JUDr. Karin Vrtíková, PhD.
Téma kajúcnikov (nazývaných aj korunní svedkovia, či spolupracujúci obvinení) a ich právna úprava rezonuje nielen v právnych vodách, ale vzbudzuje nemalý záujem aj širokej verejnosti. Toto konštatovanie sa zdá byť logické, pretože kajúcnik, napriek tomu, že je sám páchateľom trestnej činnosti, získava vďaka svojej výpovedi (svojmu svedectvu) voči iným osobám výhodu, a to buď vo forme uloženia miernejšieho trestu, podmienečnej beztrestnosti alebo dokonca môže nastať situácia, že sa „vykúpi“ iba symbolickým trestom. Inštitút spolupracujúceho obvineného je integrálnou súčasťou predloženého vedeckého textu, keďže poznatky v ňom rozoberané a analyzované poslúžia ako základ a východisko pre aplikačné problémy, ktorým je venovaný tento príspevok. Sme presvedčení, že takáto dôkladná analýza poskytne nielen čitateľovi, ale nádejame sa, že aj akademickej obci, náležité zistenia, ktoré budú prínosné pre právny poriadok našej republiky a utvoria priestor pre ďalšiu diskusiu.
Úvod
Vzhľadom na to, že výpoveď spolupracujúceho obvineného je často jediným usvedčujúcim dôkazom o možnej trestnej činnosti, je mimoriadne dôležité, aby došlo k jej dôkladnému prevereniu a následnému vyhodnoteniu tohto dôkazu, následkom čoho sa predíde prípadným nezrovnalostiam, resp. dosiahne sa, aby prípadné nedorozumenia boli adekvátne vysvetlené a podložené faktami. Skutočnosť totiž môže byť taká, že výpoveď spolupracujúcej osoby bude skreslená za účelom získania čo najnižšieho trestu, resp. čo možno najväčšej výhody od prokuratúry, resp. súdu.
Východisková oblasť predloženého príspevku bude preto zameraná na odhaľovanie trestnej činnosti v kontexte zabezpečovania hodnoverných dôkazov získaných zákonným spôsobom v rámci celého trestného konania. S ohľadom na to je nesmierne dôležité nájsť primeranú hranicu prípustnosti dôkazov získaných prostredníctvom spolupracujúcich obvinených.
Je nutné bezpochyby zdôrazniť, že využívanie spolupracujúcich obvinených v trestnom konaní je v mnohých trestných veciach (najmä pri organizovanej trestnej činnosti) dôležité a má nezastupiteľnú pozíciu. Napriek tomu nemožno opomínať atmosféru, ktorá so sebou nesie riziká spočívajúce v tom, že spolupracujúci obvinený môže celú situáciu využiť vo svoj prospech a vypovedať, či už čiastočne alebo úplne nepravdivo. Je preto nesmierne dôležité zhodnotiť výpoveď korunného svedka vo svetle všetkých ostatných dôkazov, v ich logickom slede a bez akýchkoľvek emocionálnych či iných intervencií. Jedine tak môže byť tento inštitút legálne využívaný v demokratickom a právnom systéme. Kľúčová oblasť je zameraná na odhaľovanie trestnej činnosti v kontexte zabezpečenia hodnoverných dôkazov získaných zákonných spôsobom v rámci celého trestného konania. Považujeme preto za nesmierne dôležité dostatočne vymedziť hranice prípustnosti dôkazov získaných prostredníctvom spolupracujúceho obvineného.
So zreteľom na vyššie uvedené, predkladaný príspevok si kladie za cieľ predostrieť riešenie problematiky previazanej s inštitútom spolupracujúceho obvineného. In concretto, na podklade legislatívneho vymedzenia de lege lata vyabstrahujeme najčastejšie aplikačné problémy, ktoré majú tendenciu narúšať zákonnosť, ako nosný pilier trestného dokazovania. S ohľadom na to, generálnym cieľom bude predostretie riešenia problematiky previazanej so spolupracujúcim obvineným.
Parciálnym cieľom bude utvorenie rámcového odporúčania základných atribútov, ktoré by mal spĺňať každý spolupracujúci obvinený. Naplnenie týchto aspektov, podľa nášho názoru, napomôže k nestrannému rozhodovaniu o tom, či osoba je vhodná na získanie statusu spolupracujúceho obvineného. Trváme na tom, že tieto predpoklady, pro futuro, zabránia vznikajúcim problémom súvisiacim s nedôveryhodnosťou výpovede spolupracujúceho obvineného.
1. Vybrané praktické otázky problematiky spolupracujúceho obvineného a ich riešenia na podklade judikatúry vybraných súdov
Poskytovanie relevantných informácii OČTK či súdu je kľúčom pre získanie odmeny za poskytnutú svedeckú výpoveď spolupracujúceho páchateľa. Niet pochybností o tom, že svedecká výpoveď je rokmi overený a najčastejšie používaný dôkazný prostriedok, pri ktorom osoba svedka realizuje svoju občiansku povinnosť vypovedať o všetkom čo jej je známe o trestnom čine. Svedok za svoju výpoveď nedostáva nijakú odmenu, žiadny benefit či výhodu. Na druhej strane, výpovede spolupracujúcich obvinených sú problematické čo do hodnovernosti a prípadného „kupčenia“ so spravodlivosťou, keďže páchateľ usvedčuje iných z toho, čo vo väčšine prípadov sám vykonával spolu so svojimi komplicmi, ktorých udáva.[2]
Na strane druhej Duľa uvádza, že ten kto vypovedá v procesnom postavení svedka ako spolupracujúca osoba a chce, aby sa mu za to poskytli určité výhody, ktoré Trestný poriadok umožňuje, musí tak orgány činné v trestnom konaní ako aj súd presvedčiť o pravdivosti svojej výpovede. Tento efekt podľa neho nedosiahne spolupracujúci páchateľ v prípade, ak sa pri konfrontácii s inými dôkazmi preukáže, že klamal, či zatajoval dôležité informácie.[3]
Hodnovernosť výpovede spolupracujúcich obvinených je problematikou, ktorá vykazuje roztrieštenosť v aplikačnej praxi. Totiž, spolupracujúci obvinený môže zásadným spôsobom klamať a výraznou mierou zatajovať, bagatelizovať či skresľovať svoj vlastný podiel na trestnej činnosti v neprospech stíhaných osôb, proti ktorým vypovedá. Rovnako môže ísť o prípad pomsty, vybavovanie si účtov a podobne. Je preto nutné vždy starostlivo zvážiť samotnú aplikáciu inštitútu spolupracujúceho obvineného. S ohľadom na to tvrdíme, že je povinnosťou OČTK, aby za každých okolností a bez výnimky preskúmavali a všetkými dosiahnuteľnými dôkazmi získanými legálnym spôsobom z dôkazných prostriedkov overovali pravdivosť výpovede spolupracujúcej osoby v procesnom postavení svedka. Ak má byť dôkaz získaný z výsluchu spolupracujúceho obvineného v procesnom postavení svedka, v ďalšom konaní využitý, musí byť dôkladne z hľadiska zákonnosti, vierohodnosti a úplnosti jeho obsahu preverený.[4] Musí byť teda preukázaný jeho súvis s danou trestnou vecou, či bude vykonateľný a dostatočne hodnoverný.
