JUDr. Stanislav SOJKA, PhD.
Právo orgánov činných v trestnom konaní vydať uznesenie o začatí trestného stíhania, respektíve uznesenia o vznesení obvinenia v zmysle §199, resp. 206 Trestného poriadku znamená zároveň aj ich povinnosť nevydávať takéto uznesenia v prípade, že nie sú splnené zákonné podmienky pre takýto postup.
Z úvodného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že táto právna norma upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené, ich páchatelia boli podľa zákona spravodlivo potrestaní a výnosy z trestnej činnosti boli odňaté, pričom v rámci celého trestného procesu je potrebné rešpektovať základné práva a slobody fyzických a právnických osôb.
Z následných ustanovení Trestného poriadku zjednodušene napísané vyplýva, že za náležité zistenie trestných činov majú zodpovednosť orgány činné v trestnom konaní, spravodlivé potrestanie majú v kompetencii súdy a všetky tieto orgány pri využívaní týchto kompetencií musia dodržiavať základné práva a slobody tak fyzických ako aj právnických osôb.
Medzi dôležité práva orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú policajt a prokurátor, patrí začať trestné stíhanie a vzniesť obvinenie. Avšak na druhej strane medzi základné práva každého občana, ktoré zaručuje Ústava Slovenskej republiky, konkrétne v článku 17 odsek 2 (ďalej len Ústava) patrí, že nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (toto právo vyplýva aj z ustanovenia 2 odsek 1 Trestného poriadku). Ak by som to mal zjednodušiť, tak ako orgány činné v trestnom konaní majú právo po začatí trestného stíhania niekoho obviniť, podozrivý má právo nebyť obvinený v prípade, ak na to neboli splnené všetky zákonné podmienky.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že každé uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci (bez vzneseného obvinenia), ako aj o vznesení obvinenia preskúmava prokurátor v rámci jeho dozoru. Aj preto sa často stáva, že policajti sa pri niektorých medializovaných prípadoch v súvislosti so zákonnosťou, respektíve nezákonnosťou začatia trestného stíhania, alebo vznesením obvinenia bránia tým, že spis predsa preskúmal prokurátor. K tomu je potrebné uviesť, že ak zákonodarca zveril oprávnenie prokurátorovi vykonávať dozor nad policajtom, či už v rámci predprípravného, alebo prípravného konania, to ešte neznamená, že zo strany policajtov by mohlo byť bežné začaté trestné stíhanie, alebo vznesené obvinenie aj nezákonným spôsobom. Ak sa tak stane, je zákonnou povinnosťou prokurátora takéto uznesenie ako nezákonné zrušiť. Vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania alebo vznesení obvinenia nemôže závisieť od ľubovôle policajta v závislosti od toho, o koho ide, ale len a len od splnenia zákonných podmienok, ktoré sú jednoznačne uvedené v §199 a §206 Trestného poriadku. Rovnaké podmienky by mali byť smerodajné aj pre dozorového prokurátora.
V súvislosti s vydávaním uznesení o začatí trestného stíhania, alebo uznesení o vznesení obvinenia je potrebné poukázať na ustanovenia Trestného poriadku, konkrétne §199 odsek 3 Trestného poriadku, respektíve §206 odsek 3 Trestného poriadku, z ktorých vyplýva, že uznesenie o začatí trestného stíhania musí obsahovať opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za akých k nemu došlo, o aký trestný čin v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona, pričom uznesenie neobsahuje odôvodnenie. Uznesenie o vznesení obvinenia zase musí obsahovať označenie osoby, voči ktorej sa vznáša obvinenie, opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, zákonného pomenovania trestného činu, o ktorý v tomto skutku ide, a to aj s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona a skutočností, ktoré odôvodňujú vznesenie obvinenia.
Tieto ustanovenia by mali byť rešpektované v každom jednom prípade, nehľadiac na osobu podozrivého. Ak je niekto podozrivý z nejakého trestného činu, tak najprv orgány činné v trestnom konaní musia zistiť, či sa nejaký skutok stal, kedy a kde sa stal, za akých okolností, či takéto konanie napĺňa znaky trestného činu, ak áno, tak akého. Až na základe týchto zistených skutočností môže byť vydané uznesenie o začatí trestného stíhania. Ak je navyše na základe vykonaných dôkazov zistený aj dôvodne podozrivý zo spáchania tohto trestného činu, v tom prípade môže byť vydané aj uznesenie o vznesení obvinenia. Ak v uznesení chýbajú vyššie uvedené skutočnosti, tak ide o nezákonné uznesenie a prokurátor by mal takéto uznesenie zrušiť ako nezákonné. Úlohou orgánov činných v trestnom konaní nie je čím skôr niekoho stíhať, ale len zákonným spôsobom stíhať v prípade, že sú na takýto postup splnené zákonné podmienky bez ohľadu na to, kto je v tej ktorej dobe pri politickej moci.
