Mgr. Viliam PONIŠT, PhD. po absolvovaní právnickej fakulty (2011) pôsobil na Krajskom súde v Žiline, najskôr na správnom a následne na civilnom oddelení ako vyšší súdny úradník a neskôr aj ako asistent predsedu občianskoprávneho kolégia. Popri práci na súde absolvoval doktorandské štúdium na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave (2014). Od roku 2019 pracuje v Národnej banke Slovenska.
Právna istota je jednou zo základných zásad, na ktorých stojí právny poriadok, a to nielen v rámci civilného sporu, či konania. Právna istota však nie je absolútna zásada, ale je možné ju prelomiť. Na jej prelomenie často slúžia mimoriadne opravné prostriedky a často aj úspešne. Klasicky inštitút, ktorý obnova konania už bezpochyby dostala ešte za čias Občianskeho súdneho poriadku je nový rozmer, a to keď zákonodarca umožnil napadnúť právoplatné rozhodnutie aj vtedy, ak bolo v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie. Na otázku, ako sa tento inštitút zmenil, či je živý a použiteľný sa pokúsi zodpovedať tento príspevok.
Žalobou na obnovu konania sa strana môže domáhať zvrátenia výsledku konania už skončeného, t. j. napadnúť je možné iba taký rozsudok, ktorý je právoplatný. Vzhľadom na to, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, skutočnosť, že je možné napadnúť iba právoplatné rozhodnutie[1] nie je nijako výnimočná. Napriek tomu je dôležité ju na účel tohto článku zdôrazniť.
Takisto je potrebné zdôrazniť, že žalobu na obnovu konania nie je možné využiť pri hocijakom rozhodnutí najvyšších súdnych autorít. V zásade jej použitie je možné iba pri rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba „ESĽP“) a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ďalej iba SD EÚ), keďže takto to predpokladá aj zákon č. 160/2015 Z. z. civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“). Barány uvádza, že „predpokladom i dôvodom postavenia obnovy konania na pre ňu netradičné miesto na rozmedzí rôznych právnych systémov je samotný právny pluralizmus, konkrétne jeho európska podoba pluralizmus ústavný.“[2] Teda už samotnú možnosť obnoviť konanie po rozhodnutí medzinárodného súdneho orgánu považuje za určitú odlišnosť oproti pôvodnej koncepcii inštitútu obnovy konania.
Obnova konania a rozhodnutia nadnárodných orgánov
Zatiaľ, čo v prípade ESĽP je celkom jednoducho možné si predstaviť, že prichádza do úvahy aj obnova v konaní, a to vtedy, ak tento súd rozhodne o porušení práv alebo slobôd strany, pretože ESĽP rozhoduje až v momente, keď je rozhodnutie v SR právoplatné. Rozhoduje teda až v prípade, ak zlyhajú všetky vnútroštátne opravné prostriedky, či prostriedky nápravy, t. j. v rámci sporového, či nesporového konania pôjde o odvolanie, dovolanie a ústavnú sťažnosť. Je teda zrejmé, že ESĽP rozhoduje až v čase, kedy je rozhodnutie dávno právoplatné, a teda toto ustanovenie, či samotná možnosť prípustnosti žaloby na obnovu konania sa nejaví ako problematická. ESĽP rozhoduje v konkrétnom prípade, ktorý prešiel všetkými štádiami na vnútroštátnej úrovni.
Iná situácia nastáva pri výklade § 397 písm. e/ CSP, v zmysle ktorého je prípustná žaloba na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre strany záväzné. Pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie, tej Zmluva o fungovaní Európskej únie umožňuje rozhodovať napríklad podľa čl. 106 a 108, v prípade nesprávne poskytnutej pomoci štátmi. Rada EÚ rozhoduje napríklad o dočasnej ochrane pre vysídlené osoby podľa Smernice Rady 2001/55/ES z 20. júla 2001 o minimálnych štandardoch na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb a o opatreniach na podporu rovnováhy úsilia medzi členskými štátmi pri prijímaní takýchto osôb a znášaní z toho vyplývajúcich dôsledkov. Tak Rada EÚ ako aj Komisia sú samostatne stojace orgány, ktoré rozhodujú o špecifických otázkach, je veľmi nepravdepodobné, aby rozhodli o takej otázke, ktorá by bola pre obidve strany vnútroštátneho sporu záväzná a zároveň relevantná pre pôvodné konanie pred vnútroštátnymi súdmi, no vylúčiť sa to nedá. V tomto článku sa zameriavame na Súdny dvor EÚ a jeho rozhodnutia.
