JUDr. Lukáš Michaľov, PhD. absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedre trestného práva. V aplikačnej praxi sa ako advokát primárne profiluje na oblasť trestného práva a insolvenčného práva. Zároveň participuje na zabezpečovaní lektorskej činnosti orientovanej na vzdelávanie advokátskych koncipientov v oblasti trestného práva, ktorú organizuje Slovenská advokátska komora. Súčasne je členom Pracovnej skupiny pre trestné právo Slovenskej advokátskej komory.
JUDr. Lukáš Tomaš absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde v súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Ústave teórie práva Gustava Radbrucha. Súčasne je členom Správnej rady avizovanej univerzity. Je autorom a spoluautorom vyše 70 vedeckých a odborných publikačných výstupov, z toho troch monografií. Aktívne participuje na legislatívnom procese. Ako advokátsky koncipient sa v Advokátskej kancelárii JUDr. Lukáša Michaľova, PhD., špecializuje na oblasť trestného práva, správneho práva a ústavného práva.
V súčasnej právno-realizačnej praxi a rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky sa vyskytlo viacero prípadov konkurujúcich prístupov k možnostiam, rozsahu a okolnostiam aplikovateľnosti tzv. doktríny (teórie) plodu otráveného stromu. Hoci sa uvedené okruhy dotýkajú primárne dokazovania v trestnom konaní, v praxi sa vyskytli aj úvahy o aplikovateľnosti tejto doktríny mimo procesu dokazovania a mimo trestného konania. Autori sa v naznačených súvislostiach zameriavajú na analýzu a zhodnotenie vybraných aspektov používania doktríny plodu otráveného plodu v tuzemských podmienkach.
1. Úvod
Doktrína (teória) plodu (ovocia) otráveného stromu (theory of fruits of poisonous tree, fruit of the poisonous tree doctrine) sa štrukturálne upína predovšetkým (nie však bezvýnimočne) na procesy dokazovania v trestnom konaní. Podľa avizovanej doktríny dôkaz, ktorý je zaobstaraný v rozpore so zákonom (prvý dôkaz), prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne produkovaného dôkazu (druhý dôkaz).[1] Nezákonným a procesne nepoužiteľným teda nie je len prvý dôkaz (primárny dôkaz, otrávený strom), ale aj v chronologickej nadväznosti obstaraný druhý dôkaz (sekundárny dôkaz, otrávený plod, otrávené ovocie). Ako aktuálne podotkol Ústavný súd SR, podstatou tejto doktríny je, že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a podobne. Ich využitie síce vo výnimočných prípadoch možné je, no nesmie ísť o dôkazy nosné. Použitá metafora vtelená do názvu predostretej doktríny je teda očividná a evidentná: Ak je kontaminovaný strom (zdroj dôkazov), jeho plody (dôkazy) obsahujú rovnakú kontamináciu a môžu zabiť svojho konzumenta (súd).[2] M. Štrkolec v avizovanej súvislosti uvádza, že ak je v aplikačnej praxi zrejmé, že určitý dôkaz by pri bežnej činnosti orgánov činných v trestnom konaní nebol v trestnom konaní zabezpečený, pričom jediným racionálnym zdôvodnením skutočnosti, že tvorí podklad konkrétneho rozhodnutia, je jeho odvodenie od pôvodného nezákonného dôkazu a zároveň neexistujú rozumné dôvody pre vyslovenie opaku, je bezvýnimočne nutné uplatniť teóriu plodov otráveného stromu a takýto dôkaz v rámci trestného konania nepripustiť.[3]
Ako príklad praktického uplatnenia doktríny plodov otráveného stromu môže slúžiť výsluch podozrivého zo spáchania trestného činu pytliactva podľa § 310 Trestného zákona[4] alebo trestného činu záškodníctva podľa § 316 ods. 1 Trestného zákona v rámci predsúdneho (prípravného) konania. V priebehu výsluchu policajt násilím (mučením) vynúti priznanie podozrivého ku skutku, pričom v dôsledku použitých násilných praktík sa podozrivý ku skutku nielen prizná, ale súčasne aj objektivizuje miesto, na ktorom ukryl ulovenú korisť alebo poškodenú vec. Orgány činné v trestnom konaní na avizovanom mieste ulovenú zver (poškodenú vec) skutočne objavia, pričom na nej procesne predpísaným spôsobom (v súlade so zákonom) zaistia pachové stopy podozrivého. Obžalovaný (pôvodne v procesnej pozícii podozrivého) v chronologickej nadväznosti v súdnom konaní, konkrétne na hlavnom pojednávaní, namietne nielen procesnú nepoužiteľnosť mučením vynúteného priznania k spáchaniu skutku, ktorý sa mu dáva za vinu, ale aj ďalších dôkazov, ktoré samy osebe (izolovane) síce boli získané zákonným spôsobom, ale súčasne len na základe informácií získaných v chronologickej nadväznosti na vynútenie priznania. Kým vo všeobecnosti je flagrantné, že priznanie k spáchanému skutku získané násilím nemôže byť v trestnom konaní použité ako dôkaz, aplikujúc doktrínu plodov infikovaného plodu nemôžu byť procesne použiteľné ani dôkazy (v konkrétnom prípade pachové stopy obžalovaného zanechané na hmotnom predmete útoku), ktoré boli síce generované postupom predvídaným trestno-procesnou reguláciou, ale súčasne na základe informácií (priznania) získaného v rozpore s Trestným poriadkom a medzinárodnoprávnou reguláciou. Povedané inak, nezákonný procesný postup pri získavaní priznania tu pôsobí na diaľku[5] (dištančne) a v podstate v istej procedurálnej komplexnosti, čím simultánne spôsobuje nezákonnosť (procesnú nepoužiteľnosť) dôkazného materiálu, ktoré bol produkovaný, izolovane (nekomplexne) vzaté, v plnom súlade s dikciou zákona.
