Bulletin slovenskej advokácie

Vyhľadať
Close this search box.

Efektívnosť dokazovania v medzinárodnej obchodnej arbitráži a pred slovenskými súdmi[1]

Mgr. Peter Plachý, LL.M.

Mag. iur. Lucia Raimanová, PgDL, PgDip

Mgr. Matej Košalko, LL.M.

Mgr. Peter Plachý, LL.M. absolvoval Právnickú fakultu Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a postgraduálne štúdium na Columbia Law School v New Yorku. Je advokátom zapísaným v štáte New York, Spojené štáty americké a pôsobí v Allen & Overy Bratislava. Poskytuje právne poradenstvo najmä v oblasti medzinárodnej arbitráže. V minulosti pôsobil v Londýne a Dubaji.

Mag. iur. Lucia Raimanová, PgDL, PgDip je advokátkou Anglicka a Walesu a partnerkou Allen & Overy Bratislava, kde vedie arbitrážnu divíziu v rámci strednej a východnej Európy. Má viac než 15-ročné skúsenosti s medzinárodnou obchodnou, ako aj investičnou arbitrážou vrátane podľa pravidiel CIArb, ICC, ICSID, LCIA, SCAI, UNCITRAL and VIAC. Vyše desať rokov pôsobila v Allen & Overy v Londýne aj v pobočkách Allen & Overy v Hongkongu a v Moskve. Je členkou predsedníctva Rozhodcovského centra vo Viedni.

Mgr. Matej Košalko, LL.M. pôsobí v medzinárodnej advokátskej kancelárii Allen & Overy Bratislava ako slovenský advokát a advokát Anglicka a Walesu. Zastupuje klientov v súdnych a rozhodcovských konaniach ako aj v konaniach pred komisiou na riešenie sporov podľa podmienok FIDIC. Vo svojej praxi sa zameriava najmä na spory pri veľkých stavebných projektoch na Slovensku a v zahraničí.

Veda sa tradične zakladá na faktoch, čiže univerzálne akceptovaných skutočnostiach, ktoré sú potvrdené opakovanými meraniami. Fyzikálni vedci však v nedávnom experimente preukázali, že kvantová mechanika umožňuje dvom nezávislým pozorovateľom spozorovať dve odlišné, protichodné, reality. Inými slovami naznačili, že objektívna realita neexistuje.[2]

Pre advokátsku obec to nie je prekvapenie. Postačuje zbežné prečítanie podaní žalobkyne a žalovanej v akomkoľvek civilnom sporovom konaní opisujúce zdanlivo rovnaké skutkové okolnosti, avšak každá strana má vlastnú interpretáciu „skutočnosti“, a tá je štandardne diametrálne odlišná od pohľadu druhej strany. Úlohou súdov v civilnom sporovom konaní je ustáliť (formálnu) pravdu medzi stranami v procese dokazovania.

Dokazovanie musí byť efektívne, aby umožnilo rozhodnutie sporu hospodárne a v primeranom čase. Efektívnosť konania má byť práve účelom arbitráže, aj keď v praxi existuje polemika, či je tento stanovený účel dostatočne napĺňaný. V tomto príspevku preto predstavíme aspekty dokazovania v medzinárodnej obchodnej arbitráži,[3] ktoré sú na prvý pohľad zjavne rozličné v porovnaní s konaním na slovenskom súde,[4] a posúdime, či na základe našich skúseností a dostupných dát prispievajú k efektívnosti konania.[5] V tej súvislosti si dovolíme navrhnúť prípadné zmeny v zákonnej regulácii, ako aj praxi slovenských sporových konaní.

Pre náš príspevok sme si vybrali nasledovné aspekty dokazovania: (1) miera regulácie priebehu dokazovania, (2) obstaranie listinných dôkazov od protistrany a (3) pojednávanie. Porovnávanie priebehu arbitrážneho a súdneho konania je podľa nás veľmi relevantné. Slovenskí podnikatelia majú reálnu možnosť podstatne obmedziť právomoc slovenských súdov uzavretím rozhodcovskej doložky alebo ju úplne vylúčiť určením sídla arbitráže v zahraničí. Dôvody, prečo tak spraviť (alebo nespraviť), sú témou na samostatný článok.

  1. Miera regulácie priebehu dokazovania

Fundamentálny rozdiel medzi dokazovaním v medzinárodnej arbitráži a na súde spočíva v množstve regulácie konania zákonodarcom. Kým civilné sporové konanie na súdoch je kogentne predpísané (na Slovensku v CSP),[6] arbitrážne konanie vrátane dokazovania sa vyznačuje procesnou flexibilitou. Základný procesný rámec každej arbitráže sa skladá z dvoch prameňov: kogentné normy práva miesta rozhodcovského konania (lex loci arbitri) a stranami zvolené pravidlá rozhodcovského konania. Mimo základných ústavných zásad ako rovnosť účastníkov a právo konať pred rozhodcovským senátom, tieto pramene zvyčajne neupravujú podrobné kogentné pravidlá priebehu dokazovania. Na pravidlách dokazovania sa musia strany konania dohodnúť. Ak k takej dohodne nepríde, o procese dokazovania rozhodnú arbitri.[7]

Proces dokazovania v arbitráži môže byť preto upravený vzhľadom na konkrétne špecifiká sporu. Napríklad menej komplexné konania môžu prebehnúť len na základe písomných podaní vrátane svedeckých výpovedí, ktoré budú vypracované písomne. V prípadoch, keď strana trpí rozsiahlym informačným deficitom, môže byť vhodné, aby rozhodcovský senát nariadil fázu vzájomného predkladania dokumentov medzi stranami (tento inštitút vysvetlíme nižšie). Pojednávania v medzinárodnej arbitráži môžu prebehnúť výlučne virtuálne, pomocou videokonferencie.

