- Článok 50 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vydaniu európskeho zatykača na osobu, voči ktorej bolo prebiehajúce trestné stíhanie pôvodne zastavené právoplatným súdnym rozhodnutím prijatým na základe amnestie a následne sa v ňom opäť pokračovalo po prijatí zákona, ktorý zrušil túto amnestiu aj uvedené súdne rozhodnutie, ak bolo toto súdne rozhodnutie prijaté pred akýmkoľvek posúdením trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby.
- Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na postup legislatívnej povahy týkajúci sa zrušenia amnestie, ani na súdne konanie, ktorého predmetom je preskúmanie súladu tohto zrušenia amnestie s vnútroštátnou ústavou.
Rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 2021 vo veci C-203/20, AB a i. – ECLI:EU:C:2021:1016.
Prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vedené z podnetu Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „predkladajúci súd“) bolo pravdepodobne najsledovanejším z doterajších prejudiciálnych konaní iniciovaných slovenskými súdmi. Dôvodom bola skutočnosť, že predkladajúci súd formuloval prejudiciálne otázky v rámci trestného konania týkajúceho sa okrem iného aj trestného činu zavlečenia osoby do cudziny, pričom obeťou tohto trestného činu mal byť syn vtedajšieho prezidenta Slovenskej republiky. K skutku malo dôjsť ešte v roku 1995, pričom súvisiaca obžaloba bola na predkladajúci súd podaná v roku 2000. Trestné stíhanie však bolo zastavené v roku 2001 rozhodnutím predkladajúceho súdu aj z dôvodu amnestie z roku 1998, ktorá bola vydaná predsedom vlády Slovenskej republiky v tom čase vykonávajúcim právomoci prezidenta Slovenskej republiky. Samotná amnestia bola následne v roku 2017 zrušená uznesením Národnej rady Slovenskej republiky. V zmysle čl. 154f ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má zrušenie amnestie za následok zrušenie rozhodnutia predkladajúceho súdu z roku 2001 o zastavení trestného stíhania a pokračovanie v trestnom stíhaní.
Aj keď predkladajúci súd predložil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky, tieto v zásade sledovali len dve línie. Prvá línia sa týkala možného rozporu pokračovania v trestnom stíhaní po jeho predchádzajúcom ukončení v dôsledku udelenej amnestie so zásadou ne bis in idem obsiahnutou v čl. 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Druhá línia sa snažila získať názor Súdneho dvora na ústavnú úpravu možnosti zrušenia amnestie.
S postupom prekladajúceho súdu boli od počiatku spojené určité pochybnosti týkajúce sa otázky, či prejudiciálne konanie neposlúži len ako prostriedok na predĺženie trestného konania. Náznaky týchto pochybností je možné vidieť aj v uznesení Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu predkladajúceho súdu o prerušení konania a predložení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru. Krajský súd však v zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora správne uprednostnil autonómiu prvostupňového súdu v otázke predkladania prejudiciálnych otázok pred svojím názorom o nepotrebnosti prejudiciálnych otázok a sťažnosť prokurátora zamietol.[1] Uvedené pochybnosti určite nevyvracajú ani časové okolnosti, keď uznesenie predkladajúceho súdu o prerušení trestného stíhania a predložení prejudiciálnych otázok je z 21. 6. 2019, ale k predloženiu prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru došlo až 11. 5. 2020. Za povšimnutie stojí aj skutočnosť, že predkladajúci súd, na rozdiel od ostatných slovenských súdov, neinicioval prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom priamo uznesením z 21. 6. 2019, ale samostatným podaním z 11. 5. 2020.[2]
Slovenskí politici a slovenské médiá sa vyjadrovali o tomto rozsudku Súdneho dvora ako o prelomovom rozhodnutí, alebo ako o zásadnom míľniku na ceste k spravodlivosti. Z pohľadu práva Európskej únie (ďalej len „Únia“) však tento rozsudok nepredstavuje žiaden zlomový moment. V prevažnej miere je založený na odkazoch plynúcich z predchádzajúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora. Najväčší „právny súboj“ sa odohral v otázke právomoci Súdneho dvora a prípustnosti prejudiciálnych otázok a nie vo veci samej.
Súdny dvor sa nenechal vtiahnuť do polemiky o vnútroštátnej úprave procesu zrušenia amnestie. Jednoznačne konštatoval, že takéto postupy a s tým súvisiace konania nepatria do pôsobnosti práva Únie a Súdny dvor tak nemá právomoc odpovedať na súvisiacu prejudiciálnu otázku. Rovnako tak Súdny dvor nepreskúmal vnútroštátny legislatívny postup zrušenia amnestie a s tým súvisiace súdne konanie preskúmavajúce súlad tohto zrušenia amnestie s vnútroštátnou ústavou vo svetle smernice 2012/13 o práve na informácie v trestnom konaní. V tomto prípade totiž na vnútroštátnej úrovni nejde o konanie smerujúce k preukázaniu trestnoprávnej zodpovednosti konkrétnej osoby, čo je predpoklad založenia pôsobnosti danej smernice.
