JUDr. Jakub Löwy, PhD., LLM
doc. JUDr. Alexandra Löwy, PhD., LLM
Cieľom príspevku je analýza situácií, kedy v priebehu vkladového konania príde k smrti jedného z účastníkov daného úkonu. Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že táto situácia už je aj v občianskoprávnej aj administratívnoprávnej rovine vyriešená. Na podklade konkrétnych skutkových okolností autori poukazujú na to, že situácia sa komplikuje v prípadoch, pokiaľ predmetom konania o povolení vkladu, a teda aj samotnej zmluvy sú dva právne úkony, z toho jeden, práve a v dôsledku smrti už nie je možné obsahovo naplniť. Autori analyzujú kľúčové ustanovenia a pokúšajú sa nielen o ich jazykovú, ale najmä gramatickú interpretáciu v prospech zachovania a rešpektovania vôle zmluvných strán.
„Smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my.“
Epikuros
Úvod
Ku vzniku právneho vzťahu je potrebné, aby nastala určitá skutočnosť, ktorá je v právnej norme predpokladaná. Predvída ju hypotéza právnej normy a nazýva sa právna skutočnosť. Jednou z právnych skutočností nezávislou od vôle človeka je smrť. Smrť, okrem negatívnych následkov, ktoré sa s ňou vo všeobecnosti spájajú, a ktoré v nás prirodzene vyvoláva, môže mať najmä z hľadiska svojich následkov negatívne dopady na uzavreté občianskoprávne vzťahy, osobitne potom zmluvné záväzky.
Pri nadobúdaní vlastníckeho práva na základe zmluvy, či už k hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci sa rozlišujú dve fázy procesu nadobudnutia vlastníckeho práva. Zákonodarca striktne rozlišuje, či je zmluvným predmetom prevodu medzi prevodcom a nadobúdateľom hnuteľná alebo nehnuteľná vec.
Uzatvorenie písomnej scudzovacej zmluvy k veci medzi prevodcom a nadobúdateľom predstavuje prvú fázu. Počas nej dochádza k vzniku záväzkovo právneho vzťahu medzi jej účastníkmi. Obsahom obligačnoprávneho vzťahu je najmä záväzok previesť vlastnícke právo k veci z prevodcu na nadobúdateľa. Uzatvorená scudzovania zmluva predstavuje právny titul (titulus) vzniku vlastníckeho práva k veci. V druhej fáze pristupuje k scudzovacej zmluve ďalšia právna skutočnosť. V prípade hnuteľnej veci je to zásadne jej prevzatie. Pri nehnuteľnostiach predstavuje pristupujúcu skutočnosť návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (modus) [1].
V právnej praxi je vo všeobecnosti ustálené, že aj v prípade smrti niektorého z účastníkov zmluvného vzťahu, z „platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačnoprávne účinky, t. j. obsah zmluvy sa stáva pre účastníkov zmluvy rovnako a bezpodmienečne záväzným (účinnosť zmluvy) a viazanosť účastníkov ich prejavmi vôle, smerujúcimi k vzniku zmluvy, ku vzniku vecnoprávnych účinkov ktorej treba ešte kladného rozhodnutia orgánu katastra, trvá aj pre dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práv a záväzkov z občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecnoprávnych účinkov účinnej zmluvy. Práva a povinnosti majetkovej povahy prechádzajú z účastníkov na ich právnych nástupcov; rovnako prechádzajú na právnych nástupcov účastníkov zmluvy práva a povinnosti z občianskoprávneho vzťahu založeného zhodnými prejavmi vôle, smerujúcimi k zmluve. Úmrtie účastníka zmluvy nič nemení na viazanosti účastníkov prejavmi vôle smerujúcimi k vzniku vecnoprávnych účinkov zmluvy, trvá teda naďalej aj pre dedičov účastníka, ktorí vstupujú do práv a záväzkov zomrelého účastníka občianskoprávneho vzťahu, ku ktorému došlo na podklade zhodných prejavov vôle účastníkov ešte pred vznikom vecnoprávnych účinkov zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnej veci.“[2]
Napriek uvedenej notoriete môžu v aplikačnej praxi vznikať prípady, kedy napriek existencii obligačných účinkov môže byť snaha zavŕšiť scudzovací úkon zmarená, resp. sťažená.
