Prečo disciplinárne a trestné stíhanie prokurátora alebo sudcu pre ten istý skutok nie je porušením zásady ne bis in idem?

JUDr. Matúš Kováč ukončil Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2018 a následne pokračuje ako externý doktorand na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2019 bol právnym čakateľom prokuratúry na Okresnej prokuratúre Bratislava I, kde v súčasnosti pôsobí ako prokurátor.

Konkurencia disciplinárneho a trestného stíhania sudcu alebo prokurátora pre ten istý skutok je v súčasnosti predmetom odbornej diskusie, v rámci ktorej už boli prezentované závery o neporušení zásady ne bis in idem. Otázka dôvodov, pre ktoré napriek možnosti odvolania z funkcie sudcu alebo prokurátora nemá disciplinárne konanie charakter trestného obvinenia zarezonovala ešte o to viac. Podrobnou analýzou kľúčových rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a ich následnou aplikáciou na ustanovenia nášho právneho poriadku možno tieto otázky zrozumiteľnou formou zodpovedať a o problematike predostrieť ucelený obraz.

Úvod

Zásada ne bis in idem je nepochybne jednou z najdôležitejších zásad naprieč celým spektrom právnych odvetví, trestné právo nevynímajúc. Osobitosťou zásady ne bis in idem v rámci trestného práva je skutočnosť, že vystupuje do popredia nie len svojou procesnoprávnou rovinou, ale i výrazným hmotnoprávnym aspektom. Právo nebyť stíhaný, resp. potrestaný pre ten istý skutok dva a viackrát je základným pilierom každého právneho štátu. Predmetná zásada rozhodne nepredstavuje len akúsi abstraktnú, právom rozoznávanú a od reality odtrhnutú koncepciu, ale naopak opomenutie jej účelu vyvoláva v spoločnosti značné emócie, bez ohľadu na to, či v konkrétnych prípadoch dochádza k jej pomenovaniu alebo pôvodcovia daných emocionálnych prejavov vôbec vymedzenie zásady ne bis in idem poznajú. Právo nebyť potrestaný za to isté dvakrát nemienim stavať na roveň prirodzených práv, avšak na nasledovnom príklade zo športového prostredia možno badať aj jeho prirodzené vnímanie. Prebieha futbalový zápas, hráč útočiaceho tímu sa v šestnástke dostáva do gólovej šance, v ktorej mu súperov obranca nedovoleným zákrokom zabráni skórovať. V uvedenom prípade dostáva útočiace mužstvo výhodu pokutového kopu, čo v prevažnej väčšine končí gólom a navyše, obranca dotknutého tímu dostáva červenú kartu a jeho tím musí dohrať zvyšok zápasu o desiatich hráčoch. Načrtnutá situácia, kedy dochádza k dvojnásobnému potrestaniu dlhodobo spôsobuje medzi futbalovými fanúšikmi, hráčmi či trénermi nesúhlasné reakcie, samozrejme, najčastejšie bezprostredne po tom, čo na ňu doplatili. Vlna kritiky bola tak silná, že v roku 2016 sa asociácia IFAB (orgán určujúci pravidlá) rozhodla pravidlo upraviť tak, že faul v gólovej šanci v pokutovom území brániaceho tímu automaticky neznamená červenú kartu pre brániaceho hráča, ale toto je na vyhodnotení rozhodcu, najmä podľa závažnosti nedovoleného zákroku, prípadne iných kritérií. Paralela trestnoprávnej zásady a pravidiel futbalu sa môže na prvý pohľad javiť ako neadekvátna, avšak práve v prípade použiteľnosti dvojitého postihu v disciplinárnom a následne trestnom konaní sú si princípy aplikácie, zohľadňujúc konkrétny prípad a určité štandardizované kritériá, náramne podobné. Rovnako ako opísaná situácia z futbalového zápasu aj vedenie disciplinárne a trestného konania voči sudcom či prokurátorom vzbudzuje momentálne v spoločnosti vášne. Dotknutá problematika je prirodzene aj predmetom aktuálnej odbornej diskusie, v rámci ktorej už bolo predostreté, že disciplinárne stíhanie sudcu alebo prokurátora netvorí prekážku pre trestné konanie o tom istom skutku.[1] Cieľom tohto článku je na základe podrobnej analýzy kľúčových rozhodnutí čitateľovi priblížiť dôvody, ktoré k prezentovaným záverom vedú, ich úskalia a výzvy pre aplikačnú prax.

