Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV- 19-0050. This work was supported by Slovak Research and Development Agency under the Contract No. APVV- 19-0050
JUDr. Karin Vrtíková PhD. je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, aktuálne pôsobí ako odborná asistentka na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty TU v Trnave.
Väzba predstavuje najzávažnejší spôsob zaistenia osoby obvineného, nakoľko rozsah obmedzenia osobnej slobody človeka, ktorý sa pokladá za nevinného do času, pokiaľ sa nepreukáže opak, sa počíta na mesiace, niekedy až na roky. Napriek tomu, že väzba má byť prostriedkom celkom výnimočným, aplikačná prax nie zriedka ukazuje, že tomu tak nie je. Účelom väzby je zaistenie osoby obvineného v prípadoch, kedy reálne existujú určité konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že trestné konanie by mohlo byť správaním alebo konaním obvineného zmarené. A contrario, účelom väzby nie je iba zaistenie obvineného na účely trestného konania, prípadne pre výkon trestu odňatia slobody, ale aj ochrana spoločnosti pred osobami obvinenými z trestnej činnosti. Väzba predstavuje špecifický inštitút trestného práva procesného, ktorým sa obvinený na základe rozhodnutia súdu, v súlade s článkom 8 bod. 5 Listiny základných práv a slobôd, článkom 5 ods. 1 písm. c) Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd, článkom 9 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, článkom 17 Ústavy Slovenskej republiky a nadväzujúcu zákonnú úpravu v Trestnom poriadku zaisťuje pre trestné konanie a výkon trestu. Obmedzovanie ľudských práv nie je v právnom štáte vylúčené, no toto obmedzovanie by malo predstavovať výnimku, ktorá je predvídateľná, definovaná a kontrolovateľná podľa formálnych a materiálnych predpokladov.
ÚVOD
Väzba v súčasnej právnej úprave Slovenskej republiky predstavuje popri výkone trestu odňatia slobody najzávažnejší zásah do ľudských práv jednotlivca, najmä práva na osobnú slobodu, pričom výkonom väzby dochádza aj k zásahu do práva na súkromie väznenej osoby. Väzbu, ako v súčasnosti exponovaný zaisťovací inštitút, treba chápať ako dočasné pozbavenie osobnej slobody jednotlivca, ku ktorému môže dôjsť po vznesení obvinenia a na základe rozhodnutia súdu, kedy je zároveň dostatočne preukázané, že ponechaním obvineného na slobode by mohlo dôjsť k zmareniu alebo sťaženiu účelu trestného konania, ktorým je dostatočné objasnenie spáchaného skutku, resp. trestného činu a následné potrestanie páchateľa tohto trestného činu.
V súčasnosti je potrebné veľmi dôsledne pristupovať k inštitútu väzby ako takému a treba si uvedomiť niekoľko kľúčových aspektov, ktoré sú s ním neoddeliteľne späté. V prvom rade treba uviesť, že väzba nemá, resp. nemala by mať sankčný charakter a nemá pôsobiť výchovne. O väzbe rovnako platí, že sa ňou nemá vynucovať priznanie alebo výpoveď obvineného. V tomto smere sme ale za posledné roky boli svedkami práve prípadov, kedy výpovede obvinených boli vynucované práve prostredníctvom väzby, a to konkrétne na základe jej najtvrdšieho dôvodu vzatia obvineného do väzby, a síce kolúznej väzby.
Rovnako ako sa vyvíjal právny poriadok počas jednotlivých historických období, aj transformácia trestno-procesného inštitútu väzby do súčasnej podoby trvala viac ako pol storočie. Hlavným cieľom predkladaného vedeckého textu je nestranné zhodnotenie právnej úpravy kolúznej väzby, de lege lata. Na to, aby sme sa dopracovali k primárnemu cieľu je potrebné si hneď na začiatku vymedziť niekoľko čiastkových cieľov. Čiastkovým cieľom vedeckého textu bude tiež zmapovanie, či predmetné, zákonodarcom teoretické vymedzenie kolúznej väzby je dostatočné, a teda či sa v rámci aplikačnej praxe nevyskytujú problémy, ktoré by bolo nutné zákonným spôsobom vyriešiť. Autorka je presvedčená, že takáto dôkladná analýza kolúznej väzby poskytne nielen členom akademickej obce, ale veríme, že aj zástupcom aplikačnej praxe náležité zistenia, ktoré budú prínosom pre právny poriadok našej republiky a vytvoria priestor na ďalšiu diskusiu. Nakoľko je autorka presvedčená, že inštitút väzby sa bytostne dotýka jednej z najkľúčovejších zásad trestného práva, a to prezumpcie neviny, je toho názoru, že je potrebné trvať na konštatovaní, že rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby nie je možné vnímať ako prejudikovaný odsudzujúci rozsudok. Ide o elementárny dôvod, konkrétne zásadu prezumpcie neviny, v zmysle ktorej sa na obvineného hľadí ako na nevinného až do právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu, na základe ktorého bude jednotlivec uznaný za vinného zo spáchania trestného činu. V neposlednom rade dopĺňame, že prostredníctvom legislatívnych návrhov de lege ferenda, vnesieme do skúmanej problematiky viac jednoznačnosti a právnej istoty.
1. Kolúzna väzba na území Slovenskej republiky po roku 2006, právny stav de lege lata
Celospoločenský koncept väzby je jednoznačne naplnený skutočnosťou, že väzbou sa nerozumie iba samotné vzatie obvineného do väzby na základe rozhodnutia súdu a s tým súvisiace obmedzenia práv osobnej slobody, ale aj výkon takejto väzby, otázky spojené s odôvodnenosťou vzatia, resp. nevzatia do väzby a práva a povinnosti obvineného ako aj orgánov činných v trestnom konaní vo všetkých aspektoch, ktoré sú s týmto inštitútom akýmkoľvek spôsobom previazané.
1.1 Kolúzna väzba a kolúzne správanie
Na presné pochopenie významu daného druhy väzby je potrebné načrieť do samotného významu slova, resp. slovného spojenia, kolúzne väzba. V právnom stave, de lege lata platí, že ak sú dané dôvody, a síce, že konkrétne skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestného konanie, hovoríme, že sú naplnené dôvody na vzatie obvineného do kolúznej väzby, a to práve z dôvodu možného kolúzneho správania sa obvineného. Ide teda o akýsi demonštratívny výpočet možností marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, v rámci ktorých môže ísť o prípady neprípustného pôsobenia na znalcov, tlmočníkov, prekladateľov, ich podplácanie, falšovanie alebo pozmeňovanie listín, ničenie či ukrývanie viacerých dôkazov.