Proces dokazovania v praxi taktiež záleží od zúčastnených strán, ich právnych zástupcov a arbitrov, ktorí v spore vystupujú, a teda ich právnického vzdelania, skúseností, osobných preferencií alebo taktických zámerov. Dohoda o pravidlách dokazovania medzi stranami a rozhodcami býva často menej problematická v prípade čisto „domácej“ arbitráže – napríklad miesto konania Londýn, strany spolu s ich advokátmi z Anglicka a anglickí arbitri. V takomto prípade môže proces dokazovania pripomínať konanie na anglickom súde, najmä ak sa rozhodcovský senát skladá z bývalých sudcov.[8] Dohoda o procese dokazovania môže byť podstatne komplexnejšia pri sporoch s medzinárodným prvkom, kde vystupujú strany, ich právni zástupcovia alebo arbitri z rôznych právnych kultúr – civilistických a angloamerických, najmä ak zúčastnení nemajú veľa skúseností s medzinárodnou arbitrážou.

Je axiomatické, že priebeh civilného sporového konania na civilistických súdoch prebieha úplne odlišne ako v angloamerickom systéme. Očakávania arbitrov, strán a advokátov sú preto tiež rozdielne. Z pohľadu germánskej procesualistiky je úplne nepochopiteľný inštitút ako discovery, čiženútené predkladanie všetkých dokumentov a informácií, ktoré môžu súvisieť so sporom (k tomu sa vrátime nižšie), protistrane. Obdobne pre angloamerického právnika je zarážajúce konanie niekoľkých pojednávaní s odstupom mesiacov bez rozhodnutia vo veci samej.

Z dôvodu nezlučiteľných rozdielov medzi pravidlami vedenia konania dnes neexistuje medzinárodný konsenzus vo forme medzinárodného civilného procesného kódexu, aj keď snahy o jeho vytvorenie pretrvávajú.[9]

Medzinárodná arbitráž vznikla v tomto konflikte, a zároveň vákuu, medzinárodne akceptovaných predpisov dokazovania. Procesná neutralita je pritom ťažiskovou zásadou medzinárodného arbitrážneho konania.[10] Jednoducho povedané, arbitráž si strany z rôznych krajín zvolili aj preto, aby sa vyhli domácim súdom jednej či druhej strany, a predišli tak (predpokladanej) zaujatosti súdov k „svojej“ strane. Úlohou arbitráže je zabezpečiť stranám absolútnu neutralitu. Tento cieľ by sa nemohol považovať za naplnený, keby sa rozhodovanie budúcich sporov riadilo „pravidlami hry“, ktoré sú známe len jednej zo strán.

Za týmto účelom boli vyvinuté nezáväzné Pravidlá Medzinárodnej advokátskej komory pre dokazovanie v medzinárodnej arbitráži (IBA Rules on Taking Evidence in International Arbitration) (ďalej len Pravidlá IBA). Pravidlá IBA majú byť kompromisom medzi rozdielnymi prístupmi k dokazovaniu medzi civilistickými a angloamerickými systémami. Strany sa na ich použití môžu dohodnúť priamo v rozhodcovskej doložke (čo je v praxi zriedkavé) alebo počas rozhodcovského konania, prípadne môže o ich použití rozhodnúť rozhodcovský senát. Ak to účastníkom arbitráže vyhovuje, Pravidlá IBA možno použiť aj v čisto „domácej“ arbitráži.

Napriek ich širokej aplikácii v praxi medzinárodnej arbitráže (alebo práve kvôli tomu) sú Pravidlá IBA v súčasnosti aj terčom kritiky. Až tretina opýtaných právnikov aktívnych v medzinárodnej arbitráži by uprednostnila arbitráž bez procesu predkladania dokumentov podľa Pravidiel IBA (viď nižšie) vzhľadom na dĺžku a trovy tohto procesu.[11] Aj tieto myšlienky viedli v roku 2018 k príprave Pražských pravidiel o efektívnom konaní v medzinárodnej arbitráži (The Prague Rules on the Efficient Conduct of Proceedings in International Arbitration) (ďalej len Pražské pravidlá). Leitmotívom Pražských pravidiel je dôraz na zvýšenú efektívnosť arbitrážneho konania prostredníctvom zvýšenej aktivity rozhodcovského senátu v procese dokazovania, ako je to podľa autorov zaužívané v civilistickej právnej tradícii. Len čas ukáže, či Pražské pravidlá použijú v praxi aspoň právnici z civilistických právnych kultúr.

