Uznanie pohľadávky v rámci dedičského konania z titulu vnesených investícií do majetku poručiteľa zakladá plynutie 10 – ročnej premlčacej lehoty podľa § 110 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka odo dňa, keď k uznaniu došlo.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/265/2021 zo dňa 28. februára 2022)
Dotknuté ustanovenia:
– § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.
Krajský súd dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 468,43 eur titulom investícií pri prestavbe a nadstavbe rodičovského domu. Táto investícia bola uznaná čo do základu i výšky v dedičskom konaní po poručiteľovi, keď žalovaná spolu s ostatnými dedičmi v osvedčení o dedičstve uznali tento záväzok voči žalobcovi.
Podľa krajského súdu bolo v súdenom spore preukázané, že v dedičskom konaní došlo ku kvalifikovanému uznaniu práva v písomnej forme s uvedením dôvodu vzniku záväzku a jeho výšky v zmysle § 110 ods. 1 veta druhá OZ.[1] Uskutočnením uznávacieho prejavu v konaní o dedičstve začala plynúť nová 10-ročná premlčacia doba, preto námietka premlčania vznesená žalovanou nie je opodstatnená.
Súd mal v danom prípade za preukázané, že žalobca a jeho manželka investovali finančné prostriedky na realizáciu nadstavby rodinného domu poručiteľa, čím nehnuteľnosť zhodnotili. V dedičskom konaní po poručiteľovi žiaden z dedičov nenamietal, že by investícia nebola realizovaná, pričom nebola namietaná ani jej výška. Pohľadávka žalobcu vyplývala z uznávacieho prejavu dedičov a následne z vysporiadania pohľadávky v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov tak, že práve žalovaná ako pozostalá manželka poručiteľa zodpovedá za pohľadávku žalobcu v uplatnenom rozsahu. Súd preto neskúmal, či investície boli reálne vynaložené a v akej výške, keď dedičia zhodne prehlásili (a toto prehlásenie bolo osvedčené notárom), že náklady na realizáciu nadstavby vynaložili žalobca a jeho manželka z vlastných finančných prostriedkov.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala z § 420 písm. f) a § 421 CSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je potrebné odmietnuť.
Z odôvodnenia:
Dovolací súd v posudzovanom prípade nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Nárok žalobcu bol uznaný podľa § 110 ods.1, veta druhá OZ v rámci dedičského konania v osvedčení o dedičstve za prítomnosti dedičov po poručiteľovi. Na osvedčení o dedičstve sa nachádzajú podpisy dedičov potvrdzujúce ich vôľu prejavenú v rámci dedičského konania. Dovolací súd nezistil procesné pochybenia ani vady prejavu vôle dedičov, ktoré sú jasné, určité a zrozumiteľné. Tieto prejavy vôle boli uskutočnené pred notárom ako súdnym komisárom, ktorý ich zaznamenal do osvedčenia o dedičstve. Úkony notára v konaní o dedičstve sa považujú za úkony súdu. Opravné prostriedky proti úkonom notára v dedičskom konaní podané neboli.
Dovolací súd konštatuje, že uznanie pohľadávky v rámci dedičského konania z titulu vnesených investícií do majetku poručiteľa zakladá plynutie 10- ročnej premlčacej lehoty podľa § 110 ods.1, druhá veta OZ odo dňa, keď k uznaniu došlo.
Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 CSP, podľa názoru dovolateľky je jej dovolanie prípustné, keďže sa súd prvej inštancie nezaoberal absolútnou neplatnosťou úkonu v časti uznania dlhu z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Podľa najvyššieho súdu problém aplikácie dobrých mravov je skutková okolnosť, ktorú dovolací súd nemôže riešiť, pretože nevykonáva dokazovanie. V zmysle uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že na podklade dovolania žalovanej nemožno uskutočniť meritórny dovolací prieskum k skutkovej otázke dobrých mravov podľa § 421 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že k zhoršeniu osobných vzťahov účastníkov došlo až po dedičskom konaní. Toto zhoršenie vzťahov nemožno ex post vzťahovať k zrozumiteľne uzatvoreným dohodám v dedičskom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle vyššie uvedeného dovolanie žalovanej odmietol.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.:
„Ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.“