Námety na nové témy, krátke glosy alebo poznámky do diskusnej rubriky zasielajte na e-mailovú adresu office@sak.sk. Vaše podnety publikačne spracuje JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M.
Zákonným podmienkam na vydanie rozsudku pre zmeškanie už bol prednedávnom venovaný osobitný priestor v rámci tejto rubriky (BSA 1-2/2022 „Sprísnené podmienky na vydanie kontumačného rozsudku“). Nešlo však o zodpovedanie otázky, či je súd podľa § 274 a § 278 CSP vždy povinný kontumačne rozhodnúť, ak sú splnené kritériá vymedzené právnou normou. Okrajový odkaz na nález Ústavného súdu SR zo dňa 22. 7. 2021 sp. zn. III. ÚS 121/2021 (osobitne ods. 17) vyvolal u viacerých kolegov podnety na spracovanie práve tejto témy.
In medias res a bez potreby „predstaviť“ inštitút kontumačného rozsudku v režime Civilného sporového poriadku možno vychádzať z premisy, že zákonné znenie § 274 CSP (rozsudok pre zmeškanie žalovaného) a § 278 CSP (rozsudok pre zmeškanie žalobcu) jednoznačne nabáda k záveru o obligatórnosti procesnej kontumácie. Teda, že na návrh protistrany a pri kumulatívnom splnení ďalších podmienok podľa písm. a) a b), spočívajúcich (zjednodušene) v neospravedlnenej neúčasti napriek predvolaniu a poučeniu o hroziacej kontumácii, nemá súd inú alternatívu a musí rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Ide o pomerne prísne procesné pravidlo, pri ktorom môže izolovaný sémantický výklad viesť aj k evidentne nespravodlivým dôsledkom z hľadiska predmetu sporu. Súd v takom prípade totiž rozhodne bez ohľadu na zistený skutkový stav, ignorujúc obsah spisu a hmotnoprávne posúdenie; navyše meritórnym rozhodnutím (takmer) bez odôvodnenia v zmysle § 275 resp. § 279 CSP, proti ktorému nie je okrem dôvodu podľa § 356 písm. b) CSP prípustné odvolanie. Z teoretického hľadiska je to síce štandardný inštitút, ktorý v záujme efektívnosti výkonu súdnej moci sankcionuje procesnú pasivitu nedbalej sporovej strany, avšak jeho bezpodmienečná aplikácia je prirodzene konfrontovaná s princípom materiálnej spravodlivosti súdneho konania a zákazom denegatio iustitiae.
Na druhej strane, zákonná formulácia „Na pojednávaní rozhodne súd“, na rozdiel od režimu podľa § 273 CSP „Súd môže aj bez nariadenia pojednávania rozhodnúť“, je pomerne jednoznačná a jej vedomé nerešpektovanie naráža na ústavný princíp legality výkonu štátnej moci v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Aj z tohto dôvodu majú všeobecné súdy tendenciu dôsledne aplikovať sporné zákonné ustanovenia ako obligatórne.
Možnú zmenu v prístupe naznačil Ústavný súd SR už v uznesení zo dňa 4. 6. 2019 sp. zn. I. ÚS 233/2019, ktorým síce ústavnú sťažnosť „kontumovanej“ žalovanej v konečnom dôsledku odmietol, avšak v rámci obiter dictum (ods. 43) uviedol „(…)formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie žalobe vyhovie, skutočne nie je žiaduci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej).“.
Pod vplyvom tohto rozhodnutia naznačil prelomenie bezpodmienečnej obligatórnosti kontumačného rozsudku na pojednávaní aj Najvyšší súd SR v konaní o dovolaní generálneho prokurátora SR pod sp. zn. 5 CdoGp 1/2019. Uznesením zo dňa 15. 7. 2021 odmietol dovolanie proti kasačnému uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorým bol zrušený rozsudok pre zmeškanie v spore o ochranu osobnosti z dôvodu, že odvolací súd vyhodnotil procesnú kontumáciu žalovaného ako neadekvátnu, vzhľadom na jedinú neúčasť jeho advokáta na nariadenom pojednávaní a celkovú aktivitu žalovaného v spore.
Argument generálneho prokurátora, že súd je za splnenia podmienok podľa § 274 CSP vždy povinný kontumačne rozhodnúť, a to bez ohľadu na akékoľvek iné okolnosti prípadu, dovolací súd neakceptoval. Pre úplnosť je vhodné zdôrazniť, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu obstálo aj v rámci ústavnoprávneho prieskumu, keď ústavnú sťažnosť žalobcu ústavný súd odmietol uznesením zo dňa 31. 3. 2022 sp. zn. I. ÚS 171/2022.
