JUDr. Peter Štrpka, PhD. je advokátom a zakladajúcim partnerom advokátskej kancelárie SOUKENÍK – ŠTRPKA. Má bohaté skúsenosti spojené s riadením právneho tímu v arbitrážnych konaniach s medzinárodným presahom. Je rozhodcom zapísaným v zozname rozhodcov Rozhodcovského súdu Slovenskej advokátskej komory. V súčasnosti vykonáva funkciu predsedu Disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory.
Mgr. Lukáš Štefánik, LL.M., FCIArb je advokátom a partnerom advokátskej kancelárie SOUKENÍK – ŠTRPKA. Spolupodieľal sa na vedení medzinárodných tímov vo významných rozhodcovských konaniach, v ktorých advokátska kancelária SOUKENÍK – ŠTRPKA zastupovala svojich klientov. Je členom Chartered Institute of Arbitrators so sídlom v Londýne.
Mgr. Milan Béreš pôsobí v advokátskej kancelárii SOUKENÍK – ŠTRPKA ako advokátsky koncipient. Je členom právneho tímu zameriavajúceho sa na oblasť sporovej agendy, rozhodcovských konaní a ADR. V rámci svojej praxe sa venuje najmä sporom súvisiacim s výstavbou infraštrukturálnych projektov, ktoré sa zväčša spravujú zmluvnými podmienkami FIDIC.
V arbitrážnej praxi predstavuje vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania pomerne opomínaný právny inštitút. Z hľadiska dopadov jeho uplatnenia na klienta, jeho právneho zástupcu, ako aj samotné rozhodcovské konanie, by sa mu mala venovať zvýšená pozornosť. Autori tohto príspevku hlbšie analyzujú inštitút vylúčenia právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní z hľadiska jeho teoretických a praktických aspektov v rozhodcovskom konaní, ako aj z hľadiska prípadnej disciplinárnej zodpovednosti advokátov.[1]
1. Úvod
Právni zástupcovia sporových strán, ktorí prijímajú zastupovanie klientov v rozhodcovských konaniach, si často nie sú vedomí hmotnoprávnych a procesných nástrah, ktoré so sebou arbitráž prináša. Väčšmi to platí o rozhodcovských konaniach s cezhraničným presahom, nazývaných aj medzinárodné rozhodcovské konania, resp. medzinárodné arbitráže.
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že sporové strany sú vždy „pánmi“ rozhodcovského konania (v zmysle frazeologizmu, ktorý v arbitrážnej hantírke zľudovel), nemusí tomu byť vždy tak. V určitých prípadoch, ktoré so sebou arbitrážna prax prináša je naopak nevyhnutné, aby v prípade nesúladu medzi postojmi sporových strán, či v prípade uplatňovania obštrukčných stratégií, prevzali iniciatívu nad vedením rozhodcovského konania práve rozhodcovia.
Rozhodcom za týmto účelom právne nástroje (najmä relevantné všeobecne záväzné právne predpisy resp. lex arbitri, pravidlá rozhodcovských inštitúcií, ako aj všeobecne uznávané soft law pravidlá, akými sú napríklad pravidlá IBA[2] alebo Pražské pravidlá)[3] vytvárajú právny základ pre riadenie rozhodcovského konania zo strany rozhodcov.
Jedným z takýchto nástrojov, ktorému sa v príspevku venujeme, je aj inštitút vylúčenia právneho zástupcu sporovej strany v rozhodcovskom konaní. Zámerom tohto príspevku je priblížiť dôvody vylúčenia právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní, právny základ pre takýto postup a riziká spojené s uplatnením a neuplatnením predmetného inštitútu. Zároveň príspevok neopomína priblíženie disciplinárnych aspektov, ktoré taktiež vstupujú do hry pri dôvodoch vylúčenia právneho zástupcu z arbitrážneho konania, ako aj pri samotnom vylúčení právneho zástupcu.
2. Arbitrážne aspekty vylúčenia právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní
Ako uvádza profesor Števček a doktor Gyárfáš v predhovore komentára k zákonu č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), ak si sporové strany zvolia arbitráž ako alternatívny mechanizmus riešenia sporov, tak dôvodne očakávajú dôverné, flexibilné a efektívne riešenie sporov.[4] Tieto želané aspekty rozhodcovského konania však bude takmer nemožné dosiahnuť, ak sa právny zástupca jednej zo sporových strán uchýli ku konaniu, ktoré napĺňa dôvody vylúčenia právneho zástupcu z rozhodcovského konania a rozhodcovský senát proti takémuto postupu adekvátne nezasiahne.
V ďalších častiach tohto príspevku preto priblížime dôvody vylúčenia právneho zástupcu, ako aj právny základ právomoci rozhodcov na takýto postup. Pritom už úvodom zdôrazňujeme, že v rámci ustanovení ZoRK nenachádzame explicitnú úpravu dôvodov vylúčenia právneho zástupcu, ako ani právomoc rozhodcov na takýto procesný postup. Bolo by preto vhodné, ak by túto otázku riešili príslušné rokovacie poriadky rozhodcovských súdov alebo by sa na spôsobe jej riešenia dohodli strany rozhodcovského konania v rámci procesných pravidiel.