Základom nasledujúcich riadkov bude vymedzenie kľúčových nuáns, s ktorými sa potýka aplikačná prax súdov v otázke previazanej s inštitútom spolupracujúceho obvineného a snaha o kritické zhodnotenie, či aplikačná prax súdov reflektuje súčasné problémy previazané s inštitútom spolupracujúceho obvineného.
1.1. Riešenie otázok previazaných s osobou spolupracujúceho obvineného na podklade judikatúry vnútroštátnych súdov
o zákonnosťou dokazovania prostredníctvom použitia výpovede spolupracujúceho obvineného vyvstáva celý rad praktických otázok a pochybností. Najvýznamnejším problémom je podľa nášho názoru vierohodnosť spolupracujúceho páchateľa, ktorý sám participoval na páchaní trestnej činnosti a ktorý výmenou za istú formu beztrestnosti usvedčuje svojich spolupáchateľov.
Aplikačná prax slovenských súdov v otázke posudzovania dôveryhodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného vychádza z litery Trestného poriadku, ktorý deklaruje, že spolupracujúcu osobu je možné vypočuť v procesnom postavení svedka a jeho výpoveď následne použiť v trestnom konaní. Výpoveď takéhoto svedka nie je teda možné za žiadnych okolností považovať za problematickú. Výpoveď spolupracujúceho obvineného je legálnym dôkazom, ktorého hodnovernosť je nutné preskúmať ako všetky iné dôkazy. Ak má byť takto získaný dôkaz použitý v ďalšom konaní, musí byť z hľadiska zákonnosti, vierohodnosti a najmä úplnosti jeho obsahu dôkladne preverený. Musí byť overené, či súvisí s danou trestnou vecou, či takýto dôkaz bude vykonateľný a dostatočne hodnoverný. Krajský súd v Žiline[5] uvádza, že pri hodnotení výpovedí takýchto svedkov je potrebné osobitne starostlivo sledovať, či ich tvrdenia sú vnútorne logické, konzistentné, v podstatných bodoch zhodné, či sú v dobrom logickom súlade aj s ostatnými, v konaní vykonanými dôkazmi.
Najvyšší súd SR dokonca tvrdí, že je nevyhnutné, aby orgány činné v trestnom konaní za každých okolností preskúmavali a všetkými dosiahnuteľnými dôkazmi získanými zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov aj overovali takýto špecifický druh výpovede poskytnutý spolupracujúcim obvineným v procesnom postavení svedka.[6] Uvedené prezumuje aj Uznesenie Ústavného súdu SR,[7] v ktorom konštatuje, že: „Použitie legálneho inštitútu spolupracujúceho obvineného nemožno a priori považovať za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedí dopracovali.“ V rámci uvedeného judikátu Ústavný súd SR odmietol sťažnosť sťažovateľa pre porušenie základných práv, v ktorej namietal, že Najvyšší súd SR, ako súd odvolací sa obmedzil iba so stotožnením sa s dôvodmi prvostupňového rozhodovania a nebral ohľad a vôbec nevykonal dôkazy navrhované sťažovateľom. Sťažovateľ bol zaradený do pozície riadiacej zložky zločineckej skupiny len na základe tvrdenia spolupracujúceho obvineného, teda bez žiadneho ďalšieho dôkazu a túto namietal ako tendenčnú. V tomto kontexte je nutné uviesť, že výpovede spolupracujúcich obvinených, tzv. kajúcnikov, podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 TP rovnako, ako každý iný dôkaz. Na strane druhej Ústavný súd SR v tom istom judikáte uviedol, že: „Netreba opomínať, že v záujme postihovania závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej skupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“ aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy nezanedbateľnú súčinnosť.“ Z uvedeného konštatovania cítiť, že garant ochrany ústavnosti zastáva názor, aby prostredníctvom inštitútu spolupracujúceho obvineného boli informácie primárne zisťované od „menej aktívnych“ členov zločineckých skupín, nakoľko sa v tom prípade možno domnievať, že výhody pre takéhoto páchateľa budú proporcionálnejšie ako pri spolupracujúcich obvinených, ktorí sú v hierarchii zločineckej skupiny na jej vrchole, resp. ich možno charakterizovať ako „viac aktívnych“ členov zločineckej skupiny. Prezentovaný návrh by v tomto prípade vôbec nedovoľoval využitie inštitútu spolupracujúceho obvineného voči takýmto zločincom, nakoľko by tým došlo k porušeniu ustanovení Trestného poriadku, ktoré zakazujú dočasne odložiť, prerušiť, podmienečne zastaviť či zastaviť trestné stíhanie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľal. In concreto možno vyabstrahovať, že tzv. viac aktívni členovia zločineckej skupiny by mali byť náležite potrestaní, teda inštitút spolupracujúceho obvineného na nich neodporúčame aplikovať a tzv. menej aktívni členovia zločineckých skupín by mali byť motivovaní práve prostredníctvom tohto trestno-právneho prostriedku k napomáhaniu odhaľovania závažnej trestnej činnosti. V tomto smere sa nám pozitívne javí právna úprava Českej republiky, ktorá obligatórne predpokladá, že na to, aby páchateľ mohol nadobudnúť status spolupracujúceho obvineného, jeho trestná činnosť nesmie byť závažnejšia ako trestná činnosť na objasnení ktorej sám participuje. Z uvedeného je možné spozorovať, že spolupracujúci obvinený by mal byť osobou, ktorej svedecká výpoveď napomôže k odkrytiu závažnejšej trestnej činnosti, ako je jeho vlastná. Domnievame sa, že naše závery môžeme oprieť aj o rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vymedzil, že v: „Najvšeobecnejšej rovine platí, že by mal v zmysle zásady proporcionality spolupracujúci obvinený pomáhať odhaľovať závažnejšiu trestnú činnosť ako je tá, ktorú sám spáchal.“[8]
