JUDr. Andrej PORUBAN, PhD. rád diskutuje o pracovnom práve.
Pri výkone závislej práce nie je vylúčené, že dôjde k porušeniu práva zamestnanca na zdravie. Maximom poškodenia zdravia je smrť, ktorej dopady sa môžu negatívne prejaviť aj u osoby odlišnej od priamo poškodeného.
Jednorazové odškodnenie v pracovnom práve
Majetková kompenzácia sekundárnych obetí je tradičnou súčasťou česko-slovenského pracovného práva napriek tomu, že ide o výnimku z pravidla, že náhradu škody môže požadovať len ten, koho absolútne chránené statky boli dotknuté.[1]
Už pred prijatím prvého pracovnoprávneho kódexu bol podnik povinný nahradiť nielen náklady na liečenie a primerané náklady spojené s pohrebom tomu, kto ich vynaložil, ale aj poskytnúť „menší jednorázová odškodnění“[2] vdove (vdovcovi) a každému dieťaťu podľa § 10 zákona č. 150/1961 Zb. o náhradách pri úrazoch a chorobách z povolania. Inštitút bol následne inkorporovaný do zákona č. 30/1965 Zb. o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania a neskôr sa stal súčasťou § 200 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.: „Jednorazové odškodnenie patrí manželovi a dieťaťu, ktoré má nárok na sirotský dôchodok. Dieťaťu patrí vo výške 5 000 Kčs, manželovi vo výške 3 000 Kčs. V odôvodnených prípadoch možno jednorazové odškodnenie v úhrnnej výške 3 000 Kčs priznať i rodičom zomretého.“ Koncepcia objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za výsledok tu bola vybudovaná podľa sovietskeho vzoru a hoci nezodpovedala zásadným zmenám v spoločnosti a národnom hospodárstve, ktoré odvtedy nastali,[3] zachovávala si viac-menej pôvodnú podobu, vrátane jednorazového odškodnenia.
V novom Zákonníku práce č. 311/2001 Z. z. (ZP) vydržalo jednorazové odškodnenie iba krátko od 01. 04. 2002 do 31. 12. 2003 v znení § 208: „Jednorazové odškodnenie patrí manželovi a dieťaťu, ktoré má nárok na sirotský dôchodok. Dieťaťu patrí v sume najmenej 24 000 Sk, manželovi v sume najmenej 15 000 Sk. V odôvodnených prípadoch sa jednorazové odškodnenie v celkovej sume najmenej 15 000 Sk poskytne aj rodičom zomretého.“
Jednorazové odškodnenie v práve sociálneho zabezpečenia
S účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ZoSP) sa zrušila časť pracovnoprávnej regulácie, ktorá spočívala v plnení náhradovej povinnosti zamestnávateľa pri škodových udalostiach. Od 01. 01. 2004 ju vystriedal verejný poistný systém napomáhajúci k odstraňovaniu negatívnych následkov kvalifikovaných sociálnych udalostí, ku ktorým patria aj pracovný úraz a choroba z povolania. K nemocenskému a dôchodkovému poisteniu sa pričlenilo povinné úrazové poistenie založené na princípe solidarity, ktoré kryje povinnosť zamestnávateľa nahradiť ujmu vzniknutú v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Pri zavádzaní zákonného poistenia[4] sa vychádzalo z potreby v dostatočnej miere zabezpečiť nároky oprávnených osôb na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania poškodením zdravia a chrániť zodpovedné subjekty pred náhlymi a ďalekosiahlymi dôsledkami ich zodpovednosti za vyššie uvedené škody na zdraví.[5]
Zo základného fondu úrazového poistenia vytváraného priebežne z poistného sa v prípade smrti zamestnanca vypláca viacero úrazových dávok, z ktorých každá má vlastné podmienky pre vznik nároku, ako aj individuálny spôsob výpočtu. Okrem pozostalostnej úrazovej renty (§ 92 a § 93 ZoSP) a náhrady nákladov spojených s pohrebom (§ 101 ZoSP) sa sekundárnym obetiam priznáva aj jednorazové odškodnenie podľa § 94 ods. 1 ZoSP: „Manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, majú nárok na jednorazové odškodnenie.“ Suma jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky je 730-násobok denného vymeriavacieho základu poškodeného a je určená maximálnou sumou pre každý kalendárny rok; od 01. 01. 2022 ide o 59 651,70 eur a rovnaká je aj maximálna suma úhrnu súm jednorazového odškodnenia nezaopatrených detí.