Dôvody vylúčenia právneho zástupcu
Medzi základné dôvody vylúčenia právneho zástupcu patrí konflikt záujmov na strane právneho zástupcu, ako aj obštrukčná taktika právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní. S ohľadom na spoločenský vývoj a komplexnosť rozhodcovských konaní však nemožno a priori vylúčiť, že k vylúčeniam advokátov v rozhodcovských konaniach by mohlo dochádzať aj z iných dôvodov.
Pokiaľ ide o konflikt záujmov na strane právneho zástupcu v arbitráži, je potrebné rozlišovať minimálne jeho tri najčastejšie vyskytujúce sa roviny:
1) Konflikt záujmov právneho zástupcu a rozhodcu (aspekt nestrannosti). V prípadoch, kedy dochádza k ustanovovaniu rozhodcov v úvode rozhodcovského konania, k vylúčeniu právneho zástupcu nedochádza, keďže je možné zaujatosť navrhovaného rozhodcu namietať v úvodnej fáze konania.[5] Inak povedané, navrhovaný rozhodca je povinný odmietnuť prijatie funkcie rozhodcu z dôvodu zaujatosti.[6] Rovnako možno zaujatosť rozhodcu namietať počas rozhodcovského konania bezodkladne po tom, čo dôjde k jej identifikácii v priebehu rozhodcovského konania.
Problém nastáva, keď počas pokročilejšej fázy rozhodcovského konania dôjde k zmene právneho zástupcu strany (potenciálne aj účelovej zmene) za právneho zástupcu, u ktorého je prítomný nedovolený osobný, majetkový alebo iný vzťah s rozhodcom.[7] V takomto prípade hrozí, že pri akceptovaní zmeny v osobe právneho zástupcu by bol rozhodca vylúčený z prejednávania veci z dôvodu zaujatosti rozhodcu. To môže zapríčiniť inter alia značné prieťahy v rozhodcovskom konaní, ako aj významný nárast trov rozhodcovského konania. Výkonom práva strany na zmenu právneho zástupcu preto nesmie dôjsť k ohrozeniu nezaujatosti rozhodcu. Z uvedeného dôvodu formálne pramene práva, ktoré približujeme v ďalšom texte tohto príspevku, vytvárajú právny základ pre vylúčenie novo-ustanoveného právneho zástupcu z rozhodcovského konania.
Žiada sa však dodať, že konflikt záujmov nového právneho zástupcu a rozhodcu je potrebné skúmať vždy individuálne s prihliadnutím na okolnosti a fázu rozhodcovského konania.
Zo stredoeurópskeho arbitrážneho prostredia je nám známy prípad, ktorý riešil Ústavný súd Českej republiky.[8] Ústavný súd skúmal vzťah medzi rozhodcom a zmeneným právnym zástupcom žalovaného, ktorý bol zároveň členom predsedníctva rozhodujúceho rozhodcovského súdu. Ústavný súd v predmetnom konaní konštatoval, že rozhodca nebol zaujatý, pretože samotná skutočnosť, že zástupca strany je taktiež rozhodcom, sama osobe nie je relevantná bez toho, aby bola daná konkrétna osobná väzba medzi rozhodcom a právnym zástupcom strany.
Naopak, v prípade investičnej arbitráže vo veci Hrvatska pred ICSID[9] rozhodcovský senát vylúčil jedného z právnych zástupcov žalovaného, ktorý bol rozhodcovskému senátu oznámený v neskorej fáze rozhodcovského konania (bezprostredne pred pojednávaním) z dôvodu, že tento právny zástupca žalovaného bol členom rovnakej stavovskej komory barristerov, ktorej členom bol aj predseda rozhodcovského senátu.[10]
2) Konflikt záujmov právneho zástupcu a protistrany. Ide o typický konflikt záujmov medzi právnym zástupcom a protistranou, ktorý rozoznáva aj § 21 písm. a) a d) zákona o advokácii.[11] Ide o prípad, kedy si strana v rozhodcovskom konaní zvolí právneho zástupcu, ktorý v minulosti v súvisiacej veci poskytoval právne poradenstvo alebo ktorý disponuje znevýhodňujúcimi informáciami o protistrane (ktorá je jeho klientom alebo bývalým klientom).
Aj pri posudzovaní vylúčenia právneho zástupcu z rozhodcovského konania z dôvodu konfliktu záujmov s protistranou je potrebné zdôrazniť, že je vždy nutné zohľadniť špecifiká konkrétneho prípadu.
