JUDr. Katarína Gešková, PhD. pôsobí na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, kde vyučuje a vedecky sa venuje oblasti civilného procesu. Jej profesnou vášňou sú pravidlá konania pred všeobecnými súdmi prevažne v súkromných sporoch. Zameriava sa aj na oblasť právnického písomného prejavu a na etické dilemy v civilnom procese. Jej práca má presah aj do zahraničia, pracuje na rôznych grantových programoch, aktívne publikuje a styk s praxou udržuje ako advokátka. Pôsobí aj na Ústavnom súde SR ako externá poradkyňa.
Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Tento princíp je prítomný aj v našej súdnej praxi, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia a má len čisto interpretačný charakter.
Príspevok analyzuje účel princípu subsidiarity určovacej žaloby a dôvody, pre ktoré sa stal súčasťou rozhodovacej praxe na Slovensku a vo viacerých európskych krajinách. Zároveň poukazuje na aktuálne názory právnej vedy a súdnej judikatúry na tento princíp.
- Všeobecne o princípe subsidiarity určovacej žaloby
Určovacia žaloba smeruje k určeniu práva alebo právneho vzťahu. Pri iných než určovacích žalobách však činnosť súdu pri určení práva nekončí. Súd totiž potrebuje určiť právo, aby mohol rozhodnúť o vlastnom predmete danej žaloby.[1]
Vzhľadom na tento ohraničený záber určovacích žalôb tak vzniká dojem, že ostatné žaloby (žaloba na plnenie, právotvorná žaloba, príp. iná žaloba) majú niečo navyše. Inak povedané, má sa za to, že ochrana prostredníctvom inej žaloby má v sebe okrem určenia, o ktorom súd rozhodne ako o prejudiciálnej otázke, aj rozhodnutie o dôsledku, ktoré z tohto určenia plynie. Z tohto potom pramení predpoklad, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať tejto širšej (plnšej) ochrany, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Uvedená prednosť inej žaloby pred určovacou žalobou sa označuje aj ako princíp subsidiarity určovacej žaloby.[2]
Princíp subsidiarity sa v historickom vývoji vnímal v dvoch rovinách. Jeho prvotný význam vychádzal z už prekonaného názoru, že určovacia žaloba je len predproces, je len anticipáciou (predvídaním) žaloby na plnenie. Tento názor má svoj základ v texte ZPO (rakúskeho aj nemeckého), podľa ktorého právny záujem je daný, ak má byť právo alebo právny vzťah určený čo najskôr (alsbald). Tento názor potom pripisoval určovacej žalobe prejudiciálny význam v tom zmysle, že mala v určitých prípadoch umožniť vyjasniť vzťah ešte pred podaním žaloby na plnenie.[3] Uvedené závery vychádzali z názoru, že cieľom civilného procesu je získanie exekučného titulu, teda získanie plnej ochrany prostredníctvom rozsudku na plnenie. Už Wach však namietal, že potreba uspokojenia uplatnená žalobou na plnenie sa zásadne líši od právneho záujmu na okamžitom určení.[4] Tieto názory možno preto považovať za prekonané. Princíp subsidiarity sa následne začal vnímať v trochu odlišnej rovine, a bol odôvodňovaný hospodárnosťou konania. Ak sa mohol žalobca domáhať plnenia, nebol dôvod na to, aby sa domáhal len určenia. Takto sa pomerne silno zakorenil v súdnej praxi germánskeho právneho systému. Napriek tomu už Kadel poukazoval na to, že s uznaním nezávislosti a rovnakého významu určovacej žaloby sa subsidiarita určovacej žaloby stále viac odmieta. Vo všeobecnosti je určovacia žaloba prípustná napriek prípadnej žalobe na plnenie, ak sa ňou sporná otázka vyrieši jednoduchšie, lacnejšie alebo lepšie ako druhou z nich. Dôvodom uprednostňovania žaloby na plnenie však stále ostáva jej ďalekosiahlejší účinok (rozhoduje sa o existencii práva a plnení z neho vyplývajúceho) a snaha vyhnúť sa duplicitným konaniam.[5]
Preferencia inej žaloby pred určovacou žalobou, spravidla žaloby na plnenie, je prítomná aj v našej súdnej praxi. Princíp subsidiarity síce nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia, ale je skrytý v nedostatku naliehavého právneho záujmu. Podľa R 17/1972 platí, že „ak k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa § 80 písm. c) OSP žiadny zmysel.“
V tomto kontexte treba pre úplnosť dodať, že s účinnosťou CSP právna úprava rozlišuje dve určovacie žaloby. Žalobu o určenie práva (§ 137 písm. c) CSP), pri ktorej žalobca musí tvrdiť a preukázať naliehavý právny záujem, ibaže tento vyplýva z osobitného predpisu, a žalobu o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP), ktorú môže žalobca podať len ak vyplýva z osobitného predpisu. Uvedená zmena tak redukovala možnosť žalovať o určenie právnych skutočností, najmä právnych úkonov. Vzhľadom na to, že prípustnosť žalôb o určenie právnych skutočností je jasne ohraničená, a teda je prípustná len na základe výslovného zákonného splnomocnenia, o princípe subsidiarity budeme hovoriť vo vzťahu ku „klasickej“ určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP. Pri nej je prípustnosť odvodená od naliehavého právneho záujmu. Pri týchto žalobách je otázka ich subsidiarity vo vzťahu k žalobám na plnenie stále aktuálna.
