JUDr. Dávid Béreš je absolventom Paneurópskej vysokej školy, fakulty práva. V súčasnosti pôsobí ako samostatný advokát s advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave, kde sa špecializuje najmä na oblasť trestného práva.
Trestné právo je ako inštitút trestnej politiky štátu, bez pochýb významné právne odvetvie slovenského právneho poriadku. Je zároveň koncipované ako krajný ochranný prostriedok spoločnosti (ultima ratio), a teda jeho primárnym účelom (funkciou), je okrem iného ochrana spoločnosti pred spoločensky najzávažnejšími útokmi fyzických a právnických osôb (funkcia ochranná). Inými slovami, nie každý čin, ktorého formálne znaky sú uvedené v zákone č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon), bude trestným činom.
Materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona
Jednou z esenciálnych (obligatórnych) podmienok na to, aby mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu kvalifikovaného ako prečin, za ktorý zákon č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon), (ďalej len ako „Trestný zákon“ alebo „TZ“) ukladá trest s hornou hranicou neprevyšujúcou päť rokov (prečin), je okrem naplnenia formálnych znakov jeho skutkovej podstaty, naplnenie aj tzv. materiálneho korektívu[1] obsiahnutého v § 10 ods. 2 Trestného zákona respektíve v § 95 ods. 2 Trestného zákona v prípade mladistvých.
„Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná“ (§ 10 ods. 2 TZ).„Prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá (§ 95 ods. 2 TZ).
Princíp ultima ratio je jeden zo základných princípov materiálneho právneho štátu, prostredníctvom ktorého sú ovládané základné funkcie trestného práva, najmä funkcie represie a prevencie.Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti ustálil, že „Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo sa podľa právnej teórie, ako aj súdnej praxe chápe aj ako zásada pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a len pri typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom z takto chápaného prostriedku ultima ratio – musia byť akcentované právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lege (pozri čl. 49 ústavy) či zásada in dubio pro reo (pozri čl. 50 ods. 2 ústavy).“[2] Inými slovami, princíp ultima ratio, charakterizuje a precizuje trestné právo ako krajný ochranný prostriedok spoločnosti nastupujúci vtedy, keď nástroje iných právnych odvetví zlyhali respektíve sú neúčinné.
Na to, aby osoba spáchala prečin, musí dôjsť k naplneniu všetkých znakov jeho skutkovej podstaty nielen z formálnej ale aj materiálnej stránky. Orgán činný v trestnom konaní, posudzujúci skutok, musí ex lege skúmať nielen či došlo k naplneniu všetkých formálnych znakov skutkovej podstaty toho – ktorého trestného činu, ale v prípade prečinu musí jeho prieskumu simultánne podliehať aj naplnenie jeho materiálnej stránky, spočívajúcej v miere závažnosti spáchaného prečinu. V súlade s ustálenou súdnou praxou je nepatrná závažnosť prečinu vtedy, ak viaceré kritériá, uvedené v § 10 ods. 2 TZ, ktoré tvoria jeden celok, a to spôsob vykonania činu a jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, miera zavinenia a v neposlednom rade aj pohnútka páchateľa, sú tak nepatrné, že odôvodňujú záver, že nejde o prečin.[3] V tomto smere je však nevyhnutné doplniť, že OČTK by sa pri skúmaní materiálnej stránky prečinu mali spolu s vyhodnocovaním miery závažnosti činu zamerať aj na prípadný súkromnoprávny základ veci. Zvýrazňujúc zásadu subsidiarity je nepochybné, že prostriedky trestného práva by nemali nahrádzať inštitúty použiteľné v rámci práva súkromného. Uvedené sa dostáva do popredia najmä pri súkromnoprávnych (obchodnoprávnych) vzťahoch a z nich prameniacich sporoch, kedy jedna zo strán, za účelom či už aprobovania absencie vlastnej iniciatívy a aktivity v danej veci, respektíve za účelom dosiahnutia uspokojenia svojich vlastných (súkromných) nárokov, využíva verejnoprávne inštitúty trestného práva. Spory súkromnoprávnej povahy by mali byť, zvýrazňujúc zásadu subsidiarity trestnej represie, riešené primárne inštitútmi súkromného práva.[4] Vo svojej podstate je preto neprípustne, vzhľadom na princíp ultima ratio a z neho prameniacej subsidiarity trestnoprávnej represie, aby orgány činné v trestnom konaní, ktorým štát poskytol významné nástroje verejnoprávnej povahy, a ktoré sú zo svojej podstaty určené na postihovanie najzávažnejšej protispoločenskej činnosti, pôsobili ako arbiter v súkromnoprávnych sporoch „Z princípu nevyhnutnosti vyplýva, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok nesmie byť natoľko jednoduchá a bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu ochranu ich práv a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať (platí to aj o nezodpovednom prístupe a tolerovaní porušovania zmluvných záväzkov a pod.). Takýto stav by totiž odporoval princípu ultima ratio (krajný prostriedok), ale aj zásade vigilantibus iura (právo pomáha bdelým) …. V aplikačnej praxi prevažujú trestné veci, v ktorých najmä podnikatelia (ale aj fyzické osoby) podávajú trestné oznámenia, čím sa snažia vyhnúť uneseniu dôkazného bremena v občianskom súdnom konaní. Takýmto spôsobom riešia predovšetkým sporné vzťahy plynúce zo zmlúv o pôžičke alebo o úvere, pričom v trestných oznámeniach svoje tvrdenia označujú spravidla ako podozrenia z trestného činu podvodu alebo úverového podvodu dôvodiac, že doposiaľ im dlžník vrátil len časť z požičanej sumy alebo že nebola v dohodnutom termíne vrátená žiadna suma zo zapožičaných peňazí “ (J. Čentéš a J. Šanta., Princíp ultima ratio a vybrané aspekty ekonomickej kriminality, Bratislava 2016, str. 35). V tomto smere možno tiež plne súhlasiť s P. Šamkom, že je primárne úlohou súdov v civilnom procese, aby vyriešili všetky sporné otázky, ktoré vznikli medzi stranami súkromnoprávneho vzťahu.[5]