Dá sa zhrnúť, že na rozdiel od slovenského sporového konania podľa CSP v medzinárodnej arbitráži neexistujú jednotné pravidlá dokazovania a strany majú možnosť flexibilne upraviť proces dokazovania svojim potrebám. Táto flexibilita môže často znamenať harmonickú kombináciu civilistických a angloamerických inštitútov v prospech efektívneho a spravodlivého rozhodnutia sporu. Tá istá flexibilita však v medzinárodnej arbitráži umožňuje stranám „torpédovať“ konanie nezmyselnými procesnými návrhmi a spôsobovať tak prieťahy v konaní. Tie však len zriedka zapríčinia odklad dátumu pojednávania vo veci samej (stanovený na začiatku arbitráže) alebo vydanie rozhodcovského rozsudku. V každom prípade efektívnosť medzinárodnej arbitráže do veľkej miery určuje skúsenosť a robustný prístup rozhodcov k vedeniu konania. Ako čitatelia Bulletinu slovenskej advokácie vedia, podobné konštatovanie platí aj o slovenskom sporovom konaní napriek kogentnej regulácii. CSP zveruje sudcom procesné nástroje na zabezpečenie rýchleho, bezprieťahového konania (najmä sudcovská koncentrácia konania) a na materiálne vedenie sporu (najmä dopytovaciu, poučovaciu a vysvetľovaciu povinnosť).[12]

  • Nultý krok obstarania listinných dôkazov od protistrany

V medzinárodnej arbitráži sa môže uskutočniť proces tzv. predkladania dokumentov (document production). Prostredníctvom tohto inštitútu má strana sporu možnosť žiadať pred pojednávaním protistranu, aby jej vydala listiny podstatné pre rozhodnutie sporu, ktoré má v dispozícii. V slovenskom civilnom procese je takáto možnosť porovnateľne obmedzená. Nižšie najprv obidva prístupy predstavíme a následne zhodnotíme prínos document production k efektívnosti konania.

Angloamerická právna kultúra

Proces predkladania dokumentov pochádza z angloamerickej právnej kultúry. Aj medzi angloamerickými koncepciami civilného sporového konania však existujú materiálne rozdiely. V Spojených štátoch amerických je predkladanie dokumentov súčasťou procesu discovery (po slovensky „objavenie“), ktorý je koncipovaný extrémne široko. Procesná úprava v Anglicku a Walese je reštriktívnejšia po tom, ako civilný proces zreformoval Lord Woolf v roku 1999. Americký systém discovery umožňuje strane požadovať (aj) od protistrany predloženie akýchkoľvek listín, vecí alebo informácií, ktoré sú relevantné pre preukázanie nároku alebo procesnej obrany ktorejkoľvek strany v spore.[13] V komplexných prípadoch môže ísť o státisíce listín, ktoré musia právni zástupcovia oboch strán spracovať a vytriediť z nich dôkazný materiál.[14] Názov tohto inštitútu je príznačný, keďže spočíva doslova v objavení dôkazov a informácií, ktorými žiadajúca strana dovtedy nedisponovala a ktoré jej môžu dopomôcť k úspechu v spore. Nesplnenie príkazov súdu poskytnúť informácie môže mať vážne následky vrátane trestného stíhania.

Je nepochybné, že tieto procesné inštitúty predlžujú konanie a zvyšujú nominálne trovy strán.[15] Ich stanoveným cieľom je zistenie materiálnej pravdy, a teda spravodlivejšie rozhodnutie sporu.[16] Zjednodušene povedané, obe strany by mali po podaní žaloby „vyložiť svoje karty na stôl“[17] a mať prístup ku všetkým dokumentom, ktoré sú relevantné pre riešenie sporu.

Vzájomný prístup strán k informáciám môže mať pozitívny dosah na efektívne riešenie sporov, a to podporovaním zmieru medzi stranami. Toto tvrdenie podporuje empirická štúdia z Taiwanu.[18] Taiwan má civilistický právny poriadok s koreňmi v nemeckom Zivilprozeßordnung. V roku 2000 bol taiwanský civilný proces reformovaný s dôrazom na dva aspekty: (i) koncentrácia konania a (ii) rozšírenie prístupu strán k informáciám protistrany. Jedným z cieľov reformy bola podpora zmieru spôsobom, že strany si vzájomnou výmenou informácií o spore pred pojednávaním upravili svoje očakávania o výhre či prehre. Deväť rokov po reforme Kuo-Chang Huang pripravil empirickú štúdiu, ktorej cieľom bolo zistiť dosah opísaných zmien na mieru zmierlivého vyriešenia konaní. Dáta z viac ako 175 tisíc civilných sporových konaní medzi rokmi 1996 a 2006 ukázali nárast počtu zmierov na všetkých okresných súdoch (o zhruba 5 %). Podľa autora je najpravdepodobnejším dôvodom tohto nárastu uvedenie niektorých inštitútov discovery.

Slovenský pohľad

Inštitút podobný predkladaniu neurčitého a širokého penza dokumentov protistrane nenachádzame vo väčšine civilistických právnych poriadkov vrátane Slovenska. Známi arbitrážni praktici glosovali, že predstava advokáta z civilistickej krajiny o „liberálnom“ predkladaní dokumentov je poskytnutie podpísanej listiny takej protistrane, ktorá má len nepodpísanú kópiu tejto listiny.[19] Tento postoj k predkladaniu dokumentov protistrane podľa nás súvisí so základnými prvkami dokazovania v civilnom sporovom konaní: „dôsledné uplatnenie princípu formálnej pravdy“ v spojení s dôrazom na povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť od začiatku konania.[20] Žalobkyňa musí už v žalobe uviesť „pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností“, označiť dôkazy na ich preukázanie a pripojiť dôkazy.[21] Po podaní žaloby nenasleduje fáza, v ktorej môže žalobkyňa „objaviť“ svoje tvrdenia.