Žiada sa dodať, že doktrína plodu otráveného stromu nemá kontinentálny pôvod. Pochádza z prostredia common law (anglo-americký právny systém), pričom za jej metaforickým názvom stojí sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických Felix Frankfurter, ktorý ho prvýkrát vyslovil vo veci Nardone v. Spojené štáty americké [308 U. S. 338, 341 (1939)].[6] Postupom času však táto koncepcia prekonala pomerne strastiplný vývoj aj v amerických podmienkach. Tento vývoj možno dokumentovať na rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických najmä v priebehu 60. a 70. rokov 20. storočia. Kým Najvyšší súd Spojených štátov amerických pod vedením Earla Warrena (1953 – 1969) bol naladený na model zákonného postupu, ktorý evidentne svedčal doktríne plodov otravou infikovaného stromu, ten istý súd v časovo nasledujúcom období, a to pod vedením Warrena Burgera (1969 – 1986), podporoval model kontroly kriminality. Spomenutý model ako alternatívny model súdneho konania ideovo vychádzal z predpokladu, že najdôležitejšou funkciou trestného konania je represia trestnej činnosti a nie vyhlasovanie procedurálnych pravidiel. Procedurálne pravidlá totiž na jednej strane síce môžu zabrániť trestnému stíhaniu nevinnej osoby, ale na druhej strane, a to je optikou tohto prístupu evidentne podstatné, môžu mať za následok práve tak aj oslobodenie zločinca.[7] Doktrína plodu otráveného stromu je teda konkrétnym prejavom vylučovacieho pravidla (exclusionary rule), ktoré striktne formálne vylučuje použitie určitých dôkazov získaných štátnymi orgánmi nezákonným spôsobom (nezákonné obmedzenie osobnej slobody a slobody na ochranu súkromia, porušenie zákazu sebaobvinenia ‒ štvrtý dodatok Ústavy Spojených štátov amerických).[8] V angloamerickom právnom priestore je účelom tohto pravidla vyvolať určitý tlak na dodržovanie zákonnosti zo strany policajných orgánov a štátneho zastupiteľstva. Inak povedané (vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 8/2018 zo dňa 24. januára 2019), vylučovacie pravidlo slúži predovšetkým na to, aby odstrašilo policajné orgány od porušovania štvrtého dodatku Ústavy Spojených štátoch amerických. V americkom trestnom konaní totiž štátny zástupca dokazuje vinu obžalovaného a obstarávanie prípadnej ospravedlňujúcej dôkaznej matérie je úlohou obhajoby.[9]
Teória otráveného ovocia sa v súčasnej dobe rozšírila (a postupne ďalej rozširuje) aj do kontinentálneho právneho systému. Vo všeobecnosti možno prístup jednotlivých kontinentálnych právnych poriadkov k uvedenej doktríne rozdeliť do troch skupín:[10] (i) Prijatie doktríny plodu z otráveného stromu (napríklad Taliansko), (ii) neuznávanie predmetnej doktríny (napríklad Nemecko) a (iii) absencia úpravy tejto problematiku, pričom aplikácia doktríny záleží (závisí) od konkrétneho prípadu (napríklad Francúzsko).
V slovenskom právnom poriadku nie je doktrína plodov otráveného stromu upravená komplexne, avšak tak všeobecné súdy, ako aj Ústavný súd SR sa s ňou v rámci rozhodovacích procesov s väčšou či menšou pravidelnosťou (periodicitou) stretávajú.[11] Zrejme práve z dôvodu pomerne medzerovitej právno-normatívnej regulácie nie sú možnosti, okolnosti a rozsah používania spomínanej doktríny v právno-realizačnej praxi a aplikačnej (rozhodovacej) činnosti nijako unifikované (ustálené). Naznačené protichodné trendy vyplývajú aj z pomerne aktuálnej decíznej praxe Ústavného súdu SR. Cieľom (výskumným zámerom) tohto článku je na podklade judikatúry Ústavného súdu SR upriamiť pozornosť na predmetné nejednotné názorové línie a v systematickej nadväznosti ponúknuť ich zhodnotenie.
2. Postoje ústavnej rozhodovacej praxe k možnostiam použiteľnosti doktríny plodov otráveného stromu
Pozícia (rozhodovacie línie) Ústavného súdu SR vo vzťahu k vlastným možnostiam aplikability teórie ovocia otráveného stromu v našich podmienkach nie je nijako ustálená. Žiada sa upozorniť, že názory ústavnej súdnej praxe sú rozkolísané a teda nejednotné v tom zmysle (smere), či vôbec bola pôvodne anglosaská doktrína plodu otráveného stromu v našich podmienkach recipovaná (prebratá).
Prvá názorová skupina zastáva k možnostiam možností aplikácie doktríny plodov otrávených stromov v kontinentálnych (slovenských) podmienkach zdržanlivejšie pozície. I pokiaľ však ide o avizovaný odstup, jednotlivé názory Ústavného súdu SR nie sú vo vzájomných súvislostiach celkom konzistentné a jednotné. Možno tu ilustratívne poukázať na viacero aktuálnych judikatúrnych záverov.