Z hľadiska uplatnenia materiálneho korektívu v praxi možno uviesť príklad, keď poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (ďalej aj ako „poskytovateľ“) vykáže súkromnej zdravotnej poisťovni (ďalej aj ako „poisťovňa“), s ktorou má uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zdravotnú starostlivosť na jej úhradu z verejného zdravotného poistenia v podobe dvoch lekárskych vyšetrení, ktoré mali byť vykonané v časovom rozpätí jeden mesiac. Súkromná zdravotná poisťovňa na základe týchto výkazov poskytovateľa, mu poukázala na základe s ním uzatvorenej zmluvy, celkovú platbu vo výške 350 eur. Zdravotná poisťovňa po vecnej kontrole týchto zdravotných výkonov zistila, že tieto boli zo strany poskytovateľa vykázané fiktívne, čím súkromnej zdravotnej poisťovni vznikne škoda vo výške 350 eur. Zdravotná poisťovňa po tomto zistení podala na lekára – zdravotníckeho pracovníka, ktorý je jediným spoločníkom a konateľom poskytovateľa, a ktorý je zároveň v pracovnom pomere s poskytovateľom na pozícií lekár, trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu podvodu v zmysle § 221 ods. 1 TZ. V tomto prípade ide o vec, ktorá má súkromnoprávny základ. Poskytovateľ má so zdravotnou poisťovňou uzatvorenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, na základe ktorej zdravotná poisťovňa od poskytovateľa nakupuje zdravotnú starostlivosť. V tomto smere má zdravotná poisťovňa k dispozícií nástroje súkromnoprávnej povahy, na podklade ktorých môže svoje nároky vo vzťahu k poskytovateľovi v plnej miere uplatniť. Najrýchlejším a najefektívnejším je z tohto pohľadu vzájomné započítanie pohľadávok, kedy si zdravotná poisťovňa môže pohľadávku vo výške 350 eur, ktorú eviduje voči poskytovateľovi započítať, a o túto sumu znížiť platby z verejného zdravotného poistenia, ktoré poukazuje v prospech poskytovateľa za riadne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Zároveň lekár, proti ktorému bolo trestné oznámenie podané, je bezúhonný a svoje povolanie zdravotníckeho pracovníka, do času vykázania fiktívnych zdravotných výkonov, vykonával eticky a v súlade s etickým kódexom zdravotníckeho pracovníka, tvoriaceho prílohu č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. Inými slovami nešlo o žiadnu zložitú ekonomickú kriminalitu, kedy by sa páchateľ sofistikovaným spôsobom snažil zakryť svoju trestnú činnosť. Nehovoriac o tom, že poisťovni bola spôsobená škoda tesne nad hranicou malej škody, ako kvalifikačného znaku tohto trestného činu. OČTK by z hľadiska obligatórneho skúmania materiálnej stránky prečinu mali na všetky popísané premenné prihliadať a cez prizmu princípu ultima ratio ich vyhodnocovať. V tomto smere ide o prípad, kedy akceptujúc subsidiaritu trestnej represie[6]a vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa, možno závažnosť vyhodnotiť ako nepatrnú. OČTK by preto v tomto v prípade mali v plnej miere uplatniť inštitút materiálneho korektívu tak, že buď v zmysle § 214 a nasl. TP vec postúpia na konanie o priestupku proti majetku, alebo v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) TP trestné stíhanie zastavia, keďže z pohľadu princípu ultima ratio ide o konanie, ktoré nevykazuje takú intenzitu protispoločenského konania, ktoré by si vyžadovalo trestnoprávnu represiu.
V kontexte vyššie uvedeného možno preto uzatvoriť, že materiálny korektív by mal podliehať zo strany orgánov činných v trestnom konaní minimálne takej miere prieskumu, ako samotné naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty prečinu.[7] Zavedením inštitútu nepatrnej závažnosti obsiahnutého v § 10 ods. 2 TP, ergo materiálneho korektívu, zákonodarca sledoval (sleduje) možnosť vylúčenia zo súdneho prejednávania tie trestné činy (prečiny), ktoré možno označiť za bagateľné.[8] Materiálny korektív musí byť preto zárukou, že skutok formálne napĺňajúci všetky znaky skutkovej podstaty prečinu bude trestne stíhaný len v prípade, ak jeho materiálna stránka spočívajúca v závažnosti spáchaného skutku, napĺňa základnú premisu kontinentálneho trestného práva ako krajného ochranného prostriedku, ochraňujúceho najvýznamnejšie spoločenské vzťahy a nastupujúceho v okamihu, keď všetky ostatné prostriedky právnej ochrany (represie) zlyhali, respektíve sú nedostatočné, poprípade neúčinné. Inými slovami, trestnoprávnej represii by mali podliehať len tie trestné činy (v tomto prípade prečiny), ktoré v sebe kumulujú relevantnú potrebu represie, prevencie a celospoločenskej ochrany a ich závažnosť dosahuje určitú mieru intenzity. Najmä v prípade majetkovej a hospodárskej kriminality, ktorú možno považovať za najčastejší druh páchaných trestných činov,[9] je však povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, aby v rámci trestného konania v plnej miere skúmali možnosti uplatnenia inštitútu materiálneho korektívu, vyhodnocujúc nielen mieru závažnosti konania, ale z pohľadu zásady subsidiarity trestnej represie aj možnosti uplatnenia zodpovednosti prostredníctvom iných (súkromnoprávnych) inštitútov.
