JUDr. Ivana Mokrá
JUDr. Ivana Mokrá je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2021) kde v súčasnosti pôsobí aj ako interná doktorandka na Katedre trestného práva a kriminológie. Rovnako pôsobí aj ako advokátska koncipientka v advokátskej kancelárií v Trnave.
Aktivita orgánov činných v trestnom konaní sa v kontexte aktuálnej situácie na slovenskej scéne výrazne zvýšila. Túto skutočnosť je možné odôvodniť aj odhaľovaním čoraz závažnej trestnej činnosti, v kontexte ktorej je nevyhnutné aplikovať aj také procesné úkony, ktoré flagrantne zasahujú do základných práv a slobôd osôb obvinených z predmetnej trestnej činnosti. Príkladmo možno uviesť najmä zaisťovací inštitút v podobe väzby. Aj keď je dotknutá skutočnosť pochopiteľná, je potrebné v tejto spojitosti klásť dôraz aj na to, aby boli predmetné úkony vykonávané v intenciách zákonnosti, legitímnosti a v neposlednom rade proporcionality. Za predpokladu absencie uvedených atribútov je povinnosťou orgánov niesť objektívnu zodpovednosť za ich konanie. Táto skutočnosť odráža nielen právny následok nezákonného postupu, ale aj požiadavku na prívlastok určitého štátu ako právny. Predkladaný príspevok sústredí pozornosť na aktuálnosť inštitútu vznesenia obvinenia a vybrané problémy, ktoré v spojitosti s ním v aplikačnej praxi vznikajú. V nadväznosti na uvedené upozorňuje aj na možnosť poškodeného (obvineného) pri naplnení zákonom predpokladaných dôvodov, uplatniť náhradu škody, v kontexte ktorej je však možné pozorovať určitú rozporuplnosť.
1. Stručný úvod do problematiky vznesenia obvinenia
Trestné právo ako samostatné právne odvetvie verejného práva napĺňa v očiach verejnosti preventívnu, represívnu, regulatívnu, ale aj ochrannú funkciu. Avšak, uplatnenie menovaných funkcií je možné len prostredníctvom konkrétnych inštitútov, či procesných úkonov, ktoré vychádzajú z Trestného poriadku (ďalej tiež ,,TP“), Trestného zákona (tiež ,,TZ“) či iných súvisiacich právnych predpisov.
K zmieneným inštitútom je možné priradiť aj vznesenie obvinenia, ktorého jednou z funkcií je poskytnúť priestor orgánom činným v trestnom konaní (ďalej tiež ,,OČTK“) na vykonanie procesných úkonov, ktorých realizácia intenzívne zasahuje do práv osôb už obvinených či už v podobe zaisťovacích inštitútov (väzba, zatknutie), vyšetrenia duševného stavu prípadne niektorých dôkazných prostriedkov s cieľom naplniť účel samotného trestného konania, ktorým je náležité objasnenie trestnej činnosti a spravodlivé potrestanie páchateľa. V tejto spojitosti je však potrebné uviesť, že základnými predpokladmi zákonnosti jeho využitia je vychádzajúc z relevantných ustanovení TP predchádzajúce začatie trestného stíhania, odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba a dodržanie obsahových náležitostí uznesenia o vznesení obvinenia. Týmto postupom sa tiež zaisťuje, aby nikto nebol neopodstatnene trestne stíhaný.[2]
Napriek zaručeniu prezumpcie neviny až do momentu právoplatného rozhodnutia o vine a treste obvineného, vyjadruje obvinenie ,,vyšší stupeň pravdepodobnosti, že je páchateľom skutku, v ktorom sa zisťuje trestný čin“[3]aj z tohto dôvodu dochádza momentom vznesenia obvinenia k výraznému zásahu do jeho súkromného a osobného života, cti a dobrej povesti.[4] Vznesenie obvinenia možno taktiež označiť za určitý predstupeň podania obžaloby. Aj keď nie je možné stotožniť procesný úkon vznesenia obvinenia a podania obžaloby, ktoré sa okrem iného výrazne odlišuje v kvalite odôvodnenia, či iných obsahových náležitostiach a výsostné právo na podanie obžaloby zákonodarca ustanovil výlučne prokurátorovi, je potrebné zdôrazniť, že uplatnením ako vznesenia obvinenia tak podania obžaloby sa mení nielen procesné postavenie osoby, ale narastá aj miera pravdepodobnosti odsúdenia a možných zásahov do ľudských práv a slobôd osôb dotknutých týmito procesnými úkonmi.
Zákonodarca teda pristúpil k umožneniu odvrátiť tento zásah a motivovať najmä členov organizovaných, zločineckých alebo teroristických skupín k spolupráci s OČTK a súdmi formou dočasného odloženia vznesenia obvinenia (§ 205 TP). Aby však bolo možné pristúpiť k jeho uplatneniu treba preukázať, že bez súčinnosti s podozrivým by objasnenie trestnej činnosti bolo podstatne sťažené. Uvedený inštitút však nemožno aplikovať ak ide o návodcu, organizátora alebo objednávateľa trestného činu v súvislosti s ktorým sa trestná činnosť objasňuje.[5]
Nosnú úlohu plní vznesenie obvinenia aj z hľadiska zachovania totožnosti skutku. Inými slovami, obžalobu je možné podať len pre skutok, pre ktorý sa vznieslo obvinenie (§ 234 ods. 2 TP) a súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Sumarizujúc uvedené, spĺňa inštitút vznesenia obvinenia v trestnom konaní početné funkcie a je preto na mieste venovať mu osobitný druh pozornosti.
