Zákon č. 514/2003 Z. z. viaže priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch na splnenie kvalifikovaných podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona, pričom procesná povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť na ich preukázanie, vrátane kritérií významných pre posúdenie intenzity ujmy, zaťažuje poškodeného. Nárok na peňažnú satisfakciu preto nemožno vyvodiť zo samotnej existencie zásahu bez ďalšieho a bez preukázania, že iné zadosťučinenie nie je postačujúce.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/5/2025 zo dňa 26. februára 2026)
Dotknuté ustanovenia:
– § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
Prvoinštančný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa (súdna exekútorka) domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia v súvislosti s jej trestným stíhaním. Súd prvej inštancie uviedol, že trestné stíhanie voči akejkoľvek osobe s právnickým vzdelaním je možné považovať za veľmi citeľné a nepríjemné, automaticky to však nezakladá nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Konštatoval, že v danom prípade náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy žalobkyne (morálnej ujmy) by bolo adekvátne riešiť inou formou zadosťučinenia, napríklad verejným ospravedlnením, uverejnením informácie o zastavení trestného stíhania, stručného znenia odôvodnenia a podobne. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.
Žalobkyňa podala vo veci dovolanie, v ktorom namietala, že odvolací súd sa pri posúdení nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (napr. sp. zn. 3Cdo/19/2018, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 4Cdo/125/2019). Zároveň nastolila právnu otázku, či na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.[1] je potrebné, aby poškodený nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia za trestný čin a nesprávnym úradným postupom, ktorým bolo konštatované, že sa protiprávneho konania (trestného činu) dopustil, preukázal nedostatočnosť zadosťučinenia v podobe konštatovania porušenia práva.
Najvyšší súd SR dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
Z odôvodnenia:
V preskúmavanej veci sa uplatňuje osobitný režim zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., v ktorom sa otázka nemajetkovej ujmy posudzuje v rámci zákonom ustanovených podmienok a štruktúry satisfakcie, vrátane subsidiarity peňažnej náhrady podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona.
Odvolací súd v danom prípade nespochybnil príčinnú súvislosť ani samotný základ zodpovednosti štátu; naopak, výslovne uzavrel, že zodpovednostný základ je daný, a jeho úvaha sa sústredila na posledný krok v režime § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., teda na otázku, či je v konkrétnych okolnostiach nevyhnutná peňažná forma satisfakcie, alebo postačuje iné zadosťučinenie. Odvolací súd postupoval v intenciách subsidiarity peňažnej satisfakcie, a otázku formy zadosťučinenia posudzoval na základe zrozumiteľne identifikovaných a vecne relevantných kritérií (najmä trvania zásahu, jeho reálnych dopadov, miery publicity a možnosti objektivizácie následkov). Aj hľadiská, ktoré judikatúra ochrany osobnosti tradične zvýrazňuje (napr. publicita zásahu), majú v spore podľa zákona č. 514/2003 Z. z. význam len ako súčasť celkovej individualizácie konkrétnych okolností prípadu; samy osebe nepredurčujú záver o nevyhnutnosti peňažnej satisfakcie. Rozhodujúce je, či odvolací súd v medziach § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. preskúmateľne vyložil, prečo považoval nepeňažné zadosťučinenie za postačujúce, resp. prečo nepovažoval peňažnú náhradu za potrebnú.
Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu vychádza z toho, že peňažná náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. má subsidiárny charakter. Nejde o nárok, ktorý by vznikal automaticky už samotným konštatovaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy až vtedy, ak poškodený tvrdí a zároveň aj preukáže, že vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov nie je samotné konštatovanie porušenia práva dostatočným zadosťučinením a ujmu nemožno uspokojiť inak. Rozhodnutie súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu a z preskúmateľnej úvahy, ktorá je viazaná na kritériá významné pre posúdenie potreby peňažnej satisfakcie, pričom dôkazné bremeno k týmto rozhodujúcim okolnostiam zaťažuje toho, kto z nich vyvodzuje pre seba priaznivé právne následky (porov. 7Cdo/145/2011, 2Cdo/273/2013, 6Cdo/44/2017).
Zhodne aj judikatúra Ústavného súdu SR považuje za ústavne akceptovateľný výklad, podľa ktorého zákon č. 514/2003 Z. z. viaže priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch na splnenie kvalifikovaných podmienok § 17 ods. 2 a procesná povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť k ich preukázaniu, vrátane kritérií významných pre posúdenie intenzity ujmy, zaťažuje poškodeného. Nárok na peňažnú satisfakciu preto nemožno vyvodiť zo samotnej existencie zásahu bez ďalšieho a bez preukázania, že iné zadosťučinenie nie je postačujúce (porov. IV. ÚS 1/2012, I. ÚS 285/2018, východiskovo aj III. ÚS 155/2011).
Odvolací súd tento judikatúrny rámec rešpektoval. Po uzavretí, že základ zodpovednosti štátu je daný, posudzoval už len otázku formy zadosťučinenia podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Jeho záver o nepriznaní peňažnej satisfakcie nebol postavený na abstraktnom popretí ujmy, ale na hodnotení konkrétne pomenovaných a z vykonaného dokazovania vyvodených okolností prípadu, najmä trvania zásahu, jeho reálnych dopadov, miery publicity a možnosti objektivizácie následkov. Keďže odvolací súd vychádzal zo subsidiarity peňažnej náhrady a vyhodnotil, že dovolateľka neuniesla dôkazné bremeno v tom smere, aby bolo možné považovať nepeňažné formy zadosťučinenia za nedostatočné, neodklonil sa pri riešení dovolateľkou nastolenej otázky od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol.
(Odôvodnenie je redakčne krátené a upravované)
Právnu vetu a rozhodnutie spracovala:
JUDr. Zuzana Fabianová, Ph.D.
advokátka
[1] Podľa § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.:
(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.