Doc. JUDr. Andrea Erdősová, PhD. je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako docentka na Ústave medzinárodného a európskeho práva a vedúca oddelenia Medzinárodného práva súkromného na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave. Je členkou Slovenskej spoločnosti pre medzinárodné právo.
Prof. JUDr. Jozef Záhora, PhD. je absolventom Akadémie Policajného zboru v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako profesor trestného práva na Ústave verejného práva Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave, kde je zároveň aj vedúcim Oddelenia trestného práva, kriminalistiky a kriminológie. Okrem toho, pedagogicky pôsobí aj na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity.
Nútená detencia má svoje zákonné limity a musí byť aplikovaná ultima ratio, pri rešpektovaní a dodržaní ľudských práv a slobôd. Na jednej strane je tu predovšetkým potreba chrániť spoločnosť pred násilnými formami správania duševne chorých, ako aj ich ochrana pred samými sebou, na druhej strane psychiatrický a terapeutický prístup k osobám duševne chorým sa ostatné roky podstatne mení. Týmto a mnohým ďalším výzvam bude čeliť aj dlho očakávaný prvý detenčný ústav v Hronovciach.
Úvod
Samotné slovo detencia pochádza z latinského výrazu detentio, čo v preklade znamená držanie alebo zadržovanie.[2] Vývoj nútenej detencie je možné mapovať ešte od čias staroveku, kde boli mentálne chorí izolovaní od komunity, v stredoveku už začínali pribúdať špecializované zariadenia pre duševné poruchy podobné väzeniam, v skutočnosti ale začiatky terapeutického prístupu k duševne chorému siahajú približne do 18. storočia
V 20. storočí prichádzajú dve podstatné zmeny, ktoré boli pre psychiatriu zásadnými medzníkmi. Jedným z nich bolo zavedenie biologického ponímania duševných porúch, druhým vypracovanie ich klasifikácie. Okrem toho sa psychiatria posunula do sféry exaktných vied. Približne od 60 rokov 20. storočia dochádza vzhľadom na vzrastajúce počty pacientov tendencia k ich postupnej reintegrácii do komunity v snahe napomôcť začleneniu do spoločnosti.[3]
Pokiaľ išlo o spomínanú klasifikáciu, tá nielenže zodpovedala požiadavkám exaktnosti, čo vyjadrovalo nový pohľad na psychiatriu, no pretrvala ako spôsob evidencie chorôb aj do súčasnosti, pravdaže s viacerými zmenami. Aktuálne však, napriek potrebe reflektovať určitú presnú systematiku ochorení, vzniká komplikovanejšia situácia v ich orientácii. V psychiatrickej klasifikácii sú totiž dva popri sebe existujúce a používané klasifikačné systémy. Prvým z nich je klasifikačný systém Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Medzinárodná klasifikácia chorôb, jedenásta revíza (MKCH-11 alebo anglicky ICD-11),[4] druhým je klasifikačný systém Americkej psychiatrickej spoločnosti Diagnostický a štatistický manuál (DSM). Doteraz je používaná verzia DSM-V-TR (textová revízia), ale ide o neuzavretý proces.[5] Odborníci pritom nie sú zajedno v tom, ako hodnotiť zmeny, ktoré klasifikácia prináša.[6]
Treba pripustiť, čo v jednom rozhovore zdôraznil aj prof. MUDr. Cyril Höschl, DrSc., známy český psychiater, že počet chorôb stúpa ani nie tak preto, že je viac ľudí chorých, ako skôr ide o optický dojem, lebo je lepšia diagnostika, dostupnejšia starostlivosť, definovaný väčší okruh porúch, ide teda skôr o zmenu konceptualizácie.[7]
Slovenská právna úprava pritom neobsahuje výpočet psychických chorôb, ktorých prítomnosť odvodňuje nútené zadržanie. Ani pojem „duševná porucha“ nie je v zákone na účely nútenej hospitalizácie stanovený. Najkonkrétnejšiu úpravu má v tomto zmysle Bulharsko, ktoré definuje dokonca konkrétne poruchy, ktoré si vyžadujú nútenú detenciu.
Historické súvislosti
Prvou európskou krajinou, ktorá do právneho poriadku prijala zabezpečovaciu detenciu bolo v roku 1927 Švédsko, nasledovalo Holandsko, Nórsko a bývalá Juhoslávia v roku 1929 a postupne ďalšie štáty.[8]
V podmienkach Slovenskej republiky bola detencia ustanovená do Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“), ktorý nadobudol účinnosť 01. januára 2006. Zavedením tohto ochranného opatrenia sa na určitý čas uspokojilo dlhé roky trvajúce volanie odbornej psychiatrickej verejnosti po zriadení detenčných ústavov najmä z dôvodu, že niektoré duševné poruchy nemožno terapeuticky ovplyvniť, ale tieto poruchy podmieňujú u svojich nositeľov páchanie trestnej činnosti.[9] Detencia by mala slúžiť na ochranu spoločnosti proti páchateľom, u ktorých ochranné liečenie je neúčinné buď preto, že sa mu odsúdený odmieta podrobiť alebo je jeho ochorenie podľa poznatkov súčasnej vedy neliečiteľné, nov prípade jeho prepustenia na slobodu neprestáva byť nebezpečným pre spoločnosť.
Následne Ministerstvu zdravotníctva SR v spolupráci s Ministerstvom spravodlivosti SR bola uložená povinnosť zriadiť a prevádzkovať detenčný ústav do 31. decembra 2009.[10] Vieme, že tieto plány opakovane zlyhávali, až v súčasnosti sa tento cieľ stáva skutočnosťou a detenčný ústav začal fungovať.
V praxi to vyzerá, aj mimo medializovaných prípadov, keď napríklad viacnásobne trestaný pedofil zneužil a napokon zavraždil deväťročného chlapca[11] tak, že sa dnes nevyliečiteľne chorí ocitajú na slobode, pretože im skončil trest odňatia slobody a je len otázkou času, kedy sa opätovne dopustia násilného trestného činu, prípadne poškodia seba. Časté sú situácie, že sa pacient vyhýba nariadenej ochranne ústavnej liečbe alebo je zrušená, pretože neplní svoj účel a osoba s psychickou chorobou alebo poruchou sa ocitá mimo akejkoľvek kontroly alebo izolácie. V mnohých prípadoch sú tieto osoby buď na psychiatrických oddeleniach nemocníc alebo dokonca aj v domovoch sociálnych služieb vedno s pacientmi, ktorí trpia napríklad alzheimerovou chorobou, parkinsonom alebo sú to len bezvládni seniori, vystavení nebezpečenstvu. Nehovoriac o personáli, ktorý mimo špeciálnych detenčných ústavov nemá adekvátne vyškolenia a ani prostriedky a metódy práce s osobami, ktoré by mali byť po novom umiestnené už v detenčných ústavoch.
