Advokáti nadobudli vydaním uznesenia o trovách právo, ktoré predstavuje „majetkový záujem“ s dostatočným základom vo vnútroštátnom práve na to, aby spadalo pod pojem „majetok“ v zmysle článku 1 Protokolu č. 1 a zakladalo „legitímne očakávanie“, ktorého predmetom je nadobudnutie majetkovej hodnoty.Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Diaco a Lenchiproti Taliansku z 11. decembra 2025, týkajúci sa sťažností č. 15587/10, 32536/10 a 18531/14
Dotknuté ustanovenie:
- článok 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach[1]
Skutkové okolnosti prípadu
Taliansky obhajca Giuseppe Diaco a advokátka Maria Alessandra Lenchi sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva so sťažnosťami týkajúcimi sa oneskoreného vyplácania trov právneho zastupovania v desiatkach prípadov povinnej obhajoby ex offo a v jednom prípade právnej pomoci v civilnom spore.
V zmysle talianskej legislatívy a praxe, po vydaní uznesenia o náhrade trov kancelária súdu najprv doručí všetkým účastníkom konania uznesenie o trovách právneho zastupovania. Po uplynutí 30-dňovej lehoty, ktorá začína plynúť od doručenia oznámenia poslednému z účastníkov a počas ktorej môžu účastníci podať námietky, poverený zamestnanec príslušného súdu potvrdí právoplatnosť rozhodnutia. Kancelária súdu, ktorá rozhodnutie o priznaní trov vydala, postúpi spis kancelárii zodpovednej za správu trov, ktorá následne vyzve advokáta na predloženie faktúry. Vec sa potom postúpi zodpovednému zamestnancovi, ktorý s využitím úverových liniek poskytnutých na tento účel zašle banke príkaz na úhradu.
Sťažovatelia obdržali od príslušných súdov 44 uznesení o trovách, ktoré boli predmetom sťažnosti. Vo viacerých prípadoch však uplynulo medzi prijatím rozhodnutia o trovách a doručením rozhodnutia stranám šesť až 11 mesiacov. Žiadna zo strán nevzniesla námietky, a tak po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty tieto uznesenia nadobudli právoplatnosť a advokáti predložili faktúry na ich úhradu kancelárii súdu. Po tom, ako dlžné sumy neboli zaplatené, obrátili sa na príslušné orgány so žiadosťou o ich vyplatenie. Všetky uznesenia o trovách právneho zastúpenia boli následne vymáhané v lehotách od jedného roka a jedného mesiaca do štyroch rokov a dvoch mesiacov.
V sťažnosti na ESĽP advokáti poukázali na to, že oneskorené vyplácanie trov za právne zastupovanie je v rozpore s právom na prístup k spravodlivosti a s právom na obhajobu, a má potenciál odradiť advokátov od zápisu do zoznamu ex offo alebo do zoznamu poskytovateľov právnej pomoci.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
Podľa judikatúry ESĽP sa za majetok považuje aj majetková hodnota, vrátane pohľadávky, o ktorej môže sťažovateľ tvrdiť, že má aspoň legitímnu nádej na jej zhmotnenie (viď Maurice proti Francúzsku, 2005, Viaşu proti Rumunsku, 2008, Ceni proti Taliansku, 2014, Radomilja a ostatní proti Chorvátsku, 2018).
Európsky súd pre ľudské práva bol prvýkrát vyzvaný, aby rozhodol o otázke omeškania s platbou trov za právnu pomoc priznaných advokátom súdnym rozhodnutím. Vo vzťahu k predloženej veci ESĽP uviedol, že nevykonanie rozhodnutia o priznaní trov právneho zastúpenia predstavuje zásah do práva na ochranu majetku v zmysle prvej vety prvého odseku článku 1 Dodatkového protokolu. Predmetný zásah do práva spočíval v tom, že príslušné vnútroštátne orgány nezabezpečili účinnosť práva, ktoré priznali sťažovateľom vydaním uznesením o trovách.
Toto právo, samozrejme, nie je absolútne. S cieľom určiť, či bola dosiahnutá spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu a nevyhnutnosťou ochrany práva sťažovateľov na pokojné užívanie ich majetku, ESĽP skúmal, či omeškanie s úhradou trov predstavovalo pre sťažovateľov neprimeranú a nadmernú záťaž.
Pokiaľ ide o primeranosť lehoty potrebnej na vyplatenie súm stanovených v rozhodnutiach o priznaní trov, lehoty uvedené v jednotlivých prípadoch sa na prvý pohľad ESĽP javili ako neprimerané.
Pokiaľ ide o kritérium založené na zložitosti konania, kroky, ktoré mali vnútroštátne orgány podniknúť, neboli obzvlášť zložité, keďže zahŕňali zaslanie rozhodnutí stranám, povolenie advokátom predložiť faktúry a vyplatenie predmetných súm.
Pokiaľ ide o kritérium závažnosti, pri platení trov právneho zastupovania v prípade povinnej obhajoby je potrebné vynaložiť osobitnú starostlivosť, a to nielen kvôli zásadnej úlohe, ktorú advokáti plnia v demokratickej spoločnosti, ale aj vzhľadom na zásadnú úlohu právnej pomoci pri zabezpečovaní prístupu k spravodlivosti a účinnosti práv zaručených Dohovorom. V tejto súvislosti ESĽP pripomína povinnosť štátov zaručiť právo na právnu pomoc konkrétnym a účinným spôsobom v trestných veciach (článok 6 § 3 c) Dohovoru) a v občianskoprávnych veciach účinné právo na právnu pomoc pred súdom, najmä ak zákon predpisuje zastúpenie advokátom.
ESĽP sa priklonil k názoru sťažovateľov, že začiatkom plynutia lehoty na úhradu by mal byť dátum vydania uznesenia o trovách, ktorý predstavuje okamih, keď súdne orgány uznali existenciu pohľadávok v prospech sťažovateľov.
Hoci na vykonanie rozhodnutí o priznaní trov môže byť potrebný určitý čas, táto lehota by nemala, s výnimkou osobitných okolností, presiahnuť celkovo jeden rok (nepočítajúc lehotu na podanie námietok) – t. j. šesť mesiacov medzi dátumom uznesenia o trovách a dňom, kedy je advokát oprávnený predložiť faktúru, a šesť mesiacov medzi dňom odoslania faktúry a dňom úhrady fakturovanej sumy.
V prejednávanom prípade sa čas, ktorý uplynul medzi rozhodnutím o náhrade trov a zaplatením dlžných súm po odpočítaní lehoty na podanie námietok, pohyboval od niečo vyše jedného roka do štyroch rokov a jedného mesiaca. Vnútroštátne orgány pritom nepredložili žiadne relevantné vysvetlenie týchto prieťahov.
Vo svetle uvedených úvah ESĽP dospel jednomyseľne k záveru, že neschopnosť vnútroštátnych orgánov spracovať uplatnené nároky sťažovateľov a vyplatiť priznané trovy v primeranej lehote predstavovala pre sťažovateľov neprimeranú a nadmernú záťaž, čím došlo k porušeniu práva na ochranu majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu.
Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované.
Rozhodnutie spracovala:
Mgr. Michaela Chládeková, PhD.
Odbor medzinárodných vzťahov SAK
[1] Čl. 1 Dodatkového protokolu: Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.