Súdnemu dvoru EÚ je zverených viacero právomocí (čl. 268 až čl. 275 Zmluvy o fungovaní EÚ), či už ide o právomoc rozhodovať spory o náhrade škody podľa článku 340 druhého a tretieho odseku Zmluvy o fungovaní EÚ, alebo právomoc rozhodovať o zákonnosti aktu prijatého Európskou radou alebo Radou, či právomoc rozhodovať na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej EÚ alebo v mene EÚ, ďalej aj právomoc rozhodovať každý spor medzi členskými štátmi, ktorý súvisí s predmetom zmlúv, ak mu tento spor predložia na základe osobitnej dohody strán. Takisto má právomoc rozhodovať spory, ktoré sa týkajú plnenia záväzkov členských štátov vyplývajúcich zo Štatútu Európskej investičnej banky, opatrení prijatých Radou guvernérov Európskej investičnej banky, či plnenia povinností národných centrálnych bánk, ako vyplývajú zo zmlúv a štatútu ESCB a ECB. V zásade však nepredchádza najskôr konanie na vnútroštátnej úrovni, ktoré by po právoplatnosti rozhodnutia vo veci mohlo pokračovať na SD EÚ, resp. také konanie, ktoré by po právoplatnosti rozhodnutia vo veci na vnútroštátnej úrovni mohlo byť pre strany záväzné (ako to priamo vyžaduje § 397 písm. e/ CSP). Okrem iného je však podstatnou úlohou Súdneho dvora Európskej únie zabezpečiť dodržiavanie jednotného výkladu práva pri uplatňovaní zakladajúcich zmlúv EÚ ako aj ostatných aktov orgánov EÚ – má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv, platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.
Otázkou je v prvom rade, ktoré z uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vôbec môže byť podkladom na obnovu konania. Najčastejším druhom rozhodnutia (z verejne dostupných informácií z webu Ministerstva spravodlivosti SR), ktoré je v rámci tohto druhu žalôb na obnovu konania predkladané je to, ktoré vzišlo z prejudiciálnych otázok, a na tento druh rozhodnutia sa aj naviac v ďalšom výklade zameriame. To neznamená, že by podkladom takejto žaloby nemohli byť aj iné rozhodnutia SD EÚ, no táto možnosť sa javí viac ako problematická. Pri týchto konaniach prichádza do úvahy skôr náhrada štátu za škodu, napríklad v prípade nesprávnej transpozície práva EÚ do vnútroštátneho poriadku, prípadne úplne absenciu transpozície. Zároveň treba konštatovať, že neexistuje konanie, že dva subjekty sa súdia na vnútroštátnej úrovni a až následne, po právoplatnom skončení, by konanie mohlo pokračovať aj pred SD EÚ. Je jasne stanovená právomoc SD EÚ, a pokiaľ je daná jeho právomoc, nemôže mať právomoc súd vnútroštátny.
Späť k rozhodnutia SD EÚ o výklade práva EÚ na základe prejudiciálnych otázok. Zmluva o fungovaní EÚ ustanovuje, že v prípade, ak sa otázka ohľadne výkladu práva EÚ (čl. 267) položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na SD EÚ, aby o nej rozhodol, resp. ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na SD EÚ. Teda prichádza do úvahy položenie otázky SD EÚ len v konaní, ktoré ešte neskončilo, t. j. rozhodnutie nie je právoplatné. SD EÚ dáva odpoveď takisto v čase, keď konanie na vnútroštátnom súde ešte nebolo skončené (a nebolo skončené z dôvodu, že sa čakalo práve na rozhodnutie SD EÚ). Rozhodnutie vydané v takomto konaní pred SD EÚ je pre rozhodnutie vo veci vnútroštátneho súdu záväzné. Strany sa potom v konaní (v rámci opravných prostriedkov) môžu brániť tým, že ho súd vôbec nevzal do úvahy alebo ho nesprávne interpretoval, no v zásade neprichádza do úvahy možnosť týmto rozhodnutím odôvodniť žalobu na obnovu konania v prípade, ak už uvedené konanie (konanie, v ktorom vnútroštátny súd predložil otázky SD EÚ, a ten mu na ne odpovedal) skončí. Samozrejme, môže ísť (a často aj ide) o prípady, ak je vydané rozhodnutie SD EÚ v úplne inom konaní, pri prejudiciálnej otázke, ktorú položil úplne iný súd, iného členského štátu v čase, ak je konanie u nás už dávno skončené. Je potrebné naznačiť, že ide o najbežnejší prípad, kedy sa vnútroštátne súdy stretávajú s rozhodnutia SD EÚ. Zároveň takýto druh rozhodnutia bol aj podkladom pre novelu nášho právneho poriadku a zavedenie tohto dôvodu pre obnovu konania.
Otázka teda znie – je § 397 písm. e/ CSP vo vzťahu k rozhodnutiu SD EÚ vôbec relevantný a v praxi aj reálne použiteľný, t. j. je možné žalobu na obnovu konania z dôvodu rozporu s rozhodnutím SD EÚ, ktoré je pre strany záväzné vôbec podať?
Úprava v Civilnom sporovom poriadku
Hoci dôvodová správa k CSP uvádza, že systém mimoriadnych opravných prostriedkov v CSP vychádza z doterajšej bezproblémovej právnej úpravy inštitútov dovolania a obnovy konania a pôvodné dôvody obnovy konania ostávajú zachované (vecne sa dôvody obnovy konania ponechávajú v doterajšom právnom režime), nie je to celkom tak. Podľa § 228 ods. 1 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení k 30. 6. 2016 (ďalej iba „OSP“), mohol účastník právoplatný rozsudok napadnúť návrhom na obnovu konania, ak bolo v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Išlo fakticky o zakotvenie základného pravidla o prednosti práva EÚ pred právom vnútroštátnym, ktoré bolo pretavené aj do Civilného sporového poriadku.