V prípade investičnej arbitráže medzi nemeckou spoločnosťou zo sektora leteckej prepravy a Filipínskou republikou ad hoc komisia ICSID v prípade Fraport posudzovala návrh Filipínskej republiky na vylúčenie právneho zástupcu žalobcu. Dôvodom vylúčenia bolo, že právny zástupca žalobcu v minulosti zastupoval záujmy žalovaného v súvisiacej a stále prebiehajúcej arbitráži podľa rozhodcovských pravidiel Medzinárodnej obchodnej komory (ICC). Právny zástupca žalobcu sa voči návrhu bránil tým, že nezískal žiadne dôverné informácie, a že v súvisiacom konaní, týkajúcom sa výstavby 3. leteckého terminálu v Manile, obdržal od ICC len úvodnú korešpondenciu a žiadosť o rozhodcovské konania, pričom od filipínskych subjektov neobdržal žiadne dokumenty ani informácie a ani im neposkytol žiadne právne poradenstvo, keďže došlo k ukončeniu zastupovania v tejto úvodnej fáze konania pred ICC. S ohľadom na to, že nebolo preukázané konkrétne nadobudnutie dôverných informácií právnym zástupcom žalobcu, ad hoc komisia ICSID rozhodla o zamietnutí žiadosti Filipínskej republiky na vylúčenie právneho zástupcu protistrany.[12]
V ďalšom konaní vo veci Khudyan ICSID potvrdil závery uvedené v prípade Fraport, že pokiaľ u právneho zástupcu nedošlo k preukázaniu nadobudnutia dôverných informácií súvisiacich so sporom, nie je možné pristúpiť k vylúčeniu právneho zástupcu protistrany. Predchádzajúce obdržanie informácií, ktorými disponujú obe strany, kritérium dôvernosti nenapĺňa. Samotné zdanie konfliktu na vylúčenie nepostačuje, musí byť prítomný jasný dôkaz existencie alebo vážneho rizika obdržania dôverných informácií. Senát ICSID navyše vyčítal Arménskej republike aj to, že k riešeniu údajného konfliktu záujmov nepristúpila omnoho skôr, hoci si bola tejto skutočnosti vedomá.[13]
Je nám však známy aj prípad, kedy k vylúčeniu právneho zástupcu z rozhodcovského konania z dôvodu konfliktu záujmov s protistranou došlo. V prípade Einarsson ICSID vylúčil členku právneho tímu žalovaného z dôvodu, že v minulosti bola zamestnaná v spoločnosti, ktorá financuje vedenie rozhodcovského konania na strane žalobcu (tzv. third-party funder). V tomto konaní bolo preukázané, že existuje dôvodné riziko spočívajúce v tom, že členka právneho tímu žalovaného mohla od žalobcuv minulosti nadobudnúť dôverné informácie pri výkone činností v predchádzajúcom zamestnaní.[14]
3) Konflikt záujmov právneho zástupcu z hľadiska prejednávanej veci. V určitých prípadoch sa môže stať, že samotný právny zástupca bude mať vzťah k meritu prejednávanej veci ako takej.
V prípade vedenom podľa arbitrážnych pravidiel Fínskej obchodnej komory žalovaný navrhol vypočuť právneho zástupcu žalobcu ako svedka[15] z dôvodu, že tento právny zástupca sa podieľal na negociácii a príprave zmluvy, ktorá bola predmetom sporu. Žalovaný zároveň navrhol vylúčiť tohto právneho zástupcu zo zastupovania v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský senát síce pripustil výsluch právneho zástupcu ako svedka, avšak odmietol jeho vylúčenie zo zastupovania žalobcu v predmetnom rozhodcovskom konaní a zabezpečil, aby bol právny zástupca vypočutý ako prvý svedok na pojednávaní.[16]
Nad rámec vyššie uvedených prípadov konfliktu záujmov na strane právneho zástupcu, kedy môže dochádzať k vylúčeniu právneho zástupcu z rozhodcovského konania, sa naskytá aj otázka, či možno právneho zástupcu vylúčiť v prípade uplatňovania neprimeraných obštrukčných stratégií. Síce nám nie sú známe konkrétne prípady, v ktorých by sa posudzovala otázka vylúčenia právneho zástupcu v arbitráži z dôvodu obštrukčného správania, aspoň v teoretickej rovine má zmysel pro futuro uvažovať aj nad takouto eventualitou. Obzvlášť to platí z dôvodu, že právni zástupcovia strán nie zriedka obštrukčným správaním ohrozujú plynulý a efektívny priebeh rozhodcovského konania, či už v snahe oddialiť alebo zmariť rozhodnutie vo veci samej, prípadne ohroziť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (trv. guerilla tactics).
Právomoc na vylúčenie právneho zástupcu a riziká s tým spojené
Najspoľahlivejším právnym základom na vylúčenie právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní bude osobitná dohoda sporových strán. Pokiaľ to neodporuje kogentným ustanoveniam lex arbitri,[17] strany sa môžu dohodnúť na úprave procesných pravidiel rozhodcovského konania. Strany si preto môžu pred začatím rozhodcovského konania (napr. v rozhodcovskej zmluve alebo rozhodcovskej doložke) alebo po začatí rozhodcovského konania (napr. v tzv. Terms of reference) upraviť aj procesné otázky vylúčenia právneho zástupcu z rozhodcovského konania, akými je napr. právomoc rozhodcovského senátu na takýto postup, dôvody pre aplikáciu takéhoto postupu a ďalšie súvisiace procesné otázky. Keďže však strany spravidla pred vznikom sporu alebo v rannej fáze rozhodcovského konania nepredvídajú, že by mohli v budúcnosti nastať dôvody vylúčenia právneho zástupcu, v drvivej väčšine prípadov bude takáto dohoda absentovať. Rozhodcovský senát bude potom nútený odvodiť svoju právomoc na takýto postup z iného právneho základu, než z osobitnej dohody sporových strán.