Cieľom príspevku je na rozbore konkrétnych skutkových okolností potvrdiť alebo vyvrátiť hypotézu, že ani smrť ako objektívna právna skutočnosť nemôže mať dopad na modifikáciu vôle účastníka právneho úkonu, a účinky formulovaného právneho úkonu by tak mali bez ďalšieho nastať, pričom zavŕšeniu takejto vôle už nemôže brániť konanie administratívneho orgánu rozhodujúceho o povolení vkladu.
Skutkové okolnosti prípadu
V našom prípade vychádzame zo skutkových okolností, že prevodca uzatvoril s nadobúdateľom „vkladu spôsobilú“ scudzovaciu zmluvu (ďalej aj „scudzovacia zmluva“), ktorej predmetom je darovacia zmluva spolu so zmluvou o zriadení vecného bremena medzi prevodcom ako oprávneným z vecného bremena a nadobúdateľom, ako povinným z vecného bremena. Po podaní návrhu na vklad, a teda v priebehu vkladového konania o povolení vkladu darovacej zmluvy a vecného bremena prevodca a zároveň oprávnený z vecného bremena, zomrel.
Napriek uvedenej skutočnosti príslušný okresný úrad, katastrálny odbor rozhodol o povolení vkladu.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal prokurátor protest, na základe ktorého príslušný okresný úrad, odbor opravných prostriedkov rozhodol tak, že protestu prokurátora vyhovel a zrušil napadnuté rozhodnutie okresného úradu, katastrálny odbor.
Dôvodom na zrušenie rozhodnutia bola jednak skutočnosť, že malo prísť k prerušeniu konania v dôsledku smrti prevodcu. Keďže prevodca a zároveň oprávnený z vecného bremena zomrel, nie je zmluva, ktorá je predmetom vkladového konania s poukazom na § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len: „Katastrálny zákon“) v spojení s § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona, spôsobilá vkladu (vkladuschopná), nakoľko predmetom povolenia vkladu môže byť len zmluva ako celok, a vklad nemožno povoliť len v rozsahu jednotlivých (čiastkových úkonov), ktoré táto zmluva obsahuje.
Kým prvá otázka je v zásade riešiteľná a aj odborná literatúra potvrdzuje, že nezakladala dôvod na zrušenie rozhodnutia o povolení vkladu,[3] a napriek zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu môže byť zavŕšená rozhodnutím o povolení vkladu s dedičmi prevodcu. Druhá otázka, vzhľadom na vyslovený právny názor by mala za následok, že vklad vlastníckeho práva k zmluve, ktorá obsahuje dva právne úkony, pričom jeden z nich (z dôvodu smrti prevodcu) už nie je možné ani realizovať (oprávnenie z vecného bremena zaniklo smrťou), bude potrebné zamietnuť. Zamietavé rozhodnutie o návrhu na vklad spôsobí nielen to, že na podklade tej istej zmluvy už nebude možné podať opätovne návrh na vklad, ale aj zánik obligačných účinkov, ktoré by mali byť v súlade s vyššie citovanými rozhodnutiami rešpektované, a ktorými by mali byť viazaní aj dedičia prevodcu.
Východiská právnej úpravy
Kľúčovým ustanovením pre rozhodovanie o návrhu na vklad je § 31 katastrálneho zákona v spojení s § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona.
Splnenie podmienok na vklad práva do katastra nehnuteľností okresný úrad, katastrálny odbor skúma v konaní o návrhu na vklad. Konanie o návrhu na vklad je rozhodovací procesný postup, v ktorom okresný úrad, katastrálny odbor ako správny orgán posudzuje komplexne skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho postupu je rozhodnutie o povolení vkladu, rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad alebo rozhodnutie o zastavení konania o návrhu na vklad.