Napriek týmto všeobecným poznámkam veľa civilistických právnych poriadkov umožňuje za istých podmienok uložiť strane povinnosť predložiť listinný (alebo iný) dôkaz. V slovenskej procesualistickej doktríne hovoríme o prekonávaní informačného deficitu a vysvetľovacej povinnosti.[22] Tieto zásady CSP výslovne neupravuje, povinnosť strán poskytnúť súdu potrebné informácie však vyplýva z § 150 ods. 2 (dopytovacie oprávnenie), § 189 (edičná povinnosť) a § 190 (informačná povinnosť) CSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS SR) tieto zásady opísal nasledovne:

„V niektorých prípadoch … strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena.“[23]

Sankciou za nesplnenie vysvetľovacej povinnosti (mimo poriadkovej pokuty) môže byť podľa NS SR hodnotenie navrhnutého dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila.[24] Inými slovami, súd by napríklad mohol navrhovaný dôkaz hodnotiť tak, ako keby táto listina dosvedčovala žiadajúcou stranou tvrdenú skutočnosť. Autorom nie je známy príklad uloženia tejto procesnej sankcie v judikatúre NS SR alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS). Vybrané rozhodnutia týchto súdov možno sumarizovať nasledovne.

  • Rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 2/2016: V spore bolo právne významné, či žalovaná, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, disponovala prostriedkami alebo vecami mimo rámca štátneho rozpočtu a rozpočtu Európskej únie na účely exekúcie. Žalobkyňa dostatočné informácie o majetku žalovanej nemala. Odvolací súd informačný deficit žalobkyne o inom majetku ministerstva odstraňoval spôsobom, že ministerstvu uložil povinnosť podať tieto informácie súdu. Ministerstvo túto povinnosť splnilo a poskytlo informácie o svojom majetku v relevantnom čase.
  • Nález ÚS sp. zn. III. ÚS 651/2016: Sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich práv duševného vlastníctva proti odporcovi, ktorý mal v rámci svojho podnikania doslovne prepisovať a rozmnožovať obsah článkov uverejnených v jej denníku (tzv. monitoring médií). Sťažovateľka navrhla vykonať ako listinný dôkaz výpis článkov, ktoré odporca v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytoval svojim klientom v špecifikovanom období. Všeobecné súdy tento dôkaz nevykonali. ÚS s týmto postupom nesúhlasil a zhrnul, že „je logicky nespochybniteľné, že sťažovateľka nemohla mať vedomosť o tom, aký reálny rozsah mal monitoring médií, ktorý poskytoval odporca všetkým svojim klientom … Sťažovateľka sa ocitla bez vlastnej viny v situácii, keď nemala objektívnu možnosť relevantné informácie konajúcemu súdu poskytnúť, pričom rámcovo navrhla ako informačnú núdzu preklenúť, a to tým, že poukázala na odporcu, ktorý z podstaty veci predmetnými informáciami disponoval.“[25] S odkazom na doktrínu vysvetľovacej povinnosti a princíp rovnosti zbraní, ÚS konštatoval porušenie práva na spravodlivé konanie.[26]
  • Uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 44/2020: Žalobca, väzeň v ilavskej väznici, sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy z titulu rôznych prípadov neľudského zaobchádzania počas výkonu trestu. Na preukázanie svojich tvrdení navrhoval vypočuť viacerých svedkov (väzňov, bývalých väzňov, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, pedagógov), ako aj zadováženie listinných dôkazov, (napr. zdravotnú a osobnú kartu žalobcu, individuálne programy výchovy a vzdelávania a pod.). Odvolací súd ani jeden z týchto dôkazov nevykonal, čo odôvodnil nedostatočnou špecifikáciou jednotlivých skutkov v žalobe a žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena. NS SR s odkazom na vysvetľovaciu povinnosť konštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.
  • Uznesenie NS SR sp. zn. 1 Obdo 49/2017: Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie voči žalovanej. Procesná obrana žalovanej spočívala v preukázaní zániku žalobcovho nároku započítaním pohľadávky žalovanej voči žalobcovi. Na preukázanie svojich tvrdení označila dôkazy a navrhla, aby súd uložil (edičnú) povinnosť žalobcovi na predloženie súdu označených faktúr a konsignačných listov. Súd túto povinnosť uložil a žalobca tvrdil, že predmetné listiny boli skartované. S týmto tvrdením sa súd uspokojil. Ohľadom skartácie neprebehlo ďalšie dokazovanie.

Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že existujú okolnosti, v ktorých je spravodlivé a žiaduce, aby strana nezaťažená dôkazným bremenom poskytla súdu dôkazy, ktoré môžu pre ňu viesť k neúspechu v spore. Vnímame však v tomto smere istú mieru opatrnosti zo strany slovenských súdov, ktorá je podľa nás pochopiteľná vzhľadom na veľmi strohú úpravu de lege lata.

Predkladanie dokumentov v medzinárodnej arbitráži

Medzinárodná arbitráž sa nachádza na rozmedzí medzi angloamerickou a civilistickou koncepciou. Ako sme uviedli vyššie, dokazovanie v arbitráži obvykle neregulujú kogentné ustanovenia národného právneho poriadku a celý proces závisí od dohody strán, resp. rozhodnutia rozhodcov. V medzinárodnej arbitráži sa postupne vyvinulo kompromisné riešenie. Strany najprv predložia svoje úplné písomné podania a pripoja všetky dôkazy. Následne môže (ale nemusí, v závislosti od okolností prípadu) prebehnúť fáza nazývaná document production, v ktorej majú strany možnosť žiadať od protistrany predloženie dokumentov na preukázanie skutočností podstatných pre rozhodnutie sporu. Tento proces je však obvykle podstatne menej rozsiahly ako v národných angloamerických konaniach a jeho hospodárnosť je aktívne kontrolovaná rozhodcovským senátom.[27] Pre úplnosť ešte uvedieme, že tento proces je obmedzený na strany sporu, rozhodcovský senát nemá právomoc voči tretím osobám (ako národné súdy). Taktiež nemá rozhodcovský senát verejno-mocenské nástroje, ktorými by vedel vynútiť odovzdanie dokumentu (ako národné súdy). V oboch prípadoch však právna úprava miesta konania arbitráže môže umožňovať stranám, ako aj rozhodcovskému senátu požiadať o pomoc súd.[28]

Najčastejšie, aspoň rámcovo, používané pravidlá pre document production v medzinárodnej arbitráži sú upravené v článkoch 3 a 9 Pravidiel IBA. Tento proces sa dá zhrnúť nasledovne.