Máme teda za to, že síce prvotná myšlienka zákonodarcu pri zavedení inštitútu spolupracujúceho obvineného do nášho právneho poriadku bolo objasňovanie závažnej trestnej činnosti, je nutné mať na zreteli, že na to, aby na informácie poskytnuté spolupracujúcim obvineným bolo možné nazerať ako na hodnoverné dôkazy je nevyhnutné preukázať, že jeho výpoveď nie je motivovaná len dosiahnutím benefitov v rámci trestného konania. Trestný poriadok na jednej strane predpokladá hodnovernosť výpovede poskytnutej spolupracujúcim obvineným, na opačnej strane je ale nutné, aby sa OČTK a súdy nenechali zaslepiť rozsiahlymi výpoveďami takýchto svedkov, ktorých jediným účelom môže byť dosiahnutie väčších výhod zo strany prokuratúry, či súdu. Je preto na mieste vypozorovať, či „kajúcnik“ svojou výpoveďou OČTK iba účelovo nezavádza a tým nezakrýva svoje vlastné trestné činy. Ergo, výpoveď spolupracujúceho obvineného nemôže byť jediným dôkazom o vine iného obvineného, lebo by tým došlo k porušeniu zásady in dubio pro reo. Podľa nášho názoru je teda nevyhnutné aj inými podpornými dôkazmi manifestovať, že výpoveď spolupracujúceho obvineného je pravdivá. Nesmieme dovoliť, aby bolo OČTK umožnené skĺznuť do uspokojenia sa s výpoveďou spolupracujúceho obvineného ako jediným dôkazom a ďalej túto výpoveď neoverovať. Je potrebné odmietnuť akékoľvek úvahy o bezbrehom využívaní prvkov oportunity v rámci nášho právneho systému, z dôvodu neschopnosti OČTK zákonnou formou procesne zadokumentovať trestnú činnosť páchateľov organizovanej kriminality dostupnými prostriedkami procesného dokazovania.
S uvedeným súvisí ďalšia problematická téza spôsobujúca nejednoznačnosť v aplikačnej praxi a to, či výpoveď spolupracujúceho obvineného môže byť jediným usvedčujúcim dôkazom v trestnej veci, ktorý svedčí o vine obvineného. Je nutné uviesť, že judikatúra Najvyššieho súdu SR v tomto smere nie je koncepčná a svoje názory prezentovala na viacerých miestach. V tomto kontexte Najvyšší súdu SR vyslovil názor, že: „V zásade neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď takéhoto svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne) ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu. Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať.“[9]
Opačnú situáciu Najvyšší súd SR prezentoval v ďalšom zo svojich rozhodnutí, keď deklaroval podmienky kladené judikatúrou ESĽP pri používaní inštitútu tzv. korunného svedka. Ide o nasledovné predpoklady:
- obvinený bol informovaný o postavení svedka a o výhodách, ktoré mu boli výmenou za jeho výpoveď poskytnuté;
- obhajobe bol zaručený prístup k výsluchu takéhoto svedka, vrátane možnosti klásť mu otázky;
- súdy sú si vedomé postavenia takéhoto svedka a starostlivo zhodnotili jeho výpoveď, vrátane jeho motivácie a zvýšeného rizika účelovosti výpovede;
- tvrdenia korunného svedka podporujú aj ďalšie dôkazy[10] – napríklad na začatie trestného stíhania, resp. vznesenie obvinenia môžu byť takéto informácie od spolupracujúceho obvineného dostatočné, no na ďalší postup (predĺženie lehoty väzby, podanie obžaloby) bude ale nevyhnutná existencia ďalších dôkazov.[11]
S ohľadom na vyššie uvedené považujeme za potrebné, aby výpoveď spolupracujúceho obvineného bola podporená aj ďalšími dôkazmi, a naše závery konvenujú aj odporúčania plynúcim z judikatúry štrasburských súdov. Na podklade tohto exkurzu máme za to, že ESĽP pripustil možnosť výpovede spolupracujúceho obvineného ako vo významnej miere usvedčujúceho dôkazu, ale zároveň musí platiť, že tento dôkaz je nutné vykonať v kontradiktórnom konaní. Teda v prípade korunného svedka možno konštatovať, že jeho výpoveď je mimoriadne vzácnym dôkazom, ale keďže za takúto výpoveď získava istú formu odmeny je nutné, aby na účely zabezpečenia spravodlivosti celého trestného konania boli využité patričné vyvažujúce opatrenia. Za vyvažujúce opatrenia považujeme tak možnosť klásť spolupracujúcemu obvinenému otázky, ako aj podporu jeho výpovedí prostredníctvom ďalších dôkazov. V neposlednom rade, samotné súdy musia zvážiť prípadnú tendenčnosť výpovede takéhoto svedka. Iba po splnení takýchto podmienok budeme môcť celé trestné konanie označiť za spravodlivé.[12]
V inom zo svojich rozhodnutí Najvyšší súdu SR deklaroval, že nie je možné, aby dôkaz vyplývajúci zo svedeckého výsluchu spolupracujúcej osoby bol jediným dôkazom, ktorý svedčí o vine obvineného.[13] V rámci daného rozhodnutia Najvyšší súd SR zašiel ešte ďalej keď uviedol, že bez ďalších komplementárnych dôkazov proti obvinenému, ktorými je možné hodnoverne preveriť výpoveď spolupracujúceho obvineného, by takýto postup v istej miere spochybňoval nielen zákonnosť, ale aj spravodlivosť celého trestného konania.[14]
Domnievame sa, že na podklade uvedeného je možné skonštatovať, že v prípade, ak by výpoveď spolupracujúceho obvineného bola jediným usvedčujúcim dôkazom, ktorý rozhoduje o vine obžalovaného, tento by nebol dostatočný a jeho použitie, resp. odsúdenie obžalovaného by bolo porušením spravodlivosti trestného konania. Overovanie dôveryhodnosti spolupracujúceho obvineného „iba“ výpoveďou ďalšieho spolupracujúceho obvineného tiež neprispieva k posilňovaniu princípu spravodlivého procesu.