Charakter jednorazového odškodnenia podľa zákona o sociálnom poistení
Pri koncipovaní odškodňovania sekundárnych obetí v sociálnom zabezpečení sledoval zákonodarca zmiernenie materiálnych dopadov smrti.[6] Zlepšenie sociálneho stavu bezprostredne po strate živiteľa doznieva v odbornej literatúre dodnes: „Jednorazové odškodnenie je jednorazová peňažná úrazová dávka. Účelom tejto dávky je počas troch rokov poskytnúť konečnú peňažnú sumu manželke/manželovi a nezaopatrenému dieťaťu poškodeného za stratu príjmu, ktorá nastala v dôsledku úmrtia poškodeného v dôsledku smrteľného pracovného úrazu alebo choroby z povolania.“[7]
Takéto jednoznačné tvrdenie je však prinajmenšom problematické, ak nie úplne prekonané so zreteľom na jedno z najcitovanejších rozhodnutí, v ktorom sa potvrdila pasívna legitimácia poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pri povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.[8] Najvyšší súd Slovenskej republiky sformuloval, že jednorazové odškodnenie „i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia“.[9] Rozsudok, žiaľ, v tomto smere neponúka žiadne záchytné body.
Proti postoju dovolacieho senátu však môže stáť najmä argument, že Sociálna poisťovňa neskúma citovú väzbu najbližších príbuzných, ale stačí, že osoba bola v určitom rodinnom vzťahu so zomrelým v čase jeho smrti; nárok na výplatu vzniká splnením zákonných podmienok a podaním žiadosti, ku ktorej je žiadateľ povinný priložiť doklady preukazujúce oprávnenosť (sobášny list, rodný list dieťaťa, doklad preukazujúci, že dieťa je nezaopatrené /§ 9 ods. 1 ZoSP/). Súčasne, ak by malo ísť o skorigovanie psychickej traumy dieťaťa zamestnanca, tak by nemalo byť podstatné, či je alebo nie je zaopatrené. Jednorazové odškodnenie je tiež prepojené s inou dávkou – pozostalostnou úrazovou rentou – ktorá má zjavne majetkové črty a patrí fyzickej osobe, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok; nárok na pozostalostnú úrazovú rentu však nevzniká fyzickej osobe, ktorej z dôvodu smrti poškodeného vznikol nárok na jednorazové odškodnenie. Subsidiárne možno využiť aj jazykovú indíciu. Hoci slovenský právny poriadok nie je konzistentný pri používaní pojmov škoda a ujma, termín odškodnenie ešte stále evokuje skôr materiálnu ujmu.
Na druhej strane, ak zamestnanec utrpí smrteľný pracovný úraz pri dopravnej nehode a náhrada nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí je poskytovaná z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, tak porovnateľným poistným plnením by mali byť kryté i pracovné úrazy vyvolané z iných príčin. Takisto samotný právny predpis pri iných dávkach z úrazového poistenia pamätá aj na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 99 ZoSP),[10] čo sú očividne tiež nároky imateriálnej povahy.