Z hľadiska trestnej zodpovednosti právnických osôb možno upriamiť pozornosť tiež na zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZoTZP“, ktorý v § 3 taxatívnym spôsobom vymedzuje trestné činy, ktoré môže spáchať právnická osoba. V zmysle § 1 ods. 2 ToTZP „Ak tento zákon neustanovuje inak a ak to povaha veci nevylučuje, na trestnú zodpovednosť právnickej osoby a tresty a ochranné opatrenie ukladané právnickej osobe sa vzťahuje Trestný zákon a na trestné konanie proti právnickej osobe sa vzťahuje Trestný poriadok. “Z uvedeného vyplýva, že materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 TZ dopadá tiež na trestné činy taxatívne vymedzené v § 3 ZoTZP spáchané právnickými osobami.
(Ne) uplatňovanie materiálneho korektívu v praxi z hľadiska aplikačnej praxe
V aplikačnej praxi sa však často môžeme stretnúť so situáciou, keď zo strany orgánov činných v trestnom konaní, aj napriek splneniu hmotnoprávnych predpokladov, zakotvených v Trestnom zákone, k aplikácií materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 TZ v rámci predsúdneho štádia trestného konania nedochádza. V tomto smere možno poukázať na niekoľko konkrétnych prípadov z aplikačnej praxe, ktoré vymedzili O. Laciak a M. Trylč v rámci svojej publikačnej činnosti (Materiálny korektív z pohľadu právnej praxe, Míľniky práva v stredoeurópskom priestore, 2013, II. časť, str. 909).
- Obvinený vo veku 17 rokov bol trestne stíhaný pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) TZ na skutkovom základe, že vyšetrovaním ustáleného dňa odcudzil svojej matke v priestoroch kuchyne bytu obývaného spoločne z kabelky hotovosť v sume 100 eur a stravné lístky v hodnote 8,40 eur, čím spôsobil dotyčnej škodu v predmetnej výške. Počas vyšetrovania bolo preukázané, že obvinený je zo školy ako aj z krúžku, ktorý navštevoval, hodnotený kladne, že má register trestov bez záznamu, že voči nemu nebolo vedené žiadne priestupkové konanie, že dosiaľ viedol riadny život. Obvinený sa ku skutku priznal a jeho spáchanie oľutoval. Zo spôsobenej škody nahradil pomernú časť (tú, ktorú nestačil minúť). Matka na nahradení zvyšku škody netrvala. Trestné stíhanie bolo skončené v štádiu prípravného konania podmienečným zastavením trestného stíhania so skúšobnou dobou v trvaní dvoch rokov podľa § 216 a nasl. TP.
- Mladiství vo veku 16 a 17 rokov boli stíhaní ako spolupáchatelia pre pokus prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) TZ na skutkovom základe, že v zistený deň vo večerných hodinách po vzájomnej dohode pristúpili s vopred pripravenými bandaskami k odstavenému autobusu, z ktorého odňali veko nádrže v úmysle odčerpať pohonné hmoty za účelom ich speňaženia. Po odstránení prvého veka zistili, že nádrž autobusu je chránená ďalším uzamknutým vekom. Druhé veko sa snažili za pomoci skrutkovač odstrániť. Toto sa im nepodarilo, tak od konania upustili a odišli domov. Na druhom veku spôsobili škodu vo výške 65 eur. (pozn. Policajti páchateľov dostihli až doma na základe stôp v snehu vedúcich od autobusu k domom páchateľov, keďže v rozhodnom čase napadol čerstvý sneh) Opätovne: Obvinení sa ku skutku priznali a jeho spáchanie oľutovali. Nahradili spôsobenú škodu. Bandasky patriace jednému z nich prepadli. Hodnotení kladne, register trestov bez záznamu, nebolo voči nim doposiaľ vedené žiadne priestupkové konanie, t. j. viedli riadny život, atď. Skutku (pokus) sa dopustili pred vianočnými sviatkami, aby si zadovážili finančné prostriedky na kúpu darčekov pre mladších súrodencov. Trestné stíhanie bolo skončené v štádiu prípravného konania schválením zmieru podľa § 220 a nasl. Trestného poriadku.