Podmienky detencie v trestnoprávnom práve
Detencia patrí medzi ochranné opatrenia, jej úlohou je ochrana spoločnosti a jej členov pred tými páchateľmi, ktorí aj po výkone trestu odňatia slobody majú duševnú poruchu a je tu obava, že stále u nich pretrváva nebezpečenstvo pre spoločnosť. Účelom detencie je umiestnenie páchateľa v detenčnom ústave s osobitným liečebným režimom a následná izolácia páchateľa od spoločnosti, ktorá by mu mala zabrániť v ďalšom páchaní trestných činov.
Potreba vytvorenia špecializovaných zariadení pre nútenú detenciu vyplynula z toho, že na mnohé prípady páchateľov duševne chorých či inak psychicky narušených nebolo možné efektívne aplikovať ustanovenia o ochrannom liečení. Cieľom tejto úpravy bolo teda zvýšiť ochranu spoločnosti a jej členov pred nebezpečnými páchateľmi závažnej trestnej činnosti, u ktorých iné ochranné opatrenia zlyhali alebo neboli účinné.[12]
Hmotnoprávne podmienky na uloženie detencie sú upravené v § 81 Trestného zákona. Súd môže rozhodnúť o nariadení detencie pre
- odsúdeného, ktorému bola vo výkone trestu odňatia slobody zistená duševná porucha, ktorá je podľa odborného lekárskeho posudku nevyliečiteľná, a jeho pobyt na slobode je aj s prihliadnutím na spáchanú trestnú činnosť pre spoločnosť nebezpečný (ods. 1),
- páchateľa úmyselného trestného činu pred skončením výkonu trestu odňatia slobody, ktorý sa odmieta podrobiť ochrannému liečeniu alebo u ktorého ochranné liečenie pre jeho negatívny postoj neplní svoj účel a ktorého pobyt na slobode je pre spoločnosť nebezpečný (ods. 2),
- páchateľa zločinu spáchaného zo sexuálneho motívu alebo páchateľa, ktorý opätovne spácha obzvlášť závažný zločin (ods. 3),
- • páchateľa, ktorý vykonáva ochranné liečenie v zariadení zdravotnej starostlivosti a svojím správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb (ods. 4).
Zákonné podmienky pre umiestnenie odsúdeného v detenčnom ústave boli rozšírené zákonom č. 262/2011 Z. z.,[13] s účinnosťou od 1. septembra 2011. Podľa dôvodovej správy k predmetnému zákonu uvedené ustanovenie sa doplnilo z dôvodu potreby ochrany personálu zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, iných pacientov hospitalizovaných v tomto zariadení, resp. aj širšieho okruhu ľudí (napr. v prípade úteku zo zariadenia) pred agresívnym a nebezpečným správaním páchateľov v rámci výkonu ochranného liečenia vykonávaného v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti. Zákonnými podmienkami, ktoré musia byť v tomto prípade splnené kumulatívne, sú nebezpečnosť páchateľa pre spoločnosť, výkon ochranného liečenia v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti (psychiatrickej nemocnici) a správanie páchateľa ohrozujúce život alebo zdravie iných osôb (chránený záujem je stanovený alternatívne). Z predmetného ustanovenia možno implicitne vyvodiť subsidiárny charakter detencie k ochrannému liečeniu.
Procesné podmienky pre nariadenie detencie sú upravené v § 462 a nasl. Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z.[14] (ďalej len „Zrestný poriadok“).Vlastný výkon detencie upravuje osobitný zákon č. 231/2019 Z. z. o výkone detencie. Detenčný ústav v Hronovciach bol sluvnostne otvorený 22. decembra 2022 ministrom zdravotníctva Vladimírom Lengvarským spoločne s ministrom spravodlivosti Viliamom Karasom.[15]
Trvanie detencie závisí od splnenia jej účelu, to znamená, že pobyt odsúdeného v detenčnom ústave trvá dovtedy, kým ochranu spoločnosti pred páchateľom nemožno zabezpečiť miernejšími prostriedkami. Súd, v ktorého obvode sa detencia vykonáva, najmenej jedenkrát ročne, ale vždy na návrh riaditeľa detenčného ústavu alebo na žiadosť odsúdeného na verejnom zasadnutí, preskúma, či dôvody detencie trvajú (§ 463 ods. 1 Trestného poriadku). Dozor nad výkonom detencie vykonáva prokurátor, v obvode ktorého sa detencia vykonáva (§ 464 Trestného poriadku).
Podmienky detencie v civilnoprávnom význame
Osobu, ktorá trpí duševnou chorobou je možné vziať aj proti jej vôli do ústavnej starostlivosti predovšetkým na základe § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), ktorý pripúšťa, že sa informovaný súhlas nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti alebo ústavnej starostlivosti, ak ide o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.
Nepochybne by nepostačovalo len obmedzenie osobnej slobody, nakoľko k nemu musí pribudnúť ďalší postup, ktorý už upravuje § 252 a nasl.zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku v platnom znení (ďalej len „CMP“) ukladajúci ústavu vykonávajúcemu zdravotnícku starostlivosť (ďalej len „ústav“), v ktorom sú umiestňované osoby z dôvodov uvedených v osobitnom predpise povinnosť oznámiť do 24 hodín súdu, v ktorého obvode ústav je, prevzatie každého, kto v ňom bol umiestnený bez svojho písomného súhlasu.
Následne sa o každej takejto osobe začne konanie podľa § 254 CMP, všeobecne známe ako konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia do ústavu. Esenciálnymi podmienkami zákonnosti zadržania je existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva nebezpečné správanie, pričom medzi chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny a následku. Je potrebné veľmi starostlivo dbať na skutočnosť, že samotná duševná choroba nie je per se dôvodom pre nútené zadržanie. Súd podľa § 260 začne vykonávať dôkazy, predovšetkým výsluch umiestneného, ale aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, prípadne ďalších osôb a nahliadne aj do zdravotnej dokumentácie (§ 261) aby následne vyhodnotil, či bolo takéto prevzatie zákonné.