Cieľom, ktorý sleduje princíp subsidiarity je dohliadať na to, aby súdna ochrana bola poskytovaná hospodárne. Korzonek[6] uvádza, že je od žalobcu úplne iracionálne, ak môže žalovať viac (na plnenie), aby žaloval menej (na určenie). Princíp subsidiarity má tiež chrániť žalovaného pred viacerými súdnymi konaniami.[7] Je zaujímavé, že pri ostatných žalobách sa na žalovaného takto neprihliada; súdy sa nezaujímajú, či je alebo nie je zaťažený neopodstatnenou žalobou. Pri iných žalobách sa totiž právny záujem prezumuje a ak je žaloba neopodstatnená, súd o nej vecne rozhodne tak, že ju zamietne. Žalobca nesie následky za to, že „zaťažoval“ súdny systém a žalovaného prostredníctvom štandardného inštitútu na to určeného, a to náhrady trov konania.
Určovacia žaloba je užitočný procesný inštitút, ktorého účelom je odstrániť neistotu v právnych vzťahoch. Poskytovať súdnu ochranu v podobe určovacieho rozsudku je možné len v prípade, keď je strana skutočne v stave právnej neistoty, len vtedy totiž určovací rozsudok skutočne potrebuje. Na identifikáciu toho, či je potreba určovacieho rozsudku skutočná slúži inštitút naliehavého právneho záujmu. Jeho účelom je zabezpečiť, aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne, t. j. aby súdy neboli zaťažované nepotrebnými žalobami, a tiež, aby ani žalovaní neboli vystavení zbytočným súdnym sporom. Naliehavý právny záujem je tak akýmsi procesným filtrom, ktorý eliminuje žaloby, ktoré nesledujú odstránenie právnej neistoty.
Princíp subsidiarity neplatí absolútne. Aj v slovenskej súdnej praxi sa možno stretnúť s rozhodnutiami, ktoré pripúšťajú určovaciu žalobu aj v prípade, ak je zároveň možné žalovať na plnenie. V tomto kontexte môžeme ako príklad uviesť nasledujúce rozhodnutia:
- Rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo/31/2011 a 4 Cdo/89/2007: „…ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba.
- Rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obdo/51/2011: Zásadne platí, že možnosť podania žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe určovacej, tento predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú – pri možnosti žaloby na plnenie – možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určujúca žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie.
- Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/392/2013: Žalobca síce mohol žalovať aj na splnenie povinnosti, v ktorom konaní súd otázku platnosti právnych úkonov mohol riešiť prejudiciálne, ako to uvádza odvolací súd, dovolací súd je však toho názoru, že v danej veci pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné skúmať, či určovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie. …..V prípade vyhovenia žalobe možno totiž očakávať, že účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania
- Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/112/2004, obdobne aj 4Cdo/49/2003 a 3Cdo/53/2007: „Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p., však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy medzi účastníkmi sporu a predíde sa žalobe na plnenie).
Z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že určovacia žaloba je prostriedkom na odstránenie rozporov strán aj za stavu, ak už k porušeniu práva došlo. Potom platí, že určovacia žaloba nemusí stratiť zmysel ani v situáciách, kedy už právo bolo porušené (nebude teda plniť preventívnu funkciu) a žalobca má k dispozícii aj žalobu na plnenie. Určovacia žaloba bude prípustná,
- ak vhodne koncipovaný určovací petit môže pomôcť predísť ďalším sporom (nie však vtedy, ak by došlo len k množeniu sporov),
- ak sa určovacím výrokom vytvorí pevný a široký základ právneho vzťahu medzi stranami, najmä ak sa vytvorí základ pre budúce a ďalšie nové nároky žalobcu,
- ak žalobou na plnenie nie je možné vyriešiť celý obsah a dosah právneho vzťahu medzi sporovými stranami,
- ak možno očakávať, že účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho donucovania.
Napriek tomu, že sme uviedli hneď niekoľko rozhodnutí, v ktorých je princíp subsidiarity prelomený, tejto otázke sa súdy vlastne venovali len v dvoch z uvedených rozhodnutí.
V rozhodnutí sp. zn. 5 Obdo 51/2011 išlo o určenie neplatnosti dražby a úverových zmlúv s tým, že bolo zistené, že žalobca sa po tomto určení bude domáhať voči žalovanému náhrady škody. Najvyšší súd konštatoval, že naliehavý právny záujem daný nie je (ani na určení neplatnosti dražby, ani na určení neplatnosti úverových zmlúv), pretože sami žalobcovia uviedli, že sa v ďalšom konaní mienia domáhať náhrady škody, čim by rozhodnutie súdu o určovacej žalobe nevytvorilo pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu (súd zistil, že žalovaný odmieta mimosúdnu dohodu) a teda určovacia žaloba by neslúžila potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov.
Naopak, v konaní o neplatnosť odstúpenia od zmluvy o obchodnom zastúpení (sp. zn. 6 Cdo 392/2013)[8] najvyšší súd konštatoval, že naliehavý právny záujem je daný, aj keď žalobca môže žalovať na plnenie (náhrada škody, odstupné, príp. iné nároky), pretože predpokladom po vydaní určovacieho rozsudku je, že strany si budú dobrovoľne plniť a teda nie je prekážkou to, že otázka platnosti odstúpenia je otázkou predbežnou.
