Nie je porušením povinnosti advokáta nerozšíriť žalobu o iné obdobia, ak na takýto postup nemá výslovný pokyn od klienta.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/149/2021 zo dňa 27. apríla 2023)
Dotknuté ustanovenia:
– § 18, § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
Súd prvej inštancie rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady škody proti žalovanému advokátovi. Ten podľa tvrdení žalobkyne pochybil v tom, že ako jej právny nástupca neuplatnil v súdnom konaní nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za iné obdobie ako bolo predmetom žaloby, t. j., že nerozšíril žalobu, v dôsledku čoho vznikla žalobkyni majetková ujma. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala základné podmienky pre zodpovednosť žalovaného za údajne spôsobenú škodu, preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie v zmysle § 26 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii[1] sú a) protiprávny úkon v súvislosti s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Zavinenie advokáta sa prezumuje tým, že advokát sa zodpovednosti za škodu zbaví, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho očakávať. V danej veci krajský súd konštatoval, že plná moc udelená žalovanému na zastupovanie žalobkyne neobsahovala pokyn na uplatnenie nároku (rozšírenie žaloby). Plná moc bola formulovaná len všeobecne a nebolo možné z nej vyvodiť, že by žalobkyňa dala žalovanému pokyn uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj za ďalšie obdobia. Podľa krajského súdu v konaní nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaného ako advokáta a právneho zástupcu žalobkyne, nebola teda preukázaná existencia jedného z predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 26 zákona o advokácii.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Nesprávne právne posúdenie dovolateľka videla pri riešení otázky ,,Či boli naplnené predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu v zmysle § 26 zákona o advokácii a porušenie povinnosti advokáta upravených v § 18 predmetného zákona,[2] ak advokát splnomocnený na zastupovanie nedostane od žalobkyne osobitný pokyn na rozšírenie žaloby, pričom ju žiadnym spôsobom na tento jej nárok a možnosť premlčania neupozorní v dôsledku čoho dôjde k premlčaniu tohto nároku“. Podľa dovolateľky sa odvolací súd zaoberal len tým, či žalovaný dostal pokyn od žalobkyne ako svojej klientky na rozšírenie žaloby, pričom sa vôbec nezaoberal tým, že žalovaný ako advokát v rámci povinnosti advokáta mal postupovať s odbornou starostlivosťou a dôsledne využívať všetky právne prostriedky a chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, pričom žiadnym spôsobom neupozornil na možnosť ďalšieho rozšírenia dovolateľkou uplatneného nároku v konaní a v prípade jeho neuplatnenia premlčania tohto nároku. Odvolací súd sa podľa nej vôbec nezaoberal porušením povinnosti v zmysle § 18 zákona o advokácii. Žalobkyňa preto žiadala, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobkyne dospel k záveru, že dovolanie podané proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu je prípustné, avšak nie je dôvodné.
Z odôvodnenia:
Súdy v základnom konaní sa správne právne vyporiadali s tým, že žalobkyňa nepreukázala predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu advokáta (žalovaného) pri výkone advokácii. Dôkazné bremeno v konaní o náhradu škody proti advokátovi o tom, že išlo o protiprávny stav, resp. protiprávne konanie advokáta, znáša vždy žalobca (klient).
Zastupovanie advokátom bolo v danej veci viazané na uzatvorenie zmluvy o právnej pomoci, následne z udelenia všeobecného splnomocnenia a pokynov žalobkyne.
Podľa názoru dovolacieho súdu zmluva o právnej pomoci, splnomocnenie a pokyny tvoria rozsah, v rámci ktorého je advokát povinný plniť povinnosti mu uložené zákonom o advokácii v zmysle § 18 predmetného zákona a teda chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, riadiť sa jeho pokynmi a konať s odbornou starostlivosťou.
Z obsahu spisu vyplýva, že počas trvania právneho zastupovania v spore strany (žalobkyňa a žalovaný) nerozšírili predmet pôvodnej zmluvy o právnej pomoci o ďalšie nároky a žalobkyňa v tomto smere neudelila žalovanému ako advokátovi žiadny pokyn.
Z uvedeného je zrejmé, že súdy nižších inštancií vychádzali z konkrétnych skutkových okolností ustáleného skutkového stavu, ktoré boli pre posúdenie nároku škody spôsobenú advokátom pri výkone advokácie relevantné, pričom svoje závery zodpovedajúcim spôsobom na podklade daných zistení tiež náležite odôvodnili. Odvolací súd sa zároveň vysporiadal aj s tým, že v prípade ak by žalobkyňa udelila pokyn žalovanému na rozšírenie žaloby a on by tento pokyn nerešpektoval, postupoval by v rozpore s odbornou starostlivosťou.
Nemožno sa tak stotožniť s argumentáciou žalobkyne, že súdy vôbec nezohľadnili odbornú starostlivosť advokáta a nezaoberali sa tým, že ju žalovaný ako advokát žiadnym spôsobom neupozornil na možnosť ďalšieho rozšírenia dovolateľkou uplatneného nároku v konaní.
V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel v prejednávanej veci k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie v spojení s odvolacím súdom založili svoje rozhodnutie v dovolateľkou nastolenej právnej otázke na právnom názore, že žalovaný postupoval v súlade s odbornou starostlivosťou a v rámci svojho rozsahu vymedzeného zmluvou o právnej pomoci, splnomocnenia a pokynmi žalobkyne nebol povinný upozorniť žalobkyňu na rozšírenie žaloby, treba mať za to, že ich rozhodnutia spočívajú na správnom právnom posúdení veci.
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne neopodstatnene smeruje proti takému rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd preto dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] § 26 ods. 1, ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii:
(1) Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť.
(4) Ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať.
[2] § 18 ods. 1, ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii:
(1) Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.
(2) Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.