Napokon, takéto odškodňovanie dôsledkov pracovných úrazov a chorôb z povolania nie je slovenskou špecialitou, ale, naopak, ide o reflektovanie medzinárodného práva, ktoré sa prikláňa k štátom inštitucionalizovaného garančného mechanizmu: „Náhrada hmotné a nehmotné újmy způsobené pracovním úrazem nebo nemocí z povolání (…) má být v návaznosti na čl. 26 odst. 3 věta druhá Listiny základních práv a svobod a dále na základě úmluvy č. 17 ze dne 19. května 1925 Mezinárodní organizace práce o odškodnění pracovních úrazů a na základě úmluvy č. 18 ze dne 10. června 1925 Mezinárodní organizace práce o odškodnění pracovníků při poškození zdraví způsobným nemocemi z povolání, ale i na obecnou teorii sociálního zabezpečení, řešena (spíše a primárně) v rámci subsystému sociálního zabezpečení, konkrétně v rámci úrazového pojištění, jako systému povinného veřejného pojištění.“[11] Navyše, v Nemecku Spolkový ústavný súd vyhodnotil ako ústavné konformné vyňatie náhrady nemateriálnej ujmy zo súkromnoprávneho režimu v spojených veciach, ktoré sa týkali bolestného (Schmerzensgeld).[12]
Náhrada nemajetkovej ujmy poskytnutím jednorazového odškodnenia
Zvolené riešenie však podnecuje debaty, pretože nad univerzálnosťou ustanovení o jednorazovom odškodnení visí otáznik.
Výška náhrady
Prvým rébusom je, či sa manžel/manželka a nezaopatrené dieťa zomrelého zamestnanca môžu domáhať priamo od zamestnávateľa náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá presahuje výšku určenú ZoSP, a to konkrétne z dôvodu zásahu do osobnostných práv v rámci civilného práva. Inými slovami, aký je vzťah jednorazového odškodnenia a peňažnej satisfakcie v intenciách Občianskeho zákonníka č. 64/1964 Zb. (OZ), ak obe v podstate smerujú k tomu istému cieľu.
K rezultátu, že verejnoprávny nárok má prednosť pred súkromnoprávnym, sa priklonil Krajský súd v Trenčíne: „Na rozdiel od Občianskeho zákonníka – občianskoprávnej zodpovednosti – právna úprava práv zo zodpovednosti za škodu v pracovnoprávnych vzťahoch obsahuje nárok pozostalých osôb (aj pozostalej manželky) na jednorazové odškodnenie podľa § 94 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Tento nárok má satisfakčný charakter a je ním konzumovaný nárok na finančné zadosťučinenie v prípade zásahu do osobnostných práv podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka (…) Vzhľadom na to, že právna úprava v § 195 Zákonníka práce a v ustanovení § 94 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. upravuje uvedený nárok pozostalých osôb po zamestnancovi, ktorý zomrel na následky pracovného úrazu, už nie je možná aplikácia všeobecných ustanovení § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka a uplatnený nárok v prejednávanej veci už nepožíva právnu ochranu.“[13]
O tri mesiace neskôr iný senát toho istého súdu však prekvapujúco skonštatoval v sérii rozhodnutí, že síce ide o vzájomne prepojené nároky, ale zadosťučinenie v peniazoch podľa OZ je možné uplatňovať, avšak len subsidiárne za splnenia určitých podmienok: „[N]ie je vylúčené, ak poskytnuté jednorazové odškodnenie v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je dostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu na osobnostných právach, aby sa dotknuté osoby domáhali ďalšej satisfakcie podľa ustanovení na ochranu osobnosti, avšak pre takéto ďalšie odškodnenie je potrebné preukázať mimoriadne závažnú ujmu pri mimoriadnych okolnostiach, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. (…) Uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné i popri nárokoch z titulu smrteľného pracovného úrazu, ktoré sú špeciálnymi nárokmi vo vzťahu k všeobecným nárokom vzniknutým v režime ochrany osobnosti. Jednorazové odškodnenie pozostalých v dôsledku smrteľného pracovného úrazu je riešené v ustanovení § 94 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, avšak podľa názoru odvolacieho súdu je táto úprava natoľko paušálna / podľa ods. 2 je suma jednorazového odškodnenia manžela alebo manželky je 730-násobok denného vymeriavacieho základu, najviac 46 485,40 eur/, že by súd mal v konkrétnom prípade vždy posudzovať, či ju možno považovať za vyčerpávajúce riešenie tohto ktorého prípadu. Znamená to, že pokiaľ nároky za nemateriálnu ujmu dané týmto zákonným ustanovením nebudú dostatočnou satisfakciou za smrteľný pracovný úraz, nie je vylúčené, aby sa dotknuté osoby domáhali aj ďalšieho zadosťučinenia podľa zákonných ustanovení na ochranu osobnosti.“[14]
Hoci je ľudsky prirodzené, že smrť blízkej osoby, v jej produktívnom veku, pri usporiadaných rodinných pomeroch a tomu zodpovedajúcej prognóze ďalšieho šťastného spoločného života je vážnym zásahom do súkromia, vo finále so svojím nárokom neuspela ani jedna zo štyroch vdov, i keď z rozličných dôvodov. Takáto nekonzistentnosť však neprispieva k predvídateľnému právnemu prostrediu, a preto je potrebné vyriešiť, ktorý prístup je prijateľnejší.