V ostatných súdnych rozhodnutiach išlo len o dôsledok judikatórnej koláže,[9] teda notorického opakovania všeobecných fráz o naliehavom právnom záujme. [10]
Princíp subsidiarity spomína aj právna doktrína.[11] Síce ho takto doslovne nepomenúva, avšak možno povedať, že všetci akademici sa zhodujú v tom, že žaloba na plnenie má prednosť pred určovacou žalobou, s tým, že sú prípustné výnimky.
V tejto súvislosti poukazujeme na významný sociologický význam určovacej žaloby, ktorý spomínal už Hora.[12] Určovací rozsudok má totiž schopnosť vytvoriť priestor pre dobrovoľné plnenie. Určovacia žaloba práve tým, že nie je exekučným titulom, predstavuje svojím spôsobom miernejšie vyriešenie spornej otázky. Ak súd vydá určovací rozsudok o spornom práve alebo právnom vzťahu, možno predpokladať, že tento rozsudok bude vodidlom pre budúce správanie strán. A to tak, že buď jedna strana dobrovoľne splní svoju povinnosť, pretože súd určil, že táto povinnosť existuje alebo druhá strana nebude túto povinnosť od druhej vymáhať, pretože súd určil, že táto povinnosť neexistuje.
Potom sa vynára otázka, z akého dôvodu sa žalobcovi vlastne vnucuje spôsob, akým má uplatniť svoje právo na súde, teda, aký druh žaloby má zvoliť na ochranu svojho práva, ak aj určovacia žaloba je spôsobilá odstrániť neistotu a usporiadať vzťah medzi stranami. Odpoveďou býva to, že inak bude súdny systém a žalovaný zaťažený dvakrát, jedenkrát v konaní o určenie, druhýkrát v konaní o plnenie. S týmto názorom nemožno bez ďalšieho súhlasiť a v nasledujúcich riadkoch sa pokúsime vysvetliť prečo.
Existujú názory, ktoré v subsidiarite určovacej žaloby nevidia zmysel. Gessel – Kalinowska[13] uvádza, že zásada subsidiarity má svoje korene vo všeobecnej nedôvere voči zámerom žalobcu podávajúceho určovaciu žalobu v situácii, keď by bolo možné podať žalobu o plnenie. Z uvedeného sa potom vyvodzuje záver, že zámerom navrhovateľa nie je účinná ochrana jeho práv, ale niečo iné, čo nie je zahrnuté vo všeobecnom cieli občianskeho súdneho konania, a to je ochrana subjektívnych práv. Samotný cieľ navrhovateľa je tiež filtrovaný prostredníctvom objektivizácie jeho právneho záujmu. Tento problém sa potom akoby redukuje na tri typy cieľov, ktoré sú základom trojčlennej klasifikácie nárokov (na plnenie, na určenie a právotvorné), pričom sa málo zohľadňuje bohatá škála ľudských motívov, ktoré sú základom občianskoprávnych vzťahov.
Podľa Gessel- Kalinowskej tento spôsob uvažovania doviedol výklad právneho záujmu k zásade subsidiarity, ktorá nie je expressis verbis zahrnutá v pozitívno-právnej norme, je čisto interpretačná. Uplatňovanie zásady subsidiarity vedie k tomu, že sa ochrana prostredníctvom určovacej žaloby javí ako prostriedok nápravy, ktorý je menej cenený ako iné a ktorý nie je prípustný v prípadoch, keď je k dispozícii širší prostriedok ochrany. Ďalej takáto objektivizácia, ako uvádza Gessel-Kalinowska, akceptuje svojvôľu súdu, pričom nezohľadňuje to, že teleologicky nárok na určenie a nárok na plnenie pokrývajú rôzne potreby a vedú k dosiahnutiu rôznych cieľov, pričom zmier pri riešení sporu je možno jedným z nich. Toto pravidlo zbavuje žalobcu možnosti voľby medzi prostriedkami nápravy, ktoré mu zákon umožňuje, a prenáša na súd plnú voľnosť rozhodovania o tom, aké ciele má žalobca sledovať a aký procesný spôsob má zvoliť. Podľa nej takýto paternalistický prístup mohol byť pochopiteľný v devätnástom storočí, ale nemôže obstáť vo svetle dispozičného princípu ako jedného z nosných princípov moderného civilného procesu. Na súdne konanie treba pozerať ako na „územie strán“. Je to strana, ktorá disponuje s konaním, a to nielen v podobe začatia a možnosti ukončenia súdneho konania alebo určením skutkových otázok, ale mala by zahŕňať aj výber cesty, ktorá je pre ňu najvýhodnejšia. Sudca by mal byť v konečnom dôsledku viazaný návrhmi strán, najmä ak sú procesnej, a nie hmotnoprávnej povahy. Dispozičný princíp je procesným odrazom hmotnoprávnej zásady autonómie vôle subjektov práva a je súčasťou všeobecnej funkčnej korelácie medzi civilným procesom a súkromným právom hmotným.