Najneskôr do 5 dní od obmedzenia osobnej slobody musí súd rozhodnúť a ak vysloví, že bolo prevzatie v súlade so zákonom, pokračuje v konaní o vyslovenie prípustnosti, ale tentoraz jeho ďalšieho držania v ústave. V tejto fáze konania sa však už nemôže uspokojiť len s tvrdením ošetrujúceho lekára, ale je povinný podľa § 266 ods. 2 CMP ustanoviť znalca, ktorým je lekár pracujúci mimo ústavu, kde je chorý umiestnený. Netreba pochybovať, že je to požiadavka na úplnú nezávislosť a nestrannosť v rozhodovaní o legitímnosti nútenej detencie. Zdravotnícke zariadenie umiestneného okamžite prepustí, ak súd rozhodol, že držanie v zdravotníckom zariadení je neprípustné. Ak súd rozhodne, že ďalšie držanie v zdravotníckom zariadení je prípustné, môže vysloviť, že nový návrh možno podať najskôr po uplynutí lehoty troch mesiacov.
Zatiaľ čo právna úprava v jednotlivých štátoch môže mať rozličné kritériá nútenej detencie, treba zdôrazniť, že generalizované podmienky ostávajú z aspektu duševnej choroby predovšetkým potreba liečby a pravdepodobnosť sebapoškodzovania alebo ohrozenia iných osôb. Takisto je možné zovšeobecňujúco tvrdiť, že sú to práve psychiatri, ktorí sú dožadovaní na potvrdenie legitímneho držania v detenčných ústavoch či na psychiatrických oddeleniach a nesporne je toto odborné hľadisko kľúčové, hoci o oprávnenosti detencie rozhoduje s konečnou platnosťou súd. Má pritom diskrečné oprávnenie posúdiť, či držanie v ústave je nevyhnutným prostriedkom, predsa ale ťažko by mohol svoje rozhodnutie oprieť výhradne o výsluch tejto osoby bez toho, aby sa nechal z hľadiska posúdenia závažnosti klinického stavu duševnej chorej osoby viesť expertným stanoviskom odborníka z oblasti psychiatrie. Zároveň treba spoľahlivo preukázať, že je tu prítomná súčasne tak duševná porucha, ako aj nebezpečnosť osoby, čo býva praxi mimoriadne obtiažne.
Ústavný súd SR vyjadril názor, že spôsob ohrozenia seba alebo svojho okolia musí byť dostatočne závažný, aby sa obmedzila osobná sloboda, ohrozenie pritom nemôže mať latentný charakter, resp. mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť neskôr vyvolaný chorobou. Ohrozenie musí byť bezprostredné a aktuálne, len takýto stav nebezpečenstva vyvolaný duševnou chorobou je dôvodom na zadržanie pacienta.[16]
Jednou z procesných podmienok je aj vypočutie osoby umiestnenej. Výnimočne možno upustiť od výsluchu, ak je to na ujmu zdravotného stavu (§ 260 ods. CMP), ale je potrebné aspoň vzhliadnutie dotknutej osoby sudcom. Túto zákonnú podmienku zdôraznil vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že rozhodnutie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení bez súhlasu umiestneného je tak závažným zásahom do osobnej slobody človeka, že prvotný výsluch alebo vzhliadnutie vykoná osobne sudca.[17] Dovolateľka namietala, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo postupom súdu prvej inštancie, a to najmä tým, že výsluch umiestnenej nevykonala priamo rozhodujúca sudkyňa, ale vyššia súdna úradníčka.
Dovolací súd upriamil pozornosť na novú právnu úpravu, ktorá v CMP (v § 260 a v § 243 CMP) zaviedla v prípade, ak súd upustí od výsluchu osoby umiestnenej v zdravotníckom zariadení (ako aj v prípade konania o spôsobilosti na právne úkony) nový inštitút, a to inštitút vzhliadnutia osoby, o ktorej detencii sa koná. Vychádza zo zásady, že je neprípustné rozhodovať o tak závažnom zásahu do slobody človeka, akým obmedzenie osobnej slobody je, len „od stola“, ale je potrebné počuť názor posudzovanej osoby, prípadne ju aspoň vidieť. Zákon tak súdu ukladá povinnosť osobu, o ktorej detencii sa koná, vzhliadnuť v prípade, ak sa upustí od jej výsluchu. Nie je vylúčené, že v určitých prípadoch sa vzhliadnutie prelína s výsluchom účastníka, pri ktorom s ním má sudca tiež priamy očný kontakt. Vzhliadnutie možno vnímať ako osobitný procesný postup, ktorý smeruje k naplneniu požiadavky prirodzenej dôstojnosti človeka, jeho osobnej nezávislosti vrátane slobody autonómie, nediskriminácie, rešpektovaniu odlišností osôb so zdravotným postihnutím. Povinnosťou súdu pri rozhodovaní o osobnej slobode človeka je vychádzať zo subjektívneho hľadiska, ktoré znamená, že súd primárne nevychádza z diagnózy osoby, o ktorej sa rozhoduje, ale ako sa navonok prejavuje jej schopnosť obstarať si svoje veci, začleniť sa do bežného života, reagovať na bežné impulzy. Ako a kto má zrealizovať vzhliadnutie právna úprava vyslovene nevymedzuje, nie je však vylúčené, že v určitých prípadoch sa prelína s výsluchom účastníka, pri ktorom má sudca s účastníkom tiež priamy očný kontakt.[18]
S tým súvisí aj ďalší právny problém, ktorý sa týka svojprávnosti duševne chorých, kde treba zdôrazniť, že duševná choroba neimplikuje automaticky dôvod na obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, hoci pripusťme, neraz stavy nepríčetného konania alebo stále prítomného ohrozenia seba či osôb blízkych indikujú takéto obmedzenia. Často sa ich dožadujú osoby blízke, hoci ich pohnútky môžu mať rozličnú motiváciu, ale ak dáme stranou niektoré špekulatívne snahy, je to pre rodinných príslušníkov neraz jediné riešenie, ako predísť napríklad nezodpovednému zmenšovaniu spoločného majetku jeho míňaním ako dôsledok duševnej choroby alebo rôznych druhov závislostí.