Základné východiská

Právna teória, právna úprava ani aplikačná prax nevylučuje kvalifikovanie jedného konania ako disciplinárneho deliktu a zároveň trestného činu. Aby bolo možné hovoriť o dvojitom postihu, je nevyhnutné konštatovať totožnosť skutku a totožnosť subjektu. Pokiaľ je zachovaná totožnosť konania alebo následku aspoň v podstatných náležitostiach pôjde o ten istý skutok. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) totožnosť skutku považuje za danú vtedy, keď sa konkrétne skutkové okolnosti týkajú toho istého obvineného a sú neoddeliteľne späté v čase a mieste.[2] Totožnosť subjektu zase vyžaduje, aby obe konania smerovali voči tej istej osobe. Každý dvojitý postih však nemusí byť nutne porušením zásady ne bis in idem.

Nerešpektovanie prekážky res iudicata, teda veci rozhodnutej, v už právoplatne skončenom trestnom konaní vedenom voči konkrétnej osobe v podobe jej opätovného trestného stíhania nemožno považovať za aktuálnu výzvu, pretože toto vyslovene vylučujú ustanovenia nosných medzinárodných i vnútroštátnych prameňov práva. Za všetky možno uviesť čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom,“ alebo § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, ktorý zase ustanovuje, že „Trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené ak ide o osobu, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo právoplatným rozsudkom súdu alebo bolo právoplatne zastavené, podmienečne zastavené a obvinený sa osvedčil alebo sa skončilo schválením zmieru a zastavením trestného stíhania, ak rozhodnutie nebolo v predpísanom konaní zrušené,“ či znenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorému je venovaná pozornosť v ďalšom texte. V prípade vedenia trestného stíhania voči osobe pre rovnaký skutok, pre aký proti nej už bolo vedené a právoplatne skončené konanie o správnom delikte (poradie konkurujúcich si konaní môže byť aj opačné) je aplikácia zásady ne bis in idem o niečo zložitejšia. ESĽP v prelomovom rozhodnutí vo veci Engel a ďalší vs. Holandsko z 8. júna 1976 vymedzil kritériá, ktorými trestné obvinenie v zmysle čl. 6 Dohovoru vykladá značne autonómne, teda nie je viazaný vnútroštátnou kvalifikáciou konania ako trestného. Tieto kritériá možno považovať za smerodajné s ohľadom na aplikáciu zásady ne bis in idem podľa čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru, pretože pokiaľ vedenie konania voči osobe v inom ako trestnom konaní má charakter trestného obvinenia, trestné stíhanie pre rovnaký skutok bude porušením zásady ne bis in idem. Dotknuté kritériá sú všeobecne označované ako „Engelove kritériá“ alebo „Engelov test.“ Rovnako nemožno opomenúť, že ochrana poskytovaná čl. 6 Dohovoru má dve roviny, civilnú a trestnú, ktoré sa nemusia navzájom nevyhnutne vylučovať, avšak s ohľadom na aplikáciu zásady ne bis in idem podľa čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru je dôležitá práve trestná rovina.