Zo súčasnej právnej úpravy vyplýva, že ak chceme použiť rozhodnutie SD EÚ ako dôvod obnovy konania musí ísť o rozhodnutie, ktoré sa týka priamo strán, resp. je pre ne priamo záväzné, pričom sa o ňom ten, kto podal žalobu dozvedel najneskôr 3 mesiace predtým, ako žalobu podal (ale v časovo neohraničenej dobe, teda aj o 10, či 20 rokov v budúcnosti). Tým, kto podáva žalobu na obnovu konania bude v zásade tá strana v pôvodnom konaní, ktorá čiastočne alebo úplne nebola úspešná. Keďže je toto rozhodnutie pre strany záväzné, môžeme predpokladať aj čas, kedy sa strana o ňom dozvedela. Pri rozhodnutiach ESĽP je tento čas pomerne presný, keďže stranám je rozsudok ESĽP doručovaný, no pri rozhodnutiach SD EÚ to nie je také jednoduché a takisto ani strany sa nemôžu obrátiť na SD EÚ po skončení vnútroštátneho konania v rámci inštančného postupu. Teda v zásade neprichádza do úvahy, že by SD EÚ vydal také rozhodnutie, ktoré by bolo pre tieto konkrétne strany záväzné (t. j. existovalo by vecné a personálne prepojenie), či by bolo vydané v jeho konaní. V zásade prichádza do úvahy iba možnosť obrátiť sa na SD EÚ v rámci vnútroštátneho konania, učiniť tak musí sám súd predbežnou otázkou. Rozhodnutie získané na základe takejto predbežnej otázky potom je vecne aj personálne prepojené na strany a záväzné pre súd konajúci v danej veci, ktorý je povinný takéto rozhodnutie vo svojom rozhodnutí akceptovať a rozhodnúť v súlade s ním.
Treba uviesť, že pokiaľ ide o mechanizmus, akým sa môže tejto žalobe vyhovieť, tak právna teória ponúka určitý návod. „Potenciálnu rozpornosť napadnutého právoplatného rozsudku (s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, resp. Komisie či Rady EÚ) musí súd konajúci o povolení obnovy konania posúdiť prejudiciálne, a potom po právoplatnom povolení obnovy konania sa inštitútom predbežnej otázky obrátiť na Súdny dvor EÚ.“[3] Tu si dovolíme tvrdiť, že rozpornosť medzi právom EÚ a pôvodným súdnym rozhodnutím síce prejudiciálne preskúma súd, ktorý rozhoduje o obnove konania, no zároveň táto musí byť daná v momente, keď obnovu konania povolí. Potom platí, že ak bola konštatovaná rozpornosť, neexistuje otázka, s ktorou by sa mal súd prvej inštancie obrátiť na SD EÚ. V prípade obrátenia sa na SD EÚ totiž musí existovať otázka pre výklad (alebo otázka platnosti) zmlúv alebo iných aktov inštitúcií EÚ, t. j. potreba výkladu určitej otázky, ktorú ešte SD EÚ neriešil. CSP pritom ale počíta s rozsudkom SD EÚ, ktorý už existuje a vnútroštátne rozhodnutie je s ním v rozpore. Teda výklad práva EÚ už bol vykonaný a rozhodnutie slovenského súdu (ktoré je pre konkrétne strany záväzné) je s ním v rozpore. Táto rozpornosť musí byť zrejmá súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o pripustení obnovy konania. Nemôže nastať situácia, že obnovu povolí a následne bude SD EÚ predložená predbežná otázka. Ak totiž dôjde k obnove konania z uvedeného dôvodu, potom musí byť zrejmé, že určité rozhodnutie SD EÚ je v rozpore s rozhodnutím vnútroštátneho súdu, t. j. nie je potrebné a ani účelné sa obrátiť následne na SD EÚ, pretože otázka výkladu už bola zodpovedaná (neexistuje otázka, s ktorou by sa súd mohol obrátiť na SD EÚ). Ak by taká otázka existovala, potom nie je možné povoliť obnovu konania, lebo nie je daná rozpornosť rozhodnutia vnútroštátneho súdu s rozhodnutím SD EÚ. Iná situácia môže nastať v prípade, ak by sa súd rozhodujúci o obnove konania sám rozhodol obrátiť na SD EÚ s otázkou ohľadne výkladu práva EÚ, t. j., ak by na základe iného predloženého rozsudku SD EÚ, od ktorého navrhovateľ odvodzuje rozpor s vnútroštátnym rozhodnutím (a ktoré by bolo pre strany záväzné) vzbudzovalo pochybnosti o správnom výklade práva vo vnútroštátnom rozhodnutí. Nič nebráni tomu, aby sa súd rozhodujúci o obnove konania obrátil na SD EÚ s predbežnou otázkou, ktorá by precizovala odpoveď na predbežnú otázku, ktorá už bola SD EÚ zodpovedaná (nie je nič neobvyklé, že SD EÚ musí precizovať niektoré svoje rozhodnutia). Dovolíme si preto tvrdiť, že pokiaľ súd rozhodujúci o obnove konania túto povolí, tak rozpor rozhodnutia SD EÚ s rozhodnutím vnútroštátneho súdu je daný, a preto nie je dôvod (obligatórne) obrátiť sa s predbežnou otázkou na SD EÚ. Tá možnosť však ostáva zachovaná, ak potrebuje precizovať toto rozhodnutie.