Činnosť OČTK spočíva v početných procesných úkonoch vedúcich k zdokumentovaniu trestnej činnosti a odhaleniu jej páchateľa. Napriek tomu, že miera odhaľovania a úspešného potrestania páchateľa pomerne narastá, narastá aj početnosť trestných činov vrátane procesných pochybení vyskytujúcich sa v činnosti či už policajtov alebo prokurátorov pri zanedbaní dozornej činnosti. Aj z tohto dôvodu bude v predkladanom príspevku upriamená pozornosť na najčastejšie sa vyskytujúce pochybenia, ku ktorým v rámci činnosti či už policajtov alebo prokurátorov pri vznesení obvinenia dochádza, ako aj na to, aký vplyv môžu mať na rozhodnutie o vine a treste obvineného.
2. Vybrané problémy vyskytujúce sa v aplikačnej praxi
2.1. Akcesorita vo vzťahu k začatiu trestného konania
Na príklade rozhodnutia Krajského súdu v Nitre (tiež ,,KS NR“) sp. zn. 1 To/88/2018 z dňa 05. 02. 2019 bude poukázané na nedodržanie v poradí prvej zmienenej podmienky v podobe absencie začatia trestného stíhania.
Vychádzajúc z dotknutého rozhodnutia prišlo dňa 25. 02. 2014 k vydaniu uznesenia o začatí trestného stíhania ,,vo veci“ pre prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) TZ na tom skutkovom základe, že ,,v dobe najmenej od dňa 22. 07. 2013, na rôznych miestach v služobnom obvode OR PZ v Komárne doposiaľ nezistení príslušníci PZ služobne zaradení na okresnom dopravnom inšpektoráte OR PZ Komárno, pri výkone dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, najmä pri meraní rýchlosti motorových vozidiel, vodičom ktorí prekročia najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy alebo sa dopustia iného priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, za spáchané priestupky ukladajú blokové pokuty v rôznej výške, následne po prijatí finančnej hotovosti od páchateľov priestupkov im príslušníci PZ nevystavujú kontrolné ústrižky v súlade so skutočnosťou a v administratívnych pomôckach tieto priestupky nevykazujú, resp. ich prejednanie vykazujú v rozpore so skutočnosťou a finančnú hotovosť si ponechávajú pre vlastnú potrebu.“[6]
Pre dôvodné podozrenie, že vyššie uvedené konanie naďalej pokračuje sa OČTK rozhodli použiť agenta pre zabezpečenie obrazovo – zvukového záznamu, ktorý by zaznamenal vedenie blokového konania podozrivými voči priestupcom na úseku cestnej premávky. Agent zabezpečil obrazovo – zvukový záznam o spôsobe prejednania priestupku na úseku cestnej premávky v blokovom konaní jedným z podozrivých príslušníkov Policajného zboru konkr. F. N. voči agentovi ako priestupcovi, ku ktorému došlo 11. 04. 2014.
Na podklade uvedeného pristúpil vyšetrovateľ dňa 23. 10. 2015 k vzneseniu obvinenia podľa § 206 ods. 1 TP z dôvodu, že ,,dňa 11. 04. 2014 sa v čase výkonu štátnej služby príslušníka PZ pri výkone dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky spolu s npor. Ing. A. T., zastavili osobné motorové vozidlo, ktoré viedol J. P., ktorý sa počas jazdy dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tým, že prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť jazdy v obci, kde za tento priestupok mu por. F. N. uložil blokovú pokutu vo výške 100 eur a následne po prijatí finančnej hotovosti mu nevydal kontrolné ústrižky ako potvrdenie o zaplatení pokuty, pričom v administratívnych pomôckach por. F. N. vykázal za priestupok osoby J. P. pokutu vo výške 60 eur a zvyšok finančnej hotovosti vo výške 40 eur si ponechal pre vlastnú potrebu a taktiež uvedenú sankciu úmyselne nezaevidoval v informačnom systéme evidencie vodičov.“[7]
Následne, po vykonaní procesných úkonov a zabezpečení dôkazov prišlo k podaniu obžaloby, na základe ktorej Okresný súd Komárno (tiež ,,OS KO“) odsúdil obvineného za vyššie uvedený prečin. Avšak to, čo v tomto prípade možno označiť za sporné, je samotný spôsob ne/začatia trestného stíhania.
Situácia bola nasledovná:
Vzhliadnuc na vyššie uvedenú chronológiu situácie je možné spozorovať problém, ktorý vychádza z § 199 TP a § 206 TP dotýkajúcich sa prvej podmienky zákonnosti vznesenia obvinenia a to, že obvinenie možno vzniesť len za skutok, pre ktorý bolo aj začaté trestné stíhanie. Argumentom a contrario, nie je možné vzniesť obvinenie pre iný skutok, než pre ten, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie (ak to dôkazná situácia umožňuje, možno pristúpiť k § 206 ods. 2 TP).
Uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré vydal vyšetrovateľ dňa 25. 02. 2014 skutkovo pokrýva len trestnú činnosť páchanú od 23. 07. 2013 do 25. 02. 2014. Uvedeným krokom si OČTK len zabezpečili zákonnú možnosť využitia agenta, ktorý dňa 11. 04. 2014 vyhotovil záznam o protiprávnom prejedaní priestupku. Avšak použitie uvedeného dôkazu nie je možné spätne, t. j. na trestnú činnosť vychádzajúcu z uznesenia o začatí trestného stíhania vydaného dňa 25. 02. 2014. Skutok, ktorého sa mal F. N. dopustiť 11. 04. 2014 tak bol novým (resp. ďalším) skutkom, na ktorý sa nemohlo vzťahovať uznesenie o začatí trestného stíhania z 25. 02. 2014. Pre tento skutok nebolo začaté trestné stíhanie (viď prerušovaná čiara absencie začatia trestného stíhania) a preto mu ani nemohlo byť zákonným spôsobom vznesené obvinenie dňa 23. 10. 2015.