V zásade možno ustáliť, že nie je vhodné, aby dôkaz vyplývajúci zo svedeckého výsluchu osoby, ktorá vystupuje ako spolupracujúca osoba, bol jediným dôkazom v trestnej veci, ktorý svedčí o vine obvineného. Bez ďalších podporných dôkazov proti obvinenému, ktorými OČTK preveria výpoveď spolupracujúcej osoby by takýto postup v istej miere spochybňoval nielen zákonnosť a spravodlivosť celého trestného konania, ale porušoval aj zásadu in dubio pro reo.
Na podklade uvedenej analýzy prípadov z aplikačnej praxe súdov týkajúcich sa osôb spolupracujúcich obvinených je možné vyvodiť záver, že vnútroštátna judikatúra nemá jednotný názor na posudzovanie vierohodnosti takejto výpovede.
Avšak podľa našej mienky, špecifickosť výpovede spolupracujúceho obvineného predurčuje aj jej následne dôkladné preverenie na účely vylúčenia prípadnej skreslenosti. Z toho dôvodu ako vhodné riešenie vnímame aplikáciu dostatočných vyvažujúcich opatrení, splnením ktorých bude môcť byť celé trestné konanie označené ako spravodlivé.
1.2. Riešenie otázok previazaných s osobou spolupracujúceho obvineného na podklade judikatúry ESĽP
Pri inštitúte spolupracujúceho obvineného nemožno opomenúť, že spoľahlivosť a vierohodnosť jeho výpovede spočíva v motivácii vo forme výhod, ktoré sú rizikom možného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Na tomto podklade bude predostretých niekoľko rozhodnutí prijatých ESĽP, pretože ten je v otázke výpovedí osôb poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní závažnej trestnej činnosti mimoriadne opatrný.
Jedným z analyzovaných prípadov bude rozhodnutie vo veci Verhoek vs. Holandsko,[15] v rámci ktorého sťažovateľ namietal spôsob uzatvárania dohôd medzi prokuratúrou a spolupracujúcimi obvinenými a ich následné použitie, pretože podľa neho porušovali právo na spravodlivý proces, a to najmä otázku rovnosti zbraní. Konkrétne išlo o nasledujúce námietky:
- uzatvorené dohody nemali právny základ a boli nezlučiteľné so stanoviskom zákonodarcu k dohodám s kriminálnymi svedkami;
- záväzok prokuratúry týkajúci sa nevykonania trestu odňatia slobody sa ukázal ako nezákonný;
- obžaloba zatajila informácie týkajúce sa rôznych finančných sľubov poskytnutých spolupracujúcim obvineným;
- dohoda obsahovala podmienku, že spolupracujúci obvinení sa nebudú odvolávať voči svojim predchádzajúcim výpovediam a teda sťažovateľ tvrdil, že neboli oslobodení od nátlaku a obmedzení pri svojich výpovediach.
Na margo jednotlivých námietok sťažovateľa ESĽP prehlásil, že v prípade použitia výpovedí svedkov výmenou za imunitu alebo iné odmeny môže byť spochybnená spravodlivosť pojednávania udeleného obvinenému a takéto konanie môže tiež vyvolať chúlostivé otázky, pretože vyhlásenia sú svojou povahou otvorené manipulácii a môžu byť urobené výlučne s cieľom získania výhod alebo s úmyslom pomstiť sa.
Európsky garant ochrany spravodlivosti však v ďalšom zo svojich rozhodnutí dodal, že použitie takýchto výpovedí samo osebe nestačí na to, aby konanie bolo nespravodlivé a deklaruje, že v každom prípade musí byť intenzita kritického posúdenia výpovede priamo úmerná miere výhody, ktorá je spolupracujúcemu obvinenému ponúknutá vo forme benefitu za jeho výpoveď.[16] Na základe skutočností, že ústrednou otázkou ESĽP je, či dané konanie ako celok bolo spravodlivé, pristúpil k preskúmavaniu prípustnosti a testovania spoľahlivosti sporných dôkazov, vrátane primeranej príležitosti pre žalobcu napadnúť predložené dôkazy a pripomienky prezentované obžalobou. V tejto súvislosti ESĽP poznamenal, že konanie bolo vedené takým spôsobom, že obhajobe bolo umožnené preskúmať dohody a dôveryhodnosť spolupracujúcich obvinených. Žalobcovi bolo taktiež poskytnuté množstvo relevantných informácií, ktoré mu umožňovali príležitosť na napadnutie uzavretých dohôd a na základe týchto skutočností má ESĽP za to, že obhajobe bola udelená dostatočná príležitosť na preskúmanie všetkých predložených dôkazov.
