JUDr. Samuel Marr, LL.M je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, rovnako je nositeľom postgraduálneho profesijného titulu LL.M a taktiež
má za sebou dlhoročné skúsenosti z profesionálneho pôsobenia v pozícii orgánu činného v trestnom konaní. V súčasnosti pôsobí na Katedre trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, PF UK. Je autorom niekoľko desiatok odborných článkov, vedeckých štúdií a pravidelne sa zúčastňuje na národných a medzinárodných vedeckých konferenciách.
Článok reflektuje problematiku realizácie výsluchovej činnosti osobitnej kategórie osôb (príslušníkov spravodajských služieb, policajtov a pod.), najmävšak príslušníkov Vojenskej polície v rôznych procesných postaveniach vo väzbe na otázku mlčanlivosti normatívne reglementovanej v osobitných zákonoch, pričom autor prezentuje svoje subjektívne právne názory k problematike ,,zbavovania mlčanlivosti“.
1. Úvod
In medias res je potrebné bez zbytočného pátosu uviesť, že v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len ,,OČTK“) sú „najrozšírenejším zdrojom dôkazov v trestnom konaní práve výpovede osôb.“[1] Tieto „môžu ozrejmiť dôležité údaje o samotnom trestnom čine, tak aj osobe, ktorá tento trestný čin spáchala. Len ťažko si možno predstaviť trestnú vec, v ktorej by neboli vypočúvaní svedkovia.“[2]
Z logiky veci vyplýva, že vo väčšine (najmä prečinových vecí, ktorým zvyčajne absentuje predchádzajúce operatívne rozpracovanie) budú ,,policajtmi prvého kontaktu“
namiesto operatívnych pracovníkov, iní príslušníci Vojenskej polície (ďalej len ,,príslušníci VP“) a/alebo príslušníci Policajného zboru (ďalej len ,,príslušníci PZ“), ktorým zákonodarca v Trestnom poriadku tiež nepriznal postavenie OČTK, ale zároveň týchto nezaradil
do organizačnej štruktúry služby kriminálnej polície. Pôjde prevažne o referentov a referentov s územnou a objektovou zodpovednosťou služobne zaradených v štruktúre obvodných oddelení, prípadne referentov čiat pohotovostných motorizovaných jednotiek. V prípade VP
je postavenie OČTK priznané výhradné dôstojníckemu zboru a kriminalistickým technikom. Táto kategória policajtov realizuje najmä prvotné úkony, z čoho ex post vyplýva potreba zápisnične zaprotokolovať nimi vnímaný dej (autor bude ďalej v texte jednotne používať pojem policajti na označenie príslušníkov PZ aj VP). Aplikačná prax posledných dekád nevykazovala entropiu ani inú problematickosť v otázke vykonávania predznamenanej výsluchovej činnosti policajtov.
Uvedené nahliadanie sa však parciálne zmenilo v dôsledku rozmachu rôznych sťažnostných podaní advokátov namietajúcich procesnú nepoužiteľnosť výpovedí policajtov prvého kontaktu bez ich predchádzajúceho zbavenia mlčanlivosti. S uvedeným právnym názorom sa kategoricky nestotožňujeme, a preto k uvedenému ponúkneme protichodný výkladový oblúk podporený relevantnou judikatúrou.
Otázku procesnej nepoužiteľnosti alebo povedané inak, stigmatizovanie výpovede policajta bez jeho predchádzajúceho zbavenia mlčanlivosti vadou nezákonnosti je potrebné vnímať veľmi pozorne. Zároveň však na tomto mieste s poukazom na konštantnú rozhodovaciu činnosť uznávaných vnútroštátnych súdnych autorít poukazujeme na to, že stigmatizovanie výpovede vadou nezákonnosti má charakter ,,iba“ relatívnej neplatnosti, ktorú možno ex post konvalidovať dodatočným zbavením mlčanlivosti už vypočutého policajta. V žiadnom prípade týmto nenavádzame na špekulatívne uľahčovanie si výsluhovej činnosti kompetentnými orgánmi v praxi, ale kumulatívne poukazujeme, že uvedený príklad je z nášho uhla pohľadu ,,učebnicovým“ príkladom relatívne neúčinného dôkazu, ktorého vadu je na rozdiel
od ničotného dôkazu možné zhojiť.