Prvou dôležitou skutočnosťou pre posúdenie, či ide o trestné obvinenie v zmysle čl. 6 Dohovoru je, samozrejme, kvalifikácia skutku ako trestného činu podľa vnútroštátneho práva. V prípade, že skutok ako trestný čin kvalifikovaný je, nie je už potom potrebné pristupovať k vyhodnocovaniu ďalších kritérií, pretože nepochybne ide o trestné obvinenie a dvojitý postih za žiadnych okolností neprichádza do úvahy. V prípade, že toto prvé kritérium (niekedy označované aj ako formálne kritérium) naplnené nebude, je nevyhnutné pristúpiť k ďalším krokom Engelovho testu, v rámci ktorých už dochádza k materiálnemu skúmaniu možnej sankcie. V rámci druhého kritéria Engelovho testu je nutné skúmať „samotnú“ povahu (the very nature) deliktu. Uvedené predstavuje zisťovanie, či objekt deliktu chráni všeobecný záujem spoločnosti a zároveň, či sa ho môže dopustiť každý, čo je typické pre trestné právo, a v prípade, že áno, pôjde o trestné obvinenie. Tretie kritérium Engelovho testu pozostáva z dvoch rovín. Prvá rovina spočíva v povahe (nature) sankcie, ktorá za delikt môže byť alebo bola uložená. V prípade, že sankcia má represívny alebo preventívny charakter, pôjde o trestné obvinenie. Druhá rovina spočíva v závažnosti sankcie, teda či prípadný dvojitý postih nebude neprimeraný. Druhé a tretie kritérium nemusia byť naplnené kumulatívne, ale pre existenciu trestného obvinenia postačuje konštatovanie jedného z nich.[3] Na tomto mieste je nevyhnutné uviesť, že v publikačnej činnosti často dochádza k zamieňaniu systematiky Engelových kritérií tak, že prvá rovina tretieho kritéria, povaha sankcie, je nesprávne priraďovaná k druhému kritériu.[4] Uvedené môže vyplývať z problematického prekladu („very nature“ a „nature“), avšak systematiku Engelových kritérií tak, ako je vymedzená v predchádzajúcom texte, možno verifikovať prostredníctvom nadväzujúcich rozsudkov ESĽP.[5]

Otázkou na mieste potom je, či v oblasti verejného práva podľa právneho poriadku Slovenskej republiky možno nájsť sankciu spôsobilú bez ujmy prejsť Engelovým testom, a teda konanie, v ktorom daná sankcia hrozí by nepredstavovalo trestné obvinenie. Mám za to, že v rovine priestupkov, či iných správnych deliktov bude toto hľadanie neúspešné. Je nesporné a všeobecne akceptované, že obvinenie z priestupku má s ohľadom na znenie druhého Engelovho kritéria povahu trestného obvinenia. Navyše, tento záver explicitne vyjadril ESĽP v rozsudku vo veci Lauko vs Slovensko a v rozsudku Kadubec vs Slovensko, oba zo dňa 02. septembra 1998. V nasledujúcom texte preto nie je venovaná pozornosť priestupku, ani pokiaľ sa zaň vyvodzuje disciplinárna zodpovednosť prokurátorovi.[6] Vo vzťahu k inému správnemu deliktu možno zase poukázať napr. na znenie § 21 ods. 2 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého „trestné stíhanie proti právnickej osobe nemožno začať, a ak už bolo začaté, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak skoršie konanie pre ten istý skutok proti tej istej právnickej osobe skončilo právoplatným rozhodnutím o správnom delikte a toto rozhodnutie nebolo zrušené.“ Skutočnosť, že sankcia má povahu trestného obvinenia nemusí vo svetle rozsudku ESĽP vo veci A. a B. vs Nórsko z 15. novembra 2016 automaticky znamenať, že prípadný dvojitý postih je vylúčený, a to za splnenia predmetným rozhodnutím rozoznávaných podmienok (týmto sa článok bližšie nevenuje, pretože ich aplikácia sa dosiaľ dotýka len aktívneho súbehu daňového a trestného konania).