KS NR v tejto veci uviedol, že opomenutie začatia trestného stíhania pre skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je neodstrániteľnou podstatnou procesnou chybou trestného konania. V zmysleteórie plodov z otráveného stromu, aknezačatie trestného stíhania je nezákonné, tak aj vznesenie obvinenia a ďalšie v trestnom konaní vykonávané procesné úkony, ako aj obžaloba a napadnutý rozsudok súdu I. stupňa je tiež nezákonný.
Aj z tohto dôvodu KS NR zrušil rozhodnutie OS KO tak, že oslobodil spod obžaloby obžalovaného F. N., ktorý sa mal dopustiť skutku právne posúdeného ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písmeno a) TZ z dôvodu, že súd nemal za preukázané, že skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný sa stal.[8]
V dotknutom prípade vyšetrovateľovi nič nebránilo postupovať podľa § 206 ods. 3. TP a jedným uznesením začať trestné stíhanie a tiež vzniesť obvinenie, následne použiť záznam agenta ako dôkaz vo vedenom trestnom stíhaní spolu s použitím ďalších dôkazných prostriedkov či už výsluchov svedkov, agenta, obvineného a iných a za predpokladu podania obžaloby dosiahnuť úspešné odsúdenie obvineného.
2.2. Absencia formálneho obvinenia pri existencii materiálneho obvinenia
V predchádzajúcom príklade bolo poukázané na situáciu absencie začatia trestného stíhania a následného nezákonného vznesenia obvinenia. V tomto prípade k uplatneniu § 199 ods. 1 TP síce prišlo, inými slovami, trestné stíhanie začaté bolo a chronológia postupu bola taktiež dodržaná, ale s ohľadom na skutočnosti, ktoré predchádzali začatiu trestného stíhania ,,vo veci“ bolo na mieste pristúpiť k začatiu trestného stíhania proti konkrétnej osobe t. j. postupu podľa § 206 ods. 2 TP.
Vychádzajúc z uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej ,,KS BA“) sp. zn. 2TO/13/2015 bolo dňa 12. 08. 2013 uznesením vyšetrovateľa začaté trestné stíhanie vo veci zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ. Následne, dňa 14. 02. 2014 bolo vznesené obvinenie pre zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. b), 139 ods. 1 písm. c) TZ, pričom obvinenému bolo toto uznesenie oznámené 26. 02. 2014 a sťažnosť obvineného proti uzneseniu bola zamietnutá. Na tomto podklade bola následne podaná obžaloba, ktorú však okresný súd po zistení závažných procesných chýb (§ 244 ods. 1 písm. h) TP) odmietol. Proti tomuto rozhodnutiu prokurátor podal sťažnosť, ktorú následne krajský súd zamietol.
Črtajúci sa problém v súvislosti s analyzovanou problematikou je možné pozorovať najmä v spôsobe formulácie uznesenia o začatí trestného stíhania ,,vo veci“ preto, „že neznámy páchateľ vystupujúci pod menom J. Š. od presne nezisteného času až do mesiaca február 2013 v bližšie neustálenom byte na B. ulici č. X. v B., doposiaľ nezisteným spôsobom sexuálne zneužíval maloletú dcéru S. A. L., narodenú v roku X.“.[9]
Z uvedeného znenia je viac než zrejmé, že v čase začatia trestného stíhania mal vyšetrovateľ k dispozícií dostatočné množstvo informácií indikujúcich možného páchateľa uvedeného zločinu. Súd v tejto veci dôvodil, že viesť trestné stíhanie ,,vo veci“ so zjavne známym a špecifikovaným páchateľom tiež menovaným bez toho, aby bolo zároveň vznesené obvinenie tejto osobe je neprípustné. Na tomto podklade vznikla situácia, kedy podozrivý síce materiálne obvinený bol, no atribút formálneho obvinenia absentoval, na základe čoho došlo k odopretiu procesných práv, ktoré by mu ako obvinenému prináležali, napr. nazerať do spisu, zvoliť si obhajcu či podávať opravné prostriedky.[10]
Na podklade vyššie uvedeného okresný súd uznesením odmietol obžalobu a vec vrátil prokurátorovi z dôvodu vážnych procesných pochybení OČTK vrátane porušenia práva na obhajobu a sťažnosť proti dotknutému uzneseniu KS BA zamietol.
Súd tiež zdôraznil, že trestné stíhanie ,,vo veci“ nesmie predstavovať spôsob, prostredníctvom ktorého dôjde k obmedzeniu procesných práv obvineného, a ktorým si OČTK uľahčia činnosť dokazovania bez povinnosti zachovávať kontradiktórnosť.
2.3. Včasnosť vznesenia obvinenia
V nadväznosti na vyššie uvedené uznesenie KS BA, ktoré bolo obsiahnuté aj v stanoviskách NS SR z roku 2016, zákonite vyvstáva otázka, je lepšie vzniesť obvinenie osobe predčasne a zachovať tak kontradiktórnosť, poskytnúť priestor pre dostatočné uplatnenie práva na obhajobu obvineným, ale postupovať s veľkým rizikom, či vznesené obvinenie preukáže dôvodnosť alebo je lepšie pristúpiť k vzneseniu obvinenia oneskorene na podklade dostatočne preukázaných skutočností, ale na úkor hospodárnosti konania v súvislosti s absenciou dodržania kontradiktórnosti a následnej povinnosti opakovania niektorých procesných úkonov?
Pomerne exaktné stanovisko v tejto veci predostrel Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej ,,ÚS SR“) v jednom zo svojich rozhodnutí, v ktorom sa zaoberal námietkou sťažovateľa domáhajúceho sa porušenia § 206 ods. 1 TP, podľa ktorého má byť uznesenie o vznesení obvinenia vydané bez meškania.