Štrasburská doktrína v otázkach podmienok detencie
Ak v tomto zmysle siahneme po inšpirácii doktrínou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“ alebo „Súd“), potom nachádzame, že označenie „osoba duševne chorá“ (unsound mind person), analyzované v rozsudku Winterwerp v. Holandsko[19] označuje „pojem, ktorý nemôže byť interpretovaný s konečnou platnosťou, pretože medicínska veda na poli psychiatrie je stále sa vyvíjajúcim odvetvím, no je zrejmé, že osobu nemožno pozbaviť slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. e) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd[20] (ďalej len „Dohovor“) len na základe správania, ktoré sa odlišuje od akýchsi noriem prevažujúcich v určitej spoločnosti.“ Pri určení, či je osoba duševne chorá treba preto vychádzať z vnútroštátneho práva, ktoré nemusí definovať všetky druhy duševných ochorení, ale malo by reflektovať stav poznatkov vedeckého vývoja v oblasti psychiatrie.
V citovanom rozhodnutí ESĽP ustálil, že pozbavenie slobody musí byť v súlade s účelom obmedzení, ktoré pripúšťa článok 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru a musí vchádzať z okolností prípadu. Ako prevenciu pred svojvoľným zásahom do slobody jednotlivca Súd považuje, aby boli splnené aspoň tri podmienky:
- Rozhodnutiu o pozbavení slobody musí predchádzať objektívna lekárska expertíza, preukazujúca duševnú chorobu, iba ak by tu bola nutnosť bezodkladného konania
- Povaha alebo stupeň duševnej choroby musí byť dostatočne vážny, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu odôvodňoval nevyhnutnosť pozbavenia slobody. Súd judikoval aj v rozsudku Varbanov v. Bulharsko[21] že pokiaľ nebude možné zabezpečiť, aby sa dotknutá osoba dostavila na vyšetrenie, je treba obstarať aspoň vyjadrenie znalca na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie
- Duševná porucha, overená objektívnym lekárskym vyšetrením musí mať trvajúci charakter v čase izolácie jednotlivca a treba rešpektovať právo dotknutej osoby na pravidelné kontroly jej psychického stavu.
V tejto súvislosti pribudol do judikatúrneho portfólia ESĽP rozsudok vo veci Ivinović v. Chorvátsko,[22] v ktorom Súd konštatoval, že pokiaľ ide o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony u osoby s duševnou poruchou, nie je možné ponechať štátu príliš široký priestor na voľnú úvahu (tzv margin of appreciation). V prejednávanom prípade bola osobe obmedzená spôsobilosť na základe jedného znaleckého posudku dvoch psychiatrov. Ako zdôraznil ESĽP, je zrejmé, že znalcom v prípade je lekár, a nie právnik. Lekár sa zameriava na odborné východiská, no je práve úlohou súdu, aby vzal do úvahy všetky fakty prípadu, ako aj protichodné záujmy, aby pokiaľ pristúpi k obmedzeniu spôsobilosti na právne úkony, bolo to opatrenie nevyhnutné, primerané a nebolo tak arbitrárne (ods. 38 – 40).
Na druhej strane je niekedy zvlášť zložité dokonca aj pre lekára – psychiatra predvídať v prípade duševných chorôb rozličné riziká, ktoré sprevádzajú klinický stav ochorenia, teda i. a. riziká sebaublíženia alebo ohrozenia iných osôb.[23] V roku 1983 sa uskutočnila rozsiahla štúdia v USA na vzorke 4800 osôb, ktorí boli prijatí na psychiatrickú kliniku v USA. Štúdia sa zamerala na hľadanie kombinácie klinických a ďalších faktorov, ktoré bolo možné posúdiť, aby záverom vyústila do tvrdenia, že prakticky neexistujú žiadne jednotné metódy, ako zabrániť páchaniu samovrážd. Stojí za zmienku, že iné štúdie zase potvrdili dôkazy, že štatisticky vo veľkom počte dochádza k suicídiu (samovražde) alebo parasuicídiu (suicidiálny pokus, pri ktorom nie je úmysel zomrieť) paradoxne práve v období klinického obrazu nízkeho rizika sebapoškodzovania. Percentuálne je podľa viacerých štúdií oveľa častejšou príčinou násilných a automutilačných (sebapoškodzujúcich) konaní závislosť a jej rôzne druhy, než samotná duševná choroba. [24]
Podľa výskumu Mac Arthur rizikovosti násilných sklonov pacienta (tzv. risk assessment) v roku 2002, sú niektoré duševné choroby, medzi nimi aj schizofrénia, sprevádzané oveľa menším potenciálom násilného konania, než je to pri poruchách osobnosti alebo poruchách správania. Tie bývajú spravidla rozlíšiteľné od mentálnych ochorení, pretože zatiaľ čo poruchy osobnosti sú založené na istých vzoroch správania a spadajú do pracovného záberu psychológa, duševné choroby sú prejavom oslabenia či poškodenia mysle alebo duševného stavu, takže sú parketou psychiatrie ako odvetvia medicíny. [25]
V rámci pozitívnych opatrení, ktoré skúma v rámci svojho kontrolného dohľadu ESĽP pri rozhodovaní o zákonnosti nútenej detencie, stanovuje povinnosť lekára posúdiť tieto riziká násilných sklonov a následne úlohou súdu, aby všetky faktory vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach. V rozhodnutí Storck v. Nemecko[26] Súd zdôraznil, že v konkrétnom prípade musí podľa nemeckého práva rozhodnúť o umiestnení na psychiatrickú kliniku sudca, ak dotknutá osoba nedala alebo nemohla dať súhlas s jej internovaním. Zodpovedné osoby na klinike napriek skutočnosti, že sťažovateľka nesúhlasila so svojím pobytom v tomto zariadení, predmetné rozhodnutie súdu nezískali a nebolo ani objektívne preukázané, že sťažovateľka predstavovala vážne ohrozenie bezpečnosti a verejného poriadku v spoločnosti. Štát teda nesplnil svoj pozitívny záväzok viesť dohľad nad zákonnosťou pozbavenia slobody. Ak tu takéto rozhodnutie súdu absentuje, treba osobu z nútenej detencie okamžite prepustiť.
Z toho vyplýva, že žiadne zbavenie slobody osoby považovanej za duševne chorú nemôže byť považované za zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru, pokiaľ o ňom nebolo rozhodnuté bez toho, aby bol vyžiadaný posudok odborného lekára (médecin expert). Nevyžaduje sa, aby išlo nevyhnutne o posudok súdneho znalca v danom odbore, postačí vyjadrenie lekára, ktorý je špecialista v danom odbore.[27]
To, že je nútená detencia nevyhnutným zásahom do osobnej slobody jednotlivca ešte nezbavuje osobu nedobrovoľne zadržiavanú iných práv, ktoré musí zdravotnícky personál dodržiavať, predovšetkým musí byť garantovaná ľudská dôstojnosť.
