JUDr. Samuel Marr, LL.M je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a rovnako je nositeľom postgraduálneho profesijného titulu LL.M. V minulosti bol v štátno-zamestnaneckom pomere podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. V súčasnosti pôsobí v štruktúre Ministerstva obrany Slovenskej republiky a na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, PF UK. Je autorom niekoľkých odborných článkov a pravidelne sa zúčastňuje na medzinárodných vedeckých konferenciách.
„K významovo nepochybne markantnej téme“,[1] ktorej odborná verejnosť venuje vskutku značnú pozornosť nepopierateľne patrí problematika dĺžky a dokazovania v prípravnom konaní.
Prípravné konanie na rozdiel od trestného konania nie „je pojmom najširším“.[2] Problematika dokazovania v ňom upravená § 199 až § 229 Trestného poriadku v prvej hlave, druhej časti tohto zákona však v nijakom prípade „nie je terra incognita“.[3]
Je nutné uviesť, že kvalita vykonaného dokazovania v prípravnom konaní priamo determinuje dokazovací proces v konaní pred súdom, kde sa realizuje najmä na hlavnom pojednávaní a vo vymedzenom rozsahu aj v odvolacom konaní, v konaní o opravných prostriedkoch, a tiež vo vykonávacom konaní. Pri hodnotení dôkazov sa dôsledne posudzujú všetky zákonne získané dôkazy, teda usvedčujúce, vyviňujúce, priame, nepriame, osobné, vecné, tiež nazývané ,,nemí svedkovia“ alebo ,,nepodplatiteľní svedkovia“, absolútne ako i relatívne neúčinné.
Vo vzťahu k dokazovaniu výhradne nepriamymi dôkazmi je eminentné, že výhradne
súhrn nepriamych dôkazov tvoriacich ,,logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru“[4] je spôsobilým relevantne preukazovať vinu.
Vzhľadom na to, že nie je cieľom autora venovať nosnú časť predmetnej spisby všeobecnej teórii dokazovania, klasifikácii dôkazov a podobne, obracia autor svoju pozornosť bližšie k prípravnému konaniu a v ňom identifikovaným najzávažnejším problémom aplikačnej praxe a ponúka úvahy de lege ferenda.
1 Prípravné konanie s akcentáciou na jeho základné funkcie
„Reformovaný model kontinentálneho trestného konania, nadväzujúci na tradície inkvizično-akuzačného kontinentálneho procesu, sa vyznačuje predovšetkým tým, že ho tvoria dve na seba nadväzujúce, ale relatívne samostatné časti – predsúdne (prípravné) konanie a konanie na súde.“[5] V tejto spojitosti vystupuje do popredia otázka účelu prípravného konania a konania súdneho. Odpoveď na vzniknuté otázky parciálne vyčerpávajú funkcie prípravného konania. Je nutné sa zmieniť, že Slovenská republika uplatňuje kontinentálny systém práva príznačný vyhľadávacou zásadou, čo je zásadným rozdielom od anglo-amerického modelu systému práva založenom na silne kontradiktórnom princípe reprezentovanom dvoma proti sebe stojacimi stranami konania.
Kontinentálny model uplatňovaný Slovenskou republikou je príznačný dokazovaním v prípravnom konaní, na podklade ktorého sa po skončení vyšetrovania prokurátor ako dominus litis prípravného konania a nositeľ dôkazného bremena rozhoduje či podá obžalobu. Zároveň tento systém práva vyjadruje silné rešpektovanie Ústavou garantovanej prezumpcie neviny a ako už bolo autorom uvedené skôr, dokazovací proces v prípravnom konaní determinuje konanie a rozhodovanie súdu. Inými slovami, ak je vykonané v požadovanej ,,kvalite“, uľahčuje rozhodovanie na súde. Tu však nastáva otázka, či je za daných okolností súd miestom, kde sa vykonáva ťažisková časť dokazovania. Rovnako nezanedbateľnou je otázka, či je takýto dokazovací proces, ktorý tak následne trvá dlhší čas (v závislosti od skutkovej a právnej obťažnosti trestnej veci) v súlade s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ďalším nezanedbateľným aspektom dokazovania v prípravnom konaní je skutočnosť, že trestný spis policajta v postavení orgánu činného v trestnom konaní (ďalej len OČTK) vo väčšine prípadov tvoria dôkazy v neprospech podozrivého v tom ktorom procesnom postavení. Uvedené možno logicky odôvodniť hodnotením policajtov v postavení OČTK najmä za začatie trestného stíhania, vznesenie obvinenia, či iné úkony smerujúce v závere k usvedčeniu konkrétnej osoby. V tomto smere a vo svetle ,,želanej“ procesnej samostatnosti OČTK sa javí možnosť obvineného a jeho obhajcu podávať návrhy smerujúce k vykonaniu dôkazov v nerovnovážnom postavení. V aplikačnej praxi nie je ničím výnimočné arbitrárne zamietanie podaných návrhov, ktorým je vyhovené až pri postupe podľa § 210 Trestného poriadku, prípadne pri využití iných zákonných mechanizmov. Venujúc pozornosť uvedeným pochybeniam z kategórie arbitrary alebo unlowfull zásahov je nutné uviesť, že „tieto nesprávne pochopenia a výklady ustanovení základných trestnoprávnych predpisov následne spôsobujú, že sa v praxi opakovane vyskytujú chyby, ktoré by sa vyskytovať nemali“.[6] „Taktiež je nutné konštatovať, že niektoré pochybenia zostávajú nepovšimnuté, a tým pádom meritórne rozhodnutia nezákonné.“[7]
V reakcii na uvedené však nie je možné za postup contra legem odporujúci zásade ústnosti a bezprostrednosti označiť prečítanie výpovede zaprotokolovanej vo výsluchu z prípravného konania. Kritici inkvizičného procesu spochybňujú výpovednú hodnotu takýchto výsluchov s odôvodením, že výpoveď viac konvenuje ,,želanému scenáru“ polície ako objektívnemu zaznamenaniu obsahu výpovede vypočúvaného.
