Hoci je legitímne, že súdy požívajú ochranu zo strany príslušných orgánov ako garantov inštitucionálneho verejného poriadku, ich dominantné postavenie zároveň vyžaduje, aby príslušné orgány preukázali zdržanlivosť pri použití prostriedkov trestného práva.
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lutgen proti Luxembursku zo 16. mája 2024, týkajúci sa sťažnosti č. 36681/23
Dotknuté ustanovenie:
- článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach – sloboda prejavu[1]
Skutkové okolnosti prípadu
V priestoroch valcovne obchodnej spoločnosti, ktorej právnym zástupcom bol sťažovateľ – advokát André Lutgen, došlo k smrteľnej nehode. Vyšetrujúci sudca vyžiadal znalecký posudok elektrotechnického zariadenia, ktoré zapríčinilo smrť obete a za týmto účelom boli priestory výroby zapečatené. Nasledujúci deň sťažovateľ poslal sudcovi e-mail, v ktorom vyjadril obavu, že znalec sa s ohľadom na blížiaci štátny sviatok môže dostaviť až o týždeň a zastavenie výroby by malo ekonomický dopad na klienta a niekoľko stoviek zamestnancov. Žiadal odpečatiť zariadenie a umožniť pokračovať vo výrobe. Sudca ráno odpovedal, že pečať bude odstránená po tom, ako znalec skončí obhliadku. Znalec sa v ten deň dostavil a v poobedných hodinách advokát opätovne žiadal sudcu o odpečatenie z dôvodu, že ani znalec ani príslušný policajt nemajú oprávnenie odstrániť pečať. Keď po viac ako hodine nedostal od sudcu odpoveď, obrátil sa na ministra spravodlivosti, ministra hospodárstva a generálnu prokurátorku, ktorých informoval o vývoji situácie a bezvýslednej snahe kontaktovať sudcu. Spomenul, že „to nie je prvýkrát, čo som s ním mal incident. Netreba dodávať, že je to absolútne neprijateľné.“ Medzičasom sudca vydal príkaz na odpečatenie, ale sťažovateľa o tom neinformoval. Generálna prokurátorka považovala za neprípustné, že sa právny zástupca obrátil na členov výkonnej moci počas prebiehajúceho vyšetrovania a vyvíjal tlak na sudcu. Voči advokátovi bolo následne začaté trestné stíhanie pre pohŕdanie súdom s možnou sankciou trestu odňatia slobody do šiestich mesiacov a pokuty do výšky 3 000 eur. Podľa vnútroštátneho súdu sa advokát previnil tým, že ponižujúcim spôsobom kritizoval sudcu, odvolával sa na vágne skúsenosti z minulosti a chcel ovplyvniť priebeh vyšetrovania. Rozhodnutím prvej inštancie mu bola uložená pokuta vo výške 2 000 eur. Odvolací súd rozhodnutie potvrdil s odôvodnením, že osobné poznámky v podobe jemných narážok diskreditovali sudcu a spochybnili jeho profesionalitu. Advokát môže kritizovať fungovanie justície ako celku, ale nie pracovné metódy konkrétneho sudcu. Sťažovateľ tvrdil, že jeho trestné stíhanie predstavuje v tomto prípade nelegitímny zásah do výkonu povolania advokáta.
Z rozhodnutia ESĽP
V predmetnej veci nebolo sporné, či trestné konanie a sankcia uložená sťažovateľovi predstavovali zásah do výkonu slobody prejavu. Zásah bol realizovaný v súlade so zákonom, ktorého cieľom bola ochrana dobrého mena a práv iných, ako aj garancia autority a nestrannosti súdnej moci. ESĽP uznáva, že štáty môžu ako garanti verejného poriadku prijať (trestnoprávne) opatrenia s cieľom primerane reagovať na prekročenie hraníc akceptovateľnej kritiky. ESĽP skúmal, či bol zásah do slobody prejavu „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“, „primeraný sledovanému legitímnemu cieľu“ a či odôvodnenie rozhodnutia vnútroštátnymi súdmi bolo „relevantné a dostatočné“. Za týmto účelom bolo potrebné skúmať obsah prejavu sťažovateľa a okolnosti, ktoré k nemu viedli.[2]
Pokiaľ ide o okolnosti, podľa ESĽP sťažovateľ konal v záujme klienta, v obave z následkov zastavenia výroby a v neistote spôsobenej tým, že sudca nenariadil odpečatenie hneď po ukončení práce znalca. Bolo síce preukázané, že sudca dal príkaz odpečatiť zariadenie neskôr v daný deň, ale sťažovateľ o tom nebol informovaný a situáciu vnímal z hľadiska nefunkčnosti justície ako verejnej služby.