Ak orgány činné v trestnom konaní opomínajú, či už cielene alebo podvedome, aplikáciu inštitútu materiálneho korektívu, znižujú tým samotnú podstatu a účel kontinentálneho trestného práva, ktoré sa do súčasnej podoby kreuje od čias práva starorímskeho. Nehovoriac o tom, že orgány činné v trestnom konaní majú v rámci trestného konania v jeho predsúdnej časti nezastupiteľné miesto. Pri plnení svojich úloh a činností sú viazaní Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a ostatnými všeobecné predpismi.[10] Nadväzujúc na túto skutočnosť a akcentujúc na postavenie, úlohy a povinnosti dozorujúceho prokurátora ako dominus litis predsúdneho štádia trestného konania sa žiada doplniť, že ak nie policajt, tak by to mal byť práve dozorujúci prokurátor, ktorý bude ako „strážca zákonnosti“ v predsúdnom trestnom konaní zárukou náležitého a dôkladného posudzovania možnej, a za splnenia obligatórnych podmienok aj zákonom vyžadovanej aplikácie materiálneho korektívu. Na druhej strane je však na mieste doplniť, že nedostatočná aplikácia materiálneho korektívu v predsúdnom konaní je vyvažovaná v konaní pred súdom, ktoré k uplatňovaniu materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona pristupujú, dá sa povedať, zodpovedne.[11]
Materiálny korektív vo svetle princípu ultima ratio
V rámci aplikačnej praxe možno vnímať určitú názorovú polarizáciu v polemike, akým spôsobom princíp ultima ratio s akcentom na jeho účel a podstatu vykladať. Princíp ultima ratio prostredníctvom výkladu sensu stricto, prezentovaný okrem iného aj aplikačnou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,[12] vidí možnosť jeho aplikačného uplatnenia len v prípade prečinov.[13] Možno súhlasiť s tým, že princíp ultima ratio sa v plnej miere vyčerpáva už v rámci legislatívneho procesu, kedy zákonodarca prostredníctvom kategorizácie jednotlivých tipov protiprávneho konania determinuje ich závažnosť. To znamená, že najzávažnejšie formy protispoločenského konania sú obsiahnuté už v samotných formálnych znakoch skutkových podstát zločinov a obzvlášť závažných zločinov. Pričom určitá miera korekcie formálneho určovania celospoločenskej závažnosti protiprávneho konania z trestnoprávneho hľadiska je ponechaná len a výlučne pri prečinoch, kedy na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti je, okrem naplnenia ich formálnych znakov, nutné naplniť tiež ich materiálnu stránku spočívajúcu v dosiahnutí určitej miery závažnosti, ktorá musí byť vyššia než nepatrná a v prípade mladistvých páchateľov vyššia než malá.
Naproti tomu stojí výklad sensu largo, v zmysle ktorého princíp ultima ratio možno chápať ako interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem, ktoré prežaruje do celej šírky trestného práva, neobmedzujúc sa len na jednu kategóriu trestných činov.[14]
V kontexte vyššie uvedeného možno konštatovať, že základným rozdielom medzi obidvomi výkladovými metódami princípu ultima ratio je prístup k aplikácií zákona. Na jednej strane výklad sensu stricto kladie dôraz na formalistické chápanie trestného činu, manifestujúc úlohu zákonodarcu, ktorý mal už priamo v rámci tvorby legislatívneho prostredia aplikovať princíp ultima ratio ako legislatívne pravidlo, a tým jasným spôsobom stanoviť pre orgány aplikácie práva hranice použitia tohto princípu. Na druhej strane výklad sensu largo kladie dôraz na materiálne chápanie trestného činu, manifestujúc úlohu orgánov aplikujúc právo, ktoré v rámci abstraktného legislatívneho prostredia, vytvoreného zákonodarcom, hodnotia a posudzujú konkrétne prípady za použitia interpretačných (aplikačných) pravidiel, jedným z ktorých má byť práve aj princíp ultima ratio, dopadajúci z hľadiska interpretácie na všetky kategórie trestných činov.
Ako autor tohto príspevku si vážim a rešpektujem vyššie uvedené odborné názory, vážiac si aj ich samotných autorov. Príspevky do odbornej diskusie o možnostiach uplatnenia princípu ultima ratio v súčasne platnom a účinnom právnom prostredí Slovenskej republiky, ktorá je, ako bolo vyššie uvedené, rôznorodá, možno preto považovať za dôležité.
Zákonodarca v rámci v dôvodovej správy č. 34 k § 8 Trestného zákona zo dňa 02. 07. 2005, uvádza, že „toto ustanovenie definuje ústrednú kategóriu trestného práva hmotného – trestný čin. Oproti doterajšej právnej úprave práve v tomto ustanovení dochádza k najväčšej zmene nového Trestného zákona oproti doterajšiemu platnému zneniu, ktoré vychádza z materiálneho ponímania trestného činu. V novom zákone sa definuje trestný čin ako v zásade formálna kategória, čo vyplynulo najmä z požiadaviek praxe. Takýmto poňatím trestného činu je tiež lepšie zabezpečená ústavná zásada rovnosti pred zákonom. Preto došlo k vypusteniu pojmu spoločenská nebezpečnosť, ktoré ho používanie v justičnej praxi bolo často krát preceňované, ba dokonca zneužívané ako v prospech tak aj v neprospech páchateľov trestnej činnosti.
Formálne chápanie trestného činu umožní súčasne orgánom činným v trestnom konaní sústrediť sa na základné otázky trestného konania, a to zistenie trestného činu a jeho páchateľa.
Na naplnenie znakov trestného činu bude potrebné aby boli splnené dve podmienky:
1. musí ísť o protiprávny čin,
2. jeho znaky musia byť uvedené výlučne v Trestnom zákone (iné zákony už do budúcna nebudú obsahovať skutkové podstaty trestných činov, napríklad aj trestný čin proti mieru sa preberá zo zákona na ochranu mieru do osobitnej časti Trestného zákona hneď na prvé miesto).