Na autonómny výklad trestného obvinenia v intenciách rozhodnutí ESĽP zareagoval zákonodarca tiež pri tvorbe zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „Správny súdny poriadok“), ktorý v § 194 ods. 1 rozoznáva pojem „správne trestanie“ nasledovne: „Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.“ Na inom mieste Správny súdny poriadok za správny delikt považuje priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty.[7] Ako to teda je s povahou sankcie za disciplinárny delikt? Viac svetla do problematiky nevnáša ani Trestný poriadok, ktorý na rozhodovaciu činnosť ESĽP nereaguje, a sankcie za všetky správne delikty ponecháva „len“ vo fakultatívnej rovine prostredníctvom formulácie „pokiaľ predchádzajúce rozhodnutie možno považovať za dostačujúce,“ čím vlastne obsahovo kopíruje jednu z rovín tretieho Engelovho kritéria.[8] Podľa ESĽP je potrebné Engelové kritériá pri disciplinárnom konaní skúmať veľmi citlivo, pričom povahu trestného obvinenia jednotlivých sankcií nemožno vopred vylúčiť, avšak vo väčšine prípadov naplnená nebude. A práve tu nachádzam paralelu s futbalovým príkladom z úvodu, v ktorom musí rozhodca s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a určité štandardizované kritériá vyhodnotiť, či aj napriek odpískanej penalte potrestá dotknutý tím ešte aj červenou kartou a vylúčením hráča. Tak, ako pri konkurencii disciplinárneho a trestného konania aj tu platí, že v jednom zápase takýto dvojitý postih môže byť na mieste a naopak, v inom zápase neakceptovateľný.

Disciplinárne stíhanie sudcu alebo prokurátora, jeho charakter vo svetle tzv. Engelových kritérií a aplikácia zásady ne bis in idem

Ako už bolo naznačené, o disciplinárnom stíhaní osoby nemožno en bloc povedať, že nespĺňa charakter trestného obvinenia. Veď nakoniec práve v revolučnom rozhodnutí vo veci Engel a ďalší vs Holandsko ESĽP posudzoval súbeh disciplinárneho a trestného konania vo vzťahu k vojakom. Ako je to však v prípade sudcu alebo prokurátora? Vo všeobecnosti v rámci odbornej obce prevažuje názor, že disciplinárne stíhanie prokurátora, prípadne sudcu netvorí prekážku pre jeho trestné stíhanie pre ten istý skutok (a to ani v opačnom poradí). Uvedený názor vzhľadom na absenciu súvisiacej judikatúry slovenských súdnych autorít vychádza z rozhodnutí ESĽP, resp. v ostatnom období vystúpila do popredia i rozhodovacia prax českých súdov.[9] V nasledujúcom texte sú priblížené nosné argumenty, prečo napriek určitým aspektom charakteristickým pre trestné konanie nie je disciplinárne stíhanie prokurátora/sudcu možné považovať za trestné obvinenie v zmysle Engelových kritérií. Charakter disciplinárneho stíhania ako trestného obvinenia naznačuje okrem znenia § 194 ods. 1 Správneho súdneho poriadku aj ustanovenie § 216 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry (ďalej len „zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry“), podľa ktorého pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti prokurátora sa primerane použije prvá časť Trestného zákona a na disciplinárne konanie sa primerane použije Trestný poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. V rovine disciplinárneho stíhania sudcov to je potom takmer totožné znenie § 150 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sudcoch a prísediacich“), podľa ktorého pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti sudcu sa primerane použije prvá časť Trestného zákona a na disciplinárne konanie sa primerane použije Trestný poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné. S účinnosťou od 01. 12. 2021 nemožno opomenúť § 4 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Disciplinárny súdny poriadok“), podľa ktorého „ak tento zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na disciplinárne konanie sa primerane použijú ustanovenia Trestného poriadku o základných zásadách trestného konania, o spoločnom konaní, o vylúčení súdu a iných osôb, o obhajcovi, o úkonoch trestného konania, o dokazovaní, o rozhodnutiach súdu, o hlavnom pojednávaní, o odvolaní, o dohode o uznaní viny a prijatí trestu, o obnove konania a o trovách trestného konania.“