Kritické názory existujú aj vo Švajčiarsku. Podľa Bodmera určovacie žaloby očividne neslúžia len ako predpríprava pre vymáhanie plnenia.[14] Preto by sa malo upustiť od konštatovania, že určovacia žaloba by mala byť ako subsidiárna neprípustná. Ak bola totiž určovacia žaloba využitá len ako predpríprava na žalobu na plnenie, táto žaloba je potom neprípustná z dôvodu nedostatku právneho záujmu, nie však z dôvodu subsidiarity. Právny záujem totiž nie je daný preto, že si žalobca zvolil neefektívny spôsob domáhania sa svojho nároku a teda jeho určovací nárok nie je potom hodný ochrany.[15] S týmto vnímaním sa nemôžeme úplne stotožniť, pretože voľba určovacej žaloby môže byť efektívna, najmä ak dôjde k dobrovoľnému plneniu. V čase podania určovacej žaloby možno ešte ťažko odhadnúť, či tento spôsob ochrany bude efektívny alebo nie. S prístupom Bodmera sa nestotožňujú ani Bessenich a Bopp, podľa ktorých by mala byť určovacia žaloba prípustná dokonca aj v prípade, ak je iba prípravou pre budúcu žalobu na plnenie.[16] Poukazujú na autonómiu žalobcu rozhodnúť sa ako bude postupovať, aby efektívne uplatnil svoje práva. Obmedzenie jeho autonómie podľa nich vlastne neexistuje. Celkovo vo švajčiarskej právnej doktríne smeruje k upusteniu od všeobecného konceptu subsidiarity.[17]
- Komparatívny pohľad v germánskych právnych úpravách
V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime priblížiť zahraničné právne úpravy.[18] Na úvod môžeme konštatovať, že je z nich zrejmé, že subsidiarita určovacej žaloby je v nich od počiatku prítomná. Treba ale dodať, že súdna judikatúra formuluje viaceré pomerne jasné a konkrétne výnimky a tak umožňuje, aby boli prípustné určovacie žaloby aj v prípade, ak je možná aj žaloba na plnenie.
- Rakúsko
Rakúska súdna prax a právna veda sa jednohlasne zhodujú na tom, že pokiaľ môže žalobca dosiahnuť svoj cieľ jednoduchšou cestou alebo ak má možnosť domáhať sa extenzívnejšej ochrany na súde, právny záujem na určení nie je daný, čím je vyjadrený princíp subsidiarity.
Platí ale, že strana musí dosiahnuť žalobou na plnenie všetko, čo by dosiahla aj určovacou žalobou a teda nemusela by sa dodatočnými žalobami domáhať ďalších nárokov.[19] V tomto kontexte potom netreba zabúdať na to, že žaloba na plnenie nie vždy môže priniesť širšiu ochranu ako žaloba na určenie. Má sa za to, že otázka určenia je len predbežnou otázkou a preto nebude, ak sa nachádza v rozsudku na plnenie, tvoriť prekážku res iudicata. Preto sa súdy necítia byť viazané v budúcich sporoch o plnenie týmto právnym posúdením, pokiaľ je len v odôvodnení súdneho rozhodnutia.
Súdna judikatúra v Rakúsku vytvorila súhrn určitých výnimiek, kedy je žaloba na určenie prípustná, aj v prípade, že strana by mohla žalovať plnenie, resp. aspoň jeho časť. Ide napr. o situáciu, ak žalobca môže podať žalobu na plnenie až v budúcnosti, po splatnosti plnenia, o trvajúce (pokračujúce) záväzky,[20] o budúce škody,[21] o situáciu, ak určovacia žaloba má vylúčiť budúce spory.[22] Možno uzavrieť, že pravidlo, že určovacia žaloba nie je prípustná, ak je možné uplatniť nárok na plnenie, sa uplatňuje iba vtedy, ak nárok na plnenie vyčerpáva určovací nárok, t. j. vtedy, ak do úvahy už neprichádzajú ďalšie právne dôsledky ako tie, ktoré vyplývajú zo žaloby na plnenie.[23]
- Nemecko
V Nemecku neexistuje všeobecné pravidlo, že určovacia žaloba je neprípustná, ak možno žalovať na plnenie.[24] Vzťah týchto dvoch žalôb sa však prejaví pri skúmaní právneho záujmu. Vo všeobecnosti však platí, že právny záujem nie je daný, ak žalobca môže žalovať na plnenie, čo sa odôvodňuje procesnou ekonómiou, ako aj zamedzením dvojitému zaťaženiu súdov a minimalizovaním súdnych trov. V súlade s tým sa potom prijíma názor, že právny záujem nie je daný, ak iné žaloby poskytujú jednoduchšiu a lacnejšiu cestu k dosiahnutiu žalobcovho cieľa alebo ak možno vylúčiť druhý spor.[25]
Uvedené ale nespôsobuje vždy to, že určovacia žaloba by mala byť druhoradá. Aj žaloba na určenie bude prípustná, ak dokáže vyriešiť spor rozumne a primerane.[26] Napr., ak sa určenie týka minulých a budúcich záväzkov, je vhodnejšie žiadať určovací rozsudok vo vzťahu ku všetkým nárokom, ako ich deliť do dvoch žalôb.[27] Podobne platí, že žalobca bude mať naliehavý právny záujem, ak možno očakávať, že žalovaný bude rešpektovať určovací rozsudok a bude plniť dobrovoľne.[28] Súdy zvyčajne prezumujú toto správanie u poisťovní [29] a bánk.[30]
Nemecký Spolkový najvyšší súd považuje určovaciu žalobu za prípustnú, ak určenie právneho vzťahu prekračuje príslušné plnenie podľa určitej zmluvy. Ak napr. nájomca tvrdí, že nájomná zmluva je neplatná v dôsledku jej ukončenia alebo výpovede, prenajímateľ má právny záujem na určení, že nájomný vzťah je platný.[31] Podobne BGH považoval právny záujem za dostatočný, keď žalobca žiadal určenie platnosti určitej pomerne zložitej zmluvy s viacerými spornými povinnosťami, bez toho, aby požadoval od žalobcu, aby podal žalobu na plnenie, hoci išlo o plnenie splatné.[32] Možno povedať, že posúdenie toho, či súd pripustí niektorú z výnimiek z princípu subsidiarity, závisí od okolností konkrétneho prípadu.