V dotknutom prípade bolo dňa 12. 11. 2014 začaté trestné stíhanie vo veci pre skutok ku ktorého spáchaniu malo prísť 24. 10. 2014 pričom k vzneseniu obvinenia voči sťažovateľovi pre zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) TZ s poukazom na § 138 písm. d) a i) a na § 140 písm. c) TZ, ako aj za prečin machinácií pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe podľa § 268 písm. a) TZ s poukazom na § 138 písm. d) a i) TZ prišlo až 28. 04. 2015. Sťažovateľ poukazoval najmä na fakt oneskoreného vznesenia obvinenia vzhľadom na to, že mal za preukázané, že v predmetnej trestnej veci nebolo potrebné rozsiahle a obťažné dokazovanie, keďže išlo o konkrétne trestné oznámenie spoľahlivo popisujúce skutok na podklade ktorého malo dôjsť k okamžitému uplatneniu § 206 ods. 2 a teda, začatia trestného stíhania voči konkr. osobe.[11]
ÚS SR síce námietku sťažovateľa neakceptoval, ale zdôraznil, ,,že prípadné oneskorené vznesenie obvinenia môže mať vplyv na zákonnosť dôkazov získaných v prípravnom konaní v čase medzi začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia, pretože oneskorené vznesenie obvinenia môže v praxi znamenať obmedzenie obhajobných práv obvineného, ktorý do vznesenia obvinenia nemá žiadnu možnosť do priebehu začatého a prebiehajúceho vyšetrovania zasahovať.“[12]
Následne dodal, že pokiaľ bol sťažovateľ aj naďalej presvedčený o oneskorení vznesenia obvinenia, mal využiť inštitút možnosti zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní generálnym prokurátorom.
2.4. Zamlčanie skutočnej povahy obvinenia
Vznesenie obvinenia môže v ojedinelých prípadoch predstavovať v rukách príslušných orgánov aj určitý nástroj manipulácie vedeného trestného konania, na základe ktorého dochádza k porušeniu ustanovení práva obvineného na obhajobu a aj samotného spravodlivého prejednania veci deklarovaného v článku 6 Európskeho dohovoru ľudských práv (ďalej tiež ,,EDĽP“). Obdobný prípad prejednával Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež ,,ESĽP“) vo veci Zachar a Čierny proti Slovenskej republike č. 29376/12 a 29384/12 v rámci ktorého, sa sťažovatelia M. Z. a T. Č. domáhali porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c), d) EDĽP s odôvodnením, že vo vedenom trestnom konaní v ktorom boli obvinení z obchodovania s drogami došlo k ,,svojvoľnému zľahčeniu skutočnej povahy obvinenia v počiatočnom štádiu konania, čím ich štátne orgány pozbavili povinnej právnej pomoci, bez ktorej urobili priznania ku skutkom kladeným im za vinu a ktoré boli následne proti nim použité pred súdmi.“[13]
Problém, na ktorý sťažovatelia upozornili a na ktorý v obdobnom prípade poukázal aj Krajský súd v Žiline v jednom zo svojich judikátov prijatých trestnoprávnym kolégiom[14] bol nasledovný: po začatí trestného stíhania ,,vo veci“ pre podozrenie z nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov v zmysle § 172 ods. 1 písm. c) TZ a zaistení dvoch digitálnych váh, rôzneho náčinia používaného na konzumáciu a balenie omamných a psychotropných látok a 11,724 gramov konope pri domovej prehliadke a tiež na podklade štyroch výpovedí osôb nájdených v priestoroch prehliadky z ktorých dve A aj B usvedčovali sťažovateľov zo skutku a v neposlednom rade aj samotných priznaní sťažovateľov bolo M. Z. a T. Č. vznesené obvinenie z nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v spolupáchateľstve podľa § 20 ods. 1 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) TZ. Po opakovanom výsluchu v procesnom postavení už obvinených sa obaja zhodne ku skutku priznali a tiež po poučení odmietli obhajcu a vyhlásili, že s OČTK budú spolupracovať a chcú uzavrieť dohodu o vine a treste.
Z dôvodu obavy, že by v trestnej činnosti mohli pokračovať (§ 71 ods. 1 písm. c) TP) boli vzatí do väzby, čím im v zmysle § 37 ods. 1 písm. a) TP vznikla povinnosť zastúpenia obhajcom. Vzhľadom na túto okolnosť splnomocnili matky sťažovateľov na zastupovanie v konaní advokáta. V prebiehajúcom vyšetrovaní následne OČTK vypočuli A., B., a osem ďalších svedkov za prítomnosti obhajcu, pričom výpovede A., B. a tiež C. a D. možno považovať za usvedčujúce.[15]
Medzičasom vyšetrovateľ sťažovateľom oznámil, že došlo k zmene trestno-právnej kvalifikácie skutku a ich konanie bude posudzované podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty toho istého trestného činu, a to § 172 ods. 2 písm. c) TZ. t. j. „závažnejším spôsobom konania“ pričom za tento trestný čin sa ukladá trest odňatia slobody na desať až pätnásť rokov, čím ide o obzvlášť závažný zločin, čo znamená, že podľa § 37 ods. 1 písm. c) TP je pri ňom povinné právne zastúpenie. Po tomto oznámení sťažovatelia odmietli viac konať o dohode o vine a treste, výpovede na hlavnom pojednávaní zmenili s poukazom, že pôvodné výpovede boli získané manipulujúcim spôsobom zo strany OČTK s prísľubom nevzatia do väzby a rovnako zmenilo výpovede aj päť svedkov obžaloby, ktorí taktiež poukazovali na nátlak OČTK pri ich vypočúvaní.