Čo sa týka uplatnenia zásady ne bis in idem v situácii, keď sa pokračuje v trestnom stíhaní v dôsledku zrušenia amnestie, ktorá predtým spôsobila zastavenie tohto trestného stíhania, Súdny dvor najprv potvrdil svoju právomoc odpovedať na túto prejudiciálnu otázku. Vychádzal pritom z toho, že prejudiciálna otázka súvisí s úmyslom predkladajúceho súdu vydať európsky zatykač v zmysle rámcového rozhodnutia 2002/584 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, v dôsledku čoho ide o vykonávanie práva Únie na vnútroštátnej úrovni, čím je založená pôsobnosť Charty. Okrem toho je táto prejudiciálna otázka aj prípustná, a to napriek argumentu slovenskej vlády a Komisie, v zmysle ktorého len zámer vydať európsky zatykač nie je dostatočný na to, aby sa predmetné trestné konanie mohlo považovať za vykonávanie práva Únie. Súdny dvor tu uplatnil domnienku relevantnosti prejudiciálnej otázky, ktorá je založená na silnej dôvere k predkladajúcemu súdu v tom, že tento súd vie najlepšie posúdiť potrebu odpovede na prejudiciálnu otázku pre svoje rozhodnutie.[3] Súdny dvor by tak odmietol odpovedať na prejudiciálnu otázku len vtedy, ak by bolo zjavné, že neexistuje jej súvislosť so sporom vedeným na vnútroštátnej úrovni, ak by išlo o hypotetický problém, alebo ak by Súdny dvor nedisponoval potrebnými skutkovými a právnymi podkladmi na poskytnutie užitočnej odpovede. Podľa Súdneho dvora v tomto konkrétnom prípade nešlo ani o jednu z uvedených situácií a tak mohol podať výklad zásady ne bis in idem. Odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu judikatúru Súdny dvor uviedol, že zásada ne bis in idem sa uplatní len v prípade rozhodnutia o zastavení trestného stíhania vydaného po meritórnom posúdení veci, teda po preskúmaní trestnoprávnej zodpovednosti dotknutej osoby. V prípade rozhodnutia predkladajúceho súdu z roku 2001 o zastavení trestného stíhania, ktoré bolo prijaté okrem iného aj na základe amnestie z roku 1998, má síce toto rozhodnutie účinky oslobodzujúceho rozsudku, ale bez ohľadu na to bolo vydané skôr ako došlo k posúdeniu trestnoprávnej zodpovednosti obvinených osôb. Súdny dvor tu ešte ponechal priestor pre predkladajúci súd, aby túto okolnosť overil. V prípade jej potvrdenia to bude znamenať, že rozhodnutie predkladajúceho súdu z roku 2001 o zastavení trestného stíhania nezakladá prekážku ne bis in idem a nebráni pokračovaniu v trestnom stíhaní po zrušení tohto rozhodnutia v dôsledku zrušenia amnestie a teda nebráni ani prípadnému vydaniu európskeho zatykača.
Rozhodnutie Súdneho dvora môže prispieť aj k zlepšeniu poznatkov sudcov a advokátov o konaní pred Súdnym dvorom. V prípade sudcov Súdny dvor v rozsudku vysvetľuje, ako je potrebné odôvodniť návrh na využitie naliehavého konania. Skutočnosť, že rámcové rozhodnutie 2002/584 v čl. 17 ods. 1 stanovuje, že „európsky zatykač… prejednáva a vykonáva ako naliehavá záležitosť“ ešte neznamená, že je to aj automaticky dôvod pre naliehavé konanie pred Súdnym dvorom. V prípade advokátov zasa Súdny dvor zaradil do rozsudku vysvetlenie, kedy má šancu na úspech návrh na opätovné začatie ústnej časti konania pred Súdnym dvorom.
Odpovede Súdneho dvora na prejudiciálne otázky predkladajúceho súdu by mali byť jasným signálom aj pre ďalší slovenský súd a to Okresný súd Bratislava I. Tento súd predložil 29. 12. 2020 Súdnemu dvoru takmer identické prejudiciálne otázky týkajúce sa vnútroštátnej úpravy procesu zrušenia amnestií (ide o konanie vo veci C-710/20). Keďže Súdny dvor sa už odmietol zaoberať touto problematikou, mal by Okresný súd Bratislava I čo najskôr informovať Súdny dvor o spať vzatí návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aby tak zbytočne nepredlžoval dobu prerušenia trestného stíhania na vnútroštátnej úrovni.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Znenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave je dostupné napr. na http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a811-uznesenie
[2] Znenie podania predkladajúceho súdu je dostupné na https://curia.europa.eu/juris/showPdf.jsf?text=&docid=227841&pageIndex=0&doclang=sk&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=4372071
[3] Užitočnosť odpovede Súdneho dvora a teda aj opodstatnenosť prerušenia trestného stíhania v súvislosti s prejudiciálnym konaním pred Súdnym dvorom v rozsahu viac ako dva roky sa tak paradoxne preukáže až v prípade, keď sa predkladajúci súd skutočne rozhodne v danej veci vydať európsky zatykač.