Naopak, bežnou praxou je, že sa strany v rozhodcovskej zmluve alebo doložke dohodnú na tom, že rozhodcovské konanie sa spravuje pravidlami rozhodcovských inštitúcií (rokovacím poriadkom). Pokiaľ pravidlá rozhodcovských inštitúcií neodporujú kogentným ustanoveniam lex arbitri, potom rozhodcovský súd bude viesť rozhodcovské konanie v súlade s dohodnutými pravidlami.[18] Pravidlá rozhodcovských inštitúcií v minulosti explicitne neupravovali právomoc na vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania. Množstvo rozhodcovských inštitúcií túto právomoc výslovne neupravuje ani k dnešnému dňu.[19] V nadväznosti na umelo vytvárané konflikty záujmov s rozhodcami pri zmenách právnych zástupcov počas rozhodcovských konaní niektoré rozhodcovské inštitúcie reagovali promulgáciou nových inštitucionálnych pravidiel, v ktorých sa nachádza právomoc rozhodcov na vylúčenie právnych zástupcov. Medzi takéto rozhodcovské inštitúcie patrí napríklad LCIA,[20] ako aj najpopulárnejšia medzinárodná rozhodcovská inštitúcia ICC.[21]
Ďalšou formou dohody sporových strán je aj odkaz na aplikáciu soft law právnych nástrojov. V tomto smere sú relevantné najmä pravidlá IBA, ktoré sú frekventovane uplatňované v medzinárodných rozhodcovských konaniach buď priamo alebo ako interpretačná pomôcka. Pravidlá IBA v čl. 6 explicitne upravujú právomoc rozhodcovského senátu na vylúčenie právneho zástupcu, ak dôjde k zmene právneho zástupcu po ustanovení rozhodcovského senátu, ktorá vyvoláva odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti rozhodcu.[22] Pražské pravidlá takúto právomoc neupravujú.
Má však rozhodcovský senát alebo iný subjekt právomoc na vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania v prípade, keď sa na takejto právomoci strany výslovne nedohodli (či už osobitnou dohodou alebo odkazom na inštitucionálne pravidlá alebo soft law nástroje, ktoré vytvárajú právny základ pre vylúčenie právneho zástupcu)? Inými slovami, existuje inherentná právomoc rozhodcovského senátu na vylúčenie právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní?
Rozhodovacia prax v investičných arbitrážach potvrdzuje, že v prípadoch týkajúcich sa konfliktov záujmov na strane právneho zástupcu rozhodcovské senáty disponujú právomocou rozhodovať o vylúčení právnych zástupcov. V prelomovom prípade Hrvatska (ktorý sme rozoberali vyššie) senát vyhodnotil, že disponuje inherentnou právomocou na zachovanie integrity rozhodcovského konania v nadväznosti na čo pristúpil k vylúčeniu právneho zástupcu z dôvodu konfliktu identifikovaného v priebehu rozhodcovského konania. Poukázal pritom na čl. 44 dohovoru ICSID, v zmysle ktorého má rozhodcovský senát právomoc rozhodovať o procesných otázkach, ktoré nie sú upravené procesnými pravidlami alebo dohodou strán.[23]
Sme toho názoru, že aj v obchodnej arbitráži má v prípadoch konfliktu záujmov rozhodcovský senát právomoc rozhodnúť o vylúčení právneho zástupcu z dôvodu konfliktu.[24] Jednou z primárnych zásad rozhodcovského konania je jeho efektívnosť, ktorú by mali zabezpečovať predovšetkým rozhodcovia. Napríklad ZoRK v § 26 ods. 2 ustanovuje, že pri absencii dohody o pravidlách vedie rozhodcovský súd konanie podľa vlastnej úvahy tak, aby sa zabezpečila rovnosť účastníkov konania a právo každého účastníka konať pred rozhodcovským súdom. V intenciách slovenských rozhodcovských konaní možno poukázať aj na čl. VI ods. 1 Rokovacieho poriadku RS SAK, ktorý upravuje, že rozhodcovský senát má právo, po konzultácii so stranami, prijať procesné pravidlá a viesť rozhodcovské konanie spôsobom, ktorý považuje za vhodný. Preto aj v prípadoch obchodnej arbitráže možno pristúpiť k vylúčeniu právneho zástupcu v prípade prítomnosti konfliktu záujmov aj vtedy, ak takáto právomoc rozhodcovského senátu nie je explicitne upravená. Je však pravdou, že k takémuto opatreniu by, s ohľadom na závažnosť jeho dopadov, malo dochádzať len ultima ratio v prípade, keď existuje prvoradá a nepopierateľná potreba chrániť základnú integritu celého rozhodcovského konania, ako uviedol ICSID v prípade Rompetrol.[25] V opačnom prípade by mohlo dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na právneho zástupcu, čím by mohla byť ohrozená uznateľnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že strane bolo znemožnené riadne uplatniť svoje nároky.[26] Ohrozenie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je najzávažnejším rizikom, ktoré by mal arbiter analyzovať pri uplatňovaní právomoci na vylúčenie právneho zástupcu.