Splnenie podmienok na vklad práva do katastra nehnuteľností okresný úrad, katastrálny odbor skúma ku dňu rozhodovania o návrhu na vklad (t. j. ku dňu vydania rozhodnutia o návrhu na vklad). To znamená, že okresný úrad, katastrálny odbor pri rozhodovaní o návrhu na vklad vychádza zo skutkového a právneho stavu ku dňu vydania rozhodnutia o návrhu na vklad. K takémuto záveru dospela súdna prax ako aj právna veda.[4]
Aj v odbornej literatúre sa uvádza, že „orgán katastra preskúmava v rámci vkladového konania zmluvu doloženú k návrhu na vklad vždy ku dňu svojho rozhodovania bez ohľadu na to, kedy majú nastať účinky povolenia vkladu podľa § 28 ods. 3 až 5 Katastrálneho zákona. Pri postupe podľa § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona to navyše zdôrazňuje aj znenie druhej vety zaväzujúce orgán katastra prihliadať aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.[5]
Podľa § 31 ods. 1 Katastrálneho zákona „okresný úrad, katastrálny odbor preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej
forme, či je prevodca oprávnený nakladať s nehnuteľnosťou, či sú prejavy vôle dostatočne určité a zrozumiteľné, či zmluvná voľnosť alebo právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada okresný úrad, katastrálny odbor aj na skutkové a
právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.“
Podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona, „Ak sú podmienky na vklad splnené, okresný úrad vklad povolí; inak návrh zamietne.“
Podľa § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona, „Predmetom návrhu na vklad musia byť všetky právne úkony, ktoré obsahuje zmluva a podliehajú vkladu, a všetky nehnuteľnosti, týkajúce sa právnych úkonov, ktoré obsahuje zmluva a podliehajú vkladu. Prílohou návrhu na vklad môže byť jedna zmluva obsahom ktorej môže byť viac právnych úkonov.“
Z vyššie citovaného § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona vyplýva, že pokiaľ okresný úrad, katastrálny odbor v rámci konania o návrhu na vklad zistí, že nie sú splnené podmienky na vklad, musí vydať rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad. Ďalej z § 31 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona vyplýva, že okresný úrad, katastrálny odbor nemôže v časti vklad povoliť a v časti návrh na vklad zamietnuť, t. j. rozhodnutie o povolení vkladu sa môže týkať navrhovaného právneho úkonu ako celku a aj pozitívne rozhodnutie (povolenie vkladu) musí zahŕňať všetky úkony v ňom obsiahnuté.
Tento záver vyplýva z jazykovej interpretácie § 31 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona.
Uvedené potom potvrdzujú aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.
Pri formulovaní právneho názoru pritom vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn., ktorý bol zároveň uverejnený aj v Katastrálnom bulletine 1/2017.
Situácia by sa na prvý pohľad mohla zdať jednoznačná, avšak nazerajúc na toto riešenie cez prizmu racionálneho zákonodarcu, ktorý by mal mať v zásade jedno riešenie na konkrétny právny problém vyvstáva otázka, či pri takejto základnej interpretácii nedochádza k logicko-sémantickým kolíziám.[6]
Analýza gramatickej interpretácie (alebo môžu byť „slová“ viac ako vôľa)
Naznačili sme mimoriadnu formalistickosť predstavenej interpretácie § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona, rovnako ju považujeme za takú, ktorá povyšuje procesné zákonné ustanovenia nad hmotnoprávne, taktiež za takú, ktorá neguje rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, preferujúcu viazanosť dedičov záväzkovo právnymi účinkami samotnej zmluvy. V neposlednom rade neguje tiež akékoľvek možnosti ochrany, ktoré by mali byť nadobúdateľovi v tomto prípade garantované, a zároveň by mali rešpektovať aj vôľu, ktorú prejavil prevodca.
Popri jazykovom výklade však právna teória rozlišuje aj iné metódy výkladu, a to historický, teleologický, logický, systematický. Pokúsme sa preto analyzovať dotknuté ustanovenia aj inými interpretačnými metódami pre overenie správnosti vyššie nastolenej jazykovej interpretácie.