Pre úplnosť sa žiadajú dve konotácie. V prípade dodatočného nezbavenia mlčanlivosti už vypočutého policajta (odmietnutie zo strany kompetentného orgánu) by šlo o dôkaz ničotný. Druhou, i keď v predmetnom kontexte viac než bizarnou, by bola situácia, kedy by príslušný policajt v postavení OČTK a zároveň aj dozorový prokurátor opomenul požiadať o dodatočné zbavenie mlčanlivosti a v ďalších vývojových štádiách trestného konania by prišlo k vzneseniu obvinenia a žalovaniu veci, čo by nesporne viedlo k odmietnutiu obžaloby a vráteniu veci späť do prípravného konania (ďalej len ,,PK“) pre vážne porušenie zákona. Žiaľ, v aplikačnej praxi je možné stále identifikovať „nesprávne pochopenia a výklady ustanovení základných trestnoprávnych predpisov, ktoré následne spôsobujú, že sa v praxi opakovane vyskytujú chyby, ktoré by sa vyskytovať nemali“.[3] „Taktiež je nutné konštatovať, že niektoré pochybenia zostávajú nepovšimnuté, a tým pádom meritórne rozhodnutia nezákonné.“[4]
V kontexte efektívneho PK ďalej obraciame našu pozornosť smerom k procesnej ekonómii, najmä však smerom k samotnej dĺžke toho ktorého vývojového štádia trestného konania (ďalej len ,,TK“). Je totiž nesporné, že obligatórne zbavovanie mlčanlivosti policajtov prvého kontaktu by TK značne ,,natiahlo“. Na druhej strane však nie sme zástancami hesla ,,účel svätí prostriedky,“ a preto sa s uvedeným vyporiadavame striktne právne.
2. Výsluchová činnosť osobitnej kategórie osôb v procesnom postavení svedka
Normotvorca v žiadnom ustanovení Trestného poriadku ani len zmienkou nediferencuje osobu vypočúvanú v procesnom postavení svedok, prípadne svedok – poškodený. Povedané inak, či je vypočúvaná civilná osoba, príslušník spravodajskej služby, VP, PZ alebo akákoľvek iná osoba s priznaným rozsahom určitých práv je nerozhodné. Pre túto osobitnú kategóriu osôb platia rovnaké procesné postupy ako pre ,,bežných“ svedkov. Určitú výnimku predstavuje zákonný imperatív prikazujúci výsluch vykonávajúcemu orgánu ex officio prihliadnuť
na osobitné právne predpisy normatívne reglementujúce činnosť osobitnej kategórie osôb (príkladmo, zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, zákon č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii, zákon č. 500/2022 o Vojenskom spravodajstve, zákon č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe a pod) v spojení s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.
V tomto smere obraciame pozornosť smerom
- k právnej úprave zákazu výsluchu svedka. Tu je zrejmé, že „svedok nesmie byť vypočúvaný o okolnostiach, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť, okrem prípadu,
že bol od tejto povinnosti príslušným orgánom oslobodený. Oslobodenie možno odoprieť len vtedy, keby bola ohrozená obrana alebo bezpečnosť štátu alebo by hrozila iná rovnako vážna škoda; dôvody na odopretie oslobodenia treba vždy uviesť.“[5] Zvýrazňujeme, že „svedok nesmie byť vypočúvaný, pokiaľ nebol oslobodený
od povinnosti zachovávať v tajnosti okolnosti, ktoré tvoria utajovanú skutočnosť alebo nebol oslobodený od povinnosti mlčanlivosti uloženej zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, a to aj keby sám chcel vypovedať. Tým sa rešpektuje ochrana utajovaných skutočností a ochrana mlčanlivosti.“[6] Obsah predchádzajúcej citácie sa nevzťahuje na povinnosť vypovedať smerom k trestnému činu, „ktorý
má svedok povinnosť prekaziť podľa Trestného zákona“.[7] - právnej úprave svedka odoprieť vypovedať v zmysle § 130
ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku. Veľmi zjednodušene možno uviesť,
že odmietnutie vypovedať s poukazom na predmetné ustanovenie je motivované vyhnutím sa prípadnému trestnému stíhaniu vypočúvanej osoby a/alebo jej blízkej osoby. Druhým dôvodom je povinnosť rešpektovať takzvané spovedné tajomstvo.