Uznesenia orgánov činných v trestnom konaní bez konkretizácie času a miesta a porušenie práva na obhajobu
V poslednom období sa stáva, že sú vydávané uznesenia napríklad typu, že skutok sa stal v presne nezistenom čase, na presne nezistenom mieste (a dokonca v súvislosti s podozrením z údajnej korupcie bol v prípade sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutok formulovaný tak, že k nemu malo dôjsť nielenže v presne nezistenom čase, na presne nezistenom mieste, ale dokonca aj v presne nezistenej veci – uznesenie o vznesení obvinenia zrušil ako nezákonné generálny prokurátor SR. Zaujímavé v tomto prípade je, že takéto uznesenie nevydal policajt, ale dokonca prokurátor). Ako sudca, ale aj ako bývalý prokurátor zastávam jednoznačne názor, že takéto uznesenia nie je možné považovať za zákonné a aj všetky nasledujúce úkony, ktoré budú, respektíve boli vykonané. Ak takéto uznesenia boli, sú, budú vydané policajtom, podľa môjho názoru prokurátorovi neostáva iná možnosť, ako predmetné uznesenia zrušiť ako nezákonné.
Takýto postup je nevyhnutný, ak orgány činné v trestnom konaní chcú postupovať zákonným spôsobom v zmysle ustanovení Trestného poriadku. Nikto totiž nemôže, alebo nemal by začať trestné stíhanie a stíhať niekoho len preto, že to niekto chce, alebo, že je to politicky očakávané. Nie je správne a ani zákonné vydávať uznesenia bez akéhokoľvek určenia času alebo miesta spáchania skutku s očakávaním, že v priebehu dokazovania sa tieto skutočnosti upresnia. Je samozrejme možné, že v priebehu trestného konania dôjde k upresneniu času, respektíve miesta spáchania trestného činu, avšak v súvislosti s upresnením času, respektíve miesta spáchania skutku je potrebné rozlišovať jeho upresnenie oproti už uvedenému času a miestu, uvedenému v uzneseniach o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia a jeho žiadnemu neurčeniu v týchto uzneseniach, respektíve určeniu tým spôsobom, že ku skutku došlo v presne nezistenom čase a na presne nezistenom mieste. Ak totiž nejakú skutočnosť právna norma vyžaduje, tak tá skutočnosť musí byť v uznesení aj uvedená. Najmä, ak je to podstatná skutočnosť a takouto skutočnosťou uvedenie času a miesta spáchania trestnej činnosti určite je.
Uvedenie týchto dôležitých skutočností nie je dôležité len z hľadiska totožnosti skutku, ale aj z hľadiska zabezpečenia práva na obhajobu. Právo, ktoré tiež patrí k základným právam každého obvineného je garantované aj v Ústave (článok 50), ale aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 16 odsek 3) a tieto práva je nevyhnutné rešpektovať pri postupe orgánov činných v trestnom konaní.
Ak obvinený v súvislosti s obvinením nevie, kedy mal spáchať trestný čin a ani na ktorom mieste ho mal spáchať, potom ani nevie, ako sa má brániť proti takémuto nejasnému obvineniu, pretože ani nevie, z akého obdobia má predkladať prípadné svoje alibi, spočívajúce napríklad v tom, že v kritickom čase nemohol byť na kritickom mieste, pretože bol niekde úplne inde. Ako má predložiť dôkaz na svoju obranu z určitého obdobia, keď ani nevie, kedy sa mal skutku, z ktorého je obvinený, dopustiť? Ako má predložiť dôkaz na svoju obranu, že na určitom mieste v stíhanom období nebol, keď ani nevie, na ktorom mieste sa mal skutok stať?