Pokiaľ ide o obsah vyjadrenia, podľa ESĽP je potrebné rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Toto posúdenie spadá v prvom rade do rozsahu voľnej úvahy vnútroštátnych súdov. ESĽP však môže v prípade potreby pristúpiť k vlastnému posúdeniu sporných vyjadrení.[3]
Vnútroštátne súdy de facto kvalifikovali vyjadrenia sťažovateľa ako hodnotiace úsudky, s čím sa ESĽP stotožnil. V prípade hodnotiaceho úsudku proporcionalita zásahu závisí od existencie dostatočného „skutkového základu“, na ktorom sú založené sporné vyjadrenia. Sťažovateľ v komunikácii adresovanej ministerstvám uviedol ako podporný argument skúsenosť z minulosti, ktorá narušila jeho dôveru v sudcu. Tieto incidenty síce nemali priamu súvislosť s daným prípadom, možno ich však podľa ESĽP oprávnene vnímať ako dostatočný skutkový základ na vysvetlenie jeho konania. V predmetnej veci sťažovateľ považoval absenciu odpovede sudcu – vzhľadom na naliehavosť spojenú s blížiacim sa štátnym sviatkom – za neprijateľnú okolnosť, ktorú bolo potrebné oznámiť orgánom zodpovedným za udržiavanie poriadku na súdoch. Hodnotiaci úsudok implicitne obsiahnutý v použitom výraze „neprijateľné“, bol motivovaný rizikom bezprostredne hroziacich ekonomických škôd.
ESĽP následne pristúpil k vyhodnoteniu, či odôvodnenie vnútroštátnych súdov v odsudzujúcom rozsudku bolo relevantné a dostatočné. ESĽP pripomenul, že aj sudcovia môžu byť predmetom kritiky v rámci prípustných limitov, a to nielen všeobecne vo vzťahu k fungovaniu justície, ale aj osobne. Ak ide o výkon ich sudcovských právomocí, hranice prípustnej kritiky sú o to širšie.[4] V predmetnej veci kritické vyjadrenia sťažovateľa nemožno v zmysle judikatúry k článku 10 EDĽP hodnotiť ako urážlivé.[5] Navyše, obsah e-mailu nebol nad rámec adresátov zverejnený iným osobám.[6] V kontexte okolností prípadu vyjadrenia sťažovateľa nemožno považovať za bezdôvodný osobný útok voči sudcovi.[7] Motiváciou pre jeho vyjadrenia bola ochrana záujmov klienta, pričom nie je nutné, aby bol jeho klient v danom čase stranou v spore alebo trestne stíhaný, rovnakú váhu má ochrana práv a záujmov klienta ako zamestnávateľa a podnikateľa, resp. potenciálne žalovanej osoby. Napokon ESĽP pripomína, že pri hodnotení proporcionality zásahu je potrebné vziať do úvahy povahu a prísnosť uložených sankcií. Hoci je legitímne, aby štátne inštitúcie ako garanti verejného poriadku požívali ochranu, ich dominantné postavenie zároveň vyžaduje, aby príslušné orgány boli zdržanlivé pri použití prostriedkov trestného práva. Síce vyjadrenia sťažovateľa boli znevažujúce a kritické, ich postih by v kontexte okolností prípadu nemal mať trestnoprávny charakter.
ESĽP dospel k záveru, že zásah do slobody prejavu v zmysle článku 10 Dohovoru nebol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a odôvodnenie vnútroštátnych súdov vo vzťahu k uloženiu trestnoprávnej sankcie advokátovi v danom prípade tak nemožno hodnotiť ako relevantné a dostatočné.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1]1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
2. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
[2] ESĽP pripomenul, že všeobecné princípy týkajúce sa slobody prejavu advokáta boli rozpracované v rozhodnutí Morice proti Francúzsku (sťažnosť č. 29369/10) a Pais Pires de Lima proti Portugalsku (sťažnosť č. 70465/12). Viď aj Matalas proti Grécku, (sťažnosť č. 1864/18).
[3] Viď Egill Einarsson proti Islandu (sťažnosť č. 24703/15)
[4] Viď Nikula proti Fínsku (sťažnosť č. 31611/96)
[5] Viď aj Radobuljac proti Chorvátsku (sťažnosť č. 51000/11)
[6] Viď aj Rodriguez Ravelo proti Španielsku (sťažnosť č. 8074/10)
[7] Viď Gouveia Gomes Fernandes et Freitas e Costa proti Portugalsku (sťažnosť č. 1529/08)