Najväčšia vlna kritiky je adresovaná voči nadmerne obšírnemu skrátenému vyšetrovaniu alebo vyšetrovaniu, čo sa odzrkadľuje v samotnej dĺžke prípravného konania, ktoré „môže pretrvávať roky“[8] a je tak v rozpore s heslom Williama Ewarta Gladstonea: Justice Delayed Is Justice Denied. Za dôvod takéhoto stavu označil významný český procesualista J. Štepán snahu súdov o zistenia priam ,,absolútnej“ pravdy už v prípravnom konaní, z čoho následne v súdnom konaní, najmä však v priebehu hlavného pojednávania pramenia tieto nežiaduce črty:
- kontradiktórne opakovanie podrobne vykonaných dôkazov,
- predseda senátu alebo samosudca vykonáva funkciu ,,ďalšieho“ vyšetrovateľa a zároveň nezávislého arbitra,
- dôkazná miera vytvorená vo väčšej časti štátom a nie obhajobou vytvára prekážku pre udržanie si nezaujatosti sudcu,
- vzhľadom na uvedené je funkcia obhajoby v nerovnovážnom postavení.
Pre úplnosť je nutné uviesť, že existuje viacero iných – zmiešaných modelov konania. Príkladmo možno spomenúť tzv. adverzatívne modely, uplatňované Talianskom a Švédskom, ktoré sústreďujú dokazovanie do konania na súde, v ktorom má byť takýmto spôsobom zabezpečená rovnosť strán ich motivovaním k procesnej aktivite.
Možno konštatovať, že diskusia v odbornej verejnosti na tému dokazovania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom bude pokračovať, pretože „časy, keď staré zásady postačovali na usmernenie správania všetkých dotknutých osôb, sú nenávratnou minulosťou“.[9] Nemožno však opomenúť, že problémy dokazovania v prípravnom konaní prameniace z kontinentálnych zvyklostí budú riešené prostredníctvom faktu, že prípravné konanie má len predbežnú funkciu tak, ako to vyplýva aj z jeho terminologického označenia v Trestnom poriadku. Problematikou, kde sa má tvoriť dôkazný materiál, rozsahom dokazovania sa zaoberali významné osobnosti Slovenského a Českého práva ako napríklad J. Ivor, J. Jelínek, D. Císařová a podobne. Analýzou funkcií plnených prípravným konaním vo vzťahu k súdnemu konaniu, možno spomenúť fixačnú (zabezpečovaciu) funkciu a filtračnú (verifikačnú) funkciu. Pri ponímaní prípravného konania ako samostatného konania, teda tzv. ,,silného“ prípravného konania možno k vyššie uvedeným funkciám priradiť tiež akcesorické funkcie a to odhaľovaciu a odklonnú.
Záverom tejto kapitoly možno konštatovať, že účel prípravného konania je identický s predmetom Trestného poriadku vymedzenom v § 1 ods. 1 tohto zákona.
2 Prieťahy v prípravnom konaní
Problematika prieťahov v prípravnom konaní „veľmi úzko súvisí“[10] s prejednaním veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom. Ide o vyjadrenie základného práva na spravodlivý proces a zasadenie sa o odstránenie stavu právnej neistoty. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že nerešpektovanie práva na prejednanie veci konvenujúce zásade primeranosti spôsobuje v aplikačnej praxi niekoľko problémov, ktoré sa v zásade prejavujú právom dotknutého subjektu na náhradu škody a uplatnenie rôznych, viac či menej využívaných kompenzačných mechanizmov. Príkladmo možno spomenúť iniciovanie konania pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) alebo Ústavným súdom SR. V aplikačnej praxi sa taktiež vyskytli prípady kompenzačných mechanizmov, ktoré nemajú expressis verbis vyjadrenie v zákone. V tejto spojitosti možno spomenúť mimoriadne zníženie trestu a zastavenie trestného stíhania.
Komparujúc závažnosť prieťahov v trestnom konaní a v občianskoprávnych veciach je vhodné poukázať na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ktorý vo svojej judikatúre konštatoval, že ,,doba trestného konania sa posudzuje prísnejšie než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného (obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod.)“.[11]
Ako už autor poznamenal v predchádzajúcej kapitole, prejednanie veci v primeranej lehote je základným právom, na ktoré pamätá Európsky dohovor v čl. 6 ods. 1, ktorému logicky konvenuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetná právna úprava má za cieľ zabezpečiť dôveru verejnosti vo výkon súdnictva.