V každom prípade ale nestačí iba samotná možnosť obvineného pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, resp. možnosť inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie. Musia existovať konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu predpokladanej aktívnej účasti obvineného, smerujúcej k mareniu skutočností závažných pre trestné konanie, teda konkrétne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že obvinený má kolúzne zámery, napríklad chystá sa podplatiť svedka, alebo sa mu vyhráža. V tomto smere preto neplatí, že ak v priebehu trestného stíhania majú byť vykonané ďalšie procesné úkony, napríklad výsluchy svedkov, neznamená to, že obvinený bude na týchto svedkov pôsobiť, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.[1]
Na úvod je potrebné uviesť, že inštitút kolúznej väzby po roku 2006 prešiel niekoľkými legislatívnymi zmenami. Posledné roky sme však boli svedkami, do istej miery, nadužívania tohto inštitútu, preto je na mieste položiť si otázku, čo je na kolúznej väzbe to, čo ju robí najpertraktovanejším dôvodom väzby súčasnosti?
Treba uviesť, že tento druh väzby sa vykonáva za osobitných podmienok, ktoré sú stanovené okrem iného najmä zákonom č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov. Medzi najviditeľnejšie rozdiely vo výkone kolúznej väzby od iných je umiestnenie v oddieloch, v prijímaní návštev a zasielaní korešpondencie. Možno skonštatovať, že jediné právo, ktoré je počas výkonu kolúznej väzby plne garantované, je právo na obhajobu, kedy aj listová korešpondencia medzi obvineným a jeho obhajcom ostáva zachovaná.
1.2 Právna úprava kolúznej väzby
Právna úprava kolúznej väzby je obsiahnutá v § 71 ods. 1 písm. b) TP. Dôvodnosť kolúznej väzby predstavuje také správanie, resp. konanie obvineného alebo iné konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo bude inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Spôsoby, ktorými obvinený môže naplniť dôvody kolúznej väzby sú v predmetnom ustanovení uvedené len exemplifikatívne, uvedené možno vyvodiť z vetnej konštrukcie „inak mariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné stíhanie“, a teda dôvodom pre nariadenie kolúznej väzby bude akýkoľvek reálny zámer obvineného spôsobilý zmariť objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie.[2] Je zrejmé, že ako v prípade útekovej väzby, aj dôvody kolúznej väzby musia vychádzať z konkrétnych skutočností, z ktorých bude odôvodnená obava, že obvinený bude negatívne pôsobiť na objasňovanie trestnej veci v rámci trestného konania. Konkrétne skutočnosti budú predovšetkým spočívať v predpokladanej aktivite obvineného smerujúce k zmareniu skutočností závažných pre trestné konanie (resp. ovplyvňovanie svedkov, znalcov, spoluobvinených). Tieto skutočnosti pritom musia byť zistené postupom súladným s Trestným poriadkom. Pod takýmito skutočnosťami možno rozumieť ovplyvňovanie obvineným napr. ešte nevypočutých svedkov so zámerom zmariť tak objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie.[3] Za skutočnosti závažné pre trestné stíhanie možno považovať také skutočnosti, ktoré majú podstatný význam, najmä z hľadiska posúdenia viny, trestu alebo výroku o náhrade škody. Marenie menej závažných skutočností nezakladá dôvod väzby.[4] Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z kolúzneho správania sa obvineného musia byť dostatočným a rozumným podkladom pre opodstatnenie tejto obavy. Na druhej strane ich nemožno interpretovať len v tom zmysle, že ak obvinený nebude vzatý do väzby, celkom určite bude pôsobiť napr. na svedkov, ktorí vo veci ešte nevypovedali. Pri rozhodovaní o väzbe nie je možné reálne sa domnievať, že bude naplnená požiadavka istoty „konkrétnych skutočností“, ktoré opodstatňujú väzobné dôvody. V týchto prípadoch nemožno vyčkávať až do momentu, kedy obvinený bude pôsobiť napr. na ešte nevypočutých svedkov alebo spoluobvinených, pretože by sa takémuto konaniu potom nedalo zabrániť. Nemôže ísť však len o akési abstraktné a konkrétnymi skutočnosťami nepodložené podozrenie, pretože by to viedlo k neodôvodnenému zásahu do osobnej slobody obvineného.[5] Odôvodnenosť obavy, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov alebo obvinených sa rozumie snaha ovplyvniť tieto subjekty trestného konania, aby vypovedali, resp. podali znalecký posudok v rozpore so skutočnosťou a tým spôsobili nesprávne zistenie skutkového stavu.[6] Inak povedané, pôjde buď o priame (obvineným) alebo nepriame (prostredníctvom tretích osôb) ovplyvňovanie svedkov, znalcov, spoluobvinených tak, aby nevypovedali pravdivo, resp., aby sa dohodli, čo budú vypovedať v rozpore so skutočnosťou.[7] Svedkom na účely tohto ustanovenia pritom treba rozumieť nie len osobu, ktorá bola predvolaná k výsluchu, ale aj osobu, u ktorej k takému to úkonu ešte len dôjde. Spoluobvineným treba zas rozumieť osobu, ktorá bola obvinená v tej istej trestnej veci spolu s obvineným. Vzhľadom na skutočnosti, že v prípade ovplyvňovania týchto subjektov musí ísť o zákonom zakázané konanie zo stany obvineného, nemožno dôvody kolúznej väzby vyvodzovať napr. vtedy, keď je svedkovi pripomínaná povinnosť mlčanlivosti, právo odoprieť vypovedať, alebo ak ide len o zdôraznenie zákazu vypovedať či práva, ktoré je zákonom stanovené v prospech obvineného. Taktiež za pôsobenie na svedka nemožno považovať ani presviedčanie svedka, aby vypovedal pravdu pred OČTK v prípade, keď tento odmieta vypovedať.[8] Kolúznu väzbu nemožno tiež zdôvodniť len potrebou výsluchu všeobecne vymedzeného okruhu svedkov, príp. i konkrétneho spoluobvineného na úteku. To predovšetkým platí za situácie, kedy sú listinné alebo iné vecné dôkazy zhromaždené v takom rozsahu, že v prípade zmien týchto osôb vo výpovedí možno zabrániť inak ako väzbou, napr. doplnením otázok svedkovi (spoluobvinenému) na vyvrátenie rozporov v jeho výpovedí.[9] Obava z ovplyvňovania svedkov obvineným musí byť podporená ďalšími okolnosťami. Takouto okolnosťou zakladajúcou dôvod väzby tak napr. bude list odoslaný obvineným z väzby svojej manželke, v ktorom dáva návod pre spoluobžalovaných, ako majú mariť už určené hlavné pojednávanie, resp. návod na zmenu výpovede spoluobžalovaných a návod, ako má vypovedať svedok, ktorého chce obvinený navrhnúť vypočuť.[10] Iným marením objasňovania skutočností závažným pre trestné stíhanie je potrebné rozumieť najmä falšovanie, pozmeňovanie, ničenie alebo skrývanie listinných či vecných dôkazov. Na druhej strane, za marenie objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie zo strany obvineného nemožno nikdy považovať uplatňovanie jeho základných práv na obhajobu.[11] Uvedené vyplýva aj z judikatúry súdov (aj keď uvedené logicky samo osebe vyplýva z § 34 TP – práva obvineného nevypovedať a v tom obsiahnutej zásady neobviňovať sám seba), v zmysle ktorej „dôvodom kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť, z ktorej je obvinený alebo že odmieta vypovedať.