Z obsahu definície trestného činu sa však spoločenská nebezpečnosť úplne nevytratila, pretože ona je daná tým, že zákonodarca určité protiprávne konanie už sám o sebe označil za najvyššiu formu protiprávneho konania a tým je trestný čin. Naviac zákon u prečinov pripúšťa možnosť, že aj pri naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu ak bude závažnosť činu nepatrná a u mladistvého malá, (ak pôjde o prečin) tak nepôjde o trestný čin.
Široká možnosť odklonov, ktorá bude zakotvená v Trestnom poriadku súčasne zabezpečí aby sa nedostávali pred súdy páchatelia takých konaní, ktoré by mohli byť charakterizované ako bagateľné trestné činy.“
Vychádzajúc z autentického výkladu § 8 Trestného zákona je na mieste prijať záver, že v rámci súčasne platného a účinného právneho stavu na území Slovenskej republiky, možno za ústavno konformný považovať výklad sensu stricto, ktorý v podstate cieľ a účel zákonodarcu v tomto smere kopíruje. V tomto smere možno doplniť, že, princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo je možné aplikovať len a výlučne u jednej kategórie trestných činov (prečinov). Na druhej strane výklad sensu largo za súčasne platného a účinného právneho stavu naráža na ústavné právne limity, a to najmä na princíp deľby moci a princíp legality, ako základných princípov právneho štátu. Systém deľby moci je systém, v ktorom autonómne operujú jednotlivé zložky štátnej moci (zákonodarná, výkonná a súdna), a ktoré sú vzájomne prepojené väzbami kontroly a spolupráce.[15] Z hľadiska vzájomného vzťahu zákonodarnej a súdnej moci zveril ústavodarca tvorbu zákonov zákonodarnej moci, zatiaľ čo ich aplikáciu na konkrétne prípady moci súdnej, respektíve výkonnej (správne orgány). Je úlohou zákonodarcu, rešpektujúc ústavnoprávne limity (legalita, legitimita, proporcionalita), aby jasným spôsobom vyjadril svoju myšlienku, cieľ a účel svojho zákonodarného zámeru.[16] Na druhej strane je povinnosťou súdnej moci v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky myšlienku, cieľ a účel zákonodarného zámeru, ktorý zákonodarca pretavil do platného a účinného právneho predpisu rešpektovať a aplikovať. Inými slovami, ak zákonodarca prijal § 8 Trestného zákona s cieľom a myšlienkou definovať trestný čin ako formálnu kategóriu, keď princíp ultima ratio sa vyčerpáva už v rámci legislatívneho procesu, a ako interpretačné pravidlo je ho možné aplikovať len a výlučne u jednej kategórie trestných činov (prečinov), je úlohou súdnej moci tento cieľ a myšlienku zákonodarcu aplikovať do praxe. V opačnom prípade by totiž došlo k odňatiu pôsobnosti zákonodarnej moci (zákonom) určiť, ktoré konanie je trestným činom, keď taká pôsobnosť jej bola jednoznačne zverená v zmysle čl. 49 Ústavy.[17]
Výklad princípu ultima – sensu largo možno de lege lata považovať za nesúladný s čl. 2 ods. 2, čl. 49 Ústavy a čl. 144 ods. 1 Ústavou Slovenskej republiky, keďže bez prihliadania na ústavnoprávne nástroje súdnej moci v zmysle čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vykladá a aplikuje zákon v rozpore s jeho účelom a cieľom, ktorý zákonodarca jasným a zrejmým spôsobom definoval, čím dotvára právo v rozpore s ústavnoprávnymi limitmi.
V tomto smere možno doplniť, že poradie prameňov práva obsahujúcich právne normy, ktorými je sudca viazaný, je založené na postupnosti z hľadiska ich právnej sily.[18] Preto ak sudca zistí, že podľa jeho názoru je zákon v rozpore s Ústavou alebo ústavným zákonom, potom je ako subjekt zodpovedajúci nielen za zákonnosť, ale aj ústavnosť svojho rozhodovania, povinný buď aplikovať normu upravenú Ústavou alebo zákonom, alebo postupovať podľa smernice zakotvenej v čl. 144 ods. 2 Ústavy, a podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 Ústavy. V opačnom prípade by rozhodoval v rozpore s princípom ústavnosti.[19] Preto, ak súdna moc v rámci výkladu trestnoprávnych noriem v zmysle ich účelu a cieľa, s ktorými boli prijaté, vidí nedostatok proporcionality (racionality) trestného práva, musí aplikujúc svoju ústavnoprávnu povinnosť, prerušiť trestné stíhanie v zmysle čl. 144 ods. 2 Ústavy v spojení s § 283 ods. 5 Trestného poriadku, a vyvolať konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR (ako k tomu úspešne došlo v prípade tzv. „asperačnej“ zásady podľa § 41 ods. 3 Trestného zákona a ňou vyvolaného zvyšovania dolnej hranice upravenej trestnej sadzby – nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 428/2012 Z. z.).[20]
Princíp ultima ratio v podmienkach Českej republiky