V uznesení č. k. II. ÚS 48/2020-24 zo dňa 28. apríla 2020 napríklad Ústavný súd SR zaujal k doktríne plodov urodených otráveným stromom pomerne konzekventné (kategorické) negatívne stanovisko. Odvolávajúc sa na rozhodovacie línie českých najvyšších (všeobecných) súdnych autorít uviedol, že doktrína ovocia z otráveného stromu predstavuje angloamerickú doktrínu, ktorú slovenská trestná teória a ani prax doteraz v plnej miere neprevzala. V nadväznosti na uvedené však Ústavný súd SR pomerne správne nevylúčil, že v niektorých prípadoch sa možno aj na základe kontinentálneho formálno-materiálneho prístupu k trestno-procesnému hodnoteniu zákonnosti a prípustnosti dôkazov dopracovať k zhodným záverom práve tak, ako na základe aplikácie teórie ovocia z infikovaného stromu. Záverom však Ústavný súd SR zotrval na rezervovanom postoji k otrávenému ovociu, keď symptomaticky uviedol, že k hodnoteniu zákonnosti a prípustnosti dôkazov je potrebné pristupovať vždy diferencovane s ohľadom na konkrétnu povahu a závažnosť vady (procesného pochybenia) vzniknutej v procese dokazovania. Netreba teda robiť paušálne závery o tom, že celý dôkaz získaný prípadne na základe procesne nie celkom korektného úkonu je otrávený.[12]
Obdobne chladný prístup si Ústavný súd SR zachoval aj do budúcnosti, napríklad v uznesení č. k. II. ÚS 491/2020-67 zo dňa 21. januára 2021. Hoci Ústavný súd SR sa v tomto uznesení k doktríne plodov otráveného stromu expressis verbis nevyjadril, v podstate sa s ňou stotožnil formou interného odkazu na rozhodovaciu prax všeobecných súdov vystupujúcich v ústavnom súdnom konaní v procesnej pozícii odporcov. Za povšimnutie a pozornosť stojí bod 140. tohto uznesenia, ktorý, pokiaľ ide o reakciu všeobecného súdnictva na súvisiace sťažnostné námietky sťažovateľa, odkazuje na konkrétne odpovede Najvyššieho súdu SR recipované do bodu 86. uznesenia. Nuž a z bodu 86. analyzovaného uznesenia v podstatných rysoch vyplýva: „K teórii „plodov z otráveného stromu“ treba uviesť, že slovenský trestný proces túto doktrínu neprevzal. Je rozvíjaná v USA v podobe zjednodušujúceho tvrdenia, že plody z otráveného stromu sú vždy otrávené. Právny záver, podľa ktorého dôsledkom nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v procese dokazovania je vždy absolútna neúčinnosť a nepoužiteľnosť dôkazov, nie je možné nájsť v príslušných ustanoveniach Trestného poriadku.“[13]
Vyššie prezentované závery prevzala aj niektorá chronologicky nadväzujúca ústavná doktrína. Ústavný súd SR tieto argumentačné línie recipoval a vyriekol celkom aktuálne aj v súvislosti s hodnotením dôkazného stavu (kvality dôkaznej matérie) pri rozhodovaní o väzobnom stíhaní sťažovateľa.[14] Uvedené rozhodnutie však aplikovateľnosti doktríny otráveného ovocia pri rozhodovaní v merite vlastnej trestnej veci pomyselné dvierka zrejme celkom nezatvára, keď veľavýznamne podotýka, že Ústavný súd SR si zdržanlivé názory osvojil iba so zreteľom na štádium (rozhodovanie o väzbe), v ktorom sa trestné konanie (trestný proces) aktuálne nachádza.[15]
Z kontrapozičnej rozhodovacej činnosti rezultujú opačné, či, zrejme lepšie povedané, otvorenejšie prístupy. V skutkových okolnostiach konkrétnej veci došlo napríklad k zastaveniu osobného motorového vozidla policajnou hliadkou z dôvodu, že vodič (v konaní pred Ústavným súdom SR nachádzajúci sa v procesnej pozícii sťažovateľa) pri odbočovaní opomenul dať znamenie o zmene smeru jazdy. Počas výkonu kontroly členovia policajnej hliadky zacítili prenikavý, do nosa udierajúci zápach návykovej látky – marihuany. Vodič bol následne, a to bez predchádzajúceho poučenia o zákaze sebaobviňovania, vyzvaný na vydanie veci (drogy) podľa § 89a Trestného poriadku,[16] s čím súhlasil. Až potom, ako sa rozhodol dobrovoľne vec vydať, bol pri podpisovaní zápisnice o vydaní veci poučený o svojich právach, teda aj o zákaze inkriminácie vlastnej osoby (nemo tenetur se ipsum accusare).[17] V avizovanom nedostatku poučenia vzhliadol Ústavný súd SR ústavno-právnu neudržateľnosť a procesný úkon vydania veci evidentne identifikoval ako otrávený strom. Inak povedané, v takomto postupe polície, ktorý bol verifikovaný aj rozhodnutím všeobecného (krajského) súdu, bol zistený ústavne relevantný rozpor so základným právom sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR[18] a právom sťažovateľa na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). V náleze č. k. III. ÚS 561/2021-57 z 21. decembra 2021 teda Ústavný súd SR vyriekol názor, podľa ktorého nezákonnosť postupu obstarávania dôkazov neumožňuje, aby takéto dôkazy boli použité v trestnom konaní, a to z dôvodu, že uvedený postup by umožňoval svojvôľu a nezákonnosť. Teória ovocia (plodov) otráveného stromu (fruit of the poisonous tree doctrine) sa vzťahuje na úkony vážne zasahujúce do základných práv a slobôd občana. V nadväznosti nato Ústavný súd SR podotkol, že v kontexte posudzovanej veci zo zabezpečených dôkazov (najmä svedecké výpovede zúčastnených policajtov) týkajúcich sa neopakovateľného úkonu (zastavenie a prehliadka osobného motorového vozidla) vyplynulo, že sťažovateľ mal byť od prvého momentu drogového podozrenia poučený o jeho právach, hlavne o zákaze sebainkriminácie. To, že napokon bolo výsledkom kontroly povinnej výbavy osobného motorového vozidla nájdenie drog v súčinnosti so sťažovateľom, spĺňa presne charakteristiku plodov pochádzajúcich z otráveného stromu. Ústavný súd SR nevzhliadol ani možnosť ustúpiť od tejto doktríny vzhľadom na verejný záujem a závažnosť skutku, keďže v okolnostiach danej trestnej veci ide o dôkaz kľúčový a najvýznamnejší. Policajná hliadka mala podľa názoru Ústavného súdu SR hneď potom, ako nadobudla dôvodné podozrenie, že v nimi zastavenom osobnom motorovom vozidle sa môžu nachádzať omamné a psychotropné látky, ukončiť dopravnú kontrolu a svoj postup prispôsobiť požiadavkám Trestného poriadku adresovaným verejným autoritám na účely vyšetrovania trestnej činnosti vrátane zodpovedajúcich úkonov podľa predpisov o Policajnom zbore.[19] Policajt, ktorý mal dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, mal vodiča v zmysle Trestného poriadku riadne poučiť o možnosti zákazu sebaobviňovania podľa čl. 47 ods. 1 Ústavy SR ešte pred samotnou výzvou na vydanie veci. V posudzovanej veci (ako to vyplýva aj zo zápisnice o výsluchu svedka) sa to tak neudialo a sťažovateľ bol o svojich právach poučený až následne, pri podpise zápisnice o vydaní veci a následnom obmedzení osobnej slobody podľa § 85 Trestného poriadku.[20] Z uvedených dôvodov považoval Ústavný súd SR väzobné stíhanie sťažovateľa za rozporné s ústavným poriadkom a medzinárodno-právnou reguláciou (Dohovor) a všeobecnému súdu prikázal, aby sťažovateľa prepustil ihneď z väzby na slobodu.