V rozsudku Bureš v. Česká republika,[28] Súd konštatoval, že pacient psychiatrickej liečebne v Brne bol podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, ktoré malo nastať celkovým zaobchádzaním s ním, násilným pripútaním na lôžko, hoci nejavil známky agresivity po tom, čo bol prevezený na záchytné oddelenie, pretože ako duševne chorý omylom požil väčšiu dávku utlmujúcich liekov a keď potom išiel do večierky nakúpiť v spodnej bielizni, polícia ho omylom považovala za opitého.
ESĽP práva pritom starostlivo skúma aj ďalšie okolnosti nútenej detencie, tak miesto, kde sa vykonáva, ako aj nevyhnutnú dĺžku trvania, pričom ak odpadnú dôvody hospitalizácie, čo sa zisťuje pravidelným prieskumom, alebo uplynie čas, na ktorý bola súdom určená, je nutné osobu okamžite prepustiť.
V rozsudku Ashingdane v. Spojené kráľovstvo,[29] Súd ustanovil všeobecné pravidlo, podľa ktorého „(…) u duševnej choroby musí sa pozbavenie slobody uskutočniť v nemocnici, na klinike alebo v inom vhodnom zariadení určenom na izoláciu takýchto osôb.“ Nevyhnutnosť určitého trvalého psychiatrického dohľadu však sama o sebe ešte neospravedlňuje, aby bola táto osoba stále zbavená slobody.
Na druhej strane, ak je to dôvodné, nie je ani mimoriadne dlho trvajúce zbavenie slobody osoby duševne chorej možné považovať za svojvoľné, zvlášť ak je opodstatnenosť držania v takomto zariadení podrobovaná periodickému prieskumu. (Puttrus v. Nemecko),[30] v ktorom tiež Súd zdôraznil, že štáty požívajú mieru uváženia v tom, aký duševné choroby a aký klinický obraz ochorenia zahrnú pod dôvody nútenej detencie.
Navyše, zbavenie slobody je tak závažným opatrením, že môže byť ospravedlnené iba vtedy, ak boli iné, menej prísne opatrenia zvážené a vyhodnotené ako nedostatočné na ochranu osobnej slobody alebo verejného záujmu, ktorý si vyžaduje zadržanie. Musí byť preukázané, že zbavenie slobody dotyčného bolo vzhľadom na okolnosti prípadu nevyhnutné.[31]
V poslednom uvádzanom prípade bolo dokonca zdôraznené, že ak osoba prejavuje násilné sklony, alebo je to naliehavé vzhľadom na iné okolnosti, Súd pripúšťa, aby bolo vyjadrenie lekára získané ihneď po zadržaní, a teda nie vopred, ako vo všetkých ostatných prípadoch. Takisto je nevyhnutné, aby bola nútená detencia spájaná výhradne s duševnou chorobou a bolo preukázané, že išlo o nedobrovoľné podrobenie sa vyšetreniu v nemocnici. V opačnom prípade, ako to bolo aj u sťažovateľa, hoci aj 14 dní trvajúca nútená detencia je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. e) Dohovoru.[32]
Vo vzťahu k trestu odňatia slobody na doživotie psychicky chorých odsúdených možno spomenúť zaujímavé rozhodnutie Murray v. Holandsko.[33] V predmetnej veci Súd prejednával sťažnosť, v prípade ktorej bol sťažovateľ v roku 1980 odsúdený za vraždu na trest odňatia slobody na doživotie. V roku 2010 pán Murray podal na ESĽP sťažnosť, že jeho trest je de jure a de facto neredukovateľný (irreducible) a tiež tvrdil, že mu nebol poskytnutý osobitný režim pre väzňov s psychickými problémami. V roku 2014 sťažovateľovi diagnostikovali rakovinu v terminálnom štádiu, na základe čoho mu v tom istom roku bola udelená milosť zo zdravotných dôvodov a sťažovateľ následne, niekoľko mesiacov na to zomrel. V „prvom“ rozhodnutí ESĽP z 10. decembra 2013, Súd jednomyseľne skonštatoval, že nebol porušený článok 3 Dohovoru. V roku 2014, krátko pred smrťou sťažovateľa, bola vec predložená Veľkej komore. Na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia z 10. decembra 2013 – v ktorom výhrady pána Murray podľa článku 3 Dohovoru týkajúce sa jeho trestu odňatia slobody na doživotie a podmienok jeho väznenia boli posudzované oddelene – Veľká komora konštatovala, že tieto aspekty je vhodné posudzovať spoločne, pričom poznamenala, že v tomto prípade boli úzko prepojené. Súd skonštatoval, že umiestnenie pána Murray do väzenia a nie do väzenskej nemocnice, nemohlo nahradiť potrebu liečenia, ktoré bolo identifikované psychiatrom, ktorý pána Murraya vyšetroval v rámci trestného konania. Súd zopakoval, že štáty sú povinné poskytnúť väzneným osobám, ktoré trpia zdravotnými problémami – vrátane problémov duševných – primeranú zdravotnícku starostlivosť, okrem iného s cieľom umožniť im, ak je to možné, resocializovať sa, bez ohľadu na to, či väznené osoby o to požiadali alebo nie. So zreteľom na predchádzajúce úvahy Súd skonštatoval, že neexistencia akejkoľvek liečby alebo dokonca akéhokoľvek posúdenia potrieb a možností liečby znamenala, že v čase, keď sťažovateľ podal na ESĽP sťažnosť, nijaká žiadosť o prepustenie nemohla viesť k záveru, že odsúdený urobil taký zásadný pokrok smerom k jeho resocializácii, že jeho ďalšie väznenie by už neplnilo žiadny penologický účel. To viedlo Veľkú komoru k záveru, že doživotný trest sťažovateľa nebol de facto redukovateľný, ako sa vyžaduje v článku 3 Dohovoru.