V prvom rade úrazové poistenie je nadstavbou k objektívnej zodpovednosti podľa § 195 a nasl. ZP, ktorá núti zamestnávateľa počínať si tak, aby na pracovisku nedochádzalo k pracovným úrazom a chorobám z povolania, aj keď pojem zodpovednosť nie je presný, pretože sa tu nevyžaduje konanie ani zavinenie. Ide o pomerne tvrdú sankciu, keď zamestnávateľ bude niesť ‚zodpovednosť‘ bez ohľadu na to, či postupoval v súlade s právom alebo nie. Pracovný úraz alebo choroba z povolania teda nie je následkom protiprávnosti, ale ide o neželaný právny stav, na ktorého eliminovanie sa zaviedla povinnosť zamestnávateľa poisťovať vlastné riziko vyplývajúce z pracovného procesu.
Pri smrti v dôsledku pracovného úrazu/choroby z povolania vytvára ZoSP – na rozdiel od smrti spôsobenej inými protiprávnymi skutočnosťami – samostatné nároky sekundárnych obetí v podobe pozostalostnej úrazovej renty, jednorazového odškodnenia a náhrady nákladov spojených s pohrebom, ktoré sú výsledkom platenia poistného.
V zmysle zásady lex specialis derogat legi generali by mal tento osobitný systém zbavovať účinkov všeobecný právny rámec podľa § 11 OZ a 13 ods. 2 OZ, najmä, ak účelom náhrady nemajetkovej ujmy pri zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby je ochrana pred protiprávnym konaním iných osôb. Približnú zhodu však možno badať v tom, že daná občianskoprávna sankcia vzniká na objektívnom základe, čo znamená, že zavinenie sa nevyžaduje. Nemajetková ujma spôsobená na osobnosti je pre sekundárnu obeť rovnako závažná bez ohľadu na to, či zamestnávateľ, ako pôvodca zásahu, konal zavinene alebo nie. Subjektívny prvok zavinenia je tak relevantný len pri určovaní výšky náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ.
V neposlednom rade treba tiež pripomenúť, že ani už spomínaný nemecký spolkový ústavný súd neposúdil ako protiústavné, keď plnenia z poistného systému vylučujú nároky podľa súkromného práva.