Práve na tomto mieste je potrebné zodpovedať si kľúčovú otázku, či subsidiárne použitie trestnoprávnych kódexov je spôsobilé vtiahnuť disciplinárne stíhanie pod množinu trestného obvinenia, a teda či autonómny výklad ESĽP ohľadom trestného obvinenia pôsobí len rozširujúco, keď napriek vnútroštátnej právnej úprave priznáva garancie práva na spravodlivý proces aj konaniam iným ako trestným alebo môže pôsobiť aj zužujúco, a v prípade disciplinárneho stíhania sudcu/prokurátora, na ktoré sa podľa vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky primerane použijú ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku (aj ohľadom spravodlivého procesu), tomuto v zmysle Engelových kritérií štatút trestného obvinenia neprizná. Uvedenou otázkou sa ESĽP zaoberal napr. vo veci Ramos Nunes de Carvalho e Sá vs Portugalsko, ale aj v iných rozhodnutiach, pričom vo vzťahu k disciplinárnemu stíhaniu sudcu konštatoval, že aplikácia ustanovení súvisiacich s disciplinárnym konaním v spojení s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku nie je spôsobilá naplniť prvé Engelove kritérium.[10] Pre úplnosť je tiež potrebné jedným dychom dodať, že pokiaľ by slovenský zákonodarca predchádzajúce disciplinárne stíhanie prokurátora alebo sudcu chcel rozoznávať ako prekážku vo vzťahu k trestnému stíhaniu pre ten istý skutok, neuvádzal by tento dôvod „len“ vo fakultatívnej rovine v § 215 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných prípadoch poukazuje na skutočnosť, že disciplinárne a trestné konanie vykonávajú iné, od seba odlišné a nezávislé príslušné orgány. Za súčasného právneho stavu, najmä s poukazom na začatie činnosti Najvyššieho správneho súdu, utíchajú aj hlasy názorovej skupiny nerozoznávajúcej disciplinárne senáty ako samostatné disciplinárne orgány (najmä v prípade prokuratúry mohla forma kreovania disciplinárnych senátov k tomuto navádzať). Vzhľadom na judikatúru ESĽP a právnu úpravu disciplinárneho konania podľa zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, zákona o sudcoch a prísediacich, ako aj Disciplinárneho súdneho poriadku možno spoľahlivo konštatovať, že toto nie je v zmysle prvého kritéria Engelovho testu možné považovať za trestné obvinenie.

Druhé kritérium Engelovho testu sa vo vzťahu k disciplinárnemu stíhaniu sudcu alebo prokurátora nejaví ako problematické. Účelom dotknutej právnej regulácie je s určitosťou dodržiavanie povinností ustanovených právnym predpisom a spôsob vyvodenia zodpovednosti v prípade ich porušenia, avšak týka sa len špecifickej skupiny osôb. Bez potreby bližšieho zdôvodňovania je nepochybné, že disciplinárneho deliktu podľa zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry a podľa zákona o sudcoch a prísediacich sa nemôže dopustiť každý. Na rozdiel od priestupku teda v prípade disciplinárneho deliktu nedochádza k naplneniu druhého Engelovho kritéria, a za účelom zisťovania charakteru trestného obvinenia je potrebné skúmať i tretie kritérium Engelovho testu.

V rámci tretieho kritéria je nevyhnutné skúmať dve roviny, povahu sankcie, ktorá hrozí a závažnosť sankcie. Vo vzťahu k disciplinárnemu stíhaniu prokurátora alebo sudcu možno práve toto kritérium chápať ako najťažšie na vyhodnotenie. Priestor na názorovú diskusiu vytvára výklad oboch rovín tretieho kritéria Engelovho testu, a to v teoretickom ohľade, ako aj v rozhodovacej činnosti ESĽP v prípadoch disciplinárneho stíhania predstaviteľov niektorých právnických profesií. Ako už bolo uvedené v rámci základných východísk, o trestné obvinenie pôjde v prípade, ak vystupuje do popredia represívna alebo preventívna povaha možnej sankcie. Nie je však smerodajné (aj keď to môže byť zohľadnené) aká sankcia v disciplinárnom konaní bola uložená, ale aká hrozila. Je teda potrebné brať do úvahy všetky sankcie, ktorých uloženie pre disciplinárny delikt v dotknutom prípade prichádzalo do úvahy. Za najzávažnejšiu možnú sankciu, ktorá prokurátorovi alebo sudcovi za disciplinárny delikt hrozí, možno jednoznačne považovať zbavenie funkcie prokurátora podľa § 189 ods. 2 písm. d) zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, resp. odvolanie z funkcie sudcu podľa § 117 ods. 5 zákona o sudcoch a prísediacich. S ohľadom na povahu sankcie zbavenia funkcie, resp. odvolania z funkcie sú najčastejšie skloňované rozsudky ESĽP vo veci Müller-Hartburg vs Rakúsko a vo veci Moullet vs Francúzsko.

