Rozhodovací proces súvisiaci s poskytnutím zdravotnej starostlivosti v urgentnej situácii musí vo všetkých štádiách dostatočne zohľadniť a rešpektovať právo pacienta autonómne rozhodnúť o poskytnutí zdravotnej starostlivosti. Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Pindo Mulla proti Španielsku zo dňa 17. septembra 2024, týkajúci sa sťažnosti č. 5541/20
Dotknuté ustanovenie:
- článok 8 EDĽP[1] (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života)
- článok 9 EDĽP[2] (sloboda myslenia, svedomia a náboženstva)
Skutkové okolnosti prípadu
Sťažovateľkou vo veci bola pani Pindo Mulla, členka Svedkov Jehovových, ktorá z dôvodu svojho vyznania principiálne odmietala transfúziu krvi ako formu liečby. Na základe lekárskych vyšetrení bola sťažovateľke odporučená operácia. V rámci prípravy na operáciu pani Pindo Mulla podpísala dva dokumenty – usmernenie obsahujúce jej predchádzajúce prianie (t. j. rozhodnutie o odmietnutí zdravotnej starostlivosti pre prípad zmeny zdravotného stavu v budúcnosti, prejav vôle pacienta pro futuro) a plnú moc udelenú dvom osobám pre prípad rozhodovania o jej zdravotnom stave, v ktorých vyjadrila svoj súhlas s akoukoľvek liečbou okrem krvnej transfúzie, a to bez ohľadu na prípadné zhoršenie jej zdravotného stavu. Plnú moc v papierovej forme nosila stále pri sebe. Rozhodnutie o odmietnutí krvnej transfúzie pro futuro bolo zaznamenané v oficiálnom registri a informácia bola prostredníctvom elektronického systému okamžite dostupná pre zamestnancov nemocnice v regióne a do siedmich dní sprístupnená poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v rámci celého územia Španielska.
O niekoľko mesiacov neskôr bola sťažovateľka prijatá do nemocnice v Sorii s vážnym vnútorným krvácaním spôsobujúcim anémiu. Po konzultácii s lekárom, ktorý odporučil transfúziu krvi, túto výslovne odmietla prostredníctvom informovaného súhlasu podpísaného lekárom aj pacientkou, v zmysle ktorého vyjadrila súhlas akoukoľvek liečbou okrem krvnej transfúzie. Informovaný súhlas bol vložený do zdravotnej dokumentácie pacientky.
Nasledujúci deň bola sťažovateľka prevezená do nemocnice v Madride, ktorá poskytuje alternatívne formy liečby nezahŕňajúce transfúziu krvi. Sprevádzal ju lekár so zdravotnou dokumentáciu, ktorý upozornil personál, že pacientka je vo vážnom stave a odmieta transfúziu. Anestéziológovia kontaktovali službukonajúceho sudcu so žiadosťou ako postupovať, pričom ho informovali len o skutočnosti, že pacientka je Svedkyňa Jehovova a že ústne odmietla všetky druhy liečby. Sudca postúpil žiadosť súdnemu lekárovi a miestnemu prokurátorovi so žiadosťou o stanovisko. Na základe tejto neúplnej informácie a vyžiadaných stanovísk sudca vydal súhlas s vykonaním všetkých liečebných procedúr, ktoré boli potrebné pre záchranu života.
Počas operácie pani Pindo Mulla absolvovala tri transfúzie krvných buniek. O rozhodnutí sudcu ju neupovedomili napriek tomu, že po doručení rozhodnutia bola pri vedomí, orientovaná a spolupracujúca. O spôsobe vykonanej operácie bola informovaná o deň neskôr.
Pani Pindo Mulla žiadala o zrušenie rozhodnutia službukonajúceho sudcu a rešpektovanie práv pacientov v budúcnosti. Vnútroštátne súdy jej nevyhoveli, ale rozhodnutie sudcu potvrdili. Následne podala pani Pindo Mulla sťažnosť na ESĽP.
Z rozhodnutia ESĽP
ESĽP na úvod uviedol, že predložený prípad sa líši od doterajšej judikatúry o rešpektovaní autonómie pacienta[3] v tom, že sa týka poskytnutia neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Tiež upozornil, že ESĽP iba výnimočne hodnotí lekárske postupy a závery zdravotníckeho personálu a aj v tomto prípade sa zameral skôr na rozhodovací proces vedúci k poskytnutiu krvnej transfúzie a následné súdne konania. ESĽP dospel k záveru, že zásah do práva na rešpektovanie súkromného života bol vykonaný v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a sledoval cieľ ochrany zdravia v zmysle odseku 2 čl. 8 Dohovoru. Otázne zostalo, či bol zásah do autonómie pacientky nevyhnutý a ako sa so situáciou vysporiadali vnútroštátne súdy.