V ďalšom z konaní prerokovaných štrasburským súdom svedkom nebola poskytnutá anonymita a jeden z nich bol dokonca vystavený krížovému výsluchu obhajobou. Keďže druhý svedok medzičasom zomrel, jeho výpoveď bola prečítaná predsedom senátu. Aj napriek tomu, že sa svedkovia takmer vôbec nepoznali, ich výpovede sa zhodovali. Štrasburský súd mal teda za to, že obhajoba mala možnosť spochybniť dôveryhodnosť svedkov a ich výpovede v priebehu kontradiktórneho konania. Rovnako trestný súd prihliadal k skutočnosti, že svedecké výpovede pochádzali od osôb s kriminálnou minulosťou, ale napriek tomu rozhodol, že konanie ako celok bolo spravodlivé, sprevádzané dostatočnými zárukami a nedošlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[17]
Na podklade uvedeného možno vysloviť konštatovanie, že využívanie výpovedí spolupracujúcich obvinených nie je ešte samo osebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivý proces[18] a to ani v takom prípade, ako bol prípad Verhoek vs. Holandsko, v ktorom odsúdenie páchateľa bolo v značnej miere založené práve na výpovedi spolupracujúcich obvinených.[19]
V ďalšom budeme hovoriť o známom rozhodnutí Adamčo vs. Slovenská republika, v rámci ktorého bolo trestné konanie proti sťažovateľovi začaté v roku 2001. Ten bol obžalovaný z vraždy v spolupáchateľstve na základe podozrenia, že po dohode organizovanej skupiny o usmrtení osoby priviezol strelca k obeti trestného činu a potom ho z miesta činu aj odviezol. Obžalobu prejedna Krajský súd v Banskej Bystrici a tiež aj Najvyšší súd SR ako súd odvolací. Sťažovateľ bol v novembri roku 2003 a júni 2005 oslobodený, ale oba rozsudky boli po napadnutí prokurátorom zrušené. Na pojednávaní v roku 2007 sa jeden zo svedkov priznal, že bol vodičom a sťažovateľa označil za strelca. Výpoveďou tohto svedka bol následne skutok, z ktorého bol sťažovateľ obžalovaný prekvalifikovaný na trestný čin vraždy. V tom istom roku bol sťažovateľ krajským súdom uznaný za vinného a v novembri roku 2008 bol tento rozsudok potvrdený Najvyšším súdom SR, ktorý ale sťažovateľovi znížil trest z pôvodným dvadsaťštyri rokov na trest odňatia slobody v trvaní pätnásť rokov. V roku 2011 bolo sťažovateľovo dovolanie odmietnuté a neuspel ani na Ústavnom súde SR. Svedok, ktorý sťažovateľa usvedčil bol taktiež obvinený z vraždy ako spolupáchateľ sťažovateľa, avšak s tým rozdielom, že v roku 2010 voči nemu prokurátor zastavil trestné stíhanie z dôvodu, že sa významnou mierou podieľal na objasnení zločinu spáchaného organizovanou skupinou.
Sťažovateľ predložil svoju žalobu ESĽP, odôvodňujúc ju porušením článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru. Okrem iného namietal:
- nedoručenie vyjadrenia prokurátora k jeho odvolaniu a dovolaniu, v dôsledku čoho bol ukrátený na možnosti vyjadriť sa k nim;
- nespravodlivosť trestného konania voči nemu, pretože jeho odsúdenie sa vo významnej miere zakladalo na výpovedi spolupracujúceho obvineného.
V prvom namietanom bode ESĽP bol toho názoru, že nezaslaním dotknutých vyjadrení prokurátora sťažovateľovi došlo skutočne k popretiu jeho práva na spravodlivé konanie a v rámci druhého bodu, ktorý sťažovateľ namietal, európsky súd konštatoval, že ostatné dôkazy v danej veci boli nepriame, takže sťažovateľa usvedčovali len dôkazy poskytnuté spolupracujúcim obvineným, ktorého výpoveď bola rozhodujúcim dôkazom. ESĽP ďalej zistil, že konajúce súdy sa nevenovali skutočnosti, že tento jediný usvedčujúci dôkaz pochádza od osoby, ktorá bola sama komplicom v rámci daného trestného činu.
Európsky garant ochrany spravodlivosti podotkol, že všetky rozhodnutia týkajúce sa trestného stíhania spolupracujúceho obvineného prijala prokuratúra bez ďalšej kontroly súdom a svoje konštatovanie zavŕšil informáciou, že použitie výpovede tohto svedka proti sťažovateľovi, vzhľadom na význam tohto dôkazu, nebolo sprevádzané primeranými zárukami na zabezpečenie celkovej spravodlivosti konania, a preto dospel k záveru, že konanie proti sťažovateľovi nespĺňalo požiadavku spravodlivosti, čím došlo k porušeniu článku 6 Dohovoru. Za istú formu odkazu plynúcu z tohto rozhodnutia možno považovať varovanie smerované voči OČTK pred prílišným formalistickým prístupom v otázke skúmania výpovedí spolupracujúcich obvinených v trestnom konaní. ESĽP upozorňuje, že kritérium vierohodnosti dôkazov predstavuje obligatórne hodnotiace kritérium nielen pri výpovediach kajúcnikov, ale vo vzťahu k akémukoľvek dôkazu vykonanému v rámci trestného konania. Avšak v prípadoch spolupracujúcich obvinených je potrebné venovať značnú starostlivosť práve vierohodnosti výpovedí takýchto svedkov, vo vzťahu k možným benefitom, ktoré im za túto spoluprácu vyplynú. V konečnomdôsledku nesmieme opomínať ani proporcionalitu udeľovania takýchto výsad.