Aj za uvedomovania si prísne kazuistickej rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorá vždy vychádza z konkrétnych okolností toho ktorého prípadu možno na zmienených rozsudkoch ilustrovať princípy, ktorými sa ESĽP vo vzťahu k súbehu disciplinárneho a trestného stíhania spravuje. Vo veci Moullet vs Francúzsko ESĽP dospel k záveru, že disciplinárne stíhanie verejného činiteľa (vedúceho mestského oddelenia dopravy), v rámci ktorého mu bola uložená sankcia v podobe povinného odchodu do dôchodku nemá charakter trestného obvinenia. ESĽP v danom prípade vyhodnotil, že povinný odchod do dôchodku je charakteristickou sankciou pre disciplinárny delikt, teda nemá prioritne represívnu povahu. Zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, ani zákon o sudcoch a prísediacich obdobnú sankciu za disciplinárny delikt nerozoznáva. Napriek tomu je uvedený rozsudok ESĽP dôležitý vo svetle skúmanej problematiky z dôvodu, že samotné disciplinárne konanie bolo založené na skutočnosti, že dotknutý verejný činiteľ si pri výkone svojej činnosti neplnil povinnosti čestnosti, lojality, profesionálnej diskrétnosti a neutrality. V tejto súvislosti obsahovo veľmi podobne vyznieva § 188 ods. 1 zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry, podľa ktorého sa disciplinárnym previnením rozumie 1) správanie prokurátora, ktoré vzbudzuje oprávnené pochybnosti o jeho svedomitosti a nestrannosti pri rozhodovaní, 2) správanie prokurátora na verejnosti, ktoré znižuje vážnosť prokuratúry alebo 3) zavinené nesplnenie alebo porušenie povinnosti prokurátora, pričom medzi základné povinnosti prokurátora patrí napr. povinnosť vykonávať svoje služobné povinnosti svedomite, nestranne a bez prieťahov, povinnosť odmietnuť akýkoľvek zásah, nátlak, vplyv alebo žiadosť, ktoré by mohli viesť k ohrozeniu jeho nestrannosti, povinnosť zachovávať dôstojnosť pri výkone funkcie prokurátora, chrániť vážnosť vykonávanej funkcie a vystríhať sa všetkého, čo by mohlo spôsobiť ujmu na cti prokurátora alebo oslabiť dôveru v jeho nestrannosť.[11] Obdobnú úpravu obsahuje zákon o sudcoch a prísediacich v ustanovení § 116 a nasledujúcich. Závery rozsudku ESĽP vo veci Moullet vs Francúzsko s ohľadom na obdobný základ disciplinárneho stíhania, ako je to v prípade disciplinárneho stíhania prokurátora alebo sudcu naznačuje absenciu trestného obvinenia. V súvislosti s autonómnym výkladom trestného obvinenia je však potrebné skúmať povahu sankcie, ktorá v disciplinárnom konaní hrozí, keďže sankciu v podobe povinného odchodu do dôchodku predmetné zákony nerozoznávajú, a táto sa navyše javí ako jemnejšia než zbavenie, resp. odvolanie z funkcie.

