Mgr. Ivana Mokrá je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2021), kde aj v súčasnosti pôsobí ako interná doktorandka na Katedre trestného práva a kriminológie.
Nedávne udalosti poznamenané trestnými stíhaniami vysokopostavených osôb a ich následné vzatie do väzby rozprúdili nepochybne početné polemiky dotýkajúce sa dodržiavania základných práv a slobôd v trestnom konaní najmä s dôrazom na právo na osobnú slobodu. Osobitne aktuálnou problematikou sa stala právna úprava zaisťovacieho inštitútu väzby, ktorá sa dočkala v pomerne krátkej dobe legislatívnej zmeny. V tejto súvislosti však nemožno opomenúť aj inštitút vznesenia obvinenia, ktorý si po nedávnych udalostiach zasluhuje osobitnú pozornosť a v kontexte väzby zohráva kľúčovú úlohu. Uvedená skutočnosť sa odzrkadlila aj v legislatívnej zmene, ktorá poukázala na potrebu posudzovania materiálnej podmienky väzby v podobe tzv. dôvodnosti vznesenia obvinenia, na ktorú v tejto súvislosti upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom nedávnom náleze. Z uvedeného dôvodu je hlavným cieľom predkladaného príspevku nielen vymedziť zákonné podmienky vznesenia obvinenia, ale upozorniť aj na potrebu posudzovania dôvodnosti zmieneného inštitútu ako materiálnej podmienky vedúcej k možnému obmedzeniu práva na osobnú slobodu.
ÚVOD
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej tiež ,,ESĽP“) v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd definuje nasledovné: ,,Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“
Rýchlosť a zákonnosť sú atribúty, ktoré zaznievajú našou právnou spoločnosťou v posledných mesiacoch tak často, že sa ich význam míňa účinku a stávajú sa len nevedomou súčasťou tzv. trestnoprocesnej rutiny. Je možné, že s postupujúcim časom by skutočne upadli do zabudnutia a stali by sa len domnelými zárukami, ale našťastie existujú zákonné prostriedky, ktoré podmienku dodržania zmienených zásad opätovne nastolia. A tak, poznamenaní menším otrasom v základných zásadách trestného konania, sme si mohli po nedávnom náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež ,,ÚS SR“) pripomenúť opätovne ich význam.
Je nepochybné, že problematika obmedzovania osobnej slobody v trestnom konaní je previazaná s početnými problémami vyskytujúcimi sa v aplikačnej praxi. Avšak s narastajúcim napätím v spoločnosti rastie nielen požiadavka na zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ale aj na jeho rýchlosť s dôrazom na to, ak ide o veci dotýkajúce sa zásahu do osobnej slobody. V tomto kontexte sa nami načrtnuté prívlastky nepochybne spájajú najmä s oblasťou zaisťovacích inštitútov v trestnom konaní, ktoré predstavujú jeden z najzávažnejších zásahov do ľudskoprávnej sféry osôb. V tejto súvislosti ide najmä o inštitút väzby, ktorý si po nedávnych udalostiach vyžiadal vyššiu dávku pozornosti nielen v oblasti laickej verejnosti, ale čo je zásadnejšie, aj tej odbornej, čoho výsledkom bola následná legislatívna zmena, spočívajúca v skrátení dĺžky trvania kolúznej väzby vo vybraných prípadoch. Napriek tomu je však vhodné upozorniť aj na udalosti z nedávnych dní a týždňov, ktoré reflektujú stupňujúcu sa problematiku iného inštitútu, ktorý však v kontexte väzby zohráva osobitne dôležitú úlohu, a to vznesenie obvinenia. Z uvedeného dôvodu sa predkladaný príspevok vo svojej podstate zameria nielen na podrobnú analýzu zákonných dôvodov jeho uplatnenia, ale nahliadne naň aj v zmysle jeho posudzovania ako materiálnej podmienky väzby.