Pokiaľ by sme použili komparatívnu historickú metódu interpretácie § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona, je potrebné porovnať platné znenie § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona, a znenia pred nadobudnutím účinnosti novely vykonanej zákonom č. 304/2009 Z. z., t. j. do 01. 09. 2009.
Dikcia Katastrálneho zákona v znení do 01. 09. 2009 bola taká, že: „Ak sú podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad povolí; inak návrh zamietne. Ak sú podmienky na vklad splnené len v časti návrhu a ak je to účelné, správa katastra môže rozhodnúť len o časti návrhu.“
Z uvedenej dikcie je zrejmé, že bolo možné výslovne rozhodovať o návrhu na vklad aj čiastočne.
Dôvodom zmeny v rozsahu súčasného znenia § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona možno abstrahovať z dôvodovej správy, kde sa uvádza, že sa stávali prípady, keď „správa katastra napr. povolila vklad k darovacej zmluve, ale k vecnému bremenu, ktorému zodpovedalo právo darcu užívať darovanú nehnuteľnosť až do smrti, vklad zamietla. Darca tak nemá ani dom, ani právo ho užívať. Zostáva mu len súdiť sa“.[7]
Nepochybne možno potvrdiť úmysel zákonodarcu, ktorým bola ochrana darcu, t. j. nové znenie § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona, pretože v aplikačnej praxi dochádzalo k prípadom, že v priebehu vkladového konania zobral jeden z účastníkov konania späť úkon vklad týkajúci sa zriadenia vecného bremena.
Okolnosti nami nastoleného prípadu sú však čiastočne odlišné, nakoľko zriadenie vecného bremena v prospech prevodcu už nie je možné, pretože osoba oprávnená z vecného bremena už ku dňu konania o povolení vkladu nežije.
V dôsledku toho, že nastolenú situáciu zákon exaktne nerieši, musí orgán aplikujúci právo pristúpiť k takej interpretácií právnej normy, ktorá bude primárne zodpovedať jej účelu, pričom nemožno opomenúť, že Katastrálny zákon, najmä v časti konania o povolení vkladu je len normou procesnou, ktorá nemôže byť povýšená nad hmotné právo. Potrebné je preto pristúpiť k interpretácií § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona aj prostredníctvom teleologického výkladu.
Pri kolízií formalistického výkladu § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona a účelu samotného ustanovenia je potrebné predovšetkým zachovať v čo najširšom možnom rozsahu hodnotu, na ktorej príslušný účel spočíva a ktorého je výrazom. Uvedené potvrdzujú aj slová prof. Holländera, a to že: „Pod pojmom účel v práve možno rozumieť normotvorcom požadovaný stav veci, ktorého dosiahnutie je sledované prostredníctvom právnej normy postulovaného ľudského správania.“[8]
Potrebu priorizácie výkladu prostredníctvom účelu právnej normy opakovane zdôrazňuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď konštatoval, že: „Nemôže platiť absolútna viazanosť doslovným znením zákona, ale orgán aplikácie práva môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“[9]
Navyše, vo všeobecnosti platí v práve pravidlo, že orgán verejnej moci v rámci zákonom upravených postupov nemôže priznať viac, čo však neznamená, že by nemohol priznať menej.
Podľa nášho názoru ani § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona nepotvrdzuje, že okresný úrad, katastrálny odbor je povinný zamietnuť návrh na vklad v prípade zmiešanej zmluvy za situácie, že darca zomrel predtým, ako právoplatne rozhodne o povolení vkladu. Ustanovenia § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona a 31 ods. 3 Katastrálneho zákona totiž počítajú len s tým, aby predmetom návrhu na vklad boli všetky existujúce právne úkony, ktoré sú spísané na jednej listine.