Súd po skončení hlavného pojednávania odsúdil obžalovaných na tresty odňatia slobody v trvaní šesť rokov a osem mesiacov. Po podaní odvolania rozhodol krajský súd o zrušení rozsudku okresného súdu a sám vo veci rozhodol a odsúdil každého z nich na trest odňatia slobody v trvaní desiatich rokov. Po odmietnutí dovolania, ako aj sťažnosti na ÚS SR sa sťažovatelia obrátili vo veci porušenia ich práv, najmä na už vyššie vytýkané porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c), d) EDĽP na ESĽP.
Nosná námietka, ktorú sťažovatelia predostreli, narážala na zákonitý problém skutočnej povahy obvinení proti nim, ktoré boli už spočiatku nepravdivo prezentované ako zločin, hoci išlo o obzvlášť závažný zločin. V sťažnosti tvrdili, že v neskoršom štádiu prípravného konania nedošlo k takej podstatnej zmene v dôkaznej situácii, ktorá by odôvodňovala zmenu trestno-právnej kvalifikácie trestného činu.
ESĽP uviedol, že vzhľadom na obmedzenie jeho prieskumnej právomoci nepovažuje za nevyhnutné rozhodnúť o tom, či sporný trestný čin mal byť od počiatku posudzovaný ako obzvlášť závažný zločin alebo nie, ale či právo na pomoc obhajcu garantované v čl. 6 ods. 3 písm. c) EDĽP bolo dodržané. V tomto kontexte ESĽP pripodobnil spornú situáciu k prípadu Leonid Lazarenko a dôvodil, že v čase, keď sa sťažovatelia (vtedy ešte obvinení ,,len“ zo zločinu) odmietli dať zastupovať obhajcom, musela byť zrejmá možnosť, že trestno-právna kvalifikácia skutku by mohla byť zmenená na obzvlášť závažný zločin. Obe kvalifikácie pozostávali podľa ESĽP v zásade z rovnakých znakov s výnimkou skutočnosti, že kvalifikácia obzvlášť závažného zločinu sa líšila v znaku ,,najmenej na troch osobách“. Tento relatívne malý rozdiel mal však za následok výraznú zmenu výšky trestnej sadzby.[16]
V tomto prípade ESĽP zdôraznil, že neexistuje náznak o tom, že by uvedené riziko bolo sťažovateľom vysvetlené. Aj preto dôvodil, že minimálne záruky zodpovedajúce významu vzdania sa práva na obhajobu neboli dodržané a napriek tomu, že krajský súd vylúčil výpovede sťažovateľov v procesnom postavení ,,podozrivých“, je nepochybné, že uvedené výpovede výrazne ovplyvnili nasledovné výpovede v procesnom postavení už ,,obvinených“ (obvinení ,,len“ zo zločinu) bez prítomnosti obhajcu, ktoré však v konaní pred súdom odvolali. Podľa ESĽP bolo preto viac než pozoruhodné, že vnútroštátne súdy opreli odsúdenie sťažovateľov práve o tieto výpovede z prípravného konania, kedy boli v procesnom postavení obvinených z ,,bežného zločinu“, ale nie obzvlášť závažného zločinu, pre ktorý boli obžalovaní a nakoniec aj odsúdení.[17] Na podklade uvedeného dospel ESĽP k porušeniu čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) EDĽP.
3. Uplatňovanie náhrady škody pri nezákonnom vznesení obvinenia
Zákonnosť vznesenia obvinenia sa okrem základných podmienok v podobe začatia trestného stíhania, odôvodneného záveru, že trestný čin spáchala určitá osoba a dodržania obsahových náležitostí odvíja aj od výsledku samotného trestného konania. Inými slovami, nezákonným vznesením obvinenia sa rozumie aj situácia, ak zákonné podmienky vznesenia obvinenia splnené boli, ale na podklade odôvodnených skutočností bolo prijaté rozhodnutie o následnom zastavení trestného stíhania (§ 215 TP) alebo o oslobodení obžalovaného (§ 285 TP), čím sa odôvodnené podozrenie zo spáchania trestného činu, na podklade ktorého bolo obvinenie vznesené, nepotvrdilo. V takomto prípade bolo vedené trestné stíhanie proti osobe, ktorá sa v zmysle prezumpcie neviny za nevinnú nielen považovala, ale nevinnou aj skutočne bola a trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté.[18]
V načrtnutých situáciách garantuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 46 ods. 3 právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Avšak, pre lepšie priblíženie uvedeného práva je potrebné nahliadnuť do osobitného právneho predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Napriek viacerým námietkam žalovaných (napr. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky), ktorí v početných judikátoch poukazovali na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné, pokiaľ sú splnené všetky podmienky pre jeho vydanie a OČTK postupovali v súlade s ustanoveniami TP s ohľadom na požiadavku, riadneho objasnenia trestného činu a spravodlivého potrestania páchateľa, zakotvil dotknutý zákon tzv. objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, ktorej sa nemôže zbaviť a v zmysle ktorej sa neposudzuje správnosť, či nesprávnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska toho, či rozhodnutím porušil alebo neporušil právnu povinnosť t. j. či škodu zavinil alebo nie, ale rozhodujúcim kritériom je výsledok tohto konania.[19] Dôvodom takejto úpravy je najmä skutočnosť, že osoba proti ktorej sa vedie trestné stíhanie je v porovnaní s orgánmi štátu v značnej nevýhode, a to z dôvodu, že štát na účel objasňovania trestnej činnosti disponuje osobitne zriadeným aparátom.[20] Nie je však prekvapením, že aj z pravidla uplatnenia náhrady škody spôsobenej nezákonným vznesením obvinenia existuje výnimka. V tomto kontexte nie je možné uplatniť náhradu škody napr. v prípadoch podmienečného zastavenia trestného stíhania, uzavretia zmieru alebo zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 2 písm. a), b), c) TP a iné.[21]
Napriek tomu, že oblasť odškodňovania osôb dotknutých nezákonnými vzneseniami obvinení nie je častou témou polemík právnych teoretikov, dovolím si poukázať na určitú špecifickosť, ktorú do tejto oblasti priniesla nielen právna úprava vychádzajúca z už uvedeného zákona, či judikatúry súdov Slovenskej republiky, ale najmä judikáty prijaté na pôde Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej ,,NS ČR“) a Ústavného súdu Českej republiky (ďalej ,,ÚS ČR“).
