Mgr. Richard Macko* je advokát v medzinárodnej advokátskej kancelárii Allen Overy Shearman Sterling s. r. o. Poskytuje právne poradenstvo, zastupuje klientov a publikuje články k rôznym otázkam slovenského a európskeho práva, najmä z oblasti civilného procesu, súťažného práva a práva obchodných spoločností. Absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Je tiež externý vyučujúci na Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva PF Univerzity Komenského v Bratislave a doktorand na Katedre občianskeho práva PF Univerzity Karlovej v Prahe.
1. Úvod
Obchodný zákonník[1] v § 55 ods. 2 upravuje, že v sporoch z nekalej súťaže môže súd (vždy len na návrh) priznať úspešnej strane právo zverejniť rozsudok na náklady (trovy) neúspešnej strany. Ak v spore uspeje žalobca, môže súd vo výroku rozsudku vysloviť, že žalobca má právo zverejniť rozsudok v určenom rozsahu, forme, spôsobe a lehote a žalovaný má povinnosť nahradiť žalobcovi náklady takéhoto zverejnenia. Naopak, ak v spore uspeje žalovaný, môže súd vo výroku (zamietavého) rozsudku vysloviť, že žalovaný má právo zverejniť rozsudok v určenom rozsahu, forme, spôsobe a lehote a žalobca má povinnosť nahradiť žalovanému náklady takéhoto zverejnenia.
Ustanovenie § 55 ods. 2 OBZ neumožňuje súdu uložiť neúspešnej strane povinnosť, aby ona sama zverejnila rozsudok.[2] Ak súd uloží neúspešnej strane povinnosť zverejniť rozsudok na jej náklady, technicky vzato ide o priznanie primeraného zadosťučinenia žalobcovi v nepeňažnej (nehmotnej, nemateriálnej) forme podľa § 53 OBZ. Spravidla sa táto povinnosť kombinuje s aj povinnosťou uverejniť ospravedlnenie, ktorého súčasťou je výrok a relevantná časť odôvodnenia rozsudku. Výnimkou zo všeobecného pravidla upraveného v § 55 ods. 2 OBZ sú situácie, keď dôjde k nekalosúťažnému konaniu v podobe porušenia obchodného tajomstva (§ 51 OBZ). V takýchto prípadoch môže súd podľa § 55d ods. 1 OBZ uložiť povinnosť priamo rušiteľovi obchodného tajomstva, aby on sám zverejnil rozsudok na vlastné náklady. Tento príspevok sa ďalej nevenuje režimu zverejňovania rozsudku podľa § 55d OBZ.
Podľa § 55 ods. 2 OBZ zverejňuje rozsudok vždy len úspešná strana, zatiaľ čo neúspešná strana znáša náklady (trovy) takéhoto zverejnenia. Podstatou tohto ustanovenia teda nie je ani tak priznanie samotného práva na zverejnenie rozsudku, než skôr priznanie práva na náhradu nákladov (trov) za toto zverejnenie. Úspešná strana totiž môže rozsudok zverejniť bez ohľadu na to, či súd vyhovel alebo nevyhovel jej návrhu podľa § 55 ods. 2 OBZ.[3] Súd vo výroku nepriznáva úspešnej strane samotné právo na zverejnenie rozsudku, ale len konštatuje (resp. deklaruje) jeho existenciu a nad rámec toho jej priznáva právo na náhradu nákladov spojených so zverejnením rozsudku. Priznanie práva úspešnej strane na zverejnenie rozsudku na náklady neúspešnej strany teda samo osebe nezakladá samotné právo zverejniť rozsudok, ale ho predovšetkým deklaratívnym spôsobom posilňuje, a to najmä v tom, že rozsah, forma, spôsob a lehota (príp. doba) zverejnenia, ako sú určené v rozsudku, nezasahujú do dispozície neúspešnej strany neprimeraným spôsobom. V konečnom dôsledku je však práve samotné zverejnenie rozsudku tým hlavným postihom, ktoré sa neúspešnej strany dotýka viac než uloženie povinnosti nahradiť náklady (trovy) zverejnenia.
Pre úplnosť je vhodné spomenúť, že Obchodný zákonník v § 12 ods. 4 upravuje právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany z obsahového hľadiska rovnako ako § 55 ods. 2 OBZ s tým, že § 12 ods. 4 OBZ sa použije vo veciach týkajúcich sa neoprávneného používania obchodného mena. Podobný obsah ako § 55 ods. 2 OBZ má aj § 341 ods. 3 CSP,[4] ktorý vo veciach porušenia práv z duševného vlastníctva umožňuje súdu priznať úspešnému žalobcovi (teda nie ktorejkoľvek zo strán) právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešného žalovaného. Existencia týchto ustanovení je prirodzená, keďže neoprávnené zásahy do obchodného mena, ako aj do práv duševného vlastníctva majú časté prieniky s právom proti nekalej súťaži. Tento príspevok sa však ďalej nevenuje režimom zverejňovania rozsudku podľa § 12 ods. 4 OBZ a § 341 ods. 3 CSP, hoci mnohé zo záverov tu urobených budú primerane aplikovateľné aj na tieto ustanovenia.
2. Dlhodobá tradícia inštitútu zverejnenia rozsudku
Za zmienku stojí, že inštitút zverejnenia rozsudku na náklady neúspešnej strany v sporoch z nekalej súťaže existoval na našom území už v prvorepublikovom zákone č. 111/1927 Sb. n. s., o ochrane proti nekalej súťaži.[5]
V Hlave I. tohto zákona, ktorá upravovala súkromnoprávnu ochranu proti nekalej súťaži, sa v § 18 ZPNS uvádzalo, že s výnimkou prípadov porušovania a využívania obchodných a výrobných tajomstiev sa víťaznej strane mohlo v rozsudku priznať oprávnenie zverejniť právoplatný rozsudok v určitej lehote na náklady porazenej strany.