Z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že výkladové pravidlá a uplatnenie § 130 ods. 1 a/alebo ods. 2 Trestného poriadku jednak nespôsobujú v praxi väčšie problémy a jednak sú mimo obsahového zamerania tohto článku. Vzhľadom na uvedené obrátime našu pozornosť opäť smerom k § 129 Trestného poriadku a osobitným zákonom upravujúcich mlčanlivosť.
Demonštratívne poukazujeme na tieto vybrané ustanovenia osobitných zákonov:
- „príslušníci a každý, kto plní úlohy na základe tohto zákona, sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s činnosťou informačnej služby a ktoré v záujme fyzických alebo právnických osôb majú zostať utajené.“[8]
- „na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní môže riaditeľ zbaviť mlčanlivosti osoby uvedené v odseku 1.“[9]
- „kto plní alebo plnil úlohy na základe tohto zákona, alebo poskytuje alebo poskytoval služby alebo pomoc Vojenskému spravodajstvu, je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s činnosťou Vojenského spravodajstva. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť trvá aj po skončení služobného pomeru, pracovného pomeru, výkonu práce vo verejnom záujme, vykonávaní práce na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru alebo po skončení poskytovania služieb alebo pomoci Vojenskému spravodajstvu.“[10]
- „kto plní alebo plnil úlohy na základe tohto zákona, alebo poskytuje, alebo poskytoval služby alebo pomoc Vojenskému spravodajstvu, poruší povinnosť mlčanlivosti podľa odseku 1, ak skutočnosť, o ktorej sa dozvedel v súvislosti
s činnosťou Vojenského spravodajstva, poskytne v rozpore s týmto zákonom alebo takúto skutočnosť zverejní, oznámi, inak rozšíri alebo umožní sa s ňou oboznámiť neoprávnenej osobe, zneužije vo svoj prospech, v prospech neoprávnenej osoby alebo v neprospech neoprávnenej osoby, alebo použije inak ako v súlade s týmto zákonom.“[11] - „na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní, alebo súdu môže minister zbaviť mlčanlivosti osobu uvedenú v odseku 1. Žiadosť podľa prvej vety obsahuje najmä identifikáciu osoby, pre ktorú sa zbavenie mlčanlivosti požaduje, požadovaný rozsah zbavenia mlčanlivosti, identifikáciu trestného konania, alebo súdneho konania,
na účely ktorého sa zbavenie mlčanlivosti požaduje.“[12] - „vojenský policajt je povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými
sa oboznámil pri plnení úloh Vojenskej polície, alebo v súvislosti s nimi a ktoré
v záujme zabezpečenia úloh Vojenskej polície alebo v záujme iných osôb vyžadujú, aby zostali utajené pred nepovolanými osobami.“[13] - „povinnosti mlčanlivosti je oprávnený zbaviť vojenského policajta minister obrany.“[14]
- „policajti sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, s ktorými
sa oboznámili pri plnení úloh Policajného zboru, alebo v súvislosti s nimi a ktoré
si v záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali utajené
pred nepovolanou osobou; povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na oznámenie kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 28je)“[15] Poznámka autora: (Odkaz pod čiarou odkazuje na § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov) - „ak bola osoba poučená Policajným zborom, alebo policajtom o povinnosti zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach súvisiacich s činnosťou alebo plnením úloh Policajného zboru, je povinná uloženú mlčanlivosť zachovávať. Povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na skutočnosti, ktoré musia občania uviesť
