I. Postupovanie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP v spojení s § 420 a § 421 CSP
O tom, že dovolacie konanie podľa CSP a s tým súvisiace otázky pôsobnosti veľkého senátu (resp. veľkých senátov) pri zjednocovaní právnych názorov sa stalo akýmsi fenoménom, svedčí nielen už takmer pravidelné zaraďovanie tejto témy do diskusií na popredných stranách takmer každého čísla BSA (napr. v minulom roku č. 1-2/2021, 4/2021, 6/2021, 10/2021 a naposledy 12/2021) či iných právnych periodík, ale taktiež pomerne rozsiahla judikatúra Ústavného súdu SR a najmä samotného Najvyššieho súdu SR, v ktorej je veľmi náročné sa zorientovať aj pre najzanietenejších zainteresovaných. Tento záujem však po väčšine reagoval, žiaľ na viac či menej negatívne skúsenosti s týmto inštitútom či výkladové nezrovnalosti z hľadiska právnej praxe, pričom sa skôr javilo, že nová úprava dovolacieho konania CSP ostávala skôr nepochopená či zásadné chaotická. Ako to uviedol ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 46/2020 cit. : „Každý dovolateľ si v konaní pred najvyšším súdom želá uspieť, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že najvyšší súd požíva medzi všeobecnými súdmi najvyššiu autoritu. ..(-).. Z týchto dôvodov priťahuje dovolanie najmä vo vzťahu k jeho zjednocovacej funkcii pozornosť tak právnickej odbornej spisby …(-).. ako i samotnej justície.”
Akési „jasnejšie” svetlo do pomerne neprehľadnej spleti rozhodnutí NS SR (a ÚS SR) týkajúcej sa dovolacieho konania prinášajú, podľa nášho názoru, kvalitatívne vysoké a obsahovo vyčerpávajúce prvé dve rozhodnutia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (1VObdo) vyznačujúce sa viditeľnou snahou o sprehľadnenie podstatných otázok dovolacieho konania. Ešte relatívne nedávno (BSA 12/2020) sme pritom konštatovali, že tento senát pôsobiaci popri veľkom senáte občianskoprávneho kolégia, ktorý vydal k 01. 10. 2020, teda za viac ako 4 roky od účinnosti C. s. p., 10 rozhodnutí (vyriešil však iba dve právne otázky) sám neprijal ani jedno jediné rozhodnutie, čo vzhľadom na bežnú právnu prax vyznačujúcu sa relatívne častým narážaním na nejednotnú prax pôsobilo až „alarmujúco”. V BSA 4/2021 potom JUDr. Sedlačko svojím príspevkom privítal veľmi kvalitné, vôbec prvé, rozhodnutie 1VObdo/1/2020 zo dňa 25. 02. 2021, a vo svojom nadväzujúcom príspevku v BSA 6/2021 sa zas venoval v poradí druhému rozhodnutiu 1VObdo/2/2020. Medzičasom došlo k vydaniu ďalších rozhodnutí, a to dvoch rozhodnutí občianskoprávneho kolégia (1VCdo/6/2019 z 07. 10. 2020 a 1VCdo/2/2019 z 26. 01. 2021) a dvoch rozhodnutí obchodnoprávneho kolégia, konkrétne rozhodnutia 1VObdo/1/2021 z 24. 06. 2021, kde (vy)riešil otázku prejudiciálneho skúmania platnosti úkonov v konaní o zhode v OR SR a 1VObdo/2/2021 z 29. 09. 2021, v ktorom riešil prípustnosť dovolania pri náhrade trov konania. Oba veľké senáty (VCdo a VObdo) tak k 01. 01. 2022 vydali, aspoň podľa aktuálne zverejnenia, spolu 16 rozhodnutí (12+4).