Väzba nesmie byť nikdy zneužitá na to, aby obvinený bol prinucovaný k výpovedi alebo k priznaniu. Pre kolúznu väzbu nestačí iba okolnosť, že vo veci, v ktorej obvinený popiera vinu, majú byť vypočutí ako svedkovia spolupracovníci obvineného.[12] Obdobne uvádza aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Tz/3/2003 zo dňa 17. 06. 2003 „Dôvodom kolúznej väzby nemôže byť samotné popieranie viny obvineným ani objektívna skutočnosť, že stíhaný skutok nie je doteraz dostatočne objasnený a všetci páchatelia nie sú ešte trestne stíhaní. Pokiaľ ide o popieranie viny obvineným, ide o právo obvineného a z využitia tohto práva nie je možné vyvodzovať žiadny právny záver vo vzťahu k dôvodom väzby. Opačný postup by viedol k donucovaniu obvineného k výpovedi, čo odporuje základnej zásade trestného konania uvedenej v § 2 ods. 4 Tr. por.“
Vo vzťahu k mareniu objasňovania skutočností dôležitých pre trestné konanie je nutné ešte uviesť, že za marenie nemožno považovať nesplnenie zákonných povinností obvineného, napr. nesplnenie povinnosti vydať vec alebo sa podrobiť prehliadke tela či strpieť odber biologického materiálu, pretože tieto možno vynucovať prostredníctvom iných príslušných ustanovení Trestného poriadku.[13] Vo vzťahu ku kolúznej väzbe je potrebné poznamenať, že jej dôvodnosť nemožno vyvodzovať len z určitej dôkaznej či procesnej situácie, napr. začatie trestného stíhania, náročnosť dokazovania, väčší počet obvinených, príp. závažnosť trestného činu bez zistenia konkrétnych skutočností. Pokiaľ ide o kolúznu väzbu, podľa Trestného poriadku obvineného pri tomto dôvode väzby nemožno prepustiť na slobodu alebo prepustiť na slobodu za podmienok uvedených v § 80 alebo § 81 TP, avšak treba uviesť, že uvedené nekorešponduje so znením čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu zodpovedá aj súčasná judikatúra súdov.[14]
1.2.1 Trvanie kolúznej väzby
Posledné roky boli z hľadiska materiálnych prameňov väzobného práva bohaté, a to najmä v otázke kolúznej väzby, do ktorej sa od roku 2021 začínali dostávať verejne exponované osoby, aj z prostredia justície. Sme presvedčení, že z tohto dôvodu sa začal zvyšovať tlak na reformu kolúznej väzby, hoci Slovenská advokátska komora[15] už dlhodobo upozorňuje na jej nedostatočnú úpravu.
Je pravdou, že výkon kolúznej väzby predstavuje z hľadiska intenzity zásahu do základných práv a slobôd najväčší zásah. Styk s rodinou je v rámci kolúznej väzby podmienený súhlasu OČTK, resp. súdu, ktorý dokonca môže byť pri tomto styku prítomný. Totožne je to aj pri styku s duchovným, pretože v zásade, ani tento nie je možný bez súhlasu OČTK. Tu je potrebné upozorniť, že pri výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody zákonodarca takéto reštrikcie nepozná.
Na podklade rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR môžeme skonštatovať, že vzhľadom na závažnosť väzby ako zaisťovacieho inštitútu je potrebné po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti. Teda, je povinnosťou všeobecného súdu, ktorý väzbu dovolil, dbať o to, aby jej doba neprekročila nevyhnutnú hranicu.[16] In concreto, čím je trvanie väzby dlhšie, tým je potrebné preukázať vyššiu mieru podozrenia zo spáchania trestnej činnosti vo vzťahu k obvinenému, pretože postupom času prevažuje dôležitosť ochrany osobnej slobody obvineného nad záujmami štátu objasniť trestnú činnosť a postaviť obvineného pred súd.[17] Je teda potrebné neustále skúmať, či u obvineného pretrvávajú dôvody väzby, a či túto nie je možné nahradiť menej reštriktívnymi opatreniami.
Sme jednoznačne presvedčení, že v demokratickej spoločnosti by sa maximálna dĺžka väzby mala zosúladiť s ľudsko-právnymi a ústavnými štandardmi. Z ľudsko-právnych dokumentov však nevyplýva žiadna požiadavka na proporcionalitu maximálne prípustnej dĺžky väzby. Ide o oblasť vo výlučnej právomoci toho ktorého štátu, a teda orgán tvorby práva v tom ktorom štáte rozhoduje, aká maximálna dĺžka kolúznej väzby bude na jeho území platiť. Je to dané tým, že proporcionalita sa skúma vždy len vo vzťahu k niečomu, resp. vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, nikdy nie in abstracto. Preto ani nie je možné, a priori, konštatovať ne/primeranosť dĺžky (kolúznej) väzby. Neexistuje žiadna abstraktná hranica primeranosti či neprimeranosti dĺžky väzby.[18] Uvedené vedie tiež k tomu, že na európskom kontinente neexistuje ani konsenzus medzi štátmi v otázke maximálnej dĺžky kolúznej väzby, resp. väzby ako takej, keďže nie každý štát má v procesnom kódexe osobitnú lehotu kolúznej väzby. Napríklad, v Rakúsku trvá kolúzna väzba najkratšie z okolitých krajín, a to dva mesiace. V Českej republike je maximálna lehota kolúznej väzby tri mesiace, rovnako tak v Poľsku, Švajčiarsku a v Holandsku. V Maďarsku sú to štyri mesiace a v Nemecku šesť mesiacov.
