Článok 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002, týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, v spojení s článkami 7, 8 a 11, ako aj článkom 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby osobné údaje týkajúce sa elektronických komunikácií, ktoré boli uchovávané v súlade s legislatívnym opatrením prijatým na základe tohto ustanovenia poskytovateľmi elektronických komunikačných služieb a ktoré boli následne na základe uplatnenia toho istého opatrenia poskytnuté príslušným orgánom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, mohli byť použité v rámci vyšetrovania nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.
Rozsudok Súdneho dvora zo 7. septembra 2023 vo veci C-162/22, Lietuvos Respublikos generalinė prokuratūra – ECLI:EU:C:2023:631.
Je možné použiť údaje o prenose dát a polohe vzťahujúce sa na elektronickú komunikáciu, ktoré boli poskytnuté na účely trestného konania, následne aj na účely administratívneho disciplinárneho konania? Takto by bolo možné zjednodušenie popísať podstatu prejudiciálnej otázky, ktorú Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) predložil litovský Najvyšší správny súd rozhodujúci o zrušení rozhodnutí litovského generálneho prokurátora o uložení sankcie prokurátorovi A. G. spočívajúcej v odvolaní z funkcie a o následnom odvolaní tohto prokurátora z funkcie. Dôvodom týchto rozhodnutí generálneho prokurátora mal byť nesprávny služobný postup A. G. preukázaný počas administratívneho vyšetrovania. Za dokázanú sa považovala existencia telefonickej komunikácie medzi A. G. a obhajcom podozrivého v rámci vyšetrovania, ktoré A. G. viedol, počas ktorej protiprávne poskytol informácie relevantné pre toto vyšetrovanie. Rovnako bolo nesporné, že existujú súdne uznesenia povoľujúce zachytávanie a zaznamenávanie obsahu informácií, ktoré sa týkajú dotknutého advokáta, prenášaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí, a že iným súdnym uznesením bolo povolené rovnaké opatrenie týkajúce sa A. G.
A. G. v rámci konania pred správnym súdom argumentoval aj tým, že prístup k údajom o prenose dát a k obsahu elektronickej komunikácie predstavuje tak základné porušenie základných práv, že tento prístup je možné poskytnúť len na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, a nie na vyšetrovanie disciplinárnych priestupkov alebo nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou. Litovský Najvyšší správny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou pýtal Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), či je možné osobné údaje týkajúce sa elektronických komunikácií, ktoré boli získané na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, následne použiť aj v rámci vyšetrovania nesprávneho služobného postupu súvisiaceho s korupciou.
Prejudiciálna otázka litovského súdu sa týka výkladu dvoch prameňov. Prvým je smernica 2002/58/ES, týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (ďalej len „smernica 2002/58“), konkrétne jej článok 15 ods. 1, ktorý umožňuje členským štátom prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie princípu dôvernosti správ a príslušných prevádzkových dát prenášaných pomocou verejnej komunikačnej siete a verejne dostupných komunikačných sietí. Musí však ísť o obmedzenie, ktoré predstavuje nevyhnutné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti na zabezpečenie národnej bezpečnosti (t. j. bezpečnosti štátu), obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému.
Druhým prameňom, ktorého sa prejudiciálna otázka týka, je Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Ide o jej články 7 (rešpektovanie súkromného a rodinného života), 8 (ochrana osobných údajov), 11 (sloboda prejavu a právo na informácie) a článok 52 ods. 1, ktorý síce predpokladá obmedzenie uvedených základných práv, ale len za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality a ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniu, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.
Súvis medzi uvedenými prameňmi práva Únie je v tom, že bez akýchkoľvek pochybností môžeme konštatovať, že článok 15 ods. 1 smernice 2002/58 umožňuje členským štátom, aby prijali legislatívne opatrenia, ktorých dôsledkom bude obmedzenie základných práv obsiahnutých v článkoch 7, 8 a 11 Charty. V zmysle článku 52 Charty však musí ísť o zásah proporcionálny, teda opatrenia spôsobujúce obmedzenie základných práv musia byť nevyhnutné a musia sledovať cieľ všeobecného záujmu. Litovská republika v súvislosti s článkom 15 ods. 1 smernice 2002/58 uložila poskytovateľom elektronických komunikačných služieb povinnosť všeobecne a nediferencovane uchovávať údaje o prenose dát a polohe vzťahujúce sa na takúto komunikáciu, na účely boja proti závažnej trestnej činnosti.