Podstata, o ktorej pojednávala diskusia v BSA 4/2021 sa venovala najmä tomu, že Veľký senát obchodnoprávneho kolégia v rozhodnutí 1VObdo/1/2020 v podstate priamo konfrontoval svoj občianskoprávny náprotivok z hľadiska výkladu § 48 ods. 1 CSP (v spojení s § 421 ods. 1 písm. c/ CSP), teda normy definujúcej podmienky postúpenia veci veľkému senátu v prípade rozdielnej dovolacej praxe (najmä odsek 16 a nasl.). Veľký senát občianskoprávneho kolégia totiž v rozhodnutiach 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 prijal „sporný” výklad k daným normám a uviedol, že pokiaľ dovolací senát aj dospeje k inému názoru než už vyslovenému iným senátom v minulosti, no súčasne existuje aj iné rozhodnutie, s ktorým sa tento senát stotožňuje, konajúci senát si môže „vybrať”, ku ktorému sa prikloní bez postúpenia veci veľkému senátu, nakoľko podľa jeho výkladu nedospel k žiadnemu „novému” odlišnému právnemu názoru. Reakcie na toto rozhodnutie na seba nenechali dlho čakať nielen v právnych periodikách, ale očividne aj vo vnútri NS SR, a ako bude uvedené nižšie, aj na ÚS SR, ktoré pomerne skoro museli takýto výklad odmietnuť (podobná situácia nastala pri spornom rozhodnutí 1VCdo 2/2017, kedy NS SR odmietol kumuláciu dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 CSP).
V rozhodnutí 1VObdo/1/2020 obchodnoprávny veľký senát na rozdiel od sporných rozhodnutí občianskoprávneho veľkého senátu 1VCdo/3/2019 a 1VCdo/4/2019 vyslovil, že dovolací senát musí vec veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 v spojení s § 421 ods. 1 písm. c) CSP postúpiť aj v prípade, ak existujú dva rozdielne názory bez ohľadu na to, či sa s niektorým z nich stotožňuje, pretože sa logicky mieni od druhého z nich nevyhnutne odkloniť (k tomu aj BSA 12/2020). S týmto názorom, ktorý bol preň záväzný, pracoval potom aj vo svojom druhom rozhodnutí 1VObdo/2/2020 (odsek 40. a pod.).
Podľa 48 ods. 1 CSP : „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor.” S ohľadom na záväzné rozhodnutia veľkého senátu NS SR (v spojení s R 17/2017 či II. ÚS 332/2018) tak možno summa summarum uviesť, že postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP sa uplatní pri nejednotnej praxi, teda pri dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP (tzn. minimálne dvoch rozdielnych názorov k tej istej právnej otázke) v situácii :
(1.) ak trojčlenný dovolací senát dospeje k názoru odlišnému od ustálenej dovolacej praxe (reprezentovanej judikátom alebo stanoviskom, nie veľkým senátom, keď v takom prípade by nasledovalo postúpenie podľa § 48 ods. 3 CSP), a súčasne sa chce prikloniť k (druhému) ojedinelému názoru* alebo
(2.) ak dovolací senát dospeje k akémukoľvek inému názoru od v minulosti vyjadreného názoru iného senátu, pokiaľ v otázke ustálená dovolacia prax nie je, a chce sa prikloniť k jednému z dvoch názorových línií, tzn. aj vtedy, ak dovolací súd zastáva jeden z rozdielnych názorov z minulosti.