V zmysle konštantnej judikatúry ESĽP, právne spôsobilý dospelý pacient sa môže slobodne rozhodnúť či súhlasí s podstúpením operácie alebo liečby. Takáto forma osobnej autonómie a sebaurčenia je základným a kľúčovým princípom v oblasti verejného zdravia. Ako záruka slúži všeobecne uznávaný inštitút slobodného a informovaného súhlasu. Podstatné je zabezpečiť, aby pacientovi bola vytvorená možnosť urobiť informované rozhodnutie a ak vnútroštátne právo ukladá podmienky prejavu vôle pacienta, tieto musia byť splnené. Vnútroštátny systém musí poskytnúť adekvátnu a efektívnu reakciu v prípade sťažnosti pacienta. Pokým nevznikne potreba chrániť tretie osoby, štát by sa mal zdržať zásahov do slobody jednotlivca robiť rozhodnutia týkajúce sa zdravotnej starostlivosti.
ESĽP tiež poukázal na skutočnosť, že Španielsko zaviedlo centrálny register rozhodnutí pacientov o odmietnutí zdravotnej starostlivosti pro futuro, na ktorý sa pacienti spoliehali a bolo preto dôležité zabezpečiť jeho efektívne fungovanie a naplnenie účelu.
Na druhej strane, štáty majú povinnosť chrániť život a zdravie svojich občanov, a preto rozhodnutie odmietnuť zdravotnú starostlivosť musí byť ošetrené právnymi a inštitucionálnymi zárukami nevyhnutnými pre uistenie, že dotknutá osoba si je skutočne vedomá následkov svojho rozhodnutia. Pokiaľ ide o urgentné poskytnutie zdravotnej starostlivosti, rozhodnutie pacienta odmietnuť život zachraňujúci zákrok musí byť výslovné, konkrétne, slobodné, informované a jednoznačné. Zároveň musí ísť o aktuálne, v danom čase platné, stanovisko. Osoba musí mať potrebnú mieru právnej spôsobilosti a byť si vedomá následkov svojho rozhodnutia. Ak majú o niektorom z týchto aspektov poskytovatelia zdravotnej starostlivosti pochybnosti, ale napriek úsiliu pochybnosti nevyvrátia, je ich povinnosťou poskytnúť zdravotnú starostlivosť s cieľom chrániť pacientov život. V tejto súvislosti ESĽP skúma, či vzhľadom na osobitné okolnosti prípadu, a najmä na povahu rozhodnutia, ktoré sa má prijať, bola dotknutá osoba dostatočne zapojená do rozhodovacieho procesu ako celku za účelom ochrany jej záujmov. Ak pacient vyjadril svoje rozhodnutie vopred, je potrebné naň brať ohľad, ale zároveň je nutné si dať potvrdiť jeho aktuálnosť.
Súhlas s liečbou vydaný službukonajúcim sudcom vyplynul z rozhodovacieho procesu, ktorý bol ovplyvnený absenciou kľúčových informácií o dokumentácii sťažovateľkinej vôle, ktorá bola písomne niekoľkokrát zaznamenaná. Keďže sťažovateľka a ani jej blízke osoby neboli informované o rozhodnutí službukonajúceho sudcu, nebolo možné situáciu napraviť. Navyše, vnútroštátne súdy v jednotlivých konaniach, podobne ako ostatné osoby zainteresované do rozhodovania v danej veci, opomenuli skutočnosť, že pani Pindo Mulla bola schopná v danom čase urobiť rozhodnutie sama.
Vo svetle týchto okolností ESĽP dospel k záveru, že vnútroštátne súdy nereagovali adekvátne na sťažnosti pani Pindo Mulla, ktorá namietala, že jej výslovné rozhodnutie nepodstúpiť krvnú transfúziu nebolo rešpektované. Súd konštatoval porušenie práva na rešpektovanie súkromného života v zmysle článku 8 Dohovoru v kontexte práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo (článok 9 Dohovoru).
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] 1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. 2. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
[2]1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov. 2. Sloboda prejavovať náboženstvo alebo vieru môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.
[3] Dosiaľ riešené prípady sa týkali žiadosti jednotlivca o ukončenie život udržiavacej liečby, o eutanáziu, o asistovanú samovraždu, sporov ohľadom zdravotnej starostlivosti o dieťa či osobu, ktorej osobná sloboda bola obmedzená trestom odňatia slobody alebo umiestnením v psychiatrickej liečebni.