Obnova konania z dôvodu existencie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré by bolo pre strany záväzné sa javí ako komplikovaná. Prípady, na ktoré poukazovala dôvodová správa pri novelizácií Občianskeho súdneho poriadku sa subjektívnou záväznosťou pre strany konania zúžili, v podstate je vylúčené z tohto dôvodu podať úspešne žalobu na obnovu konania (aspoň by malo byť). Súdny dvor EÚ nevydá rozhodnutie, ktoré by bolo pre strany subjektívne záväzné v konkrétnej veci po tom, ako je ich konanie právoplatne skončené. V prípade konkrétneho sporu, ktorý sa koná na vnútroštátnom súde sa Súdny dvor EÚ vyjadruje iba v „živých“ veciach, ktoré tak stále prebiehajú, a teda po jeho rozhodnutí sa v konkrétnom konaní pokračuje bez toho, aby bolo nutné podávať žalobu na obnovu konania. Takáto žaloba by ani nebola prípustná z dôvodu absencie právoplatného rozhodnutia vo veci. Potom vzniká otázka, či je možné podať žalobu na obnovu konania, ak by súd neaplikoval rozhodnutie SD EÚ, ktoré vzišlo z prejudiciálnej otázky v danom konaní. V takom prípade sú prípustné opravné prostriedky, či riadne alebo mimoriadne. Jedným dychom treba dodať, že žaloba na obnovu konania nebude prípustná, keďže je vysoko pravdepodobné, že nebude zachovaná 3 – mesačná subjektívna lehota na jej podanie (keďže je nutné, aby prebehli ostatné opravné prostriedky – odvolanie, či dovolanie, prípadne ústavná sťažnosť).
Ustanovenie § 397 CSP neuvádza, či rozhodnutie SD EÚ má byť vydané až po právoplatnosti vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré sa strana snaží napadnúť alebo môže byť vydané aj predtým, ako vnútroštátny súd rozhodol. Rozhodujúcou je subjektívna lehota, t. j., aby bola žaloba podaná do 3 mesiacov odkedy sa strana o takom rozhodnutí dozvedela. V nadväznosti na uvedené sa potom líši prax slovenských súdov.
Čo je však paradoxné, samotné právo EÚ nemalo podmienku takejto úpravy pre členské štáty. Často je ako odkaz na právo EÚ a judikatúru SD EÚ v otázke obnovy konania citovaný aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-234/04 zo dňa 16. 03. 2006 (Rozmarie Capférer/Schlang & Schick GmbH). Súdy na jeho základe majú za to, že vo všeobecnosti nie je vnútroštátny súd povinný znova preskúmavať a zrušiť právoplatné súdne rozhodnutie, aj keby sa ukázalo, že je v rozpore s právom EÚ. Tento rozsudok pritom používa zaujímavý slovný zvrat pri odpovedi na jemu položenú otázku. Uvádza, že zásada spolupráce neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy na účel preskúmania súdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, a aby ho zrušil, ak sa ukáže, že je v rozpore s právom Spoločenstva. Takáto formulácia v zásade znamená, že právo EÚ nebráni tomu, aby vnútroštátny súd zrušil právoplatné rozhodnutie na základe vnútroštátnych pravidiel, ak sú na to splnené podmienky. Teda pokiaľ vnútroštátne právo upravuje mechanizmus pre zrušenie aj právoplatného rozhodnutia súdu z dôvodu, že je v rozpore s právom EÚ, tak samotné právo EÚ nebráni jeho použitie. Na druhej strane v judikatúre SD EÚ sa často spomína aj dôležitosť zásady res iudicata tak v právnom poriadku EÚ, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Ako uvádza aj Krajský súd v Prešove „jedinou výnimkou, kedy Súdny dvor zakotvil povinnosť prelomiť zásadu res iudicata, je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie. Túto argumentačnú líniu Súdny dvor založil v rozhodnutí Lucchini.“[4] A to je práve rozhodnutie, na základe ktorého bol do nášho právneho poriadku tento inštitút zavedený (obnova konania pre rozpor s rozhodnutím SD EÚ).