Za účelom skúmania povahy sankcie zbavenia funkcie prokurátora alebo odvolania z funkcie sudcu možno použiť závery ESĽP prezentované v rozsudku vo veci Müller-Hartburg vs Rakúsko. V danom prípade ESĽP vyhodnotil vyčiarknutie zo zoznamu advokátov ako sankciu reparačnej povahy, poukazujúc na jej cieľ, ktorým je obnoviť dôveru verejnosti preukázaním, že v prípade závažného zneužitia úradnej moci advokátska komora zakáže dotknutému advokátovi vykonávať prax. V danej súvislosti možno samozrejme konštatovať, že aj účelom uvedených, najprísnejších sankcií podľa ustanovení zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry alebo zákona o sudcoch a prísediacich je obnova dôvery v profesijný stav, v spravodlivosť a pod. (teda sankcie majú neopomenuteľný reparačný charakter). Na druhej strane je potrebné si zodpovedať, či sankcia (prípadne viac popri sebe uložených sankčných opatrení) môže mať reparačný a zároveň aj represívny, resp. preventívny charakter. ESĽP v rozsudku vo veci Müller-Hartburg vs Rakúsko síce konštatoval, že ide o prísnu sankciu, ktorá ale ovplyvňuje v prvom rade občianske právo právnika pokračovať vo výkone svojej profesie, pričom zdôraznil, že v zmysle rakúskeho právneho poriadku nemusí mať vyčiarknutie trvalý charakter, ale právnik môže po troch rokoch žiadať o opätovnú registráciu. V súvislosti s nastolenou otázkou ESĽP formuláciou „v prvom rade“ (first an foremost) pripustil, že sankcia môže mať zároveň reparačnú aj represívnu/preventívnu povahu. Druhé a tretie Engelove kritérium sú síce alternatívnymi kritériami, avšak v situácii, kedy ich samostatná analýza neumožňuje dospieť k jednoznačnému záveru o existencii trestného obvinenia, ESĽP nevylučuje ani kumulatívny prístup, kedy sa disciplinárne konanie môže vo svetle existencie trestného obvinenia posúdiť ako celok.[12] V súvislosti s druhou rovinou, závažnosťou sankcie, je potrebné uviesť, že zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry a rovnako ani zákon o sudcoch a prísediacich neumožňuje za prokurátora alebo sudcu vymenovať osobu, ktorá bola z tejto funkcie odvolaná na základe disciplinárneho rozhodnutia.[13] Uvedené však ESĽP v obdobnom prípade vo veci Ramos Nunes de Carvalho e Sá vs Portugalsko nebránilo, aby disciplinárne stíhanie sudcu vyhodnotil ako nespĺňajúce charakter trestného obvinenia, keď na základe Engelových kritérií posúdil konanie a samotnú sankciu ako spadajúcu do „disciplinárneho systému.“ K rovnakému záveru dospel Ústavný súd Českej republiky v náleze Pl. ÚS 33/09 zo dňa 29. 9. 2010, v ktorom vyslovene konštatoval, že „kárné řízení se soudcem není řízením o trestním obvinění ve smyslu čl. 6 Úmluvy a čl. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě.“ Za sankciu s represívnou povahou by v zmysle judikatúry ESĽP bolo možné považovať uloženie vysokej peňažnej pokuty, čo však zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch ani zákon o sudcoch a prísediacich neumožňuje. Zníženie platu je v zmysle rozhodovacej činnosti ESĽP považované za opatrenie vlastné pre disciplinárne konanie a teda nevybočujúce z medzí „disciplinárneho systému.“