  • Žiadosť o predloženie dokumentu[29] musí obsahovať (i) dostatočný opis každého žiadaného dokumentu alebo úzkej a špecifickej kategórie dokumentov (o ktorých žiadajúca strana odôvodnene predpokladá, že existujú), (ii) vysvetlenie, z akých dôvodov sú požadované dokumenty podstatné pre rozhodnutie sporu, a (iii) vysvetlenie dôvodov, pre ktoré žiadajúca strana predpokladá, že požadované dokumenty sú v držbe alebo pod kontrolou inej strany.
    • Obvykle prebehne najprv proces výlučne medzi stranami. Požadovaná strana môže buď požadovaný dokument predložiť alebo namietať z týchto dôvodov:
      • žiadosť nesplnila náležitosti podľa bodu (a) vyššie,
      • právna prekážka alebo oprávnenie dôvernosti (po anglicky koncept privilege) podľa aplikovateľných právnych alebo etických pravidiel, obchodné alebo technické tajomstvo a politická alebo inštitucionálna citlivosť. Paralelou niektorých týchto termínov použitých v Pravidlách IBA je v slovenskom práve §27 ods. 2 ZoRK[30] („Dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach chránených podľa osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti.“),
      • neprimeraná záťaž pri vydaní požadovaných dokumentov,
      • strata alebo zničenie dokumentu (čo bolo primerane preukázané), a
      • hospodárnosť konania, primeranosť, spravodlivosť alebo rovnosť strán.

Žiadajúca strana môže obvykle reagovať na námietku replikou, dohodnúť sa s protistranou o upravení svojej žiadosti s cieľom dobrovoľného predloženia dokumentov alebo môžu strany priamo žiadať rozhodcovský senát, aby o žiadosti rozhodol.

  • Rozhodcovský senát môže nariadiť požadovanej strane, aby dokument predložila. Ak bez dostatočného vysvetlenia strana dokument nepredloží, rozhodcovský senát môže hodnotiť tento dôkaz v jej neprospech(adverse inference), podobne ako by postupoval slovenský súd v zmysle vyššie citovanej judikatúry.
    • Z povahy niektorých námietok vyplýva, že rozhodnutiu o námietke musí predchádzať prezretie dokumentu rozhodcovským senátom (napríklad obchodné tajomstvo). V takýchto prípadoch môže predmetný dokument preskúmať nezávislý znalec.

Proces predkladania dokumentov v medzinárodnej arbitráži prináša v praxi mnohé aplikačné problémy. Tie sú však nad rámec tohto príspevku a zaslúžia si priestor v samostatnej publikácii. Často je napríklad v medzinárodných arbitrážach sporné rozhodné právo na účely námietky voči vydaniu dokumentu kvôli povinnosti mlčanlivosti a dôvernosti týkajúcej sa komunikácie medzi právnikom a klientom. Samostatnou témou sú žiadosti strán o predloženie dokumentov (aj voči tretím osobám) na národných súdoch (aj mimo sídla arbitráže) na použitie v arbitráži.

Ako sme spomenuli vyššie, proces predkladania dokumentov podľa Pravidiel IBA je kritizovaný aj vzhľadom na jeho dĺžku a súvisiace trovy. Pražské pravidlá tento proces prezumptívne vylučujú a umožňujú žiadať predloženie len konkrétne určenej listiny podstatnej pre rozhodnutie sporu. Nakoniec však jedna zo strán zvyčajne má záujem o získanie ďalších dôkazov, aj preto strany túto problematiku neriešia v rozhodcovskej doložke – často je totiž ťažké predpokladať, aká pozícia bude pre danú stranu výhodnejšia, keď príde k sporu.

Záver k predkladaniu listín

Aké je teda resumé? Prispieva document production k efektívnejšiemu konaniu v medzinárodnej arbitráži v porovnaní so slovenským súdom? Na prvý pohľad pravdepodobne nie. Ako sme načrtli vyššie, procesy výmeny informácií, resp. dokumentov zvyšujú nominálne trovy konania a logicky konanie predlžujú. Táto odpoveď však nie je úplná. Aj slovenské súdy pripúšťajú, že istá miera prístupu k listinám (resp. k informáciám, ktoré nesú) protistrany je v niektorých prípadoch nevyhnutná pre spravodlivé riešenie sporu. Úprava de lege lata je však v tomto smere strohá a súdy sú opatrné. To vedie k využitiu opravných prostriedkov, predĺženiu a predraženiu konania. Vo veci III. ÚS 651/2016 dokonca až ÚS musel rozhodnúť, že bolo „logicky nespochybniteľné“, že sťažovateľka nemohla mať prístup k relevantným informáciám a tieto informácie mal len odporca. Podľa nás by preto efektívnosti konania na slovenských súdoch prospeli podrobnejšie pravidlá, ktoré umožňujú primeranú mieru prístupu k listinám alebo informáciám protistrany vzhľadom na okolnosti prípadu. V medzinárodnej arbitráži majú strany a rozhodcovia flexibilitu prijať také procesné postupy, aby bolo konanie efektívne a zároveň bol zabezpečený primeraný prístup k informáciám protistrany.