V Hlave II. tohto zákona, ktorá bola venovaná trestnej ochrane proti nekalej súťaži, sa v § 40 ZPNS uvádzalo, že súd môže súkromnému žalobcovi na jeho návrh priznať v rozsudku oprávnenie uverejniť odsudzujúci rozsudok na náklady odsúdeného v jednom alebo v niekoľkých časopisoch. Rovnaké oprávnenie mohol súd priznať aj obžalovanému na jeho návrh, ak bol zbavený obžaloby, pričom náklady zverejnenia by niesol súkromný žalobca. Bolo na rozhodnutí súdu, aby určil časopisy, v ktorých má k zverejneniu dôjsť, najvyššiu výmeru nákladov na zverejnenie, lehotu zverejnenia, ako aj ostatné podmienky zverejnenia. Obe strany sa mohli odvolať proti rozhodnutiu o zverejnení rozsudku a o rozsahu zverejňovaného odôvodnenia, pričom ďalšie opravné prostriedky prípustné neboli.
3. Účel a funkcia zverejnenia rozsudku
Priznanie práva úspešnej strane zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany a tomu zrkadlovo zodpovedajúca povinnosť neúspešnej strany nahradiť náklady (trovy) zverejnenia, ako aj sekundárna povinnosť neúspešnej strany strpieť takéto zverejnenie majú informačnú, satisfakčnú, výchovnú,[6] preventívnu a odstrašujúcu funkciu.[7]
Z hľadiska informačnej funkcie môže mať zverejnenie rozsudku pozitívny vplyv na zlepšenie alebo obnovenie dobrej povesti osoby (spravidla súťažiteľa) ohrozenej alebo poškodenej nekalosúťažným konaním rušiteľa. Napríklad, ak nekalosúťažné konanie rušiteľa viedlo k odlivu časti zákazníkov či k zníženiu dôveryhodnosti poškodeného súťažiteľa, zverejnenie rozsudku môže tieto negatívne následky zmierniť alebo napraviť.[8] Informačná funkcia môže byť takisto naplnená vtedy, keď súd zamietol žalobu, lebo dospel k záveru, že žalovaný sa nedopustil nekalej súťaže. V takom prípade môže zverejnenie rozsudku napraviť povesť žalovaného, ktorý bol žalobcom neprávom označený za rušiteľa. Informačná hodnota takéhoto zverejnenia môže byť relevantná napr. v prípade podávania šikanóznych žalôb medzi konkurentmi. Ondrejová upozorňuje aj na realitu prechodu informácie o výsledku sporu k adresátom zverejňovaného rozsudku v tom zmysle, že pre širšiu verejnosť je typicky zaujímavejšia samotná existencia sporu ako taká (t. j. aspekt rozkolu medzi stranami) než výsledok sporu, o ktorom by si neskôr prečítali napr. v periodickej tlači.[9] Toto zaiste platí aj v súčasnosti pri tradičnejšej (a teda aj statickejšej) forme médií ako denná tlač v printovej forme. Avšak, úspešná strana už dnes dokáže zasiahnuť mimoriadne veľké publikum v porovnaní s tradičnými médiami, a to napr. zverejnením rozsudku na sociálnych sieťach alebo príp. aj v internetových denníkoch, ktoré majú vysoký počet užívateľov a sú zo svojej podstaty dynamické.
Z hľadiska satisfakčnej funkcie sa zvykne uvádzať, že zverejnenie rozsudku dopĺňa, resp. nahrádza inštitút primeraného zadosťučinenia v jeho nepeňažnej (nehmotnej, nemateriálnej) podobe.[10] S tým, že ide o doplnenie inštitútu primeraného zadosťučinenia sa určite dá súhlasiť, lebo v rozšírení rozsudku medzi širokú verejnosť, zákazníkov, obchodných partnerov či konkurentov je možné pozorovať určitú (nemateriálnu) satisfakciu pre úspešnú stranu sporu, keďže zverejnený rozsudok potvrdzuje jej nárok a konštatuje, že jej bolo neúspešnou stranou ukrivdené. V tomto ohľade je satisfakčná funkcia pomerne úzko previazaná s informačnou funkciou. Súhlasiť však nie je možné s tým, že by inštitút zverejnenia rozsudku na náklady neúspešnej strany podľa § 55 ods. 2 OBZ nahrádzal primerané zadosťučinenie v nepeňažnej (nehmotnej, nemateriálnej) podobe podľa § 53 OBZ. Ako bolo vysvetlené vyššie, z koncepčného hľadiska ide o odlišné typy nárokov, ktoré je v spore dokonca možné uplatňovať aj popri sebe.
Z hľadiska výchovnej, preventívnej a odstrašujúcej funkcie je jedným zo sprievodných cieľov zverejnenia rozsudku aj preventívne a edukatívne vplývať jednak na dotyčného rušiteľa, ale aj na iných, potenciálnych, budúcich rušiteľov, a tým ich prevychovávať a odrádzať od dopúšťania sa nekalosúťažných deliktov.
Právna spisba hovorí aj o sankčnej funkcii (účele), a to konkrétne v tom zmysle, že zverejnenie rozsudku je určitým osobitným druhom sankcie za nekalosúťažné konanie.[11] Takúto formuláciu je možné nájsť aj v rozhodovacej praxi súdov.[12] Nejde však o najšťastnejšiu formuláciu, pretože v civilnej rovine súd neukladá stranám sankcie (s výnimkou procesných sankcií), ale ukladá im povinnosti za spáchanie civilných deliktov. Účelom priznania práva úspešnej strane na zverejnenie rozsudku na náklady neúspešnej strany preto nie je neúspešnú stranu potrestať, ale skôr reparovať alebo kompenzovať stratu (ujmu) spôsobenú úspešnej strane. Vhodnejším výrazom sa teda javí byť reparačná alebo kompenzačná funkcia (účel), čo zároveň lepšie zodpovedá podstate postihovania civilných deliktov na rozdiel od trestania (sankcionovania) správnych a trestných deliktov.