Z hľadiska komparácie právnej úpravy de lege lata pri aplikácií princípu ultima ratio v podmienkach Slovenskej republiky a v podmienkach iného európskeho štátu, možno upriamiť pozornosť na súčasne platnú a účinnú právnu úpravu v Českej republike. Princíp ultima ratio český zákonodarca pretavil do § 12 ods. 2 a § 39 ods. 2 zákona č. 40/2009 Sb. (Trestný zákonníka). V zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 40/2009 Sb. (Trestný zákonníka) „Trestní odpovědnost pachatele a trestněprávní důsledky s ní spojené lze uplatňovat jen v případech společensky škodlivých, ve kterých nepostačuje uplatnění odpovědnosti podle jiného právního předpisu“ pričom v zmysle § 39 ods. 2 zákona č. 40/2009 Sb. (Trestný zákonníka) „Povaha a závažnost trestného činu jsou určovány zejména významem chráněného zájmu, který byl činem dotčen, způsobem provedení činu a jeho následky, okolnostmi, za kterých byl čin spáchán, osobou pachatele, mírou jeho zavinění a jeho pohnutkou, záměrem nebo cílem“.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že český zákonodarca princíp ultima ratio, nevyčerpal už v rámci tvorby príslušnej právnej úpravy, ale jeho aplikáciu ako interpretačného pravidla (a to nielen pri prečinoch), manifestujúc zásadu subsidiarity trestnej represie ponechal na súdnu moc. V tomto smere je rozhodujúca spoločenská škodlivosť, ktorá v rámci trestnoprávnych následkov musí dosiahnuť takú mieru intenzity, kedy už nepostačuje „uplatnění odpovědnosti podle jiného právního předpisu“. Ide v podstate o výslovne zhmotnenie zásady subsidiarity trestnej represie do hmotného práva. Najvyšší súd Českej republiky vo svojom stanovisku sp. zn..: Tpjn 301/2012. zo dňa 30. 01. 2013, zverejneného v zbierke stanovísk pod R 26/2013 v tomto smere uvádza, že „Zakotvení zásady subsidiarity trestní represe a z ní vyplývajícího principu ultima ratio do trestního zákoníku má význam i interpretační, neboť znaky trestného činu je třeba vykládat tak, aby za trestný čin byl považován jen čin společensky škodlivý. Společenská škodlivost činu není zákonným znakem trestného činu, neboť má význam jen jako jedno z hledisek pro uplatňování zásady subsidiarity trestní represe ve smyslu § 12 odst. 2 tr. zákoníku. Společenskou škodlivost nelze řešit v obecné poloze, ale je ji třeba zvažovat v konkrétním posuzovaném případě spáchaného méně závažného trestného činu, u něhož je nutné ji zhodnotit s ohledem na intenzitu naplnění kritérií vymezených v § 39 odst. 2 tr. zákoníku, a to ve vztahu ke konkrétním znakům zvažované skutkové podstaty trestného činu … Zvláštnost použití materiálního korektivu spočívajícího v aplikaci subsidiarity trestní represe vyplývá z toho, že se jedná o zásadu a nikoli o konkrétní normu, a proto je třeba ji aplikovat nikoli přímo, ale v zásadě jen prostřednictvím právních institutů a jednotlivých norem trestního práva.“
Vo svetle vyššie uvedeného možno preto uzatvoriť, že tak ako slovenský zákonodarca, aj český zákonodarca síce vníma trestný čin ako formálnu kategóriu (§ 13 ods. 2 zákona č. 40/2009 Sb. (Trestný zákonníka). Rozdiel medzi slovenskou právnou úpravou a českou právnou úpravou je však v tom, že zatiaľ čo slovenský zákonodarca ponechal aplikáciu materiálnej korekcie len pri prečinoch (§ 10 ods. 2 TZ), český zákonodarca ponechal aplikáciu materiálnej korekcie, manifestujúc zásadu subsidiarity, aj pri závažnejších trestných činoch (12 ods. 2 Trestného zákonníku). J. Čentéš a J. Šanta v tomto smere uvádzajú, že „Použitie princípu ultima ratio prichádza v Českej republike výnimočne do úvahy tiež u niektorých závažnejších trestných činov (napr. pri trestných činoch spáchaných v súvislosti s neoprávneným nakladaním s omamnými a psychotropnými látkami či s jedmi), ktorých formálne znaky by mohli nasvedčovať existencii vyššej spoločenskej škodlivosti, avšak ochrana spoločenských záujmov alebo práv fyzických a právnických osôb je dostatočne zaistená uplatnením zodpovednosti podľa iného právneho predpisu“ (J. Čentéš a J. Šanta., Princíp ultima ratio a vybrané aspekty ekonomickej kriminality, Trestné právo ako ultima ratio – hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty, Bratislava 2016, str. 38). V rámci úpravy de lege lata v Českej republike princíp ultima ratio ako zásada uplatňovania trestnoprávnych noriem môže okrem drogových deliktov, v celej jeho šírke dopadať tiež na zločiny, ktoré majú základ v súkromnoprávnych respektíve obchodnoprávnych vzťahoch, kedy je možné nároky z nich vyplývajúce uplatniť primárne v rámci inštitútov súkromného práva.[21]
Úvahy de lege ferenda
Z hľadiska úvah de lege feranda vo vzťahu k možnostiam uplatnenia princípu ultima ratio na území Slovenskej republiky možno konštatovať, že súčasná právna úprava nemusí v plnej miere napĺňať princíp ultima ratio v pravom zmysle slova. Z tohto pohľadu sa preto možno inšpirovať z hľadiska možných výnimiek z formálneho chápania trestného činu, právnou úpravou súčasne platnou a účinnou v Českej republike, kedy zákonodarca zvýrazňuje zásadu subsidiarity trestnej represie priamo jej zakotvením v príslušnom právnom predpise. Iným slovami zásada subsidiarity trestnej represie by mala byť z hľadiska aplikácie na konkrétne prípady priamo legislatívne zakotvená, keďže len v takom prípade je možné z trestnoprávnej represie absolútne vylúčiť tie konania, ktoré sú svojou povahou riešiteľné v rámci súkromnoprávnych inštitútov.[22] Z hľadiska technického legislatívneho prevedenia sa preto ako vhodné môže javiť priame zakotvenie zásady subsidiarity v § 10 ods. 2 TP, ktorá by priamo nadväzovala na prvú vetu predmetného ustanovenia.