Tiež sa stáva , že súdy v dvoch inštanciách právny záujem na určení vidia, a naopak Spolkový najvyšší súd má na vec opačný názor a žalobu považuje za neprípustnú.[33] Potom je otázne, či nepripustenie určovacej žaloby na úrovni preskúmania veci najvyšším súdom korešponduje s princípom procesnej ekonómie.
- Švajčiarsko
Aj vo Švajčiarsku platí, že určovacia žaloba je subsidiárna a je prípustná len vtedy, ak nemožno žalovať na plnenie (§ 84 ZPO) alebo nie je prípustná právotvorná žaloba (§ 87 ZPO).[34] Vychádza sa totiž z toho, že žalobca nemôže najskôr žalovať o určenie a až následne sa domáhať peňažného plnenia z tohto určenia. Toto rozdelenie konania na dve konania sa vníma nie ako nevyhnutné a v rozpore s procesnou ekonómiou. Hoci, pre úplnosť treba dodať, že sa prijíma názor, že ak škoda ešte nevznikla alebo stále rastie, žaloba na plnenie jednoducho nie je zatiaľ možná. Potom je určovacia žaloba prípustná za predpokladu, že škoda nie je v blízkej budúcnosti vyčísliteľná. Švajčiarsky spolkový najvyšší súd pripustil určité výnimky z pravidla subsidiarity. Aj napriek tomu sa prístup Spolkového najvyššieho súdu Švajčiarska považuje za zdržanlivý a je v doktríne kritizovaný (viď kritické názory Bodmera, Bessenicha a Boppa uvádzané vyššie). Vo Švajčiarsku väčšina právnej doktríny zastáva názor, že by malo byť od tohto princípu upustené.[35]
- Poľsko
Asi najsilnejšie je zakorenená subsidiarita v Poľsku. Určovacia žaloba je vnímaná ako žaloba subsidiárna, teda druhoradá, nastupujúca len v prípade, ak nie je prípustná plná ochrana prostredníctvom inej formy žaloby. Dokonca možno povedať, že už samotná možnosť inej žaloby, nie lepšej, ale rovnocennej, tiež vylučuje existenciu právneho záujmu na určení. Vychádza sa totiž z toho, že určenie je len jedna z predbežných otázok pre žalobu na plnenie. V takom prípade akoby určovacia žaloba strácala svoje autonómne a nezávislé postavenie a žalobcovi sa núka plnšia ochrana prostredníctvom žaloby na plnenie.[36]
Jedným z nosných argumentov je aj v tomto prípade procesná ekonómia a snaha zabrániť tomu, aby súdy boli preťažené žalobami. Argumentuje sa aj záujmom žalovaného, ktorý by nemal byť vystavený dvom konaniam a dvom náhradám ich trov. Koncept subsidiarity sa v poľskej právnej náuke vyvinul spolu s konceptom právneho záujmu, ale zdá, že jeho výklad je stále viac a viac striktnejší. Súdy nielenže preferujú pred určením iné typy žalôb dôvodiac, že tieto poskytujú väčšiu ochranu práv žalobcu, ale dokonca odkazujú žalobcu na iné prostriedky ochrany – na mimosporové konanie alebo správne konania.[37] Možno povedať, že podľa poľskej súdnej praxe môže žalobca žiadať určenie vlastne len v prípade, ak je určenie jedinou prípustnou možnosťou.[38] Inak povedané, žalobca nemá právny záujem na určení, ak má žalobca k dispozícii iný prostriedok ochrany, a to aj v prípade ak nie je alternatíva k určovacej žalobe vhodnejšia, ale v očiach súdu iba rovnocenná ako určenie. Je irelevantné, či sa žalobca vzdá iných prípustných možností ochrany svojho práva.[39]
Gessel – Kalinowska uvádza, že žalobca je potom vystavený povinnosti zvážiť nasledovné: i) urobiť si analýzu všetkých dostupných možností jeho právnej ochrany, ii) zhodnotiť, či je iný prostriedok ochrany aspoň ekvivalentný žalobe na určenie.
Žaloby na určenie nemôžu slúžiť ani ako predpríprava pre žalobu na plnenie. Poľský najvyšší súd rozhodol vo veci 1 ACa 270/2019 z 9. septembra 2016, že určenie, že žalobca platne odstúpil od zmluvy o predaji nehnuteľnosti, poukazujúc na to, že následne bude mať nárok na úhradu peňažnej sumy v súvislosti s odstúpením (vrátane vrátenia kúpnej ceny), nie je prípustné. Podľa súdu, určovací rozsudok by nemohol definitívne vyriešiť tento právny vzťah a zabrániť ďalšiemu sporu v budúcnosti. Naopak, rozhodnutie o odstúpení určite vyvolá konanie o plnenie v budúcnosti. Inak povedané, rozhodnutie o platnosti odstúpenia je len predbežná otázka v konaní o zaplatenie.