Ak by však rozhodcovský senát nevylúčil nového právneho zástupcu strany v prípade, že by bol daný konflikt záujmov medzi novým právnym zástupcom a rozhodcom, hrozí vylúčenie rozhodcu na návrh protistrany z dôvodu zaujatosti rozhodcu. V prípade úspešnosti námietky zaujatosti by nasledovalo ustanovenie nového rozhodcu. V pokročilej fáze rozhodcovského konania rozhodne nejde o želaný jav, keďže zmena v osobe rozhodcu bude mať negatívny vplyv na dĺžku a náklady arbitráže. Nie je pritom vylúčené, že kvalita ďalšieho vedenia konania, ako aj následného rozhodcovského rozsudku môže byť ohrozená s ohľadom na „neskoré naskočenie nového rozhodcu do rozbehnutého vlaku“.
V prípadoch vyššie opísaného konfliktu záujmov medzi právnym zástupcom a bývalým klientom (protistranou) hrozí v prípade nevylúčenia právneho zástupcu porušenie práva na spravodlivý proces.[27] Porušenie práva na spravodlivý proces ohrozí vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Pokiaľ však ide o otázku vylúčenia právneho zástupcu v arbitráži z dôvodov obštrukčného správania, odpoveď nie je vôbec jednoznačná, a to s ohľadom na nedostatok zdrojov venujúcich sa tejto otázke. Ako sme naznačili vyššie, právna úprava a inštitucionálne pravidlá poskytujú arbitrom širokú mieru úvahy, pokiaľ ide o riešenie neregulovaných procesných otázok. Napriek tomu však zastávame názor, že pri uplatňovaní obštrukčnej taktiky zo strany právneho zástupcu nemožno automaticky pristúpiť k jeho vylúčeniu z rozhodcovského konania. Rozhodcovský senát by mal pristúpiť najprv k menej závažným procesným opatreniam, aby neohrozil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Inšpiráciou je inter alia aj čl. 18.6 pravidiel LCIA, ktorý medzi takéto sankcie zaradzuje predchádzajúce písomné upozornenie právnemu zástupcovi. Avšak, v prípade opakovaných závažných obštrukčných postupov právnych zástupcov je, podľa nášho názoru, možné uvažovať aj nad uplatnením právomoci rozhodcov spočívajúcej vo vylúčení právneho zástupcu z rozhodcovského konania. Takýmto opatrením by mohol rozhodcovský senát ochraňovať integritu rozhodcovského konania, spravodlivosť rozhodcovského konania a procesnú rovnosť strán. S ohľadom na pomerne časté obštrukčné taktiky veríme, že sa tejto téme dostane v odborných kruhoch náležitejšia pozornosť, a to minimálne vo forme intenzívnej diskusie o možnosti vylúčenia právneho zástupcu z dôvodu obštrukčných taktík v rozhodcovskom konaní.
3. Otázky disciplinárnej zodpovednosti pri naplnení dôvodov vylúčenia právneho zástupcu
Keďže medzinárodná arbitráž z hľadiska pôsobnosti disciplinárnych noriem nie je, obrazne povedané, územím terra nulius, musia si byť advokáti vedomí skutočnosti, že sa na nich vzťahuje disciplinárna zodpovednosť aj v medzinárodných rozhodcovských konaniach. Účelom tohto článku však nie je detailne analyzovať pôsobnosť disciplinárnych noriem pri poskytovaní právnych služieb vo veciach s cezhraničným presahom, preto si dovoľujeme v tomto smere odkázať na zaujímavý príspevok profesora Bělohlávka a doktora Šamlota, ktorý sa podrobnejšie venuje tejto problematike.[28]
Naplnením vyššie uvedených dôvodov na vylúčenie právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní môže advokát súbežne naplniť znaky skutkovej podstaty niektorého z disciplinárnych deliktov.
V prípadoch uvedených v predchádzajúcej časti toho príspevku, kedy by advokát prijal právne zastupovanie v rozhodcovskom konaní vo veci, alebo v súvisiacej veci, v ktorej už poskytol právne služby inému (najmä protistrane) alebo by disponoval informáciou o bývalom klientovi (najmä protistrane) potencionálne zvýhodňujúcou súčasného klienta, čo by bolo dôvodom na vylúčenie advokáta z rozhodcovského konania, dopustil by sa zároveň disciplinárneho previnenia z dôvodu porušenia § 21 písm. a) a/alebo d) Zákona o advokácii. Tým však nie je dotknuté porušenie stavovských povinností a následné vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti v zmysle právneho poriadku štátu, ku ktorému má rozhodcovské konanie väzbu.