(*) Jedinou výnimkou, kedy napriek názorovej rozdielnosti pri dovolaní podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP nemusí dovolací súd postúpiť vec veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP je situácia platiaca od vydania rozhodnutia 3Cdo/174/2016 (R 17/2017), podľa ktorej ak by k jednému názoru existovala ustálená prax (reprezentovaná publikovaným judikátom či stanoviskom), a na druhej strane by bolo ojedinelé rozhodnutie, konajúci senát sa môže prikloniť k ustálenej praxi a vec nepostúpiť. Vychádza sa pritom z toho, že ak už bola otázka zjednotená, je nadbytočné zjednocovať ju opäť. Tento názor potvrdil aj v 1VObdo/1/2020 (odsek 15.) ako aj v 1VObdo/2/2020 (odsek 40.). Treba ale zdôrazniť, že dané ojedinelé rozhodnutie nemôže byť vydané po zjednotení, pretože v opačnom prípade nemožno, napriek publikovanému judikátu či stanovisku, hovoriť o ustálenej praxi (porovnaj bod 41.3 tretí odsek). K tomu treba uviesť zaujímavú situáciu, ktorá sa stala v prípade riešenom ÚS SR III. ÚS 46/2020, kde strážca ústavnosti posudzoval situáciu, keď sa dovolací senát priklonil k jednému z dvoch rozdielnych názorov, pričom toto jeho rozhodnutie sa následne publikovalo v Zbierke (a tak sa stalo ustálenou praxou). Podľa ÚS SR však v čase rozhodovania mal NS SR využiť proces aktivácie veľkého senátu, a tak odňal účastníkovi právo na zákonného sudcu (senát). Pevne veríme, že v dôsledku rozhodnutia 1VObdo/2/2020 už ÚS SR bude musieť rušiť menej rozhodnutí NS SR práve z dôvodu, že vec nebola postúpená veľkému senátu (k tom napr. II. ÚS 152/2018 či II. ÚS 332/2018), a že po 5-tich rokoch účinnosti C. s. p. bude mať i právna prax jasno v tom, kedy má o veci rozhodovať veľký senát.
Treba jedným dychom dodať, že postúpenie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP by prichádzalo do úvahy (v praxi menej častej situácii) i pri dovolaní § 421 ods. 1 písm. a) CSP, kde stačí, že dovolací senát má iný názor než je ustálená prax (tzn. aj keby existoval len jeden, ustálený názor). To konštatuje aj právna veta 1VObdo/1/2020, keď uvádza cit. : „Podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C. s. p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu.”
I keď sa prekonaniu judikatúry NS SR prostredníctvom dovolania čiastočne venovali iné diskusie (BSA 4/2020 a BSA 5/2020), treba opäť (porov. BSA 5/2020, 12/2020) kriticky zopakovať, že prekonanie ustálenej praxe skrz § 421 ods. 1 písm. a) CSP nielenže v praxi bude skôr výnimočné (tzn., že by sa odvolací a potom dovolací senát chceli odkloniť od jednotného názoru NS SR), no najmä, že k tomu ad hoc slúžilo dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. d) CSP, ktoré autori CSP do pôvodného znenia navrhovali (ako v ČR) zahrnúť. Dovolanie by bolo prípustné aj v situácii, keď odvolací súd rozhodol v súlade s praxou NS SR, no dovolateľ je presvedčený, že tento názor už viac nie je správny. Neprevzatie tejto normy súvisí s pochybením NR SR v procese prijímania zákona, kde bola uvedená pri § 421 ods. 1 CSP (vtedy § 431) aj situácia podľa písm. d/ CSP (v ČR stále existujúca). Ako príklad možno uviesť hmotnoprávny názor, že z neplatného úkonu nemožno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti (1VObdo/2/2020). Je do istej miery otázne, či tento názor možno ústavným spôsobom de lege lata rozhodnutím iného veľkého senátu v budúcnosti vôbec zmeniť (napriek § 48 ods. 3 CSP). Z akého dôvodu ? Ak totiž odvolací súd bude tento názor v budúcnosti nasledovať, nie je pre neúspešnú stranu daná žiadna zo situácií podľa § 421 ods. 1 CSP (teda dovolací súd by takéto dovolanie musel odmietnuť podľa § 447 písm. c/ CSP, aj keď nie je viazaný podmienkami prípustnosti, ale je viazaný zákonom – k tomu 1VCdo/1/2019, ods. 39 a 41,42) a na druhej strane, ak ho odvolací súd nasledovať nebude, bude dovolateľ namietať odklon podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, čo zas môže byť problém v tom, či je správne, aby dovolací súd rozhodol o dovolaní v rozpore s tým, čo je podstatou dovolania, resp. priznať dovolaniu účinky, ktoré dovolateľ vôbec nezamýšľal, pretože dovolateľ predsa žiadal, aby bola prax rešpektovaná a nie menená (m. m. 1VCdo/1/2019 – odsek 40). V tomto smere by tak bolo možné hovoriť o akomsi „vyššom záujme” pre zmenu judikatúry nad záujmom dovolateľa. Ide o pomerne problematickú situáciu, ktorú je podľa nás potrebné vyriešiť ideálne novelou CSP.