1. Úvod do vznesenia obvinenia
Slovami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,NS SR“): ,,vznesenie obvinenia je najdôležitejším procesným úkonom prípravného konania, od ktorého sa odvíja ďalší procesný postup vo veci predovšetkým s ohľadom na zásahy do osobnej slobody obvineného.“[2]
Uznesením o vznesení obvinenia je možné rozumieť procesný úkon policajta prípadne prokurátora o stíhaní konkrétnej osoby, ktorú týmto momentom označujeme ,,obvineným“ s právami nadväzujúcimi na toto procesné postavenie. Od tejto chvíle je možné pristúpiť k procesným úkonom, ktoré sa s osobou obvineného spájajú či už ide o jeho zadržanie, vzatie do väzby, vyšetrenie duševného stavu a iné.[3] Odhliadnuc od vyššie uvedeného, nemožno opomenúť aj práva, viažuce sa na osobu obvineného, ktoré sú obsiahnuté nielen v Trestnom poriadkom, ale aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 až čl. 7, Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach čl. 9 až čl. 15 či v Ústave Slovenskej republiky čl. 17 prípadne čl. 50. Z dôvodu významu tejto právnej úpravy je potrebné klásť dôraz na ich dodržiavanie v trestnom konaní.
S ohľadom na recentnú prax podopretú relevantnými zákonnými ustanoveniami Trestného poriadku (ďalej tiež ,,TP“) možno vysloviť konštatovanie o existencii troch základných kumulatívnych podmienkach, od splnenia ktorých sa odvíja následná zákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia a to:
- začatie trestného stíhania,
- odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba,
- dodržanie obsahových náležitostí.
Právo rozhodnúť o vznesení obvinenia prináleží len policajtovi prípadne prokurátorovi. Napriek tomu, že novelizáciou TP a prijatím zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, prišlo k posilneniu postavenia osôb poškodených trestnou činnosťou, ktoré majú zákonný nárok na to, aby bolo podozrenie zo spáchania trestnej činnosti voči nim náležite objasnené a páchatelia spravodlivo potrestaní, nemajú právnym poriadkom zaručené ,,právo na vznesenie obvinenia.“ Posúdenie, či existuje dôvod na začatie trestného stíhania s následnou potrebou vzniesť obvinenie je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (ďalej tiež ,,OČTK“). V tomto ohľade nevznesenie obvinenia nepredstavuje porušenie základného práva a slobody poškodeného.[4] Inými slovami, poškodený, ako subjekt trestného konania a tiež procesná strana v konaní pred súdom má síce právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci a uplatniť nárok na náhradu škody (tzv. adhézne konanie), ale nedisponuje oprávnením ,,uplatňovať trestné obvinenie.“[5]
Opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia je sťažnosť, ktorej však zákonodarca s poukazom na § 185 ods. 6 TP nepriznal odkladný účinok. Inými slovami, uznesenie o vznesení obvinenia je účinné od jeho vydania, resp. je okamžite vykonateľné. Vykonateľnosť znamená aj okamžitú záväznosť uvedeného rozhodnutia, ktoré je automaticky spôsobilé byť ďalej použité ako základ pre realizáciu ďalších procesných úkonov podľa TP, vrátane rozhodovania o väzbe.[6]
- Zákonné podmienky vznesenia obvinenia
Začatím trestného stíhania sa dosiaľ vedené trestné konanie tzv. ,,predprípravné“[7] mení na konanie ,,prípravné“ a s ohľadom na skúmanú problematiku dochádza k naplneniu prvej podmienky pre vznesenia obvinenia.
Vychádzajúc z aktuálne platných ustanovení TP predstavuje začatie trestného stíhania primárnu podmienku, ktorej dodržanie predchádza samotnému vzneseniu obvinenia či už v podobe začatia trestného stíhania vo veci (§ 199 ods. 1 TP), a to na podklade trestného oznámenia prípadne podnetu, či zaisťovacím, neodkladným prípadne neopakovateľným úkonom, alebo následne kombináciou so vznesením obvinenia (§ 206 ods. 2 TP) tzv. začatím trestného stíhania voči konkrétnej osobe.