Neprípustnosť sťažnosti proti uzneseniu neznamená akceptovanie nezákonnosti
Je síce pravdou, že uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci neobsahuje odôvodnenie a nie je proti nemu prípustná sťažnosť, avšak to neznamená, že začať trestné stíhanie je možné pre hocijako naformulovaný skutok, ktorý formálne napĺňa znaky trestného činu, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Neprípustnosť sťažnosti proti vydanému uzneseniu o začatí trestného stíhania nemôže byť dôvodom na jeho nezrušenie v prípadoch, v ktorých bolo vydané bezdôvodne, za účelom vykonávania procesných úkonov, ktoré môžu byť vykonávané pred súdom, teda len z dôvodu sprocesnenia úkonov, aby mohli byť použité na súde. Respektíve nemôže byť dôvodom na nezrušenie v prípadoch bez uvedenia času a miesta spáchania skutku. Prokurátor je povinný zo zákona v rámci dozoru aj bez podania sťažnosti preskúmať každé takéto rozhodnutie a v prípade nesplnenia zákonných podmienok pre jeho vydanie takéto uznesenie zrušiť. A to bez ohľadu na to, o aké podozrenie ide a bez ohľadu na to, kto je podozrivý.
Môže sa stať, že vyššie uvedené uznesenie (bez uvedenia miesta a času spáchania, alebo vydané bezdôvodne) nie je zrušené prokurátorom, alebo dokonca je podaná obžaloba. Dôvodom je skutočnosť, že tak rozhodol prokurátor, ktorý je pánom prípravného konania. Podľa môjho názoru v takýchto prípadoch ide nielenže o nezákonný postup policajta, ale aj o nezákonný postup prokurátora, ktorý nemá oporu v Trestnom poriadku a nič na tom nemení ani skutočnosť, že by v priebehu dokazovania už bol konkretizovaný skutok ohľadne miesta a času, pretože neskoršie zistený čas a miesto spáchania po vydaní nezákonného uznesenia či už o začatí trestného stíhania, alebo o vznesení obvinenia nezhojuje nezákonnosť týchto uznesení z prípravného konania a tým pádom ani nemôže zhojiť nezákonnosť a na súde nepoužiteľnosť ani ďalších vykonaných dôkazov, vykonaných po vydaní predmetných uznesení.
Nezákonnosť uznesení – dôvod na odmietnutie obžaloby
V uvedených prípadoch preto podaním obžaloby nevidím dôvod určovať termín hlavného pojednávania (s poukazovaním na tú skutočnosť, že pánom prípravného konania je prokurátor, ktorý je aj nositeľom dôkazného bremena a v závislosti od vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní má súd rozhodnúť). Nikto nespochybňuje hlavné postavenie prokurátora v prípravnom konaní, avšak to neznamená, že môže podať obžalobu na niekoho a teda postaviť ho pred súd bez splnenia všetkých zákonných podmienok, splnenie ktorých od neho požaduje Trestný poriadok od začatia trestného stíhania.
Z §234 odsek 1 Trestného poriadku vyplýva, že ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, tak prokurátor podá obžalobu príslušnému súdu. Toto ustanovenie však nie je možné hodnotiť izolujúco od iných ustanovení Trestného poriadku, alebo ústavy. Ak totiž zákonodarca zveril moc prokurátorovi podať na obvineného obžalobu, tak mu ju zveril, ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia, len v prípade jeho dostatočne odôvodneného postavenia pred súd, ktoré bude len v prípade, ak celé trestné stíhanie bude vykonané zákonným spôsobom, t. j. ak bude začaté zákonným spôsobom a všetky nasledujúce dôkazy budú vykonané zákonným spôsobom a toto celé konanie bude nasvedčovať tomu, že je to obvinený, kto spáchal trestný čin.
Ak je už len samotné uznesenie o začatí trestného stíhania, alebo uznesenie o vznesení obvinenia bez uvedenia konkrétneho miesta, respektíve času, tak nie je možné konštatovať zákonné a odôvodnené postavenie obvineného pred súd prokurátorom, pretože v tom prípade obvinený nebol stíhaný spôsobom, ako to ustanovuje Trestný poriadok v §2. Ak teda obvinený nebol stíhaný zákonným spôsobom, dochádza u obvineného aj k porušeniu článku 17 Ústavy, ktorý duplikuje povinnosť zákonného spôsobu stíhania, ustanovenú v Trestnom poriadku tým, že nikoho nemožno stíhať, alebo pozbaviť osobnej slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho je zrejmé, že ak chýbajú vo vyššie uvedených uzneseniach základné zákonné náležitosti, ktoré si vyžaduje pre ich vydanie príslušná právna norma, v trestnom práve Trestný poriadok, tak pri podaní obžaloby prokurátorom súdu dochádza nielen k porušeniu §2 odsek 1 Trestného poriadku, ale aj k porušeniu §234 odsek 1 Trestného poriadku, ale aj k porušeniu článku 17 odsek 2 Ústavy.