Prax súdov
Prax súdov v otázke rozhodovania o žalobe na obnovu konania pri rozhodnutiach SD EÚ ako dôvodu na obnovu nie je jednotná. Líšia sa hneď v niekoľkých smeroch. Aby sme nadviazali na predchádzajúci odsek je potrebné zdôrazniť, že prax sa líši najmä s ohľadom na plynutie subjektívnej lehoty na podanie žaloby ako aj samotnej argumentácie rozhodnutiami vydanými skôr, ako rozhodoval vnútroštátny súd.
V prvom rade môžeme poukázať na názor reprezentovaný súdmi, resp. súdnymi rozhodnutiami (výlučne) v spotrebiteľských veciach, v ktorých súdy dospeli k záveru, že plynutie subjektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania odvodzujú od toho, kedy bol žalobca s rozhodnutím SD EÚ oboznámený. Často ústne, kedy zdrojom tejto informácie boli občianske združenia na ochranu spotrebiteľa, advokáti, či exekútori. Takto to vnímal napríklad Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 12Co/117/2019 zo dňa 14. 05. 2020, či rozsudku sp. zn. 16Co/13/2018 zo dňa 29. 10. 2018, v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Cob/123/2018 zo dňa 19. 02. 2019. Tieto súdy považovali za dôležitý moment pre počítanie subjektívnej lehoty práve moment, kedy bolo strane oznámené, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu je v rozpore s rozhodnutiami SD EÚ, a to dokonca s rozhodnutiami, ktoré boli prijaté dávno pred tým, ako rozhodoval vnútroštátny súd v ich veci. Navyše, tieto rozhodnutia SD EÚ sa ani nijako nedotýkali konkrétnych strán, resp. ich právnych predchodcov, t. j. nebolo zrejmé, že by boli záväzné pre strany sporu, resp. pre ich právnych predchodcov. Prax, ktorá spočíva v pripustení obnovy konania na základe rozhodnutia SD EÚ, ktoré existovalo dávno predtým ako rozhodol vnútroštátny súd nie je správna. V prvom rade musíme poukázať na to, že § 397 písm. e) vyžaduje, aby rozhodnutie SD EÚ bolo záväzné pre strany, ktorá skutočnosť je len veľmi ťažko dosiahnuteľná, o to menej v prípade, ak sa poukazuje na rozhodnutia prijaté SD EÚ ešte predtým, ako SR vstúpila do EÚ (napríklad rozhodnutie C-473/00 Cofidis zo dňa 21. 11. 2002). Aj tieto rozhodnutia sa však od 1. mája 2004 stali pre SR záväzné, hoci mnohé z nich neboli ani v slovenskom jazyku prístupné. V každom prípade ich strana/účastník mal možnosť použiť už v „základnom konaní“ a nemusel čakať až na žalobu na obnovu konania.
Pri rozhodnutia SD EÚ však, vzhľadom na uvedené, prichádza do úvahy aj ďalší faktor. Právo EÚ, ktorého súčasťou je aj judikatúra SD EÚ by mal každý sudca aplikovať rovnako ako vnútroštátne právo, t. j. zásada „iura novit curia“ by sa mala vzťahovať aj na judikatúru SD EÚ v konkrétnej veci. Teda rozhodnutia SD EÚ, ktoré boli vydané už pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu v konkrétnej veci by súd v tejto veci rozhodujúci mal poznať a aplikovať. Nedokazujú sa práve z dôvodu, že súd ich pozná (mal by ich poznať). Paradoxne potom vyznieva fakt, že samotné „právo Európskej únie nestanovuje výslovne pravidlo iura novit curia a následne ani procesné podmienky aplikácie úniového práva vnútroštátnymi súdmi ex officio. V relevantných prameňoch práva EÚ nie je zakotvená ani nevyvrátiteľná domnienka o znalosti aktov EÚ.“[5] To však nemení nič na tom, že vnútroštátny súd v SR musí aplikovať aj právo EÚ, a teda aj judikatúru SD EÚ. Teda rozhodnutia SD EÚ, ktoré existovali pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu by nemali byť dôvodom na obnovu konania, keďže ich mal aplikovať samotný vnútroštátny súd.
Prax súdov spočívajúca v tom, že subjektívnu lehotu počítajú od dozvedenia sa o konkrétnom rozhodnutí SD EÚ, je potom v rozpore s inou líniou súdnych rozhodnutí, ktoré vychádzajú z toho, že platí domnienka znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná. Najvyšší súd SR konštatoval, že práve momentom zverejnenia rozsudkov Súdneho dvora EÚ ako právnych aktov, ktoré sa uverejňujú v Úradnom vestníku EÚ platí aj právna domnienka vedomosti všetkých dotknutých subjektov o týchto rozhodnutiach ako právnych aktoch.[6] Rovnako Ústavný súd SR dospel k záveru, že „súd nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že sa o judikáte Súdneho dvora dozvedel v rámci subjektívnej lehoty, pretože mu to organizácia na ochranu spotrebiteľa oznámila až teraz. Takýto výklad by potom umožňoval bezhraničné predlžovanie lehoty na podanie obnovy konania.“[7]
Na základe uvedeného je nutné konštatovať, že obnova konania podľa § 397 písm. e) CSP prichádza do úvahy iba v prípadoch rozhodnutí vydaných SD EÚ po rozhodnutí vnútroštátneho súdu v konkrétnej veci, a to za predpokladu, že bude pre strany záväzné, čo sa javí ako problematické.
