Námety na nové témy, krátke glosy alebo poznámky do diskusnej rubriky zasielajte na e-mailovú adresu office@sak.sk. Vaše podnety publikačne spracuje JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M.
Odporovanie dubióznym a ukracujúcim právnym úkonom dlžníka je čoraz častejšie využívaným inštitútom, ktorý zažíva v právnej praxi akúsi renesanciu (bohužiaľ s príliš výrazným oneskorením). Hneď úvodom je potrebné zdôrazniť, že súčasný Občiansky zákonník v období od svojej účinnosti v roku 1964 až do roku 1992 odporovanie vôbec neupravoval. Pretrhol tak kontinuitu pomerne kvalitnej normotvorby v tejto oblasti, ktorá siaha až do 19. storočia. Veľkou novelizáciou zákonom č. 509/1991 Zb. bola napokon odporovacia žaloba a odporovateľnosť ako taká prinavrátená do civilného kódexu v podobe dvoch ťažko zrozumiteľných ustanovení § 42a a § 42b OZ.
Je prirodzené, že absentujúca doktrína, odborná literatúra a judikatúra mali aj po roku 1992 za následok to, že efektívne odporovanie s finálnym výsledkom v prospech veriteľa bolo v bežnej praxi mimoriadne raritným. Pri zachovaní pôvodnej právnej úpravy nie sú dokonca ani v súčasnosti zodpovedané niektoré elementárne otázky ohľadom zákonných podmienok úspešného odporovania a jeho následkov (pozri napr. túto rubriku v BSA 11/2021 „Odporovací rozsudok ako exekučný titul?“).
Jedným zo základných interpretačných problémov, ktorý svojím dlhodobým pretrvávaním už získal nadnesený prívlastok „večný“, je výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ podľa § 42a ods. 1 OZ. Vo všeobecnosti môže totiž veriteľ odporovať iba takému právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Či ide už o tzv. žalovateľnú pohľadávku, ktorú možno vo všeobecnosti úspešne vymáhať v súdnom konaní, alebo až o vykonateľnú pohľadávku, v prospech ktorej svedčí plnohodnotný exekučný titul, explicitne nevyplýva zo žiadneho normatívneho ustanovenia.
Pôvodná judikatúra Najvyššieho súdu SR zvolila pomerne pragmatický prístup v prospech veriteľa, ktorý bol vyjadrený v publikovanom rozhodnutí R 44/2001 s nasledujúcou právnou vetou „Zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“.
Postupne sa však začali vyskytovať rozhodnutia dovolacieho súdu, v ktorých bol vyjadrený opozitný názor. Ten presadzoval myšlienku, že ak v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nedisponuje žalobca zároveň exekučným titulom proti dlžníkovi, nemožno samotnej žalobe vyhovieť. Argumentoval výkladom vymáhateľnej pohľadávky v prospech jej stotožnenia s pohľadávkou vykonateľnou a praktickým účelom odporovania, ktoré primárne smeruje k exekučnému postihu dotknutého majetku. Ten bez exekučného titulu nie je možný a odporový rozsudok sa stáva samoúčelným resp. neuplatniteľným (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008, 5 Cdo 188/2010, 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 109/2018). Na podporu tohto výkladu boli často citované aj obdobné české judikáty R 12/1998 civ. a R 12/2003 civ.
Názorová polemika na Najvyššom súde SR bola evidentná aj zo skutočnosti, že niektoré senáty občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia naďalej rozhodovali v súlade s pôvodným R 44/2001 (napr. 4 Cdo 198/2010, 2 Cdo 180/2013, 2 Obdo 69/2012). Zásadný vplyv malo následné plenárne uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 1. 7. 2015 sp. zn. PL. ÚS 39/2015 v rámci konania o súlade právnych predpisov na základe návrhu Okresného súdu Žilina. Ten sa domáhal vyslovenia nesúladu § 42a OZ s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd práve z dôvodu, že pri aplikácii R 44/2001 umožňuje toto ustanovenie vyhovieť odporovacej žalobe aj v prípade, ak žalobca nedisponuje exekučným titulom voči dlžníkovi.
Ústavný súd síce návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený, v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 39) ale zároveň uviedol „Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001, a teda nezotrváva na výklade, ktorý bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.“
Postupne sa teda kreovali dva opozitné názorové prúdy, čo sa prejavilo nielen v rozhodovacej praxi, ale aj v odbornej literatúre. Je typickým paradoxom, že tento názorový konflikt sa týka úplne základnej otázky, ktorej zodpovedanie by malo byť nesporným už priamo zo znenia právneho predpisu. Definitívne (snáď) riešenie priniesol aktuálne až veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR v kasačnom uznesení zo dňa 17. 5. 2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022.
Žalobca pôvodnou žalobou odporoval darovacej zmluve medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou, ktorou bol s ukracujúcimi účinkami prevedený byt s príslušenstvom. Súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol s odôvodnením, že v čase rozhodovania súdu žalobca ešte nedisponoval exekučným titulom voči dlžníkovi. Pokiaľ ide o R 44/2001, s týmto judikátom sa odvolací súd nestotožnil a vedome sa od jeho záverov odklonil.