„V rozhodovacej činnosti ESĽP sa v tejto oblasti vytvorila rozsiahla doktrína. Je všeobecne známe, že prieťahy pri riešení právnych sporov boli najčastejšou agendou v konaní pred ESĽP a sťažnosti na neprimeranú dĺžku vnútroštátnych konaní aj naďalej predstavujú značnú záťaž pre rozhodovaciu činnosť ESĽP.“[12]
Primeranosť lehoty v rozhodovacej praxi ESĽP determinujú dve otázky:
- Spôsob určenia dĺžky lehoty (jej začiatok a koniec)
- Spôsob určenia primeranosti
Dies a quo v trestnej judikatúre ESĽP určuje to, kedy nastala rozhodná skutočnosť – deň obvinenia sťažovateľa. ,,Obvinením v zmysle čl. 6 Dohovoru sa podľa judikatúry súdu rozumie oficiálne oznámenie, ktoré príslušný orgán adresuje jednotlivcovi, obsahujúce tvrdenie, že spáchal trestný čin. “[13] Z uvedeného je zrejmé, že k takémuto konaniu „môže dôjsť ešte skôr, ako sa vec dostane pred súd.“[14]
Za akt obvinenia s účinkom dies a quo je v zmysle judikatúry ESĽP považované:
- začatie ,,prípravného“ vyšetrovania smerujúcemu voči konkrétnej osobe, ktorá „o tom vie a pociťuje jeho účinky“[15]
- oznámenie príkazu na domovú prehliadku
- „vydanie príkazu na zatknutie“[16]
- zadržanie alebo zatknutie obvineného
- vznesenie obvinenia
- pozbavenie parlamentnej imunity
- dátum oficiálneho oboznámenia sa s obvinením
- zvolenie si obhajcu
Dies ad quem je ohraničený v zmysle judikatúry ESĽP ,,konečným“ rozhodnutím, pričom vo vzťahu k dĺžke lehoty ako pojmu subjektívnemu, posudzovanému v korelácii s individualitami každej trestnej veci „súd berie do úvahy zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa, postup príslušných orgánov a význam predmetu konania pre sťažovateľa“[17].
2.1 Skutková a právna obťažnosť trestnej veci
Vychádzajúc z judikatúry ESĽP, táto skutkovú a právnu obťažnosť trestnej veci posudzuje okrem iného i s prihliadnutím na „skutočnosť, že v trestnom konaní bolo potrebné pribrať znalca“,[18] „že v konaní bolo potrebné vypočuť veľké množstvo svedkov“.[19] „ESĽP berie tieto skutočnosti do úvah pri posudzovaní zložitosti prípadu“,[20] pričom skutočnosť, že ide napríklad o ekonomickú trestnú činnosť „nerobí sama o sebe prípad zložitým“.[21] „Vec môže byť ale zložitá aj vzhľadom na právne problémy, ktoré treba riešiť, na procesné problémy (napr. ak treba vykonať dôkazy v cudzine formou dožiadania).“[22]
2.2 Správanie sťažovateľa
„ESĽP zdôrazňuje, že čl. 6 Dohovoru nevyžaduje, aby obvinený z trestného činu spolupracoval s justičnými orgánmi“[23] a nesmie sa mu vytýkať ani to, že využil všetky dostupné právne mechanizmy na obhajobu. Na druhej strane dĺžku konania nemožno hodnotiť negatívne iba preto, že obvinený bol napríklad na úteku alebo sa inak konaniu vyhýbal. V tomto smere je judikatúra ESĽP konštantná a z vyššie spomenutých dôvodov sťažnosti považuje za nedôvodné.
Napriek uvedenej judikatúre nie je možné striktne určiť reasonable time prípravného konania. ,,Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná.“[24] V podmienkach Slovenskej republiky je spravidla za prieťah v konaní – neprimeranú lehotu trestného konania možné považovať konanie, ,,ktorého dĺžka presiahne šesť rokov“.[25]
2.3 Judikatúra ESĽP a Ústavného súdu SR vo vzťahu k Slovenskej republike
ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti, okrem iných, rozhodol aj v týchto, pre Slovenskú republiku v kontexte obsahového zamerania predmetného článku významných rozhodnutiach:
- „Žiačik v. Slovensko“[26] (Trestné konania trvalo 5 rokov, 1mesiac a 10 dní)
- „Masár v. Slovensko“[27]
- „Loveček and others v. Slovensko“[28]
- „Varnavčin v. Slovesnko“[29]
Vo všetkých vyššie uvedených rozhodnutiach ESĽP konštatoval prieťahy v konaní a porušenie čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Uvedené rozhodnutia sú iba demonštratívneho charakteru a analýzou správ o činnosti zástupcu Slovenskej republiky pred ESĽP možno identifikovať okrem vyššie uvedených rozhodnutí aj iné, nemenej závažné porušenia Európskeho dohovoru.
V zásade konštantnú judikatúru vo veciach primeranosti dĺžky prípravného konania konvenujúcu judikatúre ESĽP zaujal aj Ústavný súd SR. Z jeho rozhodovacej činnosti vyberá autor významné rozhodnutie, s ktorým si však vyjadrujúc jeho subjektívny právny názor dovoľuje nesúhlasiť, a preto s ním bude v nasledovnej textácii polemizovať.