  • Pojednávanie

Z pohľadu efektívnosti pojednávania sa v tomto článku zameriame na trvanie pojednávania.

V medzinárodnej arbitráži sa strany a rozhodcovský senát často usilujú, aby pojednávanie prebehlo čo najefektívnejšie. Prax je spravidla taká, že rozhodcovský senát vytýči pojednávanie, ktoré súvisle trvá aj niekoľko po sebe nasledujúcich dní až týždňov. Po ukončení pojednávania rozhodcovský senát vypracuje písomný rozhodcovský rozsudok a doručí ho stranám. Ako sme uviedli vyššie, pojednávania v medzinárodnej arbitráži môžu prebehnúť výlučne virtuálne, pomocou videokonferencie. Najvyšší súd Rakúska nedávno judikoval, že pojednávanie v arbitráži môže prebehnúť výlučne formou videokonferencie napriek tomu, že jedna zo strán s tým výslovne nesúhlasila.[31] Táto možnosť napomohla efektívnosti arbitráže najmä počas pandémie COVID-19. Pojednávalo sa napriek tomu, že v niektorých krajinách nebolo možné opustiť ani vlastnú domácnosť.

Odročovanie pojednávaní bolo vnímané ako jeden z kľúčových problémov slovenského civilného procesu aj pri príprave CSP.[32] CSP na to reagoval „sprísnenými podmienkami odročovania pojednávaní so zvýraznením procesnej diligencie procesných strán a výnimočnosti odročovania, prostredníctvom reštriktívneho výkladu § 179.“[33] Podľa § 179 ods. 1 CSP má súd viesť pojednávanie tak „, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona.“[34]

Napriek tomuto cieľu sa prax slovenských súdov po zavedení CSP nezmenila. Pojednávanie je spravidla vytýčené na jeden deň (alebo časť dňa). Následne je pojednávanie odročené aj o niekoľko mesiacov. Pritom podľa CSP by mal byť v súdnom konaní preferovaný podobný postup ako v rozhodcovskom konaní, tzn. pojednávanie by sa malo zásadne konať bez odročenia.

Postup „odročovania“ pojednávaní slovenských súdov je veľmi neefektívny a zaťažujúci pre strany a aj samotné súdy:

  • Sudca a zástupcovia strán si musia opakovane študovať spis v rámci prípravy na pojednávanie. Takýto postup je sám osebe neefektívny.
    • Medzi vykonanými dôkazmi na jednotlivých pojednávaniach spravidla prejde značné časové obdobie. Ak sudca napríklad vypočuje svedkov rôznych strán v rozstupe niekoľkých mesiacov, nemôže si ich výpovede pamätať a vzájomne ich porovnávať, ako keby ich vypočúval v priebehu pár dní. To isté platí aj pre iné dôkazné prostriedky ako napríklad výsluch znalcov, ale aj samotné prednesy strán.
    • Najmä v prípadoch, keď súd odročil pojednávanie na neurčito, strany a ich zástupcovia nedokážu efektívne plánovať svoju prácu. V prípade „prekvapivého“ nariadenia pojednávania (napríklad 5 dní vopred), môže dôjsť ku kolízii s inými povinnosťami strán, a tým sa opäť otvára priestor na ďalšie odročenie.

Podľa názoru autorov by bolo oveľa efektívnejšie, ak by súd nariadil pojednávanie naraz aj na viacero dní (podľa okolností) a pojednávanie by sa konalo súvisle bez odročenia. Napríklad konanie, v ktorom sú nariadené 4 poldňové pojednávania v časovom horizonte 2 rokov, by mohlo byť skrátené na 2 dni. Z obsahu spisu pred otvorením pojednávania musí byť pre sudcu zjavné, aký čas bude potrebný na prejedanie veci a vykonanie potrebných dôkazov.

S postupom, keď pojednávanie prebieha počas viacerých dní, sa stretávame napríklad pri trestných konaniach. Úprava hlavného pojednávania v trestných veciach sa ale zásadným spôsobom nelíši od pojednávania v sporových konaniach podľa CSP.[35] Neexistuje preto žiaden dôvod, ktorý by bránil súdom postupovať rovnako efektívne aj v konaniach podľa CSP.[36]

V prípade slovenských súdnych konaní trvá pojednávanie podstatne dlhšie ako v medzinárodnej arbitráži.[37] Napriek jasnému cieľu v dôvodovej správe k CSP dochádza aj naďalej k opakovaným odročovaniam pojednávaní pred súdmi. Právna úprava a prax súdov by sa mohla inšpirovať v zahraničí a zaviesť aj u nás inštitúty, ktoré by umožnili súdom proaktívnejšie komunikovať so stranami a plánovať pojednávania tak, aby nedochádzalo k ich odročeniu.