Azda najvýraznejšiu zmenu v kontexte kolúznej väzby priniesla novela č. 308/2021 Z. z., prostredníctvom ktorej bola zavedená osobitná lehota kolúznej väzby. Dôvodová správa napovedá, že zákonodarca sa principiálne inšpiroval právnou úpravou Českej republiky. Neprebral však do svojho právneho poriadku aj samotnú lehotu kolúznej väzby, ktorá je v ČR tri mesiace. V zmysle predmetnej novely, § 76 ods. 8 TP predpokladal, že kolúzna väzba v SR môže trvať najviac päť mesiacov. V tomto smere je ale potrebné zohľadniť ostatnú novelu zákona č. 40/2024 Z. z., ktorá si pri svojom kreovaní vyslúžila značnú mediálnu, ale aj odbornú pozornosť. V kontexte s nosnou témou predkladaného textu, kolúznou väzbou, a novelou účinnou od 15. marca 2024 je potrebné upozorniť na zmenu dĺžky trvania kolúznej väzby, ktorá de lege lata, môže trvať iba tri mesiace. Ide o základnú a súčasne maximálne prípustnú lehotu, ktorá nie je rozdelená na lehotu pripadajúcu na prípravne a súdne konanie, na rozdiel od iných dôvodov väzby, pri ktorých platí, že základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov, pričom podľa § 76 ods. 2 TP obvinený musí byť prepustený na slobodu najneskôr v posledný deň základnej lehoty väzby, ak prokurátor nepodá najneskôr dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo návrh na jej predĺženie (v prípade zločinov a obzvlášť závažných zločinov). V prípade kolúznej väzby sa však pravidlo o „povinnosti“ prokurátora podať obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste či návrhu na predĺženie lehoty väzby dvadsať pracovných dní pred uplynutím základnej lehoty väzby, nemôže uplatniť. Trestné veci, v ktorých boli obvinení vzatí do väzby z kolúzneho dôvodu, zvyknú byť z hľadiska vyšetrovania pre svoju komplikovanosť časovo náročné. Nebolo by pre krátkosť času v niektorých prípadoch prakticky možné, aby prokurátor po štyroch mesiacoch od vzatia obvineného do kolúznej väzby (čo spravidla nasleduje po vznesení obvinenia) podal obžalobu, resp. návrh na schválenie dohody o vine a treste. Keďže lehota troch mesiacov je maximálnou lehotou kolúznej väzby, prokurátor nemôže podať ani návrh na jej predĺženie. Vzhľadom na to musí byť obvinený prepustený najneskôr v posledný deň lehoty kolúznej väzby, ak nie je vo väzbe súčasne aj z iného dôvodu. V prípravnom konaní o tom rozhoduje prokurátor písomným odôvodneným príkazom a v konaní pred súdom predseda senátu, resp. samosudca (§ 76 ods. 8 TP). Ak je obvinený vo väzbe aj z iného než kolúzneho dôvodu, je potrebné rozhodnúť najneskôr v posledný deň lehoty kolúznej väzby o zmene dôvodov väzby. V konaní pred súdom o tom rozhoduje odôvodneným príkazom predseda senátu, resp. samosudca, v prípravnom konaní prokurátor.
1.3 K ďalším zmenám inštitútu väzby po nadobudnutí účinnosti zákona č. 308/2021 Z. z., a zákona č. 40/2024 Z. z., ktorými sa mení a dopĺňa zák. č. 301/2005 Z. z.
Kolúzna väzba sa svojho času najmä v nadväznosti na trestné stíhania verejne známych osôb stala predmetom širokej diskusie, predovšetkým z pohľadu jej neprimeranej dĺžky, nadužívania a prostriedku nátlaku na obvinené osoby. Zákonom č. 308/2021 Z. z. s účinnosťou od 15. augusta 2021 došlo k niektorým zmenám v inštitúte väzby, a to najmä vo vzťahu k väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP. Taktiež sa zaviedlo povinné preskúmanie možnosti nahradenia väzby prostriedkami podľa § 80 a 81 TP súdom, a tiež sa stanovujú náležitosti návrhu na vzatie do väzby, ako aj náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu o väzbe.[19] Novelou zákona sa upravujú aj podmienky (dôvody) pre vzatie obvineného do väzby. Tak vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1, ako aj § 71 ods. 2 TP, zákonodarca k jednotlivým dôvodom dopĺňa aj, že obvineného možno vziať o. i. do väzby len „ak vzhľadom na osobu obvineného, povahu alebo závažnosť trestného činu, pre ktorý je trestné stíhaný, nie je v čase rozhodovania o väzbe možné väzbu nahradiť podľa § 80 alebo §81.“ Uvedenou novelou sa tak aj slovenský Trestný poriadok priblížil k modernejším trestným právnym úpravám.
Podľa dôvodovej správy uvedenou zmenou sa zavádza práve povinnosť súdov preskúmavať možnosti nahradenia väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c) TP, a obvineného možno vziať do väzby len v tom prípade, ak väzbu nie je možné nahradiť v čase rozhodovania súdu o väzbe. Táto zmena v zmysle dôvodovej správy má reflektovať požiadavku využitia inštitútu väzby ako prostriedku „ultima ratio.“[20]
Ďalšiu zmenu v právnej úprave väzby nachádzame v § 72 ods. 2 TP, ktorá sa týka predovšetkým obsahových náležitostí odôvodnenia rozhodnutia súdu o väzbe. Podľa tohto ustanovenia musí byť rozhodnutie o väzbe odôvodnené skutkovými okolnosťami, ktoré preukazujú dôvodnosť trestného stíhania a konkrétne skutočnosti, ktoré zakladajú dôvod väzby podľa § 71, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa súd musí vysporiadať aj s tým, prečo nenahradil väzbu podľa § 80 a §81 TP. V prípade kolúznej väzby výrok odôvodnenia rozhodnutia o väzbe musí obsahovať aj označenie zákonného ustanovenia o lehote podľa § 76 ods. 8 alebo 9 TP, pričom odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať aj uvedenie konkrétnych skutočností, ktoré zakladajú dôvodnú obavu, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočnosti závažných pre trestné stíhanie, alebo z ktorých je zrejmé, že tak obvinený už konal. Konkrétne skutočnosti o tom, že u obvineného je dôvodná obava z kolúzneho správania, je prokurátor povinný uviesť už v samotnom návrhu na vzatie do väzby.[21]
Najvýznamnejšiu zmenu v inštitúte väzby možno však nachádzať v § 76 TP. V § 76 ods. 8 TP zákonodarca zaviedol nové podmienky pre trvanie kolúznej väzby, ktorá po nadobudnutí účinnosti predmetnej novely mohla trvať najviac 5 mesiacov. Tu je ale potrebné percipienta upozorniť na skutočnosť, že táto lehota trvania väzby bola prekonaná aktuálne už účinnou novelou zákona č. 40/2024 Z. z., na základe ktorej sa maximálna dĺžka lehoty kolúznej väzby zmenila z pôvodných päť mesiacov na aktuálne tri mesiace. V prípade, ak je obvinený vo väzbe len z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) TP, a nebol pred uplynutím aktuálnej trojmesačnej lehoty prepustený z väzby, musí byť prepustený z väzby na slobodu písomným príkazom predsedu senátu a v prípravnom konaní prokurátora, ktorý musí byť primerane odôvodnený, a to najneskôr v posledný deň trojmesačnej lehoty. Ak je však obvinený vo väzbe aj z iného ako kolúzneho dôvodu, o zmene dôvodov väzby rozhodne najneskôr v posledný deň lehoty predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený.
Podľa nového § 76 ods. 9 TP ak je ale obvinený v kolúznej väzbe, pretože sa už kolúznym spôsobom preukázane správal, t. j. pôsobil na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie, alebo ak bez ohľadu na to, či už sa obvinený správal kolúzne, je stíhaný pre obzvlášť závažný trestný čin spáchaný organizovanou skupinou, trestný čin spáchaný zločineckou alebo teroristickou skupinou, pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 TZ, trestný čin založenia zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297 TZ alebo pre trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na doživotie, v takom prípade sa § 76 ods. 8 TP nepoužije, a teda lehota väzby v týchto prípadoch plynie podľa § 76 ods. 6, 7 TP.