Je na mieste zhodnotiť, že uvedená podmienka reflektuje tzv. akcesoritu vo vzťahu k vzneseniu obvinenia, inými slovami, opomenutie začatia trestného stíhania pri vznesení obvinenia predstavuje závažné procesné pochybenie, ktorého vplyv je v trestnom konaní koncipovaný v § 241 ods. 1 písm. f) TP, resp. v § 244 ods. 1 písm. h) TP, ktoré uvádza, že súd pri predbežnom prejednaní obžaloby smie obžalobu odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi, ak zistí závažné procesné chyby, najmä, že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce práva obhajoby. Okrem iného, ide taktiež o dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku odvolacím súdom podľa § 321 ods. 1 písm. a) TP pre existenciu podstatných chýb, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.
2.2.Odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba
,,Na rozdiel od začatia trestného stíhania sa pri vznesení obvinenia vyžaduje záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, pričom tento záver musí byť dostatočne odôvodnený a musia mu predchádzať konkrétnejšie a presvedčivejšie zistenia než tie, ktoré sú potrebné na začatie trestného stíhania“[8]
Zatiaľ čo pri začatí trestného stíhania ,,vo veci“ zákonodarca výslovne ustanovil povinnosť neuvádzať odôvodnenie,[9] pri vznesení obvinenia sme svedkami opačného prístupu v podobe zakotvenia povinnosti odôvodniť, že trestný čin spáchala určitá osoba. Uvedená podmienka tak predstavuje záruku, aby nikto nebol neopodstatnene stíhaný a jej nedodržanie predstavuje nielen porušenie zásady riadneho zákonného procesu, ale aj možný dôvod uplatnenia náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Potreba vznesenia obvinenia tak musí vychádzať z presvedčivejších zistení, než z tých, ktoré postačovali na začatie trestného stíhania.[10] Inými slovami, dosiaľ zabezpečené dôkazy musia zodpovedať vyššej miere podozrenia, že dotknutý trestný čin spáchala uvedená osoba.
Slovami ESĽP, ktoré si osvojil aj NS SR: ,,Dôvodné podozrenie (reasonable suspicion) predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu.“[11] Pričom je potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sa OČTK otvára priestor na potrebné procesné úkony spojené s dokazovaním v prípravnom konaní, ktoré buď ,,dôvodné podozrenie“ potvrdia alebo vyvrátia.[12] Napriek tomu je potrebné mať na zreteli, že vznesenie obvinenia predstavuje len akési čiastkové rozhodnutie OČTK, nie je teda možné sa nazdávať, že odôvodnenie bude zodpovedať rovnakej kvalite ako napr. úroveň odôvodnenia obžaloby.[13]
2.3.Dodržanie obsahových náležitostí
Vzhľadom na predchádzajúce podmienky, ktoré boli vo vyššie uvedených vetách predostreté, nemožno opomenúť aj obsahové náležitosti uznesenia o vznesení obvinenia. Vzhliadnuc na § 206 ods. 3 TP ide o označenie osoby, voči ktorej sa obvinenie vznáša, opis vyšetrovaného skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za ktorých k nemu došlo tak, aby skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom, a to aj s jeho zákonným pomenovaním s uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona (ďalej iba ,,TZ“), ako aj skutočnosti, ktoré obvinenie odôvodňujú.
Na precízne dodržanie jednotlivých obsahových náležitostí následne nadväzujú aj práva obvineného, či už ide o právo byť od vznesenia obvinenia oboznámený so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu a jeho právnou kvalifikáciou, právo nebyť stíhaný dvakrát za ten istý skutok (ne bis in idem), právo vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k vykonávaný dôkazom prípadne právo zvoliť si obhajcu a iné, ktorých uplatnenie zodpovedá efektívnej realizácii práva na obhajobu.