Ústavný súd rozhodol, že ,,právo na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený. ,,Ak sa trestné stíhanie nezačne, nemôže dôjsť k porušeniu ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“[30]
Je pravdou, že začatie trestného stíhania je obligatórnou podmienkou pre aplikáciu trestno-procesných inštitútov šiestej hlavy, prvej časti Trestného poriadku, avšak v aplikačnej praxi sa objavilo množstvo prípadov, kedy bolo o trestnom oznámení rozhodnuté doslova ,,od stola“ a následne bolo trestné stíhanie začaté až na základe podanej sťažnosti alebo proaktívnej dozorovej činnosti dozorového prokurátora a niekedy dokonca až po ingerencii nadriadeného prokurátora. Rovnako nemožno opomínať prípady, kedy osobe nebolo priznané procesné postavenie uvedené v § 210 Trestného poriadku, oprávňujúce túto osobu uplatniť predmetný inštitút, načo až následne reagovala judikatúra v tom smere, že ,,poškodenému“ a ,,zúčastnenej osobe“ umožnila aplikovať predmetné zákonné ustanovenie. V tomto smere je však nevyhnutné neopomínať márne uplynutie času, ktoré nie je nijako konvalidovateľné, predstavuje okrem procesného pochybenia aj s ním súvisiaci prieťah v konaní, ktorý by mal byť, podľa názoru autora, zohľadnený tak v judikatúre tuzemských súdov, ako i v judikatúre ESĽP. Taktiež nie je možné opomenúť, že čl. 48 ods. 2 Ústavy priznáva právo na prejednanie veci v primeranej lehote ,,každému“ a teda aj poškodenému.
Ústavný súd vo vzťahu k otázke prieťahov spôsobených orgánmi prípravného konania konštatoval, že pre dôvodnosť podania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu je nevyhnutné predchádzajúce vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, pretože úlohou ústavného súdu, ktorý nie je v postavení OČTK nie je posudzovanie optimálnosti postupu orgánov prípravného konania, ale ,,zistiť, či konkrétny postup orgánov činných v trestnom konaní nie je z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený“.[31]
V tejto spojitosti autor demonštratívne poukazuje na niektoré vybrané rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých bola konštatovaná neprimeraná dĺžka prípravného konania:
- Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 397/06-38 z 15. marca 2007 (Prípravné konanie trvalo tri roky a šesť mesiacov)
- Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 393/09-34 z 9. marca 2010 (Od vznesenia obvinenia uplynulo takmer šesť rokov)
- Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 195/05 z 28. februára 2006 (Prípravné konanie takmer sedem rokov)
- Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 183/05-25 z 29. septembra 2005 (Prípravné konanie trvalo takmer deväť rokov)
Z pohľadu prokuratúry majú prieťahy v prípravnom konaní svoj podklad
v nerešpektovaní ,,prokurátorskych“ lehôt, neplnením záväzných pokynov v požadovanej kvalite a nedostatočným venovaním pozornosti prednostnému vybavovaniu väzobných vecí. V praxi nie je ničím výnimočným ukončovanie trestných vecí v prípravnom konaní v maximálnych lehotách stanovených § 203 ods. 2 a § 209 ods. 2 Trestného poriadku a po ich uplynutí. V tomto smere je síce pravdou, že predmetné lehoty sú poriadkovými, ale pri ich bezdôvodnom nerešpektovaní je takéto konanie v rozpore s rozhodovacou činnosťou ESĽP ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.
3 Vybrané konotácie k problémom dokazovania v prípravnom konaní
V kontexte početných problémov dokazovania v prípravnom konaní upriamuje autor svoju pozornosť iba na niektoré z množstva z nich, ktoré subjektívne považuje za markantné, a zároveň v odbornej verejnosti nedostatočne pertraktované, s cieľom vyvolať odbornú diskusiu a vecný dialóg.
3.1 Dozor prokurátora v zmysle § 230 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku
,,Pri výkone dozoru je prokurátor oprávnený zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta. “[32]
K predmetnému osobitnému zmocňujúcemu ustanoveniu, ktoré zakladá oprávnenie prokurátora vykonať celé skrátené vyšetrovania ako aj vyšetrovanie je nutné poznamenať, že ide ojedinele využívané ustanovenie a iba sporadicky pertraktované v odbornej verejnosti. Avšak o to viac je jeho implementovanie do zákona a potrebu používania v praxi potrebné podrobiť konštruktívnej kritike.
Autor v tejto spojitosti poukazuje na medzinárodný presah dozorovej činnosti prokuratúry. Je nutné poukázať na Odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov členských štátov o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva z o 6. októbra 2000, prijaté na 724. zasadnutí zástupcov ministrov. Z predmetného odporúčania, ktoré je „považované za základný medzinárodný dokument“[33]v tejto oblasti rezultuje záver o tom, že prokurátor pri výkone dozorovej činnosti rozhoduje, či sa má začať trestné stíhanie, pokračovať v ňom a zároveň dozerá na zákonnosť postupu policajtov vykonávajúcich skrátené vyšetrovanie alebo vyšetrovanie. Tu je vhodné taktiež poukázať na skutočnosť, že implementácia obligatórnej dozorovej činnosti do prípravného konania bola jednou z hlavných požiadaviek predvstupných rokovaní s Európskou úniou. Konkrétne možno hovoriť o rokovaní vo vzťahu k 24. kapitole – ,,spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí“.