Bohatá judikatúra ESĽP nám udáva smerovanie, keď upozorňuje na potrebu osobitnej obozretnosti pri využívaní tvrdení tzv. korunných svedkov, ale zároveň konštatuje, že ich výpoveď ešte sama osebe nie je dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie. Súd je v takom prípade povinný vykonať dôslednú hodnovernú previerku kvality takýchto výpovedí poskytnutých spolupracujúcimi obvinenými a až prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancie spravodlivého procesu.[20]
Na podklade skutočností podaných vyššie v texte konštatujeme, že štrasburské súdy pripúšťajú možnosť výpovede spolupracujúceho svedka ako vo významnej miere usvedčujúceho dôkazu, ale obligatórnou povinnosťou je vykonanie takéhoto dôkazu v kontradiktórnom konaní. V tomto smere navrhujeme použitie tzv. vyvažujúcich opatrení, ktorými sú
- zabezpečenie možnosti obhajobe klásť spolupracujúcemu obvinenému otázky;
- nutnosť podpory jeho výpovede aj prostredníctvom iných dôkazov;
- zváženie rizika prípadnej tendenčnosti výpovede takéhoto svedka priamo samotným súdmi.[21]
Tvrdíme, že iba po splnení takýchto podmienok bude môcť byť celé trestné konanie označené za spravodlivé.
2. Účelnosť inštitútu korunného svedka
Súhlasíme s myšlienkou, že výpoveď spolupracujúcej osoby je v mnohých prípadoch veľmi dôležitým dôkazom, a preto inštitút spolupracujúceho obvineného možno považovať za vhodný a efektívny prvok trestného práva hmotného aj procesného. Naproti tomu skutočnosť, že táto osoba bola sama páchateľom trestnej činnosti a spolupráca s justíciou jej v súčasnosti umožňuje praktické vyvinenie sa, ktoré môže viesť až k beztrestnosti, považujeme za problematické z hľadiska spravodlivosti trestného procesu a v kontexte nosných zásad trestného konania za neprimerané. Preto apelujeme na zákonodarcu, aby takéto výpovede posudzoval objektívne, v súlade s inými dôkazmi, ktoré výpoveď spolupracujúceho obvineného potvrdzujú.
Je nevyhnutné vyvarovať sa urýchleným konštatovaniam, či výpoveď spolupracujúceho obvineného je pravdivá alebo nie. Nesúhlasíme s tézou, že výpovede spolupracujúcich obvinených sú všetky nepravdivé, ale nepresadzujeme ani mantru pravdivosti výpovedí osôb rozhodnutých spolupracovať s OČTK alebo súdmi. Z tohto dôvodu za prvý krok na ceste k získaniu výpovede, o ktorej nebudú existovať dôvodné pochybnosti považujeme objektívne posudzovanie výpovede spolupracujúcej osoby vo svetle ďalších dôkazov, z čoho automaticky vyplýva, že v prípade, ak by výpoveď spolupracujúceho obvineného bola jediným usvedčujúcim dôkazom o vine obžalovaného, táto by nebola postačujúca na rozhodnutie o jeho vine. Uspokojenie sa OČTK so získaním jediného dôkazu, výpovede spolupracujúcej osoby, v súčasnosti nemôže naplniť atribút spravodlivého trestného konania ani zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Považujeme za nutnosť, aby skutkový stav veci bol zistený v symbióze so zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci.
S ohľadom na to, za dôležité považujeme aj prihliadnutie na osobnostnú stránku spolupracujúceho obvineného. Uvedené sa môže zdať zbytočné, no zastávame názor, že je mimoriadne dôležité, pri celkovom hodnotení výpovede spolupracujúceho obvineného, prihliadať aj na jeho osobnostné črty. Máme na mysli napríklad okolnosti preukazujúce kriminálnu minulosť tejto osoby, resp. či ide o prvopáchateľa, ktorý sa rozhodol spolupracovať s justíciou, alebo osobu, ktorá už má kriminálne základy. Zhodnotenie si podľa nášho názoru taktiež žiada aj vzťah spolupracujúceho obvineného k osobe/osobám, ktoré usvedčuje. OČTK by mali objektívne vyhodnotiť, či neexistuje možnosť, že si spolupracujúci obvinený prostredníctvom legálneho trestno-právneho inštitútu vyrovnáva účty s osobami, ktoré usvedčuje, alebo či nie je možné tento akt chápať ako prejav pomsty. Toto všetko sú kľúčové meradlá, ktoré, podľa nášho názoru, napomôžu k nestrannému rozhodnutiu, či osoba je vhodná na získanie statusu spolupracujúceho obvineného.
Z našich slov jednoznačne vyplýva, že osoby, ktoré chcú spolupracovať by mali predtým, ako im budú predstavené výhody, resp. benefity, ktoré dostanú za svoju výpoveď, naplniť určité predpoklady, ktorých účelom bude predchádzanie problémom ohľadom nedôveryhodnosti ich svedeckej výpovede. Je nevyhnutné, aby Trestný poriadok obsahoval záruky zabezpečujúce, že osoba v postavení spolupracujúceho obvineného vypovedá pravdu a túto je možné dosvedčiť aj inými spôsobmi. V tomto smere navrhujeme dve reformy. Prvou je špecifická forma poučenia pred samotným výsluchom, ktorá obsahuje osobitné aspekty o význame označenia za spolupracujúcu osobu, o povinnosti zotrvať na svojom priznaní v prípravnom konaní a tiež v konaní pred súdom, o podaní úplnej a pravdivej výpovede o skutočnostiach schopných zásadným spôsobom ovplyvniť trestné konanie. Poučenie v sebe tiež subsumuje informovanie o tom, že v prípade porušenia záväzkov, ku ktorým sa spolupracovník zaviazal, mu bude status spolupracujúceho obvineného odobratý. Druhou zmenou je dôkladné skúmanie dôveryhodnosti, spoľahlivosti tvrdení spolupracujúceho obvineného a jeho spôsobilosti pravdivo vypovedať, resp. vyvrátiť možnú ideu o uvádzaní nepravdivých informácií. V tomto smere si vieme predstaviť pribratie osoby znalca do trestného konania, čo ani v súčasnosti nie je ničím výnimočným, avšak s tým rozdielom, že nami prezentovaný návrh je postavený na obligatórnom skúmaní spolupracujúceho obvineného znalcom z odboru psychiatrie.[22] I keď sme si vedomí, že o pravdivosti výpovede spolupracujúceho obvineného rozhoduje súd a nie znalec, domnievame sa, že závery znaleckého posudku by mali mať obligatórne miesto v prípadoch previazaných s výpoveďami spolupracujúcich obvinených. Nepreceňujeme tento legálny dôkazný prostriedok, ale objektívne trváme na tom, že zodpovedanie zložitých odborných otázok psychologického charakteru patrí do činnosti znalcov a nie právnikov či vyšetrovateľov. Domnievame sa, že psychologické posudzovanie vierohodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného by doplnilo pomyselnú skladačku, a tým zabezpečilo komplexnejší obraz o jeho osobe , ale v konečnom dôsledku, ortieľ by vyniesol nezávislý a nestranný súd.