Treba dodať, že obdobné prípady posudzujú s podobným záverom aj všeobecné súdy. Otráveným stromom môže byť napríklad injekčná striekačka s obsahom metamfetamínu získaná pri prehliadke iných priestorov (osobné motorové vozidlo) vykonanej v rozpore s § 101 ods. 3 Trestného poriadku, teda bez vydania predošlého príkazu alebo predošlého súhlasu prokurátora (ak predmetný procesný úkon nariaďuje policajt), pričom nejde o situáciu, žeby vec nezniesla odklad. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5 Tdo 17/2021 z 09. septembra 2021 v tejto súvislosti uviedol, že na takto získaný dôkaz nie je možné v konaní prihliadať a ide o dôkaz nepoužiteľný a absolútne neúčinný. Nezákonnosť pri jeho získaní už nie je možné odstrániť, pretože predmetný procesný úkon nie je možné opätovne vykonať a bol získaný procesným úkonom vykonaným v rozpore s Trestným poriadkom, bez vydania príslušného príkazu podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku, respektíve bez splnenia podmienok uvedených v § 101 ods. 3 Trestného poriadku, čím je postihnutý podstatnou chybou konania. Uvedené sa vzťahuje aj na ďalšie vykonané úkony viažuce sa na takto získaný dôkaz najmä znalecké skúmanie obsahu zaistenej injekčnej striekačky. Nezákonnosťou sú teda postihnuté aj ďalšie dôkazy vykonané na podklade nezákonne získaného dôkazu. Najvyšší súd SR uzavrel, že dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalšie dôkazy, ktoré vychádzajú z obsahu nezákonne získaného dôkazu (tzv. teória plodov otráveného stromu).
3. Zmiernená doktrína plodov otráveného stromu (rozsah aplikovateľnosti doktríny)
Právno-realizačne nejednoznačný sa ukazuje aj prístup k možnosti aplikovania tzv. zmiernenej doktríny plodov, ktoré plodí otrávený strom. Prioritne a východiskovo súvisí predovšetkým s postavením (pozíciou)[21] Dohovoru v našom (tuzemskom) právnom poriadku.
Na úvod je potrebné analyzovať časové aspekty viazanosti SR Dohovorom. Česká a Slovenská Federatívna Republika podpísala Dohovor 21. februára 1991, pričom oznámenie o pristúpení k Dohovoru bolo v štátnom publikačnom nástroji vyhlásené v roku 1992 pod č. 209/1992 Zb. Následne je nevyhnutné upriamiť pozornosť na právno-normatívne riešenie prednosti medzinárodných zmlúv v slovenskom právnom poriadku, ktoré sa časových a zrejme aj v politických súvislostiach nevyhnutne vyvíjalo. Od nadobudnutia účinnosti Ústavy SR (01. októbra 1992) do účinnosti ústavnej novely vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. (01. januára 2002) sa prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnym právom spravovala vtedajším ústavným článkom 11, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, mali prednosť pred jej zákonmi, ak zabezpečovali väčší rozsah základných práv a slobôd. Predmetný ústavný článok bol ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. derogovaný (zrušený). Obsahové posolstvo ústavodarcu roku 1992 sa však nevyhnutne a organicky transformovalo do intertemporálneho (prechodného) ustanovenia obsiahnutého v čl. 154 c ods. 1 Ústavy SR, ktorý z temporálneho hľadiska smeruje do minulosti a dopadá práve na medzinárodné zmluvy v oblasti ľudských práv a základných slobôd, ktoré SR ratifikovala na základe zrušeného čl. 11 Ústavy SR.[22] S účinnosťou od 01. januára 2002 teda ústavodarca zvolil kvalitatívne odlišné normatívno-konštitucionálne riešenie. Prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách sa odvtedy spravuje čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, podľa ktorého tieto medzinárodné zmluvy za predpokladu, že boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi v každom prípade, teda nie len v tom prípade, ak zabezpečujú väčší (širší) rozsah základných práv a slobôd.
Je zrejmé, že Dohovor spadá pod režim prednosti medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnym poriadkom platným a účinným do 31. decembra 2001. To znamená, Dohovor nemá prednosť pred vnútroštátnou reglementáciou v každom prípade, ale len v privilegovaných prípadoch, teda vtedy, ak zabezpečuje extenzívnu aplikáciu ústavných práv a slobôd. Ide v podstate o materiálnu (obsahovú) podmienku, ktorá podľa právno-doktrinálnej spisby spočíva v tzv. podmienečnej priorite medzinárodných zmlúv.[23]
Nadväzne na uvedené línie sa žiada poukázať na pozíciu doktríny plodu otráveného ovocia v rozhodovacej praxi Európskeho súdu pre ľudské práva. Z avizovanej judikatúry plynie, že súd nemôže vopred a in abstracto vylúčiť prípustnosť dôkazu, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom.[24] Treba tu hľadať a nachádzať odpoveď na otázku, či trestné konanie ako celok bolo spravodlivé. Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti rozlišuje tri skupiny dôkazov. Diferenciačným kritériom je v prvých dvoch prípadoch (i) samotný rozpor a (ii) intenzita tohto rozporu s čl. 3 Dohovoru (zákaz mučenia), podľa ktorého nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.[25] V treťom prípade je dôkazná matéria produkovaná v súlade s čl. 3 Dohovoru, avšak v procese jej získavania boli porušené iné práva zaručené Dohovorom. Takto sa vo vedeckej a odbornej literatúre[26] ako aj v súdnej praxi[27] odlišujú (i) dôkazy, ktoré boli získané ako priamy dôsledok porušenia čl. 3 Dohovoru (tieto vždy vedú k nespravodlivosti trestného konania, v ktorom boli použité), (ii) dôkazy, ktoré boli získané ako nepriamy dôsledok porušenia čl. 3 Dohovoru (tieto vedú iba k domnienke o porušení práva na spravodlivý proces v trestnom konaní, pričom to, či k porušeniu reálne došlo, skúma súd) a (iii) dôkazy, ktoré boli získané ako dôsledok porušenia iných práv zaručených Dohovorom (použitie týchto dôkazov sa nevyhnutne nespája s porušením čl. 6 Dohovoru). Európsky súd pre ľudské práva teda aplikuje zmiernenú doktrínu plodov otráveného stromu, keďže ju neuplatňuje celkom konzekventne a v niektorých prípadoch pripúšťa odklon.
