrnnú výšku 23,9 %, pričom je dôvodné očakávať, že inflácia za rok 2023 bude taktiež vysoká. Bez povšimnutia nemôže ostať ani rast minimálnej či priemernej mzdy zamestnancov.
[22] PONIŠT, V. Majetkový cenzus pri podaní sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky – nevhodná aplikácia Civilného sporového poriadku?. In Ústavná a zákonná úprava konania pred súdnym orgánom ochrany ústavnosti v štátoch V4 – VIII. Ústavné dni. Košice: UPJŠ. 2020. ISBN 978-80-8152-863-7, s. 257
[23] Tamtiež, s. 258 – 259
[24] § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku
[25] PAGÁČ, Ľ In ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1164 – 1165, ISBN: 978-80-7400-909-9
[26] FILIČKO, V. Nové prostriedky ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch podľa CSP (online). In Studia Iuridica Cassoviensia, 2018, roč. 6, č. 1, s. 85. dostupné tu: http://sic.pravo.upjs.sk/files/8_filicko_nove_prostriedky_ochrany_spotrebitela_v.pdf
[27] Podľa Článku 2 ods. 1 nariadenia EÚ: „Toto nariadenie sa uplatňuje v cezhraničných sporoch vymedzených v článku 3 na občianske a obchodné veci, v ktorých hodnota pohľadávky v čase doručenia tlačiva na uplatnenie pohľadávky príslušnému súdu alebo tribunálu nepresahuje 5 000 EUR bez akýchkoľvek úrokov, výdavkov a nákladov, a to bez ohľadu na povahu súdu či tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné ani správne veci, ani na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).“
[28] Dávame do pozornosti, že súd konajúci podľa Civilného sporového poriadku vo všeobecnosti pojednávanie nariadi a len v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky, môže rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Naproti tomu súd konajúci podľa nariadenia EÚ koná spravidla bez nariadenia pojednávania (teda písomne) a len ak má splnené nariadením určené podmienky, môže pojednávanie nariadiť.
[29] Článok 5 ods. 1a nariadenia EÚ
[30] Článok 11 nariadenia EÚ
[31] PAGÁČ, Ľ. In ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. – BARICOVÁ, J. – MESIARKINOVÁ, S. – BAJÁNKOVÁ, J. – TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1152, ISBN: 978-80-7400-909-9
[32] Článok 7 nariadenia EÚ
[33] Nález Ústavného súdu SR zo dňa 26.05.2020, sp. zn. I. ÚS 502/2019
[34] Rozhodovanie sudcu definitívnym rozhodnutím možno nájsť aj napr. v zákone č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora, kedy môže podľa ustanovenia § 13 ods. 7 citovaného zákona proti rozhodnutiu o pokute podať odvolanie len oprávnená osoba, ktorá ručí za zaplatenie pokuty podľa odseku 1 písm. b) citovaného zákona. V prípade pokút podľa tohto zákona ide o výrazne vyššie sumy, než predstavuje majetkový cenzus v prípade drobných sporov. Obdobne je to pri rozhodovaní VSÚ o výške náhrady trov konania.
[35] Vo vzťahu k hranici drobných sporov poukazujeme aj na rozhodovanie VSÚ pri vydávaní platobných rozkazov alebo pri vydávaní uznesenia, ktorým sa priznáva konkrétne určená výška náhrady trov konania. V oboch prípadoch rozhoduje VSÚ, pričom v týchto prípadoch neexistuje zákonný limit podobný limitu pri drobných sporoch.
[36] Podľa bodu 27 preambuly nariadenia EÚ: „Súd alebo tribunál musí byť obsadený osobou, ktorá je kvalifikovaná vykonávať funkciu sudcu v súlade s vnútroštátnym právom.“