K problematike detenčného „riešenia“ doživotne odsúdených páchateľov trestných činov je zaujímavé rozhodnutie z – Strazimiri v, Albánsko.[34] Uvedený prípad sa týkal muža, ktorý z dôvodu psychickej choroby nebol trestne zodpovedný, aj napriek tomu bol umiestnený vo väzenskom zariadení namiesto zdravotníckeho zariadenia. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) Dohovoru z dôvodu neprimeraných životných podmienok vo väzenskej nemocnici, kde bol sťažovateľ uväznený a nedostatočnej psychiatrickej starostlivosti. Za týchto okolností sa Súd domnieva, že kumulatívny účinok zhoršenia životných podmienok vo väzenskej nemocnici (napr. chýbajúce ústredné kúrenie) kde bol sťažovateľ väznený od 2011 a nedostatočná psychiatrická a terapeutická liečba sťažovateľa vo väzenskej nemocnici, predstavoval neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru.[35]
V prípade Kucheruk v. Ukraina[36] ESĽP posudzoval sťažnosť osoby, ktorá trpela chronickou schizofréniou, umiestenej v detencii, na zlé zaobchádzanie, najmä na spútanie a na neprimerané podmienky zadržania a lekárskej starostlivosti. Súd rozhodol, že došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru. Konštatoval najmä, že spútavanie sťažovateľa, ktorý bol duševne chorý, bez psychiatrického opodstatnenia alebo lekárskeho ošetrenia po dobu siedmich dní, treba považovať za neľudské a ponižujúce zaobchádzanie. Okrem toho sťažovateľova izolácia a spútania naznačovali, že vnútroštátne orgány mu neposkytli primerané lekárske ošetrenie a pomoc.
Vo vzťahu neposkytovaniu psychiatrickej liečby sexuálnemu delikventovi počas detencie, Veľký senát konštatoval[37], že ak vnútroštátne orgány neposkytli liečbu zdravotného stavu sťažovateľa viac ako trinásť rokov a jeho držanie v detencii bolo bez reálnej nádeje na zmenu a bez primeranej lekárskej podpory predstavovalo to mimoriadne akútne utrpenie, ktoré sťažovateľovi spôsobilo utrpenie v intenzite presahujúcej nevyhnutnú mieru utrpenia, ktoré je súčasťou detencie. V tejto súvislosti sa ESĽP rozhodol spresniť najmä zásady svojej judikatúry a objasniť význam povinnosti príslušných orgánov poskytnúť liečbu osobám umiestneným v nútenej detencii.
S väznením psychicky chorých osôb úzko súvisí aj rozhodnutie vo veci M. v Nemecko.[38]V tomto prípade nemecký štátny príslušník bol v roku 1986 odsúdený za pokus trestného činu vraždy na test odňatia slobody v trvaní päť rokov. Následným príkazom, súd nariadil jeho umiestnenie do preventívnej detencie. Okrem skúmania „retroaktívneho“ uloženia detencie, ESĽP sa v uvedenom rozhodnutí zaoberal aj tým, či preventívna detencia napĺňa kritéria stanovené v doterajšej rozhodovacej činnosti Súdu. Súd poznamenáva, že sťažovateľova preventívna detencia bola uložená súdom po jeho predchádzajúcom odsúdení za trestný čin, konkrétne pokus vraždy aj napriek tomu, že detencia sa podľa nemeckého práva nepovažuje za trest ale za nápravné a preventívne opatrenia. Súd sa tiež zaoberal povahou preventívnej detencie. Zdôraznil, že pri detencii sa rovnako ako pri treste odňatia slobody obmedzuje osobná sloboda. Najviac, ak spôsob výkonu detencie v Nemecku je podobný ako výkon trestu odňatia slobody, detencia sa vykonáva vo väzniciach, ale v oddelených častiach. Čo sa týka postupu ukladania detencie, podobne ako trest je ukladaná trestným súdom a výkon je tiež zabezpečovaný súdom, ktorý patrí do systému trestného konania. Súd ďalej zdôrazňuje, že vzhľadom na skutočnosť, že detencia nemá stanovený maximálny limit trvania, možno ju považovať za najprísnejšie opatrenie, ktoré môže byť uložené na základe nemeckého trestného zákona. V závere Súd jednomyseľne konštatoval, že v danom prípade ide o porušenie čl. 7 Dohovoru.[39]
Záver
Detencia by mala slúžiť na ochranu spoločnosti proti tým mentálne chorým páchateľom, u ktorých ochranné liečenie je neúčinné buď preto, že sa mu odsúdený odmieta podrobiť alebo preto, že jeho ochorenie je podľa poznatkov súčasnej vedy neliečiteľné, ale v prípade jeho prepustenia na slobodu neprestáva byť nebezpečným pre spoločnosť.
Pokiaľ ide o vcelku zásadnú otázku, totiž či a akým spôsobom je možné mentálne chorých pacientov liečiť a najmä s akým úspechom, musí odpoveď vychádzať z celého radu kritérií.