Javí sa, že pretrvávajúce priraďovanie sankčnej funkcie inštitútu zverejnenia rozsudku na náklady neúspešnej strany je do istej miery prežitkom pôvodnej právnej úpravy v ZPNS, ktorý obsahoval súkromnú (§ 18 ZPNS) aj trestnú (§ 40 ZPNS) úpravu tohto inštitútu ako jedného z prostriedkov ochrany proti nekalej súťaži. V trochu inom kontexte však aj Najvyšší súd ČSR rozlišoval tieto dve vetvy presadzovania práva proti nekalej súťaži, keď v otázke opravných prostriedkov pripustil dovolanie v civilnej rovine na rozdiel od roviny trestnej, v rámci ktorej bolo podanie dovolania zo zákona neprípustné, odvolávajúc sa na to, že ide svojou povahou o celkom odlišné typy procesu bez možnosti analógie na civilné spory.[13]
4. Priznanie práva zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany
Právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany nie je samostatne uplatniteľným nárokom a ako také ani nepodlieha poplatkovej povinnosti.[14] [15] Žalobca totiž nemôže podať žalobu, ktorou by sa domáhal výlučne zverejnenia rozsudku na náklady žalovaného. Predmetom sporu tak vždy musí byť aj iný nárok podľa § 53 OBZ. Domáhanie sa práva zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany má preto komplementárny charakter. Uplatňovanie tohto práva môže dopĺňať nároky na zdržanie sa nekalosúťažného konania, odstránenie závadného stavu, náhradu škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj primerané zadosťučinenie v peňažnej (hmotnej, materiálnej) alebo nepeňažnej (nehmotnej, nemateriálnej) forme.
Ak ide o názor v odbornej literatúre, že právo na zverejnenie rozsudku na náklady neúspešnej strany nahrádza[16] nárok na primerané zadosťučinenie v nepeňažnej (nehmotnej, nemateriálnej) forme, tento názor treba považovať za prekonaný neskoršou odbornou literatúrou[17] aj súdnou praxou.[18]
Na to, aby súd mohol priznať úspešnej strane právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany, musí mať úspešná strana buď plný úspech v spore alebo aspoň úspech v prevažnej časti. Pri úspechu len v prevažnej časti, súd určí, v akom pomere sa rozdelia náklady na zverejnenie rozsudku medzi obe strany (t. j., akú časť nákladov zverejnenia rozsudku bude neúspešná strana povinná uhradiť úspešnej strane). Ondrejová uvádza, že v prípade len čiastočného (prevažného) úspechu v spore by mal súd pri určovaní daného pomeru vziať do úvahy, či bola žaloba zamietnutá v časti napr. len z dôvodu premlčania alebo len v menej dôležitej časti žaloby alebo len z formálnych dôvodov.[19] Vozár ako príklad uvádza bežné systematické nadhodnocovanie výšky uplatňovaných nárokov žalobcami v porovnaní s tým, akú výšku nárokov im súd reálne môže priznať.[20] Nič z toho sa však nejaví ako dobrý dôvod na zvýhodnenie úspešnej strany pri rozhodovaní o tom, v akom pomere sa rozdelia náklady. Čiastočné zamietnutie žaloby znamená, že žalovaný úspešne uplatnil svoju procesnú obranu v spore a v danej časti konania bol práve on tou úspešnou stranou. Žalovanému preto nemôže byť na ťarchu, že napr. úspešne vzniesol námietku premlčania ohľadom časti žalobcom uplatňovaného nároku. Takisto mu nemôže byť na príťaž, že žalobca (neuvážene alebo cielene) nadhodnotil svoj nárok a ohľadom nepriznanej časti nedokázal uniesť dôkazné bremeno, resp. že žalovaný dokázal výšku žalobcom uplatňovaného nároku v nepriznanej časti úspešne spochybniť alebo vyvrátiť. Pomer rozdelenia nákladov na zverejnenie rozsudku v prípade len čiastočného (prevažného) úspechu v spore treba z tohto dôvodu vždy určovať podľa skutočného pomeru úspechu strán v spore.
Žiadna zo strán nemá právny nárok na to, aby súd vyhovel jej návrhu na priznanie práva zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany. Rozhodnutie o tomto návrhu je na uvážení súdu. Zákon nestanovuje dôvody nevyhovenia tomuto návrhu. Medzi najčastejšie dôvody však patria najmä neprimeraná nákladnosť zverejnenia alebo mimoriadne dlhý časový odstup od spáchania nekalosúťažného deliktu.[21] Súd by mal pri rozhodovaní o tomto návrhu posúdiť aj to, či zverejnenie rozsudku je primerané (proporcionálne). Zverejnenie rozsudku totiž nesmie nepomerne zvýhodniť, resp. znevýhodniť ani jednu zo strán, najmä nesmie neprimerane zaťažovať neúspešnú stranu s ohľadom na prípadné náklady zverejnenia rozsudku.[22]
Súd môže úspešnej strane priznať právo zverejniť rozsudok vždy len na návrh, nikdy nie z úradnej moci (ex offo). Rozhodovanie súdu o priznaní tohto práva sa preto riadi dispozičným princípom. Je žiadané, aby sa priznania tohto práva strany domáhali už v ich písomných podaniach, najmä kvôli jasnej a zrozumiteľnej formulácii petitu. Je prípustné, aby strana urobila takýto návrh aj neskôr v konaní (napr. na pojednávaní), avšak vždy do vyhlásenia rozsudku. Treba upozorniť, že ak by niektorá zo strán urobila tento návrh až vo svojej záverečnej reči (čo je takisto prípustné), na ktorú už druhá strana nemá procesný priestor reagovať, lebo ide o posledný úkon strán pred vyhlásením rozsudku, je procesne vhodné, aby súd nepristúpil hneď k vyhláseniu rozsudku, ale aby dal druhej strane možnosť vyjadriť sa k tomuto návrhu, príp. aby aj pokračoval v dokazovaní ohľadom tohto (rozšíreného) nároku. Ak by súd takto nepostupoval a bezprostredne by vyhlásil rozsudok, v ktorom by úspešnej strane toto právo priznal, je na pováženie, či takéto odňatie možnosti neúspešnej strane vyjadriť sa k rozšírenému nároku dosiahlo intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces, a teda založilo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
5. Kritériá (parametre) a obsah zverejnenia rozsudku
Ak súd prizná úspešnej strane právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany, určí zároveň aj rozsah, formu, spôsob a lehotu (príp. dobu) zverejnenia rozsudku. Tým sa má na mysli najmä, že rozhodne o tom, v akom médiu sa má rozsudok zverejniť, napr. v tlači (odbornej, neodbornej, celoštátnej, regionálnej, dennej, týždennej, mesačnej, printovej alebo internetovej a pod., príp. aj v akej rubrike), v televízii, v rozhlase, v rádiu, na webovej stránke úspešnej strany či dokonca na sociálnych sieťach a pod. Súd takisto rozhodne o časových parametroch zverejnenia, napr. v akej frekvencii sa má rozsudok zverejniť (napr. v troch po sebe vychádzajúcich číslach odborného mesačného časopisu v rubrike inzercia), alebo ako dlho má byť rozsudok zverejnený (napr. v trvaní jedného roka na webovej stránke úspešnej strany), alebo v akej lehote sa má rozsudok zverejniť (napr. v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozsudku). Čím viac týchto parametrov strana v návrhu navrhne a čím viac ich súd podľa okolností prípadu pretaví do enunciátu rozsudku, tým bude zverejnenie rozsudku menej problematické z pohľadu vykonateľnosti.