Pokiaľ senát 4Co podčiarkol paušálnosť jednorazového odškodnenia, tak nejde o nič zvláštne, pretože zákon o sociálnom poistení zastropoval aj sumu nákladov spojených s pohrebom a „ak sa legislatíva cíti povolaná na to, aby paušálnou sumou upravila maximálnu výšku primeraných nákladov spojených s pohrebom, mala by rovnako pristupovať i k nárokom pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy“.[15] To, že ide o primerané hmotné zabezpečenie, akcentoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky: „Prioritným účelom odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania nie je plná kompenzácia vzniknutej ujmy (hoci zákonodarcovi nemožno brániť, aby sa o to usiloval), ale ide skôr o realizáciu pozitívnej povinnosti štátu zabezpečiť fyzickej osobe postihnutej sociálnou udalosťou prostriedky potrebné pre jej ďalší život.“[16] Pevne určená úhrnná suma sa, navyše, nejaví ani ako nízka s prihliadnutím na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú obvykle – no nie vždy – priznávajú súdy pri smrti blízkej osoby v dôsledku dopravných nehôd či nesprávnej zdravotnej starostlivosti.[17]
Ak by sme aj súhlasili s výrokom, že jednorazové odškodnenie nemusí byť vždy dostatočnou satisfakciou za smrteľný pracovný úraz, tak získanie ďalšieho peňažného zadosťučinenia súdnou cestou bude prakticky nemožné kvôli zavedenej prekážke. Sekundárne obete musia preukázať ‚mimoriadne závažnú ujmu pri mimoriadnych okolnostiach, za ktorých k neoprávanému zásahu došlo‘. Hoci okresný ani odvolací súd tento koncept bližšie nerozvíjajú,[18] možno z textu rozhodnutí vypozorovať aspoň nejaký návod. Spôsob smrti v zamestnaní (po výbuchu a požiari v bani) bol považovaný za výnimočný a výrazne traumatizujúci, nebola však identifikovaná nezvyčajne závažná ujma. Prispeli k tomu aj rôzne gestá súcitu a slušnosti, ktoré mali pomôcť k zníženiu intenzity bolesti a nešťastia: žalobkyne, okrem jednorazového odškodnenia a peňažného plnenia podľa kolektívnej zmluvy, obdržali aj finančné dary od rôznych subjektov (ministerstvo práce, vláda, biskupský úrad, mesto); žalovaný zamestnávateľ tiež vyplatil pozostalých bez právnej povinnosti, keď uhradil i víkendové pobyty v hotelovom zariadení a spoluzaložil občianske združenie, z ktorého boli príbuzným poukázané ďalšie peniaze. Jednotliví rodinní príslušníci tak inkasovali od cca 68 tisíc do 180 tisíc eur a tieto plnenia súd vnímal ako postačujúce na zmiernenie zásahu do ich životov.
Osobný rozsah
Druhou slabinou je príliš úzke vymedzenie sekundárnych obetí, ktoré môžu dosiahnuť na jednorazové odškodnenie. Okruh oprávnených pozostáva iba z osôb, ktoré uzatvorili manželstvo, a dieťaťa (pokiaľ spĺňa podmienku nezaopatrenosti), a vôbec nepočíta s inými blízkymi osobami. Môže ísť nielen o rodičov, bratov, sestry, či snúbenicu zamestnanca, ale nárok na túto dávku nevzniká ani pri dlhodobejšom spolužití muža a ženy bez zosobášenia (kohabitácie).[19]
Líniu načrtol Krajský súd v Prešove, ktorý rozhodoval o nároku matky a súrodencov zamestnanca: „Zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisoch o sociálnom poistení v ust. § 94 ods. 1 priznáva určeným osobám zomrelého zamestnanca (manžel, manželka a nezaopatrené dieťa poškodeného) okrem iného nárok na jednorazové odškodnenie, ktoré aj keď je limitované, vo svojej podstate predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy poskytovanej v takomto prípade z úrazového poistenia (do pozor. rozsudok NS SR sp. zn. 6MCdo 1/2016). Niet dôvodu, pre ktorý by pozostalí poškodeného zamestnanca nemohli v tejto súvislosti uplatňovať aj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa všeobecného právneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník § 11 až § 13 z titulu objektívnej zodpovednosti žalovaného zamestnávateľa.“[20] Toto lakonické vyjadrenie však – okrem odkazu na generálne súkromné právo – neponúka žiadne argumenty, o ktoré by sa dalo oprieť.