Napokon, postúpenie veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP nie je vylúčené ani pri § 420 CSP (k tomu BSA 12/2020), kde tiež môže nastať situácia, kedy dovolací senát dospeje k názoru odlišnému od toho, ktorý v minulosti vyslovil iný senát (napr. pri výklade toho, aká situácia zakladá vadu zmätočnosti či to, proti akému rozhodnutiu je dovolanie podľa § 420 CSP prípustné – pozri 1VObdo/2/2021).
Rozoberané rozhodnutie 1VObdo/2/2020 možno označiť ako zásadné, nielenz hľadiska právnej precíznosti jeho spracovania, zásadnosti a najmä rozsahu, kvality a spôsobu odôvodnenia. Najvyšší súd SR reprezentovaný veľkým senátom sa na 97-ich (!) stranách (s čím sme sa doteraz stretávali iba pri niektorých rozhodnutiach ÚS SR) podrobne venuje účelu veľkého senátu, podmienkam prípustnosti dovolania, materiálnemu prístupu k ich posudzovaniu, ako aj hmotnoprávnej otázke nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka. Toto rozhodnutie bude ešte zrejme nejaký čas prameňom či akousi „Petriho miskou” mnohých právnych odoziev naprieč celým právnym spektrom.
II. Viazanosť dovolacieho súdu obsahom dovolania podaného v zmysle § 421 CSP
Ďalším zásadným právnym názorom, ktorý vyslovil (odsek 24) veľký senát (čo potvrdil aj v 1VObdo/1/2021 – odsek 17.) je ten, podľa ktorého dovolací súd pri dovolaní podľa § 421 CSP nie je viazaný dovolateľom vymedzenými podmienkami prípustnosti, resp. vymedzenie podmienok prípustnosti dovolania nie je náležitosťou dovolania (napr. vymedzenie situácie uvedenej v § 421 ods. 1 CSP), čím nahradil prax, podľa ktorej bolo povinnosťou dovolateľa, aby v dovolaní uviedol nielen konkrétnu situáciu podľa § 421 ods. 1 CSP, ale aj označil rozhodnutia dovolacej praxe (napr. 5Obdo/26/2017, 3Cdo/6/2017). Podľa veľkého senátu postačuje, že dovolateľ vymedzí právne posúdenie a uvedie, v čom spočíva jeho nesprávnosť v súlade s § 432 CSP (okrem iných náležitostí) a bude na dovolacom súde, aby určil, či sa odvolací súd jeho praxe odklonil, či otázka riešená nebola alebo je prax nejednotná. Bolo by zaujímavé zistiť, koľko dovolaní dovolací súd odmietol práve z tohto dôvodu počas viac ako 5-tich rokoch účinnosti CSP, keďže akékoľvek štatistiky dovolacieho konania sú dlhodobo nedohľadateľné. Trúfame si uviesť, že týchto rozhodnutí nebolo „málo”, nakoniec sám uvádza (odsek 34.2), že cit.: „Doterajšia judikatúra najvyššieho súdu tak vyžaduje od dovolateľov (resp. ich právnych zástupcov) splnenie tých podmienok, ktoré nie sú predpokladané zákonom.” V tomto ohľade sa tak NS SR pridal k názorom ÚS SR (I. ÚS 51/2020 z 09. 06. 2020 či III. ÚS 76/2021 z 02. 02. 2021, viď aj BSA 1-2/2021).