V prípade, ak je obvinený v kolúznej väzbe a lehota väzby sa riadi podľa §76 ods. 8 TP, ale počas väzby nastane niektorá z okolností podľa § 76 ods. 9 TP, rozhodne o ponechaní obvineného vo väzbe nad trojmesačnú lehotu súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý súčasne rozhodne, dokedy sa lehota väzby u obvineného predlžuje. Prokurátor je takýto návrh povinný sudcovi pre prípravné konanie podať najneskôr desať pracovných dní pred uplynutím lehoty podľa § 76 ods. 8 TP. Uvedené platí, ak aj najneskôr desať pracovných dní pred uplynutím lehoty podľa § 76 ods. 8 TP podá prokurátor obžalobu alebo návrh na schválenie dohody o vine a treste. Ak lehota väzby bola predĺžená, po takomto rozhodnutí je v prípravnom konaní prokurátor povinný postupovať podľa § 76 ods. 2 TP a sudca pre prípravné konanie podľa § 76 ods. 3 TP.[22]
V kontexte s novelou zákona č. 308/2021 Z. z., účinnou od 15. augusta 2021 musel zákonodarca súčasne aj v rámci intertemporálnych ustanovení vyriešiť otázku, či osobitná lehota bude platiť aj pre tých obvinených, ktorí sa ku dňu účinnosti novely už nachádzali v kolúznej väzbe. V zmysle § 567r ods. 1 TP zákonodarca deklaroval, že platiť bude. V prípade, že už ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona osobitná lehota uplynula, obvinený musel byť z kolúznej väzby prepustený, resp. muselo sa rozhodnúť o zmene dôvodov väzby, ak popri kolúznom dôvode existoval ešte iný väzobný dôvod. To však podľa ods. 2 neplatilo pre prípady, kedy sa osobitná lehota kolúznej väzby neuplatňuje (§ 76 ods. 9 TP), ak súčasne súd, resp. sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora najneskôr do 14. septembra 2021 rozhodol o neuplatnení osobitnej lehoty kolúznej väzby. Rozhodnutie súdu bolo teda nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa osobitná lehota na takéto prípady neuplatnila. Ak bolo trestné stíhanie vo fáze prípravného konania, musel súčasne prokurátor podať návrh najneskôr do 21. augusta 2021, inak musel obvineného bezodkladne prepustiť na slobodu. V prípadoch, kedy mala byť osobitná lehota v zásade vylúčená, uvedené záviselo od procesnej aktivity súdu, resp. prokurátora. Ak tieto subjekty boli pasívne a zmeškali lehotu, malo to za následok buď okamžité prepustenie obvineného alebo aplikáciu osobitnej lehoty kolúznej väzby, hoci by šlo generálne o výnimku z jej aplikácie.
V súvislosti s lehotou kolúznej väzby zákonodarca reflektoval náročnosť (najmä časovú) vedenia trestného stíhania pri určitých druhoch trestných činov. In concreto, zákonodarca vymedzil dve negatívne podmienky, v prípade ktorých keď dôjde k alternatívnemu naplneniu osobitná lehota kolúznej väzby sa neuplatní. Ide o nasledovné situácie:
- v prípade ak ide o obzvlášť závažné zločiny spáchané organizovanou skupinou, trestné činy spáchané zločineckou alebo teroristickou skupinou, trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej, resp. teroristickej skupiny podľa § 296 a § 297 TZ., alebo trestný čin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na doživotie;
- v prípade, ak obvinený pred tým, ako bol vzatý do väzby, už preukázateľne konal kolúznym spôsobom.
Pri týchto trestných činoch by skrátená lehota väzby mohla mať negatívny dopad na riadne zistenie skutkového stavu, a preto zákonodarca rozhodol, že sa osobitná lehota kolúznej väzby v takýchto prípadoch nepoužije.
Do účinnosti zákona č. 308/2021 Z. z. prokurátor nemohol rozhodovať o zmene dôvodov väzby. Do väzby obvineného mohol v prípravnom konaní zasiahnuť iba tak, že ho prepustil na slobodu. O zmene dôvodov väzby rozhodoval vždy súd na jeho návrh. Predmetnou novelou sa procesný postup zjednodušuje, zrýchľuje a zhospodárňuje, pretože ukladá prokurátorovi možnosť rozhodovať o zmene dôvodov väzby, ak niektorý z viacerých dôvodov odpadol. O zmenu dôvodov väzby, o ktorej môže rozhodnúť prokurátor, však ide iba za predpokladu, ak bol obvinený vzatý do väzby z viacerých dôvodov, no časom niektorý(é) z nich odpadli. Ak by došlo k zmene dôvodov väzby tak, že by sa mal pôvodný dôvod nahradiť novým dôvodom väzby, pre ktorý nebol obvinený pôvodne vzatý do väzby, alebo k existujúcemu(im) dôvodu(om) by sa mal pridať ďalší dôvod väzby, o takejto zmene by musel nevyhnutne rozhodovať súd, resp. sudca pre prípravné konanie.
Pre úplnosť predloženého textu a v kontexte s reflektovaním aktuálneho právneho stavu je nutné záverom predmetnej podkapitoly uviesť, že vyššie spomínaná novela Trestného poriadku č. 40/2024 Z. z., účinná od 15. marca 2024 zaviedla v kontexte kolúznej väzby jedinú zmenu, a síce upravila počet mesiacov, počas ktorých môže byť obvinený vo väzbe z dôvodov predpokladaných Trestným poriadkom, a to z pôvodných päť mesiacov na aktuálne tri mesiace. Uvedená skutočnosť z nášho uhla pohľadu reflektuje požiadavku vzatia do väzby ako zaisťovacieho prostriedku ultima ratio, čo jednoznačne hodnotíme ako vhodný a efektný prvok demokratickej spoločnosti.
2. Náhrada kolúznej väzby
Vo verejnej diskusii sa dosiaľ objavila aj téma prípadnej (ne)možnosti nahradenia kolúznej väzby. Trestný poriadok v rámci § 80 a 81 pripúšťa možnosť nahradenia väzby len v prípade tzv. preventívnej a útekovej väzby. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v zmysle ktorého „každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.“ Uvedený Dohovor poskytuje väčší rozsah práv obvineného, a teda umožňuje prepustiť obvineného z väzby aj v prípadoch kolúznej väzby. Uvedené konštatoval tak Ústavný súd SR ako aj Najvyšší súd SR vo svojich nálezoch sp. zn. I. ÚS 100/04 a sp. zn. I. ÚS 239/04, resp., R 57/2005, v rámci ktorých sa pripustila možnosť nahradenia väzby aj vo vzťahu k dôvodom tzv. kolúznej väzby, a to s poukazom na ustanovenie článku 5 ods. 3 druhá veta EDĽP a článku 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR. Preto rozhodovanie o nahradení väzby dovolenými procesnými prostriedkami aj v prípade ak ide o kolúznu väzbu, je v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR aj Najvyššieho súdu SR. Podčiarkujúc uvedené je potrebné dodať, že z rozhodnutia Ústavného súdu SR, vedeného pod sp. zn. II. ÚS 67/2013 vyplýva, že súd, resp. sudca pre prípravné konanie je s ohľadom na povahu dohľadu probačného a mediačného úradníka vždy povinný zaoberať sa možnosťou nahradenia väzby týmto procesným prostriedkom, a to aj v prípade ak takýto návrh nepodal obvinený a teda aj v prípade kolúznej väzby. V tomto smere je zároveň tiež potrebné doplniť, že súdy tieto rozhodnutia akceptujú a o možnostiach nahradenia väzby rozhodujú, hoci je to v zmysle ustanovení Trestného poriadku vylúčené.