Záväznosť rozhodnutí SD EÚ
Okrem dodržania subjektívnej lehoty sa javí ako podstatné pre obnovu konania na základe rozhodnutia SD EÚ jeho záväznosť. Ako uvádza Ježová „v rámci prejudiciálneho konania nie je riešený spor medzi stranami, ale Súdny dvor poskytuje iba odpovede na konkrétne otázky národného súdu týkajúce sa výkladu práva Európskej Únie.“[8] V tejto otázke môžeme konštatovať, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý prejudiciálnu otázku podal (52/76, Benedetti, 3. 2. 1977, Zn. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch.“[9] Ako sa ďalej uvádza v odbornej literatúre „táto záväznosť znamená, že všetky vnútroštátne súdy, ktoré prejednávajú a rozhodujú v takom konaní, sú viazané týmto rozsudkom bez ohľadu na ich funkčnú príslušnosť.“[10]
V prípade položenia prejudiciálnej otázky je odpoveď SD EÚ záväzná pre vnútroštátny súd, ktorý túto otázku položil, a nie pre strany sporu na vnútroštátnom súde. Avšak „v snahe zabezpečiť jednotnú aplikáciu práva Únie vo všetkých členských štátoch a pre všetkých jednotlivcov vytvoril Súdny dvor takú doktrínu o účinkoch prejudiciálnych rozhodnutí, v zmysle ktorej je možné považovať tieto rozhodnutia za úniovú obdobu precedensov.“[11] Teda pokiaľ sa bavíme o záväznosti judikatúry SD EÚ musíme konštatovať, že rozhodnutiami SD EÚ (ktoré vzišli z položených predbežných otázok) sú viazané iba súdy členských štátov. Ustanovenie § 387 písm. e) CSP sa v prípade, ak výklad vyžaduje, aby bolo rozhodnutie SD EÚ pre strany záväzné, javí ako v praxi nevyužiteľné (pokiaľ nebude existovať také rozhodnutie, ktoré bolo vydané vo veci strán konania v inom prebiehajúcom konaní). Môžeme trvať na tom, že sa buď bude vyžadovať na obnovu konania formálna záväznosť rozhodnutia SD EÚ pre obidve strany alebo sa bude vychádzať z účelu takejto úpravy a dôvodov, pre ktoré bola do právneho poriadku zavedená. Týmto účelom je súlad rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov s rozhodnutiami SD EÚ, a právom EÚ ako takým. Teda záväznosť rozhodnutí SD EÚ pre strany konania by sme mali vnímať ako určitú previazanosť strán s uvedeným rozhodnutím, t. j. určité prepojenie strán (ako aj predmetu konania) s rozhodnutím SD EÚ. Takýmto bude nevyhnutne prípad, ak tie isté strany majú medzi sebou niekoľko rôznych sporov (ktoré neboli spojené do jedného konania) na rovnakom právnom základe, vtedy by v prípade, ak sa neskôr obráti vnútroštátny súd na SD EÚ s prejudiciálnou otázkou mohlo byť jeho rozhodnutie (rozhodnutie SD EÚ) aj podkladom na obnovu konania už právoplatne skončených konaní medzi týmito stranami. V zásade by však mohlo ísť aj o prípady, ak by podkladom pre žalobu na obnovu konania malo byť rozhodnutie SD EÚ vykladajúce právo EÚ transponované do nášho právneho poriadku (teda SD EÚ by rozhodol o prejudiciálnej otázke podanej slovenským súdom), vtedy by jeho výklad bol fakticky záväzný aj pre strany, ktorých spor závisel od zodpovedania totožnej otázky a súd ju posúdil inak (v rozpore s právom EÚ). Na druhej strane prichádza v takomto prípade, za určitých podmienok, do úvahy aj žaloba na náhradu škody pre porušenie práva EÚ, ak sa napríklad súd mal povinnosť obrátiť na SD EÚ, no neurobil tak.
Len veľmi ťažko je možné odvodiť záväznosť rozhodnutia SD EÚ pre strany v konaní, ak ide o rozhodnutie, ktoré nebolo iniciované ani zo strany slovenských súdov (alebo súdov iných členských štátov). Skutočnosť, že sa tieto rozsudky uverejňujú v Úradnom vestníku EÚ neznamená aj ich záväznosť pre každého, ale platí „iba“ domnienka ich znalosti.
Na margo a pre úplnosť môžeme ešte doplniť, že v prípade, ak SD EÚ rozhoduje o platnosti sekundárneho práva EÚ platí, že sa takéto jeho „rozhodnutie o (ne)platnosti aktu malo vyznačovať absolútnou záväznosťou erga omnes, čo by zároveň vyriešilo aj otázku jednotnosti aplikácie práva Únie.“[12] Teda v prípade, ak SD EÚ rozhodne o (ne)platnosti niektorého aktu môžeme toto rozhodnutie považovať vo všeobecnosti za záväzné aj pre strany.