Na možnosti aplikácie doktríny plodu otráveného stromu v jej zmiernenej podobe tak, ako ju aplikačne preferuje Európsky súd pre ľudské práva, sa v slovenskej aplikačnej praxi vyskytli rozličné názory. Tieto prístupy súvisia práve s tým, že Dohovor sa spravuje režimom obsiahnutým v tranzitórnom ustanovení čl. 154 c Ústavy SR. Odporcovia možnosti používania spomenutej doktríny v jej miernejšej podobe totiž argumentujú odkazom na § 2 ods. 12 Trestného poriadku,[28] ktorý normatívne objektivizuje podmienku získavania dôkazov zákonným spôsobom. Keďže predmetné ustanovenie, na rozdiel od Európskeho súdu pre ľudské práva, nepripúšťa výnimky z imperatívu zákonného produkovania dôkaznej matérie, dovodzuje sa, že v slovenských podmienkach je zakotvená nie zmiernená, ale absolútna podoba doktríny plodov otráveného stromu. To znamená, v slovenskom trestnom konaní nie je prípustný žiaden dôkaz, ktorý sa získal v rozpore so zákonom. V tomto aspekte teda vnútroštátna úprava implikovaná v Trestnom poriadku zabezpečuje obvinenému širší rozsah základných práv než Dohovor a naň nadväzujúca rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva. Nuž a keďže Dohovor má pred vnútroštátnym právom prednosť s poukazom na čl. 154 c ods. 1 Ústavy SR jedine v tom prípade, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd, v danej veci je spoločne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva neaplikovateľný.
Mierne odlišný názor na traktovanú problematiku vyplýva z aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Treba na úvod pre korektnosť podotknúť, že Ústavný súd SR vyššie uvedené argumentačné línie vyslovene nepoprel. Možnosti aplikácie zmiernenej doktríny otráveného ovocia však odôvodnil tým, že spomenutá doktrína sa v oslabenej forme stala súčasťou jeho judikatúry. Ústavný súd SR v naznačených súvislostiach upriamil pozornosť na svoju vlastnú rozhodovaciu prax, v ktorej stabilne aplikuje závery medzinárodných justičných autorít produkované vo vzťahu k oslabovaniu predmetnej doktríny. Prípustnosť „problematického“ dôkazu môže byť v tomto zmysle v konkrétnostiach veci vyvážená záujmom na potrestaní páchateľa závažného trestného činu.[29] Ústavný súd SR v časovo nasledujúcej praxi osobitne akcentuje, že prezentované rezultáty si vecne osvojil a ideovo ich rozvíja i zhodnocuje. V tomto dôsledku sa stali sa súčasťou tuzemskej ústavnej súdnej doktríny.[30]
4. Podlieha skaze otravou aj individuálny právny akt (rozhodnutie)?
V právno-realizačných procesoch nemožno nájsť unifikovanú (jednotnú) odpoveď na otázku, či doktrínu plodov otráveného stromu možno aplikovať aj na individuálne právne akty. Inak povedané, nie je zrejmé, či otravnej skaze nezákonnosti podliehajú nielen dôkazy, ale aj rozhodnutia. V aplikačnej praxi sa totiž vyskytli snahy o argumentáciu doktrínou plodu otráveného stromu nielen v súvislosti s procesom dokazovania (dôkazná matéria), ale tiež vo vzťahu k legalite určitého rozhodnutia. Inak povedané, otráveným plodom podľa týchto názorov nemusí byť len dôkaz, ale aj výsledok rozhodovacích procesov (rozhodnutie).
Konkretizačne vzaté, v právno-aplikačných reáliách sa vyskytli snahy o argumentáciu doktrínou plodov otráveného stromu vo vzťahu k rozhodovacím procesom realizovaným správnymi orgánmi. Vo verejno-administratívnej praxi sa opakovane vyskytujú prípady, keď dôjde k podaniu protestu prokurátora voči určitému rozhodnutiu (napríklad voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne). Orgán, ktorého rozhodnutie je takýmto spôsobom napadnuté, začne o proteste prokurátora procesne predpísaným spôsobom konať. Následne je podaný protest prokurátorom späťvzatý, v dôsledku čoho vydá konajúci správny orgán rozhodnutie, ktorým konanie o proteste pre jeho späťvzatie zastaví. Zo subjektívneho pohľadu je len prirodzené, že účastník administratívneho konania, ktorému mohlo byť podanie prostriedku prokurátorského dozoru potenciálne a v jeho očakávaniach aj celkom reálne na prospech, voči späťvzatiu protestu prokurátora procedurálne brojí v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR. Argumentuje sa najmä tou schémou, že podaním protestu prokurátor pre seba, chrániac základné práva účastníka administratívneho konania, aktivoval možnosť podania správnej žaloby v tom prípade, ak by orgán verejnej správy konajúci a rozhodujúci o proteste prokurátora protestu nevyhovel.[31] Protest prokurátora preto v sebe implicitne nesie aj právo účastníka administratívneho konania na (správnu) súdnu ochranu, ku ktorej aktivácii dôjde po splnení zákonom predpokladaných podmienok. Pokiaľ teda prokurátor podaný protest vezme späť, dôjde k porušeniu základného práva účastníka správneho konania na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Optikou doktríny plodu otráveného stromu je teda otráveným procesným úkonom (otráveným stromom) späťvzatie protestu prokurátora, čo spôsobuje otravu aj vecne a chronologicky nadväzujúceho rozhodnutia o zastavení konania o proteste prokurátora (otrávený plod).
Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR je v naznačených súvislostiach pomerne ustálená v tom smere, že takéto argumentačné línie odmieta.
Vo vzťahu k možnostiam späťvzatia uplatneného prostriedku prokurátorského dozoru Ústavný súd SR konzistentne uvádza,[32] že avizované späťvzatie je výlučným dispozičným procesným oprávnením prokurátora, ktorého vykonanie nie je spojené ani so súhlasom orgánu verejnej správy (správneho orgánu), ktorého správny akt bol protestom napadnutý, ani súhlasom podávateľa podnetu, ak protest prokurátora bol podaný na základe vybavenia podnetu. Späťvzatie protestu prokurátora nemusí byť odôvodnené. S poukazom na uvedené teda späťvzatím protestu prokurátora, respektíve absenciou zdôvodnenia takéhoto postupu, nemôže dôjsť k zásahu do subjektívnych práv účastníka administratívneho konania.