V súlade s vyššie naznačenou judikatúrnou praxou preto konštatujeme, že možno kolúznu väzbu nahradiť jedným z vyššie menovaných prostriedkov, hoci to Trestný poriadok explicitne neupravuje. Z opačnej strany spektra je potrebné doplniť, že zákonná úprava síce explicitne nevymedzuje potrebu skúmania menej invazívneho prostriedku, tzv. inštitúty náhrady väzby, ako obligatórnej podmienky väzby, avšak z právnej úpravy táto potreba vyplýva implicitne. Ústavný súd SR na predmetné nadviazal aj vo svojom náleze, vedenom pod sp. zn. II. ÚS 67/2013, v ktorom ustálil, že „všeobecný súd má povinnosť zaoberať sa možnosťou náhrady väzby aj v prípade, ak obvinený výslovne nepožiadal o náhradu väzby.“ V tomto smere preto treba pozitívne zhodnotiť novelu Trestného poriadku č. 308/2021 Z. z., v rámci ktorej zákonodarca reflektoval všetky uvedené východiská, a s účinnosťou od 15. augusta 2021 je v § 71 ods. 1 TP zavedená povinnosť súdu pri väzobnom rozhodovaní zvážiť, či väzbu nie je v konkrétnom prípade možné nahradiť podľa § 80 a § 81 TP. Z legislatívno-technického hľadiska však môže pôsobiť mätúco spôsob, akým zákonodarca uvedenú podmienku včlenil do existujúcej štruktúry § 71 ods. 1 TP, pretože vizuálne sa uvedená podmienka viaže k písm. c) daného odseku, čo je väzobný dôvod preventívnej väzby. uvedené môže zvádzať k nesprávnemu výkladu a síce, že alternatívy k väzbe má súd zvážiť iba pri existencii dôvodu preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) TP. Dôvodová správa však uvádza, že sa táto podmienka vzťahuje aj na väzobný dôvod podľa písm. a), teda dôvod útekovej väzby, avšak explicitne neuvádza, že sa vzťahuje aj na dôvod kolúznej väzby podľa písm. b). Zo znenia § 71 ods. 1 TP však nevyplýva, že by sa táto podmienka neviazala na kolúznu väzbu, a preto sme toho názoru, že predmetné ustanovenie ukladá súdu iniciatívu skúmať a zvažovať alternatívy k väzbe pri každom z väzobných dôvodov.
2.1 K možnosti náhrady kolúznej väzby na základe ústavno-konformného výkladu Trestného poriadku v súlade s čl. 17 Ústavy SR
S ohľadom na historický koncept právnej úpravy kolúznej väzby, ktorý bol percipientom poskytnutý vyššie v texte je možné konštatovať, že možnosť nahradiť kolúznu väzbu ani v predchádzajúcom období nebola v našom právnom poriadku prítomná. Socialistický trestný kódex, zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom, už od počiatku svojej platnosti explicitne vylučoval možnosť náhrady kolúznej väzby. Uvedené pokračovalo v jasných mantineloch až do súčasnosti. Zmena v nazeraní na možnosť náhrady kolúznej väzby nastala nie na podklade zákonodarcu, ale prelomom v rámci rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, a síce Ústavného súdu SR[23] a tiež Najvyššieho súdu SR[24], ktoré možnosť nahradenia kolúznej väzby vyvodili z čl. 5 ods. 3 Dohovoru, resp. judikatúry ESĽP naň vzťahujúcej. Tak Ústavný súd SR ako aj Najvyšší súd SR v spomenutých rozhodnutiach dokonca konštatovali, že vnútroštátne právo (vynímajúc medzinárodné zmluvy) nepripúšťa nahradiť kolúznu väzbu. Napriek tomu však predmetná judikatúra umožňuje nahradiť kolúznu väzbu skrz čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3 Dohovoru, čo v zásade akceptuje aj prax všeobecných súdov. Od rekodifikácie trestného práva tak, de facto, existuje tzv. právny dualizmus, kedy na jednej strane je jednoznačný text zákona o nemožnosti náhrady kolúznej väzby, na strane druhej judikatúra konštantná už dve dekády a s ňou aj právna istota o možnosti náhrady väzby aj podľa § 71 ods. ods. 1 písm. b) TP.
Poďme si teda uvedené rozmeniť na drobné. Základnou požiadavkou, ktorá vychádza tak z čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, ako aj z čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru je, aby dôvod na vzatie do väzby bol upravený v zákone a aby tento zákon neodporoval Dohovoru. Pre vzťah Dohovoru a Trestného poriadku sú určujúce slová Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom náleze, vedenom pod sp. zn. I ÚS 100/04, zo dňa 8. októbra 2004 poukazuje, na to, že „hoci vzhľadom na ustanovenie § 73 ods. 1 a 3 Trestného poriadku je jeho trestná vec z možnosti nahradenia väzby sľubom vylúčená jednak preto, že ide o kolúznu väzbu, a jednak preto, že je stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 Trestného zákona, vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy je povinnosťou všeobecného súdu prednostne aplikovať pred príslušným ustanovením Trestného poriadku ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže tento zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd v tejto otázke. Z tohto ustanovenia dohovoru a z príslušnej judikatúry totiž vyplýva, že pokiaľ vnútroštátne zákonodarstvo niektoré dôvody väzby, resp. niektoré trestné činy vyníma z možnosti prepusenia na záruku, potom je v rozpore s týmto ustanovením.“ Z uvedeného je možné konštatovať, že pri dôvodoch väzby treba vnútroštátne právo aplikovať tak, že zákon nemôže rozširovať dôvody väzby nad rámec Dohovoru, s čím ruka v ruke súvisí aj povinnosť rešpektovať judikatúru ESĽP a zároveň zákon nemôže zužovať rozsah práva na osobnú slobodu, pretože väzba sa považuje za prostriedok ultima ratio v trestnom konaní. V tomto smere je ešte nevyhnutné spomenúť čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ktorý umožňuje prepustiť osobu na slobodu s podmienkou, že bude k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní. Táto možnosť vychádza z princípu, že väzba je prostriedkom ultima ratio v trestnom konaní. Z uvedeného vieme vyabstrahovať nasledovné:
- prepustenie z väzby, resp. nahradenie väzby inou zárukou je len možnosťou a nie právom osoby pozbavenej osobnej slobody,
- má principiálnu prednosť pred väzbou v prípade splnenia účelu a dôvodu väzby,
- je prípustná pre všetky dôvody väzby,
- jej účelom je zabezpečenie prítomnosti osoby na vyšetrovaní, resp. súdnom pojednávaní,
- nevzťahuje sa na prvotné rozhodovanie o tom, či má byť osoba predvedená pred sudcu, ktorý rozhodne o väzbe.[25]
