Články 3 a 4, ako aj článok 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní v spojení s článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá súdu rozhodujúcemu vo veci samej, konajúcemu v trestnej veci, zakazuje, aby na účely vyhlásenia konania za neplatné skúmal ex offo porušenie povinnosti príslušných orgánov podľa týchto článkov 3 a 4 bezodkladne informovať podozrivé alebo obvinené osoby o ich práve odoprieť výpoveď, pokiaľ tieto osoby neboli zbavené konkrétnej a účinnej možnosti prístupu k advokátovi v súlade s článkom 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody, a to v prípade potreby na základe využitia právnej pomoci za podmienok stanovených v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/1919 z 26. októbra 2016 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači, a pokiaľ samotné tieto osoby, rovnako ako prípadne ich obhajca, mali právo na prístup k svojmu spisu a právo namietať toto porušenie v primeranej lehote v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice 2012/13.
Rozsudok Súdneho dvora z 22. júna 2023 vo veci C-660/21, K. B. a F. S. – ECLI:EU:C:2023:498.
V centre záujmu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) boli dôsledky oneskoreného informovania podozrivej osoby o práve nevypovedať na priebeh trestného konania, alebo konkrétnejšie otázka, či má súd členského štátu, pred ktorým prebieha trestné konanie, túto okolnosť ex offo vyhodnocovať.
V súvislosti s prameňmi práva Európskej únie je potrebné rozlišovať medzi povinnosťou štátu garantovať podozrivej alebo obvinenej osobe právo nevypovedať na jednej strane a povinnosťou štátu zabezpečiť informovanie podozrivej alebo obvinenej osoby o existencii práva nevypovedať na strane druhej. Kým prvá uvedená povinnosť vyplýva zo smernice 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, tak druhá je predpokladaná smernicou 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní (ďalej len „smernica 2012/13“). Francúzsky súd, pred ktorým sa vedie trestné konanie, síce svoju prejudiciálnu otázku formuloval tak, že sa týkala výkladu oboch uvedených smerníc, ale Súdny dvor obmedzil svoju odpoveď len na výklad smernice 2012/13 a to vo svetle článku 47 Charty základných práv EÚ (ďalej len „Charta“) týkajúceho sa práva na spravodlivé prejednanie veci, ako aj článku 48 Charty týkajúceho sa prezumpcie neviny a práva na obhajobu. V trestnom konaní vedenom pred francúzskym súdom totiž došlo k vykonaniu niektorých vyšetrovacích úkonov a k získaniu vyjadrení od podozrivých osôb ešte pred tým, ako boli tieto poučené o svojich právach, V konaní pred vnútroštátnym súdom je teda nesporné, že dotknuté osoby boli informované o práve nevypovedať, ale oneskorene. Stalo sa tak až po tom, čo im boli kladené otázky, boli zaznamenané ich vyjadrenia svedčiace v ich neprospech a po tom, čo bola uskutočnená prehliadka ich motorového vozidla, pri ktorej boli nájdené usvedčujúce dôkazy.
Francúzska právna úprava, tak ako je vykladaná francúzskym Cour de cassation, zakazuje súdu konajúcemu vo veci samej posudzovať nezákonnosť takto získaných dôkazov ex offo. Mohol by to urobiť len na základe námietky obvineného alebo jeho advokáta uskutočnenej pred akýmkoľvek úkonom obhajoby vo veci samej. To znamená, že francúzsky trestný súd konajúci vo veci samej nesmie ex offo skúmať okrem iného porušenie povinnosti bezodkladne informovať podozrivého alebo obvineného o práve odoprieť vypovedať.
Súdny dvor pripomenul, že smernica 2012/13 predpokladá nielen právo podozrivého alebo obvinenej osoby byť informovaný o práve nevypovedať, ale v článku 8 ods. 2 predpokladá aj právo namietať v súlade s postupmi predpokladanými vnútroštátnym právom voči neposkytnutiu predmetnej informácie. Toto právo namietať sa vzťahuje aj na situáciu, keď informácia o práve nevypovedať bola poskytnutá oneskorene, tak ako v tomto prípade. V súvislosti s právom namietať neposkytnutie, resp. oneskorené poskytnutie informácie o práve nevypovedať sa však uplatní procesná autonómia členských štátov, keďže smernica 2012/13 v tomto kontexte neuvádza žiadne detaily a odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu. Členské štáty teda disponujú voľnou úvahou pri úprave spôsobov a lehôt pre namietanie porušenia povinnosti bezodkladne informovať podozrivé a obvinené osoby o ich práve nevypovedať, ako aj pri úprave procesných dôsledkov takéhoto namietania, ktorým môže byť napr. možnosť súdu konajúceho vo veci samej ex offo skúmať zákonnosť dôkazov, pri získavaní ktorých bola porušená predmetná informačná povinnosť.