Pokiaľ ide o obsah zverejnenia, typicky je nedostatočné, ak sa zverejní iba výrok rozsudku. Vždy by mal byť preto zverejnený celý rozsudok alebo aspoň výrok vždy s relevantnou (kľúčovou) časťou odôvodnenia.[23] Cieľom zverejnenia rozsudku je, okrem iného, informovať v záujme úspešnej strany a v záujme širšej verejnosti (napr. iných súťažiteľov, spotrebiteľov či obchodných partnerov) o výsledku sporu. Avšak bez zverejnenia aspoň kľúčového textu odôvodnenia by informačná hodnota takého zverejnenia mohla byť skreslená, pretože adresáti zverejnenia, ktorí sa mohli oboznámiť len s výrokom rozsudku, by nevedeli, z akých dôvodov bol daný výrok vydaný, čo by mohlo viesť z nežiaducim dohadom, zníženiu právnej istoty, ako aj k nenaplneniu informačnej, preventívnej, výchovnej a odstrašujúcej funkcie.
Pri rozhodovaní o rozsahu, forme, spôsobe a lehote (príp. dobe) zverejnenia rozsudku nie je súd viazaný návrhom strany. Rozhodnutie o týchto kritériách je plne na zvážení súdu. To samozrejme neznamená, že súd si tieto kritériá svojvoľne vymyslí sám. Od strany sa očakáva, že súdu predloží kvalifikovaný návrh obsahujúci aj návrh ohľadom rozsahu, formy, spôsobu a lehoty (príp. doby) zverejnenia rozsudku. Je náležité, aby strana svoj návrh kritérií aj riadne odôvodnila. Ostáva však v diskrécii súdu, aby stranou navrhované kritériá zverejnenia nastavil tak, aby boli primerané (proporcionálne). Z tohto dôvodu môže súd modifikovať napr. typ, veľkosť či farbu písma, umiestnenie, podobu, frekvenciu alebo aj ďalšie obdobné črty zverejnenia. Inými slovami, ide o moderačné právo súdu ohľadom kritérií zverejnenia. Moderácia je v tomto prípade prípustná smerom nadol, teda že ňou súd zmierňuje prísnosť navrhovaných kritérií, aby boli vo vzťahu k neúspešnej strane primerané (proporcionálne). K moderácii smerom nahor dochádzať nesmie, pretože by tým súd priznával viac, než úspešná strana požadovala, čím by dochádzalo k narušeniu zásady iudex ne eat petita partium („sudca nech nejde nad návrhy strán“), resp. zásady ne ultra petitum („nie nad rámec návrhu“).
Pre ilustráciu, ak by žalobca napr. požadoval zverejnenie rozsudku typom a veľkosťou písma Times New Roman 14 s umiestnením na štvrtej strane konkrétneho celoštátneho mesačníka a so zverejnením vo frekvencii troch po sebe vychádzajúcich čísel, súd by takýto návrh žalobcu mohol moderovať smerom nadol a určiť kritériá zverejnenia na Times New Roman 12, siedmu stranu mesačníka a v dvoch po sebe vychádzajúcich číslach. Nemohol by však veľkosť písma zväčšiť na Times New Roman 16, umiestnenie zvoliť na skoršej, napr. druhej strane mesačníka, s frekvenciou zverejnenia v piatich po sebe vychádzajúcich číslach.
Pri rozhodovaní o jednotlivých kritériách (parametroch) zverejnenia rozsudku vychádza súd aj zo závažnosti nekalosúťažného konania rušiteľa. Toto platí samozrejme len vtedy, ak v spore bolo preukázané, že žalovaný rušiteľ sa dopustil nekalej súťaže, t. j. ak sa právo zverejniť rozsudok na náklady žalovaného priznáva žalobcovi. To znamená, že súd berie do úvahy aj v akom rozsahu, v akej forme, akým spôsobom a v akom trvaní dochádzalo k nekalosúťažnému konaniu a závery o týchto otázkach odzrkadľuje pri určovaní jednotlivých kritérií zverejnenia. Kubinec uvádza, že jednotlivé kritériá zverejnenia by mali byť aspoň približne ekvivalentné negatívnym dôsledkom nekalosúťažného konania.[24] Na rozdiel od otázky kvalifikovania určitého konania žalovaného ako nekalosúťažného konania, ktoré má vždy objektívny charakter a pri ktorom zavinenie nehrá žiadnu rolu, Hajn uvádza, že pri rozhodovaní o otázke priznania práva zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany (v tomto prípade na náklady žalovaného rušiteľa) môže byť pre súd relevantné aj zavinenie rušiteľa, ktoré môže súd takisto vziať do úvahy.[25]
Ak nekalá súťaž nebola v spore preukázaná a právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešného žalobcu súd priznáva žalovanému, v takom prípade súd samozrejme nevychádza zo závažnosti nekalosúťažného konania, keďže k nemu v zmysle zamietavého rozsudku nikdy nedošlo. Pri rozhodovaní o jednotlivých kritériách zverejnenia však môže súd vziať na zreteľ napr. to, či bol žalobca v priebehu sporu pasívny, či podaná žaloba mala (príp. mohla mať) šikanózny, právo zneužívajúci charakter, alebo aké sú reputačné riziká alebo následky dopadajúce na žalovaného v dôsledku podania neúspešnej žaloby a či zverejnenie zamietavého rozsudku v určenom rozsahu, forme, spôsobe, lehote (príp. dobe) môže tieto riziká alebo následky (čo i len čiastočne) napraviť.