Napriek tomu sa aj v poľskej súdnej praxi vyskytujú výnimočné prípady, kedy súdy pripustia určovaciu žalobu aj v prípade možnosti žalovať na plnenie. Poľský najvyšší súd v rozhodnutí zo dňa 2. júla 2015 sp. zn. V CSK 640/14 uviedol, že žalobca má právny záujem na určení napriek existujúcej možnosti žaloby na plnenie (ktorá môže byť podaná ním alebo proti nemu) v prípade, ak z právneho vzťahu vzniknú iné, oveľa ďalekosiahlejšie dôsledky, ktoré nemôžu byť urovnané (vyriešené) v konaní o plnenie. V takom prípade len určovacia žaloba môže poskytnúť úplnú ochranu. V uvedenom prípade išlo o určenie neplatnosti nájomnej zmluvy, kde konanie inicioval nájomca, pričom prenajímateľ ako žalobca popri tom podal žalobu o zaplatenie nedoplatkov z nájomného za posledné dva roky. V tomto konaní o zaplatenie nájomca ako žalovaný argumentoval neplatnosťou nájomnej zmluvy ako argumentom pre zamietnutie žaloby. Najvyšší súd usúdil, že z nájomnej zmluvy vyplývajú rôzne práva a povinnosti, ako napr. inter alia povinnosť platiť nájomné, povinnosť starať sa o budovu, povinnosť vykonávať potrebné opravy alebo nahradiť škodu v prípade porušenia zmluvy. Preto rozhodnutie o otázke platnosti alebo neplatnosti nájomnej zmluvy v konaní o zaplatenie neposkytuje žalobcovi plnú ochranu jeho práv. Rozhodnutie v konaní o zaplatenie tiež nezaväzuje súdy v prípadnom inom konaní, ktoré môže vyplývať z nájomnej zmluvy v budúcnosti. Preto rozsudok v konaní o zaplatenie nepokrýva právny záujem žalobcu v takom rozsahu ako určovací rozsudok. Preto prebiehajúce konanie o zaplatenie nevylučuje konanie o určenie. Uvedené môžeme zhrnúť tak, že určovacia žaloba v princípe nie je prípustná, ak má žalobca k dispozícii žalobu na plnenie, ktorá sa považuje za poskytujúcu oveľa širšiu ochranu, okrem situácií, ak je predmetom žaloby na plnenie len jeden z možných dôsledkov určenia.
- Anglický prístup
V anglickom práve je určovacia žaloba upravená v Civilných procesných pravidlách (CPR)[40] a podľa článku 40.20 platí, že „súd môže vydať záväzné určenie bez ohľadu na to, či sa požaduje iný nárok“[41] Z uvedeného potom jasne vyplýva, že súd môže vydať určovací rozsudok aj popri inom výroku. Na okraj možno poznamenať, že uvedené ustanovenie už neupravuje ani predmet určenia, teda nemusí ním byť len právo alebo právny vzťah. K zmene v tomto ohľade došlo tak, že slovo právo bolo z tohto ustanovenia vypustené. Preto aj predmet určenia je širší a môže ním byť právo, právny vzťah, prostriedky nápravy, skutočnosti a právne princípy.
Anglické právo sa od germánskeho práva zásadne líši. Základným rozdielom je to, že už v samotnom článku 40.20 CPR sa uvádza, že určovací rozsudok možno vydať popri akejkoľvek inej žalobe. Ešte zaujímavejšie je, že samotné žaloby o určenie sú skôr neobvyklé.
Vo veci Eli Lilly & Co v Human Genome Sciences Inc,[42] bolo zdôraznené, že podnik potrebuje vedieť, na čom je, a že súd by mal pomôcť poskytnúť túto istotu prostredníctvom vhodných určovacích rozsudkov. Anglická súdna prax tak vychádza z tohto hodnotového nastavenia, čo sa významne prejavilo na jej prístupe k určovacím žalobám. Nadväzuje na tradíciu pragmatického prístupu k vývoju obchodného práva, založeného na skutočnej znalosti obchodnej praxe a zvyklostí, ktorú začal už v 19. storočí lord Mansfield.[43]
Článok 40.20 CPR nestanovuje žiadne osobitné predpoklady na vydanie určovacieho rozsudku. Súd môže určovací rozsudok jednoducho vydať. Táto široká diškrečná právomoc však bola obmedzená judikatúrou. Vypracovala sa koncepcia určitého záujmu, ktorý musí navrhovateľ preukázať. V mysliach kontinentálnych právnikov sa okamžite objavia jasné asociácie s kontinentálnou koncepciou právneho záujmu, hoci pri bližšom pohľade na množstvo príkladov sa tento spôsob myslenia zdá byť zavádzajúci.[44]
Pojem právny záujem ako predpoklad na vydanie určovacieho rozsudku je v anglickej právnej kultúre vlastne neznámy. Gessel – Kalinowska uvádza, že preskúmala viac ako osemdesiat súdnych rozhodnutí v databáze Westlaw s odkazom na článok 40. 20 CPR. Pojem právny záujem však nebol použitý ani raz.
Existujú ale iné záujmy, na ktoré sa strany sporu alebo súd s určitou frekvenciou odvolávajú, keď diskutujú o hraniciach voľnej úvahy súdu pri vydaní určovacieho rozsudku.[45] Preto na to, aby žalobca dosiahol určovací rozsudok musí preukázať podľa okolností „skutočný záujem“; „obchodný záujem“, „skutočný obchodný záujem“, „oprávnený záujem“, „majetkový záujem“; „verejný záujem“, alebo jednoducho „dostatočný finančný záujem“.