Je sporným, či predmetné ustanovenie Trestného poriadku konvenuje alebo koliduje samotnému účelu dozorovej činnosti prokurátorov, pretože pokiaľ celé skrátené vyšetrovanie alebo vyšetrovanie vykoná prokurátor je absencia dozoru viac než signifikantne sprítomnená a možno hovoriť iba o možnej dohľadovej činnosti prostredníctvom nadriadeného prokurátora. Tu je však potrebné uviesť, že pri výkone dohľadovej činnosti nadriadený prokurátor nedisponuje oprávneniami uvedenými v § 230 ods. 2 Trestného poriadku, ale môže aplikovať iba § 6 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre, z ktorého je však zrejmé, že ,,nadriadený prokurátor nemôže vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného“.[34]
V tomto smere je vhodné z hľadiska de lege ferenda s prihliadnutím na niektoré prezentované názory viacerých prokurátorov zvážiť vypustenie oprávnenia „prokurátora osobne vykonať celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie“.[35]
3.2 ,,Konzultácie“ s dozorovým prokurátorom
Aplikačná prax identifikovala ako častý problém snahy policajtov ,,konzultovať“ osobne alebo telefonicky, či mailom vykonávanie úkonov trestného konania, najmä z hľadiska pro futuro. Dôvody sa v praxi rôznia. Môže ísť o snahy vyhnúť sa nestotožňujúcemu názoru dozorového prokurátora s ich postupom a následnému, napríklad vráteniu veci na doplnenie, či zrušenie meritórneho rozhodnutia. Nemenej časté sú prípady, v ktorých policajti jednoducho nevedia, ako majú v trestnom konaní postupovať. Trestný poriadok ,,konzultácie“ s prokurátorom výslovne nepripúšťa, avšak s prihliadnutím na zmysel prokurátorského dozoru a osobitným predpisov stanovenú povinnosť proaktívneho prístupu prokurátora, ich nemožno a priori vylúčiť. K praktickým parciálnym problémom ,,konzultácií“ patrí:
- Poskytnutie konzultácie prokurátorom bez preštudovania spisového materiálu, spravidla po ,,zreferovaní“ policajtom.
- Osvojenie si neprocesných dôkazov (najmä od operatívnych pracovníkov)
- Nespracovanie záznamu o priebehu konzultácie
K prvým dvom parciálnym problémom sa autor nebude hĺbavejšie vyjadrovať, poznamenáva však, že ,,konzultovanie“ veci prokurátorom bez jej predchádzajúceho naštudovania je neobjektívne a prokurátor by sa ho mal vyvarovať. Osvojovanie si neprocesných dôkazov taktiež nepotrebuje vyčerpávajúci komentár, pretože ich prípustnosť je považovaná za postup contra legem.
K tretiemu bodu je však potrebné vyjadriť sa vyčerpávajúcim spôsobom, pretože ak je súčasťou ,,konzultácie“ pokyn formou opatrenia s poukazom na § 10 ods. 19 Trestného poriadku, ktorý si nevyžaduje písomnú formu, alebo je počas ,,konzultácie“ daný predchádzajúci ,,súhlas“ s postupom policajta, na ktorý by bol inak daný písomný pokyn a tento súhlas nie je nijako zaprotokolovaný, nastáva praktický právny problém.
Je pravdou, že „dozorový prokurátor je oprávnený usmerňovať postup policajta vydaním pokynu alebo súhlasu, a to i nad rámec tých ustanovení Trestného poriadku, ktoré postup policajta vydaním súhlasu podmieňujú. Patrí k nim aj pokyn dozorového prokurátora na vydanie uznesenia alebo predchádzajúci súhlas dozorového prokurátora s jeho vydaním, ktoré majú formu opatrenia“.[36] „Predchádzajúci súhlas dozorového prokurátora s vydaním uznesenia musí byť daný písomne dopredu, spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho obsahu a s uvedením konkrétneho rozhodnutia policajta. Takýto predchádzajúci písomný súhlas je súčasťou dozorového spisu a vyšetrovacieho spisu.“[37]
V aplikačnej praxi nie je nič výnimočné, že o nijako nezaznamenanom pokyne či súhlase dozorového prokurátora smerujúcemu k vydaniu meritórnemu rozhodnutiu, neskôr napadnutého sťažnosťou rozhodne sám prokurátor, ktorý k takémuto konaniu udelil privolenie, či dal naň dokonca pokyn, čo je nesporne v príkrom rozpore s § 190 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku, s výnimkou postupu podľa § 190 ods. 1, alinea druhá Trestného poriadku. Uvedeným postupom sa tak napríklad obvinenému odopiera právo na prejednanie jeho sťažnosti nadriadeným prokurátorom.
Zákonným postupom by tak bolo, ak by v dôsledku devolutívneho účinku sťažnosti do konania dočasne vstúpil nadriadený prokurátor a rozhodol o podanej sťažnosti.
V prípadoch, ak dá pokyn alebo súhlas prokurátorovi, alebo jeho prostredníctvom policajtovi nadriadený prokurátor, má to per analogiam za následok jeho vylúčenie s rozhodovania o sťažnosti. „V týchto prípadoch o sťažnosti rozhodne iný prokurátor, spravidla toho stupňa prokuratúry, ktorá ako prvá vydala pokyn.“[38] Uvedené možno tiež oprieť o relevantnú judikatúru. Napríklad II. ÚS 494/2014 a podobne.
„Ak teda prokurátor krajskej prokuratúry s využitím svojho oprávnenia daného § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. zabezpečí prostredníctvom prokurátora okresnej prokuratúry alebo okresného prokurátora vydanie uznesenia policajtom, je podľa § 31 ods. 3 posledná veta Tretsného poriadku vylúčený z rozhodovania o sťažnosti. Je na mieste, aby o sťažnosti rozhodol iný prokurátor krajskej prokuratúry, u ktorého je záruka nestrannosti. Toho určí bezprostredne nadriadený prokurátor toho prokurátora, ktorý je vylúčený.“[39]
Predmetná právna úprava sa per analogiam vzťahuje aj na prokurátorov generálnej prokuratúry a špeciálnej prokuratúry ako jej integrálnej súčasti, pričom v prípade, ak pokyn dozorovému prokurátorovi uložil krajský prokurátor, o sťažnosti rozhodne priamo generálny prokurátor.