6. Náklady zverejnenia rozsudku
Pri niektorých spôsoboch zverejnenia rozsudku nebudú úspešnej strane, ktorá rozsudok zverejňuje, vznikať žiadne náklady, ktoré by si vedela uplatniť u neúspešnej strany. Príkladom takej situácie je najmä zverejnenie rozsudku na webovej stránke alebo na profilovom účte úspešnej strany zriadenom na sociálnej sieti. Ak si úspešná strana svoju webovú stránku alebo svoj profilový účet na sociálnej sieti spravuje sama, spravidla jej nevzniknú náklady na zverejnenie. Je samozrejme možné tvrdiť, že úspešnej strane aj v takomto prípade vzniknú prinajmenšom náklady spočívajúce vo vynaložení vlastného času, v spotrebe elektrickej energie, príp. vo vnútropodnikových nákladoch na zamestnanca (vlastného IT zamestnanca alebo marketingového zamestnanca), ktorý bude mať za úlohu vykonať určité technické úkony, aby rozsudok zverejnil na webovej stránke alebo na sociálnej sieti. Tu však nejde o náklady, ktoré by si úspešná strana mohla uplatňovať. Vždy totiž musí ísť o náklady, ktoré úspešná strana vynaložila v príčinnej súvislosti so zverejnením rozsudku, čo tieto menované náklady nie sú, lebo úspešná strana by ich pravdepodobne mala, aj keby rozsudok nezverejňovala a navyše je mimoriadne náročné (ak nie nemožné) ich oddeliť od iných nákladov úspešnej strany.
Opačná by mohla byť situácia, keď webovú stránku alebo profil úspešnej strany na sociálnej sieti spravuje tretia osoba, ktorá za toto spravovanie poberá odmenu (napr. za každý úkon, ktorý vykoná v rámci spravovania webovej stránky alebo profilu na sociálnej sieti). V takom prípade už ide o náklad, ktorý úspešná strana vynaložila v príčinnej súvislosti so zverejnením rozsudku na vlastnej webovej stránke alebo sociálnej sieti. Okrem toho pri zverejnení rozsudku na sociálnej sieti si úspešná strana môže ako náklady uplatňovať napr. aj poplatky zaplatené prevádzkovateľovi sociálnej siete, ktorými si predplatila tzv. sponzorované zdieľanie svojho príspevku na sociálnej sieti.
Náklady vynaložené na zverejnenie rozsudku v iných médiách, ktoré vlastnia alebo spravujú tretie osoby, sú spravidla jednoducho preukázateľné dokladom o úhrade (napr. zaplatenou faktúrou), ktorý tretia osoba vystavila úspešnej strane za zverejnenie rozsudku alebo jeho časti. Pri rôznych printových alebo internetových periodikách majú dokonca vydavatelia stanovené cenníky za inzerciu alebo reklamu. Suma, ktorú úspešná strana zaplatí tretej osobe za zverejnenie rozsudku alebo jeho časti, je tým nákladom, ktorý jej má neúspešná strana kompenzovať na základe § 55 ods. 2 OBZ (príp. § 12 ods. 4 OBZ alebo § 341 ods. 3 CSP). Preto je dokonca vhodné na dosiahnutie vykonateľného enunciátu viazať túto kompenzáciu na predloženie dokladov o úhrade (napr. faktúr, bločkov a pod.) úspešnou stranou neúspešnej strane.
Ustanovenie § 55 ods. 2 OBZ výslovne nevyžaduje vo výroku rozsudku uvádzať maximálnu výšku sumy, ktorú je neúspešná strana povinná nahradiť úspešnej strany ako náklady za zverejnenie rozsudku (tzv. finančný strop). Napriek tomu sa uvádzanie takéhoto finančného stropu javí ako mimoriadne vhodné, najmä aby sa predišlo vzniku nových sporov o tom, či náklady vynaložené úspešnou stranou na zverejnenie rozsudku boli alebo neboli neprimerané. Jedným z vedľajších produktov konečného rozhodnutia vo veci samej by totiž malo byť aj ukončenie sporu takým spôsobom, že stranám nie je daný (ideálne žiadny) priestor na to, aby medzi nimi vznikali nové spory. Ak súd nestanoví žiadny finančný strop na kompenzáciu nákladov zverejnenia rozsudku, mohla by vzniknúť situácia, v ktorej by neúspešná strana tvrdila, že cena zverejnenia rozsudku bola neprimerane vysoká a že úspešná strana mohla rozsudok zverejniť aj za podstatne nižšiu sumu. Vylúčiť nie je možné ani situácie, v ktorých by dochádzalo k zneužívajúcemu, resp. putatívnemu vystavovaniu fiktívnych faktúr za zverejnenie rozsudku medzi úspešnou stranou a treťou osobou (napr. vydavateľom lokálneho printového periodika, ktorý je s úspešnou stranou prepojený, spriaznený alebo priamo dohodnutý), ktorý by bol ochotný vystaviť faktúru na vyššiu sumu, než v skutočnosti úspešná strana za zverejnenie rozsudku zaplatila. Stanovenie finančného stropu takéto situácie eliminuje.
7. Svojvoľné zverejnenie rozsudku
Úspešná strana môže rozsudok zverejniť bez ohľadu na to, či súd vyhovel alebo nevyhovel jej návrhu podľa § 55 ods. 2 OBZ, pretože podstatou tohto ustanovenia nie je priznanie samotného práva na zverejnenie rozsudku, ale skôr priznanie práva na náhradu nákladov (trov) za toto zverejnenie.
