JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M.
Až do účinnosti Civilného sporového poriadku sme boli zvyknutí, že každé uznesenie súdu prvého stupňa v občianskom súdnom konaní možno napadnúť odvolaním, pokiaľ to zákon v § 202 ods. 2 a 3 OSP nevylučuje. Nový civilný sporový kódex pravidlo o všeobecnej prípustnosti odvolania proti prvoinštančnému uzneseniu zrušil a sporovým stranám umožňuje napadnúť takéto rozhodnutie odvolaním iba v prípade, ak to zákon pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP).
Zároveň bol zavedený systém sťažnosti proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom (§ 239 a nasl. CSP) a tzv. následný odvolací prieskum právoplatného prvoinštančného uznesenia, ktoré predchádzalo konečnému rozhodnutiu, v zmysle § 365 ods. 2 a § 389 ods. 2 CSP. Účelom týchto zmien bola pravdepodobne snaha o zrýchlenie a zefektívnenie procesného postupu súdu, keďže pôvodná široko koncipovaná prípustnosť odvolania s devolutívnym účinkom mala do značnej miery za následok predlžovanie súdnych sporov (nezriedka účelové).
Na druhej strane však vznikla výrazná množina uznesení súdu prvej inštancie, ktoré sú ex lege vylúčené z bezprostredného odvolacieho prieskumu a ich prípadný následný odvolací prieskum je podmienený splnením podmienok podľa § 365 ods. 2 CSP. Toto ustanovenie umožňuje odôvodniť odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré meritórnemu rozhodnutiu predchádzalo, má vadu podľa § 365 ods. 1 CSP (odvolacie dôvody), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Pokiaľ odvolací súd vyhodnotí, že vada v rozsahu niektorého z odvolacích dôvodov je v právoplatnom uznesení daná a že mala vplyv na meritórne rozhodnutie, obidve rozhodnutia zruší v režime § 389 ods. 2 CSP.
Keďže taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým zákon odvolanie pripúšťa (§ 357 CSP) je pomerne krátky, je advokát spravidla často konfrontovaný s uznesením, proti ktorému odvolanie nemožno podať. To vylučuje aj úvahy o prípadnom dovolaní (§ 419 CSP). Prirodzene teda vyvstáva otázka, či je proti takémuto uzneseniu súdu prvej inštancie prípustná ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR a teda či možno počas neskončeného súdneho sporu na súde prvej inštancie dosiahnuť ústavnoprávny prieskum procesného uznesenia, ktoré tento súd vydal.
Riešenie nie je celkom jednoznačné a z dôvodu odlišných názorov jednotlivých senátov Ústavného súdu SR si vyžiadalo zjednotenie prostredníctvom plenárneho uznesenia v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZÚS“), ktoré bolo prijaté 9. 11. 2022 pod sp. zn. PLz. ÚS 3/2022. Je potrebné zdôrazniť, že v konaní pod sp. zn. II. ÚS 203/2021 ústavný súd prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktoré spĺňa vyššie uvedené kritériá. Išlo o uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté o neprípustnosti vstupu intervenienta do konania na strane žalovaného (§ 83 CSP). Proti takémuto uzneseniu nemožno podať odvolanie; v dôsledku čoho žalovaný a subjekt domáhajúci sa intervencie uplatnili svoje právo na ústavnoprávny prieskum prostredníctvom sťažnosti. Tej ústavný súd vyhovel nálezom zo dňa 11. 11. 2021 č. k. II. ÚS 203/2021-63, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a na strane intervenienta konštatoval porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru). Vo vzťahu k žalovanému navyše konštatoval aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR). Iný senát Ústavného súdu SR dospel za takmer identických okolností k opačnému záveru a po prijatí ústavnej sťažnosti žalovaného na ďalšie konanie pod sp. zn. III. ÚS 598/2021 predložil plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie právnych názorov podľa § 13 ZÚS. Ťažiskovou otázkou bolo posúdenie, či ustanovenie § 365 ods. 2 CSP vytvára pre sporovú stranu efektívny priestor pre uplatnenie právnych prostriedkov na ochranu jej základných práv a slobôd. V prípade pozitívnej odpovede by bol totiž ústavnoprávny prieskum vylúčený v zmysle § 132 ods. 2 ZÚS, a to vzhľadom na subsidiaritu právomoci ústavného súdu.
Zjednodušene povedané, ak síce sporová strana nemá bezprostredne k dispozícii odvolanie alebo iný opravný prostriedok proti prvoinštančnému uzneseniu, avšak toto uznesenie možno následne za podmienok vymedzených v § 365 ods. 2 CSP napadnúť v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu vo veci samej s kasačnými dôsledkami (§ 389 ods. 2 CSP), ide o plnohodnotný prostriedok nápravy, ktorý má pred ústavnoprávnym prieskumom prednosť, resp. musí byť vyčerpaný.
S uvedenou konklúziou sa stotožnilo aj plénum Ústavného súdu SR a vyššie spomínaným uznesením zo dňa 9. 11. 2022 č. k. PLz. ÚS 3/2022-13 rozhodlo, že „Ak v zmysle § 365 ods. 2 CSP možno odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj vadou právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej a ktorého vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, potom odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej je právnym prostriedkom podľa § 132 ods. 2 ZÚS, ktorý podľa § 55 písm. d) ZÚS vylučuje prípustnosť ústavnej sťažnosti strany proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o prípustnosti vstupu intervenienta do konania.“.