Na dôvažok ešte dodávame aktuálnejšie rozhodnutie Ústavného súdu SR, v rámci ktorého pripustil možnosť náhrady kolúznej väzby podľa § 80 TP peňažnou zárukou.[26] Môžeme preto konštatovať, že aj napriek pomerne nedávnej novele Trestného poriadku previazanej s inštitútom väzby, slovenský zákonodarca nepovažoval za nutné zosúladiť nejednosť súdnej praxe, ktorá umožňuje nahradenie kolúznej väzby aj inými zárukami, s právnym stavom, ktorý v zmysle aktuálne platného a účinného Trestného poriadku toto explicitne vylučuje. Základným predpokladom ústavnej konformity zásahu do osobnej slobody je zákonnosť tohto zásahu. Preto musíme konštatovať rozpor ustanovení Trestného poriadku v otázke možného nahradenia kolúznej väzby menej invazívnymi prostriedkami s Ústavou Slovenskej republiky. Autorka preto vyjadruje súhlas s profesorom Ľalíkom, ktorý uvádza, že: „Tým, že by súdy mohli rozhodovať len o nenaplnení dôvodnosti trestného stíhania a neprítomnosti väzobného dôvodu, ale už nie o iných prostriedkoch náhrady väzby, ochudobnili by obvineného o alternatívne možnosti, čím by sa oslabila jeho osobná sloboda ako dôležitá ústavná hodnota. Väzobné stíhanie na základe kolúznych dôvodov by vlastne neumožňovalo náhradu najtvrdšieho prostriedku za iný a menej drastický spôsob, ktorý by rovnako napĺňal účel kolúznej väzby.“[27]
Na základe vyššie uvedeného autorka odporúča, aby § 80 ods. 1 TP znel nasledovne:
„Ak je daný dôvod väzby, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak ….“
ZÁVER
Zásah do základných ľudských práv, ktorý väzba spôsobuje jednotlivcovi v situácii, kedy ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o vine, ani o nevyhnutnosti podrobiť sa sankcii uloženej za protiprávne konanie je problematickým z hľadiska všeobecne uznávanej koncepcie ľudských práv. Právo na osobnú slobodu, prezumpcia neviny, ale aj právo na humánne zaobchádzanie a zákaz mučenia a neľudského zaobchádzania sa stávajú diskutovanými otázkami pri úprave noriem previazaných s väzbou, ako aj samotnej realizácie väzby v jednotlivých štátoch sveta. Taktiež je potrebné poukázať na ekonomickú záťaž pre štát, nevynímajúc daňových poplatníkov v súvislosti s nákladmi výkonu väzby, ale aj dopady na rodinu obvineného, ako aj extrémnu náchylnosť noriem umožňujúcich uväznenie v prípravnom konaní na ich zneužitie zo strany štátu, pretože obvinení sú úplne v moci orgánov, ktoré majú záujem na získaní informácií alebo priznania.[28]
Väzba nie je v žiadnom prípade represívnym opatrením, resp. opatrením so sankčnými prvkami. Nesmie byť ponímaná ako predbežný výrok o vine, pretože by to znamenalo porušenie zásady prezumpcie neviny. Treba ju chápať ako zaisťovací úkon, ktorý napomáha dosiahnutiu účelu trestného konania a ktorý je využívaný iba v nevyhnutnej miere a na nevyhnutne dlhú dobu. Väzba nesmie byť chápaná účelovo, ako prostriedok na uľahčenie vyšetrovania a v neposlednom rade nesmie byť ani prostriedkom na nútenie obvineného k priznaniu sa k spáchaniu trestného činu, pričom v opačnom prípade by takéto priznanie bolo vyhodnotené ako absolútne neúčinný a nepoužiteľný dôkaz.
S ohľadom na vyššie uvedené je potrebné vymedziť negatívne konštatovanie vo vzťahu k novele zákona č. 308/2021 Z, z, ktorá do značnej miery upravila inštitút kolúznej väzby, pretože zákonodarca novelou účinnou od 15. augusta 2021 explicitne vylúčil možnosť nahradenia kolúznej väzby, a to akýkoľvek z prostriedkov jej nahradenia. Tu však možno badať nedôslednosť v novelizácii právnej úpravy inštitútu väzby. Na jednej strane zákonodarca vo vzťahu k všetkým dôvodom väzby – úteková, kolúzna a preventívna predpokladá ich nahradenie, pričom v rámci dôvodovej správy apeluje na využitie inštitútu väzby ako prostriedku „ultima ratio“, a na strane druhej, nelogicky, tento svoj zámer úplne znegoval, keď v § 80 a 81 TP absolútne vylúčil nahradenie väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. b) TP a § 71 ods. 3 písm. b) TP, teda kolúznej väzby. Sme presvedčení, že vylúčenie nahradenia kolúznej väzby v žiadnom prípade nenapĺňa požiadavku inštitútu väzby ako prostriedku ultima ratio a prikláňame sa k doteraz zaužívanej súdnej praxi, že aj pri kolúznej väzbe vzhľadom na jej charakter a závažnosť obmedzení z nej vyplývajúcich pre obvineného, by mala byť daná možnosť nahradenia väzby prostriedkami podľa § 80 a 81 TP, čo deklarujeme aj náležitými rozhodnutiami súdnych autorít.
Napriek tomu, že z medzinárodných záväzkov SR nevyplýva povinnosť zaviesť vo vnútroštátnom práve možnosť náhrady kolúznej väzby, a teda závisí výlučne od vôle zákonodarcu, či takúto možnosť upraví, domnievame sa, že by táto možnosť mala byť obsiahnutá v právnom poriadku. Vychádzame z premisy, že väzba ako taká má byť vzhľadom na svoj výrazne reštriktívny charakter prostriedkom ultima ratio. Z ľudsko-právneho hľadiska sa musí zásah do osobnej slobody vždy posudzovať cez prizmu nevyhnutnosti. Ak je účel väzby, a to aj kolúznej, možné dosiahnuť aj za použitia prostriedkov náhrady väzby (§§ 80, 81 TP), súd by nemal rezignovať na ochranu základných práv a slobôd a obvineného by mal ponechať na slobode, resp. ho prepustiť na slobodu za súčasnej náhrady jeho väzby menej invazívnym prostriedkom. K tomu je ale potrebné, aby zákonodarca prinajmenšom umožnil súdu vykonať v každom jednotlivom prípade test proporcionality, a na jeho základe posúdiť, či je kolúzna väzba naozaj nevyhnutným krokom k dosiahnutiu účelu väzby. Nie je ale podľa nás správne a priori vylúčiť z testu proporcionality určitý väzobný dôvod, keďže každý prípad sa má posudzovať s ohľadom na jeho konkrétne okolností. Nie je vylúčené, že aj prípad s kolúznym väzobným dôvodom bude obsahovať také okolnosti, ktoré budú opodstatňovať stíhanie obvineného na slobode, resp. nebudú opodstatňovať pozbavenie jeho osobnej slobody. Súd by podľa nášho názoru mal mať možnosť takéto okolnosti posúdiť, a napriek tomu, že tak vo svojej rozhodovacej praxi robí, máme jednoznačne za to, že je absolútne nutné, aby vnútroštátna právna úprava, v tomto smere konkrétne Trestný poriadok, bola v súlade tak s názorom ústavného súdu, na ktorý sme upozornili vyššie v texte, ako aj so samotným Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré jednoznačne deklarujú, že kolúznu väzbu je možné nahradiť alternatívnymi prostriedkami v súlade s čl. 5 ods. 3 Dohovoru, napriek tomu, že to Trestný poriadok nedovoľuje. Požiadavke na ochranu základných práv a slobôd nie je učinené zadosť, ak súd nemá možnosť posudzovať základnú podmienku zásahu do základného práva, resp. slobody, a síce nevyhnutnosť. Z uvedeného dôvodusi myslíme, že aj kolúzna väzby by mala byť nahraditeľná menej reštriktívnym opatrením. Atribútom moderného trestného procesu je rešpektovanie práv a slobôd jednotlivca. Tieto požiadavky ale inštitút väzby, konkrétne kolúznej väzby, de lege lata, nenaplňuje.