Otázka prípustnosti svojvoľného zverejnenia rozsudku si však prešla svojim vývojom. Vychádzajúc z formulácie „súd môže […] priznať v rozsudku právo zverejniť rozsudok“ obsiahnutej v § 55 ods. 2 OBZ dochádzal Hajn k záveru, že svojvoľné zverejnenie rozsudku úspešnou stranou bez toho, aby jej súd toto právo priznal, nie je prípustné a mohlo by samo zakladať (v závislosti od zvoleného spôsobu zverejnenia) akt nekalej súťaže.[26] V jednej zo svojich skorších prác sa s ním (zrejme) stotožňovala Ondrejová, ktorá uvádzala, že takéto svojvoľné zverejnenie rozsudku by mohlo naplniť skutkovú podstatu zľahčovania (§ 50 OBZ). Upozorňovala tiež, že s určitou dávkou opatrnosti by mali konať aj prevádzkovatelia médií, ktorí na objednávku úspešnej strany zverejnia rozsudok bez toho, aby súd toto právo úspešnej strane priznal, pretože, ak by o výsledku nekalosúťažného sporu neinformovali verejnosť objektívne a nestranne, mohlo by dôjsť k porušeniu osobnostných práv neúspešnej strany (§ 11 a nasl. OZ),[27] k zásahu do jej dobrej povesti ak je právnickou osobou (§ 19b OZ) alebo k nekalej súťaži naplnením napr. spomínanej skutkovej podstaty zľahčovania (§ 50 OBZ), ktorých by sa dopustila nielen zverejnenie objednávajúca úspešná strana, ale aj prevádzkovatelia médií v roli tzv. pomocných osôb.[28] V neskoršej práci Ondrejová ponúka aj alternatívny výklad spočívajúci v tom, že tento inštitút je vhodnejšie interpretovať tak, že aj bez priznania tohto práva úspešnej strane je prípustné, ak úspešná strana na svoje náklady rozsudok zverejní, v podstate stráca len nárok na náhradu nákladov (trov) od neúspešnej strany. Pritom upriamuje pozornosť aj na to, že český zákon č. 106/1999 Sb. o slobodnom prístupe k informáciám nevylučuje sprístupňovanie rozsudkov vo veciach nekalej súťaže. Upúšťa tak od záveru, že by svojvoľným zverejnením mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty zľahčovania.[29]
Prikloniť sa treba jednoznačne k poslednému zmienenému názoru. Rozsudky súdov sú verejné. Aj keby bola verejnosť v priebehu sporu vylúčená z účasti na pojednávaní (§ 176 CSP), už samotné vyhlásenie rozsudku musí byť vždy verejné, pričom súd pri vyhlásení rozsudku vždy uvádza výrok spolu s odôvodnením a poučením (§ 219 ods. 1 CSP). Verejnosť ako osoby odlišné od strán sporu môžu navyše vždy získať písomné vyhotovenie rozsudku (právoplatné aj neprávoplatné) podaním žiadosti o informácie podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v spojení s § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Rovnako ako český zákon ani slovenský zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevylučuje z množiny sprístupňovaných informácií rozsudky vo veci sporov z nekalej súťaže. Neexistuje preto žiadny špeciálny dôvod, prečo by sa úspešná strana mala dopustiť nekalej súťaže vo forme zľahčovania alebo zásahu do dobrého mena alebo dobrej povesti neúspešnej strany len tým, že na vlastné náklady zverejní rozsudok, ktorý je beztak verejne dostupný každému. Uvedené navyše podporuje záver o tom, že vyhovením návrhu podľa § 55 ods. 2 OBZ súd nepriznáva úspešnej strane právo zverejniť rozsudok ako také, ale priznáva jej právo na náhradu nákladov (trov) zverejnenia rozsudku. Nepriznanie práva úspešnej strane zverejniť rozsudok na náklady (trovy) neúspešnej strany podľa § 55 ods. 2 OBZ preto nie je prekážkou toho, aby úspešná strana sama zverejnila rozsudok na vlastné náklady.
Pod svojvoľným zverejnením rozsudku je však vždy potrebné rozumieť situáciu, keď úspešná strana zverejní buď celé znenie rozsudku alebo aspoň výrok vždy s kľúčovou časťou odôvodnenia. Iná by totiž bola situácia, ak by úspešná strana nezverejnila rozsudok ako taký, ale namiesto neho by zverejnila vlastné oznámenie (reklamu), v ktorom by napr. len parafrázovala alebo vytrhávala slová súdu z kontextu. Toto samo osebe by ešte nemuselo byť problematické, ak by jednotlivé parafrázy a kontextové informácie úspešná strana prednášala verejnosti objektívne a primeraným spôsobom (proporcionálne). Ak by však úspešná strana skĺzla k informovaniu verejnosti o výsledku sporu neobjektívnym a pravdu skresľujúcim spôsobom, napr. že by jednotlivé parafrázy a kontextové informácie prikrášľovala v prospech seba, príp. by opomínala podstatné fakty priaznivé naopak pre neúspešnú stranu v spore, v takom prípade nie je vylúčené, že v závislosti od zvoleného spôsobu zverejnenia by sa úspešná strana mohla dopustiť zásahu do osobnostných práv neúspešnej strany (§ 11 a nasl. OZ), zásahu do jej dobrej povesti (§ 19b OZ) alebo dokonca aj aktu nekalej súťaže naplnením skutkovej podstaty zľahčovania (§ 50 OBZ).
