Vzhľadom na to, že dôvernosť vzťahu medzi advokátom a klientom patrí do obzvlášť citlivej oblasti, ktorá sa priamo dotýka práv na obhajobu, je neprijateľné, aby rozhodnutím o ďalšom osude záznamu dôvernej informácie bol poverený člen výkonnej moci bez kontroly nezávislého sudcu. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pietrzak a Bychawska-Siniarska a ďalší proti Poľsku zo dňa 28. mája 2024, týkajúci sa sťažnosti č. 72038/17 a 25237/18
Dotknuté ustanovenie:
- článok 8 EDĽP – Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života[1]
Skutkové okolnosti prípadu
Poľský parlament prijal v januári 2016 novelu zákona o policajnom zbore, ktorou schválil režim tajného sledovania ako aj uchovávania telekomunikačných, poštových a digitálnych komunikačných údajov (ďalej len „komunikačné údaje“) s možnosťou predĺženia až na obdobie 12 mesiacov od začatia sledovania za účelom prípadného budúceho použitia príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. V júni 2016 parlament schválil zákon o predchádzaní terorizmu, ktorý oprávňuje Národný bezpečnostný úrad (NBÚ) vykonávať tajné sledovanie cudzích štátnych príslušníkov podozrivých z teroristických aktivít. Oba zákony boli kritizované na domácej úrovni a aj Benátska komisia vo svojom stanovisku (CDL-AD (2016) 012 z 13. júna 2016) vyjadrila výhrady, okrem iného aj obavu z ohrozenia profesijnej mlčanlivosti.
So sťažnosťou sa na ESĽP obrátil predseda Varšavskej advokátskej komory Mikołaj Pietrzak spolu so zástupcami mimovládnych ľudskoprávnych organizácií. Namietali porušenie práva na súkromie garantované čl. 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ich sťažnosť smerovala predovšetkým na samotný režim tajného sledovania a uchovávania a používania komunikačných údajov. Taktiež tvrdili, že neexistuje žiadny účinný právny prostriedok nápravy, ktorý by umožnil zistiť, či boli osobne podrobení tajnému sledovaniu, a v prípade potreby nechať zákonnosť tohto sledovania preskúmať súdom. Osobitným dôvodom pre podanie sťažnosti bolo aj ohrozenie dôvernosti komunikácie medzi advokátom a klientom.
Z rozhodnutia ESĽP
ESĽP najskôr posudzoval režim tajného sledovania v zákone o polícii. Hoci sťažovatelia nepredložili dôkazy, že boli podrobení konkrétnemu opatreniu v oblasti tajného sledovania, vzhľadom na široký rozsah opatrení v napadnutých právnych predpisoch a na nedostatok účinného prostriedku preskúmania, už samotná existencia napadnutej právnej úpravy predstavovala zásah do práv podľa článku 8. Podľa ESĽP režim operatívnej kontroly neposkytoval primerané a účinné záruky proti svojvôli a riziku zneužitia. Vecný ani personálny rozsah predmetnej právnej úpravy nebol vymedzený dostatočne presne, celková dĺžka uplatňovania dohľadu bola diskutabilná a pravidlá riadneho odôvodnenia neboli dostatočné. Sledovanie síce podliehalo povoľovaciemu konaniu, avšak súdy podľa platnej legislatívy neboli povinné skúmať, či existuje „dôvodné podozrenie“, teda či existujú dôkazy vo vzťahu k dotknutej osobe, ktoré by odôvodnili prijatie takéhoto opatrenia. Vnútroštátne súdy preto neboli schopné zabezpečiť, aby tajné sledovanie bolo uplatnené iba v miere „nevyhnutnej v demokratickej spoločnosti“.
K rovnakému záveru dospel aj v prípade režimu uchovávania komunikačných údajov na potenciálne použitie príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Tieto údaje, v rozsahu, v akom sa týkali odosielateľa alebo príjemcu, vykresľovali intímny obraz danej osoby, mohli mať tiež nepriaznivý vplyv na účinné uplatňovanie základných práv. Namietaná legislatíva umožňovala všeobecné a nerozlišujúce uchovávanie komunikačných údajov a teda mala dopad aj na osoby, ktoré neboli ani nepriamo v situácii, ktorá by mohla viesť k trestnému stíhaniu. Aj keď existovali určité záruky proti možnému zneužitiu, pokiaľ ide o prístup príslušných štátnych služieb ku komunikačným údajom, vrátane mechanizmu spätného súdneho preskúmania, tieto záruky nepostačovali na nápravu nedostatkov legislatívy.