V danom prípade je nesporné, že právny úkon – zmluva o zriadení vecného bremena in personam zanikla s poukazom na § 151p ods. 4 Občianskeho zákonníka, resp. presnejšie povedané, zanikla dohoda o zriadení vecného bremena, pretože komparujúc s okamihom smrti prevodcu a osoby oprávnenej z vecného bremena, dohoda o zriadení vecného bremena nenadobudla ani nemohla nadobudnúť účinky.
Smrť nespôsobuje bez ďalšieho zánik záväzku – pre celú oblasť súkromného práva v zásade platí, že smrťou veriteľa alebo dlžníka nezanikajú existujúce obligácie. Ich právny režim sa totiž spravuje univerzálnou sukcesiou; v prípade fyzických osôb ide o dedenie, t. j. do právneho vzťahu vstupujú namiesto poručiteľa jeho dedičia. Jedinou výnimkou sú tzv. nezastupiteľné obligácie, ktoré sa viažu výlučne na zomrelú osobu.
Pokiaľ preto zanikli obligačnoprávne účinky, ktoré sa v tomto prípade viažu výslovne na osobu prevodcu v prospech ktorej malo byť zriadené vecné bremeno, a tieto zanikli v priebehu vkladového konania, nemožno vôbec pojednávať o účinkoch vecnoprávnych. Neobstojí tu ani argument o úmysle formulácie § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona, nakoľko tento osobný záväzok, ktorý sa in personam viaže výlučne na osobu pôvodného prevodcu zaniká jeho smrťou, a na dedičov samotných neprechádza.
Relevantným je tiež, že v prípade Darovacej zmluvy a Zmluvy o zriadení vecného bremena nejde o právne úkony vzájomne podmienené. Vzájomne podmienenými plneniami sú všetky plnenia, na vzájomnej podmienenosti ktorých sa účastníci dohodli, ako aj plnenia, kde podmienenosť a vzájomná viazanosť priamo vyplýva zo zákona. Ani zo zákona a ani zo samotného právneho úkonu nevyplýva podmienenosť Darovacej zmluvy a Zmluvy o zriadení vecného bremena.
Judikatúrou už bola ustálená otázka, že viazanosť účastníkov záväzkovo-právneho vzťahu ich prejavmi vôle, smerujúcimi k prevodu vlastníckeho práva, sa vzťahuje aj na dedičov zomrelého účastníka, ktorí vstupujú do jeho práva a povinností z občianskoprávneho vzťahu. Smrť účastníka kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti preto nie je dôvodom na zamietnutie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.[10]
Z vyššie uvedeného vyplýva ako správny záver, že v prípade smrti prevodcu, ktorý bol zároveň oprávneným zo zmluvy o zriadení vecného bremena, ktorému zodpovedalo právo in personam, dochádza k zániku záväzkovo-právneho vzťahu týkajúceho sa vecného bremena, dôsledkom čoho je skutočnosť, že predmetom návrhu na vklad nemusí byť zmluva o zriadení vecného bremena, pretože táto zanikla, t. j. v čase rozhodovania okresného úradu neexistuje a teda nie je o čom rozhodovať. Rozhodujúce nie je, či zmluva o zriadení vecného bremena je de facto napísaná na papieri, ale to, či ide o de iure existujúci právny úkon.
Akceptácia čisto formalistického výkladu § 31ods. 3 Katastrálneho zákona navyše popiera aj úmysel zmluvných strán, ktoré napríklad pri Darovacej zmluve spojenej s vecným bremenom spočívajúcim v práve doživotného bývania majú vôľu darovať nehnuteľnosť, pričom vecné bremeno má predstavovať akúsi vďaku obdarovaného vo vzťahu k darcovi a zároveň slúži ako zabezpečenie, že darca bude mať garantovanú „akúsi strechu nad hlavou až do svojej smrti“. Z toho vyplýva, že uvedený prístup by tiež nerešpektoval vôľu darcu, keďže v prípade jeho smrti sa stáva vecné bremeno bezpredmetné, avšak vôľa darovať nehnuteľnosť je nespochybniteľná.