Obštrukčné taktiky, na ktorých sa advokát v arbitráži úmyselne zúčastňuje alebo ktoré úmyselne praktizuje, taktiež môžu, v závislosti od konkrétneho právneho prostredia, predstavovať porušenie povinností advokátskeho stavu a z toho vyplývajúcu disciplinárnu zodpovednosť, ktorej vyvodzovanie je v gescii samotných advokátskych komôr.[29] Medzi takéto obštrukčné taktiky spadá aj úmyselné vyvolávanie zaujatosti rozhodcu zmenou právneho zástupcu počas rozhodcovského konania, ktorá zakladá dôvod na vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania, a ktorej sme sa detailnejšie venovali v predchádzajúcej časti tohto príspevku. V intenciách slovenských stavovských predpisov sa domnievame, že takéto narušenie nezávislosti a nestrannosti rozhodcu by mohlo zakladať disciplinárne previnenie advokáta spočívajúce inter alia v porušení § 38 Advokátskeho poriadku.[30] Tento názor opierame o predchádzajúce rozhodnutie disciplinárneho senátu SAK, ktoré konštatovalo, že rozhodcovský súd je možné na účely § 38 Advokátskeho poriadku považovať za súd.[31] Pod rozhodcovským súdom sa pritom na účely § 7 ods. 1 ZoRK rozumie tak jediný rozhodca, ako aj rozhodcovský senát či jeho členovia. [32] To znamená, že na účely prípadného vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti za úmyselné vyvolanie zaujatosti rozhodcu by nemalo byť relevantné, či ide o ad hoc arbitráž alebo o inštitucionálnu arbitráž.
Zaujímavou by bola aj situácia, ak by rozhodca, ktorý je zároveň advokátom, nevylúčil právneho zástupcu v prípade, kedy by k vylúčeniu pristúpiť mal alebo vice versa. Disciplinárna komisia ČAK vo svojej rozhodovacej praxi už v minulosti vyvodila disciplinárnu zodpovednosť voči rozhodcovi-advokátovi, ktorý porušil procesné práva jednej zo strán rozhodcovského konania.[33] Domnievame sa, že vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti by prichádzalo do úvahy aj v takýchto prípadoch.
V súvislosti s naznačenými dvoma spôsobmi vyvodzovania zodpovednosti, a to v rozhodcovskom, ako aj v disciplinárnom konaní, vzniká otázka, či je možné vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť v prípade, kedy už bol advokát sankcionovaný v rozhodcovskom konaní formou vylúčenia. Inak povedané, možno súbežne sankcionovať advokáta v rozhodcovskom, ako aj v disciplinárnom konaní pri naplnení vyššie analyzovaných dôvodov pre vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania?
Keďže rozhodcovský súd nemá právomoc rozhodovať o porušení konkrétnych vnútroštátnych stavovských predpisov, ktoré sa vzťahujú na právnych zástupcov v tom-ktorom rozhodcovskom konaní[34] a pri posudzovaní vylúčenia právneho zástupcu sa môže zameriavať len na posúdenie všeobecných zásad, ktoré sú nevyhnutné pre spravodlivý priebeh rozhodcovského konania,[35] máme za to, že v skúmaných prípadoch súbežné sankcionovanie možné je.
Navyše, vylúčenie právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní a vyvodenie zodpovednosti v rozhodcovskom konaní sleduje odlišný cieľ. Zatiaľ čo účelom vylúčenia právneho zástupcu v arbitráži je zabezpečenie spravodlivého procesu, rovnosti strán a integrity rozhodcovského konania,[36] cieľom vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti je posilnenie dôvery klientov a verejnosti v advokátsky stav, ako aj nepriama ochrana zákonom chránených záujmov a tretích osôb pred konaním advokátov, ktoré prestavuje porušenie zákonných, etických a stavovských povinností.[37]
4. Záver
Na rozdiel od problematiky vylučovania rozhodcov z prejednávania veci, problematika vylúčenia právneho zástupcu v arbitráži stojí skôr na periférii záujmu. S ohľadom na čoraz častejšie obštrukčné taktiky, ako aj s ohľadom na závažnosť rizík súvisiacich s (ne)vylúčením právnych zástupcov opísaných v tomto príspevku, považujeme za dôležité venovať tejto problematike zvýšenú pozornosť.
Existuje niekoľko dôvodov, s ktorými arbitrážna teória a prax spája možnosť vylúčenia právneho zástupcu z rozhodcovského konania.
Ak takéto dôvody nastanú, je zo strany rozhodcovského senátu nutné pristúpiť k procesným opatreniam, ktoré zabezpečia ochranu integrity a spravodlivosti rozhodcovského konania. Vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania je práve takýmto procesným inštitútom. Pokiaľ však chce rozhodcovský senát pristúpiť k jeho využitiu, s ohľadom na závažnosť jeho dopadov, musí dbať na dostatok vlastnej právomoci na takýto postup. Z analyzovaných rozhodnutí vyplynulo, že medzinárodná arbitrážna prax uznáva inherentnú právomoc rozhodcov na vylúčenie právneho zástupcu z rozhodcovského konania.
Popri vylúčení právneho zástupcu v arbitráži nemožno opomínať ani vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti advokáta. V prípadoch, kedy advokát naplní dôvody na vylúčenie, ktoré sú zároveň disciplinárnym previnením, možno súbežne so sankciou spočívajúcou vo vylúčení advokáta z rozhodcovského konania uložiť disciplinárne opatrenie. Domnievame sa, že disciplinárne opatrenie možno uložiť aj vtedy, ak advokát, ktorý je zároveň rozhodcom, vylúči právneho zástupcu strany z rozhodcovského konania bez toho, aby na to boli dané dôvody a vice versa.