Pokiaľ ide o vysporiadanie sa so snahami o aplikáciu doktríny otráveného ovocia v pertraktovaných súvislostiach, Ústavný súd SR poväčšine nepovažuje za potrebné na predostretý sťažnostný argument akokoľvek reagovať.[33] V niektorých prípadoch sa však ústavná súdna prax s predmetným argumentom vysporiada. Napríklad v uznesení č. k. IV. ÚS 235/2021-14 zo dňa 28. apríla 2021 Ústavný súd SR v podstatnom konštatoval, že argument otráveným ovocím je v naznačených súvislostiach prima facie absolútne nesprávny a neudržateľný. Teória otráveného stromu je princíp, ktorý upravuje dokazovanie v konaní (predominantne trestnom), pričom finálne posúdenie toho, čo je nezákonný dôkaz, je na konajúcom súde, nie na posúdení účastníka konania. Prevedenie princípu plodu otráveného stromu z procesu dokazovania aj na rozhodovacie procesy je teda zjavne nesprávne. Z predmetného rozhodnutia ďalej vyplýva odkaz na doktrínu prezumpcie (predpokladu) správnosti individuálneho právneho aktu. Ústavný súd SR podotýka, že pri rozhodnutiach orgánov verejnej moci platí, že pokiaľ neboli zrušené orgánom s príslušnou právomocou, považujú sa za správne a zákonné. Samotné subjektívne presvedčenie o tom, že nejaké rozhodnutie je nesprávne, neznamená, že takéto rozhodnutie je skutočne nezákonné. Navyše, rozhodnutie správneho orgánu o zastavení konania o proteste prokurátora je priamym procesným dôsledkom § 24 ods. 15 zákona o prokuratúre,[34] to znamená, že orgán verejnej správy, postupujúc podľa príslušného zákona, nemá inú možnosť, len toto konanie formálne zastaviť.
Na druhej strane treba podotknúť, že aj v trestných veciach sa opakovane vyskytujú úvahy o tom, že otravnou infekciou (nezákonným pôvodom) môže trpieť nielen vyprodukovaný dôkaz (napríklad falzum ceniny získané v dôsledku priznania získaného násilím), ale i rozhodnutie vydané v trestnom konaní. Tieto argumentačné línie, pochádzajúce obvykle, prioritne a celkom prirodzene z prostredia obhajoby, prinášajú napríklad názor, že otrávené sú nielen veci dôležité pre trestné konanie (dôkazná matéria), ktoré vzišli z domovej prehliadky alebo prehliadky iných priestorov a pozemkov vykonanej v rozpore s príslušnými ustanoveniami trestno-procesných predpisov, ale rovnako tak aj uznesenie o vzatí obvineného do väzby, ktorému avizované veci slúžili ako dominantný (rozhodujúci) dôkazný podklad. Nezákonné sú potom logicky aj vecne a chronologicky nadväzujúce uznesenia, ktoré zamietajú žiadosti obvineného o prepustenie z väzby. V obdobných intenciách môže byť potom nezákonná aj výpoveď získaná vypočutím osoby vopred podozrivej zo spáchania trestného činu realizovaná v rozpore so zákonom v procesnej pozícii svedka (otrávený strom), v dôsledku čoho trpí infekciou nezákonnosti aj uznesenie o vznesení obvinenia tejto osobe a jemu nadväzujúce rozhodnutia (infikované ovocie).
Sumarizačne sa žiada hľadať a identifikovať diferenciačný bod (črtu) medzi názormi presadzujúcimi otravu individuálneho správneho aktu vydaného v konaní o proteste prokurátora a kontamináciu rozhodnutia produkovaného v trestnom procese. Medzi späťvzatím protestu prokurátora (tvrdený otrávený strom) a naň nadväzujúcim rozhodnutím správneho orgánu o zastavení konania o uplatnenom prostriedku prokurátorského dozoru (tvrdený infikovaný plod) na strane jednej a nezákonne získanou dôkaznou matériou (tvrdený otrávený strom) a rozhodnutím v trestnom konaní (tvrdený infikovaný plod) na strane druhej je totiž celkom markantný obsahový rozdiel. V prvom prípade totiž administratívne rozhodnutie nevychádza z otráveného dôkazu, ale zo zákonným spôsobom realizovaného procesného úkonu. Nemožno tu teda uvažovať o tom, žeby sa naň akokoľvek, najmä na diaľku, prenášala skaza nezákonnosti. Späťvzatie protestu prokurátora je dispozičný procedurálny úkon vykonávaný na legálnom podklade zákona o prokuratúre, pričom jeho realizácia patrí v plnej (vyčerpávajúcej) miere do vôľovej sféry prokuratúry. Keďže v tomto prípade neexistuje strom produkujúci kontaminujúcu skazu, nemôžu byť otrávené ani látky, ktoré prinášajú výživu urodenému ovociu. V druhom prípade však trestné rozhodnutie nie je založené na legálnom a formálnom úkone netrestného úseku prokuratúry, ale na otrávenom dôkaznom plode trestného konania. V tomto prípade je teda zreteľne čo dočinenia s otravným stromom. Takýto strom logicky načerpáva (len) otrávené živiny pre ovocie, ktoré potom celkom prirodzene nemožno charakterizovať inak, než adjektívom (prívlastkom) infikované. Pre korektnosť a úplnosť je však podstatné dodať, že validitu tohto úsudku zrejme predsa len nemožno redukovať výhradne na trestné konanie, teda nemožno ju absolútne vylúčiť vo vzťahu k administratívnym rozhodnutiam. To však platí len za predpokladu, že avizované individuálne správne akty nie sú založené na zákonných procesných úkonoch, ale na otrávených dôkazoch. Tak napríklad[35] infikovaný bude celkom eklatantne aj dôkaz generovaný na základe informácií získaných z výpovede obvineného z priestupku, ktorá sa realizovala využitím metód donútenia alebo nátlaku proti vôli tohto obvineného, napríklad násilím alebo hrozbou tohto násilia.
5. Záver
Záverom sa žiada sumarizovať a zhodnotiť jednotlivé okruhy prezentované v tomto článku.
