Článok 15 ods. 2 písm. c) a článok 15 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu, ako aj článok 63 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pod hrozbou vyčiarknutia dotknutej advokátskej spoločnosti zo zoznamu advokátov zakazuje prevod obchodného podielu v tejto spoločnosti na čisto finančného investora, ktorý nemá v úmysle vykonávať v uvedenej spoločnosti povolanie, na ktoré sa vzťahuje táto právna úprava.
Rozsudok Súdneho dvora vo veci C‑295/23 Halmer Rechtsanwaltsgesellschaft UG proti Rechtsanwaltskammer München (ECLI:EU:C:2024:1037) z 19. decembra 2024
Konateľom a jediným spoločníkom kapitálovej spoločnosti Halmer Rechtsanwaltsgesellschaft UG (ďalej len „HR“) bol pôvodne advokát Daniel Halmer. Rozhodnutím Mníchovskej advokátskej komory bola spoločnosť 6. augusta 2020 zapísaná do zoznamu vedeného komorou. Dňa 31. marca 2021 previedol D. Halmer 51 zo 100 účastín v spoločnosti HR na spoločnosť SIVE Beratung und Beteiligung GmbH (ďalej len „SIVE“), ktorá je spoločnosťou s ručením obmedzeným založenou podľa rakúskeho práva. Zámerom bolo financovať vývoj inovatívneho právneho modelu založeného na nových technológiách. Mníchovská advokátska komora oznámila spoločnosti HR, že prevod účastín na SIVE je podľa zákona o advokácii[1] zakázaný, v dôsledku čoho bude HR vyčiarknutá.
Podľa vtedy platného nemeckého zákona o advokácii sa advokáti mohli spojiť v rámci advokátskej obchodnej spoločnosti s členmi komory patentových zástupcov, daňovými poradcami, audítormi a certifikovanými účtovníkmi. Advokáti však museli mať väčšinu obchodných podielov a hlasovacích práv. Zákon ukladal vyčiarknuť advokátsku spoločnosť, ak sa obchodný podiel v spoločnosti prevedie na osobu, ktorej zákon neumožňuje stať sa spoločníkom, alebo ak spoločníci, ktorí sú advokátmi, už nemajú väčšinu obchodných podielov alebo hlasovacích práv. Cieľom právnej úpravy bolo zabrániť tomu, aby čisto finanční investori, ktorí nemajú v úmysle vykonávať v advokátskej spoločnosti svoje povolanie, mali vplyv na prevádzkové činnosti tejto spoločnosti.
Novela zákona prijatá 7. júla 2021 rozšírila možnosť advokátov spojiť sa s inými osobami, „ak toto spojenie nie je nezlučiteľné s výkonom povolania advokáta, najmä s jeho nezávislosťou, ani nemôže ohroziť dôveru v jeho nezávislosť.“
26. novembra 2021 podala HR proti rozhodnutiu o vyčiarknutí zo zoznamu žalobu na Bavorský advokátsky súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
Na podporu svojej žaloby HR tvrdila, že ustanovenia zákona o advokácii porušujú právo na voľný pohyb kapitálu (čl. 63 ods. 1 ZFEÚ),[2] ako aj práva, ktoré vyplývajú z čl. 15 smernice 2006/123,[3] a slobodu usadiť sa spoločnosti SIVE zaručenú čl. 49 ZFEÚ.[4]
Vnútroštátny súd zdôraznil, že stanovy spoločnosti HR obsahovali viaceré ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť nezávislosť a mlčanlivosť advokátov, čo považoval za silnejšiu záruku nezávislosti ako ustanovenia zákona obmedzujúce voľný pohyb kapitálu. Zároveň spochybnil primeranosť zákonných obmedzení pri nadobúdaní obchodných podielov v advokátskej spoločnosti. V prejudiciálnom konaní sa tak pýtal, či sa majú čl. 49 a čl. 63 ods. 1 ZFEÚ, ako aj čl. 15 ods. 2 písm. c) a čl. 15 ods. 3 smernice 2006/123[5] vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá pod hrozbou vyčiarknutia dotknutej advokátskej spoločnosti zo zoznamu advokátov zakazuje prevod obchodného podielu na čisto finančného investora, ktorý nemá v úmysle vykonávať v uvedenej spoločnosti povolanie, na ktoré sa vzťahuje táto právna úprava.