Záver
Názory a návrhy predkladané v danom texte sa môžu na prvý pohľad javiť ako dehonestujúce osobu spolupracujúceho obvineného. Ďalší by mohli tvrdiť, že ak chceme spolupracujúceho obvineného podrobovať takýmto tortúram, v skutočnosti dosiahneme iba to, že osoby nebudú ochotné spolupracovať s justíciou, čím poškodíme spoločnosť ako celok. Na druhej strane nedôvera panujúca tak medzi odborníkmi z praxe, ako aj medzi laickou verejnosťou nás podnietila k vyhľadávaniu takých procesných záruk, ktoré zacelenia problematické úskalia, s ktorými sa súčasná právna úprava potýka. Máme za to, že prezentované návrhy ešte viac vyzdvihnú výnimočnosť a jedinečnosť inštitútu spolupracujúceho obvineného. Deklarujú jeho využívanie iba v tých najzávažnejších prípadoch a prostredníctvom osôb, ktoré splnia podmienky pre spoluprácu a ich výpovede budú vyhodnotené ako pravdivé. Táto skutočnosť, pro futuro, zabráni, aby na spolupracujúceho obvineného bolo hľadené ako na osobu kupčiacu so spravodlivosťou pretože Trestný poriadok poskytne záruky eliminujúce prípadnú nepravdivosť výpovede spolupracujúceho obvineného a tiež vyvráti domnienku, že jediným jeho zámerom je obchod s spravodlivosťou. Je nevyhnutnosťou, aby trestné právo obsahovalo také právne nástroje, o ktorých spravodlivosti nebudú pochybnosti, ktorých zaradenie v právnom poriadku bude napĺňať atribúty spravodlivosti trestného konania a tým spôsobom budú napomáhať k odhaľovaniu trestných činov a potrestaní páchateľov. Spravodlivý trest nemôže byť nikdy uložený na podklade nezákonných dôkazov, či už boli získané v rozpore s právnym predpisom alebo bez opory v zákone. Je potrebné mať na zreteli, že snaha o odsúdenie páchateľa je nevyhnutná v každom jednom prípade, ale bez dodržiavania základných procesných pravidiel a princípov právneho štátu bude takéto odsúdenie vždy zavrhnutiahodné a neobhájiteľné.
Nestotožňujeme sa s tým, aby k spolupracujúcim obvineným bolo pristupované ako k osobám, ktorých výpoveď treba považovať za neskreslenú a pravdivú ešte predtým, ako bude podrobená dôkladnej analýze a konfrontácii s inými dôkazmi. Ak ale chceme úspešne bojovať s organizovanou kriminalitou a chceme dať spravodlivosti za dosť je nutné, aby používané dôkazy boli objektívne, neskreslené a nevzbudzujúce nedôveru. S ohľadom na to navrhujeme, zabezpečenie práva k výhodám plynúcim zo spolupráce až po tom, ako skutočnosti, ktoré kajúcnik vypovedal budú vyhodnotené ako doposiaľ nezverejnené a jeho výpoveď bude verifikovaná ďalšími dôkazmi. Takáto modifikácia zabezpečí, že spolupracovník spravodlivosti nebude riskovať prípadné zavádzanie OČTK klamlivými údajmi, ale bude motivovaný vypovedať len pravdu.
Ďalšia dôležitá skutočnosť súvisí s postavením spolupracujúceho obvineného v rámci hierarchie organizovanej, resp. zločineckej skupiny. Malo by byť úlohou OČTK postupovať v prípade dokazovania prostredníctvom spolupracujúcich obvinených tak, aby sa do tejto role dostávali osoby, ktoré sú v rámci hierarchie skupiny na jej nižších priečkach. Nemalo by sa stávať, aby osoba, povedzme, v riadiacej zložke skupiny, disponovala benefitmi spolupracujúceho obvineného. Je tomu tak z dôvodu predpokladu, že osoba na vyššom poste v hierarchii skupiny sa na fungovaní a riadení skupiny podieľala intenzívnejšie ako tá, ktorá je v tomto rebríčku na nižšej priečke. Ak chceme efektívne naplniť inštitút spolupracujúceho obvineného, jeho predstavitelia by mali byť zväčša osoby, ktoré v rebríčku organizovaných, resp. zločineckých skupín sú na jej nižších priečkach a neboli v rámci fungovania skupiny intenzívne zapojení do jej existencie. Pri páchateľovi, ktorý bol napríklad vo vrcholovom manažmente zločineckej skupiny a rozhodol sa pre spoluprácu s justíciou, existuje vysoký predpoklad, že pre svoju exkulpáciu bude ochotný usvedčiť kohokoľvek a z čohokoľvek, a táto skutočnosť môže logicky viesť k nepravdivým výpovediam a nespravodlivým súdnym procesom. Naše slová v zásade garantuje aj samotný Trestný poriadok v zmysle, že v rámci inštitútov spolupracujúcich obvinených je explicitne vymedzená negatívna podmienka, konkrétne, že ním nemôže byť osoba návodcu, objednávateľa, resp. organizátora trestného činu, na objasnení ktorého sa podieľa. Iba takéto dôsledné posúdenie vierohodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného bude podkladom na získanie dôveryhodných dôkazov. Spravodlivé rozhodnutie o vine a trestne v trestnom konaní je podmienené vernou a úplnou rekonštrukciou skutku z minulosti OČTK a súdmi, teda pravdivým zistením všetkých skutkových okolností s pomocou iných, komplementárnych dôkazov.