Psychiatria čelí v súčasnosti jednej zásadnej dileme, ktorá má svoje korene v 19. a 20. storočí, v ktorom sa etabloval názor, že problémy duševného zdravia možno chápať cez biomedicínske idiómy, že pocity, myšlienky, správanie, medziľudské vzťahy môžu byť vedno podrobené epistemiológii rovnocennej a rovnako technicky exaktnej, ako je tomu pri medicíne tkanív. Ide vlastne o použitie kauzálnej súvzťažnosti na rozdiel od kontextu rozličných faktorov a tomu zodpovedá potom aj liečebná terapia zameraná na špecifické syndrómy alebo symptómy. Existujú viaceré názory, v referencii na jeden z mnohých je nutné potvrdiť, že medicína v oblasti psychiatrie nemôže pracovať len s parametrami dôkazov (tzv. evidence-based practise), pretože výskumy dokazujú, že zmyslom je predovšetkým terapia zameraná na schopnosť sebaúcty a získanie vnútorného stavu kontroly, a to zahŕňa sociálne, kultúrne a psychologické dimenzie.[40]
V súčasnosti je zdôrazňovaná najmä snaha o posilnenie dobrovoľnosti, ak je len trochu možná, aby si duševne choré osoby s podporou lekára-psychiatra dokázali samy či už medikamentózne alebo iným spôsobom pomôcť a mali nad svojím konaním kontrolu vychádzajúcu z ich rovnoprávneho postavenia vo vzťahu k druhým. Ide predovšetkým o stanovenie veľmi tenkých hraníc, ktoré v ostatnom období determinovala zmena právnej formulácie ako trend súčasných právnych úprav, smerujúcich od „kritéria rizika poškodenia“ (risk of harm criteria) smerom k podrobeniu sa liečbe „v najlepšom záujme“ (the best interest). Niektorí kritici dôvodia, že v krajinách, ktoré majú v legislatíve zaužívané spojenie „v najlepšom záujme“ v praxi podrobujú nedobrovoľne osoby liečbe na základe tzv. objektívnych štandardov, ktoré, práve naopak, pripúšťajú veľmi subjektívnu interpretáciu, čím dochádza k aplikácii príliš paternalistických metód. (time to rethink..)V našej právnej úprave dochádza k súvzťažnej formulácii, tak potrebe liečby, ako aj pravdepodobnosti sebapoškodzovania alebo ohrozenia iných osôb. V doktríne rezonuje aj riziko, že síce„ (…) oba motívy sú vzájomne prepojené, prioritu má mať ale ochrana spoločnosti pred nebezpečným správaním pacienta. Ide o to, že prevalencia liečebného dôvodu (the best interest) by mohla zasahovať do práva na súkromie pacienta.“[41]
Ak sa bližšie pozrieme na psychiatrické metódy liečby duševných chorôb, narazíme na mnohé kazuistiky intervencií v prípade agresívnych pacientov, ktoré vo veľkom počte prípadov poukazujú na dôsledky nadmernej medikamentóznej pacifikácie a vôbec nesprávneho farmakologického režimu. Medzi príčinami náhlych úmrtí nedobrovoľne hospitalizovaných psychiatrických pacientov bývajú spomínané napríklad náhle srdečné kolapsy, ale aj iné iatrogénne pôsobenie najmä pri dlhodobej liečbe „vážnych duševných ochorení“, medzi ktoré patria najmä schizofrénia a bipolárna porucha, či známa tiež ako tzv. bipolárna afektívna porucha alebo maniodepresivita.[42] Na druhej strane, vývoj pokročil a tzv. psychofarmaká druhej generácie sú dnes pri mnohých ochoreniach podávané ako relatívne dobre tolerované. Podávajú sa aj ako depotné dávky, ktoré majú predĺžený účinok po požití, takže aj na niekoľko týždňov dokážu udržať pacienta v stabilizovanom duševnom stave.
Smerom na teritórium práva stretávame sa zase s názormi, že pokiaľ nemáme osobitnú legislatívu, ktorá by nútila k povinnej liečbe napríklad diabetikov alebo epileptikov, prečo musí jestvovať a byť vynucovaná právna úprava, zahŕňajúca povinné opatrenia ,vrátane liečby alebo nútenej detencie u duševne chorých, zvlášť, ak je mentálne zdravie per se rizikom pre spoločnosť len v malom percente prípadov. V opačnom garde ale, zatiaľ čo u diabetika dochádza kauzálne k riziku ohrozenia svojho života, pri niektorých duševných chorobách môže byť to nebezpečenstvo obrátené proti iným, napokon aj proti sebe samému, a už len prostý potenciál takejto hrozby musí právny systém reflektovať vo všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorú tieto právne normy vyjadrujú. Hoci sa rozhodne nepodarí eliminovať tragické udalosti úplne, treba ich minimalizovať. [43]
RESUMÉ
Limity nútenej detencie a ochrany zakladných práv s víziou nového detenčného ústavu
Téma nebezpečnosti duševne chorých osôb v spoločnosti je stále aktuálna medzi laickou i odbornou verejnosťou. Riešenia tohto problému poukazujú na potrebu skúmať jej viaceré medicínske, psychologické, ako aj právne aspekty. Tendenciu psychiatrie neizolovať duševne chorých a nepostupovať, ak je to možné, bez ich informovaného súhlasu musí reflektovať aj právna úprava v oblasti duševného zdravia, hoci čelí v súčasnosti potrebe chrániť a predchádzať možným tragickým následkom ich správania pre spoločnosť. Predsa ale nútená detencia musí ostať prostriedkom ultima ratio. Detenčný ústav, ktorý bol koncom roka 2022 otvorený v Hronovciach, bol dlho očakávanou udalosťou, avšak treba dbať na dodržiavanie ochrany ľudských práv, tak z hľadiska hmotnoprávneho, ako aj procesného.
SUMMARY
Limits of Forced Hospital Admission (Detention) and of the Protection of Fundamental Rights with a Vision of a New Detention Centre
The issue of the dangerousness of people experiencing mental disorders in the society is still topical among the lay public as well as among professionals. Solutions to this problem point to the need to examine its multiple medical, psychological as well as legal aspects. Mental health trends among psychiatrists not to isolate people experiencing mental disorders and, where possible, not to proceed without their informed consent must also be reflected in mental health legislation, even though it is currently faced with the need to protect and prevent possible tragic consequences of their behaviour for the society. Nevertheless, forced hospital admission (detention) must remain the ultima ratio procedure. The detention centre opened in Hronovce at the end of 2022 was a long-awaited event, however, it is important to make sure that human rights are protected, both in terms of substantive and procedural law.
ZUSAMMENFASSUNG
Limite der Zwangsdetention und beim Schutz der grundlegenden Rechte unter der Vision der neuen Detenzanstalt
Das Thema der Gefährlichkeit von geisteskranken Personen in der Gesellschaft ist immer wieder aktuell unter der Laien- sowie der Fachöffentlichkeit. Die Lösungen dieses Problems deuten auf die Notwendigkeit der Untersuchung deren mehreren medizinischen, psychologischen sowie rechtlichen Aspekten, hin. Die Tendenzen der Psychiatrie, geisteskranke Menschen nicht zu isolieren und, soweit es möglich ist, ohne deren informierte Einwilligung nicht vorzugehen, soll auch die Rechtsregelung im Bereich der geistigen Gesundheit reflektieren, obwohl diese derzeit der Notwendigkeit zu schützen und möglichen tragischen Folgen deren Verhaltens für die Gesellschaft vorzubeugen, standhalten muss. Die Zwangsdetention muss immerhin als ein ultima ratio Mittel bleiben. Die zum Ende des Jahres 2022 in Hronovce geöffnete Detenzanstalt war ein lange erwartetes Ereignis, es muss jedoch auf die Einhaltung des Schutzes der Menschenrechte sowohl vom materiell-rechtlichen als auch vom prozessualen Sichtpunkt geachtet werden.
[1]Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-20-0567
[2] Bližšie Ferenčíková, S. Detencia v trestnom práve. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2015, s. 30.