Podľa Súdneho dvora sa na vec samu vzťahuje tak sloboda usadiť sa, ako aj voľný pohyb kapitálu, pričom žiadnu z týchto slobôd nemožno považovať za sekundárnu vo vzťahu k tej druhej. Služby právneho poradenstva, ktoré zahŕňajú právne služby poskytované advokátmi, patria do vecnej pôsobnosti smernice 2006/123.[6]
Ako vyplýva zo smernice, prekážky slobody usadiť sa nemožno z praktického hľadiska odstrániť len priamym uplatnením čl. 49 ZFEÚ. Preto pokiaľ situácia patrí do pôsobnosti tejto smernice, nie je potrebné preskúmať ju aj so zreteľom na čl. 49 ZFEÚ.[7]
Čl. 15 ods. 3 smernice určuje tri kumulatívne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade, že členský štát ukladá povinnosť, zákaz, podmienku alebo obmedzenie pre prístup k poskytovaniu služieb. Po prvé, obmedzenia nesmú byť diskriminačné na základe štátnej príslušnosti alebo miesta sídla spoločnosti (nediskriminácia). Po druhé, musia byť odôvodnené „naliehavým dôvodom všeobecného záujmu“ (nevyhnutnosť). Po tretie, musia slúžiť na dosiahnutie sledovaného cieľa a nesmú ísť nad rámec potrebný na dosiahnutie tohto cieľa, pričom iné menej obmedzujúce opatrenia neumožňujú dosiahnutie rovnakého výsledku (primeranosť).[8]
V predloženom prípade žiadne z obmedzení nemá diskriminačný charakter, v dôsledku čoho spĺňajú prvú podmienku.
Pokiaľ ide podmienku týkajúcu sa nevyhnutnosti, z návrhu vyplýva, že ich cieľom je zaručiť nezávislosť a integritu advokácie, ako aj dodržiavanie povinnosti mlčanlivosti advokátov. Tieto ciele sa nepopierateľne viažu na ochranu príjemcov (právnych) služieb, a na riadny výkon spravodlivosti, ktoré predstavujú naliehavé dôvody všeobecného záujmu v zmysle čl. 4 bodu 8 smernice 2006/123 v spojení s odôvodnením 40. Súdny dvor v rámci výkladu primárneho práva ako naliehavé dôvody všeobecného záujmu kvalifikoval aj ochranu osôb podliehajúcich súdnej právomoci[9] a riadny výkon advokácie.[10]
Úlohou právneho zastúpenia advokátom, ktoré sa vykonáva v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, je predovšetkým ochrana a obhajoba záujmov klienta pri rešpektovaní nezávislosti advokáta a dodržiavaní zákona a profesijných a etických pravidiel.[11] Advokátom je v demokratickej spoločnosti zverená základná úloha brániť osoby podliehajúce súdnej právomoci. Každá osoba má mať možnosť slobodne sa obrátiť na svojho advokáta, ktorého povolanie zahŕňa úlohu nezávisle poskytovať právne stanoviská všetkým, ktorí to potrebujú, v duchu lojálnosti advokáta voči svojmu klientovi.[12]
Ďalej sa Súdny dvor venoval podmienke primeranosti, pričom dospel k záveru, že ustanovenia zákona o advokácii, ktoré vylučujú, aby čisto finanční investori mali možnosť ovplyvňovať rozhodnutia a činnosť advokátskej spoločnosti, sa zdajú byť vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa ochrany riadneho výkonu spravodlivosti a integrity advokácie. Zatiaľ čo finančný investor sa obmedzuje na dosahovanie zisku, advokáti nevykonávajú svoju činnosť výlučne s cieľom hospodárskej povahy, ale sú povinní dodržiavať profesijné a etické pravidlá. Advokát sa nesmie dostať do stavu závislosti, vrátane finančnej, voči orgánom verejnej moci a iným subjektom.[13] Ak by nebola zabezpečená takáto finančná nezávislosť, úvahy hospodárskej povahy zamerané na krátkodobý zisk čisto finančného investora by mohli prevážiť nad úvahami vedenými ochranou záujmov klientov advokátskej spoločnosti. Existencia prípadných väzieb medzi čisto finančným investorom a klientom môže tiež ovplyvniť vzťah medzi advokátom a klientom tak, že by nebolo možné vylúčiť rozpor s profesijnými alebo etickými pravidlami.
Členský štát je oprávnený domnievať sa, že advokát by nebol schopný vykonávať svoje povolanie nezávisle a v súlade so svojimi profesijnými a etickými povinnosťami, ak by patril do spoločnosti, ktorej spoločníkmi sú osoby, ktoré konajú výlučne ako finanční investori bez toho, aby mali v úmysle vykonávať činnosť, ktorá je súčasťou povolania advokáta. O to viac, ak chce takýto investor nadobudnúť väčšinový obchodný podiel v dotknutej advokátskej spoločnosti. Členský štát je rovnako oprávnený domnievať sa, že opatrenia obsiahnuté v stanovách advokátskej spoločnosti s cieľom zachovať nezávislosť a profesijnú integritu advokátov sa v praxi ukážu ako nedostatočné.