Pokiaľ ide o samotnú prípustnosť argumentácie doktrínou ovocia pochádzajúceho z otráveného stromu, je nespochybniteľné, a to bez ohľadu na to, ku ktorému stanovisku sa prikloníme, že judikatúrne línie Ústavného súdu SR sú toho času rozkolísané, nejednotné. Z hľadiska zadosťučinenia princípu právnej istoty ako jednému z princípov právneho štátu a potrebe predvídateľnosti súdnych rozhodnutí to zrejme nie je vyhovujúci stav. Kým niektoré senáty Ústavného súdu SR túto doktrínu aprobujú, rozvíjajú a decízne zhodnocujú, iné názory jej aplikovateľnosť z obsahového hľadiska, zväčša s poukazom nato, že sa zrodila v odlišnom type právnej kultúry, obmedzujú a či aj celkom vylučujú. Zdá sa, že s poukazom na uvedené zväčša formálne odôvodnenie vylúčenia aplikovateľnosti teórie otráveného ovocia, ako aj z hľadiska zabezpečenia práv obhajoby, by bolo na prospech, ak by sa súdna prax zjednotila v tom zmysle, že argumentáciu doktrínou plodu otráveného stromu by pri pomerne formalistickom odôvodnení prinajmenšom aspoň nevylučovala.
Z hľadiska rozsahu možností používania analyzovanej doktríny v tuzemskej praxi evidentne koliduje záujem na náležitom zistení trestných činov, ktorých dokazovanie môže byť nezriedka obťažné (zmiernená doktrína plodov otráveného stromu), s požiadavkou rešpektovania základných práv obvineného, ktorá by mohla byť v potenciálnej rovine narušená verejno-mocenským aktivizmom zhoršujúcim postavenie obvineného v procese dokazovania (absolútna doktrína plodov otráveného stromu). I tu by bola vhodná aspoň unifikácia rozhodovacích línií.
Naostatok sa z právno-teoretického pohľadu javí argumentačne pomerne nesporný záver o potrebe vylúčenia (neprevzatia) aplikácie doktríny plodu otráveného stromu na individuálne správne akty vydané na základe predošlého rozhodnutia vydaného v súlade so zákonom. Je potrebné sa obzrieť do minulosti smerom ku genézam predmetnej teórie. Doktrína otráveného ovocia sa v amerických podmienkach konštituovala a v tuzemských podmienkach usiluje o recepciu v súvislosti s procesom dokazovania. Individuálny právny akt nezaložený na nezákonnej dôkaznej matérii nemôže byť z hľadiska svojho konštituovania (vydania) otrávený. Opačný záver by v podstate poprel štátno-mocenský charakter individuálnych právnych aktov, ktorý sa sprítomňuje (okrem iného) v prezumpcii správnosti aktu vydaného orgánom, ktorý má právomoc a kompetenciu na aplikáciu práva.[36] Na druhej strane je však potrebné pripustiť, že aj rozhodnutie môže byť kontaminované, a to v tom prípade, ak nebolo založené na zákonnom (dispozičnom) úkone, ale v dominantnej miere práve na otrávenom dôkaznom materiáli. Tento záver platí tak pre trestné konanie, ako aj pre rozhodovacie procesy vo verejnej správe, typicky procesy vo veciach verejno-správneho trestania (správne právo trestné).
RESUMÉ
Doktrína plodu otráveného stromu v aktuálnej ústavnej súdnej praxi
Autori v článku analyzujú doktrínu plodov infikovaného stromu. Aktuálnosť problematiky sa objektivizuje vo viacerých rovinách. V prvom rade nie je jasná samotná aplikovateľnosť tejto teórie v tuzemských podmienkach. Z pozície obhajoby možno prisvedčiť potrebe používania spomenutej koncepcie. Ďalej nie je zrejmý rozsah aplikovateľnosti doktríny. So zreteľom na obťažnosť niektorých káuz možno prisvedčiť oslabenej podobe. Naostatok sa zdá, že pre prezumpciu správnosti rozhodnutia sa nemožno zasadiť za aplikáciu doktríny vo vzťahu k rozhodnutiam vydaným na základe zákonne vykonaného procesného úkonu. Možno ju použiť zrejme len na rozhodnutia, ktoré sú založené na kontaminovanom dôkaze.
SUMMARY
The Fruit of the Poisonous Tree Doctrine in Current Constitutional Decision-Making Practice
The authors analyse the fruit of the poisonous tree doctrine. The topicality of this issue is objectified at several levels. First of all, the actual applicability of this theory in Slovakia is not clear. From a perspective of defence lawyers, the aforementioned concept is useful to be applied. However, the scope of application of this doctrine is not clear either. Speaking in terms of the complexity of some cases, this concept gets weaker. Finally, because of the presumption of correctness of decisions, it does not seem possible to apply this doctrine in relation to decisions made on the basis of a lawfully performed procedural act. It can apparently be applied only in relation to decisions that are based on tainted evidence.
ZUSAMMENFASSUNG
Doktrin der Frucht aus einem vergifteten Baum in der aktuellen verfassungsrechtlichen Gerichtspraxis.
Die Autoren analysieren die Doktrin zu den Früchten aus einem infizierten Baum. Die Aktualität der Problematik wird in mehreren Ebenen objektiviert. Erstens ist die Anwendungsfähigkeit dieser Theorie unter den inländischen Bedingungen selbst nicht klar. Von der Seite der Verteidigung kann die Notwendigkeit der Anwendung der erwähnten Konzeption bejaht werden. Weiter ist der Umfang der Anwendungsmöglichkeit der Doktrin nicht klar. Mit Bezug auf die Schwierigkeit einiger Causae kann man der geschwächten Form zustimmen. Und es scheint zuletzt, dass wegen der Präsumtion der Entscheidungsrichtigkeit kann man sich nicht für die Anwendung der Doktrin in Bezug auf die Entscheidungen, erlassen aufgrund einer gesetzlich durchgeführten prozessualen Maßnahme, einsetzen. Sie kann offensichtlich bei Entscheidungen angewendet werden, die auf einem kontaminierten Beweis begründet sind.
[1] BURDA, E. Komentár k § 119 Trestného poriadku. In ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. BURDA, E. a kol. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 749.
[2] Nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 561/2021-57 zo dňa 21. decembra 2021.
[3] Pozri ŠTRKOLEC, M. Zákonnosť v trestnom práve. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 64 a nasl.
[4] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
[5] NETT, A. Plody z otráveného stromu. Brno : Masarykova univerzita v Brne, 1997, s. 9.
[6] Nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 561/2021-57 zo dňa 21. decembra 2021.
[7] NETT, A. Plody z otráveného stromu. Brno : Masarykova univerzita v Brne, 1997, s. 9.