Na základe vyššie uvedeného je nevyhnutné prijať záver, že v takýchto prípadoch je obžaloba na obvineného nezákonná a teda obvinený je nezákonne postavený pred súd a neexistuje žiadny zákonný dôvod, aby pri takomto porušení nielen ustanovení Trestného poriadku, ale aj základného práva v zmysle článku 17 Ústavy dochádzalo k ďalšiemu porušovaniu tohto základného práva obvineného ešte aj tým, že súd určí termín hlavného pojednávania, na ktorom bude rozhodovať o vine či nevine obvineného len z toho dôvodu, že prokurátor sa rozhodol podať súdu obžalobu.
Je samozrejmé, že v prípadoch zákonného postavenia obvineného pred súd je správny postup, keď súd na hlavnom pojednávaní rozhodne na základe vykonaných dôkazov, buď zo strany prokurátora alebo obžalovaného o vine, či nevine obvineného a to pri vyhodnotení, či prokurátor uniesol, alebo neuniesol dôkazné bremeno. Ale pri neodôvodnenom postavení obvineného pred súd na základe porušení ustanovení Trestného poriadku a aj článku Ústavy je potrebné považovať takýto postup za zbytočný, ktorý len naďalej porušuje práva obvineného a jediným správnym a zákonným rozhodnutím v takýchto prípadoch je odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi. Len takéto rozhodnutie súdu totiž urýchlene zamedzí ďalšiemu porušovaniu práv obvineného, ktoré sa začalo už v prípravnom konaní orgánmi činnými v trestnom konaní tým, že boli vydané nezákonné uznesenia o začatí trestného stíhania, respektíve uznesenia o vznesení obvinenia políciou, ktoré prokurátor nezrušil napriek ich zjavnej nezákonnosti.
Je samozrejme oprávnením orgánov činných v trestnom konaní na základe príslušných ustanovení Trestného poriadku stíhať podozrivé osoby, avšak na strane druhej je právom každej osoby nebyť nezákonne stíhaný.
JUDr. Stanislav SOJKA, PhD. je absolventom Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach, absolventom doktorandského štúdia na katedre trestného práva Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach. Pôsobil ako prokurátor a v súčasnosti pôsobí ako sudca na Okresnom súde v Michalovciach.
RESUMÉ
Právo orgánov činných v trestnom konaní stíhať a právo každého nebyť nezákonne stíhaný
Autor poukazuje vo svojom príspevku na nevyhnutné splnenie zákonných podmienok pri vydávaní uznesení o začatí trestného stíhania, respektíve vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní, najmä v súvislosti s neuvádzaním konkrétneho miesta a času spáchania skutku s tým, že pri absencii takéhoto postupu a podaní obžaloby je zákonným postupom zo strany súdu odmietnutie obžaloby.
SUMMARY
The Right of Law Enforcement Agencies to Prosecute and Everyone´s Right Not To Be Unlawfully Prosecuted
The author focuses on the statutory requirements law enforcement agencies should meet when issuing resolutions on the initiation of criminal proceedings or on bringing pre-trial charges, especially in connection with their failure to specify the place and time when and where the criminal offence was committed; the author points out that if such requirements are not met and an indictment is filed, the court should dismiss the case if it is to comply with applicable legal rules.
ZUSAMMENFASSUNG
Das Recht der Strafverfolgungsbehörden auf die Verfolgung und das Recht jedes einzelnen rechtswidrig nicht verfolgt zu sein
Der Autor weist in seinem Beitrag auf die dringend notwendige Erfüllung von gesetzlichen Voraussetzungen beim Erlassen des Beschlusses über die Einleitung der Strafverfolgung bzw. bei der Erhebung der Beschuldigung durch die Strafverfolgungsbehörden, insbesondere dann, wenn der konkrete Tatort oder der Zeitpunkt der begangenen Tat nicht angegeben worden sind damit, dass bei Absenz einer solchen Vorgangsweise und bei der Klageerhebung die Abweisung der Klage seitens des Gerichtes ein gesetzkonformer Vorgang ist.