V tejto súvislosti vyššie uvedené posúdenie z hľadiska čl. 15 ods. 3 smernice 2006/123 vedie k rovnakému záveru pokiaľ ide o obmedzenie voľného pohybu kapitálu zaručeného čl. 63 ZFEÚ, keďže toto ustanovenie pripúšťa obmedzenia voľného pohybu kapitálu za obdobných podmienok ako čl. 15 ods. 3 smernice 2006/123 vo vzťahu k slobode usadiť sa.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Bundesrechtsanwaltsordnung (spolkový zákon o advokácii) v znení účinnom do 31. júla 2022: Prvá veta § 59e ods. 1 tohto zákona obmedzuje okruh potenciálnych spoločníkov advokátskych spoločností na advokátov a členov určitých slobodných povolaní. V súlade s prvou vetou § 59e ods. 2 v prípade, ak majú obchodný podiel v advokátskej spoločnosti členovia slobodných povolaní, ktorí nie sú advokátmi, väčšina obchodných podielov a hlasovacích práv musí patriť advokátom. Podľa druhej vety § 59e ods. 2 spoločníci, ktorí nie sú oprávnení vykonávať povolanie advokáta alebo iné slobodné povolanie uvedené v prvej vete § 59a ods. 1 a § 59a ods. 2 uvedeného zákona, nemajú hlasovacie právo.
[2] Čl. 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie: V rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami.
[3] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu sa zameriava na uľahčenie výkonu slobody poskytovateľov usadiť sa a voľný pohyb služieb, odstránenie vnútroštátnych prekážok pri poskytovaní služieb, boj proti diskriminácii, ochranu spotrebiteľov/príjemcov služieb, a všeobecne sa venuje aj otázke systému udeľovania povolení na poskytovanie služieb na vnútornom trhu. V tomto rozsahu sa vzťahuje aj na sektor právnych služieb a advokácie ako regulovaného povolania.
[4] Čl. 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie: V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 54, za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak.
[5] Čl. 15 ods. 2 písm. c): Členské štáty skúmajú, či ich právne systémy podmieňujú prístup k činnosti v oblasti služieb alebo jej vykonávanie splnením niektorej z týchto nediskriminačných požiadaviek: c) požiadavky, ktoré sa týkajú držby podielov/akcií v spoločnosti; čl. 15 ods. 3: Členské štáty overujú, že požiadavky uvedené v odseku 2 spĺňajú tieto podmienky: a) nediskriminácia: požiadavky nesmú byť priamo ani nepriamo diskriminačné vzhľadom na štátnu príslušnosť, alebo v prípade spoločností, vzhľadom na umiestnenie ich sídla, b) nevyhnutnosť: požiadavky musia byť opodstatnené závažným dôvodom týkajúcim sa verejného záujmu, c) proporcionalita: požiadavky musia slúžiť na zabezpečenie dosiahnutia sledovaného cieľa; nesmú prekročiť rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa; a nesmie byť možné nahradiť tieto požiadavky inými, menej obmedzujúcimi opatreniami, ktorými sa dosiahnu rovnaké výsledky.
[6] Viď rozsudok z 13. januára 2022, Minister Sprawiedliwości, C‑55/20, bod 88
[7] Viď rozsudok z 26. júna 2019, Komisia/Grécko, C‑729/17, body 53 a 54
[8] Viď rozsudok z 29. júla 2019, Komisia/Rakúsko, C‑209/18, bod 81
[9] Viď rozsudky z 12. decembra 1996, Reisebüro Broede, C‑3/95, bod 38; zo 17. marca 2011, Peñarroja Fa, C‑372/09 a C‑373/09, bod 55, a z 18. mája 2017, Lahorgue, C‑99/16, body 34 a 35
[10] Viď rozsudok z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, bod 107
[11] Viď rozsudky zo 4. februára 2020, Uniwersytet Wrocławski a Poľsko/REA, C‑515/17 P a C‑561/17 P, bod 62, a z 24. marca 2022, PJ a PC/EUIPO, C‑529/18 P a C‑531/18 P, bod 64
[12] Viď rozsudok z 8. decembra 2022, Orde van Vlaamse Balies a i., C‑694/20, bod 28
[13] Viď rozsudok z 2. decembra 2010, Jakubowska, C‑225/09, bod 61