Práve vôľa prevodcu a možnosť jej zavŕšenia v prípade zamietnutia návrhu na povolenie vkladu z dôvodu, že vklad právneho úkonu možno povoliť len ku všetkým, ktoré sú obsahom návrhu, zároveň smeruje výslovne proti možnosti realizácií vôle prevodcu, nakoľko nadobúdateľ v prípade nesúhlasu dedičov poručiteľa nemá žiadnu reálnu možnosť zavŕšenia tohto obligačného účinku a nastúpenie vecnoprávnych účinkov.
Záver
V úvode nášho príspevku sme si stanovili hypotézu, ktorú sme sa za pomoci interpretácie pokúsili potvrdiť alebo vyvrátiť. Dospeli sme k záveru, že nami formulovanú hypotézu možno potvrdiť.
Vychádzali sme pritom najmä z účelu nami interpretovanej právnej normy § 31 ods. 3 Katastrálneho zákona, pričom práve výklad v prospech adresáta rešpektuje v tomto prípade aj požiadavku na rešpektovaní vôle prevodcu (zomrelého), ktorou musia byť jeho dediči viazaní. Domnievame sa preto, že taká výslovne formalistická interpretácia § 31 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 5 Katastrálneho zákona, ktorá by mala viesť k zamietnutiu návrhu na vklad je neudržateľná.
Úrad v nadväznosti na vyššie uvedený výklad v súvislosti s § 30 ods. 5 Katastrálneho
zákona uvádza, že predmetom návrhu na vklad musia byť všetky právne úkony spísané na jednej zmluvnej listine, podliehajúce vkladu a existujúce v čase rozhodovania o návrhu na vklad. Ak však niektorý z viacerých právnych úkonov spísaných v rámci jednej zmluvnej listiny a podliehajúcich vkladu v čase po uskutočnení týchto právnych úkonov (t. j. po uzatvorení týchto zmlúv) zanikol, právo zodpovedajúce tomuto právnemu úkonu (zmluve) už potom nemusí byť predmetom návrhu na vklad. Iný výklad by viedol k absurdným dôsledkom.[11]
doc. JUDr. Alexandra Löwy PhD. LLM jeadvokátka, absolventka Právnickej fakulty Univerzita Komenského v Bratislave; pôsobí na Právnickej fakulte UK v Bratislave ako docent práva. Aktívne sa venuje advokátskej praxi, ako i pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej činnosti; podieľa sa na vzdelávaní členov Slovenskej advokátskej komory, Slovenskej komory exekútorov, Notárskej komory Slovenskej republiky, ako i ďalších inštitúcií.
JUDr. Jakub Löwy PhD. LLM jeadvokát, absolvent Právnickej fakulty Paneurópska vysoká škola; pôsobí na Právnickej fakulte Trnavská univerzita v Trnave; aktívne sa venuje najmä advokátskej praxi, ako i pedagogickej, publikačnej, literárnej a vedeckej činnosti.
RESUMÉ
Smrť účastníka zmluvy v priebehu katastrálneho konania (vybrané aspekty)
Autori sa v článku na podklade konkrétnych skutkových okolností venujú následkom smrti účastníka zmluvného vzťahu v priebehu vkladového konania za predpokladu, že obsahom zmluvy je súčasne viacero právnych úkonov, a vzhľadom na smrť účastníka už povolenie vkladu vo vzťahu k jednému právnemu úkonu nie je možné. Hoci právna úprava na základe gramatického výkladu pripúšťa povolenie vkladu právneho úkonu len ako celku, je nutné, najmä za aplikácie teleologického výkladu počítať aj s výnimkami s daného pravidla, za predpokladu, že je to účelné, rozumné a sleduje to vôľu účastníkov zmluvného vzťahu.
SUMMARY
Death of the party to the contract during the cadastral proceedings (selected aspects)
In the article, on the basis of specific factual circumstances, the authors deal with the consequences of the death of a participant in a contractual relationship during the deposit procedure, assuming that the content of the contract includes several legal acts at the same time, and due to the death of the participant, the authorization of the deposit in relation to one legal act is no longer possible. Although the legal regulation, based on the grammatical interpretation, allows the deposit of a legal act only as a goal, it is necessary, especially for the application of the teleological interpretation, to count with exceptions to the given rule, assuming that it is expedient, reasonable and follows the will of the parties to the contractual relationship.