pri uplatňovaní svojich práv.“[16] - „od povinnosti mlčanlivosti môže oslobodiť minister alebo prezident Policajného zboru.“[17]
- „policajta služby ochrany určených osôb možno zbaviť povinnosti mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa počas výkonu služby dozvedel, len so súhlasom určenej osoby, alebo osoby, ktorej sa poskytla osobná ochrana.“[18]
V reťazci príčinnej súvislosti možno vnímať povinnosť zachovávať mlčanlivosť podľa všetkých vyššie citovaných zákonov generálne tak, že všetci mlčanlivosťou viazaní príslušníci toho ktorého orgánu verejnej moci sú povinní zachovávať mlčanlivosť vo väzbe na všetky skutočnosti, s ktorými sa oboznámili pri výkone služby. Z uvedeného však existujú výnimky. Tu príkladmo poukazujeme na právnu úpravu zákona o PZ, na ktorom možno flagrantne identifikovať výnimku vo vzťahu k oznamovaniu kriminality a protispoločenskej činnosti
(čo podčiarkuje aj osobitný odkaz pod čiarou uvedený pri § 80 ods. 1 zákona o PZ. Tento odkazuje konkrétne na § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Z logiky veci rezultuje záver, že o činnosti konkrétnych ,,spravodajcov“, operatívnych pracovníkov služby tej ktorej organizačnej zložky PZ, ako aj ,,radových“ policajtov a/alebo príslušníkov VP neprislúcha oboznamovať sa každému (teda ani ich kolegom z iných organizačných súčastí ako ani všetkým kolegom z rovnakej organizačnej súčasti). Pokiaľ
nie je zákonné zmocnenie predmetom normatívnej reglementácie zákona, bude okruh zmocnených subjektov vymedzený príslušným vnútorným aktom riadenia, ktorý by mal okrem iného anticipovať prípady odňatia a prerozdelenia spisov. Možno za záujem zákonodarcu nepochybne označiť eliminovanie úniku citlivých osobných informácií o fyzických a právnických osobách mimo nevyhnutne potrebný okruh.
V tejto spojitosti považujeme za vhodné poukázať smerom k podnetnému rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ÚS“) zo dňa 28. apríla 2020
pod sp. zn. II. ÚS 175/2020, v ktorom sa ÚS zaoberal otázkou mlčanlivosti príslušníkov PZ (jeho meritum je však per analogiam aplikovateľné aj na vyššie uvedené orgány verejnej moci). V uvedenom uznesení ÚS konštatoval, že „účelom ustanovenia § 80 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov…zakotvujúceho povinnosť mlčanlivosti príslušníkov Policajného zboru, je zabrániť, aby boli nepovolanej osobe prezradené skutočnosti, s ktorými sa príslušník Policajného zboru oboznámil pri plnení jeho úloh, alebo v súvislosti s nimi a ktoré si v záujme právnických
alebo fyzických osôb vyžadujú, aby zostali pred takou (nepovolanou) osobou utajené.“[19]„Účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov…..povinnosť mlčanlivosti sa (okrem výnimočných prípadov) nebude týkať skutočností, ktoré sú predmetom výsluchu policajta ako svedka v trestnom konaní. Z uvedeného zároveň vyplýva, že vyslúchajúci orgán činný v trestnom konaní, alebo sudca nie je ,,neoprávnenou osobou“ podľa ustanovenia § 80 ods. 1 zákona o Policajnom zbore.“[20]
V relácii k výkladu § 80 zákona o PZ poznamenávame, že ako sme už skôr v tomto článku uviedli (čo v konečnom dôsledku podporuje aj vyššie citované uznesenie
ÚS), z predmetným ustanovením vyžadovanej povinnosti mlčanlivosti existujú predpokladané výnimky. Problematickým vzhľadom na dosiaľ uvedené sa už ale nejaví otázka možnosti vykonania výsluchu bez zbavenia mlčanlivosti, ale otázka určenia kompetentného orgánu
vo väzbe na posúdenie, či sú tieto pertraktované výnimky splnené.