  • Záver

Rozhodcovia v medzinárodnej arbitráži majú flexibilitu zvoliť primerané procesné nástroje dokazovania pre každé konanie individuálne. Môžu dokonca kombinovať nástroje z civilistických a angloamerických právnych kultúr v prospech efektívneho a spravodlivého rozhodnutia sporu. Toto je špecifikum arbitráže, nedostupné pre slovenského sudcu. V našej diskusii sme však poukázali na dva aspekty dokazovania v medzinárodnej arbitráži, ktoré by mohli slúžiť ako inšpirácia pre zefektívnenie sporového konania na slovenských súdoch. Konkrétne by mohol byť dôslednejšie zabezpečený primeraný prístup strán k listinám protistrany podstatným pre vyriešenie sporu (keď to okolnosti vyžadujú) a pojednávania by mohli prebehnúť naraz, bez odročenia.

RESUMÉ

Efektívnosť dokazovania v medzinárodnej obchodnej arbitráži a pred slovenskými súdmi

Autori predstavujú vybrané aspekty dokazovania v medzinárodnej obchodnej arbitráži, ktoré sú na prvý pohľad zjavne rozličné v porovnaní s konaním na slovenskom súde a posudzujú či, na základe ich skúseností a dostupných dát, prispievajú k efektívnosti konania. Konkrétne poukazujú na (i) flexibilitu zvoliť primerané procesné nástroje pre každé konanie individuálne, (ii) dôslednejšie zabezpečený prístup strán k listinám podstatným pre vyriešenie sporu, keď to okolnosti vyžadujú, a (ii) priebeh pojednávania naraz, bez odročovania.

SUMMARY

Effectiveness of Taking Evidence in International Commercial Arbitration and before Slovak Courts

The authors present selected aspects of evidence taking in international commercial arbitration, which are at first glance obviously different when compared to the proceedings before Slovak courts, and they assess whether, based on their experience and available information, these aspects make the proceedings to be more efficient. They in particular point to (i) flexibility to choose appropriate procedural tools for each proceeding individually, (ii) more secure access of the parties to documents relevant to the resolution of the dispute when the circumstances so require, and (ii) hearing held in single action without adjournment.

ZUSAMMENFASSUNG

Wirksamkeit der Beweisführung in der internationalen Handelsarbitrage und vor slowakischen Gerichten

Die Autoren stellen ausgewählte Aspekte der Beweisführung in der internationalen Handelsarbitrage vor, die auf den ersten Blick im Vergleich zum Verfahren an einem slowakischen Gericht offensichtlich unterschiedlich sind und sie prüfen, ob auf Grund deren Erfahrungen und zugänglicher Daten diese zur Effektivität des Verfahrens beitragen können. Sie verweisen sachlich auf (i) die Flexibilität bei der Auswahl von entsprechenden prozessualen Instrumenten in jedem Verfahren individuell, auf (ii) einen konsequenter sichergestellten Zugriff auf Urkunden, die für die Beilegung des Streites wesentlich sind, sofern es die Umstände verlangen und auf (ii) einen kontinuierlichen Verlauf des Verfahrens, ohne seine Vertagung.

[1] Tento príspevok odráža súkromné názory autorov a nemusí sa zhodovať s postojom Allen & Overy Bratislava, s. r. o.

[2] Pozri Proietti M., Pickston A., a kol.: Experimental test of local observer independence. Washington : Science Advances, vydanie 5 č. 9, 2019.

[3] V príspevku sa nezaoberáme spotrebiteľskou arbitrážou.

[4] Do tejto skupiny by sme taktiež zaradili napríklad výsluch svedkov. Ten bol však spracovaný v predchádzajúcej publikácii (viď Hrušovský, M., Lacko, P.: Prístup advokátov ku svedkom a špecifiká rozhodcovského konania. Bratislava : Bulletin slovenskej advokácie 3/2019, 2019, s. 21).

[5] Vzhľadom na charakter tejto publikácie nie je našou ambíciou poskytnúť všeobsiahle porovnanie konania v medzinárodnej arbitráži a na slovenskom súde. Takisto nie je naším cieľom uskutočniť empirické porovnanie a vysloviť akýkoľvek záver o tom, ktorý spôsob riešenia sporov je (objektívne) efektívnejší. Také porovnanie by pravdepodobne ani nebolo užitočné, keďže relatívna efektívnosť konania bude najmä pri komplexných obchodných sporoch príliš spätá s konkrétnymi okolnosťami a motiváciami strán.

[6] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (CSP).

[7] Pozri UNCITRAL Modelový zákon o medzinárodnej obchodnej arbitráži z roku 2006 (UNCITRAL Model Law on International Commercial Arbitration), článok 18.

[8] Toto konštatovanie však určite nie je absolútne. Napríklad v Spojených štátoch amerických si strany vyberajú arbitráž ako spôsob riešenia sporov niekedy len preto, aby sa vyhli americkej discovery, čiže procesunúteného poskytovania (protistrane) všetkých dokumentov a informácií, ktoré môžu súvisieť so sporom. Strany čisto „domácej“ arbitráže preto môžu mať legitímne dôvody na to, aby sa od „svojej“ domácej procesnej úpravy chceli odkloniť.

[9] Pozri ALI/UNIDROIT Princípy medzinárodného civilného procesu (ALI/UNIDROIT Principles of Transnational Civil Procedure) alebo ELI/UNIDROIT Modelové európske pravidlá civilného procesu (ELI/UNIDROIT Model European Rules of Civil Procedure).

[10] Born, G.: International Commercial Arbitration. Tretie vydanie. Alphen aan den Rijn : Kluwer Law International, 2021, s. 2287.

[11] Anketa o medzinárodnej arbitráži: adaptácia arbitráže meniacemu sa svetu z roku 2021, pripravená v spolupráci medzi Univerzitou Queen Mary v Londýne a advokátskou kanceláriou White & Case LLP, s. 13.

