Nie je daná právna prekážka, ktorá by bránila rozhodnúť o vzájomnom návrhu zamestnávateľa, že pracovný pomer skončí dňom nasledujúcim potom, ako mal pracovný pomer neplatne skončiť. Pre uplatnenie výnimky v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúcim dňom ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby svojho zamestnanca naďalej zamestnával a nie až deň, kedy sa právoplatne rozhodlo o neplatnom skončení pracovného pomeru.
(znesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/146/2022 zo dňa 6. decembra 2023)
Dotknuté ustanovenia:
– § 79 ods. 1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z.
Súd prvej inštancie rozsudkom pôvodne určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej sa končí 04.apríla 2017, lebo nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Išlo o deň nasledujúci po dni, kedy sa mal pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť podľa neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru so zamestnancom bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to absencia v trvaní 5 dní. Okrem toho vyšlo najavo, že u žalobcu nešlo o ojedinelé konanie, keďže žalobca mal podľa vykonaného dokazovania problémy s dodržiavaním pracovného času pre neskoré príchody do práce a vynechávanie pracovných zmien. Takýto benevolentný prístup k plneniu si pracovných povinností žalobcu bol dôvodom, pre ktorý súd ustálil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnávala.
Odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej sa končí 11. júla 2018, t. j. dňom právoplatnosti súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti pracovného pomeru.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1, písm. b) CSP, s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená, a to v znení : „Môže deň o určení skončenia pracovného pomeru súdom z dôvodu, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, predchádzať dátumu právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru?“ Dovolateľ namietal, že dátum, od ktorého nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnávateľ zamestnanca ďalej zamestnával, môže predchádzať právoplatnosti výroku o neplatnom skončení pracovného pomeru, a teda nastať aj dňom nasledujúcim po doručení neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi. Rozhodujúcim dňom by mal byť práve ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby svojho zamestnanca naďalej zamestnával a nie až deň, kedy sa právoplatne rozhodlo o neplatnom skončení pracovného pomeru. Právne posúdenie odvolacieho súdu je podľa názoru dovolateľa v rozpore s cieľom a účelom § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Práve v tomto ustanovení zákonodarca mienil odstrániť tzv. hrubú nespravodlivosť, ktorá by mohla nastať medzi zamestnancom a zamestnávateľom z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. Dovolací súd preto napadnuté uznesenie podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP vec vrátil odvolaciemu súd na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia:
Rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky relevantnej pri výklade § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola ešte vyriešená.
Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce: „Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.“
Dovolací súd potom ako nezistil existenciu relevantnej judikatúry dovolacieho súdu k uvedenej právnej otázke, konštatuje, že v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce môže súd rozhodnúť, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. V týchto prípadoch je nevyhnutné zohľadniť, že návrh zamestnávateľa , aby súd takto rozhodol má úzku skutkovú súvislosť s prebiehajúcim konaním o žalobe zamestnanca o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Z uvedeného potom možno dôvodiť, že takýto návrh by mal zamestnávateľ urobiť formou vzájomnej žaloby podľa § 147 CSP. Dovolací súd vychádza z toho, že ak by právoplatnosť rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru mala byť podmienkou vzájomnej žaloby zo strany zamestnávateľa, išlo by o výklad ad absurdum, pretože nárok uplatnený vzájomnou žalobou by nebol ešte actio nata. Dovolací súd konštatuje, že z § 79 ods. 1 Zákonníka práce pre podanie návrhu zamestnávateľa nevyplýva, že jeho podmienkou je právoplatné skončenie konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Pre uplatnenie výnimky v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúcim dňom ten deň, odkedy nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby svojho zamestnanca naďalej zamestnával a nie až deň, kedy sa právoplatne rozhodlo o neplatnom skončení pracovného pomeru.
Treba zdôrazniť, že právoplatný rozsudok súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemá účinky ex nunc, ale účinky ex tunc, ku dňu, kedy mal pracovný pomer skončiť. Pracovný pomer sa obnovuje s účinkom ex tunc, ako keby nebol skončil. Nie je preto daná právna prekážka, ktorá by bránila rozhodnúť aj vzájomnom návrhu zamestnávateľa , že pracovný pomer žalobu skončí dňom nasledujúcim potom, ako mal pracovný pomer neplatne skončiť.
(odôvodnenie je redakčne krátené a upravované)
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka