Námety na nové témy, krátke glosy alebo poznámky do diskusnej rubriky zasielajte na e-mailovú adresu office@sak.sk. Vaše podnety publikačne spracuje JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M.
Ako už názov predznamenáva, nasledujúci text nadväzuje na príspevok uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2019 „Prípustnosť dovolania proti trovám“. Na pozadí rozporuplnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR bol v tom čase prezentovaný názor, že po viac ako troch rokoch od účinnosti CSP je absolútne nevyhnutné, aby súdna prax poskytla definitívnu odpoveď na tak triviálnu otázku, akou je prípustnosť dovolania proti výroku rozhodnutia odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania.
Keďže po uplynutí ďalších dvoch rokov bolo dňa 29. 9. 2021 prijaté uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR sp. zn. 1VObdo/2/2021, možno s úľavou konštatovať doplnenie ďalšieho dieliku do neúplnej mozaiky dokonalého civilného procesu v rámci slovenskej jurisdikcie. Úvodom ešte krátka sumarizácia a pripomenutie obsahu BSA 12/2019.
Odvolací súd môže z procesného hľadiska rozhodovať o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou vtedy, ak potvrdzuje alebo mení odvolaním napadnuté rozhodnutie. V druhom z uvedených prípadov navyše sám rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (§ 396 ods. 2 CSP). V oboch prípadoch súčasne rozhodne aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. Výrok o trovách konania má pritom vždy povahu uznesenia, aj keď je súčasťou rozsudku.
Vzhľadom k tomu, že proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania je prípustné odvolanie podľa § 357 písm. m) CSP, je následný dovolací prieskum v zmysle § 421 ods. 1 CSP vylúčený samotným znením § 421 ods. 2 CSP. Ak by išlo o vlastné (nové) rozhodnutie odvolacieho súdu, neprichádza prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia do úvahy z dôvodu, že nejde o rozhodnutie, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie.
Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania možno teda skúmať iba z hľadiska § 420 CSP; čiže z dôvodu vád zmätočnosti, ktoré sú zároveň aj dovolacími dôvodmi podľa § 431 ods. 1 CSP. Musí pritom ísť o rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej, čo v tomto prípade nie je splnené, alebo o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, čo je posledná a zároveň sporná alternatíva.
Najvyšší súd SR k tejto otázke pôvodne zaujal negatívne stanovisko, reprezentované judikátom R 73/2018 „Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“. Poukázať možno aj na množstvo iných rozhodnutí dovolacieho súdu s totožným záverom, napr. 5 Cdo 12/2017 (ZSP č. 52/2017), 5 Cdo 114/2020, 8 Cdo 201/2020, 9 Cdo 129/2020, 1Obdo/3/2019, 2ObdoV/6/2019, 3Obdo/81/2019, 5Obdo/13/2019.
Ústavný súd SR sprvoti takisto judikoval v neprospech prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania, a to vrátane vád zmätočnosti v zmysle § 420 CSP. Slovné spojenie „sa konanie končí“ rovnako interpretoval v tom zmysle, že musí ísť o meritórne konanie resp. konanie vo veci samej, čo v prípade rozhodovania o nároku na náhradu trov konania nie je splnené. Ide napr. o rozhodnutia pod sp. zn. I. ÚS 204/2017, I. ÚS 334/2017, I. ÚS 456/2017, II. ÚS 420/2017.
K názorovému odklonu viedli až závery Ústavného súdu SR v uznesení zo dňa 15. 8. 2018 sp. zn. I. ÚS 275/2018, ktoré bolo v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR zverejnené pod č. 74/2018 s nasledujúcou právnou vetou „(…) Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie, ktorým prvostupňový súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.“.
Tento právny názor bol nasledovaný nielen v rozhodovacej praxi ústavného súdu, ale navzdory R 73/2018 (bez postúpenia veci veľkému senátu) aj v niekoľkých rozhodnutiach dovolacieho súdu, napr. 2 Cdo 89/2020, 4 Cdo 155/2020 alebo 4 Cdo 70/2020.