RESUMÉ
Arbitrážne a disciplinárne aspekty vylúčenia právneho zástupcu v rozhodcovskom konaní
Článok sa zaoberá analýzou dôvodov vylúčenia právnych zástupcov v rozhodcovských konaniach a súvisiacimi procesnými a disciplinárnymi otázkami. Autori na príkladoch rozhodnutí rozhodcovských súdov, najmä v investičnej arbitráži, približujú stav poznania, pokiaľ ide o otázky súvisiace s vylúčením právnych zástupcov z rozhodcovského konania. V ďalšej časti príspevku autori analyzujú možnosti vyvodenia disciplinárnej zodpovednosti v prípadoch naplnenia dôvodov vylúčenia advokáta z rozhodcovského konania, a to aj analógiou s rozhodnutiami disciplinárnej komisie SAK a ČAK.
SUMMARY
Arbitration and Disciplinary Aspects of Disqualifying Lawyers in Arbitration Proceedings
The article analyses the grounds for disqualifying lawyers in arbitration proceedings, and deals with the related procedural and disciplinary issues. The authors give examples of decisions made by arbitral tribunals, in particular in the investment arbitration, to present the state of knowledge when it comes to the issues related to the disqualification of lawyers from arbitration proceedings. The authors also analyse the possibilities of imposing disciplinary liability in cases where the requirements for the disqualification of a lawyer from arbitration are met, also by drawing an analogy with the decisions of the Disciplinary Commissions of the Slovak Bar Association and the Czech Bar Association.
ZUSAMMENFASSUNG
Arbitrage- und Disziplinargesichtspunkte der Ausschließung eines Rechtsvertreters im Schiedsverfahren
Im Artikel werden die Gründe für die Ausschließung von Rechtanwälten in Schiedsverfahren nebst den zusammenhängenden prozessualen und disziplinaren Fragen analysiert. Die Autoren erklären am Beispiel schiedsgerichtlicher Entscheidungen, insbesondere in der Investmentarbitrage, den Kenntnisstand, sofern es sich um Fragen im Zusammenhang mit dem Ausschluss der Rechtsanwälte in den Schiedsverfahren handelt. Im weiteren Teil des Beitrags analysieren seine Autoren die Möglichkeit, die disziplinare Verantwortung in Fällen, in welchen die Gründe für die Ausschließung des Rechtsanwaltes im Schiedsverfahren eingetreten sind, zu ziehen, und zwar auch durch Analogie mit den Entscheidungen der Disziplinarkommissionen der Slowakischen Rechtsanwaltskammer und der Tschechischen Rechtsanwaltskammer.
[1] Skutočnosti uvedené v tomto odbornom článku reprezentujú výlučne osobné názory autorov. Uvedené názory preto nemožno stotožňovať s postojom advokátskej kancelárie SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o., ako ani s postojom disciplinárnej komisie Slovenskej advokátskej komory k skúmanej problematike.
[2] IBA, ako medzinárodná organizácia združujúca právnikov, advokátskej komory a iné právnické organizácie vydáva soft law právne nástroje na úseku medzinárodnej arbitráže, medzi iným aj IBA Guidelines on Party Representation in International Arbitration, ktorej sa bližšie venujeme v tomto príspevku.
[3] The Rules on the Efficient Conduct of Proceedings in International Arbitration (Pražské pravidlá).
[4] Gyarfáš, J. – Števček, M.: Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1.
[5] Napríklad v zmysle slovenského lex arbitri podľa § 9 ods. 3 až 5 ZoRK.
[6] Bližšie pozri napr. § 6a ZoRK alebo čl. 2 ods. 2 písm. a) IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration.
[7] IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitrationv tomto smere obsahujú detailný zoznam okolností, ktoré zakladajú, môžu zakladať alebo nezakladajú riziko zaujatosti rozhodcu (tzv. červený, oranžový a zelený zoznam okolností, ktorý sa nachádza v 2. časti predmetných odporúčaní).
[8] Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 22. 10. 2009, sp. zn. III.ÚS 2266/09.
[9] Medzinárodné centrum pre riešenie investičných sporov (ICSID).
[10] Tribunal´s ruling regarding the participation of David Mildon QC in further stages of the proceedings vydané v konaní ICSID č. ARB/05/24 zo dňa 6. 5. 2008 (HRVATSKA ELEKTROPRIVREDA v. REPUBLIC OF SLOVENIA).
[11] Bližšie pozri § 21 písm. a) a d) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (zákon o advokácii).
[12] Rozhodnutie o žiadosti na vylúčenie právneho zástupcu vydané v konaní ICSID č. ARB/03/25 zo dňa 18. 9. 2008 (FRAPORT AG FRANKFURT AIRPORT SERVICES WORLDWIDE v. REPUBLIC OF THE PHILIPPINES).
[13] Procesné uznesenie č. 2 vydané v konaní ICSID č. ARB/17/36 zo dňa 5. 12. 2018 (KHUDYAN and ARICAN CAPITAL & INVESTMENT CORP. v. REPUBLIC OF ARMENIA).