[8] Nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 561/2021-57 zo dňa 21. decembra 2021 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 8/2018 zo dňa 24. januára 2019.
[9] HERCZEG, J. Plody z otráveného stromu a ústavněprávní limity získavaní informací v trestním řízení. In Trestněprávní revue, 8, 2009, s. 65.
[10] Pozri STRÉMY, T. – TURAY, L. Procesná (ne)použiteľnosť výpovede v procesnom postavení zadržaného podozrivého. In KORONCZIOVÁ, A. – HLINKA, T. (eds.) Zákonnosť a prípustnosť dôkazov v trestnom konaní. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2019 organizovanej Univerzitou Komenského v Bratislave, Právnickou fakultou v dňoch 14. – 15. februára 2019 pod záštitou predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Daniely Švecovej a predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky JUDr. Lenky Praženkovej. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2019, s. 101 a ZAORALOVÁ, P. Procesní použitelnost důkazů v trestním řízení a její meze. Praha : Leges, 2018, s. 97 a nasl.
[11] HALAS, N. – KOLLÁROVÁ, B. – POLIAKOVÁ, V. Dokazovanie v prípravnom konaní – trestnoprocesné aspekty. Praha : Leges, 2021, s. 93.
[12] K tomu pozri primerane rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. k. 6 Tz 3/2017-I. zo dňa 07. júna 2017. Obdobné závery pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 8/2018 zo dňa 24. januára 2019.
[13] Pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 8/2018 zo dňa 24. januára 2019.
[14] Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 79/2022-55 zo dňa 10. februára 2022.
[15] Ústavný súd SR ďalej pripomenul a v súlade so svojou ustálenou rozhodovacou praxou uzavrel, že nie je úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe s konečnou platnosťou uzatvárať hodnotenie dôkazov či ich použiteľnosť.
[16] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. K tomu bližšie ZÁHORA, J. Zaistenie vecí dôležitých pre trestné konanie. In IVOR, J. – POLÁK, P. – ZÁHORA, J. Trestné právo procesné I. Všeobecná časť. 2. vydanie. Bratislava : Wolters Kluwer, 2021, s. 390 – 391.
[17] Edičnú povinnosť (povinnosť na vydanie veci) podľa § 89a ods. 1 Trestného poriadku nemá osoba, ktorá by vydaním veci vystavila seba nebezpečenstvu trestného stíhania. Pozri bližšie STRÉMY, T. Komentár k § 89a Trestného poriadku. In ČENTÉŠ, J. – KURILOVSKÁ, L. – ŠIMOVČEK, I. BURDA, E. a kol. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 473.
[18] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov.
[19] Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.
[20] K tomu bližšie NOVOCKÝ, J. Komentár k § 85 Trestného poriadku. In ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný poriadok. Veľký komentár. 4. aktualizované vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2019, s. 293 a nasl.
[21] K medzinárodnoprávnym východiskám trestného konania pozri aj ČOPKO, P. – ROMŽA, S. Obhajoba obvineného v prípravnom konaní. Plzeň : Aleš Čeněk, 2018, s. 20 a ROMŽA, S. Koncepcia prípravného konania. Brno : Tribun EU, 2010, s. 32 a nasl.
[22] PALÚŠ, I. Základné práva a slobody. In PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2011, s. 135. Pozri tiež DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : Wolters Kluwer, 2019, s. 1758 a nasl.
[23] POŠIVÁKOVÁ, Ľ. Aplikácia ustanovení Ústavy Slovenskej republiky pri realizácii medzinárodných zmlúv. In OROSZ, L. – BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M. – MAJERČÁK, T. (eds.) 20 rokov Ústavy Slovenskej republiky. I. Ústavné dni. II. zväzok. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2012, s. 65. Rovnako tak traktuje Gabriela Dobrovičová. V inšpiratívnych podrobnostiach pozri DOBROVIČOVÁ, G. Vplyv medzinárodného práva a európskeho práva na právny poriadok Slovenskej republiky. In DOBROVIČOVÁ, G. (ed.) Vplyv medzinárodného a európskeho práva na právny poriadok Slovenskej republiky. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2007, s. 59 a nasl.
[24] K tomu pozri aj ČOPKO, P. Dokazovanie. OLEJ, J. – ROMŽA, S. – ČOPKO, P. – PUCHALLA, M. Trestné právo procesné. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2013, In s. 110.
[25] V podrobnostiach k tomuto článku Dohovoru, jednotlivým prvkom, ktoré implikuje substantívum „mučenie“, ako aj k súvisiacej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva pozri IVOR, J. a kol. Optimalizácia prípravného konania trestného. Praha : Leges, 2017, s. 90 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 8/2018 zo dňa 24. januára 2019.
[26] Pozri HERCZEG, J. K otázce použitelnosti protiprávně získaných důkazů. In Justičná revue, 62, 2010, s. 366 a nasl.
[27] Pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5 To 8/2018 zo dňa 24. januára 2019.
[28] Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku: „Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.“
[29] Primerane pozri nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 561/2021-57 zo dňa 21. decembra 2021.
[30] Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 79/2022-55 zo dňa 10. februára 2022.
[31] Pozri § 7 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov a nadväzne aj FEČÍK, M. Komentár k § 7 Správneho súdneho poriadku. In BARICOVÁ, J. – FEČÍK, M. – ŠTEVČEK, M. – FILOVÁ, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, s. 123 a nasl.
[32] Napríklad uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 214/2021-17 zo dňa 19. mája 2021, č. k. I. ÚS 215/2021-16 zo dňa 19. mája 2021, č. k. I. ÚS 219/2021-15 zo dňa 25. mája 2021, č. k. IV. ÚS 235/2021-14 zo dňa 28. apríla 2021.
[33] Napríklad uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 214/2021-17 zo dňa 19. mája 2021, č. k. I. ÚS 215/2021-16 zo dňa 19. mája 2021, č. k. I. ÚS 219/2021-15 zo dňa 25. mája 2021.
[34] Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
[35] Pozri bližšie SREBALOVÁ, M. Komentár k § 73 zákona o priestupkoch. In SREBALOVÁ, M. a kol. Zákon o priestupkoch. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2020, s. 375.
[36] Pozri bližšie KANÁRIK, I. Realizácia práva. In BRÖSTL, A. a kol. Teória práva. Plzeň : Aleš Čeněk, 2013, s. 104.