3.3 Vybrané problémy obhajcu pri dokazovaní
Imanentnou zložkou kontradiktórneho prípravného konania je právo obvineného alebo jeho prostredníctvom obhajcu zasahovať do dokazovacieho procesu a tento vo svoj prospech meniť. Strana obhajoby nie je povinná zo zabezpečovaním a vykonávaním dôkazov vyčkávať na OČTK. V tomto smere si kladie autor otázku, či je z hľadiska de lege lata adekvátne zabezpečené uplatňovanie kontradiktórneho prípravného konania vo vzťahu k strane obhajoby. Prípravné konanie je esenciálnym jadrom, grom matérie dokazovania, z ktorého neskôr vychádza súd.
Zákonodarca priznáva obvinenému široký katalóg práv. Umožňuje mu však priamo alebo prostredníctvom obhajcu aj iniciatívne vykonávať dôkazy? Položená otázka úzko súvisí so skôr formulovanou otázkou autora v tom smere, či je adekvátne zabezpečený kontradiktórny priebeh prípravného konania. Obe otázky majú markantný význam vo vzťahu k dokazovaciemu procesu a otvárajú ďalšie nemenej eminentné otázky ako napríklad:
- Čo v prípade ak bude návrh na vykonanie dokazovania zamietnutý?
- Čo ak by mu bolo vyhovené ale vykonaný by bol až príliš ex post (prípady in articulo mortis a podobne) ?
Zákonodarca v ,,starom“ Trestnom poriadku upravoval v ustanovení § 89 ods. 3 právo strán konania zaobstarať dôkazy, pričom skutočnosť, že dôkaz zaobstarala niektorá z nich, tento, sama osebe nijako nestigmatizovala jeho nezákonnosťou. Rekodifikácia sa prejavila v explicitnom implementovaní práva na zaobstarávanie dôkazov stranami medzi základné zásady trestného konania. V tomto smere je potrebné poznamenať, že predmetné oprávnenie v súčasnosti nepopierateľne rezultuje s § 119 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý deklaruje, že „kontradiktórnosť trestného procesu má svoj odraz v zdôraznení skutočnosti, že dôkazy môžu obstarávať aj strany, čím sa výrazne posilňuje ich postavenie v procese dokazovania“.[40]
Zákonodarca na § 119 ods. 3 Trestného poriadku nadväzuje § 44 ods. 6, v zmysle ktorého je obhajca ,,oprávnený na náklady obhajoby zaobstarávať a predkladať dôkazy“.[41] Platná a účinná podoba Trestného poriadku však bližšie nešpecifikuje formu, respektíve spôsoby, ako má obhajca zaobstarávať dôkazy. Taktiež ani osobitné právne predpisy, vrátane zákona o advokácii, na túto skutočnosť dostatočne vyčerpávajúco nereflektujú, čo možno označiť za nedostatok normotvorcu.
Z logických dôvodov bude u advokátov absentovať zákonná možnosť tzv. edičnej povinnosti, pretože Trestným poriadkom stanovenú povinnosť „vydať vec či právo odňať vec vzťahuje zákonodarca len na vybrané subjekty, ktorými sú policajt, prokurátor alebo súd“.[42] Advokát taktiež nedisponuje oprávnením v zmysle § 94 Trestného poriadku a nie je ani oprávnený vykonať žiaden úkon, ktorého vykonanie podlieha vydaniu príkazu alebo udelenia súhlasu s jeho vykonaním prostredníctvom prokurátora alebo súdu. Obhajca je síce oprávnený podávať návrhy na vykonanie dôkazov, zákonodarca však OČTK neustanovuje žiadnu, ani len poriadkovú lehotu na rozhodnutie o podanom návrhu, ako ani formu rozhodnutia, čo znemožňuje obhajobe pružne reagovať na prípadnú nečinnosť.
3.3.1 Rozhovor s možným svedkom
Medzerovitosť právnej úpravy sa pri kritike nedostatočnej kontradiktórnosti prípravného konania na strane obhajoby sprítomňuje aj pri iniciovaní rozhovoru advokátom s ,,možným“ svedkom. V zmysle § 18, najmä ods. 1 a ods. 2 zákona o advokácii je advokát povinný hájiť a presadzovať záujmy klienta. Možno dokonca konštatovať, že predmetné ustanovenie v spojení s vyššie uvedenými ustanoveniami Trestného poriadku dokonca predpokladá jeho proaktívne konanie. Na druhej strane je však nutné uviesť, že ,,možný“ svedok nemá žiadnu právnu povinnosť s advokátom komunikovať.