[14] Decision on claimants´ motion to disqualify counsel vydané v konaní ICSID č. UNCT/20/6 zo dňa 24. 2. 2022 (EINARSSON et al. v. GOVERNMENT OF CANADA).
[15] Kompatibilita procesného postavenia právneho zástupcu a svedka sa môže v medzinárodných rozhodcovských konaniach líšiť pri právnych zástupcoch z rôznych štátov. Napríklad v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 1. 2017, sp. zn. II. ÚS 58/2017 nie je procesné postavenie právneho zástupcu a svedka v tom istom konaní zlúčiteľné.
[16] Savola, M.: FAI Arbitral Tribunal´s Decision concerning the Disqualification of Counsel in Arbitral Proceedings. Dostupné 22. 2. 2024 na: https://arbitrationblog.kluwerarbitration.com/2018/03/06/fai-arbitral-tribunals-decision-concerning-disqualification-counsel-arbitral-proceedings/
[17] Ako sme uviedli v úvode tohto príspevku, slovenský ZoRKneupravuje otázku právomoci na vylúčenie právneho zástupcu. Prezumujeme, že zahraničné právne predpisy upravujúce rozhodcovské konanie taktiež nie je zvyčajné, aby bola táto otázka explicitne upravená.
[18] Napr. v zmysle § 26 ods. 2 ZoRK: „Rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie v súlade s pravidlami dohodnutými účastníkmi rozhodcovského konania, okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje.“
[19] Bližšie pozri napr. rokovacie poriadky Vienna International Arbitral Centre, RS SAK, RS SOPK, atď.
[20] Bližšie pozri čl. 18.4 rokovacieho poriadku London Court of International Arbitration (LCIA) vo verzii účinnej od 1. 10. 2020.
[21] V zmysle čl. 17 ods. 2 rokovacieho poriadku ICC vo verzii účinnej od 1. 1. 2021: „Rozhodcovský súd môže po svojom zriadení a po tom, ako poskytne stranám možnosť písomne sa vyjadriť v primeranej lehote, prijať akékoľvek opatrenie potrebné na zamedzenie konfliktu záujmov rozhodcu vyplývajúceho zo zmeny v zastúpení strán, vrátane vylúčenia nových zástupcov strán z účasti na rozhodcovskom konaní v plnom rozsahu alebo čiastočne.“
[22] Bližšie pozri čl. 6 IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration.
[23] Hrvatska ods. 33.
[24] Možno sa však stretnúť aj s odlišnými názormi, najmä v judikatúre amerických súdov. Bližšie pozri RAU, A. S.: Arbitrators WIthout Powers? Disqualifying Counsel in Arbitral Proceedings. Str. 29 a nasl. Dostupné 23. 2. 2024 na: https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=2403054
[25] Decision of the Tribunal on the Participation of a Counsel vydané v konaní ICSID č. ARB/06/3 zo dňa 14. 1. 2010 (THE ROMPETROL GROUP N.V. v. ROMANIA), ods. 16.
[26] V zmysle čl. V ods. 1 písm. b) Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí: „Uznanie a výkon rozhodnutia sa môžu odoprieť na žiadosť strany, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, len vtedy, ak táto strana preukáže kompetentnému orgánu krajiny, v ktorej sa žiada o uznanie a výkon: že strana, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, nebola riadne upovedomená o ustanovení rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo nemohla z akýchkoľvek iných dôvodov uplatniť svoje požiadavky“.
[27] Fraport, ods. 37.
[28] Bělohlávek, J. A., Šamlot, J.: Určení a aplikace profesních pravidel použitelných při výkonu advokacie ve vztahu k zahraničí a v zahraničí a rizika pro advokáty při poskytovaní služeb v přeshraničních věcech. In: Bulletin advokacie, č. 12/2023, s. 13 a nasl.
[29] Tamtiež, s. 15.
[30] Ust. § 38 Advokátskeho poriadku SAK schváleného konferenciou advokátov 11 júna 2021 (Advokátsky poriadok) v prvej vete ustanovuje, že „Advokát vystupuje voči súdom a iným orgánom verejnej moci tak, aby nenarušil svoju nezávislosť ako aj nezávislosť súdu a iného orgánu verejnej moci.“
[31] Rozhodnutie V. disciplinárneho senátu SAK z 19. januára 2018, sp. zn. DS V.-65/2017:536/2017 (publikované v Zbierke disciplinárnych rozhodnutí SAK 2018 – 2019 pod č. 94).
[32] Bližšie pozri: Gyarfáš, J. – Števček, M.: Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 167 – 168.
[33] Rozhodnutie disciplinárneho senátu disciplinárnej komisie ČAK z 21. mája 2010, sp. zn. K 138/2008. Bližšie pozri: Bulletin slovenskej advokácie, č. 9/2021, str. 60.
[34] Fraport, ods. 39.
[35] Khudyan, ods. 51.
[36] Khudyan, ods. 50; Fraport, ods. 37; Hrvatska, ods. 33.
[37] Bližšie pozri: Mičinský, L. – Štrpka, P. Zákon o advokácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 2022, s. 390.