Súčasťou ústavných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie je aj možnosť ovplyvniť výsledok súdneho konania svojimi vlastnými tvrdeniami o skutočnostiach, ktoré sú pre konečné rozhodnutie sporu určujúce. Táto súčasť uvedených ústavných práv je účastníkom konania odňatá, ak im nie je daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniu a dôkazu druhej strany sporu o hodnote pozemku v súvislosti s rozhodovaním o výške náhrady trov konania. Nemožnosťou vyjadrenia ku skutkovej otázke, ktorá je rozhodná pre procesné, hoc aj akcesorické závery o výške náhrady trov konania, dochádza k porušeniu ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu.
(nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 363/2023-41 zo dňa 7. septembra 2023)
Dotknuté ustanovenia:
– čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
– čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
– § 10 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv uznesením súdu o výške náhrady trov konania v spore o určenie vlastníckeho práva.
Rozhodnutím súdu z roku 2023 bolo právoplatne určené, že žalobcovia sú spoluvlastníci pozemku a bola im priznaná náhrada trov konania.
Žalobcovia si náhradu trov vyčíslili z hodnoty pozemku 183 000 eur (51,20 eur/m2) podľa znaleckého posudku vypracovaného v roku 2023. Pôvodným uznesením vyšší súdny úradník okresného súdu určil výšku náhrady trov právneho zastúpenia aplikujúc § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“), podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje 1/13 výpočtového základu.[1] Nestotožnil sa so žalobcami v tom, že pri odmene sa má postupovať podľa § 10 ods. 2 advokátskej tarify (teda z hodnoty veci).[2]
Proti tomuto uzneseniu podali žalobcovia sťažnosť, v ktorej vychádzali z toho, že predmet sporu je oceniteľný. Žalovaní vo vyjadrení k sťažnosti uviedli, že napadnuté uznesenie je správne a doplnili, že spor začal ešte v roku 2007, kedy mal pozemok inú hodnotu. Hoci sa do skončenia sporu zhodnotil, nemožno vychádzať zo znaleckého posudku z roku 2023. Žalobcovia s tým nesúhlasili a predložili druhý znalecký posudok, podľa ktorého hodnota pozemku v roku 2007 bola 110 000 eur. Zodpovedajúc tomu žiadali náhradu trov právneho zastúpenia.
Okresný súd vyjadrenie žalobcov s druhým znaleckým posudkom sťažovateľom nedoručil a ústavnou sťažnosťou namietaným uznesením výšku trov ich právneho zastúpenia určil v súlade s návrhom žalobcov, vychádzajúc z § 10 ods. 2, a nie podľa § 11 ods. 1 advokátskej tarify.
Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR:
K zrušeniu rozhodnutia o trovách konania sa treba uchyľovať iba výnimočne pri zistení extrémneho zásahu do základného práva. Protiústavné sú také rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti. Rovnako o takýto stav ide vtedy, ak závery, ktorými sa súd riadil, by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu.
Nepochybné v danej veci je, že v spore od začiatku išlo o určenie vlastníckeho práva k pozemku. Rovnako je nepochybné, že hodnotu pozemku možno určiť. Preto záver súdu (o potrebe aplikácie § 10 ods. 2 advokátskej tarify) v žiadnom prípade nemožno považovať za mylný.
K argumentácii sťažovateľov, podľa ktorých sa okresný súd dopustil aj skutkového omylu v dôsledku toho, že ich opomenul konfrontovať s novým tvrdením a dôkazom (znaleckým posudkom) o hodnote pozemku k roku 2007, ústavný súd konštatoval, že v priebehu civilného procesu súd nezisťuje len skutočnosti potrebné na rozhodnutie vo veci samej, ale aj tie, ktoré sú nevyhnutné na procesné postupy a rozhodnutia. Takouto skutočnosťou bola aj hodnota pozemku v čase začatia sporu, resp. v čase, keď advokát začal žalobcom poskytovať právne služby. Pri vyrubení súdneho poplatku v roku 2007 okresný súd dospel k záveru, že cena sporných pozemkov bola 624 eur, keďže súdny poplatok v sadzbe 6 % určil na 37,50 eur. Druhýkrát okresný súd túto procesnú skutočnosť zisťoval tak, že sa spoľahol na znalecký posudok predložený žalobcami. Z hľadiska posúdenia ústavných práv sťažovateľov však šlo o to, že predložením znaleckého posudku žalobcovia tvrdili a preukazovali procesnú skutočnosť rozhodnú pre posúdenie výšky náhrady trov konania. S týmto tvrdením žalobcov a s predloženým dôkazom však sťažovatelia neboli žiadnym spôsobom konfrontovaní.
K argumentu okresného súdu, podľa ktorého v konaní o výške náhrady trov konania nemožno vykonávať ďalšie dokazovanie, napr. preskúmavať znalecký posudok, pretože by sa konanie o tejto akcesorickej otázke neúmerne predlžovalo, ústavný súd uviedol, že s týmto názorom čiastočne možno súhlasiť, no na strane druhej treba zvýrazniť význam tejto otázky pre strany sporu. Rozdiel v rádoch tisícov eur pri určení trov právneho zastúpenia vyžaduje v zásade podobný prístup k dokazovaniu ako vo veci samej. Zákonná úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku vôbec nerozlišuje medzi dokazovaním skutočností, ktoré sú rozhodné pre vecné alebo procesné závery. Na objasnenie zásadných procesných okolností treba podporne využiť pravidlá na všeobecný režim dokazovania.
V spore sťažovateľov nebol dodržaný základný štandard dokazovania, ktorý spočíva v možnosti vyjadriť sa k rozhodujúcemu tvrdeniu a dôkazu o ňom. Sťažovatelia s tvrdením žalobcov o hodnote pozemku v roku 2007 a ani s predloženým znaleckým posudkom neboli žiadnym spôsobom konfrontovaní a nebolo im umožnené tvrdiť a preukazovať inú hodnotu sporného pozemku v rozhodnom čase roku 2007.
Súčasťou ústavných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie je aj možnosť ovplyvniť výsledok súdneho konania svojimi vlastnými tvrdeniami o skutočnostiach, ktoré sú pre konečné rozhodnutie sporu určujúce. Táto súčasť uvedených ústavných práv bola sťažovateľom odňatá. Nemožnosťou vyjadrenia sťažovateľov ku skutkovej otázke, ktorá bola rozhodná pre procesné, hoc aj akcesorické závery o výške náhrady trov konania, došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu. Vzhľadom na to bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené a vrátené na ďalšie konanie.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované)
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] Podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify v znení účinnom do 31. 12. 2023: Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
[2] Podľa § 10 ods. 2 advokátskej tarify: Ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.