Vyššie analyzovaný problém vo vzťahu k dokazovaniu čiastočne rieši základný interný predpis Slovenskej advokátskej komory – Advokátsky poriadok. Z daného predpisu rezultuje, že ,, advokát má právo vyhľadávať a získavať dôkazné prostriedky (svedkov, listiny, znalecké posudky, atď.), zisťovať skutkové okolnosti prípadu, nesmie však svedkov ovplyvňovať a zistené dôkazy a skutočnosti pozmeňovať alebo skresľovať. O zistených skutkových okolnostiach môže vyhotoviť písomný záznam a môže ho nechať svedkom podpísať. Advokát môže o zistených okolnostiach so súhlasom dotknutých osôb vyhotoviť aj zvukový, obrazový alebo zvukovoobrazový záznam za predpokladu, že bude použitý v súlade so zákonom a bude dodržaná zásada mlčanlivosti advokáta. Advokát môže vyhľadávať svedkov, zisťovať dôkazy a skutkové okolnosti prípadu aj prostredníctvom tretích osôb“.[43] Taktiež je nutné poznamenať, že ,,advokát je povinný poučiť svedka o jeho právach a povinnostiach vrátane toho, že záznam nie je povinný podpísať“.[44]
Vo vzťahu k uvedenej možnosti zabezpečiť dôkaz prostredníctvom obhajcu má autor za to, že kritikou textácie vyššie uvedeného § 7 možno napadnúť iba použitý pojem ,,dôkazné prostriedky“, ktorý náuka trestného práva odlišuje od dôkazov. Inými slovami, pri aplikovaní striktného doslovného výkladu možno vyvodiť absurdný záver o tom, že advokát má právo iba vyhľadať dôkazné prostriedky a tieto získať pre OČTK. Z uvedeného dôvodu sa javí vhodným nahradiť pojmový znak ,,dôkazný prostriedok“ pojmovým znakom ,,dôkaz“.
Uvedený výklad však musí ustúpiť konštantnej judikatúre ústavno-konformného výkladu (a tiež medzinárodne konformného) výkladu zákona. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu je autor toho právneho názoru, že takýmto spôsobom získaný dôkaz je bez akýchkoľvek problémov procesne použiteľným na účely trestného konania, kde môže byť použitý ako listinný dôkaz pri rešpektovaní § 7 ods. 3 Advokátskeho poriadku v spojení s § 129 a nasl. Trestného poriadku.
V neposlednom rade autor obracia svoju pozornosť k zabezpečeniu prítomnosti tretej osoby, pričom je toho názoru, že takouto osobou by mohol byť napríklad advokátsky koncipient, čo je eminentné okrem iného v tom smere, že tretia osoba vie v prípade potreby vo forme svedeckej výpovede verifikovať priebeh predmetného úkonu.
V odbornej verejnosti pomerne málo pertraktovanou problematikou je možnosť advokáta zabezpečovať dôkazy prostredníctvom tretích osôb. V tomto smere autor poukazuje na možnosť postupu v zmysle § 4 ods. 1, najmä písm. a) až d) a písm. f ) zákona číslo 473/2005 Z. z. o súkromnej bezpečnosti.
Záverom tejto časti právnej spisby autor konštatuje, že napriek zákonným oprávneniam advokáta, tieto nie sú v praxi prostredníctvom OČTK v drvivej väčšine prípadov akceptované, a tým nie je zachovaná rovnosť zbraní na strane obhajoby.
Záver
Záverom možno konštatovať, že predmetný príspevok do nemalej miery vypĺňa medzerovitosť v rozpracovaní najaktuálnejších problémov dokazovania v prípravnom konaní, a zároveň je spôsobilý „prispieť k zlepšeniu úrovne praktickej dokazovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní“.[45]
Predmetná problematika je aktuálnou nielen pre policajtov v postavení orgánov činných v trestnom konaní nachádzajúcich sa v taxatívnom výpočte § 10 Trestného poriadku, prokurátorov, ale aj pre advokátov a advokátskych koncipientov a v neposlednom rade sudcov, akademikov a širokú odbornú verejnosť.
Na úplný záver vyjadruje autor svoje úprimné želanie, aby predmetný príspevok našiel uplatnenie v aplikačnej praxi orgánov aplikácie práva.
RESUMÉ
Prípravné konanie v kontexte problémov aplikačnej praxe
V predmetnom článku jeho autor reflektuje na nesporne aktuálnu problematiku dĺžky prípravného konania a dokazovania v ňom, pričom v tejto spojitosti analyzuje relevantné právne aspekty imanentné predznamenanému zameraniu tohto článku a poukazuje na niektoré vybrané problémy identifikované v aplikačnej praxi, ktoré hĺbavo analyzuje, vyjadruje k nim svoje subjektívne právne názory a taktiež ponúka návrhy z hľadiska de lege ferenda.
SUMMARY
Preparatory proceedings in context of problems of application practice
In this article, its author reflects on the undeniably current issue of the length of the prepatory proceedings and evidence in it, while in this connection analyzes the relevant legal aspects immanent to the foreshadowed focus of this article and points to some selected problems identified in application practice, which he analyzes in depth, expresses to them his subjective legal opinions and also offers proposals from a de lege ferenda point of view.
ZUSAMMENFASSUNG
Vorverfahren im Kontext der Probleme der Anwendungspraxis
In dem betreffenden Artikel reflektiert sein Autor die zweifellos aktuelle Problematik der Dauer eines Vorverfahrens und der Beweisführung in diesem, wobei er in diesem Zusammenhang relevante rechtliche Aspekte, immanent der vorerwähnten Richtung dieses Artikels analysiert und auf einige ausgewählte, in der Anwendungspraxis identifizierte Probleme hinweist, die von ihm tief analysiert werden, er äußert zu diesen seine subjektiven rechtlichen Ansichten und bietet auch Vorschläge vom Sichtpunkt de lege ferenda.