Veľký senát tak správne v podstate zodpovednosť za sledovanie rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu preniesol najmä sám na seba, a nie prioritne na dovolateľa (odsek 13.1), pričom v tomto smere celkom správne a pomerne ostro skritizoval (odsek 37.1), že rozhodnutia NS SR dostupné tak, ako by si to žiadal účel právnej úpravy, in concreto : množstvo rozhodnutí najvyššieho súdu nie je publikovaných na webovej stránke najvyššieho súdu, hoci ide o povinnosť…(-)… a aj tie rozhodnutia najvyššieho súdu… ktoré sú zverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu, nie sú systematicky usporiadané…(-)… Je tak nesprávne, ak senáty dovolacieho súdu vyžadujú od dovolateľov, aby ako náležitosť dovolania uvádzali rozhodnutia najvyššieho súdu. Niečo obdobné skonštatoval ešte skôr Ústavný súd SR (I. ÚS 51/2020): Rozhodnutia najvyššieho súdu jednak nie sú systematicky nikde usporiadané a publikované, a preto ich znalosť je často len otázkou náhody. V tomto ohľade sa len pripomína názor, podľa ktorého je otázne, či slovenská prax bola a je komplexne pripravená na takýto typ úpravy dovolacieho konania. V tomto smere však možno jednoznačne privítať nové technické riešenia a funkcionalitu stránky Najvyššieho súdu SR s plánmi ďalšieho zefektívnenia do budúcnosti, čomu sa venoval príspevok v BSA 9/2021 sudkyne JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.
III. Viazanosť dovolacieho súdu rozhodnutím Ústavného súdu SR
Ďalším zaujímavým prínosom rozhodnutia je konfrontácia s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR. Na tomto mieste nejde ani tak o to, akým spôsobom sa NS SR postavil k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka a priamo konfrontoval rozhodnutie I. ÚS 549/2015, ale podrobne uviedol, kedy a v akom rozsahu je NS SR viazaný názorom ústavného súdu a z akých dôvodov toto rozhodnutie nemôže aplikovať na riešený prípad (odseky 43 a nasl. a najmä 54 a nasl.) V podstate uviedol, že vzťah medzi NS SR a ÚS SR by mal byť charakterizovaný súdnym dialógom, kedy má NS SR možnosť primeraným spôsobom vyjadriť odlišný názor k názoru US SR a to osobitne v situácii, ak rozhodnutie ÚS SR nie je podľa názoru NS SR dostatočne vyargumentované alebo ak neboli zohľadnené všetky okolnosti veci pre vyriešenie určitej otázky.
NS SR bol dokonca v danom prípade konfrontovaný kasačnou záväznosťou ÚS SR, pri ktorej sa zaoberal, ako sám uviedol :.. , či je v ďalšom konaní viazaný akýmkoľvek tvrdením ústavného súdu obsiahnutým v odôvodnení jeho nálezu, alebo či len tým konštatovaním, pre ktoré ústavný súd vyhodnotil predchádzajúce rozhodnutia (predovšetkým predchádzajúci rozsudok krajského súdu) za nesprávne. Zhodnotil, že je potrebné rozlišovať medzi právne záväzným názorom (ratio decidendi) a procesnými pokynmi. Bude zaujímavé sledovať, či sa k týmto názorom postaví ÚS SR: Napokon vyslovil právny názor : „Povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku má trojčlenný senát dovolacieho súdu aj v situácii, ak o právnej otázke, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, už rozhodol ústavný súd, a to aj vtedy, ak je vec prejednávajúci dovolací senát podľa ustanovenia § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde viazaný právne záväzným názorom vysloveným v kasačnom náleze ústavného súdu.”