JUDr. Karin Vrtíková, PhD. je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave kde pôsobí ako odborná asistentka na Katedre trestného práva a kriminológie.
RESUMÉ
Úskalia inštitútu spolupracujúceho obvineného
Bádanie o kontroverznom inštitúte spolupracujúceho obvineného je ťažiskovým predmetom predloženého príspevku. Na podklade celkového rozboru predostretého vo vedeckom texte ho hodnotíme ako silný nástroj boja proti organizovanej kriminalite. Avšak na to, aby o jeho využívaní neexistovali legálne pochybnosti, by mal byť využívaný v synergii s inými vyšetrovacími prostriedkami a výpovede spolupracujúcich osôb by mali byť obligatórne preverované aj s ohľadom na iné dôkazné zdroje.
SUMMARY
Pitfalls of the Concept of Co-operating Defendants
The article focuses on the exploration of a controversial concept of cooperating defendants. This concept is on the basis of the overall analysis presented in the text viewed as a powerful tool in the fight against organized crime. However, for the avoidance of any legal doubt about its use, it should be used in synergy with other investigative techniques, and the statements of cooperating defendants should be obligatorily verified also with regard to other sources of evidence.
ZUSAMMENFASSUNG
Hindernisse beim Instrument des kooperierenden Beschuldigten
Die Erforschung zum kontroversen Instrument des kooperierenden Beschuldigten ist das Hauptthema des vorliegenden Beitrages. Auf Unterlage der gesamten Analyse, unterbreitet im wissenschaftlichen Text, wird dieses als ein starkes Instrument bei der Bekämpfung der organisierten Kriminalität bewertet. Allerdings, um legale Zweifel bei seiner Anwendung nicht auszuschließen, sollte dieses in Synergie mit anderen Untersuchungsmitteln angewendet und die Aussagen kooperierender Personen sollten obligatorisch auch hinsichtlich anderer Beweisquellen geprüft werden.
[1] Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV- 19-0050.
This work was supported by Slovak Research and Development Agency under the Contract No. APVV- 19-0050.
[2] K tomu porovnaj DULA, Ľ.: Spravodlivosť, kontradiktórnosť a sankčná primeranosť v konaní pred súdmi Slovenskej republiky. In: Princíp spravodlivosti v trestnom a správnom konaní. Pezinok: Justičná akadémia Slovenskej republiky. 2016. s. 149
[3] Tam tiež s. 150
[4] K tomu bližšie pozri Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4T/66/2012, zo dňa 26. októbra 2015
[5] K tomu bližšie pozri Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/80/2017, zo dňa 28. novembra 2018 a tiež Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 4To/73/2018, zo dňa 11. septembra 2018
[6] Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2To/9/2014, zo dňa 26. novembra 2014
[7] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 758/2016, zo dňa 8. novembra 2016
[8] K tomu bližšie pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4To/10/2015, zo dňa 29. novembra 2016
[9] K tomu bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2To/9/2014, zo dňa 26. novembra 2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1TdoV/4/2018, zo dňa 22. augusta 2018 a tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2TdoV/7/2017, zo dňa 7. septembra 2020
[10] K tomu bližšie pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2To/14/2015, zo dňa 28. júna 2016
[11] K tomu bližšie pozri Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 460/2021, zo dňa 24. februára 2022 a tiež Rozsudok ESĽP, vo veci č. 26772/95, Labita vs. Taliansko, zo dňa 6. apríla 2000, ods. 157 a nasl.
[12] K tomu tiež pozri SZABOVÁ, E., JALČ, A. Neprípustnosť výpovede svedka v kontexte (ne)rešpektovania zásady kontradiktórnosti. In: Zborník medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2019. s. 107
[13] K tomu bližšie pozri Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4To/10/2015, zo dňa 29. novembra 2016
[14] K tomu bližšie pozri Rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 2To/80/2017, zo dňa 28. novembra 2018
[15] Rozhodnutie ESĽP vo veci č. 54445/00, Verhoek vs. Holandsko, zo dňa 27. januára 2004
[16] Rozsudok ESĽP, vo veci č. 38321/99 Erdem vs. Nemecko, zo dňa 9. decembra 1999 a mutatis mutandis, Rozsudok ESĽP, vo veci č. 33995/96, Mambro a Fioravanti vs. Taliansko, zo dňa 9. septembra 1998
[17] K tomu bližšie pozri Rozsudok ESĽP, vo veci č. 43000/11 a č. 49380/11, Habran a Dalem vs. Belgicko, zo dňa 17. januára 2017
[18] K tomu bližšie pozri Rozsudok ESĽP, vo veci č. 20309/02, Atanasov vs. Bulharsko z 3. marca 2009.
[19] K tomu bližšie pozri Rozsudok ESĽP vo veci č. 994/03 Cormelis vs. Holandsko zo dňa 25. mája 2004, Rozsudok ESĽP vo veci č. 44484/98 Lorsé vs. Holandsko, zo dňa 27. januára 2004
[20] K tomu bližšie pozri Rozsudok ESĽP, vo veci č. 33354/96, Lucà vs. Taliansko, zo dňa 27. februára 2001, v rámci ktorého súd konštatoval, že odsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovediach osoby, ktorú obvinený nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť je nezlučiteľné s požiadavkami čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V rámci uvedeného prípadu súd vyhlásil porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže sťažovateľ ani jeho advokát nedostali príležitosť v žiadnom štádiu konania napadnúť tvrdia, na ktorých sa zakladalo sťažovateľovo odsúdenie.
[21] K tomu porovnaj, Čentéš, J., Beleš, A., Európske aspekty inštitútu spolupracujúceho obvineného. In: Justičná revue. roč. 72. 2020. č. 3. s. 379 – 388
[22] K tomu porovnaj, Kyjac, Z., Posudzovanie (vierohodnosti) výpovede spolupracujúcej osoby. In: Justičná revue. 73. 2020. č. 6 – 7. s. 829 – 854