Francúzska právna úprava umožňujúca podozrivým alebo obvineným osobám, prípadne ich advokátom až do obhajoby vo veci samej namietať porušenie povinnosti informovať podozrivé alebo obvinené osoby o ich práve nevypovedať a súčasne zakazujúca súdu ex offo vyvodzovať dôsledky z porušenia uvedenej povinnosti je teda v zásade v súlade s touto voľnou úvahou. To však len za podmienky, že podozrivé alebo obvinené osoby disponovali právom na prístup k advokátovi, tak ako to predpokladá smernica 2016/1919 o právnej pomoci pre podozrivé a obvinené osoby v trestnom konaní a pre vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači.
Voľná úvaha členského štátu má však svoje limity. Je obmedzená povinnosťou zabezpečiť dodržiavanie práv plynúcich z Charty, v tomto prípade ide konkrétne o článok 47 Charty týkajúci sa práva na spravodlivé prejednanie veci, ako aj článok 48 Charty týkajúci sa prezumpcie neviny a práva na obhajobu. Keďže tieto práva zodpovedajú článkom 6 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv, je potrebné v dôsledku článku 52 ods. 3 Charty obsahujúceho úpravu teórie zodpovedajúcich práv zohľadniť aj súvisiacu výkladovú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).
Súdny dvor v tejto súvislosti poukázal na dve rozhodnutia ESĽP. Z prvého vyplýva, že vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či zistená procesná vada bola v priebehu ďalšieho konania odstránená.[1] Z druhého rozhodnutia vyplýva, že nie každá procesná vada automaticky spôsobuje, že trestné konanie ako celok je nespravodlivé. Vnútroštátny súd musí v tomto kontexte posúdiť celý rad faktorov, medzi ktoré patrí aj otázka, či vyjadrenia zaznamenané v prípade neposkytnutia takejto informácie sú integrálnou alebo významnou súčasťou usvedčujúcich dokumentov, ako aj dôkazná sila ostatných dokumentov v spise.[2]
Na záver ešte Súdny dvor odlíšil posudzovaný prípad od situácie vo veci C-312/93,[3] v ktorej Súdny dvor rozhodol, že právo Únie bráni uplatneniu vnútroštátneho procesného pravidla, ktoré zakazuje vnútroštátnemu súdu konajúcemu v rámci svojej právomoci preskúmať ex offo zlučiteľnosť aktu vnútroštátneho práva s ustanovením práva Únie, ak sa osoba podliehajúca súdnej právomoci nedomáhala jeho uplatnenia v určitej lehote. Súdny dvor pripomenul, že kým vo veci C-312/93 vnútroštátne právo priznávalo súdu právomoc ex offo posúdiť zlučiteľnosť aktu vnútroštátneho práva s ustanovením práva Únie, ale vnútroštátny súd bol tejto právomoci zbavený z dôvodu uplynutia lehoty, tak v tomto prípade ide o otázku, či právo Únie vyžaduje, aby sa vnútroštátnemu súdu priznala možnosť skúmať ex offo porušenie práva Únie, hoci mu vnútroštátne právo túto možnosť zakazuje.
Rozhodnutie spracovala:
doc. JUDr. Martina Jánošíková, Ph.D. Ústav medzinárodného práva a európskeho práva UPJŠ v Košiciach, Právnickej fakulty
[1] Rozsudok ESĽP z 28. januára 2020, Mehmet Zeki Çelebi v. Turecko, CE:ECHR:2020:0128JUD002758207, § 51.
[2] Rozsudok ESĽP z 13. septembra 2016, Ibrahim a i. v. Spojené kráľovstvo, CE:ECHR:2016:0913JUD005054108, § 273 a 274.
[3] Rozsudok Súdneho dvora zo 14. decembra 1995 vo veci C-312/93, Peterbroeck, EU:C:1995:437.