Jedným dychom treba dodať, že dané rozhodnutie 1VObdo/2/2020 bolo prijaté v pomere 6:1, teda za použité názory hlasovalo v podstate 6 z celkovo (podľa vtedy aktuálneho rozvrhu práce) 11-tich členov obchodnoprávneho kolégia (momentálne 13 sudcov). Rozhodnutie má potom pomerne vysokú legitimitu.
IV. K dovolaniu podľa § 420 CSP proti výroku odvolacieho súdu o trovách
Okrem prvých dvoch rozhodnutí Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia (1VObdo/1/2020 a 1VObdo/2/2020) rozoberaných vyššie došlo, ako už bolo spomenuté, zo strany tohto senátu k vydaniu ďalších dvoch rozhodnutí, pričom do pozornosti z hľadiska procesných otázok dovolacieho konania je potrebné uviesť zásadný a zjednocujúci právny názor k otázke prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania. O tom, že v tejto otázke panovala dlhodobá, zásadná a principiálna nejednotnosť nielen na Najvyššom súde SR, ale aj na Ústavnom súde SR sa zmieňoval aj JUDr. Sedlačko v príspevku v BSA 12/2021, keď uviedol, že kým časť senátov NR SR považuje dovolanie proti výroku o trovách za neprípustné a dovolanie odmieta (s odvolaním sa najmä na R 73/2018), druhá časť uvádzala pristupovala k dovolaciemu prieskumu. Iba sotva bolo možné z pohľadu dovolateľa či sťažovateľa hovoriť o právnej istote. I táto zásadná právna otázka sa zdá byť konečne vyriešená pro futuro, pretože presne túto procesnú otázku (vy)riešil veľký senát VObdo v aktuálne poslednom rozhodnutí 1VObdo/2/2021 z 29. 09. 2021, pričom uviedol, že cit. „…veľký senát najvyššieho súdu dospel k právnemu záveru, že rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania.” Najvyšší súd SR tak verme definitívne posúdil prípustnosť dovolania pri rozhodnutiach odvolacích súdov o náhrade trov konania.
V. Aktivácia a kreácia veľkého senátu NS SR v odvolacom konaní pri abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach a spôsob rozhodovania veľkých senátov
Za zmienku pri dovolacom konaní stojí však aj posledné (podľa zverejnenia) a veľmi zaujímavé rozhodnutie občianskoprávneho kolégia 1VCdo/5/2019 z 28. 04. 2021. Ako sme konštatovali už v príspevku v BSA 12/2020 (str. 7) nielen judikatúra dovolacích senátov NS SR, ale aj judikatúra samotných veľkých senátov, resp. senátu VCdo (ktorý má vždy iné zloženie) a jeho postup pri vlastnom rozhodovaní bol nejednotný, najmä pokiaľ ide o spôsob, akým tento senát rozhodoval. Kým v niektorých rozhodnutiach po postúpení veľký senát sám posúdil predloženú otázku, no meritórne rozhodnutie ponechal postupujúcemu senátu a vec mu vrátil (napr. 1VCdo/1/2018 či 1VCdo/3/2019), v rozhodnutí 1VCdo/1/2017 nielen posúdil právnu otázku, ale sám vec posúdil a vydal konečné rozhodnutie. V BSA 12/2021 JUDr. Sedlačko poukázal na to, že rozhodnutie 1VCdo/3/2019 bolo zrušené zo strany ÚS SR (I. ÚS 189/2021) s názorom, že veľký senát musí o dovolaní sám otázku vyriešiť, meritórne rozhodnúť a odstrániť tak právnu neistotu vlastným rozhodnutím. Zodpovedania právnej otázky a vrátenie veci na rozhodnutie postupujúcemu senátu tak nie je prípustné a ústavne akceptovateľné. Ani to zdá sa, však neplatí, vždy, resp. bez výnimky.