V konkrétnom legislatívnom znení by vyššie popísaná úvaha de lege ferenada v § 10 ods. 2 TZ vyzerala nasledovne:
„Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná alebo ide o vec, pri ktorej možno vyvodiť zodpovednosť podľa iného právneho predpisu.“
Vyššie uvedené ustanovenie legislatívnym príkazom determinuje spôsob vybavenia veci v prípade, ak síce určité konanie môže zdanlivo napĺňať všetky znaky skutkovej podstaty prečinu, no zároveň ide o vec, ktorá má základ buď v súkromnoprávnych vzťahoch, v rámci ktorých je možné uplatniť súkromnoprávne inštitúty (ako je napríklad žaloba na plnenie, žaloba na vydanie veci, žaloba na zdržanie sa konania, žaloba na určenie právnej skutočnosti a pod.), alebo je možné vec vybaviť v inom (miernejšom) sankčnom konaní (napríklad konanie o priestupkoch alebo disciplinárne konanie). Pri aplikácií predmetného ustanovenia v praxi by orgány činné v trestnom konaní (najčastejšie na podklade podaného trestného oznámenia), vykonali previerku všetkých rozhodujúcich skutočností, s cieľom náležite zistiť skutkový stav a v prípade, ak by konanie síce zdanlivo napĺňalo všetky formálne znaky skutkovej podstaty prečinu, ale zodpovednosť by bolo možno vyvodiť podľa iného právneho predpisu, by v intenciách legislatívneho príkazu, vymedzeného v druhej časti vety § 10 ods. 2 TZ, buď vec postúpili v zmysle § 214 ods. 1 TP, alebo v zmysle § 215 ods. 1 písm. b) TP trestné stíhanie zastavili, keďže skutok nie je trestným činom.
Vyššie formulovaný legislatívny príkaz zároveň vylučuje v takomto prípade skúmanie miery závažnosti prečinu, keďže táto je ex lege sama osebe znižovaná jednak tým, že konanie spadá do najmenej závažnej kategórie trestných činov (prečinov), a zároveň na daný prípad priamo aplikačne dopadá zásada subsidiarity trestnoprávnej represie, keďže „ide o vec, pri ktorej možno vyvodiť zodpovednosť podľa iného právneho predpisu“.
Z hľadiska úvah de lege ferenda zvýrazňujúc princíp ultima ratio, a z neho prameniacu zásadu subsidiarity trestnej represie možno uvítať aj legislatívnu iniciatívu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorú minulý rok v septembri predložilo do medzirezortného pripomienkového konania návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Medzi najvýraznejšie zmeny, ktoré so sebou prináša táto novela je zvýšenie hranice minimálnej výšky škody ako kvalifikačného znaku trestného činu, a to zo sumy 266 eur na sumu 500 eur. Uvedená zmena súvisí jednak so zmenou ekonomického prostredia, kedy najmä v dôsledku inflácie predstavuje suma vo výške 266 eur v súčasnosti oveľa menší význam ako v minulosti. V praxi by to znamenalo, že majetkové a hospodárske trestné činy, ktorých kvalifikačný znak v základnej skutkovej podstate v súčasnosti predpokladá vznik malej škody, nebudú trestnými činmi. Zároveň by to znamenalo, že konania, ktoré by napĺňali všetky znaky skutkovej podstaty zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu, by po novom „padli“ do kategórie zločinov respektíve prečinov.
RESUMÉ
Materiálny korektív vo svetle princípu ultima ratio a jeho postavenie v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní
Príspevok sa snaží cez prizmu princípu ultima ratio zvýrazniť dôležitosť a nevyhnutnosť skúmania všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu, nielen z pohľadu naplnenia formálnych znakov, ale aj z pohľadu naplnenia jeho materiálnej stránky. Príspevok zároveň vyzdvihuje postavenie prokurátora ako dominus listis predsúdneho konania, ktorý z hľadiska zákonom zverených úloh a postavenia v rámci predsúdneho štádia trestného konania, musí nevyhnutnosť skúmania materiálnej stránky pri skutkoch, klasifikovaných ako prečin, garantovať. Zároveň sa autor snaží odpovedať na otázku, akým spôsobom princíp ultima ratio v súčasne platnom a účinnom právnom prostredí Slovenskej republiky vykladať. Autor záverom, komparujúc s platnou a účinnou právnou úpravou v Českej republike, predkladá úvahy de lege ferenda.