Väzbu možno na podklade odborných publikácií definovať ako jeden z trestnoprocesných inštitútov plniacich zaisťovaciu funkciu. V zmysle účelu trestného konania však platí, že k jej uplatneniu možno pristúpiť len v poslednom rade, ak sa predchádzajúce alternatívy minuli účinku. Ide teda o krajný prostriedok, výnimočné opatrenie (ultima ratio) trestného konania, ktorým sa intenzívne zasiahne do práva na osobnú slobodu jednotlivca.[14]
Avšak o väzobnom stíhaní osoby je možné rozhodnúť len v prípade, ak jej bolo vznesené obvinenie. Aj z tohto dôvodu, je vznesenie obvinenia jednou z podmienok sine qua non regulárnosti vzatia do väzby a držania vo väzbe. Aby však bolo možné obvineného vziať do väzby, musí existovať tzv. dvojitý materiálny predpoklad, a to nie len dôvodnosť väzby (§ 71 TP), ale aj dôvodnosť obvinenia (§ 72 TP). Pri rozhodovaní o väzbe je teda tiež potrebné dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu.[15]
V nadväznosti na uvedené je povinnosťou súdov preskúmať pri rozhodovaní či už o vzatí obvineného do väzby alebo o jej predĺžení, dva typy hmotných podmienok (substantive requirement), a to dôvody svedčiaceza a proti väzbe a odôvodnenosť podozrenia zo spáchania trestného činu, na podklade ktorej bolo obvinenie vznesené. Slovami Ústavného súdu Slovenskej republiky je povinnosťou súdu rozhodujúcom o väzbe v akomkoľvek kontexte skúmať, či ,,dôvodnosť vznesenia obvinenia naďalej trvá a či nedošlo k oslabeniu dôvodov do takej miery, že by to malo za následok absenciu jedného z materiálnych predpokladov väzby.“[16]
Vznesenie obvinenia tak v zmysle predmetného inštitútu nepredstavuje len formálny akt predchádzajúci rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby, ale aj materiálny a to v podobe odôvodneného predpokladu, že dotknutý trestný čin obvinený aj skutočne spáchal. Zmienená dôvodnosť vznesenia obvinenia sa stala aj predmetom diskusií dotýkajúcich sa legislatívnej zmeny právnej úpravy väzby, ktorá bola v nedávnej dobe prijatá. Napriek tomu, že ÚS SR opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu skúmania materiálnej podmienky väzby spočívajúcej v dôvodnosti vzneseného obvinenia ako aj prípadných prekážok, ktoré by vedenému trestnému stíhaniu mohli prekážať,[17] je na mieste zhodnotiť, že nedávne udalosti v právnej oblasti predznamenali opakovanú absenciu zmieneného posudzovania. Z uvedeného dôvodu nebolo prekvapivé ani prijatie nedávneho nálezu ÚS SR, ktorý ako jeden z mála rozpútal nosnú diskusiu nielen v oblasti posudzovania väzobných dôvodov, ale tiež dôvodnosti vzneseného obvinenia s poukazom na právne záruky osôb pozbavených osobnej slobody.
- Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 33/2021-80 z 13. 05. 2021
V predmetnom náleze bol posudzovaný prípad sťažovateľa, ktorý sa domáhal konštatovania porušenia svojich základných práv a zodpovedajúcej nápravy podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napriek tomu, že zmienený nález ÚS SR výrazným spôsobom zarezonoval v spoločnosti a stal sa aj jednou z nosných príčin prijatia legislatívnych zmien v oblasti väzby, a to z dôvodu, že ÚS SR rozhodol v prospech sťažovateľa, dovolíme si zúžiť našu pozornosť na posudzovanie v poradí prvej podmienky, a to v úvode zmienenej dôvodnosti vznesenia obvinenia a v tejto spojitosti aj potreby správnej právnej kvalifikácie skutku ako predpokladu naplnenia zákonnosti vzatia, ale aj následného držania vo väzbe.