[3]Kimhi, R. – Barak, Y. et al.: Police Attitudes Toward Mental Illness and Psychiatric Patients in Israel, J Am Acad Psychiatry Law, Vol. 26, No. 4, 1988
[4] WHO releases new International Classification of Diseases (ICD 11), www.who.int/, zverejnené 18/1/2018, [cit. 4/1/2023], dostupné online: https://www.who.int/news-room/detail/18-06-2018-who-releases-new-international-classification-of-diseases-(icd-11)
[5] American Psychiatric Association: Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders (DSM-5-TR), online system updated, [cit. 4/1/2023], dostupné online: https://www.psychiatry.org/psychiatrists/practice/dsm
[6] Pečeňák, J.: Klasifikácia v psychiatrii. Bratislava: Univerzita Komenského. 2014. 62 s., ISBN 978-80-223-662-8
[7]Höschl, C.: Kto nerozumie svetu, verí konšpiráciám, In: tlačená verzia denníka Sme z 13. 12. 2013, [cit. 4/1/2023], dostupné online: <http://www.hoschl.cz/files/4876_cz_SME_Hoschl_2013.pdf>
[8] Bližšie Ferenčíková, S.: Detencia v trestnom práve. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2015, s. 29.
[9] Bližšie Ivor, J. – Polák, P. – Záhora, J.: Trestné právo hmotné I. všeobecná časť. Wolters Kluver, Bratislava 2021, s. 469.
[10] Uznesenie vlády č. 489 z 9. júla 2008 k návrhu na zriadenie detenčného ústavu.
[11] Autor neuvedený. Pedofilov psychiater: Mám čisté svedomie, Nový čas.sk, uverejnené 14/6/2008, [cit. 4/1/2023], dostupné online: https://www.cas.sk/clanok/79442/pedofilov-psychiater-mam-ciste-svedomie/
[12] KOLESÁR, J.: Sankcie v trestnom práve. Prievidza: Citicom, 2010, 219 s.
[13] Zákon č. 262/2011 Z. z ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[14] K podmienky výkonu detencie pozri napr. Ferenčíková S.: Podmienky výkonu detencie. In: Studia Iuridica Cassoviensia [elektronický zdroj]. Roč. 3, č. 2/2015, s. 37 – 50.
[15] Ministri zdravotníctva a spravodlivosti otvorili prvý detenčný ústav na Slovensku 22/12/2022, [cit. 4/1/2023], dostupné online: <https://www.health.gov.sk/Clanok?mz-detencny-ustav-otvorenie>
[16] Rozsudok Ústavného súdu SR z 15. septembra 1993 sp. zn. I. ÚS 79/93.
[17] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2018 sp. zn. 2 Cdo 31/2018.
[18] Smyčková, R. – Števček, M. et al.: Civilný mimosporový poriadok, Komentár, C. H. Beck: Praha, 2017, 978-80-89603-54-1, str. 841.
[19] Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, č. sťažnosti 6301/73.
[20] Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich, Oznámenie MZV č. 209/1992 Z. z. v znení neskorších oznámení.
[21] Varbanov v. Bulharsko z 5. 10. 2000, č. sťažnosti 31365/96.
[22] Ivinović v. Chorvátsko z 18. 09. 2014, č. sťažnosti 13006/13.
[23] jedným z ultimatívnym cieľov zadržania ako obmedzenia osobnej slobody je ochrana práv iných, pokiaľ predstavuje táto osoba nebezpečenstvo pre verejnosť, ale okrem toho nútená detencia pokrýva aj prípady, ak ide o ochranu záujmov dotknutých osôb, ich zdravia, ich bezpečnosti ap. (Sabeva v. Bulharsko z 10. 6. 2010, č. sťažnosti 44290/07).
[24] McSherry, B.: Time to rethink menthal health laws for treatment without consent. In: The Conversation, Academic rigour, journalistic flair, publ. 10/4/2012, [cit. 16/11/2014], online: <http://theconversation.com/time-to-rethink-mental-health-laws-for-treatment-without-consent-9302>
[25] Ibid.
[26] Storck v. Nemecko zo 16. 6. 2005, č. sťažnosti 61603/00.
[27] Trajče Stojanovski v. Macedónsko z 22. 10. 2009, č. sťažnosti 1431/03
[28] Bureš v. Česká republika z 18. 10. 2012, č. sťažnosti 37679/08
[29] Ashingdane v. Spojené kráľovstvo z 28. 5.1985, č. sťažnosti 8225/78
[30] Puttrus v. Nemecko z 24. 3. 2009, č. sťažnosti 1241/06
[31] Sabeva v. Bulharsko z 10. 6. 2010, č. sťažnosti 44290/07; C. B. v. Rumunsko z 20. 4. 2010, č. sťažnosti 21207/03
[32] Ibid.; k tomu pozri bližšie aj Erdősová, A.: Súčasné limity nútenej detencie In: Medicína a právo [elektronický zdroj] : zborník príspevkov z medicínsko-právnej konferencie. – Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2015. – ISBN 9788071603924. – S. 155 – 163
[33] Prípad Murray vHolandsko z 26. apríla 2016, č. sťažnosti 10511/10
[34] Strazimiri proti Albánsku z 21. januára 2020, č. sťažnosti 34602/16.
[35] Bližšie Záhora, J. Ad „zmeny v ukladaní o výkone trestov“. In: Justičná revue: časopis pre právnu teóriu a prax. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2020, Roč. 72, č. 5, s. 658 a nasl.
[36] Kucheruk v. Ukraina zo 6. septembra 2007, č. sťažnosti 2570/04.
[37] Rooman v. Belgicko z 31. januára 2019, č. sťažnosti 18052/11.
[38] M. proti Nemecku zo 17. decembra 2009, č, sťažnosti 19359/04.
[39] Bližšie Záhora, J.: Detencia a zákaz retroaktivity. In: Trestněprávní revue. č. 4/2010, s. 117 – 120.
[40] Bracken, P. – Thomas, P. et al.:Psychiatry beyond the curent paradigm, The British Journal of Psychiatry (2012), 201, pp. 430 – 434
[41] I ÚS 193/2013
[42] Nábělek, L.,Vongrej, J.: Vražda na psychiatrii. In: Psychiatria pre prax. 2009; 10 (6); tiež Psychiatry beyond the curent paradigm, The British Journal of Psychiatry (2012), 201, p. 432
[43] Erdősová, A.: Súčasné limity nútenej detencie In: Medicína a právo [elektronický zdroj] : zborník príspevkov z medicínsko-právnej konferencie. – Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2015. – ISBN 9788071603924. – S. 155 – 163