Vo všeobecnosti možno pozitívne hodnotiť prístup samotného Ústavného súdu SR, ktorý pri detekcii možného názorového odklonu, resp. rozporu medzi názormi jednotlivých senátov, bezodkladne inicioval zjednocujúce rozhodnutie pléna. Z jeho uznesenia zároveň implicitne vyplýva dôležitý záver, že neprípustnosť takejto ústavnej sťažnosti sa nevzťahuje na „opomenutého“ intervenienta, ktorý nemá možnosť uplatniť § 365 ods. 2 CSP. Nie je totiž podľa § 359 ani § 360 ods. 1 alebo 2 CSP oprávnený napadnúť rozhodnutie vo veci samej odvolaním, pretože nie je sporovou stranou ani intervenientom (ods. 40 uznesenia).
Komplexnosť riešenia, ktoré v tomto prípade zvolil ústavný súd, je však do istej miery otázna. Vychádza totiž z predpokladu všeobecnej prípustnosti následného odvolacieho prieskumu právoplatného uznesenia prostredníctvom § 365 ods. 2 CSP. Takýto prieskum je ale pro futuro viacnásobne podmienený. Zákonné kritérium, v zmysle ktorého musí mať uznesenie vadu v rozsahu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 CSP, ktorá mala vplyv na odvolaním napadnuté meritórne rozhodnutie, si uvedomoval aj ústavný súd. Táto podmienka je racionálna a adekvátna.
Reálna prax však vyžaduje aj splnenie ďalších troch podmienok, ktoré zo zákona priamo nevyplývajú. Prvou z nich je to, že konanie na súde prvej inštancie bude skončené rozhodnutím vo veci samej. Inak neprichádza aplikácia § 365 ods. 2 CSP do úvahy. Za aktuálneho stavu teda nemožno jednoznačne konštatovať, že žalovaný bude mať k dispozícii možnosť odvolacieho prieskumu sporného uznesenia, pretože prvoinštančné konanie môže skončiť aj nemeritórne (typicky zastavením). Vo vzťahu k danej alternatíve je zároveň potrebné pripustiť, že ústavnoprávne relevantný zásah do základných práv alebo slobôd je bezmála vylúčený, resp. veľmi málo pravdepodobný.
Druhá podmienka, ktorá musí byť splnená, je už omnoho zásadnejšia. Následný odvolací prieskum právoplatného uznesenia na báze § 365 ods. 2 CSP totiž môže iniciovať iba odvolateľ. To za daných okolností znamená, že súd prvej inštancie by musel žalobe aspoň sčasti vyhovieť. Ak by žalobu zamietol, nemá žalovaný možnosť podať odvolanie (§ 359 CSP) a dosiahnuť cez § 365 ods. 2 CSP preskúmanie vecnej správnosti sporného uznesenia, ktoré zamietavému rozsudku predchádzalo. V konečnom dôsledku to súčasne môže viesť k absurdnému záveru, keď odvolací súd na základe odvolania žalobcu napadnutý rozsudok zmení a bez preskúmania sporného uznesenia žalobe vyhovie konečným rozsudkom.
Z hľadiska efektívnej súdnej ochrany je nevyhnutné posudzovať prvoinštančné a odvolacie konanie ako jeden celok. Ak ústavný súd odmieta ústavnoprávny prieskum súdneho rozhodnutia pre nevyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy (princíp subsidiarity a § 132 ods. 2 ZÚS), musí ísť o procesný prostriedok, ktorý mal alebo bude mať sťažovateľ nepochybne k dispozícii. Aktuálny stav súdneho sporu, vyplývajúci zo spisu ÚS SR sp. zn. III. ÚS 598/2021, neumožňuje jednoznačne prijať záver o dostupnosti takejto prednostnej alternatívy pre žalovaného. Na jej vylúčenie bude totiž postačovať zamietnutie žaloby súdom prvej inštancie a tým dosiahnutie čiastkového (nezriedka len zdanlivého) úspechu žalovaného, ktorý bude v celom rozsahu negovaný prípadným konečným revíznym rozhodnutím odvolacieho súdu. Tretia podmienka je determinovaná objektívnym právom, teda aktuálnou právnou úpravou. Ani za splnenia všetkých vyššie uvedených kritérií totiž nebude mať sporová strana k dispozícii efektívny prostriedok nápravy, ak túto možnosť zákon následne nepripustí. Pokiaľ sa ústavný súd (do značnej miery bezprecedentne) odvoláva na to, že sťažovateľ nevyčerpal prostriedok nápravy, ktorý síce nemal k dispozícii, ale ktorý mu zo stavu de lege lata do budúcnosti vyplýva, nepriamo sa spolieha na zachovanie súčasného právneho stavu. Legislatívnou zmenou, napríklad v podobe zrušenia § 365 ods. 2 CSP bez adekvátnej náhrady, môže byť totiž pôvodná alternatíva pre sporovú stranu úplne vylúčená aj v prebiehajúcom spore. Princíp bezprostrednej aplikability procesnoprávnych noriem to umožňuje. Za daných okolností by nikdy nenastal dôvod, pre ktorý ústavný súd odmietol konať, a z pohľadu sťažovateľa by retrospektívne ani nikdy nastať nemohol.