Otázka záväznosti je aktuálna aj v prípade iných konaní, ktoré prebiehajú pred SD EÚ, t. j. aj v tomto prípade chýba ich záväznosť pre strany konania.
Záver
Inštitút obnovy konania by nemal byť nástrojom na opravu rozhodnutia vnútroštátneho súdu vydaného až po tom, ako bolo vydané rozhodnutie SD EÚ, t. j., ak súd neakceptoval (nebral do úvahy rozhodnutie SD EÚ, hoci tak mal urobiť). Táto skutočnosť musí platiť bez ohľadu na to, či malo dôjsť k pochybeniu vnútroštátneho súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, či nesprávneho procesného postupu, ktorý je v rozpore s rozhodnutím SD EÚ (vydaného pred rozhodnutím vnútroštátneho súdu). V danom prípade teda súd rozhodujúci o žalobe na obnovu konania by nemal prihliadať na to, či súd v predchádzajúcom konaní pochybil (keď neaplikoval právo EÚ, hoci ho aplikovať mal alebo sa neobrátil na SD EÚ s predbežnou otázkou, hoci tak urobiť mal), ale na to, či sú splnené podmienky pre obnovenie konania.
Záverom slovami rozhodnutia Krajského súdu v Žiline môžeme poukázať na to, že sa nedá stotožniť s takým výkladom, ktorý by smeroval k tomu, že by „v podstate každé právoplatné súdne rozhodnutie malo v prípade podania žaloby na obnovu prejsť ďalším právnym posúdením z toho hľadiska, či je v súlade s rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ, a to tak s rozhodnutiami existujúcimi už v čase vydania pôvodného rozhodnutia, ako aj s akýmkoľvek rozhodnutím vydaným neskôr. V spojení s tým, že pre dotknutý dôvod obnovy konania neplatí objektívna lehota (§ 404 písm. c/ CSP), išlo o možnosť zmeny právoplatného rozhodnutia kedykoľvek v budúcnosti. Už z jednoduchého pohľadu je zrejmé, že takéto nazeranie na inštitút obnovy konania, hoci aj v spojitosti s „európskym rozmerom“ jednotlivých vecí, je v úplnom rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je absolútne nosným pre fungovanie právneho štátu a rešpektovanie hodnôt demokratickej formy usporiadania spoločenských vzťahov.“[13]
Podanie žaloby na obnovu konania nie je limitované objektívnou lehotou (iba lehotou subjektívnou). Keď uvážime, že niektoré právne akty EÚ sú v platnosti aj niekoľko desiatok rokov, a že judikatúra sa stále vyvíja a nie je vylúčené, že sa zmení do tej miery, že právne otázky posudzované jedným spôsobom desiatky rokov sa budú musieť začať posudzovať inak (ak nie úplne opačne). Citeľné to môže byť pri spotrebiteľských sporoch, keď zoberieme do úvahy, že napríklad smernica o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je ešte z roku 1993 a judikatúra k tejto smernici sa aj naďalej tvorí (aj vďaka slovenským súdom). Nemali by sme pripustiť možnosť, že v prípade zmeny judikatúry alebo nového rozhodnutia SD EÚ budú teraz strany podávať žaloby na obnovu konania. Takýmto výkladom by sme zahltili a zaťažili súdy neúmerne k sledovanému účelu.
Na druhej strane vyžaduje § 397 písm. e) CSP, aby rozhodnutie SD EÚ bolo pre strany záväzné. Ako sme už spomenuli vyššie, záväzné sa stáva pre súd, nanajvýš pre strany daného konania o prejudiciálnej otázke. Takáto úprava sa potom javí ako komplikovaná a v podstate je iba ťažko dosiahnuteľné (pri správnom výklade), aby súd na základe rozhodnutia SD EÚ pripustil obnovu konania. Práve subjektívne prepojenie rozhodnutia SD EÚ a strán je podstatné a fakticky iba ťažko dosiahnuteľné.
Pokiaľ pripustíme nežiadúci výklad, t. j. o záväznosti rozhodnutí SD EÚ vo všeobecnosti pre každú stranu sporu, ktorej sa výkladom ponúknutý SD EÚ dotýka, iba vtedy je § 397 písm. e) CSP ustanovením živým a použiteľným, inak sa použiť nedá. Takýto výklad by sledoval aj ciele, ktoré mala naplniť pôvodná novela OSP, keď sa predmetný inštitút do nášho právneho poriadku zavádzal. Na druhej strane, pokiaľ niektorý akt sekundárneho práva EÚ vyhlásil SD EÚ za neplatný, potom je takéto rozhodnutie záväzné aj pre strany sporu, a teda je možné na základe tohto rozhodnutia podať žalobu na obnovu konania. Táto možnosť sa javí ako veľmi teoretická a zákonodarca primárne nesledoval pri formulovaní ustanovení o žalobe na obnovu konania práve túto líniu.
