Dovolanie a dovolenie, volanie a privolenie. Niet lepšieho prímeru nevyhnutnosti kooperácie a najvyššej možnej profesionality v ochrane práv a oprávnených záujmov jednotlivcov i každej súčasti občianskej spoločnosti, ako advokátsky proces vo vzťahu k dovolaciemu prieskumu.
Dovolateľ volá po odpovedi najvyššej inštancie, perom advokáta. Sudca najvyššej inštancie privolí a dovolí si napomenúť súdy nižších inštancií a zavelí vec znova prejednať. Alebo naopak si sudca dovolí nepovoliť mu prístup k prieskumu, nepripustí dovolanie, ako odpoveď na nedostatočné volanie.
Napriek tomu nie sú ich postoje v opozícii, nie sú súperi. Sudca bez dobre spísaného dovolania nemôže napraviť pochybenia sudcov jemu inštančne podriadených súdov, ani vyriešiť právnu otázku, ktorá by možno zabezpečila právnu istotu v množstve iných, skutkovo a právne obdobných veciach. Advokát zasa bez úspechu ním spísaného dovolania svojmu klientovi nezabezpečí úspech a konečnú spravodlivosť, teda nedosiahne finálnu interpretáciu relevantného zákonného ustanovenia.
Sama som z radov advokácie vzišla, a dodnes sa, ako prednášajúca a občas do Bulletinu prispievajúca autorka, medzi advokátov rada a často vraciam. Pre mňa znamená slobodná advokácia slobodnú justíciu ako celok. Nestranný a nezávislý sudca môže existovať len v systéme, ktorý zároveň zabezpečuje rovnakú mieru slobody výkonu povolania aj advokátom, sú to spojené nádoby.
Cardozo v jeho výnimočnom pojednaní Podstata súdneho procesu hovorí o súdoch ako „veľkých laboratóriách práva“[1], kde každý nový prípad je nový experiment. Pre úspešnosť experimentu je nevyhnutná sloboda myslenia tak, ako je nevyhnutná pre spravodlivosť sloboda všetkých zúčastnených strán, vrátane toho, kto napokon z experimentu vyvodí záver – sudcu.
Môj ďalší obľúbený autor a sudca, Aharon Barak, krásne definuje situáciu, kedy kooperácia sudcu a advokáta najmarkantnejšie definuje to, čo je sudcovská tvorba práva[2] – „To, čo charakterizuje súdenie, je rozhodovanie medzi tvrdeniami. (…) Niekedy to nie je právo, ktoré vytvára spor, ale spor, ktorý vytvára právo. Ak je právo túžbou alebo záujmom chráneným zákonom, potom prostredníctvom súdneho rozhodnutia, ktoré poskytuje ochranu právu, dochádza k vytvoreniu samotného práva. Z toho vyplýva, že súdna povaha tejto funkcie nie je určená obsahom sporu, ale jeho vlastnou existenciou.
Bez dobre postaveného útoku, či dobrej obrany, neexistuje dobrý spor, a ani dobré rozhodnutie. Na dobrú ochranu práva musí byť zabezpečená sloboda výkonu povolania advokáta, a to vo všetkých jej prejavoch. Bez slobodného a nezávislého advokáta niet právneho štátu, niet demokracie.
Ja si dovolím svojím krátkym príspevkom poďakovať Slovenskej advokátskej komore. Za to, že svojou prácou, každodenným strážením slobody a nezávislosti advokácie, ako aj dohľadom nad kvalitou jej poskytovania, prispieva k tomu, že ešte stále, napriek turbulentnému, nielen vnútroštátnemu, vývoju, môžeme hovoriť o naozaj fungujúcej ochrane práv a právom chránených záujmov jednotlivcov, o funkčnom systéme práva a dodržiavaní princípov vlády práva, bez ktorých nemožno hovoriť o funkčnej demokracii.
JUDr. Andrea Moravčíková, PhD.
podpredsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
[1] Cardozo, B. N.: Podstata súdneho procesu. Kalligram. Bratislava 2011; str. 37
[2] Barak, A.: Sudca v demokracii. Kalligram Bratislava 2016; str. 268