Veľmi zaujímavou situáciou, ktorú totiž riešil občianskoprávny veľký senát v tom istom rozhodnutí bol fakt, že vôbec po prvýkrát od účinnosti CSP došlo k jeho aktivácii v odvolacom – nie dovolacom konaní, pretože odvolací senát NS SR (jediný prípad civilného konania podľa § 31 ods. 2 CSP, teda abstraktná kontrola v spotrebiteľských veciach, kde je kauzálne príslušný v prvom stupni krajský súd), mal v zmysle § 48 ods. 1 CSP (ktorý hovorí o senáte NS SR bez ohľadu na to, či ide o senát dovolací alebo odvolací) odlišný názor ako iný (dovolací)
senát NS SR k tej istej právnej otázke. Veľký senát sa dôsledne zaoberal tým, či vôbec má právomoc zjednocovať judikatúru v odvolacom konaní v zmysle § 48 CSP a súčasne, ak áno, či má rozhodovať sám alebo vrátiť vec odvolaciemu senátu. Daná pomerne jedinečná situácia je zaujíma najmä z pohľadu zloženia senátov, pretože ak by vec posudzoval meritórne 7-členný veľký senát a následne bolo podané v tej istej veci dovolanie opäť s postúpením veľkému senátu, musel by mať taký senát potom 9 členov (5+3+1), čo je rozporné s textom zákona – § 48 ods. 2 CSP, ktorý hovorí o 7-ich členoch (3+3+1). Súčasne by členovia postupujúceho senátu mohli prehlasovať zvyšných členov veľkého senátu. Ide o tzv. medzeru v zákone, ktorú zákonodarca nepredvídal. Najvyšší súd SR medzeru vyplnil a stanovil výnimku z vyššie uvedeného pravidla, keď postupujúcim senátom položenú otázku zodpovedal priamo vo výrokovej časti, a nie v ratio decidendi odôvodnenia, a vec na meritórne rozhodnutie postúpil senátu 3C. Takýto pomerne výnimočný postup možno považovať za správny.
VI. Záver
Záverom jedna zaujímavosť. Môže sa javiť, že veľké senáty vo svojich doterajších rozhodnutiach (12 rozhodnutí VCdo a 4 rozhodnutia VObdo) už dvakrát prekonali svoju vlastnú („ustálenú”) prax, a to pri otázke kumulácie dovolacích dôvodov (keď 1VCdo 1/2018 nahradilo 1VCdo 2/2017) a teraz pri otázke výkladu § 48 ods. 1 CSP (keď 1Obdo/1/2020 nahradilo 1VCdo 3/2019 a 1VCdo 4/2019). Išlo však iba o procesné otázky, ktoré neboli predmetom dovolania (tzn. dovolateľ tieto otázky nenamietal). Podľa nás ide o prekonanie judikatúry nie cez § 48 ods. 1 CSP v spojení s § 421 CSP, ktorým sa venujeme vyššie, ale o prekonanie podľa § 48 ods. 3 CSP.
Z uvedeného príspevku vyplýva, že veľké senáty pôsobiace na Najvyššom súde SR majú slúžiť nielen k prekonaniu vlastnej ustálenej praxe, ale najmä na zjednocovanie judikatúry tak, aby ich rozhodovacia činnosť prispela pro futuro k právnej istote strán sporu či účastníkov konania naprieč celým súdnym systémom, čo je jeho úlohou NS SR i v zmysle zákona o súdoch (§ 8). Súčasne je nevyhnutné, aby sa rozhodnutia veľkých senátov vyznačovali právnou precíznosťou, najmä čo sa týka ich odôvodnenia a vysporiadania sa so všetkými, do úvahy pripadajúcimi, argumentmi.
*text je duševným vlastníctvom autora
JUDr. Tadeáš Majchrák,
advokát