Z hľadiska § 421 CSP môže byť relevantná len otázka právna (nie skutková), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie však právna otázka, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej – s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci – zároveň platí, že ak by, naopak, bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak – teda spôsobom pre dovolateľa priaznivejším.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/188/2020 zo dňa 30. júna 2022)
Dotknuté ustanovenia:
– § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a), § 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z.
V konaní o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy okresný súd zamietol žalobu, na základe ktorej sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru k verejnej vysokej škole. Žalobca pracoval u žalovanej na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú ako docent. V nadväznosti na rozhodnutie rektora o znížení počtu zamestnancov došlo na vysokej škole k zrušeniu 1 pracovného miesta docenta a žalobcovi bola následne daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Krajský súd na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Jeho prípustnosť vymedzil § 420 písm. f) CSP[1] a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.[2] Podľa názoru žalobcu žalovaná v konaní riadne nepreukázala splnenie ponukovej povinnosti (povinnosti ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu), pričom súd vykonané dokazovanie vyhodnotil nedostatočne, dospel k nesprávnym právnym záverom a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Preto navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie žalobcu treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uviedol nasledovné:
Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
Dovolaním sa nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v danom prípade prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP nevyplýva, v dôsledku čoho najvyšší súd dovolanie žalobcu v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.[3]
Žalobca prípustnosť dovolania vyvodzuje aj z § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním, nie právna otázka, ktorá podľa dovolateľa mala byť riešená. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (§ 432 ods. 1 CSP)[4] a pri ktorej – s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) – zároveň platí, že ak by, naopak, bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak – teda spôsobom pre dovolateľa priaznivejším.
Pri formulácii právnej otázky (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné mať na zreteli, aby zároveň bola vymedzená aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej právnej otázke skutočne existuje alebo neexistuje ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky.
Dovolací súd v danom prípade nezistil, že by došlo k dovolateľom namietanému (vymedzenému) odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
Vzhľadom na to, že k náležitému vymedzeniu odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v danom prípade nedošlo, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP nie je prípustné, a preto ho v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP.[5]
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] Podľa § 420 písm. f) CSP: Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
[2] Podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP: Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
[3] Podľa § 447 písm. c) CSP: Dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
[4] Podľa § 432 ods. 1 CSP: Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
[5] Podľa § 447 písm. f) CSP: Dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.