V teoretickej rovine možno hovoriť o policajtovi v postavení OČTK, alebo prokurátorovi, ak sa tento rozhodne daný úkon vykonať sám. Túto skupinu uzatvára sám vypočúvaný.
Myšlienkový konštrukt determinujúci prvé dva subjekty vychádza z premisy, že výsluch vykonávajúci orgán sa a priori vykonaním výsluchu ,,vyťažovaním“ oboznámi so zamýšľanou výpoveďou vypočúvaného, čo je logicky contra legem a osobitne v prípade, ak by sa takýmto konaním oboznámil s informáciami, ktoré pred ním mali zostať utajené. Vzhľadom na uvedené zastávame právny názor v tom smere, že po subjektívnom zvážení veci vypočúvaná osoba nesmie vypovedať, ak má za to, že je viazaná mlčanlivosťou alebo a contrario vypovedať musí, ak u seba takúto povinnosť neidentifikuje.
In fine tejto kapitoly otvárame právno-aplikačný problém a to otázku zbavenia mlčanlivosti celej vyššie uvedenej osobitnej kategórie osôb (príslušníkov spravodajských služieb, VP, PZ a pod) po zániku ich služobného pomeru. Je totiž pravdou, že normotvorca de lege lata diferencuje odlišné postavenie ,,aktívnych“ a bývalých príslušníkov „nakoľko zánikom služobného pomeru títo prechádzajú do stavu radových občanov, stávajú sa osobami, ktoré sa nesmú oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, majú postavenie ,,nepovolanej“ osoby podľa § 39 zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorá má zákonom ustanovenú povinnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach (§ 39 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností). Zákon nepočíta s možnosťou zbavenia nepovolanej osoby povinnosti mlčanlivosti, nakoľko ani jeden orgán verejnej moci, ktorému zákon zveruje právomoc oslobodiť držiteľa utajovanej skutočnosti povinnej mlčanlivosti, nemá priznanú právomoc zbaviť povinnej mlčanlivosti nepovolanú osobu.“[21]
2.1 Úvahy o vecnej potrebnosti zápisničného zaprotokolovania výpovede versus úradné záznamy policajtov
Napriek konštantnej judikatúre vo väzbe procesnú nepoužiteľnosť úradných záznamov sa v poslednom období objavili názory o nadbytočnosti výsluhovej činnosti policajtov vzhľadom na ich predchádzajúce skoncipovanie úradného záznamu. Uvedené je argumentačne neudržateľné do takej miery a zároveň obsahovo nereflektuje zameranie tohto článku,
že sa k uvedenému v stručnosti vyjadríme len v tom smere, že účelom úradných záznamov
je iba opis postupu policajného orgánu a nie dokazovania, pretože úradné záznamy
nie sú zákonnými dôkazmi a majú len povahu informácie, čo možno oprieť o virálny judikát
R 26/1986. V rámci komparatívnej metódy výkladu práva možno primerane použiť
aj judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky R 45/1994-I. In fine tejto kapitoly zvýrazňujeme, že listinný dôkaz sa preto od úradného záznamu spísaného policajtom odlišuje v tom, že obsah listiny je sám osebe nielen dôkazom, ale zároveň predmetom dôkazu,
kým úradný záznam policajta je len prostým nosičom textu informatívneho charakteru. Úradný záznam sa v žiadnom prípade nemôže stať dôkazom len preto, že je zachytený
na papieri, pretože papier je v tomto prípade iba už spomenutým nosičom informatívneho charakteru, ktorý absolútne nič nedokazuje. Jedinú výnimku, ktorú možno úradnému záznamu policajta vo vzťahu k dokazovaniu priznať je možnosť úradným záznamom dokazovať,
kto tento záznam spísal, kedy ho spísal, prípadne kde ho spísal.