Ako už bolo uvedené, Ústava Slovenskej republiky garantuje právo na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Úspešné uplatnenie dotknutého práva však s ohľadom na osobitné ustanovenia v zákone bolo zákonodarcom podmienené podaním riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov hodných osobitného zreteľa.[22] Inými slovami, dosiahnuť náhradu škody v prípade naplnenia zákonom predpokladaných podmienok o nezákonnom obvinení je možné len vtedy, ak bol proti uzneseniu o vznesení obvinenia podaný riadny opravný prostriedok v podobe sťažnosti a v trestnom konaní bolo prijaté rozhodnutie o zastavení trestného stíhania alebo oslobodení spod obžaloby. Obdobnou úpravou disponuje aj český právny poriadok s poukazom na zákon č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem a o změně zákona České národní rady č. 358/1992 Sb., o notářích a jejich činnosti (notářský řád).
Podanie opravného prostriedku tak predstavuje určitú špecifickú podmienku, ktorej splnenie je rozhodujúce pre úspešné uplatnenie náhrady škody, pričom v tomto ohľade je irelevantné, či jeho podanie mohlo alebo nemohlo zabrániť jej vzniku. Na strane druhej, pokiaľ ide o prípady osobitného zreteľa, nie je potrebné na splnení uvedenej podmienky trvať avšak napriek tomu, sa aj naďalej vyžaduje preskúmanie okolnosti, aký vplyv by prípadné podanie opravného prostriedku malo.[23]
V nadväznosti na uvedené, je nutné uviesť, že bližšiu definíciu ,,prípadov hodných osobitného zreteľa“ ponechal zákonodarca na posúdenie orgánu, ktorý o náhrade škody rozhoduje. Vychádzajúc zo súdnej praxe možno takýmito prípadmi rozumieť najmä ,,prípady, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval alebo znemožňoval jeho podanie. Malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.) alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod.)“[24]
Otázka zakotvenia podmienky podania opravného prostriedku však na pozadí rozhodovania súdov o odškodnení osôb poškodených nezákonným vzneseniami obvinení rozpútala mierny rozpor, ktorý sa ale odzrkadlil najmä na českej scéne. Napriek tomu, že rozhodnutia súdov Českej republiky nie sú s ohľadom na náš vnútroštátny právny poriadok záväzné, je na mieste prisúdiť im značný význam najmä z hľadiska ich obsiahnutia v odôvodneniach a argumentáciách súdnych rozhodnutí prijímaných na našom území.
V priebehu posledných rokov boli v Českej republike prijaté početné rozhodnutia súdov smerujúce k zosúladeniu otázky náhrady škody za nezákonné vznesenie obvinenia najmä s dôrazom na vyššie uvedenú podmienku. Jedným z prvých rozhodnutí, ktoré malo priniesť do tejto oblasti zjednotenie bol rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia z 26. 08. 2009 sp. zn. 31 Cdo/3480/2007 ktorý vychádzal z premisy, že obvinený má nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím (vznesením obvinenia) len v tom prípade, ak podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť.
Uvedený rozsudok však bol nálezom pléna ÚS ČR sp. zn PL ÚS 35/09 z 06. 12. 2011 zrušený. V dotknutom náleze dospel ÚS ČR k názoru opačnému a to, že obvinenému prináleží nárok na náhradu škody, aj keď vyššie zmienenú sťažnosť nepodal, ibaže by boli dané dôvody hodné obzvlášť zvláštneho zreteľa pre nepriznanie náhrady škody.[25] Tento názor bol následne potvrdený a rozvedený aj v ďalšom náleze sp. zn. IV. ÚS/12 z 03. 04. 2012, v ktorom ÚS ČR poukázal na striktnosť uvedenej požiadavky dotýkajúcej sa podania opravného prostriedku a označil ju za prílišný formalizmus, zakladajúci porušenie práva na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, v kontexte ktorej uvedená podmienka obmedzuje úspešné uplatnenie náhrady škody. V uvedenom prípade tiež dôvodil, že prokurátor má povinnosť dohliadať na zákonnosť prípravného konania a ak podal obžalobu, jasne poukázal na dôvodnosť a aj zákonnosť trestného stíhania voči konkr. osobe a je na mieste predpokladať, že sťažnosť proti vzneseniu obvinenia by úspešná nebola.[26] Inými slovami, ÚS ČR poukázal na to, že nepodanie sťažnosti proti vzneseniu obvinenia nepredpokladá následnú stratu práva na náhradu škody v prípade, ak bola podaná obžaloba.