Sťažovateľovi bolo v predmetnej veci okrem iného vznesené obvinenie aj pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) TZ s poukazom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) TZ pričom následne bol vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) TP. Skutočnosť vznesenia obvinenia pre obzvlášť závažný zločin tak predznamenala, že v tomto prípade súd nepovolil nahradenie väzby aj z dôvodu, že nemal za preukázanú existenciu výnimočných okolností prípadu (§ 80 ods. 2 TP). Jedna z nosných námietok, ktorú sťažovateľ predostrel ÚS SR spochybňovala existenciu prvého materiálneho dôvodu väzby. V tejto súvislosti poukázal na to, že o absencii materiálneho dôvodu je možné hovoriť nielen v prípade, ak je z dôkazov zrejmé, že sa obvinený skutku nedopustil, ale aj vtedy, ak takýto skutok nie je správne právne kvalifikovaný a dochádza k jeho tzv. nadkvalifikácii, čím je zároveň podstatne sťažená možnosť obvineného byť prepustený z väzby, prípadne žiadať o jej náhradu. V tejto spojitosti sťažovateľ súdom vyčítal najmä nedostatočnú odôvodnenosť naplnenia kvalifikačného znaku trestného činu vydierania, v kontexte ktorého nebol uvedený žiadny relevantný dôkaz odôvodňujúci naplnenie kvalifikačného znaku predmetného trestného činu. Kriticky zhodnotil aj vyjadrenie NS SR, ktorý len odkázal na odôvodnenie naplnenia zmieneného znaku v rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu, ktoré sa však javí viac než nedostatočné.
ÚS SR v predmetnej veci okrem iného zdôraznil, že v prípade dlhšie trvajúcej väzby[18] je v kontexte zabezpečenia zákonnosti potrebné posudzovať dodržanie štyroch podmienok a to, že po formálnej stránke musí existovať uznesenie o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 TP a v neposlednom rade musí byť splnená požiadavka rýchlosti a osobitnej starostlivosti zo strany OČTK.
Súčasne pripomenul, že povinnosťou súdu rozhodujúceho o väzbe je zaoberať sa otázkou dôvodnosti vzneseného obvinenia vrátane preskúmania vzneseného obvinenia zo spáchania skutku obvineným podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty. A to z dôvodu, že práve obvinenie sťažovateľa z obzvlášť závažného zločinu vydierania bolo v početných prípadoch zdôrazňované ako dôvod jeho preventívnej väzby (§ 71 ods. 1 písm. c) ). V tejto súvislosti sa preto javilo viac než diskutabilným, z akého dôvodu mal byť sťažovateľ naďalej držaný v preventívnej väzbe, ak súd v uznesení uviedol, že sa stav veci prebiehajúcim dokazovaním nezmenil a k dôvodnosti podozrenia, že by obvinený pokračoval v trestnom konaní nepristúpili žiadne okolnosti, ktoré by túto skutočnosť potvrdzovali.
ÚS SR síce na jednej strane vyjadril pochopenie, že vymedzenie skutku tvoriaceho podklad pre vedenie trestného stíhania väzobným spôsobom sa v závislosti od prebiehajúceho dokazovania môže meniť, ale na strane druhej kriticky zhodnotil konanie OČTK, ktorí zmienený čin v uznesení o vznesení obvinenia popísali neurčito, čoho následkom došlo k spochybneniu kvality väzobného stíhania sťažovateľa s dôrazom na zákonnosť a opodstatnenosť obmedzenia práva na osobnú slobodu.
V závere zhodnotil, že pri rozhodovaní o väzbe je povinnosťou súdu, aby skúmal prioritne opodstatnenosť vznesenia obvinenia resp. skutočnosti, ktoré vyplývajú z doposiaľ vykonaného dokazovania. Inými slovami ,,súd nesmie vychádzať iba formálne z uznesenia o vznesení obvinenia, ale musí skúmať a hodnotiť dôkazy, ktoré k vzneseniu obvinenia viedli.“ V tejto spojitosti tiež pripomenul, že zmienené posudzovanie má zároveň slúžiť k zamedzeniu tzv. účelového nadkvalifikovania skutku, čoho následkom je prísnejšie posudzovanie podmienok prepustenia obvineného z väzby na slobodu, a tiež zníženie pravdepodobnosti jej úspešného nahradenia. Preto ak bol nosným dôvodom, pre ktorý nebolo možné väzbu v analyzovanom prípade nahradiť, obvinenie sťažovateľa z obzvlášť závažného zločinu, ktorého vymedzenie sa však javilo nedostatočné a neurčité, nie je akceptovateľné, aby bol sťažovateľ vylúčený z prostriedkov nahradenia väzby z dôvodu nesprávneho postupu OČTK.