V tomto kontexte preto autorka navrhuje nasledovné znenie § 80 ods. 1 TP: „Ak je daný dôvod väzby, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak ….“
RESUMÉ
Trestnoprávne aspekty kolúznej väzby
Väzba v súčasnej právnej úprave Slovenskej republiky predstavuje popri výkone trestu odňatia slobody najzávažnejší zásah do ľudských práv jednotlivca, a to najmä práva na osobnú slobodu, pričom výkonom väzby dochádza aj k zásahu do práva na súkromie väznenej osoby. V prvom rade treba uviesť, že väzba nemá, resp. nemala by mať sankčný charakter a nemá pôsobiť výchovne. O väzbe rovnako platí, že sa ňou nemá vynucovať priznanie alebo výpoveď obvineného. V tomto smere sme ale za posledné roky boli svedkami práve prípadov, kedy výpovede obvinených boli vynucované práve prostredníctvom väzby, a to konkrétne na základe jej najtvrdšieho dôvodu vzatia obvineného do väzby, a síce kolúznej väzby. Autorka v predkladanom príspevku mapuje právnu úpravu kolúznej väzby de lege lata a na podklade dôslednej analýzy tohto väzobného dôvodu uvádza návrhy de lege ferenda.
SUMMARY
Criminal Law Aspects of Collusive Bond
Detention is in no way a repressive measure, or measure with sanctioning elements. It must not be understood as a preliminary verdict of guilt, as this would constitute a violation of the principle of the presumption of innocence. It should be understood as a preventive measure that helps to achieve the purpose of criminal proceedings and which is used only to the extent necessary and for an unavoidably long period of time. Detention must not be understood purposefully, as a means to facilitate the investigation, and last but not least, it must not be a means of forcing the accused to confess to committing a crime, otherwise such a confession would be evaluated as absolutely ineffective and unusable evidence.
ZUSAMMENFASSUNG
Strafrechtliche Gesichtspunkte der Kollusionshaft
Die Haft stellt nebst dem Vollzug der Freiheitsstrafe in der aktuellen Rechtsregelung der Slowakischen Republik den schwersten Eingriff in die Menschenrechte des Einzelnen, insbesondere des Rechtes auf persönliche Freiheit dar, wobei es durch den Haftvollzug auch zum Eingriff in das Recht der inhaftierten Person auf deren Privatsphäre kommt. Erstens ist es anzuführen, dass die Haft keinen Sanktionscharakter hat bzw. keinen solchen haben sollte und soll nicht erzieherisch wirken. Bei der Haft gilt zugleich, dass durch diese das Geständnis oder eine geständige Einlassung des Beschuldigten nicht erpresst werden darf. In dieser Richtung waren wir aber in den letzten Jahren Zeugen jener Fälle, wann die Aussagen der Beschuldigten bereits durch die Haft erfordert worden sind, konkret auf Grund des härtesten Grundes für die Inhaftnahme des Beschuldigten, und zwar durch die Kollusionshaft. Die Autorin erfasst im vorliegenden Beitrag die Rechtsregelung der Kollusionshaft de lege lata und auf Unterlage einer gründlichen Analyse dieses Haftgrundes bietet sie de lege ferenda Vorschläge an.
[1] Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Ntv 97/92
[2] IVOR, J. – POLÁK, P. – ZÁHORA, J.: Trestné právo procesné I. Bratislava, Wolters Kluwer, 2017, s. 318
[3] Z judikatúry: Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 599/2001 zo dňa 18. 02. 2003
[4] Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Tost 17/2017
[5] IV. ÚS 257/2000
[6] ČENTÉŠ, J. a kolektív. Trestný poriadok s komentárom. Žilina: EUROKÓDEX, 2006, s 168
[7] IVOR, J. – POLÁK, P. – ZÁHORA, J.: Trestné právo procesné I. Bratislava, Wolters Kluwer, 2017, s. 319
[8] RŮŽIČKA, M. – ZEZULOVÁ, J.: Zadržení a vazba v českem trestním procesu. PRAHA. C. H. Beck, s. r. o., 2004, s. 416 – 417
[9] Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. 257/2000 zo dňa 25. 01. 2001
[10] R 1/2004
[11] RŮŽIČKA, M. – ZEZULOVÁ, J.: Zadržení a vazba v českem trestním procesu. PRAHA. C. H. Beck, s. r. o., 2004, s. 418 – 419
[12] Uznesenie mestského soudu v Prahe sp. zn. 5To 11/86 ( R 39/1968) z 15. 02. 1968
[13] RŮŽIČKA, M. – ZEZULOVÁ, J.: Zadržení a vazba v českem trestním procesu. PRAHA. C. H. Beck, s. r. o., 2004, s. 419
[14] ČENTÉŠ, J., a kolektív. Trestné právo s vysvetlivkami a judikatúrou, zväzok 2. Bratislava: Wolters Kluwer, 2007, s. 245
[15] Online dostupné na: https://www.sak.sk/web/sk/cms/news/form/link/display/894042/_event (navštívené dňa 8. 2. 2024)
[16] Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 26/01, II. ÚS 76/02
[17] Strogan vs. Ukrajina č. (30198/11), nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 55/98
[18] KMEC, J. – KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 514
[19] Dôvodová správa k zák. č. 308/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, online dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=495932 (navštívené dňa 10. 2. 2024)
[20] Dôvodová správa k zák. č. 308/2021 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov [online]. [cit. 2021-10-06]. Dostupné na internete: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=495932
[21] § 72 ods. 2 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[22] § 76 ods. 10 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[23] Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 100/04
[24] R 57/2005
[25] Orosz, L. – Svák. J. a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021. s. 211 – 212
[26] Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 478/2018, zo dňa 11. 10. 2018
[27] Ľalík, T., Je možná kaucia pri kolúznej väzbe? Online dostupné na: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a950-ad-je-mozna-kaucia-pri-koluznej-vazbe (navštívené dňa 12. 4. 2024)
[28] Van Kempen, P. H., Pre-Trial Detention Human rights, criminal procedural law and penitentiary law, comparative law. Cambridge: intersentia Publishing Ltd., 2012. s. 4