Aktuálnemu rozhodnutiu veľkého senátu predchádzalo postúpenie veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP piatym senátom obchodnoprávneho kolégia, ktorý deklaroval právny názor odlišný od R 73/2018, prikláňajúc sa k záveru o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania z dôvodu vád zmätočnosti.
Samotný prípad, ktorého sa rozhodnutie veľkého senátu týka, si taktiež zasluhuje zvýšenú pozornosť (v rámci tohto príspevku na to nie je vytvorený priestor). Jeho podstatou je aplikácia § 257 CSP, ktorý z dôvodov hodných osobitného zreteľa umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania procesne úspešnej strane. V tomto prípade nebol plne procesne úspešnej žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania súdom prvej inštancie z dôvodu, že má právnické vzdelanie. Tento absurdný argument síce odvolací súd negoval, avšak náhradu trov konania žalovanej nepriznal z (iného) dôvodu, že povaha sporu a jeho predmet odôvodňujú výnimočné uplatnenie § 257 CSP. Išlo pritom o procesne neprípustnú žalobu o určenie, že konkrétne pohľadávky v rámci konkurzného konania nie sú pohľadávkami proti podstate. S podmienkami aplikácie § 257 CSP sa veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR vysporiadal pomerne dôsledne a pre každého advokáta by z tohto hľadiska malo ísť o „povinné čítanie“.
Pokiaľ ide o analyzovanú prípustnosť dovolania, z odôvodnenia rozhodnutia veľkého senátu (ods. 26 až 32) vyplýva zaujímavý záver, že pod vplyvom zmeny rozhodovacej praxe ÚS SR zaujali všetky pripomienkujúce subjekty podľa § 48 ods. 4 CSP, okrem Právnickej fakulty UMB, pozitívne stanovisko k prípustnosti takéhoto dovolania z dôvodu vád zmätočnosti.
Aj v nadväznosti na to formuloval veľký senát obchodnoprávneho kolégia NS SR v uvedenom rozhodnutí (ods. 49) tento záver „(…) rozhodnutím, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania.“.
K tomu je nevyhnutné dodať, že formulovaný záver platí iba ak pôjde o konečné rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ odvolací súd napadnuté rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania zruší a vec vráti súdu prvej inštancie, nebude dovolanie prípustné ani podľa § 420 CSP, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry vo všeobecnosti (R 19/2017).
Prípustnosť „dovolania proti trovám“ pre zmätočnosť možno teda považovať za definitívne potvrdenú, prinajmenšom z hľadiska ustálenej rozhodovacej praxe. Zmena tohto prístupu v dôsledku ústavnoprávneho prieskumu je málo pravdepodobná, keďže práve Ústavný súd SR je subjektom, ktorý nastolil tento interpretačný trend.
Z pohľadu civilnej procesualistiky síce nejde rýdze a dokonalé riešenie, plne súladné s teoretickými východiskami; na druhej strane je však pragmatický prístup Ústavného súdu SR pochopiteľný (ÚS SR by nemal byť akousi záchytnou opravnou inštanciou pre rozhodnutia odvolacích súdov o nároku na náhradu trov konania; čo navyše v podmienkach SR už vykonáva napr. vo vzťahu k insolvenčnej agende alebo dokonca k rozhodnutiam okresných súdov o výške náhrady trov konania).
Istým nedostatkom je skutočnosť, že aktuálne rozhodnutie veľkého senátu sp. zn. 1VObdo/2/2021 nebolo ani po viac než polroku publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. A to napriek skutočnosti, že čl. 6 ods. 2 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (č. 200/2016 Z. z.) ukladá splnenie tejto povinnosti bez zbytočného odkladu po právoplatnosti rozhodnutia veľkého senátu.