[12] Pozri Macko, R.: Koncept silného sudcu v kontexte materiálneho vedenia sporu. In: Sedláček, M., Střeleček, T. a kol. Povinnost a odpovědnost v civilním právu hmotném a procesním. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2021 (v tlači).

[13] Pozri americké Federálne pravidlá civilného procesu, Pravidlá 26 až 37.

[14] Napríklad v prípade Freedman proti Weatherford (číslo žaloby 12 Civ. 2121) sudca južného okresu mesta New York v procesnom uznesení zo dňa 12. septembra 2014 konštatoval, že Weatherford (ako žiadaná strana) „prezrel milióny listín a [predložil] stovky tisíc, zahŕňajúc skoro 4.4 milióna strán.“

[15] Pre úplnosť dodáme, že napriek častej kritike amerického procesu discovery, empirické štúdie preukazujú, že trovy spojené s týmto procesom sú obvykle proporcionálne celkovej hodnote sporu. Pozri napríklad štúdiu Columbia University z roku 1968 (citovaná v Glaser W.: Pretrial discovery and the adversary system. New York : Russell Sage Foundation, 1968, s. 56).

[16] Marghitola R.: Document Production in International Arbitration. Alphen aan den Rijn : Kluwer Law International 2015, s. 12.

[17] Fráza použitá anglickým Odvolacím súdom v Davies proti Eli Lilly, publikované pod sp. zn. 1 WLR 428.

[18] Huang, K.: Does Discovery Promote Settlement – An Empirical Answer. Ithaca : Journal of Empirical Legal Studies, vydanie 6 č. 2, 2009 s. 241 – 278.

[19] Elsing S., Townsend J.: Bridging the Common Law-Civil Law Divide in Arbitration. Oxford : Arbitration International, vydanie 18 č. 59, 2002, s. 59 – 66.

[20] Pozri dôvodovú správu k § 181 CSP. Porovnaj rakúsku pozíciu opísanú v Schwarz F., Konrad Ch.: The Vienna Rules: A Commentary on International Arbitration in Austria, Alphen aan den Rijn : Kluwer Law International, 2009, s. 503.

[21] §132 CSP.

[22] Viď Števček, M., Ficová, S., a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 690 – 709.

[23] Rozsudok NS SR z 11. 4. 2017, sp. zn. 3 Cdo 2/2016.

[24] Obdobnú sankciu upravujú niektoré zahraničné úpravy v civilistických krajinách (porovnaj §307 rakúskeho Zivilprozeßordnung alebo § 427 nemeckého Zivilprozeßordnung). Pozri tiež bod 265 českého věcného záměru civilního procesního práva.

[25] Nález ÚS z 28. 11. 2017, sp. zn. III. ÚS 651/2016, ods. 38.

[26] Pre úplnosť je potrebné uviesť, že okrem vysvetľovacej povinnosti odkázal ÚS aj na únijný rozmer tejto veci, a to konkrétne čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, podľa ktorého „Členské štáty zabezpečia, aby na návrh účastníka, ktorý predložil dostatočne dostupný dôkazný materiál postačujúci na podloženie jeho nárokov a ktorý označil dôkazy na podloženie týchto nárokov, ktoré sa nachádzajú v držbe protistrany, príslušné súdne orgány mohli nariadiť, aby druhý účastník taký dôkaz predložil, pokiaľ tým nie je dotknutá ochrana dôverných informácií.“

[27] Born, G.: International Commercial Arbitration. Tretie vydanie. Alphen aan den Rijn : Kluwer Law International, 2021, s. 2415.

[28] Pozri napríklad články 41 až 44 zákona o rozhodcovskom konaní Anglicka a Walesu.

[29] „dokument“ znamená písomnosť, komunikácia, fotografia, kresba, program alebo údaj akéhokoľvek druhu zaznamenaný alebo uchovaný ako listina alebo elektronickými, zvukovými, obrazovými alebo iným prostriedkami.

[30] Zákon č. 244/2002 Z. z. Zákon o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK).

[31] Rozsudok Najvyššieho súdu Rakúskej republiky, sp. zn. 18 ONc 3/20 s.

[32] Dôvodová správa k § 179 a 180 CSP.

[33] Dôvodová správa k § 179 a 180 CSP.

[34] Rovnako podľa § 157 CSP „[s]úd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.“ Zároveň podľa § 183 ods. 1 CSP platí, že „[p]ojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.“

[35] Napr. § 247, ods. 5, prvá veta zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok: „Pri nariadení hlavného pojednávania urobí predseda senátu všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie jeho riadneho priebehu a na to, aby vec bolo možné prejednať a rozhodnúť bez jeho odročenia.“

[36] Napríklad v Anglicku sa od súdov vyžaduje aktíva spolupráca so stranami pri plánovaní pojednávaní a časového rozvrhu a trvania pojednávania, viď napríklad pravidlo 29.2(2) procesných pravidiel (Civil Procedure Rules (CPR)): „Súd stanoví dátum pojednávania alebo obdobie, v ktorom sa má pojednávanie konať, hneď ako to bude možné.“

[37] Pre kontext uvedieme, že celá medzinárodná arbitráž až po vydanie právoplatného rozsudku na prestížnych zahraničných inštitúciách trvá v mediáne 16 až 22 mesiacov (podľa najnovších štatistík Londýnskeho súdu medzinárodnej arbitráže (LCIA) z roku 2017, resp. Medzinárodnej obchodnej komory (ICC) z roku 2020).

Najčítanejšie