[1]MARR, S – LEŠO, S.:Trestné činy vojenské – Neuposlúchnutie rozkazu. In: Zborník príspevkov z interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 18. 03. 2021. Bratislava. Akadémia Policajného zboru. s. 98. ISBN 978-80-8054-910-7
[2]ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký Komentár. 4 Aktualizované vydanie. Bratislava: Euro kódex, 2019, s. 38
[3]MEDVECKÝ, M.: Na prahu studenej vojny. Československé vojenské výzvedné spravodajstvo v rokoch 1945 – 1946. 1 vydanie. Bratislava: Vojenský historický ústav, 2020, s. 4
[4]R 38/68-IV
[5]POLÁK, P.:Funkcie prípravného konania. In: Zborník príspevkov z celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 3. apríla 2014. Bratislava. Paneurópska vysoká škola. s.18. ISBN 978-80-7502-030-7
[6]BLAŽEK, R.: Najčastejšie pochybenia policajtov v prípravnom konaní. In: Policajná teória a prax, 2020, č. 4, s. 41
[7]MARR, S – KOZOLKA, J – LEŠO, S.: Trestné činy vojenské – nové trendy ich páchania a problémy aplikačnej praxe. In: Notitiae Iudiciales Academiae Collegii Aedilium in Bratislava, 2021, č. 2, s. 62
[8]ČENTÉŠ, J.: Odpočúvanie-procesno a hmotnoprávne aspekty. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013, s. 130
[9]HAJDÚKOVÁ, T – KOVÁCS, T.: Kvantitatívna analýza náročnosti prípravného konania z hľadiska jeho trvania pre obzvlášť závažné zločiny na území Slovenskej republiky. In: Policajná teória a prax, 2021, č. 2, s. 3
[10]ZÁHORA, J.: Zákon o európskom ochrannom príkaze v trestných veciach. Komentár. 1. vydanie. Bratislava:Wolters Kluwer SR, s. r. o, 2019, s. 70
[11]Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 184/2010-28 zo 17. júna 2010
[12]SANTIS, F. D. Principle of Subsidiarity and ‚Embeddedness‘ of the European Convention on Human Rights in the Field of the Reasonable-Time Requirement: The Italian Case. In.: Jurisprudencija, 2011, vol. 18, no. 1, s. 11
[13]GOMIEN, D.: Krátky sprievodca Európskym dohovorom o ľudských právach. In: Krátky sprievodca Európskym dohovorom o ľudských právach, 1999, s. 34
[14]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Eckle v. Germany, Application no. 8130/78, 15 July 1982
[15]Tamtiež
[16]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Coëme and Others v. Belgium, Applications nos. 32492/96, 32547/96, 32548/96, 33209/96 and 33210/96, 22 June 2000,
[17]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Aleksandr Novikov v. Russia, Application no. 7087/04, 11 July 2013,
[18]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Škodáková v. the Czech Republic, Application no. 71551/01, 21 December 2004
[19]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Bejer v. Poland, Application no. 38328/97, 4 October 2001,
[20]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Barfuss v. the Czech Republic, Application no. 35848/97, 31 July 2000,
[21]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Pélissier and Sassi v. France, Application no. 25444/94, 25 March 1999,
[22]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Van Pelt v. France, Application no 31070/96, 23 May 2000,
[23]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Yağcı and Sargın v. Turkey, Application no 16419/90 and 16426/90, 8 June 1995
[24]Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 8/2013-49, zo dňa 18. apríla 2013
[25]Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.1 Tost 12/2012 zo dňa 16. mája 2012
[26]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Žiačik v. Slovakia, Application no. 43377/98, 7 January 2003,
[27]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Masár v. Slovakia, Application no. 66882/09, 3 May 2012,
[28]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Loveček and Others v. Slovakia, Application no. 11301/03, 21 December 2010, final 21. March 2011
[29]Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Varnavčin v. Slovakia, Application no. 41877/05, 18 January 2011
[30]Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 41/98 z 26. augusta 1998
[31]Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 99/02-97 z 13 novembra 2002
[32]§ 230 ods. 2 písm. c) zákona číslo 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[33]PROKEINOVÁ, M – LACIAK, O.: Sexuálne zneužívanie detí a zverených osôb a trestnoprávna ochrana obetí trestných činov. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR, s. r. o, 2021, s. 62
[34]§ 6 ods. 8 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre
[35]ZANOVIT, J.: Teoretické a praktické problémy dozoru prokurátora nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní. In: Zborník príspevkov z celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 3. apríla 2014. Bratislava. Paneurópska vysoká škola. s. 115. ISBN 978-80-7502-030-7
[36]IV/1 Spr 71/17/1000
[37]Tamtiež
[38]Tamtiež
[39]Tamtiež
[40]ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký Komentár. 4 Aktualizované vydanie. Bratislava: Euro kódex, 2019, s. 373
[41]§ 44 ods. 6 zákona číslo 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[42]CHYLO, J.: Právo obvineného navrhovať, vyhľadávať a zabezpečovať dôkazy v prípravnom konaní ako prejav zásady kontradiktórnosti. In: Zborník príspevkov z celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 3. apríla 2014. Bratislava. Paneurópska vysoká škola. s. 115. ISBN 978-80-7502-030-7
[43]§ 7 ods. 1 Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory schválený konferenciou advokátov 11. júna 2021
[44]§ 7 ods. 3 Advokátskeho poriadku Slovenskej advokátskej komory schválený konferenciou advokátov 11. júna 2021
[45]VIKTORIOVÁ, J. a kol.: Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. 1. vydanie. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2001, s. 11