V článku 15 ods. 1 smernice 2002/58 je uvedený výpočet cieľov, ktoré musia sledovať opatrenia obmedzujúce základné práva. Súdny dvor už rozhodol, že tento výpočet cieľov je taxatívny. Opatrenia teda musia smerovať k jednému z týchto cieľov – zabezpečenie národnej bezpečnosti, obrany, verejnej bezpečnosti a na zabránenie, vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestných činov alebo neoprávnené používanie elektronického komunikačného systému. Súdny dvor však už rozhodol, že medzi uvedenými cieľmi existuje hierarchia v závislosti od ich dôležitosti a že dôležitosť cieľa sledovaného takýmto opatrením musí byť priamo úmerná závažnosti zásahu, ktorý z neho vyplýva.[1] Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, najvyššie stojí cieľ ochrana národnej bezpečnosti, ktorý teda odôvodňuje opatrenia, ktoré zasahujú do základných práv závažnejšie než tie, ktoré by mohli byť odôvodnené týmito ostatnými cieľmi.[2]
Pokiaľ ide o cieľ predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov, Súdny dvor už rozhodol, že len boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť môžu odôvodniť také závažné zásahy do základných práv zakotvených v článkoch 7 a 8 Charty, akými sú zásahy, ktoré zahŕňajú uchovávanie údajov o prenose dát a polohe. Preto iba zásahy do uvedených základných práv, ktoré nemajú závažnú povahu, môžu byť odôvodnené cieľom predchádzania, vyšetrovania, odhaľovania a stíhania trestných činov vo všeobecnosti.[3]
Súdny dvor prenosom uvedenej skoršej judikatúry na okolnosti litovského prípadu dospel k záveru, že údaje o prenose dát a polohe síce boli uchovávané a sprístupnené príslušným orgánom na účely boja proti závažnej trestnej činnosti, ale nemôžu byť poskytnuté iným orgánom na účely dosiahnutia cieľa, ktorým je boj proti nesprávnemu služobnému postupu súvisiacemu s korupciou. Tento cieľ je totiž v hierarchii cieľov všeobecného záujmu menej dôležitý, než je boj proti závažnej trestnej činnosti a predchádzanie vážnym hrozbám pre verejnú bezpečnosť.
Generálny advokát v svojich návrhoch prednesených 30. marca 2023 síce dospel k rovnakému záveru, ale rozšíril svoje úvahy aj o smernicu 2016/680 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestných činov, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely výkonu trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov (ďalej len „smernica 2016/680“). Upozornil totiž na skutočnosť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je možné s istotou určiť, či príslušné orgány sa obrátili na poskytovateľov elektronických komunikačných služieb s cieľom získať sporné údaje, čo by zakladalo pôsobnosť smernice 2002/58, alebo sami priamo získali tieto údaje, čo by zakladalo pôsobnosť smernice 2016/680.
V prípade, že by mala byť použitá smernica 2016/680, generálny advokát dospel k záveru, že táto nebráni tomu, aby sa v správnom disciplinárnom konaní použili osobné údaje, ktoré orgán verejnej moci získal zákonne a priamo pri trestnom vyšetrovaní, za predpokladu, že v súlade s jasnými, presnými a záväznými pravidlami vnútroštátneho práva toto konanie a vyšetrovanie spolu súvisia, a pokiaľ použitie údajov má legitímny účel a je nevyhnutné a primerané, čo prináleží určiť súdnemu orgánu.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Rozsudok Súdneho dvora z 5. apríla 2022 vo veci C-140/20, Commissioner of An Garda Síochána a i., EU:C:2022:258, bod 56.
[2] Rozsudok Súdneho dvora z 5. apríla 2022 vo veci C-140/20, Commissioner of An Garda Síochána a i., EU:C:2022:258, bod 57.
[3] Rozsudok Súdneho dvora z rozsudok z 5. apríla 2022 vo veci C-140/20, Commissioner of An Garda Síochána a i., EU:C:2022:258, bod 59.