ZUSAMMENFASSUNG
Der Tod der Vertragspartei im Zuge des Katastralverfahrens (ausgewählte Gesichtspunkte)
Die Autoren widmen sich im Artikel auf Grund bestimmter konkreter Tatumstände den Folgen des Todes der Partei an einem Vertragsverhältnis während des Einverleibungsverfahrens unter der Voraussetzung, dass der Inhalt des Vertrages zugleich aus mehreren Rechtsgeschäften besteht und infolge des Todes der Partei die Genehmigung der Einverleibung hinsichtlich eines Rechtsgeschäftes schon nicht möglich ist. Obwohl die Rechtsregelung auf Grund einer grammatischen Auslegung die Genehmigung der Einverleibung lediglich als Ganzen zulässt, es ist notwendig, insbesondere unter Anwendung der teleologischen Auslegung, auch mit Ausnahmen von der gegebenen Regel zu rechnen, vorausgesetzt, dass es zweckgebunden, vernünftig ist und den Willen der Parteien des Vertragsverhältnisses berücksichtigt.
[1] K tomu pozri Fečík, M. in: ŠTEVČEK, M. – DULÁK, A. – BAJÁNKOVÁ, J. – FEČÍK, M. – SEDLAČKO, F. – TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2015 ISBN: 978-80-7400-597-8 na strane 888 a nasl.
[2] rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. októbra 2010, sp. zn. 5 Cdo 153/2009
[3] Autori Fečík a Jakubáč uvádzajú, že: „Pokiaľ sa orgán katastra o smrti účastníka zmluvy nedozvedel, nemožno jeho rozhodnutie o povolení vkladu považovať za nezákonné, pretože pri jeho vydaní nebolo porušené žiadne ustanovenie právneho predpisu.“ (k tomu porovnaj FEČÍK, M. – JAKUBÁČ, R.: Katastrálny zákon. Komentár. 1. vydanie. Bratislava, C. H. Beck, 2021, s. 453).
[4] Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. v rozsudku zo dňa 23. 01. 2008, sp. zn. 6Sžo 101/2007 konštatoval, že orgán štátnej správy na úseku katastra nehnuteľností „musí o návrhu na vklad rozhodnúť podľa skutkového a právneho stavu existujúceho v čase rozhodnutia o návrhu na vklad.“
[5] ŠTEVČEK, M. – DULAK, A. – BAJÁNKOVÁ, J. – FEČÍK, M. – SEDLAČKO, F. – TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I., § 1 – 450. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2015, s. 903
[6] GAHÉR, F.: Tvorba, interpretácia a aplikácia právnych noriem – logické aspekty – (Niekoľko argumentov v prospech použitia logiky pri tvorbe, interpretácii a aplikácii zákonov). Dostupné na https://fphil.uniba.sk/uploads/media/Tvorba__interpretacia__a_aplikacia_pravnych_noriem.pdf.
[7] Dôvodová správa novely vykonanej zákonom č. 304/2009 Z. z.
[8] HOLLÄNDER, P.: Filozofie práva. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s. r. o., Plzeň, 2006, s. 82
[9] K tomu porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 341/07; Uvedené právne závery naposledy ÚS SR zhrnul vo svojom rozhodnutí I. ÚS 41/2020 uverejnenom aj v Zbierke rozhodnutí Ústavného súdu SR pod R18/2020.
[10] R 20/1972, R 59/2007, rozsudok NS SR, sp. zn. 5 Cdo 153/2009 z 27. 10. 2010; rozsudok NS SR, sp. zn. 1Sžr/15/2012 z 15. 05. 2012).
[11] S týmito závermi sa napokon stotožnil aj Úrad geodézie kartografie a katastra SR vo svojom rozhodnutí Číslo: LPO/2021/002697-1/Ja