Potreba dotknutej legislatívnej zmeny tak vyvstala aj z nedostatočného posudzovania dodržania vyššie zmienenej podmienky a odzrkadlila sa najmä v zmene ustanovenia § 72 ods. 2 TP, dotýkajúceho sa rozhodovania o ne/vzatí do väzby. Z uvedeného dôvodu zákonodarca zmenil predchádzajúce znenie ustanovenia, ktoré ponímalo vznesenie obvinenia len ako formálny atribút rozhodovania o väzbe a nahradil ho explicitne formulovanou požiadavkou pozostávajúcou z povinnosti súdov skúmať dôvodnosť vzneseného obvinenia. Uvedenú skutočnosť dotýkajúcu sa kladenia dôrazu na kvalitu vznesených obvinení, bolo možné sledovať aj pri ich nedávnych početných zrušovaniach rozhodnutí z dôvodu ich nezákonnosti, nedostatočnej objasnenosti, ako aj predčasnosti, dotýkajúcej sa obmedzenia efektívneho uplatnenia práva na obhajobu.
Možno konštatovať, že sme svedkami opätovného, avšak postupného, nastoľovania povinnosti rešpektovať základné zásady trestného konania predovšetkým s poukazom na §§ 2 ods. 1 TP a 2 ods. 2 TP a v tejto súvislosti najmä práva, ktoré sa v kontexte zmienených inštitútov javí o to viac podstatnejšie, a to práva na osobnú slobodu.
Záver
Je nespochybniteľné, že ochranu hodnoty osobnej slobody kladie právny poriadok na jedno z popredných miest. Atribút priority jej ochrany v tomto kontexte potvrdil aj zákonodarca, keď trestné činy namierené proti už zmienenej hodnote zaradil do druhej hlavy osobitnej časti TZ, hneď po trestných činoch proti životu a zdraviu. Týmto konaním jej tak vymedzil pomyselnú druhú priečku z hľadiska významu objektov, ktorým sa poskytuje ochrana prostriedkami trestného práva. Z uvedeného dôvodu nie je prekvapením, že problematiku väzby dotýkajúcu sa jedného z najzávažnejších zásahov do osobnej integrity osoby možno označiť za jednu z najdiskutovanejších tém odvetvia trestného práva procesného, ktorá si zasluhuje neustále osobitnú pozornosť. Napriek tomu nie je možné opomenúť aj oblasť, ktorá je so zmieneným inštitútom neodmysliteľne previazaná, a to vznesenie obvinenia. Nosným dôvodom je najmä skutočnosť, že práve dotknutá legislatívna zmena poukázala na potrebu kladenia dôrazu na posudzovanie v poradí prvej materiálnej podmienky možného vzatia do väzby, a to dôvodnosti vzneseného obvinenia. Aj v súvislosti s nedávnymi početnými zrušovaniami obvinení je tak na mieste konštatovať, že OČTK ako aj súdy sa budú musieť so zmienenou legislatívnou zmenou vysporiadať v podobe kladenia zvýšenej pozornosti posudzovania odôvodnenosti vzatia obvineného do väzby najmä v kontexte dôvodnosti vzneseného obvinenia a s ním spojenej správnej právnej kvalifikácie skutku.