RESUMÉ
Zverejnenie rozsudku na náklady neúspešnej strany v sporoch z nekalej súťaže
Obchodný zákonník v § 55 ods. 2 upravuje, že v sporoch z nekalej súťaže môže súd (na návrh strany, nikdy nie z úradnej moci) priznať úspešnej strane právo zverejniť rozsudok na náklady (trovy) neúspešnej strany. Ide o doplnkový nárok, ktorý nepodlieha poplatkovej povinnosti a ktorý ani nie je možné uplatniť samostatne, ale vždy len v kombinácií s inými nárokmi z nekalej súťaže podľa § 53 OBZ. Zverejnenie rozsudku na náklady neúspešnej strany sa nepovažuje za jednu z foriem primeraného zadosťučinenia. Obidva tieto nároky je dokonca možné uplatňovať popri sebe. Návrh na priznanie tohto práva môže podať ktorákoľvek zo strán, a to až do vyhlásenia rozsudku. Na vyhovenie tomuto návrhu však strana nemá právny nárok. Ak súd toto právo prizná, podľa okolností zároveň určí aj rozsah, formu, spôsob, lehotu (príp. dobu) zverejnenia. Pri určovaní týchto kritérií (parametrov) nie je súd viazaný návrhom strany a môže stranou navrhnuté kritériá moderovať smerom nadol. K moderácií týchto kritérií smerom nahor dochádzať nesmie z dôvodu možného narušenia zásady ne ultra petitum. Úspešná strana môže rozsudok zverejniť na vlastné náklady aj bez formálneho priznania tohto práva súdom (tzv. svojvoľné zverejnenie rozsudku), pokiaľ zverejnenie vykoná primeraným (proporcionálnym) spôsobom. Problematické môže byť zverejnenie len parafráz textu rozsudku alebo slov vytrhnutých z kontextu, ktoré by neprimeraným spôsobom skresľovali skutočné dôvody rozsudku, čo by (hypoteticky) mohlo zasiahnuť do postavenia protistrany formou zľahčovania (§ 50 OBZ) alebo zásahu do jej dobrého mena (§ 11 a nasl. OZ) alebo jej dobrej povesti ako právnickej osoby (§ 19b OZ).
SUMMARY
Publication of a judgment at the costs of the losing party in unfair competition lawsuits
Section 55(2) of the Slovak Commercial Code provides that in unfair competition disputes, the court (only if requested so, never ex officio) may grant the prevailing party the right to publish the judgment at the losing party’s expense (costs). This is a complementary claim, which is not subject to a court fee obligation, and which cannot be brought on its own, but always only in combination with other unfair competition claims under Section 53 of the Commercial Code. The right to publish the judgment at the losing party’s expense does not constitute a form of adequate compensation and both these claims can be pursued in parallel. Both the claimant and the defendant may apply for this right and may do so until the judgment on the merits has been orally announced. Neither party has legal entitlement to an award of that right. In awarding this right to the prevailing party, the court must also determine the extent, form and manner of publication, as well as the deadline for and duration of publication, as the case may be. In determining these criteria, the court is not bound by the party’s application and may scale down the criteria requested by the party in its application. Upscaling of the criteria must not be done due to the potential breach of the ne ultra petitum rule. The voluntary publication of the judgment without the court granting that right is permissible if the whole judgment or its relevant parts are published. It may be problematic to publish paraphrases and words taken out of context, which (hypothetically) may affect the position of the opposing party by way of disparagement (Section 50 of the Commercial Code) or harm its good name (Section 11 et al. of the Civil Code) or the reputation of the legal person (Section 19b of the Civil Code).
ZUSAMMENFASSUNG
Veröffentlichung eines Urteils auf Kosten der unterlegenen Partei in Verfahren wegen unlauteren Wettbewerbs
Paragraf 55 Absatz 2 des slowakischen Handelsgesetzbuchs sieht vor, dass das Gericht in Streitigkeiten über unlauteren Wettbewerb (nur auf Antrag, niemals von Amts wegen) der obsiegenden Partei das Recht einräumen kann, das Urteil auf Kosten der unterlegenen Partei zu veröffentlichen (Kosten). Dabei handelt es sich im Prinzip um einen ergänzenden Anspruch, der nicht der Gerichtsgebührenpflicht unterliegt und der nicht allein, sondern immer nur in Verbindung mit anderen Ansprüchen aus unlauterem Wettbewerb nach Paragraf 53 des slowakischen Handelsgesetzbuchs geltend gemacht werden kann. Das Recht auf Veröffentlichung des Urteils auf Kosten der unterlegenen Partei stellt keine Form der angemessenen Entschädigung dar, und beide Ansprüche können parallel verfolgt werden. Sowohl der Kläger als auch der Beklagte können dieses Recht beantragen, und zwar bis zur mündlichen Verkündung des Urteils in der Hauptsache. Keine der Parteien hat einen Rechtsanspruch auf Zuerkennung dieses Rechts. Bei der Zuerkennung dieses Rechts an die obsiegende Partei muss das Gericht auch den Umfang, die Form und die Art der Veröffentlichung sowie gegebenenfalls die Frist und die Dauer der Veröffentlichung festlegen. Bei der Festlegung dieser Parameter ist das Gericht nicht an den Antrag der Partei gebunden und kann die von der Partei in ihrem Antrag beantragten Parameter herabsetzen. Eine Heraufsetzung der Parameter darf nicht wegen eines möglichen Verstoßes gegen das Verbot des ne ultra petitum erfolgen. Die freiwillige Veröffentlichung des Urteils, ohne dass das Gericht dieses Recht gewährt, ist zulässig, wenn das gesamte Urteil oder seine relevanten Teile veröffentlicht werden. Problematisch kann die Veröffentlichung von Paraphrasen und aus dem Zusammenhang gerissenen Worten sein, die (hypothetisch) die Position der gegnerischen Partei durch Verunglimpfung (Paragraf 50 des slowakischen Handelsgesetzbuchs) beeinträchtigen oder ihren guten Ruf (Paragraf 11 und andere des slowakischen Bürgerlichen Gesetzbuchs) oder den Ruf der juristischen Person (Paragraf 19b des slowakischen Bürgerlichen Gesetzbuchs) schädigen können.
* Tento príspevok odráža súkromné názory autora a nemusí sa zhodovať s postojom inštitúcií, pre ktoré autor pracuje.
[1] Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v platnom znení (ďalej len Obchodný zákonník alebo OBZ).
[2] Porov. JIRSA, J. a kol. Občanské soudní řízení. Soudcovský komentář. Kniha II. § 79 – 180 občanského soudního řádu. Praha: Havlíček Brain Team, 2014, s. 472; DUBA, J. Předběžné opatření v právu nekalé soutěže. Praha: Leges, 2017, s. 112.