V následnom dovolacom konaní dospel príslušný senát NS SR k názoru, že závery odvolacieho súdu sú správne a odklon od R 44/2001 je opodstatnený. Z tohto dôvodu postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu (§ 48 ods. 1 CSP). Veľký senát občianskoprávneho kolégia však uznesením zo dňa 28. 4. 2020 sp. zn. 1VCdo/4/2019, pomerom hlasov 5:2, vrátil vec dovolaciemu senátu bez rozhodnutia o dovolaní.
Išlo o jedno z kritizovaných rozhodnutí veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorý v tom čase formuloval názor, že v prípade viacerých vzájomne si protirečiacich rozhodnutí dovolacieho súdu nie sú splnené podmienky na postúpenie veci veľkému senátu. Príslušný trojčlenný senát sa má prikloniť k niektorému z polemických názorov a o dovolaní sám rozhodnúť (k tomu pozri rozsiahlu diskusiu v BSA, ostatných odborných právnických periodikách a na internetových právnických fórach).
S týmto názorom sa nestotožnil Ústavný súd SR, ktorý nálezom zo dňa 20. 1. 2022 sp. zn. II. ÚS 139/2021 uznesenie veľkého senátu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nasledovalo nové konanie pred veľkým senátom občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorého výsledkom je pomerne presvedčivé a dôsledne odôvodnené (vyššie spomínané) uznesenie zo dňa 17. 5. 2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022.
Veľký senát v tomto rozhodnutí apeluje na akúsi anabázu judikátu R 44/2001 z dôvodu vecnej správnosti jeho pôvodných záverov. Taktiež zdôrazňuje, že externé stanoviská v zmysle § 48 ods. 4 CSP vyzneli uni sono v prospech interpretácie „vymáhateľnej pohľadávky“ ako pohľadávky, ktorú možno úspešne vymáhať v súdnom konaní; teda pohľadávky žalovateľnej, ktorej svedčí vlastnosť actio nata. Tento záver prezentovali nielen Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálna prokuratúra SR, ale aj právnické fakulty Univerzity Komenského a Trnavskej univerzity (ods. 7 až 10 uznesenia veľkého senátu).
Veľký senát sa vysporiadal aj s protichodným názorom predkladajúceho dovolacieho senátu o neúčelnosti odporovacej žaloby pri absencii exekučného titulu, pričom uviedol „Len zo skutočnosti, že k uspokojeniu pohľadávky veriteľa dôjde až v exekučnom konaní, nemožno vyvodzovať záver, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka vykonateľná. Nemožno opomenúť, že v prípade úspešnosti veriteľa v konaní o odporovacej žalobe môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka (a teda dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia – exekúcia).“ (ods. 18.1).
Ako výrazné pozitívum možno vyzdvihnúť interpretačný prístup veľkého senátu občianskoprávneho kolégia NS SR, ktorý implicitne zdôraznil, že z teleologického hľadiska je účelom odporovacej žaloby ochrana veriteľa a výklad právnej normy súdom nesmie tento účel opomínať. Závery judikátu R 44/2001 pritom legitímne poskytujú veriteľovi vyššiu mieru ochrany než opozitný výklad, ktorý veriteľa nedôvodne zaťažuje povinnosťou zabezpečiť pred vyhovujúcim rozsudkom o odporovacej žalobe plnohodnotný exekučný titul na plnenie voči dlžníkovi.
Je potrebné zohľadniť, že zákonná možnosť odporovať právnemu úkonu dlžníka je obmedzená trojročnou lehotou v zmysle § 42a ods. 2 až 5 OZ, v rámci ktorej nemusí mať veriteľ vždy možnosť zabezpečiť si exekučný titul voči dlžníkovi, najmä ak má ísť o právoplatné súdne rozhodnutie. V záujme právnej istoty však musí mať vždy zachované právo úspešne odporovať ukracujúcemu úkonu dlžníka ihneď, keď sa o ňom včas a preukázateľne dozvie. Podanie odporovacej žaloby proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods. 2 OZ), a následné prerušenie konania až do právoplatného skončenia sporu o zaplatenie voči dlžníkovi, resp. do zabezpečenia iného exekučného titulu na plnenie, veľký senát správne nepovažoval za vhodné definitívne riešenie.
Právoplatný rozsudok, ktorým súd vyhovie odporovacej žalobe, síce sám osebe nie je exekučným titulom, vytvára však efektívny priestor na uspokojenie veriteľovej pohľadávky dobrovoľným plnením alebo na konsenzuálne usporiadanie vzniknutých právnych vzťahov. Pokiaľ k tomu nedôjde, následný vznik exekučného titulu voči dlžníkovi (ak ním veriteľ ešte nedisponuje) naplní základný účel odporovania a umožní v exekúcii vedenej proti dlžníkovi postihnúť majetok žalovaného z konania o odporovacej žalobe.
Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR preto dospel k záveru, že „Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom konaní.“. Preukázanie existencie takejto pohľadávky v konaní o odporovacej žalobe zaťažuje žalobcu a splnenie súvisiacich podmienok úspešného odporovania musí súd prejudiciálne vyhodnotiť v samotnom odporovacom konaní.