RESUMÉ
Dôvodnosť vznesenia obvinenia v trestnom konaní v kontexte uplatnenia inštitútu väzby
Autorka v predkladanom článku analyzuje materiálnu podmienku väzby spočívajúcu v posudzovaní dôvodnosti vznesenia obvinenia a zároveň za pomoci nedávnej legislatívnej zmeny Trestného poriadku približuje potrebu dodržiavania zmienenej podmienky, aj s ohľadom na jej výrazný vplyv dotýkajúci sa možného zásahu do práva na osobnú slobodu. Okrem iného autorka približuje aj nedávny nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v kontexte načrtnutej problematiky ako jeden z mála rozpútal nosnú diskusiu o rešpektovaní základných zásad trestného konania to najmä zákonnosti trestného stíhania.
SUMMARY
Justification of accusation in criminal proceedings in the context of the application of custody
Author analyzes the material condition of custody consisting in assessing the merits of the accusation and at the same time, with the help of a recent legislative amendment to the Criminal Procedure Code, approaches the need to comply with this condition. Among other things, the author also describes the decision of the Constitutional Court of the Slovak Republic, which in the context of the outlined issue was one of the few to start a fundamental debate on respecting the basic principles of criminal procedure, especially the legality of criminal prosecution.
ZUSAMMENFASSUNG
Begründung der Anklageschrift im Strafverfahren im Rahmen der Beantragung der Haftanstalt
Im vorliegenden Artikel analysiert der Autor die materielle Haftbedingung, die darin besteht, die Begründetheit der Anklage zu prüfen, und nähert sich gleichzeitig mit Hilfe einer kürzlich erfolgten Gesetzesänderung der Strafprozessordnung der Notwendigkeit der Einhaltung dieser Bedingung, Der Autor beschreibt unter anderem auch das jüngste Urteil des Verfassungsgerichts der Slowakischen Republik, das im Rahmen der skizzierten Fragestellung als eines der wenigen eine grundsätzliche Debatte über die Achtung der Grundprinzipien des Strafverfahrens, insbesondere der Rechtmäßigkeit, angestoßen hat der Strafverfolgung.
[1] Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV- 19-0050.
This work was supported by Slovak Research and Development Agency under the Contract No. APVV- 19-0050.
[2] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Tdo 26/2016 z 14. 07. 2016
[3] ČENTÉŠ, J. a kol. 2019. Trestný poriadok. Veľký komentár. 4. akt. vyd. Žilina: EUROKÓDEX, s. r. o., 2019. str. 488
[4] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 228/2013-10 z 17. 04. 2019
[5] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 258/2014 z 28. 04. 2014
[6] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 303/2014-14 z 18. 06. 2014
Predstavuje fakultatívne štádiu trestného konania aj z toho dôvodu, môže byť opomenuté. Ide najmä o prípady realizácie zaisťovacích, neopakovateľných a neodkladných úkonov, uplatnením ktorých OČTK pristúpi ihneď k začatiu trestného stíhania. (§ 199 TP)
[8] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Tdo 26/2016 z 14. 07. 2016
[9] Pozri bližšie § 199 ods. 2 druhá veta zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
[10] ČENTÉŠ, J. a kol. 2019. Trestný poriadok. Veľký komentár. 4. akt. vyd. Žilina: EUROKÓDEX, s. r. o., 2019. str. 488
[11] Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fox, Cammbell a Hartley v. Veľká Británia č. 12244/86, č. 12245/86, č. 12383/36 z 30. 08. 1990 tiež v Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tost 24/ 2014 z 09. 07. 2014
[12] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 3/ 2010 z 17. 02. 2010.
[13] Pozri bližšie http://www.pravnelisty.sk/clanky/a605-trestnopravny-formalizmus-nas-kazdodenny-no-3 navštívené dňa 21. 09. 2021
[14] ŠIMOVČEK, I. a kol. 2019. Trestné právo procesné. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2019. s. 112
[15] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 375/08-16 z 16. 12. 2008
[16] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 29/2015- 68 z 18. 02. 2015
[17] Tamže
[18] Sťažovateľ bol väzobne stíhaný od 30. 10. 2019 do 13. 05. 2021 (temer 20 mesiacov).