[3] K tomu pozri výklad v časti 7 tohto príspevku ohľadom svojvoľného zverejnenia rozsudku.
[4] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, v platnom znení (ďalej len CSP).
[5] Zákon zo dňa 15. júla 1927, č. 111/1927 Sb. n. s., o ochrane proti nekalej súťaži (ďalej len ZPNS).
[6] Rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 22. 5. 1995, sp. zn. 3 Cmo 1031/95.
[7] (Rc) Rv I 2583/38.
[8] ONDREJOVÁ, D. Právní prostředky ochrany proti nekalé soutěži. Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 168.
[9] Ibidem, s. 168.
[10] HAJN, P. K dřívějším, současným a budoucím prostředkum ochrany proti nekalé soutěži. Časopis pro právní vědu a praxi, 2001, č. 4, s. 403; ONDREJOVÁ, D. Uveřejnění rozsudku ve sporech z nekalé soutěže. Obchodněprávní revue, 2011, č. 6, s. 172.
[11] VOZÁR, J. Komentár k § 55 [Špecifikum prejednávania sporov z nekalosúťažného konania]. In: OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok I (§ 1 až 260). 2. vyd. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, s. 410; KUBINEC, M. Komentár k § 55 [Vylúčenie verejnosti]. In: MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1. zväzok. 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 173; ONDREJOVÁ, D. Právní prostředky ochrany proti nekalé soutěži. Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 168.
[12] Rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 22. 5. 1995, sp. zn. 3 Cmo 1031/95. Pozri tiež rozsudok Okresného súdu Martin zo dňa 18. 6. 2015, sp. zn. 17Cb/141/2013.
[13] (Rc) Rv II 213/37.
[14] Rozsudok Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 3 Cmo 289/96.
[15] Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v platnom znení v rámci Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len Sadzobník) nestanovuje osobitnú sadzbu za uplatnenie nároku na priznanie práva zverejniť rozsudok na náklady (trovy) neúspešnej strany. Dôvodom, prečo sa za uplatnenie tohto nároku súdny poplatok neplatí vôbec, je práve to, že nejde o samostatne uplatniteľný nárok. Inými slovami, strana nemôže podať samostatnú žalobu alebo iný návrh na začatie konania, ktorým by sa domáhala vydania rozsudku priznávajúceho jej len právo zverejniť rozsudok na náklady neúspešnej strany bez priznania iného primárneho nároku (napr. na zdržanie sa a odstránenie závadného stavu, náhradu škody, bezdôvodné obohatenie, primerané zadosťučinenie). Preto nie je ani možné vztiahnuť na uplatnenie tohto nároku všeobecné pravidlo upravené v Položke 1 Sadzobníka o tom, že ak nie je ustanovená osobitná sadzba, platí sa „zo žaloby alebo z návrhu na začatie konania“ súdny poplatok podľa Položky 1 Sadzobníka. Tento nárok totiž nie je možné žalobou ani iným návrhom na začatie konania samostatne uplatňovať. Ide o nárok komplementárny, ktorý je z hľadiska poplatkovej povinnosti vždy krytý primárnym nárokom.
[16] HAJN, P. K dřívějším, současným a budoucím prostředkum ochrany proti nekalé soutěži. Časopis pro právní vědu a praxi, 2001, č. 4, s. 403.
[17] ONDREJOVÁ, D. Uveřejnění rozsudku ve sporech z nekalé soutěže. Obchodněprávní revue, 2011, č. 6, s. 173 – 174.
[18] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 18. 9. 2002, sp. zn. 29 Odo 652/2001: „Právo uverejniť rozsudok podľa § 55 ods. 2 OBZ je právom špecifickým a nemožno ho zamieňať s právami podľa § 53 OBZ danými osobám, ktorých práva boli ohrozené alebo porušené nekalou súťažou. To, že v konaní, ktorého predmetom bol zdržovací nárok, bolo súdom priznané právo zverejniť rozsudok, nevylučuje právo žalobcu na primerané zadosťučinenie, pokiaľ sú na jeho priznanie splnené podmienky.“
[19] ONDREJOVÁ, D. Právní prostředky ochrany proti nekalé soutěži. Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 170; podobne DUBA, J. Předběžné opatření v právu nekalé soutěže. Praha: Leges, 2017, s. 111.
[20] VOZÁR, J. Komentár k § 55 [Špecifikum prejednávania sporov z nekalosúťažného konania]. In: OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok I (§ 1 až 260). 2. vyd. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, s. 409.
[21] HAJN, P. Právní prostředky ochrany proti nekalé soutěži. In: ELIÁŠ – K., BEJČEK, J. – HAJN, P. – JEŽEK, J. Kurs obchodního práva. Obecná část. Soutěžní právo. 5. vyd. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 391.
[22] ONDREJOVÁ, D. Uveřejnění rozsudku ve sporech z nekalé soutěže. Obchodněprávní revue, 2011, č. 6, s. 174.
[23] Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 5. 2015, sp. zn. 23 Cdo 7/2013; rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 22. 5. 1995, sp. zn. 3 Cmo 1031/95.
[24] KUBINEC, M. Komentár k § 55 [Vylúčenie verejnosti]. In: MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1. zväzok. 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 174.
[25] HAJN, P. Právní postih nekalé soutěže. Základní otázky. In: ELIÁŠ, K. – BEJČEK, J. – HAJN, P. – JEŽEK, J. Kurs obchodního práva. Obecná část. Soutěžní právo. 5. vyd. Praha: C. H. Beck, 2007, s. 296.
[26] Ibidem, s. 391.
[27] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v platnom znení (ďalej len Občiansky zákonník alebo OZ).
[28] ONDREJOVÁ, D. Právní prostředky ochrany proti nekalé soutěži. Wolters Kluwer ČR, a. s., 2010, s. 170.
[29] ONDREJOVÁ, D. Uveřejnění rozsudku ve sporech z nekalé soutěže. Obchodněprávní revue, 2011, č. 6, s. 175 – 176.