Otázka uplatnenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa v podmienkach Slovenskej republiky zdá pomerne jednotná, avšak otázka sťažnosti, ktorá si vyžiadala rozporuplnosť právnych názorov súdov Českej republiky až tak súladná nie je. Aj keď sa obdobná situácia spočívajúca v rozpore priznania, či nepriznania náhrady škody pri nepodaní sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia v oblasti súdnej praxe u nás nevyskytuje vzhľadom na to, že obvinení v každom prípade siahnu po uvedenom opravnom prostriedku, a tým dotknutú podmienku pre priznanie náhrady škody splnia, nie je možné vylúčiť, že prípadný rozpor narastajúcimi návrhmi o odškodnenie nevznikne. Z uvedeného dôvodu sú na mieste úvahy de lege ferenda v podobe odstránenia podmienky podania riadneho opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu vo vzťahu k uplatneniu náhrady škody aj vzhľadom na jej evidentný rozpor s právom obsiahnutým v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný návrh je možné odôvodniť aj nedávnym vyjadrením Krajského súdu Trnava, ktorý uviedol, že je ,,právom a povinnosťou štátu zabezpečovať ochranu spoločnosti vyšetrovaním podozrení zo spáchania trestnej činnosti a jednotlivec je povinný v určenom rozsahu znášať obmedzenia z toho vyplývajúce, avšak pokiaľ orgány činné v trestnom konaní dospejú k rozhodnutiu, ktoré sa neskôr ukáže ako nezákonné, ide vo vzťahu k takto stíhanej osobe o postup porušujúci jej základné ľudské práva. Ak má byť jednotlivec povinný podrobiť sa úkonom trestného konania, musí v právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nepáchal, dostane sa mu odškodnenia za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu.“[27]
Intenzita, akou je možné do práv obvinených osôb po vznesení obvinenia zasiahnuť, je s poukazom na individuálnosť prípadov rozdielna. S ohľadom na súčasnú situáciu je možné konštatovať, že ide o zásahy toho najintenzívnejšieho charakteru najmä v spojitosti so vzatím obvineného do väzby, čím dochádza k zásahu do práva na osobnú slobodu. Pri zohľadnení uvedenej skutočnosti nemusí výška náhrady škody predstavovať dostatočnú satisfakciu s ohľadom na následky, ktoré v spojitosti so vznesením obvinenia vznikli. V tomto kontexte môže poškodený (obvinený) žiadať aj o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Jej výška je však limitovaná výškou náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.[28]
Záver
Jedným z dôležitých inštitútov je aj dozor prokurátora (§ 230 TP), ktorý v sebe kulminuje prostriedky ako zachovávať zákonnosť nad realizáciou procesných úkonov v prípravnom konaní s dôrazom na vznesenia obvinenia čo najefektívnejšie. Vychádzajúc zo správy generálneho prokurátora Slovenskej republiky o činnosti prokuratúry v roku 2020 a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike patria k najčastejšie využívaným prostriedkom výkonu dozoru prokurátora previerky stavu vyšetrovania a písomné pokyny prokurátora.[29] Previerková činnosť je už v samotnom začiatku prípravného konania zameraná najmä na zákonnosť a opodstatnenosť uznesení o vznesení obvinenia. Dôvodmi jej uplatnenia sú najmä nedostatočná objasnenosť konkrétnej veci, najmä v prípadoch uznesení o vznesení obvinenia či formálne nedostatky vo výrokových častiach, ale aj v odôvodneniach rozhodnutí.[30]
Napriek tomu, že boli prijaté početné opatrenia smerujúce k zvýšeniu aktivity prokurátorov v prípravnom konaní – napr. prokurátorom bolo uložené vykonávanie previerok vyšetrovacích spisov každé tri mesiace po začatí trestného stíhania, vykonanie previerky vyšetrovacieho spisu vždy po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia,[31] je na mieste zhodnotiť, že k procesným chybám pri vznesení obvinenia v trestnom konaní dochádza aj naďalej. Aj z tohto dôvodu, bolo na mieste venovať mu nielen osobitnú pozornosť s ohľadom na jeho význam a postavenie v trestnom konaní, ale poukázať aj na problémy s ním previazané. Markantné zlyhania je možné sledovať v nedostatočných opisoch skutkov tak, aby zodpovedali naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktoré sa obvinenému kladú za vinu. Tu možno zdôrazniť, že vytýkané chyby majú zásadný charakter najmä v spojitosti s uplatnením práva na obhajobu vo forme práva vyjadriť sa ku všetkým skutkom, ktoré sa obvinenému kladú za vinu. Rozporuplnosť je možné sledovať aj v samotnom použití § 206 ods. 1 TP vo vzťahu k § 199 ods. 1 TP – začatia trestného stíhania ,,vo veci“, čím si síce vyšetrovateľ na jednej strane uľahčuje dokazovanie pri absencii povinnosti dodržiavať zásadu kontradiktórnosti, ale na strane druhej, sa otvára možnosť na zneužívanie inštitútu začatia trestného stíhania ,,vo veci“ v kontexte neexistencie formálneho obvinenia osoby, ktorá je však v uznesení o začatí trestného stíhania ,,vo veci“ nezameniteľne identifikovaná s následnou nemožnosťou uplatňovať procesné práva obvineného.[32] Naďalej aktuálnym problémom ostáva aj včasnosť vznesenia obvinenia najmä v kontexte oneskorených obvinení, ktoré predstavujú výrazné obmedzenie obhajobných práv obvineného s výrazným dopadom aj na zákonnosť dôkazov získaných v prípravnom konaní, na ktorú aj naďalej upozorňuje nielen NS SR, ale aj ÚS SR v početných rozhodnutiach. Z hľadiska plynutia času je dôležité upriamiť pozornosť nielen na oneskorené vznesenia obvinenia, ale aj na situácie oneskoreného doručenia už vzneseného obvinenia. V neposlednom rade je spornou aj otázka zamlčania skutočnej povahy obvinení súvisiacich s prekvalifikovaním skutku bez možnosti adekvátneho uplatnenia práva na obhajobu v prípadoch povinnej obhajoby.
Dôsledkom nezákonného vznesenia obvinenia je črtajúca sa možnosť poškodeného (obvineného) pri naplnení zákonom predpokladaných dôvodov, uplatniť náhradu škody. Z dôvodu komparatívneho náhľadu na problematiku bola pozornosť upriamená aj na právnu úpravu odškodnenia v Českej republike a priblížené najpodstatnejšie prieniky, ale aj rozdiely s právnou úpravou v Slovenskej republike.