Napriek tomu sa možno nazdávať, že takýto prístup je akceptovateľný. Verejnoprávny ZoSP myslí výlučne na sekundárne obete ‚prvej kategórie‘, pri ktorých sa prezumuje pevnejšia citová väzba s nebohým zamestnancom bez potreby jej zisťovania. Samozrejme, aj tu môžu sporadicky vznikať nespravodlivosti, keď napr. nerozvedení manželia nemali dobrý vzťah, ale po smrti jedného z nich bude druhému vyplatená príslušná úrazová dávka v zákonom stanovenej výške, hoci ten stratu manžela nepociťuje ako osobné nešťastie, alebo len ako malé. Ustanovenie § 94 ZoSP však nie je komplexné a ani nikdy nemalo takú ambíciu. Dvojkoľajnosť v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy síce neprispieva k právnej istote zainteresovaných subjektov, ale len preto by ostatné blízke osoby so silným putom k zomrelému nemali byť úplne vyňaté z uplatňovania nárokov podľa noriem občianskeho práva.
Záver
Systém, ktorý je vystavaný na báze úrazového poistenia, primárne vychádza z Čl. 11 dohovoru Medzinárodnej organizácie práce o odškodňovaní pracovníkov pri úrazoch č. 17 z roku 1925: „Vnútroštátne zákonodarstvo bude obsahovať ustanovenia, ktoré sa so zreteľom na vnútroštátne podmienky budú považovať za najvhodnejšie na to, aby sa za všetkých okolností v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo poisťovateľa zabezpečilo platenie odškodnenia osobám, ktoré utrpeli pracovný úraz, alebo v prípade smrti osobám na nich závislým.“[21] Jeho výhodou je priebežné financovanie, relatívna stabilita, dlhodobá udržateľnosť a väčšia predvídateľnosť. V prospech formálneho sociálneho poistenia hovorí tiež praktická rovina, pretože do diania je vtiahnutý verejnoprávny subjekt, čo môže mať zásadný vplyv na rýchlosť kompenzácie a odbúranie prípadnej insolvencie zamestnávateľa.
Súčasná konštrukcia zaiste v plnej miere neuspokojí každú stranu, ale racionálne sa snaží balansovať práva a povinnosti medzi zamestnávateľom/Sociálnou poisťovňou a poškodenými pozostalými. Pozitívne fungovať môže aj súdmi dodatočne vyprofilovaný formát: jednorazové odškodnenie ako dávka z úrazového poistenia + peňažné zadosťučinenie pri ‚mimoriadne závažnej ujme pri mimoriadnych okolnostiach, za ktorých k neoprávanému zásahu došlo‘, bez ohľadu na to, či ide o oprávnené osoby podľa § 94 ods. 1 ZoSP, alebo tam neuvedené. Jeho implementovanie do praxe – s už vyššie popísanými plusmi a mínusmi – je však podkopávané tým, že gro aktivity, nakoniec, aj tak leží na súdoch, a preto ani zďaleka nemožno hovoriť o ustálenosti, ak si z rozkolísanej rozhodovacej činnosti môže každý účelovo vybrať podľa toho, koho pozíciu zastáva.
K naplneniu extra podmienky ‚mimoriadne závažná ujma pri mimoriadnych okolnostiach, za ktorých k neoprávanému zásahu došlo‘ by však malo dochádzať iba skutočne výnimočne. Ak sa tak stane, súdy by mali priznávať rádovo nižšie sumy, než ako je tomu pri smrti z iných dôvodov, predovšetkým preto, že pri pracovnom úraze/chorobe z povolania sa vôbec nepredpokladá porušenie právnej povinnosti zamestnávateľa.
Nevyhnutné je tiež rešpektovať i legitímne očakávania zamestnávateľa, že ho zákonné poistenie ochráni pred žalobami ďalších pozostalých. Inak by to mohlo viesť až k neželaným a krajne nezmyselným situáciám, že zamestnávatelia (obzvlášť takí, u ktorých je riziko pracovného úrazu vyššie) nebudú ochotní vstupovať do pracovných pomerov s osobami, ktoré napr. nežijú v manželstve, pretože pri ich smrti nebude mať druh/družka nárok na jednorazové odškodnenie saturované z úrazového poistenia, ale bude požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa OZ.