Režim tajného sledovania podľa zákona o boji proti terorizmu umožňoval Národnému bezpečnostnému úradu nepriamo monitorovať komunikáciu akejkoľvek osoby, ktorá bola v kontakte s dotknutými cudzími štátnymi príslušníkmi, a vykonávať tajné sledovanie cudzincov tri mesiace bez predchádzajúceho súdneho povolenia a bez preskúmania orgánom nezávislým od NBÚ. Toto rozhodnutie podliehalo dohľadu generálneho prokurátora a ministra. Súdne povolenie sa vyžadovalo len v prípade, ak boli opatrenia na sledovanie predĺžené po uplynutí počiatočného trojmesačného obdobia. Súd svojou ustálenou judikatúrou potvrdil, že povolenie opatrení na tajné sledovanie mimosúdnym orgánom možno považovať za zlučiteľné s Dohovorom len za predpokladu, že tento orgán je dostatočne nezávislý od výkonnej moci. Vzhľadom na povahu súčasných teroristických hrozieb môže nastať urgentná situácia, v ktorej by súdne povolenie bolo kontraproduktívne pre neznalosť veci alebo predstavovalo stratu drahocenného času. Takéto opatrenia však musia podliehať post factum preskúmaniu, najmä v prípadoch, keď sledovanie povolil mimosúdny orgán.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa ESĽP jednomyseľne domnieval, že predmetná vnútroštátna právna úprava nezaručovala, že zásah do práva na rešpektovanie súkromného života bol obmedzený iba na to, čo je „nevyhnutné v demokratickej spoločnosti“.
Z advokátskeho hľadiská je zaujímavá časť argumentácie vzťahujúca sa na ochranu mlčanlivosti. ESĽP pripomenul, že zatiaľ čo článok 8 chráni všeobecne dôvernosť „korešpondencie“ medzi jednotlivcami, posilnenú ochranu poskytuje výmenám informácií medzi advokátom a klientom. Advokát nemôže vykonávať jemu zverené poslanie, ktorým je obhajoba účastníkov, ak nie je schopný klientom zaručiť, že ich vzájomné výmeny zostanú dôverné. ESĽP identifikoval niekoľko minimálnych záruk, ktoré by mali byť stanovené v zákone, aby sa predišlo zneužitiu právomoci vo vzťahu k údajom chráneným profesijným tajomstvom, ak sú zhromaždené prostredníctvom tajného sledovania. Rozsah mlčanlivosti musí jasne vymedziť zákon – je neprijateľné, aby táto úloha bola zverená členovi výkonnej moci bez kontroly nezávislého sudcu. Ustanovenia týkajúce sa preskúmania, používania a uchovávania zozbieraných údajov, informovania tretích strán a okolností, za ktorých môžu alebo musia byť záznamy vymazané, musia poskytovať dostatočné záruky na ochranu informácií, na ktoré sa vzťahuje mlčanlivosť advokáta.[2] Dohovor síce nevyžaduje, aby zmluvné štáty zakázali akékoľvek sledovanie komunikácie medzi zadržaným a jeho advokátom. Zdôrazňuje však, že výnimka z tejto zásady môže byť povolená len vo výnimočných prípadoch (ak existujú spoľahlivé indície naznačujúce, že advokát je spolupáchateľom obzvlášť závažného trestného činu a že odpočúvanie jeho rozhovorov s klientom predstavuje jedinú možnú metódu vyšetrovania). Rozhodnutie o budúcnosti informácií spadajúcich pod advokátske tajomstvo by nemalo byť ponechané na uváženie štátnych útvarov (v tomto prípade policajta), ktoré ich zhromaždili, ale má byť zverené orgánu nezávislému od dotknutých štátnych služieb, pokiaľ možno nezávislému sudcovi. Podľa ustanovení zákona o policajnom zbore vnútroštátny súd by tieto pripustil ako dôkaz, ak „je to nevyhnutné z hľadiska súdneho systému“ a ak neexistuje iný spôsob zistenia skutkového stavu. ESĽP pripomína, že ustanovenia týkajúce sa tajných sledovacích opatrení, ktoré potenciálne porušujú advokátsku mlčanlivosť, by mali spĺňať obzvlášť prísne podmienky z hľadiska jasnosti a presnosti, aby sa mohli považovať za „zákon“, čo táto formulácia nespĺňa. Za týchto okolností sa ESĽP domnieval, že pravidlá týkajúce sa ochrany mlčanlivosti pri tajných sledovacích operáciách nespĺňali kritérium predvídateľnosti zákona.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovali:
Mgr. Lucia Strečanská
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života
1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
[2] Pre porovnanie pozri Dudchenko proti Rusku, sťažnosť č. 37717/05, Ekimdzhiev proti Bulharsku, sťažnosť č. 70078/12, Kopp proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 23224/94, Michaud proti Francúzsku, sťažnosť č. 12323/11