Gessel-Kalinowska uvádza, že v kontinentálnom práve existuje tendencia kvalifikovať, kvantifikovať, zovšeobecňovať a klasifikovať veci. Zdá sa, že v anglickom práve takáto potreba neexistuje. V anglickej kultúre absentuje potreba týchto akademických cvičení.
Vráťme sa ale k princípu subsidiarity. Zamir a Woolf uviedli, že „všeobecná zásada je, že ak sú k dispozícii dva postupy, je to žalobca, ktorý sa musí rozhodnúť, ktorý z nich použije.“ Platí, že pokiaľ určovací rozsudok slúži užitočnému účelu, bude vydané. V anglickom práve totiž pristupujú k posudzovaniu potreby určovacieho výroku viac intuitívne a nehľadajú dôvody, prečo by určovací rozsudok nemal byť vydaný. Súd však môže zasiahnuť pri korekcii trov konania, ak si žalobca zvolí menej efektívny spôsob ochrany, a to tak, že mu trovy neprizná alebo zníži.
Anglický prístup možno uzavrieť s tým, že súdy tiež svojím spôsobom hodnotia vhodnosť zvolenej ochrany, ale vždy skôr z pohľadu všeobecnej spravodlivosti a užitočnosti, pričom do týchto oblastí zahŕňajú aj čas a trovy konania. Skôr sa vyhýbajú stanoveniu striktného pravidla, princíp subsidiarity je v anglickom práve prakticky neznámy. V prípade, že sú k dispozícii viaceré žaloby, voľba je na žalobcovi.[46] Ten však nesie aj prípadné finančné následky nesprávne zvoleného spôsobu ochrany.[47]
RESUMÉ
1. časť Princíp subsidiarity určovacej žaloby.
Autorka v článku analyzuje účel princípu subsidiarity určovacej žaloby a dôvody, pre ktoré sa stal súčasťou rozhodovacej praxe vo viacerých európskych krajinách. Analyzuje tak slovenskú, ale aj zahraničnú (Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Švajčiarsko, Anglicko) súdnu judikatúru a právnu doktrínu. Dospieva k záveru, že pohľad na princíp subsidiarity určovacej žaloby je potrebné prehodnotiť a ponúka argumenty, ktoré tento záver odôvodňujú.
SUMMARY
Part One Principle of Subsidiarity of a Declaratory Judgment Action
The author analyses the purpose of the principle of subsidiarity of a declaratory judgment action and the reasons why it has become a part of the decision-making practice in several European countries. She analyses both the Slovak and foreign case law (Germany, Austria, Poland, Switzerland, England) and legal doctrine. She comes to a conclusion that the view on the principle of subsidiarity of a declaratory judgment action needs to be reconsidered, and she puts forward arguments underlying this conclusion.
ZUSAMMENFASSUNG
1. Teil: Grundsatz der Subsidiarität der Feststellungsklage
Die Autorin des Artikels analysiert im Artikel den Zweck des Subsidiaritätsgrundsatzes bei einer Feststellungsklage und die Gründe, weswegen dieser Grundsatz der Bestandteil der Entscheidungspraxis in mehreren europäischen Ländern geworden ist. Sie analysiert sowohl die slowakische als auch die ausländische (Deutschland, Österreich, Polen, Schweiz, England)
gerichtliche Judikatur und die Rechtsdoktrin. Sie kommt zur Schlussfolgerung, dass die Betrachtungsweise des Grundsatzes der Subsidiarität der Feststellungsklage neu zu bewerten ist und sie bietet auch Argumente, durch die diese Schlussfolgerung untermauert wird.
[1] HLUŠAK, M. Právny záujem v civilnom sporovom konaní. In: GEŠKOVÁ, K. (ed.). Žalobné právo. Zborník z medzinárodného vedeckého kongresu Trnavské právnické dni 2020, Trnava: Právnická fakulta TU v Trnave, 2020. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2020, 272 s. 228
[2] s uvedeným pojmom sa možno stretnúť v zahraničnej literatúre, napr. Musielak, H. J., Voit, W. et al. ZPO. Kommentar. 18. vydanie, Verlag Franz Vahlen München, 2021, s. 906, Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 23, 60, 168.
[3] Kadel. H. Zur Geschichte und dogmengeschichte der Festellungsklage nach § 256 der Zivilprozessordnung. Koln u. Berlin: Grete, 1967, s. 85
[4] tamže s. 86
[5] tamže s. 86
[6] Korzonek, J., Rosenblüth, I., Kodeks Zobowiązań. Komentarz, časť I., Krakow, 1934
[7] Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 163
[8] Pre úplnosť treba uviesť, že CSP v zmysle § 137 písm. d) už neumožňuje žalovať o určenie neplatnosti právneho úkonu (čo bolo prípustné v citovaných rozhodnutiach, ktoré boli vydané ešte za účinnosti OSP). Do úvahy v súčasnosti prichádza iná formulácia žalobného petitu, napr. v tomto prípade by mohlo ísť o určenie, že právny vzťah založený zmluvou o obchodnom zastúpení trvá, kde sa otázka platnosti odstúpenia bude posudzovať ako prejudiciálna otázka. Potom pôjde o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP.
[9] Pozri BOBEK, M. O odůvodňování soudních rozhodnutí. Právnické rozhledy. 2010, č. 6, s. 204 – 211.
