Je disciplinárnym previnením advokáta, ak advokát v zmluve o úschove nepravdivo potvrdí prevzatie listiny.
Rozhodnutie disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie
Českej advokátskej komory z 19. apríla 2018, sp. zn. K 6/2018[1]
Dotknuté ustanovenia:
– § 16 ods. 2, § 17 zákona č. 85/1996 Sb., o advokácii
– čl. 4 ods. 2 uznesenia predstavenstva Českej advokátskej komory č. 1/1997 Vestníka zo dňa 31. 10. 1996, ktorým sa stanovia pravidlá profesionálnej etiky a pravidlá súťaže advokátov Českej republiky (etický kódex) v platnom znení (ďalej len „Etický kódex“)
– obdobné ustanovenia slovenských právnych predpisov: § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v platnom znení; § 2 ods. 4 Advokátskeho poriadku SAK z 10. júna 2021
Disciplinárny senát uznal disciplinárne obvineného advokáta za vinného z disciplinárneho previnenia, ktorého sa dopustil
tým, že
hoci v čl. V. ods. 1 zmluvy o úschove datovanej dňa 8. augusta 2017, ktorú uzavrel ako uschovávateľ s manželmi A. B. a C. B. ako zložiteľmi a s E. F. ako príjemcom, urobil vyhlásenie, podľa ktorého pri uzatvorení tejto zmluvy preberá do svojej úschovy jedno vyhotovenie originálu kúpnej zmluvy spolu s návrhom na vklad do katastra nehnuteľností podpísaným účastníkmi, tieto listiny do svojej advokátskej úschovy nikdy neprevzal,
čím porušil
§ 16 ods. 2, § 17 zákona o advokácii a čl. 4 ods. 2 Etického kódexu.
Uložené disciplinárne opatrenie – pokuta vo výške 10 000 Kč.
Z odôvodnenia:
Predseda Kontrolnej rady ČAK ako disciplinárny žalobca podal 25. 1. 2018, na základe sťažnosti, proti disciplinárne obvinenému disciplinárnu žalobu pre skutok uvedený vo výrokovej časti rozhodnutia ako aj pre skutok vymedzený nasledovne: „hoci sa v článku V. ods. 1 tej istej zmluvy zaviazal podať návrh na vklad na príslušný katastrálny úrad do 3 pracovných dní po tom, čo na jeho účet úschov bude pripísaná čiastka 580 000 Kč, potom čo táto podmienka bola 16. 8. 2017 splnená, návrh na vklad k príslušnému katastrálnemu úradu nikdy nepodal“.
Disciplinárne obvinený vo svojich písomných vyjadreniach uviedol a ďalej zopakoval na ústnom pojednávaní, že uznáva svoje pochybenie, že postupoval v rozpore s článkom V. ods. 1 uvedenej zmluvy, keď v skutočnosti neprevzal podpísanú dokumentáciu, ako sa zaviazal podľa zmluvy. Pokiaľ ide o nepodanie návrhu na vklad do katastra nehnuteľností, disciplinárne obvinený uviedol, že tento návrh nepodal z dôvodu, že už nemohol byť úspešne podaný, pretože v danom čase už bol na kataster nehnuteľností v rovnakej veci podaný iný, skorší návrh. Disciplinárne obvinený nad svojím konaním vyslovil ľútosť a celú záležitosť považuje za nepríjemné ponaučenie do budúcnosti.
Na základe vykonaného dokazovania a najmä vyjadrenia disciplinárne obvineného, v ktorom potvrdil zistenia disciplinárneho senátu a uznal svoje pochybenie, dospel disciplinárny senát k záveru, že skutok, pre ktorý bola disciplinárna žaloba podaná, sa stal, bol spáchaný disciplinárne obvineným a zakladá disciplinárne previnenie ako závažné porušenie povinností advokáta v zmysle § 32 ods. 2 zákona o advokácii, to však iba v rozsahu vyššie popísaného neprevzatia predmetnej dokumentácie disciplinárne obvineným do jeho držby v rozpore s článkom V. ods. 1 zmluvy o úschove.
Pokiaľ ide o ďalšiu časť skutku vymedzeného v disciplinárnej žalobe, t. j., že disciplinárne obvinený v posudzovanom prípade nikdy nepodal návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľov, dospel disciplinárny senát k záveru, že sa tento skutok síce stal, nezakladá však disciplinárne previnenie v zmysle § 32 ods. 2 zákona o advokácii. Za danej situácie, keď už na kataster nehnuteľností bol podaný iný návrh na vklad vlastníckeho práva pre tretiu osobu, by následnému podaniu návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech sťažovateľov chýbalo potrebné vecné opodstatnenie.
Rozhodnutie je redakčne krátené, upravované a doplnené o odkazy na citované ustanovenia pod textom
Právnu vetu a rozhodnutie preložila a spracovala:
Mgr. Tatiana Frištiková
advokátka
[1] preložené a spracované podľa Syka, J..: Z kárné praxe. In: Bulletin advokacie, č. 1-2/2019, s. 76 – 77