RESUMÉ
Ne/zákonnosť vznesených obvinení a perspektíva uplatňovania náhrady škody
Autorka v predkladanom článku analyzuje inštitút vznesenia obvinenia v trestnom konaní z pohľadu aktuálnych problémov vyvstávajúcich v aplikačnej praxi a súčasne poukazuje rozporuplnosť dotýkajúcu sa právnej úpravy náhrady škody obsiahnutú v osobitnom právnom predpise zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vo vzťahu k čl. 46 ods. 3 práva na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom obsiahnutého v Ústave Slovenskej republiky.
SUMMARY
The non/legality of the accusations and the prospect of applying for compensatory damages
Author analyzes the institution of the accusation in criminal proceedings from the point of view of current problems arising in application practice and at the same time, she points out the inconsistency concerning the legal regulation of compensatory damages contained in the special legal regulation of Act no. 514/2003 Coll. on liability for damage caused in the exercise of public authority and on the amendment of certain laws in relation to Art. 46 par. 3 of the right to compensation for damage caused by an illegal decision of a court, other state body or public administration body or incorrect official procedure contained in the Constitution of the Slovak Republic.
ZUSAMMENFASSUNG
Die Un-/Rechtmäßigkeit der Vorwürfe und die Aussicht auf Schadensersatzansprüche
Der Autor analysiert in dem vorgestellten Beitrag das Institut der Anklageerhebung im Strafverfahren im Hinblick auf aktuelle Probleme der Anwendungspraxis und weist gleichzeitig auf die Widersprüchlichkeit der gesetzlichen Schadensersatzregelung in der spezialgesetzlichen Regelung des Gesetzes Nr. 514/2003 Slg. zur Haftung für Schäden in Ausübung öffentlicher Gewalt und zur Änderung bestimmter Gesetze im Zusammenhang mit Art. 46 Abs. 3 des Anspruchs auf Ersatz des Schadens, der durch eine rechtswidrige Entscheidung eines Gerichts, eines anderen staatlichen Organs oder einer öffentlichen Verwaltungsbehörde oder durch ein in der Verfassung der Slowakischen Republik enthaltenes fehlerhaftes amtliches Verfahren verursacht wurde.
[1] Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-19-0050. This work was supported by Slovak Research and Development Agency under the Contract No. APVV-19-0050
[2] Najvyšší súd ČSSR St 1/89
[3] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 3/ 2010 z 17. 02. 2010
[4] Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn 6 CO/437/ 2015 z 02. 02. 2015
[5] ČENTÉŠ, J. a kol. 2019. Trestný poriadok. Veľký komentár. 4. akt. vyd. Žilina: EUROKÓDEX, s. r .o., 2019. str. 486 ISBN 978-80-8155-087-4 tiež v ŠIMOVČEK, I. a kol. 2019. Trestné právo procesné. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2019. str. 192 – 193. ISBN 978- 80- 7380- 768- 9
[6] Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1 To/88/2018 z 05. 02. 2019
[7] Tamže
[8] Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 1 To/88/2018 z 05. 02. 2019
[9] Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2TO/13/2015 z 26. 03. 2015
[10] Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2TO/13/2015 z 26. 03. 2015
[11] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 485/2015 – 12 z 12. 08. 2015
[12] Tamže
[13] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zachar a Čierny proti Slovenskej republike č. 29376/12 a 29384/ z 21. 07. 2015
[14] ,,I. Právna kvalifikácia skutku vymedzeného v uznesení o vznesení obvinenia musí zodpovedať konformnému výkladu práva v jeho principiálnych štandardoch tak, aby vyšetrovateľ nemohol použitím nesprávnej právnej kvalifikácie (miernejšej) znevýhodniť obvineného v tom, že ho ukráti o právo na obhajobu už od okamihu vznesenia obvinenia. Je neprípustné tolerovať nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, najmä v prípade, ak policajt posúdi skutok „miernejšie“, ako by mal byť správne posúdený. V takýchto prípadoch totižto policajt manipulačným spôsobom „zavádza“ obvineného, čím hrubo porušuje jeho právo na obhajobu.“ Judikát Jt. 13/2011 trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline prijatý 16. 11. 2011
[15] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zachar a Čierny proti Slovenskej republike č. 29376/12 a 29384/ z 21. 07. 2015
[16] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zachar a Čierny proti Slovenskej republike č. 29376/12 a 29384/ z 21. 07. 2015
[17] Tamže
[18] Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6CO/437/2015 z 17. 05. 2017; Rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 11Co/81/2018 z 20. 09. 2018
[19] Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/81/2018 z 20. 09. 2018
[20] Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/173/2019 z 28. 01. 2020
[21] § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
[22] § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
[23] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 3513/2014 z 24. 05. 2016
[24] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 173/2015 z 26. 10. 2016
[25] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 2805/2011 z 16. 03 2011
[26] Nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 28/12 z 03. 04. 2012
[27] Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/126/2017 z dňa 21. 11. 2018
[28] § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
[29] V roku 2020 vykonali prokurátori 74 102 individuálnych previerok vyšetrovacích spisov, čo je medziročný pokles o 5%.
[30] Správa generálneho prokurátora Slovenskej republiky o činnosti prokuratúry v roku 2020 a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=499313 navštívené dňa 03. 08. 2022
[31] napr. opatrenie krajského prokurátora v Bratislave sp. zn. 1/1 Spr 179/2010 z 15. 11. 2010, resp. opatrenie krajskej prokurátorky v Bratislave č. 5 sp. zn. 1/1 Spr 140/2014 z 10. 4. 2014
[32] Zbierka stanovísk NS a súdov SR 2/2016 rozhodnutie č. 19