[10] K tejto problematike pozri GEŠKOVÁ, K. Ako tvoriť ustálenú rozhodovaciu prax o naliehavom právnom záujme. In: GEŠKOVÁ, K. (ed.). Žalobné právo. Zborník z medzinárodného vedeckého kongresu Trnavské právnické dni 2020, Trnava: Právnická fakulta TU v Trnave, 2020. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS, 2020, 272 s. 240 – 270, (dostupné aj on-line na www.iuridica.truni.sk)
[11] WINTEROVÁ, A., MACKOVÁ, A. a kol. Civilní právo procesní. Díl první: řízení nalézací. 9. aktualizované vydání. Praha: Leges, 2018, s. 207, ŠÍNOVÁ, HAMUĽÁKOVÁ a kol. Civilní proces. Obecná část a sporné řízení. 1. vydání, C. H. Beck Praha, 2014, s. 165, FICOVÁ, S., ŠTEVČEK, M. a kol. Občianske súdne konanie. 1. vydanie. Praha: C.H. Beck, 2010, s. 250
[12] Hora, V., Československé civilní právo procesní. Díl II. Řízení před soudy prvé stolice, 3. vydanie, Praha 1932, s. 159, podobne WINTEROVÁ, A. Žaloba v občanském právu procesním, Praha 1979, s. 66
[13] Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 168
[14] Bodmer, B., Die allgemeine Festellungsklage im schweizerischen Privatrecht, Basel, 1984, s. 5 – 7
[15] Weber, F., Die Festellungsklage nach der Schweizerischen Zivilprozessordnung, Basel, 2013, 56
[16] Bessenich, B., Bopp, L., Kommentar zur Schweizerischen ZivilProzessordnung, k čl. 88, In: Sutter-Somm, T., Hasenböhler, F., Leuenberger, Ch. (eds), Zürich: Schulthess Verlag 2016
[17] Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 294
[18] pozri Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019
[19] tamže
[20] RIS – Justiz RS0039110
[21] Rozhodnutie rakúskeho NS z 21. júna 2000, zn. 1 Ob 82/00s a z 2. augusta 2000, zn. 2 Ob 187/00i
[22] RIS – Justiz RS0038944, RIS-Justiz RS0038970, rozhodnutie rakúskeho NS 9ObA5/04g
[23] RIS-Justiz RS0039021
[24] BGH (Spolkový súdny dvor) VI ZR 123/95, NJW 1996, 2725, 2726, BGH III ZR 74/82, NJW 1984, 1118, 1119
[25] Bacher, K., In: Vorwerk, V., Wolf, Ch., Kommentar ZPO, § 256, 31. vydanie, C. H. Beck: Online, 2018
[26] BGH VI ZR 123/95, NJW 1996, 2725, 2726, Becker-Eberhard, E., In: Rauscher, T., Kruger, W., Münchener Kommentar zur ZPO mit gerichtssverfassungsgesetz und Nebengesetzen. Komentár k § 256, 5. vydanie, C. H. Beck, 2016
[27] BGH XII ZR 69/06, NJW 2008, 2178, BGH II ZR 235/15, NJW-RR 2017, 1317, Bacher, K., In: Vorwerk, V., Wolf, Ch., C. H. Beck: Online – Kommentar ZPO. Komentár k § 256, 31. vydanie 2018,
[28] Becker-Eberhard, E., In: Rauscher, T., Kruger, W., Münchener Kommentar zur ZPO mit gerichtssverfassungsgesetz und Nebengesetzen. Komentár k § 256, 5. vydanie, C. H. Beck, 2016, s. 230
[29] OLG (Oberlandesgericht/Vyšší krajský súd) Braunschweig I U 16/93, NJW.RR 1994, 1447
[30] BGH XI ZR 78/94, NJW 1995, 2219
[31] BGH XII ZR 69/06, NJW 2008, 2178
[32] BGH II ZR 235/15, NJW-RR 2017, 1317
[33] BGH XI ZR 741/16, NJW-RR 2017, 1077; odkazujúc na BGH XI ZR 183/15, WM 2017, 766
[34] Pozri rozhodnutia švajčiarskeho federálneho tribunálu publikované v zbierke pod č. BGE 135 III, BGE 123 III 49, BGE 119 II 368
[35] Sievi, N., Main Features of Declarations in Switzerland, In: Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 294
[36] Rozhodnutie poľského NS z 15. mája 2013, č. II CSK 727/12
[37] Rozhodnutie poľského NS z 22. novembra 2002, IV CKN 1519/00, z 8. februára 2013 sp. zn. IV CSK 306/12
[38] Rozhodnutie poľského NS z 9. februára 2012, II CSK 181/11, z 24. mája 2017, III CSK 155/16
[39] Rozhodnutie poľského NS z 24. apríla 2014, III CSK 182/13
[40] Civil Procedure Rules 1998 (SI 1998/3132) doplnené pravidlami v r. 2001 (SI 2001/256) o ustanovenie týkajúce sa určovacích žalôb
[41] The court may make binding declarations whether or not any other remedy is claimed.
[42] citačné označenie: [2012] EWHC 2290 (Pat), Case No HC12C00361, English High Court
[43] Foster, HD, N., Comparative Commercial Law: Rules or Context? In: Örücü, Esin and Nelken, David (eds) Comparative Law: A Handbook, Oxford: Hart Publishing, 2007, s. 263 a 271
[44] Gessel-Kalinowska vel Kalisz, B., The Legal, Real and Converged Interest in Declaratory Relief, The Netherlands: Wolters Kluwer, 2019, s. 39
[45] tamže s. 39 – 40
[46] tamže s. 71
[47] Tento príspevok bol vypracovaný v rámci riešenia výskumného projektu APVV č. APVV-17-0562