Napriek všetkým naznačeným nedostatkom sa nedá celkom súhlasiť, že „je potrebné vytvoriť ekonomický model odškodňovania sekundárnych obetí smrteľných pracovných úrazov s možnosťou ich valorizácie, a právny základ pre celú oblasť súkromného práva presunúť do predpisu všeobecného súkromného práva, teda Občianskeho zákonníka, kam táto úprava organicky patrí“.[22] Podpísať sa dá aspoň pod časť, aby výška kompenzácie bola stanovená (paušálnymi) sumami s možnosťou úmerného zvyšovania s rastom cien; to však už existuje pri jednorazovom odškodnení, ktoré sa zvyšuje v súvislosti s medziročným rastom spotrebiteľských cien vykázaným štatistickým úradom za prvý polrok kalendárneho roka, ktorý predchádza príslušnému kalendárnemu roku (§ 94 ods. 4 ZoSP). Za zváženie tiež stojí rozšíriť okruh oprávnených osôb čerpajúcich jednorazové odškodnenie podľa ZoSP.
Ako poznámku na okraj ešte treba uviesť, že tu si výnimočne nemožno pomôcť zvyčajne obľúbenou českou judikatúrou z dôvodu, že tamojší spôsob usporiadania nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vznikajúcej pri výkone závislej práce ostáva zakotvený na súkromnoprávnej platforme, hoci takéto nastavenie je už skôr prežitkom. Dokonca, s účinnosťou od 01. 01. 2021 bolo v Zákonníku práce č. 262/2006 Sb. jednorazové odškodnenie vystriedané jednorazovou náhradou nemajetkovej ujmy pozostalých.[23] V porovnaní s týmto môže Slovensko slúžiť ako vhodná inšpirácia.
RESUMÉ
Náhrada nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí v pracovnoprávnych vzťahoch
Príspevok poodhaľuje, ako sa posunula právna úprava a predovšetkým súdna prax týkajúca sa náhrady imateriálnej ujmy pozostalých v prípade pracovných úrazov a chorôb z povolania, a potvrdzuje, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je len otázka interpretácie, ale vždy bude odkázaná najmä na politicko-právne rozhodnutia.
SUMMARY
Compensation for Non-Pecuniary Damage Suffered by Secondary Victims in Employment Relations
The article reveals how the legislation and, in particular the practice of courts concerning compensation for non-pecuniary damage to survivors in cases of accidents at work and occupational diseases, has evolved, and it confirms that compensation for non-material damage is not just a matter of interpretation, but it will always depend mainly on political and legal decisions.
ZUSAMMENFASSUNG
Ersatz des immateriellen Schadens an sekundäre Opfer in arbeitsrechtlichen Verhältnissen
Im Beitrag wird offenbart, wie sich die Rechtsregelung und insbesondere die gerichtliche Praxis in Bezug auf den Ersatz des immateriellen Schadens den Hinterlassenen bei Arbeitsunfällen und Berufskrankheiten fortbewegt hat und es wird dort bestätigt, dass der Ersatz eines Nichtvermögensschadens nicht nur die Frage der Auslegung ist, sondern, dass dieser jeweils insbesondere an politisch-rechtliche Entscheidungen angewiesen wird.
✿ Príspevok vznikol za podpory prostriedkov poskytnutých z projektu Vedeckej grantovej agentúry Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (VEGA) ev. číslo 1/0228/20 pod názvom Sociálna ochrana osôb so zdravotným postihnutím v pracovnom práve a práve sociálneho zabezpečenia.
[1] DOLEŽAL, T.: Odškodňování imateriálních újem sekundárních obětí. In Časopis zdravotnického práva a bioetiky, 2017, roč. 7, č. 2, s. 45 – 46.
[2] Vládní návrh zákona o náhradách při úrazech a nemocech z povolání; dostupné na https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=54632.
[3] ŠTEFKO, M: K univerzální sukcesi jako důvodu přechodu povinnosti k náhradě újmy způsobené pracovním úrazem či nemocí z povolání na pojišťovnu. In Bulletin advokacie, 2015, roč. 44, č. 12, s. 20.