S poukazom na analýzu prvých dvoch Engelových kritérií vo vzťahu k prokurátorovi alebo sudcovi nachádza paradoxným oblúkom svoju aktuálnosť Trestný poriadok, ktorého § 215 ods. 2 písm. b) sa obsahovo takmer zhoduje s druhou rovinou tretieho kritéria Engelovho testu, závažnosťou samotnej sankcie. Podľa uvedeného kritéria môže závažnosť sankcie aj v prípade nenaplnenia ostatných kritérií vec posunúť do „trestnej“ roviny.[14] Aj tu však platí, že charakter trestného obvinenia spravidla naplnený nebude, pokiaľ je uložená sankcia charakteristická pre disciplinárne konanie (disciplinárny systém) a nie pre trestné konanie. Práve takými sú sankcie rozoznávané analyzovanými slovenskými stavovskými zákonmi, ktoré sa dotýkajú iba podmienok, resp. existencie právneho vzťahu medzi štátom a sudcom, resp. prokurátorom.[15] Uvedené vyplýva, okrem iného, už pri zmienenom rozsudku ESĽP vo veci Ramos Nunes de Carvalho e Sá vs Portugalsko. Za súčasného poznania dotknutými zákonmi rozoznávaných sankcií, ktorých uloženie prichádza do úvahy za disciplinárne delikty, možno konštatovať, že disciplinárne konanie voči prokurátorovi alebo sudcovi nemá charakter trestného obvinenia ani v zmysle tretieho kritéria. Čo sa týka obsahového prekrytia závažnosti sankcie podľa tretieho kritéria Engelovho testu a § 215 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, tu je nevyhnutné podotknúť, že zatiaľ čo v prípade konštatovania závažnosti podľa Engelovho testu má toto obligatórne za následok existenciu trestného obvinenia a s tým súvisiacu nemožnosť dvojitého postihu, tak podľa konštatovania „dostatočnosti“ sankcie podľa § 215 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku pôjde vždy len o fakultatívny dôvod zastavenia trestného stíhania.[16]

Záver

V disciplinárnom stíhaní možno prokurátorovi alebo sudcovi uložiť až sankciu zbavenia funkcie, resp. odvolania z funkcie, pričom túto je na mieste vyhodnotiť ako objektívne prísnu. ESĽP v obdobných prípadoch, kedy posudzoval existenciu trestného obvinenia vo vzťahu k disciplinárnemu stíhaniu predstaviteľov rôznych právnických profesií vždy dospel k záveru, že disciplinárne stíhanie, nech sa aj sankcia javí akokoľvek prísna, má za cieľ obnoviť dôveru verejnosti v daný právnický stav. Na súčasnej spoločenskej situácii možno pozorovať, že v stávke je naozaj veľa. Sankcia, ktorá sudcovi, resp. prokurátorovi v disciplinárnom konaní hrozí, so sebou nepochybne nesie i prvky represie. Ako však vyplýva z konštantnej judikatúry ESĽP, do popredia vystupuje najmä reparačný charakter sankcie, ktorá v disciplinárnom konaní voči sudcovi alebo prokurátorovi prichádza do úvahy, čo s poukazom na Engelove kritériá svedčí o neexistencii trestného obvinenia. Je pravdou, že dosiaľ ESĽP vo vzťahu k aplikácii zásady ne bis in idem neskúmal priamo slovenskú právnu úpravu týkajúcu sa disciplinárneho stíhania prokurátora alebo sudcu, preto si v tejto partikulárnej otázke musíme vystačiť s princípmi a všeobecnými závermi prezentovanými v rozsudkoch ESĽP v obdobných veciach. Bolo by však veľmi trúfalé domnievať sa, že práve tá slovenská právna úprava disciplinárneho stíhania prokurátora alebo sudcu nad ostatnými svojím charakterom, resp. povahou sankcií vyčnieva. Vzhľadom na uvedené možno spoľahlivo prijať záver, že disciplinárne stíhanie sudcu alebo prokurátora nepredstavuje trestné obvinenie v zmysle čl. 6 Dohovoru, a teda trestné stíhanie sudcu alebo prokurátora pre ten istý skutok nie je porušením zásady ne bis in idem. Prezentovaný záver, samozrejme, neplatí en bloc na akékoľvek disciplinárne konanie, čo nakoniec vyplýva aj z rozsudku ESĽP vo veci Engel a ďalší vs Holandsko. Vo svetle úvodom načrtnutej paralely z futbalového prostredia bude teda disciplinárne stíhanie sudcu alebo prokurátora predstavovať tú jednoznačnú situáciu, kedy je dvojitý postih akceptovateľný, a červená karta i pokutový kop na mieste.