SUMMARY
Substantive Corrective in the Light of the Ultima Ratio Principle and its Position in the Application Practice of Law Enforcement Agencies
The article through the prism of the ultima ratio principle emphasises the importance and necessity of examining all the elements of a minor offence not only from the perspective of meeting formal requirements, but also from the perspective of fulfilling its material aspects. The article also emphasises status of a prosecutor as a dominus litis at the pre-trial stage, who – speaking in terms of tasks vested in him by virtue of law and his status at the pre-trial stage – must guarantee the necessity of examining material aspects of criminal acts classified as minor offences. At the same time, the author aims to answer the question how to interpret the ultima ratio principle in the existing legal environment of the Slovak Republic. The author – comparing it with the legislation currently applicable in the Czech Republic – presents de lege ferenda considerations.
ZUSAMMENFASSUNG
Materielles Korrektiv im Licht des Ultima-Ratio-Prinzips und seine Stellung in der Anwendungspraxis der Strafverfolgungsbehörden
Der Beitrag strebt durchs Prisma des Ultima-Ratio-Prinzips nach dem Hervorheben der Wichtigkeit und Notwendigkeit sämtlicher Merkmale des Tatbestandes eines Deliktes nicht nur vom Sichtpunkt, ob alle formellen Merkmale erfüllt worden sind, sondern auch von Sichtpunkt der Erfüllung seiner materiellen Seite. Der Beitrag hebt zugleich auch die Stellung des Staatsanwaltes als dominus litis im vorgerichtlichen Verfahren hervor, der vom Sichtpunkt der ihm gesetzlich übertragenen Aufgaben und seiner Stellung im Rahmen des vorgerichtlichen Strafverfahrensstadiums die erforderliche Prüfung der materiellen Seite bei Straftaten, die als Vergehen eingestuft werden, zu garantieren hat. Der Autor strebt zugleich nach der Beantwortung der Frage, wie der Ultima-Ratio-Prinzip in der aktuell geltenden und wirksamen Rechtsumgebung der Slowakischen Republik auszulegen ist. Der Autor unterbreitet abschließend, vergleichend mit der wirksamen Rechtsregelung in der Tschechischen Republik, die de lege ferenda Betrachtungen
[1]rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6 Tdo 68/2015, zo dňa 13. 07. 2016
[2]nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I ÚS 316/2011 zo dňa 14. 12. 2011 alebo uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II. ÚS 350/2016-12, zo dňa 26. 04. 2016
[3]rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2 To 29/2016, zo dňa 05. 12. 2016
[4] pozri aj KLÁTIK, J.: Trestné právo ako ultima ratio – hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty. Presadenie princípu ultima ratio z teoretickej roviny do aplikačnje praxe, str. 110
[5] pozri bližšie ŠAMKO, P.: Princíp ultima ratio a majetkové trestné činy, http://www.pravnelisty.sk/clanky/a499-princip-ultima-ratio-ako-interpretacne-pravidlo-a-majetkove-trestne-ciny
[6]nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: I ÚS 316/2011 zo dňa 14. 12. 2011 alebo uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: II. ÚS 350/2016-12, zo dňa 26. 04. 2016
[7] LACIAK O.: Právo na obhajobu a jeho podoby v trestnom konaníe: Wolters Kluwer, 2019, str. 75 a 76
[8] Dôvodová správa č. 34 k novele Trestného zákona zo dňa 02. 07. 2005
[9] KURILOVSKÁ L., TURAY L.: Majetková kriminalita s akcentom na veriteľa
[10] čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 5 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre alebo § 1 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore
[11]pozri napríklad rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 10 To/35/2018, zo dňa 30. 04. 2019, rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 1 To/92/2019, zo dňa 14. 01. 2019, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2 To 29/2016, zo dňa 05. 12. 2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 36/2014 zo dňa 25. 09. 2015, či rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 41/2015 zo dňa 28. 07. 2015
[12]rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 10/2015, 4 Tdo 52/ 2012, či R 96/2014
k výkladu sensu stricto pozri
[13] pozri tiež ČENTÉŠ, J., ŠANTA,. J.: Trestné právo ako ultima ratio – hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty. Princíp ultima ratio a vybrané aspekty ekonomickej kriminality, str. 34 alebo SYROVÝ, I.: Medze princípu ultima ratio v trestnom práve, Justičná revue, 65, 2013, č. 8-9, s. 1131 – 1139 alebo ČENTÍK, T.: Kde sú hranice aplikácie princípu ultima ratio v trestnom práve?, http://www.pravnelisty.sk/clanky/a405-kde-su-hranice-aplikacieprincipu-ultima-ratio-v-trestnom-prave%20
[14]ŠAMKO, P.: Princíp ultima ratio a majetkové trestné činy, http://www.pravnelisty.sk/clanky/a499-princip-ultima-ratio-ako-interpretacne-pravidlo-a-majetkove-trestne-ciny alebo BAĎO, T.: Aplikácia materiálneho korektívu ústavnekonformným výkladom skutkových podstát http://www.pravnelisty.sk/clanky/a525-aplikacia-materialneho-korektivu-ustavnekonformnym-vykladom-skutkovych-podstat
[15]PL. ÚS 16/95
[16]OROSZ, L., SVÁK, J. a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok II. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2022, str. 86, 87
[17] pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1 Tdo V 10/2015, zo dňa 12. 07. 2016
[18]OROSZ, L., SVÁK, J. a kol.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok II. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2022, str. 669
[19]Tamtiež, str. 669
[20] rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1 Tdo V 10/2015, zo dňa 12. 07. 2016
[21] pozri tiež nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 564/2000
[22] pozri bližšie aj nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 564/2000