3. Špecifiká výsluchovej činnosti osobitnej kategórie obvinených
Na tomto mieste sa budeme venovať otázke aplikačnej prednosti práva na obhajobu (využijúc možnosť vypovedať vo svoj prospech bez zbavenia mlčanlivosti) a dotknutou povinnosťou zachovávať mlčanlivosť. Je notoricky známe, že „obvinený má právo od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu…“[22] Pre úplnosť sa žiada
uviesť, že „obvinenému musí byť daná možnosť podrobne sa k obvineniu vyjadriť, najmä súvisle opísať skutočnosti, ktoré sú predmetom obvinenia, uviesť skutočnosti, ktoré obvinenie zoslabujú alebo vyvracajú, a ponúknuť o nich dôkazy.“[23]
Citované ustanovenia Trestného poriadku pri ich neizolovanom výklade v spojení
s § 80 ods. 2 zákona o PZ a skôr citovaného uznesenia ÚS, súhrne ponad akúkoľvek možnú pochybnosť rezultujú do záveru, že „povinnosť mlčanlivosti sa nemôže vzťahovať na skutočnosti, ktoré osoba v určitých životných situáciách potrebuje uviesť na realizáciu svojich práv. V tomto prípade na realizáciu svojho práva na obhajobu v postavení obvineného v trestnom konaní
je potrebné uviesť všetky okolnosti, ktoré daná osoba považuje za potrebné uviesť,
ak má za to, že ju zbavujú viny, alebo jej vinu zmierňujú, aj keby za iných okolností išlo o skutočnosti, na ktoré sa viaže povinnosť mlčanlivosti.“[24] In fine v reťazci argumentačnej súvislosti o aplikačnej prednosti práva na obhajobu zvýrazňujeme, že „pri výsluchu obvineného ani Trestný poriadok zákaz výsluchu nepozná.“[25] Rôznosť procesných postavení svedka a/alebo svedka-poškodeného v komparácii s obvineným je tak zrejmá (uvedené logicky determinuje odlišný stupeň pravdepodobnosti. „Vznesenie obvinenia je najdôležitejším procesným úkonom prípravného konania, od ktorého sa odvíja ďalší procesný postup vo veci, predovšetkým s ohľadom na zásahy do osobnej slobody obvineného.“[26]„), že aplikácia akejkoľvek analógie o zákaze výsluchu na obvineného sa javí argumentačne neudržateľná.
Záver
Na samotný záver k dosiaľ glosovanej matérii poznamenávame, že všetci príslušníci vyššie uvedených orgánov verejnej moci, ak sú vypočúvaní v procesnom postavení svedka alebo svedka-poškodeného, môžu byť z nášho uhla pohľadu vo väčšine prípadov lege artis vypočutí aj bez predchádzajúceho obligatórneho zbavenia mlčanlivosti. Ako sme už skôr uviedli, ide o rozhodovanie v dispozičnej sfére vypočúvanej osoby, ktorá sa slobodne rozhodne či vypovedať bude, alebo nebude. V prípade, ak je táto ochotná vypovedať máme za to,
že „žiadosť o zbavenie mlčanlivosti by v týchto prípadoch zbytočne predlžovala celé konanie a znižovala by efektivitu trestného konania.“[27] Signifikantnou výnimkou je však za každých okolností viazanosť mlčanlivosťou vo vzťahu k utajovaným skutočnostiam. Fakultatívnosť
má povahu v možnosti vypočúvaného dovolať sa mlčanlivosti, čomu koreluje obligatórna povinnosť vypočúvajúceho žiadať príslušný orgán o jej zbavenie.
RESUMÉ
Vybrané právne aspekty výsluchovej činnosti osobitnej kategórie osôb
Autor je presvedčený, že racionálnym výkladom rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 28. apríla 2020 sp. zn . II. ÚS 175/2020 v spojení s dosiaľ prezentovaným argumentačným indexom a jeho eventuálnym aplikovaním aj na príslušníkov spravodajských služieb a iných osobitých kategórií osôb nie je v majorite prípadov daná obligatórna povinnosť ,,zbavovať mlčanlivosti“ pri výsluchoch tejto kategórie osôb v procesnom postavení svedka ani svedka-poškodeného. V prípadoch právoplatne obvinených podporuje autor svoj prezentovaný názor o aplikačnej prednosti práva na obhajobu pred zbavením mlčanlivosti, v konkrétnostiach rozvedeným výkladovým oblúkom.