[4] Pozri aj PLANK, K.: Zákonné alebo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti organizácie za škody pri pracovnom úraze? In Právny obzor, 1994, roč. 77, č. 2, s. 155 – 160.
[5] Bližšie dôvodová správa k návrhu zákona č. 413/2002 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý ako prvý predpokladal úrazové poistenie v podobe, v akej ho napokon prevzal zákon č. 461/2003 Z. z.; dostupné na
[6] Dôvodová správa k návrhu zákona o sociálnom poistení dostupná na aspi.sk: „Na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie rodiny, spôsobenej stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, sa navrhuje poskytnúť manželke (manželovi) a nezaopatreným deťom odškodnenie jednorazovými sumami, ktorými sa má rodine umožniť prispôsobiť sa zmeneným životným podmienkam.“
[7] LACKO, M. in BARANCOVÁ, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 1352.
[8] Podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
[9] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. 07. 2017, sp zn. 6MCdo/1/2016, bod 30, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v roku 2018 pod č. 61.
[10] S odkazom na zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
[11] MORÁVEK, J: O odpovědnosti. In Pracovní právo 2018. Brno: Masarykova univerzita, 2019, s. 107.
[12] Bundesverfassungsgericht, 07. 11. 1972 – 1 Bvl 4/71, 1 BvL 17/71, 1 BvL 10/72, 1 BvR 355/71.
[13] Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 29. 10. 2013, sp. zn. 6Co/30/2012.
[14] Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23. 01. 2014, sp. zn. 4Co/40/2013; rovnako rozsudky z 30. 01. 2014, sp. zn. 4Co/201/2012 a 4Co/207/2012.
[15] ŠORL, R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. 2. časť. In Bulletin Slovenskej advokácie, 2017, roč. 23, č. 10, s. 20; autor zhodou okolností vydal prvoinštančné zamietavé rozsudky, o ktorých rozhodovali oba senáty Krajského súdu v Trenčíne zrušením v 6Co/30/2012 a potvrdením v 4Co/207/2012.
[16] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 10. 2018, sp. zn. PL. ÚS 10/2016-53, bod 72.
[17] Pozri prehľadnú tabuľku v ŠORL, R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. 1. časť. In Bulletin Slovenskej advokácie, 2017, roč. 23, č. 9, s. 10 – 12.
[18] Nie je to priznané, ale pre prvoinštančné rozsudky (neskôr zmenené v 4Co/40/2013 resp. potvrdené v 4Co/201/2012) boli zjavne podnetom závery Nejvyššího soudu České republiky, ktorý v rozsudku z 21. 12. 2009, sp. zn. 30 Cdo 5188/2007, doplnil vtedajšiu verziu zákona o ďalšiu podmienku: „Pro navýšení náhrad nad paušální jednorázové částky zakotvené v ustanovení § 444 odst. 3 obč. zák. cestou ustanovení § 13 odst. 2 a 3 obč. zák. je místo v případech mimořádných, t. j. v případech mimořádné závažnosti vzniklé nemajetkové újmy či při mimořádných okolnostech, za nichž k porušení práva došlo.“
[19] MATLÁK, J.: Nové fenomény a sociálne zabezpečenie. In Pracovné právo v digitálnej dobe. Praha : Nakladatelství Leges, 2017, s. 137.
[20] Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 14. 05. 2018, sp. zn. 2Co/88/2017, bod 23.
[21] Dohovor nadobudol pre Československú republiku platnosť 12. 06. 1950 a na základe preskúmania a potvrdenia sukcesie je ním viazaná aj Slovenská republika.
[22] KRIŽAN, M.: Zásah do súkromia a náhrada ujmy v prípade smrteľného pracovného úrazu – aplikačné problémy. In Ochrana, prevencia a zodpovednosť v právnych vzťahoch. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2020, s. 293.
[23] Bližšie pozri HROMADA, M.: Aktuální otázky nároků z pracovních úrazů a nemocí z povolání. In Soudní rozhledy, 2020, roč. 26, č. 11 – 12, s. 351.