Tento príspevok nemal za cieľ nájsť správnu odpoveď, ale iba upozorniť na to, že uplatnenie žaloby na obnovu konania z dôvodu rozhodnutia SD EÚ je veľmi problematické až prakticky vylúčené. Javí sa, že pri ponúknutom výklade je de iure nemožné podať žalobu na obnovu konania (z uvedeného dôvodu – § 397 písm. e/ CSP) úspešne. Bude teda na súdoch, aby v zmysle zásady spravodlivosti našli správnu cestu v konkrétnom prípade.
RESUMÉ
Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie ako dôvod žaloby na obnovu konania
Príspevok sa zaoberá výkladom ustanovení, ktoré sa vzťahujú na možnosť obnovy konania z dôvodu rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Analyzuje relevantnú právnu úpravu ako aj súdne rozhodnutia, ktoré sa k danej problematike vzťahujú. Podstatu príspevku tvorí úvaha nad tým, či je možné z uvedeného dôvodu podať úspešne žalobu na obnovu konania, a teda či Civilný sporový poriadok novou právnou úpravou neznemožnil brániť sa týmto spôsobom. Rieši aj samotnú otázku záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k stranám konania.
SUMMARY
Judgement of the Court of Justice of the European Union as a Ground for an Action for a Retrial
The article deals with the interpretation of those provisions that apply to the possibility of a retrial due to a CJEU judgment. It analyses the relevant legislation as well as court judgements relating to this issue. The author also reflects on whether it is possible to successfully bring an action for a retrial on the above-mentioned grounds, and therefore whether the Civil Litigation Procedure Code and the new regulation contained therein has not made it impossible to defend oneself in this way. It also addresses the question of the binding effect of the CJEU judgments in relation to the parties to proceedings.
ZUSAMMENFASSUNG
Beschluss des Gerichtshofes der Europäischen Union als Grund für die Klage auf Wiederaufnahme des Verfahrens
Der Beitrag zielt auf die Auslegung der Bestimmungen ab, die die Möglichkeit der Wiederaufnahme des Verfahrens wegen einer Entscheidung des Gerichtshofes der EU betreffen. Es werden in diesem die relevante Rechtsregelung sowie Gerichtsbeschlüsse hinsichtlich der betreffenden Problematik analysiert. Der Hauptgegenstand des Beitrages bildet die Betrachtung, ob aus dem bezeichneten Grund die Klage auf Wiederaufnahme des Verfahrens erfolgreich eingebracht werden kann und somit, ob die Zivilstreitordnung durch die neue Rechtsregelung nicht unmöglich macht, sich auf diesem Wege zu verteidigen. Es wird hier auch die Frage der Verbindlichkeit der Entscheidungen des Gerichtshofes der EU selbst in Bezug auf die Prozessparteien behandelt.
[1] Žalobou na obnovu konania je možné okrem právoplatného rozsudku napadnúť aj právoplatné uznesenie, ktorým bol schválený zmier (§ 398 CSP).
[2] BARÁNY, E. Obnova konania v podmienkach európskeho ústavného pluralizmu. In: MAJERČÁK, T. (ed.): Ústavné dni – Implementácia rozhodnutí medzinárodných súdnych orgánov vnútroštátnymi súdmi a inými orgánmi verejnej moci – V. ústavné dni. Košice UPJŠ 2016. s. 109;
[3] ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1501;
[4] Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/114/2016 zo dňa 26. 9. 2016;
[5] SLAŠŤAN, M. ANALÝZA APLIKÁCIE ÚNIOVÉHO PRÁVA SÚDNYMI ORGÁNMI SLOVENSKEJ REPUBLIKY PO DESIATICH ROKOCH ČLENSTVA V EÚ. In: KĽUČKA, J. 10 rokov v EÚ: Vzťahy, otázky, problémy Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 29. – 30. mája 2014 na pôde Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. UPJŠ, 2014, s. 36;
[6] Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 1326/2015 zo dňa 26. januára 2016; obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo/28/2017 zo dňa 31. októbra 2017;
[7] Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 345/2017 – 47 zo dňa 16. mája 2017;
[8] JEŽOVÁ, D. Prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ. Žilina: Eurokodex, 2013, s. 21;
[9] SIMAN, M. – SLAŠŤAN, M. Súdny systém Európskej únie. 3. vydanie. Bratislava: EUROIURIS, 2010, s. 360;
[10] MAZÁK, J. – JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 429; (ISBN 97-80-8078-289-4)
[11] DOBROVIČOVÁ, G. – JÁNOŠÍKOVÁ, M. Záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach. In: MAJERČÁK, T. (ed.): Ústavné dni – Implementácia rozhodnutí medzinárodných súdnych orgánov vnútroštátnymi súdmi a inými orgánmi verejnej moci – V. ústavné dni. Košice UPJŠ 2016. s. 88;
[12] SEHNÁLEK, D. – TÝČ, V. a kol. Soudní dvůr EU a výklad práva Evropské unie. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, Právnická fakulta, 2016. 188 s. Spisy Právnické fakulty MU, řada teoretická, edice Scientia, sv. č. 569. s. 39;
[13] Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/131/2018 zo dňa 31. 1. 2019;