SUMMARY
Selected Legal Aspects of Questioning and Interviewing a Special Category of Persons
The author believes that a rational interpretation of the decision made by the Slovak Constitutional Court on 28 April 2020, Case No. II. ÚS 175/2020 in conjunction with the argumentation index presented so far and its possible application also to members of intelligence services and other special categories of persons does not in the majority of cases impose a mandatory obligation to “relieve against confidentiality and initiate disclosure” while questioning and interviewing this category of persons in the procedural capacity of witnesses or witnesses-victims (aggrieved). In the cases of persons who have been formally accused on the basis of final resolutions, the author sets out his arguments in support of his view that the right of defence prevails over relieving against confidentiality and initiating disclosure.
ZUSAMMENFASSUNG
Ausgewählte Gesichtspunkte der Vernehmungstätigkeit bei besonderer Personenkategorie
Der Autor ist überzeugt davon, dass durch eine rationale Auslegung des Beschlusses des Verfassungsgerichtes der Slowakischen Republik vom 28. April 2020 zum Aktenzeichen II. ÚS 175/2020, in Verbindung mit dem bisher präsentierten Argumentationsindex und mit seiner eventuellen Anwendung, auch auf Nachrichtendienste und andere Sonderkategorien der Personen in der Majorität der Fälle die obligatorische Pflicht zur „Entbindung von der Schweigepflicht“ bei Vernehmungen dieser Personenkategorie weder in der prozessualen Stellung als Zeuge, noch als Zeuge-Geschädigter, vorliegt. In den Fällen der rechtskräftig Verurteilten unterstützt der Autor seine präsentierte Anschauung über die bevorzugte Anwendung des Rechtes auf die Verteidigung vor der Entbindung von der Schweigepflicht, in Konkretheiten durch einen abgewickelten Auslegungsbogen.
[1]ČENTÉŠ, J – ŠANTA, J.: K niektorým aplikačným poznatkom prokurátorov k zákonnosti vykonávania dôkazov. In: Bratislavské právnické fórum 2019. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie 14. – 15. februára 2019 na tému Zákonnosť a prípustnosť dôkazov v trestnom konaní. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2019, s. 32
[2]Tamtiež
[3]BLAŽEK, R.: Najčastejšie pochybenia policajtov v prípravnom konaní. In: Policajná teória a prax, 2020, č. 4,
s. 41
[4]MARR, S – KOZOLKA, J – LEŠO, S.: Trestné činy vojenské – nové trendy ich páchania a problémy aplikačnej praxe. In: Notitiae Iudiciales Academiae Collegii Aedilium in Bratislava, 2021, č. 2, s. 62
[5]§ 129 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[6]ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký Komentár. 5 Aktualizované vydanie. Bratislava: Euro kódex, 2022, s.420 – 421
[7]§ 129 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[8]§ 23 ods.1 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe
[9]§ 23 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe
[10]§ 41 ods. 1 zákona č. 500/2022 Z. z. o Vojenskom spravodajstve
[11]§ 41 ods. 2 zákona č. 500/2022 Z. z. o Vojenskom spravodajstve
[12]§ 41 ods. 3 písm. a) až písm. c) zákona č. 500/2022 Z. z. o Vojenskom spravodajstve
[13]§ 10 ods. 2 zákona č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii
[14]§ 10 ods. 3 zákona č. 124/1992 Zb. o Vojenskej polícii
[15]§ 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
[16]§ 80 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
[17]§ 80 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
[18]§ 80 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore
[19]II. ÚS 175/2020
[20]Tamtiež
[21]IV/3 Pz 49/21/1000-5
[22]§ 34 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[23]§ 122 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[24]BLAŽEK, R.: Mlčanlivosť príslušníkov Policajného zboru v trestnom konaní. In: Policajná teória a prax, 2022, č. 3, s. 136
[25]Tamtiež
[26]4Tdo/26/2016
[27]KURILOVSKÁ, L – ŠANTA, J.: Vybrané aplikačné problémy prípravného konania v súčasnosti, s. 99 – 100