Zhodou okolností v ten istý deň, teda 31. 3. 2022, rozhodol obdobne Najvyšší súd SR v inej veci pod sp. zn. 7Cdo/326/2021. Z podrobností prípadu je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol na návrh žalovaného na pojednávaní rozsudkom pre zmeškanie žalobcu z dôvodu, že sa jeho advokát bez ospravedlnenia nedostavil na nariadené pojednávanie. Súd takto rozhodol po viac než 3 rokoch vedenia sporu, pričom nevykonal žiadne dokazovanie. Nariadil spolu štyri pojednávania, z ktorých sa advokát žalobcu v jednom prípade ospravedlnil zo zdravotných dôvodov a dvoch pojednávaní sa riadne zúčastnil. V spore bol procesne aktívny a reagoval na všetky výzvy súdu riadne a včas. Jediným jeho pochybením bolo teda zanedbanie povinnej účasti na kritickom pojednávaní.
V postupe súdu prvej inštancie videl odvolací súd neprípustný formalizmus a na základe odvolania žalobcu kontumačný rozsudok zrušil. Zároveň zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie.
Proti kasačnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť zakladal na dôvodoch zmätočnosti podľa § 420 CSP, aj na dôvodoch podľa § 421 CSP. Najvyšší súd SR dovolanie odmietol pre neprípustnosť, pretože zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (§ 420 CSP; R 19/2017), a zároveň nejde o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 421 ods. 1 CSP).
Zároveň však dovolací súd v ods. 20 odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol „ak sú splnené zákonné podmienky na rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie podľa § 274 resp. § 278 CSP, nie je povinnosťou súdu rozhodnúť touto skrátenou formou, ale ide o fakultatívnu možnosť súdu. A teda v prípade splnenia zákonných podmienok podľa § 274 resp. § 278 CSP je súd vždy povinný pred vydaním rozsudku pre zmeškanie zobrať na zreteľ okolnosti konkrétneho sporu. Opačný, teda jazykový výklad § 274 resp. § 278 CSP, možno posudzovať ako príliš formálny, ktorý by mohol viesť k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).“.
Keďže Najvyšší súd SR sa v minulosti priklonil aj k opozitnému názoru, ktorý presadzuje obligatórnosť kontumačného rozsudku na pojednávaní bez výnimky (napr. 4Obdo/84/2019), možno v budúcnosti ohľadom tejto relevantnej procesnoprávnej otázky očakávať rozhodnutie veľkého senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP. V prípade dovolacieho konania pod sp. zn. 7Cdo/326/2021 postúpenie veci veľkému senátu objektívne nebolo možné pre neprípustnosť dovolania prima facie z hľadiska elementárnych kritérií podľa § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Nezáväzný právny názor, citovaný vyššie, bol prezentovaný nad rozsah úradných povinností dovolacieho súdu, ako obiter dictum. Takáto prax je v rozhodovacej činnosti najvyššieho a ústavného súdu čoraz častejšia a zo strany odbornej verejnosti je vnímaná pozitívne. Prispieva totiž k predvídateľnosti súdnych rozhodnutí v rámci upevňovania právnej istoty, čím v konečnom dôsledku zvyšuje úroveň právneho štátu z hľadiska jeho materiálneho chápania.
Pre každodennú advokátsku prax je nevyhnutné zdôrazniť, že nevydanie kontumačného rozsudku – napriek splneniu zákonných podmienok – je mimoriadnym a výnimočným procesným postupom, na ktorý sa nemožno vopred spoliehať. Naznačený rozširujúci výklad totiž evidentne nezodpovedá reálnej podobe zákona, čo z pozitívnoprávnej perspektívy vždy predstavuje určitý interpretačný exces, nadväzujúci na špecifické okolnosti prípadu.
Normatívne znenie zákona je vždy primárne. Prelomenie obligatórnosti kontumačného rozsudku podľa § 274 a § 278 CSP rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít navyše vychádza z kritérií, ktoré zohľadňujú predovšetkým individuálne procesné štádium sporu, stav a výsledky dokazovania a doterajšie správanie strany resp. jej zástupcu, v neprospech ktorej má byť rozsudok pre zmeškanie vydaný. Tieto kritériá predstavujú otvorenú množinu a nemožno ich zovšeobecniť. Rovnako ako nemožno bez ďalšieho zovšeobecniť záver, že vydanie kontumačného rozsudku je za splnenia zákonných podmienok vždy fakultatívne.